Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8f6/362810.4d3c0a.pdf
PDF · 180.57 KB
No categories available
1Sža/13/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/13/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: D.R., nar. X., štátny
príslušník Macedónska, naposledy bytom S., zastúpený advokátom JUDr. B. B., H., proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Nitra, Oddelenie cudzineckej polície PZ Nitra,
Kalvárska 2, Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-NR-NR-AV-25-
16/2010 zo dňa 16.10.2010 na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
č. k. 44Sp/28/2010-22 zo dňa 10. januára 2011 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 44Sp/28/2010-22
zo dňa 10. januára 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie
č. p. UHCP-NR-NR-AV-25-16/2010 zo dňa 16.10.2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1
písm. c/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistil dňom 16.10.2010 navrhovateľa na čas nevyhnutne
potrebný, najviac na 6 mesiacov a podľa § 62 ods. 4 zákona navrhovateľa umiestnil v Útvare
policajného zaistenia Medveďov.
Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že preskúmavaním napadnutého rozhodnutia
ako aj konania, ktoré mu predchádzalo a viedlo k vydaniu rozhodnutia o zaistení zistil, že zo strany
policajného orgánu (odporcu) došlo k riadnemu, zákonnému postupu, k získaniu dostatočných
podkladov pre vydanie takéhoto rozhodnutia a k vydaniu správneho a dostatočne odôvodneného
2
rozhodnutia. Z obsahu spisu zistil, že navrhovateľ bol v minulosti viackrát právoplatne odsúdený
za úmyselné trestné činy, pričom mu bol uložený aj trest vyhostenia, ktorého existencia
je predpokladom na realizáciu zaistenia cudzinca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.
K námietke navrhovateľa, že zaistením jeho osoby došlo k porušeniu čl. 15 ods. 1 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/115 ES, krajský súd uviedol, že uvedený článok nevymedzuje
taxatívne dôvody, pre ktoré je možné zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ale uvádza najmä
dva dôvody (ktoré sa najčastejšie vyskytujú v praxi) a to existenciu rizika úteku, resp. že sa
dotknutý štátny príslušník tretej krajiny vyhýba alebo bráni procesu prípravy na odsun.
Podľa krajského súdu skutočnosť, že pobyt navrhovateľa na slobode z hľadiska neustále
páchajúcej trestnej činnosti ohrozuje verejnú bezpečnosť nášho štátu (dopúšťa sa závažnej drogovej
činnosti) ako aj to, že navrhovateľ nemá na území SR bydlisko, na ktorom sa pravidelne zdržiava,
je dostatočným dôvodom na zaistenie pre výkon trestu vyhostenia. Námietky navrhovateľa týkajúce
sa skutočnosti, či sú v súčasnej dobe splnené podmienky vyhostenia podľa zmluvy o readmisii súd
neskúmal, pretože ako uviedol, tieto námietky sa týkajú samotného vyhostenia, ktoré nie je
predmetom tohto prieskumného konania.
Krajský súd napokon uviedol, že preskúmavaním rozhodnutia odporcu bolo zistené,
že predmetné rozhodnutie neobsahuje dátum jeho vydania. Ide však len o nedostatok formálnej
náležitosti rozhodnutia, ktoré navyše navrhovateľ v odvolaní nenamietal a tento nedostatok je
možné odstrániť postupom podľa § 47 ods. 4 Správneho poriadku.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, ktorým žiadal napadnutý rozsudok
súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľ namietal nesprávne skutkové zistenie a nesprávne právne posúdenie veci
napadnutým rozsudkom, ktoré je spôsobené tým, že súd neposudzoval správnosť rozhodnutia
o zaistení podľa ustanovenia ktorého bolo vydané, teda podľa § 62 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte
cudzincov, ale posudzoval jeho správnosť či nesprávnosť podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona
o pobyte cudzincov, podľa ktorého však k zaisteniu nedošlo. Navrhovateľ vyčítal súdu,
že v odôvodnení svojho rozsudku sa sústredil na zdôvodnenie, že policajt oprávnene zaistil
cudzinca na „účel vyhostenia“, teda účel uvedený v ustanovení § 62 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
ale odporca navrhovateľa nezaistil.
3
Na druhej strane si podľa navrhovateľa súd nesplnil svoju povinnosť preskúmať rozhodnutie
z hľadiska zistenia, či došlo k jeho zaisteniu oprávnene a to pre účel, aký je uvedený v napadnutom
rozhodnutí o zaistení. Z uvedeného došlo podľa navrhovateľa i k porušeniu jeho práva preskúmať
rozhodnutie podľa obsahu opravného prostriedku a v jeho rámci.
Navrhovateľ zdôraznil, že opravný prostriedok podal z dôvodov, s ktorými sa súd
nevysporiadal a to, preskúmanie rozhodnutia z hľadiska správnej aplikácie ustanovenia § 62 ods. 1
písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ uviedol, že opravný prostriedok odôvodnil
obavou z porušenia zákona v tom, že tvrdil, že použitie tejto právnej normy je nezákonné z dôvodu,
že nie je možné konanie o návrate navrhovateľa, a to z dôvodu, že v rozhodnutí o zaistení sa
konštatuje zdôvodnenie zaistenia pre účel „vrátenia“ článkom 3 ods. 3 dohody medzi Európskym
spoločenstvom a bývalou juhoslovanskou krajinou Macedónsko o readmisii osôb bez povolenia
na pobyt, L 334/7 zo dňa 19.12.2007, podľa ktorého „Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko
tiež prijme na žiadosť členského štátu na svoje územie bývalých príslušníkov Socialistickej
federatívnej republiky Juhoslávie, ktorí nenadobudli žiadnu inú štátnu príslušnosť a ktorých miesto
narodenia a miesto pobytu bolo 28. septembra 1992 na území Bývalej juhoslovanskej republiky
Macedónsko“.
Podľa názoru odporcu boli splnené podmienky tejto dohody o readmisii osôb, navrhovateľ
sa však domnieval, že zaistenie takýto účel nemá a vysvetlil to v opravnom prostriedku
argumentáciou majúcou podľa jeho názoru oporu v uvedenej dohode.
Ide predovšetkým o jeho tvrdenie, že nemá štátne občianstvo, z ktorého dôvodu mu bol
udelený tolerovaný pobyt, pričom dôvody udelenia a následne niekoľkonásobného predĺženia
tolerovaného pobytu na území SR sa ani v deň zaistenia nezmenili. Poukázal na to, že dohoda
o readmisii s Macedónskom nadobudla platnosť 1.1.2008, teda 10 rokov potom, ako sa navrhovateľ
zdržiaval na území SR nepretržite. Podľa týchto skutočností, by sa potom podľa čl. 3 ods. 2 písm. b/
readmisná povinnosť neuplatnila, pretože podľa uvedenej dohody readmisná povinnosť v odseku 1
čl. 3 sa neuplatňuje ak, žiadajúci členský štát udelil štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo
osobe bez štátnej príslušnosti vízum alebo povolenie na pobyt pred vstupom na jeho územie alebo
po vstupe naň.
Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že ďalšou prekážkou postupu v zmysle readmisnej
dohody je márne uplynutie lehoty (podľa čl. 10 ods. 1 dohody ).
4
Podľa navrhovateľa prekážka readmisie teda nie je len v tom, že mu SR udelila povolenie
na pobyt, konkrétne tolerovaný a tento mu niekoľko krát predĺžila, ale i v márnom uplynutí lehoty
na podanie žiadosti povinnej strane. Navrhovateľ vyjadril v tejto súvislosti vážne pochybnosti
o tom, že takéto konanie prebieha, pretože žiadne úkony na výkon vrátenia predpokladané
v dohode, s ním neboli robené a to ani v čase od zaistenia do podania predmetného odvolania.
Keďže mu bol udelený tolerovaný pobyt, nevzťahuje sa na neho readmisný dôvod a ak bola
zistená neoprávnenosť jeho pobytu ako cudzinca bez štátnej príslušnosti, žiadosť o prevzatie
cudzinca bolo možné predložiť povinnej strane len do jedného roka.
Navrhovateľ vyčítal krajskému súdu, že sa týmito námietkami nezaoberal a naopak
nahrádzal rozhodnutie odporcu, keď vymenil zákonné dôvody, pre ktoré mal odporca rozhodnúť
o zaistení navrhovateľa (namiesto § 62 ods. 1 písm. c/ písmenom a/).
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že podľa jeho názoru opodstatnenosť
zaistenia naďalej trvá a vyjadriť sa k odvolaniu nepovažuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z.) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 62
ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa
v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienok dohody medzi
Európskym spoločenstvom a Bývalou juhoslovanskou republikou Macedónsko o readmisii osôb
bez povolenia na pobyt v zmysle čl. 3 ods. 3 zo dňa 19.12.2007 č. L334/7. Podľa odporcu účastník
konania vstúpil a zdržiaval sa neoprávnene na území SR od roku 1997. Počas pobytu sa opakovane
5
dopúšťal protiprávnych konaní za ktoré bol právoplatne odsúdený a bol mu uložený trest
vyhostenia. (rozsudkom OS Bratislava V sp. zn. 2T83/05 zo dňa 20.9.2005 odsúdený k trestu
odňatia slobody v trvaní troch rokov nepodmienečne z dôvodu nedovolenej výroby a držania
omamných a psychotropných látok, jedov prekurzorov a zároveň mu bol uložený trest vyhostenia
z územia SR. V odvolacom konaní dňa 6.4.2005 KS v Bratislave uznesením sp. zn. 3To 178/05
zamietol odvolanie účastníka konania rozsudok OS Bratislava v nadobudol právoplatnosť
dňa 6.12.2005. Z výkonu trestu bol prepustený 21.8.2008. Rozsudkom OS Bratislava II
sp. zn. OT/106/2010 bol uznaný vinným za prečin krádeže a bol mu uložený trest odňatia slobody
vo výmere 6 mesiacov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 24.5.2010. Z výkonu trestu bol
prepustený dňa 16.10.2010.) V rámci súdnych konaní v úradných výpovediach uvádzal, že bol
štátnym príslušníkom Macedónska, narodil sa na území Macedónska a mal trvalé bydlisko
na adrese J..
Vzhľadom na uvedené boli podľa odporcu naplnené dôvody pre zaistenie podľa § 62 ods. 1
písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.
Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že odporca vydal
rozhodnutie o jeho zaistení v rozpore so zákonom, namietal, že zistenie skutkového stavu, z ktorého
vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov a napokon vyčítal odporcovi
nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť.
Z rozhodnutia podľa navrhovateľa nie je zistiteľné, či SR dala Macedónsku žiadosť podľa
čl. 3 ods. 3 Dohody o readmisii, na ktorú sa odvoláva odporca, rozhodnutie nie je preskúmateľné
ani z hľadiska toho, či takéto konanie vôbec prebieha a ako zaistenie splní účel, teda vykonanie
vrátenia cudzinca bez štátnej príslušnosti na územie Macedónska.
Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že zaistenie takýto účel nemá.
Navrhovateľ poukázal na to, že nemá štátne občianstvo, z ktorého dôvodu mu bol udelený
tolerovaný pobyt, pričom dôvody udelenia a následne niekoľkonásobného predĺženia tolerovaného
pobytu na území SR sa ani v deň zaistenia nezmenili. Poukázal na to, že dohoda o readmisii
s Macedónskom nadobudla platnosť 1.1.2008, 10 rokov potom, ako sa navrhovateľ zdržiaval
na území SR nepretržite.
6
Podľa týchto skutočností, by sa potom podľa čl. 3 ods. 2 písm. b/ Dohody o readmisii
readmisná povinnosť neuplatnila, pretože podľa uvedenej dohody readmisná povinnosť v odseku 1
čl. 3 sa neuplatňuje ak, žiadajúci členský štát udelil štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo
osobe bez štátnej príslušnosti vízum alebo povolenie na pobyt pred vstupom na jeho územie alebo
po vstupe naň.
Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že ďalšou prekážkou postupu v zmysle readmisnej
dohody je márne uplynutie lehoty (podľa čl. 10 ods. 1 dohody ).
Podľa navrhovateľa prekážka readmisie teda nie je len v tom, že mu SR udelila povolenie
na pobyt, konkrétne tolerovaný a tento mu niekoľko krát predĺžila, ale i v márnom uplynutí lehoty
na podanie žiadosti povinnej strane. Navrhovateľ vyjadril v tejto súvislosti vážne pochybnosti
o tom, že takéto konanie prebieha, pretože žiadne úkony na výkon vrátenia predpokladané
v dohode, s ním neboli robené a to ani v čase od zaistenia do písania predmetného odvolania.
Keďže mu bol udelený tolerovaný pobyt, nevzťahuje sa na neho readmisný dôvod a ak bola
zistená neoprávnenosť jeho pobytu ako cudzinca bez štátnej príslušnosti, žiadosť o prevzatie
cudzinca bolo možné predložiť povinnej strane len do jedného roka.
Navrhovateľ napokon v opravnom prostriedku poukázal na čl. 15 ods. 1 Smernice
Európskeho parlamentu a rady 2008/115//ES zo dňa 16.12.2008, pričom podľa jeho názoru
z rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa bráni odsunu alebo ho marí, ako správny orgán zistil riziko
úteku. Zdôraznil, že nemá v úmysle opustiť SR, naopak viackrát bol žiadateľom o azyl,
kde vysvetľoval dôvody svojej žiadosti o ochranu, až do nástupu výkonu trestu odňatia slobody
spolupracoval s orgánmi polície, dostal tolerovaný pobyt, osobne predkladal žiadosti na polícii
a nijako sa nevyhýbal pri riešení pobytu spolupráci s políciou.
Na základe uvedeného navrhol, aby krajský súd rozhodnutie odporcu zrušil v celom rozsahu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu
dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§ 250j ods. 1 OSP). Konanie v správnom súdnictve je
totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie
len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.
7
Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd
napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje
tvrdenie o porušení zákona ( procesného, resp. hmotného).
Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva
z ust. § 250 l ods. 2 OSP) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti
napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej
kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov
opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.
Z opravného prostriedku vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne v opravnom
prostriedku uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu.
Poukázal na to, že rozhodnutie odporcu trpí takými vadami, ktoré spôsobujú jeho
nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval skutkové zistenia
správneho orgánu za správne pričom pre záver o zákonnosti rozhodnutia postačovalo pre krajský
súd zistenie, že navrhovateľ bol v minulosti viackrát právoplatne odsúdený za úmyselné trestné
činy, pričom mu bol uložený aj trest vyhostenia, ktorého existencia je predpokladom, na realizáciu
zaistenia cudzinca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Z rozhodnutia krajského súdu
je zrejmé, aj s poukazom na citáciu ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte, že krajský
súd posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia z iného právneho dôvodu, než rozhodoval
odporca, pričom navrhovateľovi vo svojom rozhodnutí nedal odpoveď na žiadnu z podstatných
námietok týkajúcich sa nezákonnosti a nesprávnosti postupu a rozhodnutia odporcu z pohľadu
8
odporcom aplikovaného právneho dôvodu, ktorým došlo k zaisteniu navrhovateľa, a to podľa § 62
ods. 1 psím. c/ zákona o pobyte cudzincov.
Krajský súd reagoval len na jednu z viacerých námietok navrhovateľa, a to na námietku,
že zaistením navrhovateľa došlo k porušeniu čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady
2008/115//ES zo dňa 16.12.2008. Túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
Záver krajského súdu o správnosti skutkových zistení a zákonnosti napadnutého rozhodnutia
odporcu, vzhľadom k tomu, že sa nevysporiadal s podstatnými námietkami navrhovateľa,
(týkajúcimi sa neexistencie readmisného dôvodu, keďže mu bol udelený tolerovaný pobyt
ako aj prekážkou postupu v zmysle readmisnej dohody z dôvodu márneho uplynutia lehoty podľa
čl. 10 ods. 1 Readmisnej dohody), nezaujal k nim žiadne stanovisko, sa javí ako predčasný.
Vzhľadom k tomu, že z rozsudku krajského súdu nie je možné identifikovať, ako krajský
súd k záveru o zákonnosti rozhodnutia odporcu dospel, keď zákonnosť rozhodnutia o zaistení
posudzoval podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda podľa ustanovenia ktorého
rozhodnutie nebolo vydané a podľa ktorého k zaisteniu navrhovateľa nedošlo, pritom zákonnosť
z pohľadu ust. § 62 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, neposudzoval, čím sa stal rozsudok
krajského súdu nepreskúmateľným.
Uvedený záver krajského súdu totiž nevypovedá nič o úvahách na základe ktorých dospel
k záveru a správnosti a zákonnosti rozhodnutia odporcu pri jeho hodnotení dostatočnosti
skutkových podkladov najmä s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré podľa názoru
odvolacieho súdu zostali zo strany krajského súdu nepovšimnuté.
Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom
prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal
odporca. Z ustanovenia § 250i ods. 1 OSP síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované
dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania
na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného dôkazu nepovažoval
za potrebné.
9
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť
obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu
vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd
teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym
orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým,
že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám.
Týmto požiadavkám, však postup krajského súdu v predmetnej veci
nezodpovedá.
V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného
prostriedku, a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať
a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé
vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú
nezákonnosť rozhodnutia odporcu.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti
Uznesenie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 378/08 -55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom
ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
10
Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na podstatné otázky
nastolené navrhovateľom, a to na namietané vady rozhodnutia, ktoré spôsobujú jeho
nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a namietanie zistenia skutkového stavu, ktoré je
nedostatočné na posúdenie veci, na viac nie je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, pričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto postupom súdu by sa odňala možnosť konať
pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia rozsudku krajského súdu.
Podľa § 212 ods. 3 OSP na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada
odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 212 ods. 4 OSP odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa
zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena, a naopak.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhod nutie zruší, len ak účastníkovi
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať o uplatnených
námietkach pred súdom.
Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1
písm. f/ OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, s tým, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami
podrobne zaoberať.
O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol, pretože
o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 OSP rozhodne súd prvého stupňa v novom
rozhodnutí o veci.
11
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 17. mája 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová