Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5ae/363377.85d22b.pdf
PDF · 153.24 KB
No categories available
4Cdo/299/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci
ţalobcov 1/ I.I. V., bývajúceho v D.D., 2/ I.I. P., bývajúceho v Ţ.Ţ.X., 3/ I.I. H., bývajúceho
v Ţ., 4/ I.I. Š., bývajúceho v Ţ.Ţ., zastúpených JUDr. V. B., advokátom so sídlom v K.K.,
proti ţalovanej V.V.G.., a.s., IČO: X.X., so sídlom v Ţ.Ţ.X., zastúpenej JUDr. G. Š.,
advokátom so sídlom v Ţ.Ţ., o zaplatenie odmeny za zlepšovací návrh, vedenej na
Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 2 C 155/2000, o dovolaniach ţalobcov i ţalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 2. decembra 2008 sp. zn. X. Co 166/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcov o d m i e t a .
Dovolanie ţalovanej z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom (v poradí štvrtým) z 28. februára 2007 č.k.
2 C 155/2000-570 uloţil ţalovanej povinnosť uhradiť ţalobcom 1/ aţ 4/, kaţdému sumu
78,74 € (2.372,-- Sk) ako náhradu za vyuţitie zlepšovacieho návrhu (rozšírenej operačnej
pamäte počítača), s úrokom z omeškania vo výške 3 % z dlţnej sumy od 11. decembra 1989
do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti návrh ţalobcov
zamietol. Ţiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. Takto rozhodol po
tom, čo bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie odvolacím súdom zrušené a vrátené mu na
ďalšie konanie na doplnenie dokazovania vypracovaním znaleckého posudku za účelom
zistenia spoločenského prospechu, ktorý sa vyuţívaním zlepšovacieho návrhu dosahoval a od
ktorého prospechu závisela výška odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu. Okresný súd
nariadil znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou z odboru podnikového hospodárstva
(ďalej len „znalecká organizácia“), ktorej úlohou bolo vyčísliť spoločenský prospech
a odmenu a uviesť, na základe akých skutočností k ním dospela. Z predloţeného znaleckého
posudku č. 1/2006 zo 16. januára 2006, ktorého súčasťou bol znalecký posudok znalkyne
z odboru priemyselného vlastníctva č. 3/2005 z 25. novembra 2005 o výpočte a vyčíslení
odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu (ďalej len „znalecký posudok“) potom okresný súd
pri svojom rozhodovaní o odmene za vyuţitie zlepšovacieho návrhu vychádzal a vzal za
preukázaný jednak znaleckým posudkom vyčíslený spoločenský prospech na sumu
54.063,13 € (1.628.706,-- Sk) ako rozdiel pôvodných a nových nákladov ako i vyčíslenú
odmenu. Rozhodnutie o odmene ţalobcom odôvodnil vyjadrením znalkyne z odboru
priemyselného vlastníctva, ktorá za základ nevzala zistený spoločenský prospech, ale len
10 % z tejto sumy s odôvodnením, ţe ţalobcovia svoju pracovnú úlohu prekročili iba o 10 %.
Pri výpočte odmeny podľa vyhlášky Úradu pre vynálezy a objavy č. 27/1986 Zb.
o odmeňovaní objavov, vynálezov, zlepšovacích návrhov a priemyselných vzorov (ďalej len
„vyhláška“) znalkyňa preto vychádzala z výšky spoločenského prospechu v rozpätí od
100.000,-- Sk do 200.000,-- Sk (keďţe 10 % z 1.628.706,-- Sk je 162.871,-- Sk), v ktorej časti
je vyhláškou stanovená sadzba odmeny 4,5 % + 2.200,-- Sk, čo predstavuje odmenu
ţalobcom 9 529,-- Sk, kaţdému po 78,74 € (2.372,-- Sk). Neprihliadnutie na predchádzajúce
znalecké posudky (na č.l. 21 a č.l. 92) okresný súd odôvodnil taktieţ stanoviskom znalkyne
z odboru priemyselného vlastníctva, podľa ktorého ani jeden z predchádzajúcich znaleckých
posudkov sa nezaoberal tým, ţe zlepšovacím návrhom je len časť, ktorou autor prekročil
svoju pracovnú úlohu, a preto došlo k disproporcii a spoločenský prospech ostal tak, aký bol,
ale odmena za zlepšovací návrh sa vypočítava len z tej časti spoločenského prospechu, ktorou
autori prekročili svoju pracovnú úlohu. Výrok rozhodnutia v časti priznaného úroku
z omeškania vo výške 3 % z odmeny prvostupňový súd neodôvodnil.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 2. decembra 2008 sp. zn.
8 Co 166/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe zaviazal ţalovanú k povinnosti
zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/, kaţdému po 392,65 € (11.829,-- Sk) s 3 %-ným úrokom
z omeškania od 11. decembra 1989 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšku ţalobu zamietol. Ţalovanú zaviazal k povinnosti nahradiť trovy konania
ţalobcovi 1/ v sume 419,09 € (12.625,50 Sk) a ţalobcom 2/ aţ 4/, kaţdému v sume 124,41 €
(3.748,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil
s poukazom na ustanovenie § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 84/1972 Zb. o objavoch, vynálezoch,
zlepšovacích návrhoch a priemyselných vzoroch, platného do 31. decembra 1990 (ďalej len
„zákon“). Uviedol, ţe v konaní o odmene za zlepšovací návrh súd prejudiciálne skúma, či
o zlepšovací návrh ide a jednou z predbeţných otázok, ktoré skúma, je aj podmienka
prekročenia pracovnej úlohy, ktorá je významná pre posúdenie, či o zlepšovací návrh ide
alebo nie, keďţe o zlepšovací návrh nejde, ak jeho autor (podávajúci prihlášku v organizácii,
s ktorou je v pracovnom alebo obdobnom vzťahu) neprekročil pracovnú úlohu. Podľa názoru
odvolacieho súdu, v konaní bolo preukázané, ţe o zlepšovací návrh ide jednak samotným
vydaním zlepšovateľského preukazu (č.l. 3) a tieţ tým, ţe ţalovaná nepreukázala, ţe by
nedošlo k prekročeniu pracovných úloh a ako bolo konštatované v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 18. augusta 1998 sp. zn. 4 Cdo 25/1998 na č.l. 338, ktorým zrušil
jeho predchádzajúce rozhodnutie, v konaní bolo preukázané, ţe ţalovaná zlepšovací návrh aj
vyuţívala (hoci len v jednom počítači), čím autorom (ţalobcom) vzniklo právo na odmenu za
vyuţitie zlepšovacieho návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu, krátenie spoločenského
prospechu o 10 % (pozn. NS SR - správne malo byť 90 %) s poukazom na § 58 zákona
č. 84/1972 Zb. nebolo opodstatnené, pretoţe prekročenie pracovnej úlohy bolo práve
dôkazom toho, ţe o zlepšovací návrh v preskúmavanom prípade išlo a ako také nemalo vplyv
na výšku spoločenského prospechu. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tieţ
s poukazom na ustanovenie § 4 a § 10 vyhlášky, ktoré ustanovenia upravovali odmenu za
zlepšovacie návrhy. Prvostupňovému súdu vytkol, ţe na určenie odmeny za vyuţitie
zlepšovacieho návrhu nebolo potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie, pretoţe sa určovala
priamo podľa časti I sadzobníka, ktorý bol súčasťou vyhlášky a odmenu určil z výšky
zisteného spoločenského prospechu, to je zo sumy 54.063,13 € (1.628.706,-- Sk). Za
rozhodujúce s ohľadom na výšku spoločenského prospechu vzal rozpätie od 1.000.000,-- Sk
do 2.000.000,-- Sk, pri ktorom bola sadzba 1,8 % + 18.000,-- Sk, na základe ktorej tak
ţalobcom patrila odmena vo výške 47.317,-- Sk (1.628.706 : 100 x 1,X. = 29.317 + 18.000 =
47.317). Kaţdému ţalobcovi potom priznal 392,65 € (11.829,-- Sk) s poukazom na § 3 ods. 2
zákona, podľa ktorého spoluautori objavov, vynálezov, zlepšovacích návrhov
a priemyselných vzorov sa zúčastňujú na právach a povinnostiach rovnakým dielom, pokiaľ
sa nedohodnú inak alebo pokiaľ inak nerozhodne súd. O úrokoch z omeškania odvolací súd
rozhodol rovnako ako súd prvého stupňa. V tejto časti svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe ţalovaná bola povinná do
11. decembra 1989 vyplatiť ţalobcom odmenu, a keď tak neurobila, uvedeným dňom sa
dostala do omeškania a je povinná preto platiť i úroky z omeškania. Za rozhodujúcu
povaţoval sadzbu splatnú k prvému dňu omeškania ţalovanej s plnením peňaţného dlhu,
ktorá bola 3 %, a ktorá podľa jeho názoru zostáva nezmenenou po celú dobu omeškania
i napriek tomu, ţe od 1. mája 1995 nadobudlo účinnosť nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „vyhláška
č. 87/1995 Zb.“), podľa ktorého výška úrokov z omeškania závisí od diskontnej sadzby
určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvého dňu omeškania.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podali dovolanie ţalobcovia i ţalovaná.
Ţalobcovia napadli dovolaním výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol
o úrokoch z omeškania, a to podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a ţiadali, aby
dovolací súd rozsudok krajského súdu v tomto výroku zmenil. Uviedli, ţe vyhláška
č. 45/1964 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa
ktorej súdy určili úroky z omeškania vo výške 3 %, bola zrušená nariadením vlády č. 87/1995
Z.z., ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 1995, pričom v jeho prechodných a záverečných
ustanoveniach v § 10 ods. 1 sú upravené právne vzťahy a nároky z nich vzniknuté pred
nadobudnutím jeho účinnosti tak, ţe sa spravujú ustanoveniami doterajších predpisov
a z odseku 2 vyplýva, ţe ak došlo k omeškaniu s plnením peňaţného dlhu pred nadobudnutím
účinnosti tohto nariadenia, výška úrokov z omeškania a poplatku z omeškania sa riadi
ustanoveniami doterajších predpisov. Ale ak omeškanie s plnením peňaţného dlhu trvá, od
účinnosti tohto nariadenia riadi sa výška úrokov z omeškania a poplatku z omeškania uţ
týmto novým nariadením. Preto podľa ich názoru, keď ţalovaná ku dňu účinnosti nariadenia
svoj dlh nesplnila, jej omeškanie trvalo, a tak od 1. mája 1995 bola povinná platiť úroky
z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska,
platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňaţného dlhu.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcov uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
v časti úrokov z omeškania povaţuje za správne. Ţalovaná dovolaním napadla výrok
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o jej povinnosti zaplatiť kaţdému ţalobcovi
odmenu 392,65 € (11.829-- Sk), a to podľa § 238 ods. 1 O.s.p. z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a ţiadala, aby dovolací súd rozsudok
krajského súdu v tomto výroku zmenil tak, ţe ju zaviaţe k povinnosti zaplatiť ţalobcom 1/ aţ
4/, kaţdému 78,74 € (2.372,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Najvyšší súd
Slovenskej republiky zároveň poţiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Uviedla, ţe zo zlepšovateľského preukazu vyplynulo, ţe autori (ţalobcovia) zlepšovacieho
návrhu prekročili pracovnú úlohu o 10 %, čo znamená, ţe 90 % daného riešenia bolo
vykonané v rámci pracovných povinností a len 10 % riešenia bola práca nad rámec
pracovných povinností, preto je povinná z dosiahnutého spoločenského prospechu vyplatiť
len 10 %, teda časť, ktorú ţalobcovia nemali uloţenú v pracovných povinnostiach. Podľa nej,
právny názor odvolacieho súdu, ţe prekročenie pracovných úloh nemá vplyv na výšku
spoločenského prospechu, nemá oporu v zákone. Ohľadom výpočtu odmeny sa stotoţnila so
záverom súdu prvého stupňa, vychádzajúceho z predloţeného znaleckého posudku.
Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu ţalovanej poukázali na to, ţe ţalovaná počas
konania popierala, ţe by išlo o zlepšovací návrh a uvádzala, ţe zlepšovateľský preukaz, ktorý
bol vydaný, stratil platnosť, z ktorého dôvodu neprichádza do úvahy ani prekročenie
pracovných povinností o 10 %. Keď sa potom aj znalecká organizácia opierala o neplatný
dokument pri posudzovaní prekročenia pracovných úloh ţalobcami ako autormi, znalecký
posudok nevychádzal zo skutkových okolností a je preto nepouţiteľný. Zároveň poukázali na
vyjadrenia svedkov, ţe práve naopak, úloha bola vypracovaná nad rámec ich pracovných
povinností, ţe v rámci pracovnej náplne ţalobcom takáto úloha zadaná nebola a jej
nevypracovaním by neboli ani postihnutí za porušenie svojich povinností, a teda ţe prekročili
pracovnú úlohu o 100 %. Dovolanie ţalovanej navrhli zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolania smerujú proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný.
Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie ţalobcov, smerujúce proti výroku rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania nie je prípustné, preto ho treba
odmietnuť a dovolanie ţalovanej smerujúce proti výroku o uloţení povinnosti zaplatiť
ţalobcom odmenu vo výške 392,65 € (11.829,-- Sk) je prípustné, avšak nie je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 243 O.s.p. nezistil splnenie
predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia vo výroku napadnutom
dovolaním ţalovanej a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné
rozhodnutie.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to
zákon výslovne pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
V prejednávanej veci odvolací súd o úrokoch z omeškania (vo veci samej) rozhodol
rozsudkom, preto prípustnosť dovolania proti tomuto výroku rozsudku bolo potrebné skúmať
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolatelia vychádzali z názoru, ţe prípustnosť ich
dovolania zakladá nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), majúc za
to, ţe ide o rozhodnutie zmeňujúce. To, ţe odvolací súd označil svoje rozhodnutie ako
zmeňujúce, však neznamená bez ďalšieho, ţe o zmeňujúce rozhodnutie aj skutočne ide.
Zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa totiţ nemoţno vyvodiť len z formálneho označenia
výroku rozhodnutia, ale predovšetkým z porovnania jeho vecného obsahu a obsahu
rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje
na to, ţe prípustnosť dovolania je proti zmeňujúcemu rozsudku zaloţená na rozdielnosti
rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Súdna prax dospela uţ skôr
k záveru, ţe pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci, je rozhodujúce nie to, ako ho odvolací
súd označil a či formálne rozhodol podľa § 220 O.s.p. alebo či postupoval podľa § 219 O.s.p.,
ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania po obsahovej
stránke inak neţ súd prvého stupňa (por. napr. R 12/1994, rozsudok NS SR sp. zn.
1 Cdo 182/2009, sp. zn. 3 Cdo 137/2004). O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti,
významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili
alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli
rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov,
ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu
účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, tak nie je
významné formálne hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie je ani to, či výroky
rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je
rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov
daného právneho vzťahu rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Hoci v predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, ţe
rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ po
392,65 € (11.829,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 11. decembra 1989 do zaplatenia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v časti úrokov z omeškania nejde o zmeňujúci
rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. V preskúmavanom prípade krajský súd síce formálne
označil výrok svojho rozhodnutia v časti úrokov z omeškania ako „zmenu“ rozsudku súdu
prvého stupňa, avšak po porovnaní vecného obsahu rozhodnutí oboch súdov, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v tejto časti ide o potvrdzujúce rozhodnutie. Je
potrebné si uvedomiť, ţe prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bolo rozhodnuté o príslušenstve (úrokoch z omeškania) je potrebné posudzovať
nezávisle od výroku, ktorým bolo rozhodnuté o istine (v preskúmavanom prípade o odmene).
Odvolací súd totiţ zmenil len výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ukladajúceho ţalovanej
povinnosť zaplatiť ţalobcom odmenu, nie aj výrok o príslušenstve. O povinnosti zaplatiť
3 %-ný úrok z omeškania z dlţnej sumy rozhodol prvostupňový súd posledným štvrtým
rozsudkom po tom, čo bolo jeho rozhodnutie (aj v časti výroku o príslušenstve – povinnosti
zaplatiť ţalobcom 17,6 %-ný úrok z omeškania) z 2. apríla 2001 na č.l. 372 zrušené
rozhodnutím odvolacieho súdu z 30. apríla 2003 na č.l. 420, v ktorom odvolací súd vyslovil
právny názor, ţe ţalobcom patria úroky z omeškania vo výške 3 % ročne podľa vyhlášky
č. 45/1964 Zb. od 11. decembra 1989 a súd podľa § 153 ods. 2 O.s.p. nemôţe ţalobcom
priznať viac ako sa návrhom domáhali, keďţe ţiadali priznať úrok z omeškania vo výške 3 %.
S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa potom odvolací súd stotoţnil. Ţalovanej uloţil
povinnosť zaplatiť ţalobcom z priznanej odmeny i úrok z omeškania, keďţe sa podľa § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka dostala do omeškania s plnením odmeny ţalobcom. Úroky
z omeškania priznal ţalobcom taktieţ v rovnakej výške ako súd prvého stupňa, a to vo výške
3 % od 11. decembra 1989 do zaplatenia. Keďţe právny záver súdov o povinnosti zaplatiť
úrok z omeškania bol rovnaký, nemoţno vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je
obsahovo odlišné od rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti. Za týchto okolností, keď
ţalobcovia dovolaním napadli výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté
o príslušenstve, ktorý výrok jednoznačne vykazuje znaky potvrdzujúceho rozsudku, potom
nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.,
vychádzajúca zo zásady diformity (rozdielnosti) rozhodnutia súdu prvého stupňa
a rozhodnutia súdu odvolacieho.
V preskúmavanej veci neboli splnené ani ďalšie podmienky prípustnosti dovolania
vyplývajúce z ustanovenia § 238 O.s.p. Dovolací súd totiţ ohľadom úroku z omeškania
nevyslovil právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nejde o potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (238 ods. 3 O.s.p.). Pretoţe dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedený v § 238 ods. 1, 2 a 3
O.s.p., je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa
citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd
povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd sa tak neobmedzil len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ G../ O.s.p. Procesné vady
podľa § 237 O.s.p. ohľadom preskúmavaného výroku dovolatelia netvrdili a ich existencia
v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.
Keďţe nejde o zmeňujúce rozhodnutie a neboli zistené ani vady podľa § 237 O.s.p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky musí konštatovať, ţe nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samé osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.
I keby teda tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval) a dovolateľmi vytýkané nesprávne právne posúdenie by malo za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladalo by ale prípustnosť dovolania.
Posúdenie, či v konaní odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
by prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale
v prejednávanej veci nejde.
Pokiaľ ide o dovolanie ţalovanej, dovolací súd uvádza nasledovné.
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania
i uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Existencia niektorej z vád uvedených v § 237 O.s.p. nebola dovolacím súdom
v konaní zistená, ani nebola ţalovanou namietaná.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je
dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani existencia tejto vady nevyšla v dovolacom konaní najavo ani nebola
ţalovanou namietaná.
Dovolateľka namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa dovolací súd
zameral na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd pouţil iný právnym predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil.
Predmetom konania bola ţalobcami uplatnená odmena za vyuţitie zlepšovacieho
návrhu ţalovanou. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť dovolania
ţalovanej, smerujúceho proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanú zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobcom 1/ aţ
4/ odmenu za vyuţitie zlepšovacieho návrhu, kaţdému po 392,65 € (11.829,-- Sk).
Po preskúmaní veci dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe rozsudok
odvolacieho súdu treba povaţovať za vecne správny.
Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyselných vzoroch
a zlepšovacích návrhoch, je potrebné na preskúmavanú vec aplikovať dovtedajší právny
predpis, ktorým bol zákon č. 84/1972 Zb.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 84/1972 Zb., zlepšovacím návrhom je konkrétne
vyriešenie výrobnotechnického, technicko-organizačného alebo organizačno-hospodárskeho
problému organizácie, ktoré je v tejto organizácii nové a ktorého vyuţitie prináša spoločenský
prospech. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 84/1972 Zb., zlepšovacím návrhom nie je však
vyriešenie problému, ak jeho vypracovaním autor neprekročil pracovnú úlohu vyplývajúcu
preňho najmä z jeho opisu práce, z daného pracovného príkazu alebo z podmienok
a ukazovateľov určených pri zadaní úlohy; to však neplatí pre prípady, keď autor vyriešil
tematickú úlohu. Podľa § 61 zákona č. 84/1972 Zb., pri posudzovaní spoločenského
prospechu sa predovšetkým prihliada na to, ako vyuţívanie zlepšovacieho návrhu ovplyvňuje
vyšší ekonomický, technický alebo iný kladný účinok, najmä zvyšovanie produktivity práce,
zniţovanie vlastných nákladov, kvalitu, ţivotnosť výrobkov alebo výrobných zariadení,
bezpečnosť práce, sociálnu a kultúrnu starostlivosť o pracujúcich. Podľa § 63 ods. 3 zákona
č. 84/1972 Zb., kto je v pracovnom pomere, je povinný podať prihlášku zlepšovacieho návrhu
najprv v organizácii, v ktorej je v tomto pomere, ak sa návrh týka jej predmetu činnosti, najmä
výroby alebo prevádzkovej činnosti. Podľa § 68 zákona č. 84/1972 Zb., vyuţitím
zlepšovacieho návrhu je skutočné vykonanie navrhovaného opatrenia v organizácii. Podľa
§ 71 ods. 3 zákona č. 84/1972 Zb., autorovi zlepšovacieho návrhu prislúcha právo na odmenu
za vyuţitie a právo na účasť pri rozpracovaní, skúšaní a zavádzaní zlepšovacieho návrhu a na
ďalšie výhody ustanovené zákonom. Podľa § 76 ods. 1 prvej vety zákona č. 84/1972 Zb.,
odmenu za vyuţitie zlepšovacieho návrhu vypláca organizácia, ktorá zlepšovací návrh
vyuţila.
Podľa § 11 vyhlášky Úradu pre vynálezy a objavy č. 105/1972 Zb. o zlepšovacích
návrhoch (ďalej len „vyhláška o zlepšovacích návrhoch“), ak ide o prihlášku zlepšovacieho
návrhu autora, ktorý je v pracovnom, členskom alebo v inom obdobnom vzťahu v organizácii,
je táto organizácia povinná posúdiť aj okolnosť, či a v akom rozsahu prihlasovateľ prekročil
zlepšovacím návrhom pracovnú úlohu, vyplývajúcu pre neho najmä z jeho opisu práce,
z daného pracovného príkazu alebo z podmienok a ukazovateľov určených pri zadaní úlohy.
V prípade nezhody je organizácia povinná preukázať, ţe nedošlo k prekročeniu pracovnej
úlohy. Podľa § 15 ods. 4 a 5 vyhlášky o zlepšovacích návrhoch, organizácia v kladnom
rozhodnutí o prihláške zlepšovacieho návrhu oznámi jeho prihlasovateľovi, kedy začne
predmet prihlášky zlepšovacieho návrhu vyuţívať a aké opatrenia na jeho vyuţívanie urobí.
Zároveň s týmto rozhodnutím vydá autorovi zlepšovacieho návrhu zlepšovateľský preukaz,
ktorý obsahuje: a) meno, priezvisko a bydlisko autora (spoluautorov) zlepšovacieho návrhu,
b) údaj o zamestnaní a pracovnom zaradení autora zlepšovacieho návrhu, c) podiel kaţdého
spoluautora na utvorení zlepšovacieho návrhu, d) názov zlepšovacieho návrhu, e) názov
a sídlo organizácie, ktorá kladne rozhodla o prihláške zlepšovacieho návrhu, f) názov a sídlo
organizácie, ktorá je správcom zlepšovacieho návrhu. V zlepšovateľskom preukaze
organizácia taktieţ vyznačuje dátum začiatku vyuţívania zlepšovacieho návrhu, výšku
spoločenského prospechu a vyplatenú odmenu.
Podľa § 4 vyhlášky, odmena za vyuţitie vynálezu, zlepšovacieho návrhu
a priemyselného vzoru v socialistickej organizácii (ďalej len "organizácia") závisí od
spoločenského prospechu, ktorý sa dosahuje týmto vyuţívaním v národnom hospodárstve,
a nie len od prospechu vyuţívajúcej organizácie. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky, spoločenským
prospechom sa rozumie ekonomický, technický alebo iný prínos, ktorý sa dosahuje
vyuţívaním vynálezov, zlepšovacích návrhov a priemyselných vzorov, ako napr. úspory
spoločenskej práce prejavujúce sa zníţením vlastných nákladov a zvýšením produktivity
práce, prínosy pri výrobe nových výrobkov prejavujúce sa v náhrade alebo v rozšírení
sortimentu jestvujúcich výrobkov. Spoločenským prospechom sa rozumejú ďalej aj prínosy
pri zlepšení pracovných podmienok, zvýšení bezpečnosti práce, zlepšení ţivotného prostredia
a iné prínosy. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky, autor vynálezu, zlepšovacieho návrhu alebo
priemyselného vzoru má právo na odmenu za vyuţitie od kaţdej organizácie, ktorá vynález,
zlepšovací návrh alebo priemyselný vzor vyuţila. Podľa § 10 vyhlášky, odmena za vyuţitie
vynálezu, zlepšovacieho návrhu a priemyselného vzoru sa určuje podľa časti I sadzobníka; ak
vynález, zlepšovací návrh alebo priemyselný vzor zlepšuje pracovné podmienky, zvyšuje
bezpečnosť práce alebo zlepšuje ţivotné prostredie, určuje sa odmena podľa časti II
sadzobníka. Sadzobník je súčasťou tejto vyhlášky.
V preskúmavanom prípade boli súdy viazané vysloveným právnym názorom
dovolacieho súdu (viď rozhodnutie NS SR z 18. augusta 1998 sp. zn. 4 Cdo 25/1998 na
č.l. 338), podľa ktorého vyuţitím zlepšovacieho návrhu bolo skutočné vykonanie
navrhovaného opatrenia u ţalovanej, keď rozšírením operačnej pamäte na 48 MB a jej daním
do rutinnej prevádzky v systéme SM 52/12 oddelenia 5115, po odskúšaní a overení, ţalovaná
vyuţívala zlepšovací návrh. Uvedený názor vyslovil dovolací súd s tým, ţe vyuţitie operačnej
pamäte len v jednom počítači môţe mať vplyv na určenie spoločenského prospechu, a tým
i na výšku odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu. Preto po zrušení rozhodnutia
odvolacieho súdu dovolacím súdom a následne i zrušení rozhodnutia prvostupňového súdu
odvolacím súdom, bola v ďalšom konaní predmetom konania uţ len výška odmeny za
vyuţitie zlepšovacieho návrhu, ktorá závisela od výšky spoločenského prospechu, ktorý sa
dosahoval vyuţívaním zlepšovacieho návrhu (§ 61, § 71 a § 76 zákona č. 84/1972 Zb.
v spojení s § 4, § 5, § 9 a § 10 vyhlášky). Na ich zistenie prvostupňový súd nariadil doplnenie
znaleckého dokazovania vypracovaním znaleckého posudku znaleckou organizáciou.
Pokiaľ ţalovaná v dovolaní namietala, ţe z dôvodu, ţe ţalobcovia prekročili pracovnú
úlohu o 10 % (bez uvedenia rozsahu, konkrétnej špecifikácie, vyjadrujúcej, v čom malo
prekročenie spočívať), tak zo zisteného spoločenského prospechu sa môţe brať len 10 %,
dovolací súd uvádza, ţe posúdenie, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu pracovnej úlohy
je otázka právna, ktorú bol súd oprávnený i povinný sám prejudiciálne skúmať a posúdiť,
nezávisle od jej posúdenia ţalovanou, a to napríklad porovnaním pracovnej zmluvy,
pracovnej náplne, resp. popisu pracovného miesta s predloţeným novým riešením. Toto
posúdenie bolo potom významné len pre určenie, či o zlepšovací návrh išlo, keďţe
o zlepšovací návrh nešlo, ak autor pracovnú úlohu neprekročil (§ 58 zákona č. 84/1972 Zb.).
V preskúmavanom prípade bolo v konaní preukázané, ţe o zlepšovací návrh išlo a ţe
ţalovaná tento návrh aj vyuţívala, z dôvodu ktorého potom ţalobcom ako autorom patrila
odmena za jeho vyuţitie v súlade so zákonom a vyhláškou. Výška odmeny závisela od výšky
spoločenského prospechu, ktorý sa dosiahol vyuţívaním zlepšovacieho návrhu, pričom podľa
vyhlášky sa od tohto prospechu, dosiahnutého v prvom roku vyuţitia odpočítavali len náklady
spojené so zavedením zlepšovacieho návrhu (§ 5 ods. 2 vyhlášky). Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukazuje na to, ţe zákon, ani vyhláška neupravovali iné dôvody krátenia
spoločenského prospechu a prípady odmeňovania za vyuţitie zlepšovacieho návrhu
podaného v organizácii, s ktorou bol autor v pracovnom alebo obdobnom pomere
neupravovali odchylne od prípadov odmeňovania za vyuţitie zlepšovacieho návrhu podaného
autorom v inej organizácií a ţiadny predpis neurčoval stanovenie prekročenia pracovnej úlohy
v percentách alebo iných jednotkách za účelom krátenia dosiahnutého spoločenského
prospechu, ale vyhláška o zlepšovacích návrhoch v § 11 ukladala organizáciám len posúdiť, či
a v akom rozsahu prihlasovateľ prekročil pracovnú úlohu. Príslušné právne predpisy
upravovali vyčíslenie odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu jednotne, pričom odmena
závisela jedine od spoločenského prospechu dosiahnutého vyuţitím zlepšovacieho návrhu.
Preto nebolo moţné v preskúmavanom prípade od dosiahnutého spoločenského prospechu
odpočítať 90 %, ako časť pripadajúcu na plnenie pracovných úloh. V prejednávanej veci mali
súdy preukázané, ţe autori prekročili pracovnú úlohu i v akom rozsahu, a to vytvorením
väčšej operačnej pamäte systému SM 52/12, nakoľko ich úlohou bolo študovať a analyzovať
trendy v oblasti pamäťových podsystémov a vypracovať koncepcie a prognózy rozvoja
pamäťových podsystémov, nie aj vytvoriť väčšiu operačnú pamäť.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľka napadla dovolaním
vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené
v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako
nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd úspešným ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretoţe nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. mája 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková