Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/299/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci

ţalobcov 1/ I.I. V., bývajúceho v D.D., 2/ I.I. P., bývajúceho v Ţ.Ţ.X., 3/ I.I. H., bývajúceho

v Ţ., 4/ I.I. Š., bývajúceho v Ţ.Ţ., zastúpených JUDr. V. B., advokátom so sídlom v K.K.,

proti ţalovanej V.V.G.., a.s., IČO: X.X., so sídlom v Ţ.Ţ.X., zastúpenej JUDr. G. Š.,

advokátom so sídlom v Ţ.Ţ., o zaplatenie odmeny za zlepšovací návrh, vedenej na

Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. , o dovolaniach ţalobcov i ţalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 2. decembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcov o d m i e t a .

Dovolanie ţalovanej z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina rozsudkom (v poradí štvrtým) z 28. februára 2007 č.k.

-570 uloţil ţalovanej povinnosť uhradiť ţalobcom 1/ aţ 4/, kaţdému sumu

78,74 € (2.372,-- Sk) ako náhradu za vyuţitie zlepšovacieho návrhu (rozšírenej operačnej

pamäte počítača), s úrokom z omeškania vo výške 3 % z dlţnej sumy od 11. decembra 1989

do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti návrh ţalobcov

2

zamietol. Ţiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. Takto rozhodol po

tom, čo bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie odvolacím súdom zrušené a vrátené mu na

ďalšie konanie na doplnenie dokazovania vypracovaním znaleckého posudku za účelom

zistenia spoločenského prospechu, ktorý sa vyuţívaním zlepšovacieho návrhu dosahoval a od

ktorého prospechu závisela výška odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu. Okresný súd

nariadil znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou z odboru podnikového hospodárstva

(ďalej len „znalecká organizácia“), ktorej úlohou bolo vyčísliť spoločenský prospech

a odmenu a uviesť, na základe akých skutočností k ním dospela. Z predloţeného znaleckého

posudku č. 1/2006 zo 16. januára 2006, ktorého súčasťou bol znalecký posudok znalkyne

z odboru priemyselného vlastníctva č. 3/2005 z 25. novembra 2005 o výpočte a vyčíslení

odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu (ďalej len „znalecký posudok“) potom okresný súd

pri svojom rozhodovaní o odmene za vyuţitie zlepšovacieho návrhu vychádzal a vzal za

preukázaný jednak znaleckým posudkom vyčíslený spoločenský prospech na sumu

54.063,13 € (1.628.706,-- Sk) ako rozdiel pôvodných a nových nákladov ako i vyčíslenú

odmenu. Rozhodnutie o odmene ţalobcom odôvodnil vyjadrením znalkyne z odboru

priemyselného vlastníctva, ktorá za základ nevzala zistený spoločenský prospech, ale len

10 % z tejto sumy s odôvodnením, ţe ţalobcovia svoju pracovnú úlohu prekročili iba o 10 %.

Pri výpočte odmeny podľa vyhlášky Úradu pre vynálezy a objavy č.

o odmeňovaní objavov, vynálezov, zlepšovacích návrhov a priemyselných vzorov (ďalej len

„vyhláška“) znalkyňa preto vychádzala z výšky spoločenského prospechu v rozpätí od

100.000,-- Sk do 200.000,-- Sk (keďţe 10 % z 1.628.706,-- Sk je 162.871,-- Sk), v ktorej časti

je vyhláškou stanovená sadzba odmeny 4,5 % + 2.200,-- Sk, čo predstavuje odmenu

ţalobcom 9 529,-- Sk, kaţdému po 78,74 € (2.372,-- Sk). Neprihliadnutie na predchádzajúce

znalecké posudky (na č.l. 21 a č.l. 92) okresný súd odôvodnil taktieţ stanoviskom znalkyne

z odboru priemyselného vlastníctva, podľa ktorého ani jeden z predchádzajúcich znaleckých

posudkov sa nezaoberal tým, ţe zlepšovacím návrhom je len časť, ktorou autor prekročil

svoju pracovnú úlohu, a preto došlo k disproporcii a spoločenský prospech ostal tak, aký bol,

ale odmena za zlepšovací návrh sa vypočítava len z tej časti spoločenského prospechu, ktorou

autori prekročili svoju pracovnú úlohu. Výrok rozhodnutia v časti priznaného úroku

z omeškania vo výške 3 % z odmeny prvostupňový súd neodôvodnil.

Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 2. decembra 2008 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe zaviazal ţalovanú k povinnosti

zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/, kaţdému po 392,65 € (11.829,-- Sk) s 3 %-ným úrokom

3

z omeškania od 11. decembra 1989 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku

a vo zvyšku ţalobu zamietol. Ţalovanú zaviazal k povinnosti nahradiť trovy konania

ţalobcovi 1/ v sume 419,09 € (12.625,50 Sk) a ţalobcom 2/ aţ 4/, kaţdému v sume 124,41 €

(3.748,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil

s poukazom na ustanovenie a o objavoch, vynálezoch,

zlepšovacích návrhoch a priemyselných vzoroch, platného do 31. decembra 1990 (ďalej len

„zákon“). Uviedol, ţe v konaní o odmene za zlepšovací návrh súd prejudiciálne skúma, či

o zlepšovací návrh ide a jednou z predbeţných otázok, ktoré skúma, je aj podmienka

prekročenia pracovnej úlohy, ktorá je významná pre posúdenie, či o zlepšovací návrh ide

alebo nie, keďţe o zlepšovací návrh nejde, ak jeho autor (podávajúci prihlášku v organizácii,

s ktorou je v pracovnom alebo obdobnom vzťahu) neprekročil pracovnú úlohu. Podľa názoru

odvolacieho súdu, v konaní bolo preukázané, ţe o zlepšovací návrh ide jednak samotným

vydaním zlepšovateľského preukazu (č.l. 3) a tieţ tým, ţe ţalovaná nepreukázala, ţe by

nedošlo k prekročeniu pracovných úloh a ako bolo konštatované v rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 18. augusta 1998 sp. zn. na č.l. 338, ktorým zrušil

jeho predchádzajúce rozhodnutie, v konaní bolo preukázané, ţe ţalovaná zlepšovací návrh aj

vyuţívala (hoci len v jednom počítači), čím autorom (ţalobcom) vzniklo právo na odmenu za

vyuţitie zlepšovacieho návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu, krátenie spoločenského

prospechu o 10 % (pozn. NS SR - správne malo byť 90 %) s poukazom na § 58 zákona

č. nebolo opodstatnené, pretoţe prekročenie pracovnej úlohy bolo práve

dôkazom toho, ţe o zlepšovací návrh v preskúmavanom prípade išlo a ako také nemalo vplyv

na výšku spoločenského prospechu. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tieţ

s poukazom na ustanovenie § 4 a § 10 vyhlášky, ktoré ustanovenia upravovali odmenu za

zlepšovacie návrhy. Prvostupňovému súdu vytkol, ţe na určenie odmeny za vyuţitie

zlepšovacieho návrhu nebolo potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie, pretoţe sa určovala

priamo podľa časti I sadzobníka, ktorý bol súčasťou vyhlášky a odmenu určil z výšky

zisteného spoločenského prospechu, to je zo sumy 54.063,13 € (1.628.706,-- Sk). Za

rozhodujúce s ohľadom na výšku spoločenského prospechu vzal rozpätie od 1.000.000,-- Sk

do 2.000.000,-- Sk, pri ktorom bola sadzba 1,8 % + 18.000,-- Sk, na základe ktorej tak

ţalobcom patrila odmena vo výške 47.317,-- Sk (1.628.706 : 100 x 1,X. = 29.317 + 18.000 =

47.317). Kaţdému ţalobcovi potom priznal 392,65 € (11.829,-- Sk) s poukazom na § 3 ods. 2

zákona, podľa ktorého spoluautori objavov, vynálezov, zlepšovacích návrhov

a priemyselných vzorov sa zúčastňujú na právach a povinnostiach rovnakým dielom, pokiaľ

sa nedohodnú inak alebo pokiaľ inak nerozhodne súd. O úrokoch z omeškania odvolací súd

4

rozhodol rovnako ako súd prvého stupňa. V tejto časti svoje rozhodnutie odôvodnil

ustanovením . Uviedol, ţe ţalovaná bola povinná do

11. decembra 1989 vyplatiť ţalobcom odmenu, a keď tak neurobila, uvedeným dňom sa

dostala do omeškania a je povinná preto platiť i úroky z omeškania. Za rozhodujúcu

povaţoval sadzbu splatnú k prvému dňu omeškania ţalovanej s plnením peňaţného dlhu,

ktorá bola 3 %, a ktorá podľa jeho názoru zostáva nezmenenou po celú dobu omeškania

i napriek tomu, ţe od 1. mája 1995 nadobudlo účinnosť ,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej len „vyhláška

č. “), podľa ktorého výška úrokov z omeškania závisí od diskontnej sadzby

určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvého dňu omeškania.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podali dovolanie ţalobcovia i ţalovaná.

Ţalobcovia napadli dovolaním výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol

o úrokoch z omeškania, a to podľa (ďalej len „“)

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia ( ) a ţiadali, aby

dovolací súd rozsudok krajského súdu v tomto výroku zmenil. Uviedli, ţe vyhláška

č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia , podľa

ktorej súdy určili úroky z omeškania vo výške 3 %, bola zrušená nariadením vlády č. 87/1995

Z.z., ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 1995, pričom v jeho prechodných a záverečných

ustanoveniach v § 10 ods. 1 sú upravené právne vzťahy a nároky z nich vzniknuté pred

nadobudnutím jeho účinnosti tak, ţe sa spravujú ustanoveniami doterajších predpisov

a z odseku 2 vyplýva, ţe ak došlo k omeškaniu s plnením peňaţného dlhu pred nadobudnutím

účinnosti tohto nariadenia, výška úrokov z omeškania a poplatku z omeškania sa riadi

ustanoveniami doterajších predpisov. Ale ak omeškanie s plnením peňaţného dlhu trvá, od

účinnosti tohto nariadenia riadi sa výška úrokov z omeškania a poplatku z omeškania uţ

týmto novým nariadením. Preto podľa ich názoru, keď ţalovaná ku dňu účinnosti nariadenia

svoj dlh nesplnila, jej omeškanie trvalo, a tak od 1. mája 1995 bola povinná platiť úroky

z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska,

platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňaţného dlhu.

Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcov uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

v časti úrokov z omeškania povaţuje za správne. Ţalovaná dovolaním napadla výrok

rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o jej povinnosti zaplatiť kaţdému ţalobcovi

5

odmenu 392,65 € (11.829-- Sk), a to podľa z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia ( ) a ţiadala, aby dovolací súd rozsudok

krajského súdu v tomto výroku zmenil tak, ţe ju zaviaţe k povinnosti zaplatiť ţalobcom 1/ aţ

4/, kaţdému 78,74 € (2.372,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Najvyšší súd

Slovenskej republiky zároveň poţiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

Uviedla, ţe zo zlepšovateľského preukazu vyplynulo, ţe autori (ţalobcovia) zlepšovacieho

návrhu prekročili pracovnú úlohu o 10 %, čo znamená, ţe 90 % daného riešenia bolo

vykonané v rámci pracovných povinností a len 10 % riešenia bola práca nad rámec

pracovných povinností, preto je povinná z dosiahnutého spoločenského prospechu vyplatiť

len 10 %, teda časť, ktorú ţalobcovia nemali uloţenú v pracovných povinnostiach. Podľa nej,

právny názor odvolacieho súdu, ţe prekročenie pracovných úloh nemá vplyv na výšku

spoločenského prospechu, nemá oporu v zákone. Ohľadom výpočtu odmeny sa stotoţnila so

záverom súdu prvého stupňa, vychádzajúceho z predloţeného znaleckého posudku.

Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu ţalovanej poukázali na to, ţe ţalovaná počas

konania popierala, ţe by išlo o zlepšovací návrh a uvádzala, ţe zlepšovateľský preukaz, ktorý

bol vydaný, stratil platnosť, z ktorého dôvodu neprichádza do úvahy ani prekročenie

pracovných povinností o 10 %. Keď sa potom aj znalecká organizácia opierala o neplatný

dokument pri posudzovaní prekročenia pracovných úloh ţalobcami ako autormi, znalecký

posudok nevychádzal zo skutkových okolností a je preto nepouţiteľný. Zároveň poukázali na

vyjadrenia svedkov, ţe práve naopak, úloha bola vypracovaná nad rámec ich pracovných

povinností, ţe v rámci pracovnej náplne ţalobcom takáto úloha zadaná nebola a jej

nevypracovaním by neboli ani postihnutí za porušenie svojich povinností, a teda ţe prekročili

pracovnú úlohu o 100 %. Dovolanie ţalovanej navrhli zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolania smerujú proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný.

Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie ţalobcov, smerujúce proti výroku rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania nie je prípustné, preto ho treba

6

odmietnuť a dovolanie ţalovanej smerujúce proti výroku o uloţení povinnosti zaplatiť

ţalobcom odmenu vo výške 392,65 € (11.829,-- Sk) je prípustné, avšak nie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle nezistil splnenie

predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia vo výroku napadnutom

dovolaním ţalovanej a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné

rozhodnutie.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to

zákon výslovne pripúšťa ( ).

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

V prejednávanej veci odvolací súd o úrokoch z omeškania (vo veci samej) rozhodol

rozsudkom, preto prípustnosť dovolania proti tomuto výroku rozsudku bolo potrebné skúmať

podľa a

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolatelia vychádzali z názoru, ţe prípustnosť ich

dovolania zakladá nesprávne právne posúdenie veci ( ), majúc za

to, ţe ide o rozhodnutie zmeňujúce. To, ţe odvolací súd označil svoje rozhodnutie ako

zmeňujúce, však neznamená bez ďalšieho, ţe o zmeňujúce rozhodnutie aj skutočne ide.

Zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa totiţ nemoţno vyvodiť len z formálneho označenia

výroku rozhodnutia, ale predovšetkým z porovnania jeho vecného obsahu a obsahu

rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje

na to, ţe prípustnosť dovolania je proti zmeňujúcemu rozsudku zaloţená na rozdielnosti

rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Súdna prax dospela uţ skôr

k záveru, ţe pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci, je rozhodujúce nie to, ako ho odvolací

súd označil a či formálne rozhodol podľa alebo či postupoval podľa ,

7

ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania po obsahovej

stránke inak neţ súd prvého stupňa (por. napr. R 12/1994, rozsudok NS SR sp. zn.

, sp. zn. ). O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti,

významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili

alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli

rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov,

ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu

účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, tak nie je

významné formálne hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie je ani to, či výroky

rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je

rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov

daného právneho vzťahu rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Hoci v predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, ţe

rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ po

392,65 € (11.829,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 11. decembra 1989 do zaplatenia

do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v časti úrokov z omeškania nejde o zmeňujúci

rozsudok v zmysle V preskúmavanom prípade krajský súd síce formálne

označil výrok svojho rozhodnutia v časti úrokov z omeškania ako „zmenu“ rozsudku súdu

prvého stupňa, avšak po porovnaní vecného obsahu rozhodnutí oboch súdov, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v tejto časti ide o potvrdzujúce rozhodnutie. Je

potrebné si uvedomiť, ţe prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bolo rozhodnuté o príslušenstve (úrokoch z omeškania) je potrebné posudzovať

nezávisle od výroku, ktorým bolo rozhodnuté o istine (v preskúmavanom prípade o odmene).

Odvolací súd totiţ zmenil len výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ukladajúceho ţalovanej

povinnosť zaplatiť ţalobcom odmenu, nie aj výrok o príslušenstve. O povinnosti zaplatiť

3 %-ný úrok z omeškania z dlţnej sumy rozhodol prvostupňový súd posledným štvrtým

rozsudkom po tom, čo bolo jeho rozhodnutie (aj v časti výroku o príslušenstve – povinnosti

zaplatiť ţalobcom 17,6 %-ný úrok z omeškania) z 2. apríla 2001 na č.l. 372 zrušené

rozhodnutím odvolacieho súdu z 30. apríla 2003 na č.l. 420, v ktorom odvolací súd vyslovil

právny názor, ţe ţalobcom patria úroky z omeškania vo výške 3 % ročne podľa vyhlášky

č. od 11. decembra 1989 a súd podľa nemôţe ţalobcom

priznať viac ako sa návrhom domáhali, keďţe ţiadali priznať úrok z omeškania vo výške 3 %.

S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa potom odvolací súd stotoţnil. Ţalovanej uloţil

8

povinnosť zaplatiť ţalobcom z priznanej odmeny i úrok z omeškania, keďţe sa podľa § 517

ods. 2 dostala do omeškania s plnením odmeny ţalobcom. Úroky

z omeškania priznal ţalobcom taktieţ v rovnakej výške ako súd prvého stupňa, a to vo výške

3 % od 11. decembra 1989 do zaplatenia. Keďţe právny záver súdov o povinnosti zaplatiť

úrok z omeškania bol rovnaký, nemoţno vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je

obsahovo odlišné od rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti. Za týchto okolností, keď

ţalobcovia dovolaním napadli výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté

o príslušenstve, ktorý výrok jednoznačne vykazuje znaky potvrdzujúceho rozsudku, potom

nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia ,

vychádzajúca zo zásady diformity (rozdielnosti) rozhodnutia súdu prvého stupňa

a rozhodnutia súdu odvolacieho.

V preskúmavanej veci neboli splnené ani ďalšie podmienky prípustnosti dovolania

vyplývajúce z ustanovenia Dovolací súd totiţ ohľadom úroku z omeškania

nevyslovil právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť ( )

a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,

pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nejde o potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a (238 ods. 3 ). Pretoţe dovolaním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedený v § 238 ods. 1, 2 a 3

, je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom dovolanie podľa

citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní

došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , ku ktorým je dovolací súd

povinný prihliadnuť ( ). Dovolací súd sa tak neobmedzil len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ G../ Procesné vady

podľa ohľadom preskúmavaného výroku dovolatelia netvrdili a ich existencia

v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Keďţe nejde o zmeňujúce rozhodnutie a neboli zistené ani vady podľa ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky musí konštatovať, ţe nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samé osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.

9

I keby teda tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval) a dovolateľmi vytýkané nesprávne právne posúdenie by malo za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladalo by ale prípustnosť dovolania.

Posúdenie, či v konaní odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

by prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale

v prejednávanej veci nejde.

Pokiaľ ide o dovolanie ţalovanej, dovolací súd uvádza nasledovné.

Dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný rozsahom dovolania

i uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Existencia niektorej z vád uvedených v nebola dovolacím súdom

v konaní zistená, ani nebola ţalovanou namietaná.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani existencia tejto vady nevyšla v dovolacom konaní najavo ani nebola

ţalovanou namietaná.

Dovolateľka namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). V ďalšom sa dovolací súd

zameral na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl

10

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd pouţil iný právnym predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce

správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil.

Predmetom konania bola ţalobcami uplatnená odmena za vyuţitie zlepšovacieho

návrhu ţalovanou. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť dovolania

ţalovanej, smerujúceho proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanú zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobcom 1/ aţ

4/ odmenu za vyuţitie zlepšovacieho návrhu, kaţdému po 392,65 € (11.829,-- Sk).

Po preskúmaní veci dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe rozsudok

odvolacieho súdu treba povaţovať za vecne správny.

Podľa o vynálezoch, priemyselných vzoroch

a zlepšovacích návrhoch, je potrebné na preskúmavanú vec aplikovať dovtedajší právny

predpis, ktorým bol

Podľa , zlepšovacím návrhom je konkrétne

vyriešenie výrobnotechnického, technicko-organizačného alebo organizačno-hospodárskeho

problému organizácie, ktoré je v tejto organizácii nové a ktorého vyuţitie prináša spoločenský

prospech. Podľa , zlepšovacím návrhom nie je však

vyriešenie problému, ak jeho vypracovaním autor neprekročil pracovnú úlohu vyplývajúcu

preňho najmä z jeho opisu práce, z daného pracovného príkazu alebo z podmienok

a ukazovateľov určených pri zadaní úlohy; to však neplatí pre prípady, keď autor vyriešil

tematickú úlohu. Podľa , pri posudzovaní spoločenského

prospechu sa predovšetkým prihliada na to, ako vyuţívanie zlepšovacieho návrhu ovplyvňuje

vyšší ekonomický, technický alebo iný kladný účinok, najmä zvyšovanie produktivity práce,

zniţovanie vlastných nákladov, kvalitu, ţivotnosť výrobkov alebo výrobných zariadení,

bezpečnosť práce, sociálnu a kultúrnu starostlivosť o pracujúcich. Podľa § 63 ods. 3 zákona

č. , kto je v pracovnom pomere, je povinný podať prihlášku zlepšovacieho návrhu

najprv v organizácii, v ktorej je v tomto pomere, ak sa návrh týka jej predmetu činnosti, najmä

výroby alebo prevádzkovej činnosti. Podľa , vyuţitím

11

zlepšovacieho návrhu je skutočné vykonanie navrhovaného opatrenia v organizácii. Podľa

, autorovi zlepšovacieho návrhu prislúcha právo na odmenu

za vyuţitie a právo na účasť pri rozpracovaní, skúšaní a zavádzaní zlepšovacieho návrhu a na

ďalšie výhody ustanovené zákonom. Podľa prvej vety ,

odmenu za vyuţitie zlepšovacieho návrhu vypláca organizácia, ktorá zlepšovací návrh

vyuţila.

Podľa vyhlášky Úradu pre vynálezy a objavy č. o zlepšovacích

návrhoch (ďalej len „vyhláška o zlepšovacích návrhoch“), ak ide o prihlášku zlepšovacieho

návrhu autora, ktorý je v pracovnom, členskom alebo v inom obdobnom vzťahu v organizácii,

je táto organizácia povinná posúdiť aj okolnosť, či a v akom rozsahu prihlasovateľ prekročil

zlepšovacím návrhom pracovnú úlohu, vyplývajúcu pre neho najmä z jeho opisu práce,

z daného pracovného príkazu alebo z podmienok a ukazovateľov určených pri zadaní úlohy.

V prípade nezhody je organizácia povinná preukázať, ţe nedošlo k prekročeniu pracovnej

úlohy. Podľa § 15 ods. 4 a 5 vyhlášky o zlepšovacích návrhoch, organizácia v kladnom

rozhodnutí o prihláške zlepšovacieho návrhu oznámi jeho prihlasovateľovi, kedy začne

predmet prihlášky zlepšovacieho návrhu vyuţívať a aké opatrenia na jeho vyuţívanie urobí.

Zároveň s týmto rozhodnutím vydá autorovi zlepšovacieho návrhu zlepšovateľský preukaz,

ktorý obsahuje: a) meno, priezvisko a bydlisko autora (spoluautorov) zlepšovacieho návrhu,

b) údaj o zamestnaní a pracovnom zaradení autora zlepšovacieho návrhu, c) podiel kaţdého

spoluautora na utvorení zlepšovacieho návrhu, d) názov zlepšovacieho návrhu, e) názov

a sídlo organizácie, ktorá kladne rozhodla o prihláške zlepšovacieho návrhu, f) názov a sídlo

organizácie, ktorá je správcom zlepšovacieho návrhu. V zlepšovateľskom preukaze

organizácia taktieţ vyznačuje dátum začiatku vyuţívania zlepšovacieho návrhu, výšku

spoločenského prospechu a vyplatenú odmenu.

Podľa § 4 vyhlášky, odmena za vyuţitie vynálezu, zlepšovacieho návrhu

a priemyselného vzoru v socialistickej organizácii (ďalej len "organizácia") závisí od

spoločenského prospechu, ktorý sa dosahuje týmto vyuţívaním v národnom hospodárstve,

a nie len od prospechu vyuţívajúcej organizácie. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky, spoločenským

prospechom sa rozumie ekonomický, technický alebo iný prínos, ktorý sa dosahuje

vyuţívaním vynálezov, zlepšovacích návrhov a priemyselných vzorov, ako napr. úspory

spoločenskej práce prejavujúce sa zníţením vlastných nákladov a zvýšením produktivity

práce, prínosy pri výrobe nových výrobkov prejavujúce sa v náhrade alebo v rozšírení

12

sortimentu jestvujúcich výrobkov. Spoločenským prospechom sa rozumejú ďalej aj prínosy

pri zlepšení pracovných podmienok, zvýšení bezpečnosti práce, zlepšení ţivotného prostredia

a iné prínosy. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky, autor vynálezu, zlepšovacieho návrhu alebo

priemyselného vzoru má právo na odmenu za vyuţitie od kaţdej organizácie, ktorá vynález,

zlepšovací návrh alebo priemyselný vzor vyuţila. Podľa § 10 vyhlášky, odmena za vyuţitie

vynálezu, zlepšovacieho návrhu a priemyselného vzoru sa určuje podľa časti I sadzobníka; ak

vynález, zlepšovací návrh alebo priemyselný vzor zlepšuje pracovné podmienky, zvyšuje

bezpečnosť práce alebo zlepšuje ţivotné prostredie, určuje sa odmena podľa časti II

sadzobníka. Sadzobník je súčasťou tejto vyhlášky.

V preskúmavanom prípade boli súdy viazané vysloveným právnym názorom

dovolacieho súdu (viď rozhodnutie NS SR z 18. augusta 1998 sp. zn. na

č.l. 338), podľa ktorého vyuţitím zlepšovacieho návrhu bolo skutočné vykonanie

navrhovaného opatrenia u ţalovanej, keď rozšírením operačnej pamäte na 48 MB a jej daním

do rutinnej prevádzky v systéme SM 52/12 oddelenia 5115, po odskúšaní a overení, ţalovaná

vyuţívala zlepšovací návrh. Uvedený názor vyslovil dovolací súd s tým, ţe vyuţitie operačnej

pamäte len v jednom počítači môţe mať vplyv na určenie spoločenského prospechu, a tým

i na výšku odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu. Preto po zrušení rozhodnutia

odvolacieho súdu dovolacím súdom a následne i zrušení rozhodnutia prvostupňového súdu

odvolacím súdom, bola v ďalšom konaní predmetom konania uţ len výška odmeny za

vyuţitie zlepšovacieho návrhu, ktorá závisela od výšky spoločenského prospechu, ktorý sa

dosahoval vyuţívaním zlepšovacieho návrhu (, a

v spojení s § 4, § 5, § 9 a § 10 vyhlášky). Na ich zistenie prvostupňový súd nariadil doplnenie

znaleckého dokazovania vypracovaním znaleckého posudku znaleckou organizáciou.

Pokiaľ ţalovaná v dovolaní namietala, ţe z dôvodu, ţe ţalobcovia prekročili pracovnú

úlohu o 10 % (bez uvedenia rozsahu, konkrétnej špecifikácie, vyjadrujúcej, v čom malo

prekročenie spočívať), tak zo zisteného spoločenského prospechu sa môţe brať len 10 %,

dovolací súd uvádza, ţe posúdenie, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu pracovnej úlohy

je otázka právna, ktorú bol súd oprávnený i povinný sám prejudiciálne skúmať a posúdiť,

nezávisle od jej posúdenia ţalovanou, a to napríklad porovnaním pracovnej zmluvy,

pracovnej náplne, resp. popisu pracovného miesta s predloţeným novým riešením. Toto

posúdenie bolo potom významné len pre určenie, či o zlepšovací návrh išlo, keďţe

o zlepšovací návrh nešlo, ak autor pracovnú úlohu neprekročil ( ).

13

V preskúmavanom prípade bolo v konaní preukázané, ţe o zlepšovací návrh išlo a ţe

ţalovaná tento návrh aj vyuţívala, z dôvodu ktorého potom ţalobcom ako autorom patrila

odmena za jeho vyuţitie v súlade so zákonom a vyhláškou. Výška odmeny závisela od výšky

spoločenského prospechu, ktorý sa dosiahol vyuţívaním zlepšovacieho návrhu, pričom podľa

vyhlášky sa od tohto prospechu, dosiahnutého v prvom roku vyuţitia odpočítavali len náklady

spojené so zavedením zlepšovacieho návrhu (§ 5 ods. 2 vyhlášky). Najvyšší súd Slovenskej

republiky poukazuje na to, ţe zákon, ani vyhláška neupravovali iné dôvody krátenia

spoločenského prospechu a prípady odmeňovania za vyuţitie zlepšovacieho návrhu

podaného v organizácii, s ktorou bol autor v pracovnom alebo obdobnom pomere

neupravovali odchylne od prípadov odmeňovania za vyuţitie zlepšovacieho návrhu podaného

autorom v inej organizácií a ţiadny predpis neurčoval stanovenie prekročenia pracovnej úlohy

v percentách alebo iných jednotkách za účelom krátenia dosiahnutého spoločenského

prospechu, ale vyhláška o zlepšovacích návrhoch v § 11 ukladala organizáciám len posúdiť, či

a v akom rozsahu prihlasovateľ prekročil pracovnú úlohu. Príslušné právne predpisy

upravovali vyčíslenie odmeny za vyuţitie zlepšovacieho návrhu jednotne, pričom odmena

závisela jedine od spoločenského prospechu dosiahnutého vyuţitím zlepšovacieho návrhu.

Preto nebolo moţné v preskúmavanom prípade od dosiahnutého spoločenského prospechu

odpočítať 90 %, ako časť pripadajúcu na plnenie pracovných úloh. V prejednávanej veci mali

súdy preukázané, ţe autori prekročili pracovnú úlohu i v akom rozsahu, a to vytvorením

väčšej operačnej pamäte systému SM 52/12, nakoľko ich úlohou bolo študovať a analyzovať

trendy v oblasti pamäťových podsystémov a vypracovať koncepcie a prognózy rozvoja

pamäťových podsystémov, nie aj vytvoriť väčšiu operačnú pamäť.

So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľka napadla dovolaním

vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené

v a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako

nedôvodné zamietol ( ).

V dovolacom konaní úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania proti

ţalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení s ,

ods. 1 ). Dovolací súd úspešným ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,

pretoţe nepodali návrh na ich priznanie ( ).

14

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. mája 2011

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková