Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/13/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: D.R., nar. X., štátny

príslušník Macedónska, naposledy bytom S., zastúpený advokátom JUDr. B. B., H., proti

odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,

Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Nitra, Oddelenie cudzineckej polície PZ Nitra,

Kalvárska 2, Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-NR-NR-AV-25-

16/2010 zo dňa 16.10.2010 na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave

č. k. -22 zo dňa 10. januára 2011 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. -22

zo dňa 10. januára 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie

č. p. UHCP-NR-NR-AV-25-16/2010 zo dňa 16.10.2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1

písm. c/ o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistil dňom 16.10.2010 navrhovateľa na čas nevyhnutne

potrebný, najviac na 6 mesiacov a podľa § 62 ods. 4 zákona navrhovateľa umiestnil v Útvare

policajného zaistenia Medveďov.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že preskúmavaním napadnutého rozhodnutia

ako aj konania, ktoré mu predchádzalo a viedlo k vydaniu rozhodnutia o zaistení zistil, že zo strany

policajného orgánu (odporcu) došlo k riadnemu, zákonnému postupu, k získaniu dostatočných

podkladov pre vydanie takéhoto rozhodnutia a k vydaniu správneho a dostatočne odôvodneného

2

rozhodnutia. Z obsahu spisu zistil, že navrhovateľ bol v minulosti viackrát právoplatne odsúdený

za úmyselné trestné činy, pričom mu bol uložený aj trest vyhostenia, ktorého existencia

je predpokladom na realizáciu zaistenia cudzinca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

K námietke navrhovateľa, že zaistením jeho osoby došlo k porušeniu čl. 15 ods. 1 Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/115 ES, krajský súd uviedol, že uvedený článok nevymedzuje

taxatívne dôvody, pre ktoré je možné zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ale uvádza najmä

dva dôvody (ktoré sa najčastejšie vyskytujú v praxi) a to existenciu rizika úteku, resp. že sa

dotknutý štátny príslušník tretej krajiny vyhýba alebo bráni procesu prípravy na odsun.

Podľa krajského súdu skutočnosť, že pobyt navrhovateľa na slobode z hľadiska neustále

páchajúcej trestnej činnosti ohrozuje verejnú bezpečnosť nášho štátu (dopúšťa sa závažnej drogovej

činnosti) ako aj to, že navrhovateľ nemá na území SR bydlisko, na ktorom sa pravidelne zdržiava,

je dostatočným dôvodom na zaistenie pre výkon trestu vyhostenia. Námietky navrhovateľa týkajúce

sa skutočnosti, či sú v súčasnej dobe splnené podmienky vyhostenia podľa zmluvy o readmisii súd

neskúmal, pretože ako uviedol, tieto námietky sa týkajú samotného vyhostenia, ktoré nie je

predmetom tohto prieskumného konania.

Krajský súd napokon uviedol, že preskúmavaním rozhodnutia odporcu bolo zistené,

že predmetné rozhodnutie neobsahuje dátum jeho vydania. Ide však len o nedostatok formálnej

náležitosti rozhodnutia, ktoré navyše navrhovateľ v odvolaní nenamietal a tento nedostatok je

možné odstrániť postupom podľa § 47 ods. 4 Správneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, ktorým žiadal napadnutý rozsudok

súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Navrhovateľ namietal nesprávne skutkové zistenie a nesprávne právne posúdenie veci

napadnutým rozsudkom, ktoré je spôsobené tým, že súd neposudzoval správnosť rozhodnutia

o zaistení podľa ustanovenia ktorého bolo vydané, teda podľa § 62 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte

cudzincov, ale posudzoval jeho správnosť či nesprávnosť podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona

o pobyte cudzincov, podľa ktorého však k zaisteniu nedošlo. Navrhovateľ vyčítal súdu,

že v odôvodnení svojho rozsudku sa sústredil na zdôvodnenie, že policajt oprávnene zaistil

cudzinca na „účel vyhostenia“, teda účel uvedený v ustanovení § 62 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého

ale odporca navrhovateľa nezaistil.

3

Na druhej strane si podľa navrhovateľa súd nesplnil svoju povinnosť preskúmať rozhodnutie

z hľadiska zistenia, či došlo k jeho zaisteniu oprávnene a to pre účel, aký je uvedený v napadnutom

rozhodnutí o zaistení. Z uvedeného došlo podľa navrhovateľa i k porušeniu jeho práva preskúmať

rozhodnutie podľa obsahu opravného prostriedku a v jeho rámci.

Navrhovateľ zdôraznil, že opravný prostriedok podal z dôvodov, s ktorými sa súd

nevysporiadal a to, preskúmanie rozhodnutia z hľadiska správnej aplikácie ustanovenia § 62 ods. 1

písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ uviedol, že opravný prostriedok odôvodnil

obavou z porušenia zákona v tom, že tvrdil, že použitie tejto právnej normy je nezákonné z dôvodu,

že nie je možné konanie o návrate navrhovateľa, a to z dôvodu, že v rozhodnutí o zaistení sa

konštatuje zdôvodnenie zaistenia pre účel „vrátenia“ článkom 3 ods. 3 dohody medzi Európskym

spoločenstvom a bývalou juhoslovanskou krajinou Macedónsko o readmisii osôb bez povolenia

na pobyt, L 334/7 zo dňa 19.12.2007, podľa ktorého „Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko

tiež prijme na žiadosť členského štátu na svoje územie bývalých príslušníkov Socialistickej

federatívnej republiky Juhoslávie, ktorí nenadobudli žiadnu inú štátnu príslušnosť a ktorých miesto

narodenia a miesto pobytu bolo 28. septembra 1992 na území Bývalej juhoslovanskej republiky

Macedónsko“.

Podľa názoru odporcu boli splnené podmienky tejto dohody o readmisii osôb, navrhovateľ

sa však domnieval, že zaistenie takýto účel nemá a vysvetlil to v opravnom prostriedku

argumentáciou majúcou podľa jeho názoru oporu v uvedenej dohode.

Ide predovšetkým o jeho tvrdenie, že nemá štátne občianstvo, z ktorého dôvodu mu bol

udelený tolerovaný pobyt, pričom dôvody udelenia a následne niekoľkonásobného predĺženia

tolerovaného pobytu na území SR sa ani v deň zaistenia nezmenili. Poukázal na to, že dohoda

o readmisii s Macedónskom nadobudla platnosť 1.1.2008, teda 10 rokov potom, ako sa navrhovateľ

zdržiaval na území SR nepretržite. Podľa týchto skutočností, by sa potom podľa čl. 3 ods. 2 písm. b/

readmisná povinnosť neuplatnila, pretože podľa uvedenej dohody readmisná povinnosť v odseku 1

čl. 3 sa neuplatňuje ak, žiadajúci členský štát udelil štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo

osobe bez štátnej príslušnosti vízum alebo povolenie na pobyt pred vstupom na jeho územie alebo

po vstupe naň.

Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že ďalšou prekážkou postupu v zmysle readmisnej

dohody je márne uplynutie lehoty (podľa čl. 10 ods. 1 dohody ).

4

Podľa navrhovateľa prekážka readmisie teda nie je len v tom, že mu SR udelila povolenie

na pobyt, konkrétne tolerovaný a tento mu niekoľko krát predĺžila, ale i v márnom uplynutí lehoty

na podanie žiadosti povinnej strane. Navrhovateľ vyjadril v tejto súvislosti vážne pochybnosti

o tom, že takéto konanie prebieha, pretože žiadne úkony na výkon vrátenia predpokladané

v dohode, s ním neboli robené a to ani v čase od zaistenia do podania predmetného odvolania.

Keďže mu bol udelený tolerovaný pobyt, nevzťahuje sa na neho readmisný dôvod a ak bola

zistená neoprávnenosť jeho pobytu ako cudzinca bez štátnej príslušnosti, žiadosť o prevzatie

cudzinca bolo možné predložiť povinnej strane len do jedného roka.

Navrhovateľ vyčítal krajskému súdu, že sa týmito námietkami nezaoberal a naopak

nahrádzal rozhodnutie odporcu, keď vymenil zákonné dôvody, pre ktoré mal odporca rozhodnúť

o zaistení navrhovateľa (namiesto § 62 ods. 1 písm. c/ písmenom a/).

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že podľa jeho názoru opodstatnenosť

zaistenia naďalej trvá a vyjadriť sa k odvolaniu nepovažuje za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9

) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 62

ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienok dohody medzi

Európskym spoločenstvom a Bývalou juhoslovanskou republikou Macedónsko o readmisii osôb

bez povolenia na pobyt v zmysle čl. 3 ods. 3 zo dňa 19.12.2007 č. L334/7. Podľa odporcu účastník

konania vstúpil a zdržiaval sa neoprávnene na území SR od roku 1997. Počas pobytu sa opakovane

5

dopúšťal protiprávnych konaní za ktoré bol právoplatne odsúdený a bol mu uložený trest

vyhostenia. (rozsudkom OS Bratislava V sp. zn. zo dňa 20.9.2005 odsúdený k trestu

odňatia slobody v trvaní troch rokov nepodmienečne z dôvodu nedovolenej výroby a držania

omamných a psychotropných látok, jedov prekurzorov a zároveň mu bol uložený trest vyhostenia

z územia SR. V odvolacom konaní dňa 6.4.2005 KS v Bratislave uznesením sp. zn.

zamietol odvolanie účastníka konania rozsudok OS Bratislava v nadobudol právoplatnosť

dňa 6.12.2005. Z výkonu trestu bol prepustený 21.8.2008. Rozsudkom OS Bratislava II

sp. zn. bol uznaný vinným za prečin krádeže a bol mu uložený trest odňatia slobody

vo výmere 6 mesiacov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 24.5.2010. Z výkonu trestu bol

prepustený dňa 16.10.2010.) V rámci súdnych konaní v úradných výpovediach uvádzal, že bol

štátnym príslušníkom Macedónska, narodil sa na území Macedónska a mal trvalé bydlisko

na adrese J..

Vzhľadom na uvedené boli podľa odporcu naplnené dôvody pre zaistenie podľa § 62 ods. 1

písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že odporca vydal

rozhodnutie o jeho zaistení v rozpore so zákonom, namietal, že zistenie skutkového stavu, z ktorého

vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov a napokon vyčítal odporcovi

nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť.

Z rozhodnutia podľa navrhovateľa nie je zistiteľné, či SR dala Macedónsku žiadosť podľa

čl. 3 ods. 3 Dohody o readmisii, na ktorú sa odvoláva odporca, rozhodnutie nie je preskúmateľné

ani z hľadiska toho, či takéto konanie vôbec prebieha a ako zaistenie splní účel, teda vykonanie

vrátenia cudzinca bez štátnej príslušnosti na územie Macedónska.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že zaistenie takýto účel nemá.

Navrhovateľ poukázal na to, že nemá štátne občianstvo, z ktorého dôvodu mu bol udelený

tolerovaný pobyt, pričom dôvody udelenia a následne niekoľkonásobného predĺženia tolerovaného

pobytu na území SR sa ani v deň zaistenia nezmenili. Poukázal na to, že dohoda o readmisii

s Macedónskom nadobudla platnosť 1.1.2008, 10 rokov potom, ako sa navrhovateľ zdržiaval

na území SR nepretržite.

6

Podľa týchto skutočností, by sa potom podľa čl. 3 ods. 2 písm. b/ Dohody o readmisii

readmisná povinnosť neuplatnila, pretože podľa uvedenej dohody readmisná povinnosť v odseku 1

čl. 3 sa neuplatňuje ak, žiadajúci členský štát udelil štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo

osobe bez štátnej príslušnosti vízum alebo povolenie na pobyt pred vstupom na jeho územie alebo

po vstupe naň.

Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že ďalšou prekážkou postupu v zmysle readmisnej

dohody je márne uplynutie lehoty (podľa čl. 10 ods. 1 dohody ).

Podľa navrhovateľa prekážka readmisie teda nie je len v tom, že mu SR udelila povolenie

na pobyt, konkrétne tolerovaný a tento mu niekoľko krát predĺžila, ale i v márnom uplynutí lehoty

na podanie žiadosti povinnej strane. Navrhovateľ vyjadril v tejto súvislosti vážne pochybnosti

o tom, že takéto konanie prebieha, pretože žiadne úkony na výkon vrátenia predpokladané

v dohode, s ním neboli robené a to ani v čase od zaistenia do písania predmetného odvolania.

Keďže mu bol udelený tolerovaný pobyt, nevzťahuje sa na neho readmisný dôvod a ak bola

zistená neoprávnenosť jeho pobytu ako cudzinca bez štátnej príslušnosti, žiadosť o prevzatie

cudzinca bolo možné predložiť povinnej strane len do jedného roka.

Navrhovateľ napokon v opravnom prostriedku poukázal na čl. 15 ods. 1 Smernice

Európskeho parlamentu a rady 2008/115//ES zo dňa 16.12.2008, pričom podľa jeho názoru

z rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa bráni odsunu alebo ho marí, ako správny orgán zistil riziko

úteku. Zdôraznil, že nemá v úmysle opustiť SR, naopak viackrát bol žiadateľom o azyl,

kde vysvetľoval dôvody svojej žiadosti o ochranu, až do nástupu výkonu trestu odňatia slobody

spolupracoval s orgánmi polície, dostal tolerovaný pobyt, osobne predkladal žiadosti na polícii

a nijako sa nevyhýbal pri riešení pobytu spolupráci s políciou.

Na základe uvedeného navrhol, aby krajský súd rozhodnutie odporcu zrušil v celom rozsahu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu

dôvodov uvedených v opravnom prostriedku ( ). Konanie v správnom súdnictve je

totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie

len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.

7

Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd

napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje

tvrdenie o porušení zákona ( procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva

z ust. l ods. 2 ) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej

kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov

opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.

Z opravného prostriedku vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne v opravnom

prostriedku uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu.

Poukázal na to, že rozhodnutie odporcu trpí takými vadami, ktoré spôsobujú jeho

nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie

veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval skutkové zistenia

správneho orgánu za správne pričom pre záver o zákonnosti rozhodnutia postačovalo pre krajský

súd zistenie, že navrhovateľ bol v minulosti viackrát právoplatne odsúdený za úmyselné trestné

činy, pričom mu bol uložený aj trest vyhostenia, ktorého existencia je predpokladom, na realizáciu

zaistenia cudzinca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Z rozhodnutia krajského súdu

je zrejmé, aj s poukazom na citáciu ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte, že krajský

súd posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia z iného právneho dôvodu, než rozhodoval

odporca, pričom navrhovateľovi vo svojom rozhodnutí nedal odpoveď na žiadnu z podstatných

námietok týkajúcich sa nezákonnosti a nesprávnosti postupu a rozhodnutia odporcu z pohľadu

8

odporcom aplikovaného právneho dôvodu, ktorým došlo k zaisteniu navrhovateľa, a to podľa § 62

ods. 1 psím. c/ zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd reagoval len na jednu z viacerých námietok navrhovateľa, a to na námietku,

že zaistením navrhovateľa došlo k porušeniu čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady

2008/115//ES zo dňa 16.12.2008. Túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

Záver krajského súdu o správnosti skutkových zistení a zákonnosti napadnutého rozhodnutia

odporcu, vzhľadom k tomu, že sa nevysporiadal s podstatnými námietkami navrhovateľa,

(týkajúcimi sa neexistencie readmisného dôvodu, keďže mu bol udelený tolerovaný pobyt

ako aj prekážkou postupu v zmysle readmisnej dohody z dôvodu márneho uplynutia lehoty podľa

čl. 10 ods. 1 Readmisnej dohody), nezaujal k nim žiadne stanovisko, sa javí ako predčasný.

Vzhľadom k tomu, že z rozsudku krajského súdu nie je možné identifikovať, ako krajský

súd k záveru o zákonnosti rozhodnutia odporcu dospel, keď zákonnosť rozhodnutia o zaistení

posudzoval podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda podľa ustanovenia ktorého

rozhodnutie nebolo vydané a podľa ktorého k zaisteniu navrhovateľa nedošlo, pritom zákonnosť

z pohľadu ust. § 62 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, neposudzoval, čím sa stal rozsudok

krajského súdu nepreskúmateľným.

Uvedený záver krajského súdu totiž nevypovedá nič o úvahách na základe ktorých dospel

k záveru a správnosti a zákonnosti rozhodnutia odporcu pri jeho hodnotení dostatočnosti

skutkových podkladov najmä s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré podľa názoru

odvolacieho súdu zostali zo strany krajského súdu nepovšimnuté.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom

prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal

odporca. Z ustanovenia síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované

dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania

na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného dôkazu nepovažoval

za potrebné.

9

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť

obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu

vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd

teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym

orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým,

že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám.

Týmto požiadavkám, však postup krajského súdu v predmetnej veci

nezodpovedá.

V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného

prostriedku, a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať

a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé

vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú

nezákonnosť rozhodnutia odporcu.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti

Uznesenie Ústavného súdu SR č. -55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom

ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

10

Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na podstatné otázky

nastolené navrhovateľom, a to na namietané vady rozhodnutia, ktoré spôsobujú jeho

nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a namietanie zistenia skutkového stavu, ktoré je

nedostatočné na posúdenie veci, na viac nie je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, pričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto postupom súdu by sa odňala možnosť konať

pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia rozsudku krajského súdu.

Podľa na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada

odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa

zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena, a naopak.

Podľa súd rozhod nutie zruší, len ak účastníkovi

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa námietkami navrhovateľa uplatnenými

v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať o uplatnených

námietkach pred súdom.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1

písm. f/ napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, s tým, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami

podrobne zaoberať.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol, pretože

o trovách odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvého stupňa v novom

rozhodnutí o veci.

11

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 17. mája 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová