Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)9e2/363496.a1d691.pdf
PDF · 179.35 KB
No categories available
2Sžo/14/2011
Najvyšší súd 2Sžo/14/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateliek: 1/ M. M., 2/ L. M., zastúpených
advokátom JUDr. D. M., proti odporkyni: Správa katastra Poprad, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. k. V-2569/2006 zo dňa 15. mája 2008, o odvolaní
navrhovateliek proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4Sp/64/08-16 zo dňa 2. marca
2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 4Sp/64/08-16 zo dňa 2. marca 2009 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne
č. V-2569/2006 zo dňa 15. mája 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie
konanie.
Navrhovateľkám náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporkyne
č. V-2569/2006 zo dňa 15. mája 2008, ktorým bol zamietnutý návrh na vklad vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom darovacej zmluvy uzavretej dňa 29.5.2006
medzi navrhovateľkou 1/ M. M. ako darkyňou a navrhovateľkou 2/ L. M. ako obdarovanou.
Predmetom daru boli časti zo spoluvlastníckych podielov navrhovateľky z nehnuteľností,
nachádzajúcich sa v katastrálnych územiach L. T. (list vlastníctva číslo X.X.), V. (LV č.
X.X.), N. Š. (LV č. X.X.) a V. (LV č. X.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo,
že súd prvého stupňa sa stotožnil so závermi správneho orgánu, že nie sú splnené
podmienky na vklad, keďže pri prevodoch nehnuteľností sa musí zohľadniť veľkosť podielu
zo spoločnej nehnuteľnosti, ktorý sa má drobiť, keďže právo nakladať s nehnuteľnosťou
obmedzujú ustanovenia § 21 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č.
180/1995 Z. z.) a § 4 ods. 2 zákona č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pozemkových spoločenstvách). Ďalej sa
v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že zakladajúci členovia pozemkového
spoločenstva podmienky drobenia jednotlivých spoluvlastníckych podielov v spoločnej
nehnuteľnosti neupravili osobitne v zmluve o založení spoločenstva s právnou subjektivitou
vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti zo dňa 24.2.1996, ale pri tomto inštitúte
odkázali len na zákonné ustanovenia (§ 4 ods. 2 a § 8 zákona o pozemkových
spoločenstvách). V predmetnej darovacej zmluve sú uvedené všetky jednotlivé parcely,
ktorých podiely boli predmetom darovania, z čoho tiež vyplýva, že obdarovanej boli
darované podiely (časť podielov darkyne) v každom jednotlivom pozemku, pričom došlo
k darovaniu výmery pod zákonom prípustnú hranicu.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovateľky. Navrhli ho zrušiť a vec
vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť, zrušiť napadnuté rozhodnutie
a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Uviedli, že rozsudok je založený na nesprávnom
právnom posúdení veci a to konkrétne na nesprávnom výklade pojmu „spoločná
nehnuteľnosť bývalých urbarialistov“ v spoločnom obhospodarovaní pozemkového
spoločenstva podľa zákona o pozemkových spoločenstvách a následkom tohto vadného
výkladu došlo aj k nesprávnemu posúdeniu zákazu drobenia podielov na spoločnej
nehnuteľnosti pri ich prevode. Ďalej uviedli, že krajský súd jednoznačne a presvedčivo
nevyložil, prečo považuje za spoločnú nehnuteľnosť každý jednotlivý pozemok. Zotrvali
na názore, že pod spoločnou urbárskou nehnuteľnosťou treba rozumieť jedno pozemno-
knižné teleso ako právny celok pozostávajúci z viacerých parciel (pozemkov), tvoriace
hospodársko-právnu jednotku a preto ako právny celok zdieľa aj jednotný právny režim a to
aj vo vzťahu k drobeniu spoluvlastníckych podielov k nemu ako k celku – a nie
k jednotlivým pozemkom ho tvoriacim samostatne a preto aj vlastnícke právo,
t.j. aj spoluvlastnícky podiel sa posudzuje (aj z hľadiska drobenia) vo vzťahu k tomuto
celku a nie k jednotlivým parcelám, z ktorých tento právny a hospodársky celok pozostáva.
Tento svoj záver odôvodnili tvrdením, že jeho logickým dôkazom je aj v súčasnosti to,
že existujú „od počiatku“ aj také spoluvlastnícke podiely k jednotlivým parcelám
(pozemkom) zahrnutým do takéhoto právneho celku (spoločnej urbárskej nehnuteľnosti),
ktorých výmera je podstatne nižšia ako 2000m2 a teda už samým týmto faktom by nastalo
zákonom zakázané drobenie hoci ešte ani nedošlo k ich prevodu, resp. ich prevod by bol
„a priori“ vylúčený. Tým by došlo k absolútnemu a ústavne neprípustnému znemožneniu
výkonu vlastníckeho práva k tomuto podielu jeho vlastníkom, čo zákonodarca, v súvislosti
so zákazom drobenia takýchto spoločných urbárskych nehnuteľností iste nesledoval a ani
sledovať nesmel (čl.20 Ústavy SR to vylučuje). Aj toto len potvrdzuje, že veľkosť
spoluvlastníckych podielov vo vzťahu k spoločnej nehnuteľnosti a aj spoločnú nehnuteľnosť
ako takú treba chápať a vykladať v zmysle všetkých takýchto pozemkov spolu ako
„jednotnú nehnuteľnosť (Fajnor –Záturecký)“ v spoločnom obhospodarovaní pozemkového
spoločenstva teda nie ako každý pozemok v nej zahrnutý, samostatne. Ak súd vyložil pojem
spoločná nehnuteľnosť inak, t.j. ako každú jednotlivú parcelu samostatne, je jeho výklad
ústavne zjavne nekonformný, odporuje zásade materiálnej spravodlivosti, pretože popiera
zmysel zákona (drobenia) a naviac by vytvoril stav odporujúci článku 20 Ústavy SR,
pretože by znemožnil tým spoluvlastníkom, ktorí síce na jednom pozemku zo spoločnej
2
nehnuteľnosti majú podiel nižší ako 2000m,ale na celej spoločnej nehnuteľnosti vyšší, aby
s týmto predmetom svojho vlastníctva mohli nakladať a previesť ho na iného
(ius disponendi) pri zachovaní princípu výmery 2000m2 na celej spoločnej nehnuteľnosti
(všetkých pozemkov v nej zahrnutých). Došlo by tým aj k zásahu do vlastníckeho práva ako
základného ľudského práva. Preto na neprípustnosť takéhoto výkladu právnej normy
upozornili napr. aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS
192/OS, obdobne ako Ústavný súd Českej republiky sa vo viacerých svojich rozhodnutiach
(napr. III. ÚS 224/98, III. ÚS 545/99, ÍV. ÚS 192/08) zaoberal otázkou zákazu prílišného
formalizmu pri výklade a aplikácii jednoduchého práva.
Odporkyňa sa v odvolacom konaní nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 170/2009 zo dňa
18. novembra 2009 rozsudok krajského súdu v Prešove č. k. 4 Sp 64/08-16 zo dňa
2. marca 2009 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Pri výklade pojmu
spoločná nehnuteľnosť vychádzal z názoru, ustáleného v dovtedajšej rozhodovacej praxi
orgánov katastra nehnuteľností ako aj súdov, že spoločná nehnuteľnosť ako taká nemôže byť
predmetom občiansko-právnych vzťahov a že predmetom občiansko-právneho vzťahu môžu
byť len jednotlivé pozemky, vymedzené určitými hranicami.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. III. ÚS 154/2010-44 zo dňa
5. októbra 2010 rozhodol, že základné právo navrhovateliek (M. M. a L. M.) vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2009 v konaní vedenom
pod sp.zn.2Sžo 170/2009 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2
Sžo 170/2009 uvedeným nálezom zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
republiky na ďalšie konanie. Uviedol, že výklad pojmu spoločná nehnuteľnosť Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ako je uvedený vyššie) je v súvislosti s aplikáciou zákazu
drobenia pôdy podľa § 4 ods. 2 zákona o pozemkových spoločenstvách neprípustný
a zasahujúci do označených ústavou chránených práv sťažovateliek (navrhovateliek M. M.
a L. M.). Z ustanovení zákona o pozemkových spoločenstvách podľa názoru ústavného súdu
možno vyvodiť, že pojem spoločná nehnuteľnosť sa vzťahuje na celý majetkový substrát
pozemkového spoločenstva, keďže každý spoluvlastník môže mať len jeden podiel spoločnej
nehnuteľnosti, ktorý je vyjadrený zlomkom z celku (§ 5 ods. 2 zákona o pozemkových
spoločenstvách). Pri prevode podielu alebo jeho časti dochádza síce k prevodu častí
jednotlivých parciel, ale tie pre účely aplikácie § 4 ods. 2 zákona o pozemkových
spoločenstvách je potrebné zrátať, pretože v uvedenom ustanovení sa jednoznačne hovorí
o zákaze vzniku vlastníckych podielov (jednotlivých spoluvlastníkov) spoločnej
2
nehnuteľnosti menších než 2 000m. K drobeniu pôdy by dochádzalo len v tom prípade,
ak by pri prevode časti vlastníckeho podielu na nečlena spoločenstva bol súčet výmer
jednotlivých pozemkov označených parcelnými číslami patriacich do tohto prevádzaného
2
podielu v súhrne menší ako 2 000m, respektíve vtedy, ak by prevodcovi ostal podiel
2
(v súhrne) menší ako 2 000m. O správnosti tejto argumentácie svedčí aj fakt, že podľa § 2
ods. 1 písm. a) zákona o pozemkových spoločenstvách sa na spoločenstvo tohto typu
vzťahovali predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov,
komposesorátov a podobných právnych útvarov, ktoré tento majetok, hoci pozostával
z viacerých parciel, chápali ako jedno pozemno-knižné teleso. Takisto samotný zákon
o pozemkových spoločenstvách v § 6 ods. 2 ustanovuje, že pozemky tvoria podiely spoločnej
nehnuteľnosti. Zákon o pozemkových spoločenstvách v § 4 ods. 1 ustanovuje, že podielové
spoluvlastníctvo spoločnej nehnuteľnosti je nedeliteľné a nemožno ho zrušiť alebo vyporiadať
podľa Občianskeho zákonníka. Táto zákonom zakotvená nedeliteľnosť spoločnej
nehnuteľnosti naznačuje, že zákonodarca nemal na mysli nedeliteľnosť jednotlivých parciel
patriacich do spoločnej nehnuteľnosti, ale to, že spoločná nehnuteľnosť je ako celok
nedeliteľná, teda že má jednotný právny režim. Tento jednotný právny režim sa potom musí
pri dispozícii s vlastníckym podielom spoločnej nehnuteľnosti vzťahovať aj na zákaz drobenia
spoluvlastníckych podielov k nemu ako k celku. Takisto nemožno súhlasiť s názorom,
že slovenský právny poriadok nepozná osobitnú kategóriu spoločnú nehnuteľnosť
ako predmet právnych vzťahov, na ktorú sa vzťahuje už uvedený zákaz drobenia vlastníckych
podielov. Ako už bolo uvedené, zákon o pozemkových spoločenstvách nedefinuje spoločnú
nehnuteľnosť ako pojem, preto k jeho obsahu – charakteristike možno dospieť len výkladom.
Ústavný súd pripomenul, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis
dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný), vykladať
právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť
všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 ústavy sa však nedá použiť vtedy,
keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne
nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. V takomto prípade totiž odlišné
ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať za prejav arbitrárnosti (I. ÚS 338/06,
III. ÚS 305/08, III. ÚS 259/2010). Výklad pojmu spoločná nehnuteľnosť tak, ako
ho interpretovali a aplikovali orgány správy katastra a všeobecné súdy je ústavne
nekonformný, keďže neprípustným spôsobom zasahuje do označených práv sťažovateliek.
Orgány správy katastra, ako aj všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí uvádzali
aj ustanovenie § 21 zákona č. 180/1995 Z. z., ktorého úprava má v otázke drobenia pozemkov
povahu lex generalis k úprave zákona o pozemkových spoločenstvách (lex specialis).
To vyplýva z § 21 ods. 2 uvedeného zákona č. 180/1995 Z. z., ktorý ustanovuje,
že podmienky drobenia poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov vo vlastníctve
členov pozemkových spoločenstiev upraví osobitný zákon. Vzhľadom na uvedené bola
v danom prípade vylúčená možnosť aplikácie ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z. v otázke
drobenia pozemkov. Pokiaľ zákon č. 180/1995 Z. z. v danej otázke (zákaze drobenia) operuje
s pojmom pozemok (§ 23 ods. 1), zákon o pozemkových spoločenstvách operuje s pojmom
vlastnícky podiel spoločnej nehnuteľnosti (§ 4 ods. 2). Zákonodarca v uvedených zákonoch
(ktoré sú v danej otázke drobenia vzájomne vo vzťahu lex generalis a lex specialis) zvolil
rozdielne pojmy, preto ich nie je možné zamieňať a ani logickým postupom dospieť k tomu,
že z hľadiska ich obsahu ide o totožné pojmy. Preto, ak orgány správy katastra a následne
aj všeobecné súdu dospeli de facto k tomu, že pod prevádzaným podielom spoločnej
nehnuteľnosti rozumeli každý jednotlivý pozemok, popreli úmysel zákonodarcu odlíšiť tieto
dva pojmy od seba (a potrebu osobitnej úpravy v otázke drobenia pozemkov pri pozemkových
spoločenstvách) a výkladom dospeli k popretiu existencie pojmu spoločná nehnuteľnosť
ako právneho termínu a nahradili ho pojmom pozemok, ktorý používa zákon č. 180/1995 Z. z.
Orgány správy katastra, ako aj všeobecné súdy nebrali do úvahy skutočnosť, že obe
sťažovateľky sú členmi toho istého spoločenstva, preto je otázne, či vôbec zamýšľaným
prevodom časti podielu medzi členmi toho istého spoločenstva mohlo vôbec dôjsť k drobeniu
vlastníckych podielov, a ak áno, tak na koho strane. Podľa názoru ústavného súdu v prípade
zamýšľaného prevodu časti podielu je totiž potrebné rozlíšiť, či ide o prevod medzi členmi
toho istého spoločenstva, alebo ide o prevod na nečlena spoločenstva. V prvom prípade môže
dôjsť k drobeniu vlastníckeho podielu len na strane prevodcu, keďže u nadobúdateľa jeho
vlastnícky podiel len rastie. V prípade zamýšľaného prevodu časti podielu medzi členom
spoločenstva na nečlena môže dôjsť k drobeniu na oboch stranách, na strane prevodcu (člena)
vtedy, ak by mu po prevode mal ostať podiel v súhrne menší ako 2 000 m2, a na strane
nadobúdateľa (nečlena), ak by mu zamýšľaným prevodom mal vzniknúť podiel v súhrne
menší ako 2 000 m2. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu za súladné s označenými právami sťažovateliek, inými slovami,
najvyšší súd neposkytol dôsledne ochranu ich základnému právu na súdnu ochranu
zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd dospel k názoru, že rozsudkom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/2009 z 18. novembra 2009 došlo
k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa tohto článku ústavy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) po zrušení rozsudku z 18. novembra 2009
sp. zn. 2 Sžo 170/2009 uvedeným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky opätovne
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu odvolania (§ 212 Občianskeho
súdneho poriadku) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný dôvodmi nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 154/2010-44. Dospel k záveru,
že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť, rozhodnutie odporkyne zrušiť a vec vrátiť
odporkyni na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade
s ustanovením § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudok verejne vyhlásil,
pričom oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia bolo zverejnené minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli súdu podľa ustanovenia § 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V danej veci bolo predmetom súdneho preskúmavacieho konania rozhodnutie
odporkyne o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva podľa darovacej zmluvy
po tom, čo odporkyňa dospela k záveru, že podmienky na vklad nie sú splnené vzhľadom
na nedodržanie podmienok zákona č. 181/1995 Z. z. a zákona č. 180/1995 Z. z. Krajský súd
posúdil rozhodnutie odporkyne ako správne a zákonné a potvrdil napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu, keďže nezistil v konaní, postupe a rozhodnutí správneho orgánu
porušenie zákona. Námietkami navrhovateliek sa v odôvodnení rozsudku dôsledne zaoberal.
Zákon o pozemkových spoločenstvách v § 4 ods. 2 ustanovuje, že podmienky
drobenia jednotlivých vlastníckych podielov spoločnej nehnuteľnosti upravia ich vlastníci
tak, aby nevznikali vlastnícke podiely spoločnej nehnuteľnosti s výmerou menšou ako 2000
m2. Pri posudzovaní danej veci má právna úprava zákona o majetkových spoločenstvách
ako lex specialis prednosť pred právnou úpravou v zákone č. 180/1995 Z. z., ktorý zákon
má vo vzťahu k otázke posúdenia zákazu drobenia charakter právnej úpravy lex generalis
(lex specialis má pri aplikácii práva vždy prednosť pred lex generalis). Pokiaľ zákonodarca
použil v zákone č. 180/1995 Z. z. pri zákaze drobenia v ustanovení § 23 ods. 1 pojem
„pozemok“ a v zákone o majetkových spoločenstvách použil pri zákaze drobenia
v ustanovení § 4 ods. 2 pojem vlastnícky podiel spoločnej nehnuteľnosti, tak tieto rozdielne
pojmy nie je možné zamieňať a ani logickým výkladom nie je možné dospieť k tomu,
že z hľadiska ich obsahu ide o totožné pojmy. Preto nebol správny ani ústavne konformný
výklad, že pod prevádzaným podielom spoločnej nehnuteľnosti je potrebné rozumieť každý
jednotlivý pozemok, lebo takýmto výkladom bol popretý úmysel zákonodarcu odlíšiť tieto
dva pojmy od seba (a potrebu osobitnej úpravy v otázke drobenia pozemkov pri pozemkových
spoločenstvách). Uvedeným výkladom sa nesprávne dospelo k popretiu existencie pojmu
spoločná nehnuteľnosť ako právneho termínu a bol nahradený pojmom pozemok, ktorý
používa zákon č. 180/1995 Z. z. Takisto nebola braná do úvahy skutočnosť, že obe
navrhovateľky sú členkami toho istého spoločenstva, preto bude potrebné posúdiť,
či zamýšľaným prevodom časti podielu medzi členkami toho istého spoločenstva došlo
k drobeniu vlastníckych podielov, a ak áno, tak na koho strane. Tu najvyšší súd poukazuje
na názor ústavného súdu, vyslovený v náleze, že v prípade zamýšľaného prevodu časti
podielu je potrebné rozlíšiť, či ide o prevod medzi členmi toho istého spoločenstva, alebo ide
o prevod na nečlena spoločenstva. V prvom prípade môže dôjsť k drobeniu vlastníckeho
podielu len na strane prevodcu, keďže u nadobúdateľa jeho vlastnícky podiel len rastie.
V prípade zamýšľaného prevodu časti podielu medzi členom spoločenstva na nečlena môže
dôjsť k drobeniu na oboch stranách, na strane prevodcu (člena) vtedy, ak by mu po prevode
2
mal ostať podiel v súhrne menší ako 2 000m, a na strane nadobúdateľa (nečlena), ak by mu
zamýšľaným prevodom mal vzniknúť podiel v súhrne menší ako 2 000 m2.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2
OSP zmeniť napadnutý rozsudok, rozhodnutie odporkyne č.k.: V – 2569/2006 z 15.5.2008
zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. a/, písm. c/ OSP
(pre nesprávne právne posúdenie veci a pre nedostatočne zistený skutkový stav).
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 2 v spojení
s § 250k ods. 1, § 250l ods. 2 a podľa § 151 ods. 1 a 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
Občianskeho súdneho poriadku tak, že úspešným navrhovateľkám nepriznal ich náhradu,
pretože výška trov konania nebola vyčíslená v zákonnej lehote.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 15. júna 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová