Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/14/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateliek: 1/ M. M., 2/ L. M., zastúpených

advokátom JUDr. D. M., proti odporkyni: Správa katastra Poprad, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. k. zo dňa 15. mája 2008, o odvolaní

navrhovateliek proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -16 zo dňa 2. marca

2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. -16 zo dňa 2. marca 2009 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne

č. V-2569/2006 zo dňa 15. mája 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie

konanie.

Navrhovateľkám náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporkyne

č. V-2569/2006 zo dňa 15. mája 2008, ktorým bol zamietnutý návrh na vklad vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom darovacej zmluvy uzavretej dňa 29.5.2006

medzi navrhovateľkou 1/ M. M. ako darkyňou a navrhovateľkou 2/ L. M. ako obdarovanou.

Predmetom daru boli časti zo spoluvlastníckych podielov navrhovateľky z nehnuteľností,

2

nachádzajúcich sa v katastrálnych územiach L. T. (list vlastníctva číslo X.X.), V. (LV č.

X.X.), N. Š. (LV č. X.X.) a V. (LV č. X.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo,

že súd prvého stupňa sa stotožnil so závermi správneho orgánu, že nie sú splnené

podmienky na vklad, keďže pri prevodoch nehnuteľností sa musí zohľadniť veľkosť podielu

zo spoločnej nehnuteľnosti, ktorý sa má drobiť, keďže právo nakladať s nehnuteľnosťou

obmedzujú ustanovenia o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č.

) a o pozemkových spoločenstvách

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pozemkových spoločenstvách). Ďalej sa

v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že zakladajúci členovia pozemkového

spoločenstva podmienky drobenia jednotlivých spoluvlastníckych podielov v spoločnej

nehnuteľnosti neupravili osobitne v zmluve o založení spoločenstva s právnou subjektivitou

vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti zo dňa 24.2.1996, ale pri tomto inštitúte

odkázali len na zákonné ustanovenia (§ 4 ods. 2 a § 8 zákona o pozemkových

spoločenstvách). V predmetnej darovacej zmluve sú uvedené všetky jednotlivé parcely,

ktorých podiely boli predmetom darovania, z čoho tiež vyplýva, že obdarovanej boli

darované podiely (časť podielov darkyne) v každom jednotlivom pozemku, pričom došlo

k darovaniu výmery pod zákonom prípustnú hranicu.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovateľky. Navrhli ho zrušiť a vec

vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť, zrušiť napadnuté rozhodnutie

a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Uviedli, že rozsudok je založený na nesprávnom

právnom posúdení veci a to konkrétne na nesprávnom výklade pojmu „spoločná

nehnuteľnosť bývalých urbarialistov“ v spoločnom obhospodarovaní pozemkového

spoločenstva podľa zákona o pozemkových spoločenstvách a následkom tohto vadného

výkladu došlo aj k nesprávnemu posúdeniu zákazu drobenia podielov na spoločnej

nehnuteľnosti pri ich prevode. Ďalej uviedli, že krajský súd jednoznačne a presvedčivo

nevyložil, prečo považuje za spoločnú nehnuteľnosť každý jednotlivý pozemok. Zotrvali

na názore, že pod spoločnou urbárskou nehnuteľnosťou treba rozumieť jedno pozemno-

knižné teleso ako právny celok pozostávajúci z viacerých parciel (pozemkov), tvoriace

hospodársko-právnu jednotku a preto ako právny celok zdieľa aj jednotný právny režim a to

aj vo vzťahu k drobeniu spoluvlastníckych podielov k nemu ako k celku – a nie

k jednotlivým pozemkom ho tvoriacim samostatne a preto aj vlastnícke právo,

t.j. aj spoluvlastnícky podiel sa posudzuje (aj z hľadiska drobenia) vo vzťahu k tomuto

3

celku a nie k jednotlivým parcelám, z ktorých tento právny a hospodársky celok pozostáva.

Tento svoj záver odôvodnili tvrdením, že jeho logickým dôkazom je aj v súčasnosti to,

že existujú „od počiatku“ aj také spoluvlastnícke podiely k jednotlivým parcelám

(pozemkom) zahrnutým do takéhoto právneho celku (spoločnej urbárskej nehnuteľnosti),

ktorých výmera je podstatne nižšia ako 2000m2 a teda už samým týmto faktom by nastalo

zákonom zakázané drobenie hoci ešte ani nedošlo k ich prevodu, resp. ich prevod by bol

„a priori“ vylúčený. Tým by došlo k absolútnemu a ústavne neprípustnému znemožneniu

výkonu vlastníckeho práva k tomuto podielu jeho vlastníkom, čo zákonodarca, v súvislosti

so zákazom drobenia takýchto spoločných urbárskych nehnuteľností iste nesledoval a ani

sledovať nesmel ( SR to vylučuje). Aj toto len potvrdzuje, že veľkosť

spoluvlastníckych podielov vo vzťahu k spoločnej nehnuteľnosti a aj spoločnú nehnuteľnosť

ako takú treba chápať a vykladať v zmysle všetkých takýchto pozemkov spolu ako

„jednotnú nehnuteľnosť (Fajnor –Záturecký)“ v spoločnom obhospodarovaní pozemkového

spoločenstva teda nie ako každý pozemok v nej zahrnutý, samostatne. Ak súd vyložil pojem

spoločná nehnuteľnosť inak, t.j. ako každú jednotlivú parcelu samostatne, je jeho výklad

ústavne zjavne nekonformný, odporuje zásade materiálnej spravodlivosti, pretože popiera

zmysel zákona (drobenia) a naviac by vytvoril stav odporujúci článku 20 SR,

pretože by znemožnil tým spoluvlastníkom, ktorí síce na jednom pozemku zo spoločnej

2

nehnuteľnosti majú podiel nižší ako 2000m,ale na celej spoločnej nehnuteľnosti vyšší, aby

s týmto predmetom svojho vlastníctva mohli nakladať a previesť ho na iného

(ius disponendi) pri zachovaní princípu výmery 2000m2 na celej spoločnej nehnuteľnosti

(všetkých pozemkov v nej zahrnutých). Došlo by tým aj k zásahu do vlastníckeho práva ako

základného ľudského práva. Preto na neprípustnosť takéhoto výkladu právnej normy

upozornili napr. aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS

192/OS, obdobne ako Ústavný súd Českej republiky sa vo viacerých svojich rozhodnutiach

(napr. , , ) zaoberal otázkou zákazu prílišného

formalizmu pri výklade a aplikácii jednoduchého práva.

Odporkyňa sa v odvolacom konaní nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

18. novembra 2009 rozsudok krajského súdu v Prešove č. k. -16 zo dňa

2. marca 2009 ako vecne správny podľa a potvrdil. Pri výklade pojmu

spoločná nehnuteľnosť vychádzal z názoru, ustáleného v dovtedajšej rozhodovacej praxi

4

orgánov katastra nehnuteľností ako aj súdov, že spoločná nehnuteľnosť ako taká nemôže byť

predmetom občiansko-právnych vzťahov a že predmetom občiansko-právneho vzťahu môžu

byť len jednotlivé pozemky, vymedzené určitými hranicami.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. -44 zo dňa

5. októbra 2010 rozhodol, že základné právo navrhovateliek (M. M. a L. M.) vlastniť majetok

podľa a 4 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2009 v konaní vedenom

pod sp.zn.2Sžo 170/2009 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2

Sžo 170/2009 uvedeným nálezom zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

republiky na ďalšie konanie. Uviedol, že výklad pojmu spoločná nehnuteľnosť Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ako je uvedený vyššie) je v súvislosti s aplikáciou zákazu

drobenia pôdy podľa § 4 ods. 2 zákona o pozemkových spoločenstvách neprípustný

a zasahujúci do označených chránených práv sťažovateliek (navrhovateliek M. M.

a L. M.). Z ustanovení zákona o pozemkových spoločenstvách podľa názoru ústavného súdu

možno vyvodiť, že pojem spoločná nehnuteľnosť sa vzťahuje na celý majetkový substrát

pozemkového spoločenstva, keďže každý spoluvlastník môže mať len jeden podiel spoločnej

nehnuteľnosti, ktorý je vyjadrený zlomkom z celku (§ 5 ods. 2 zákona o pozemkových

spoločenstvách). Pri prevode podielu alebo jeho časti dochádza síce k prevodu častí

jednotlivých parciel, ale tie pre účely aplikácie § 4 ods. 2 zákona o pozemkových

spoločenstvách je potrebné zrátať, pretože v uvedenom ustanovení sa jednoznačne hovorí

o zákaze vzniku vlastníckych podielov (jednotlivých spoluvlastníkov) spoločnej

2

nehnuteľnosti menších než 2 000m. K drobeniu pôdy by dochádzalo len v tom prípade,

ak by pri prevode časti vlastníckeho podielu na nečlena spoločenstva bol súčet výmer

jednotlivých pozemkov označených parcelnými číslami patriacich do tohto prevádzaného

2

podielu v súhrne menší ako 2 000m, respektíve vtedy, ak by prevodcovi ostal podiel

2

(v súhrne) menší ako 2 000m. O správnosti tejto argumentácie svedčí aj fakt, že podľa § 2

ods. 1 písm. a) zákona o pozemkových spoločenstvách sa na spoločenstvo tohto typu

vzťahovali predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov,

komposesorátov a podobných právnych útvarov, ktoré tento majetok, hoci pozostával

5

z viacerých parciel, chápali ako jedno pozemno-knižné teleso. Takisto samotný zákon

o pozemkových spoločenstvách v § 6 ods. 2 ustanovuje, že pozemky tvoria podiely spoločnej

nehnuteľnosti. Zákon o pozemkových spoločenstvách v § 4 ods. 1 ustanovuje, že podielové

spoluvlastníctvo spoločnej nehnuteľnosti je nedeliteľné a nemožno ho zrušiť alebo vyporiadať

podľa . Táto zákonom zakotvená nedeliteľnosť spoločnej

nehnuteľnosti naznačuje, že zákonodarca nemal na mysli nedeliteľnosť jednotlivých parciel

patriacich do spoločnej nehnuteľnosti, ale to, že spoločná nehnuteľnosť je ako celok

nedeliteľná, teda že má jednotný právny režim. Tento jednotný právny režim sa potom musí

pri dispozícii s vlastníckym podielom spoločnej nehnuteľnosti vzťahovať aj na zákaz drobenia

spoluvlastníckych podielov k nemu ako k celku. Takisto nemožno súhlasiť s názorom,

že slovenský právny poriadok nepozná osobitnú kategóriu spoločnú nehnuteľnosť

ako predmet právnych vzťahov, na ktorú sa vzťahuje už uvedený zákaz drobenia vlastníckych

podielov. Ako už bolo uvedené, zákon o pozemkových spoločenstvách nedefinuje spoločnú

nehnuteľnosť ako pojem, preto k jeho obsahu – charakteristike možno dospieť len výkladom.

Ústavný súd pripomenul, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis

dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný), vykladať

právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť

všeobecných súdov vyplývajúca z sa však nedá použiť vtedy,

keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne

nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. V takomto prípade totiž odlišné

ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať za prejav arbitrárnosti (,

, ). Výklad pojmu spoločná nehnuteľnosť tak, ako

ho interpretovali a aplikovali orgány správy katastra a všeobecné súdy je ústavne

nekonformný, keďže neprípustným spôsobom zasahuje do označených práv sťažovateliek.

Orgány správy katastra, ako aj všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí uvádzali

aj ustanovenie , ktorého úprava má v otázke drobenia pozemkov

povahu lex generalis k úprave zákona o pozemkových spoločenstvách (lex specialis).

To vyplýva z uvedeného , ktorý ustanovuje,

že podmienky drobenia poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov vo vlastníctve

členov pozemkových spoločenstiev upraví osobitný zákon. Vzhľadom na uvedené bola

v danom prípade vylúčená možnosť aplikácie ustanovení v otázke

drobenia pozemkov. Pokiaľ v danej otázke (zákaze drobenia) operuje

s pojmom pozemok (§ 23 ods. 1), zákon o pozemkových spoločenstvách operuje s pojmom

vlastnícky podiel spoločnej nehnuteľnosti (§ 4 ods. 2). Zákonodarca v uvedených zákonoch

6

(ktoré sú v danej otázke drobenia vzájomne vo vzťahu lex generalis a lex specialis) zvolil

rozdielne pojmy, preto ich nie je možné zamieňať a ani logickým postupom dospieť k tomu,

že z hľadiska ich obsahu ide o totožné pojmy. Preto, ak orgány správy katastra a následne

aj všeobecné súdu dospeli de facto k tomu, že pod prevádzaným podielom spoločnej

nehnuteľnosti rozumeli každý jednotlivý pozemok, popreli úmysel zákonodarcu odlíšiť tieto

dva pojmy od seba (a potrebu osobitnej úpravy v otázke drobenia pozemkov pri pozemkových

spoločenstvách) a výkladom dospeli k popretiu existencie pojmu spoločná nehnuteľnosť

ako právneho termínu a nahradili ho pojmom pozemok, ktorý používa

Orgány správy katastra, ako aj všeobecné súdy nebrali do úvahy skutočnosť, že obe

sťažovateľky sú členmi toho istého spoločenstva, preto je otázne, či vôbec zamýšľaným

prevodom časti podielu medzi členmi toho istého spoločenstva mohlo vôbec dôjsť k drobeniu

vlastníckych podielov, a ak áno, tak na koho strane. Podľa názoru ústavného súdu v prípade

zamýšľaného prevodu časti podielu je totiž potrebné rozlíšiť, či ide o prevod medzi členmi

toho istého spoločenstva, alebo ide o prevod na nečlena spoločenstva. V prvom prípade môže

dôjsť k drobeniu vlastníckeho podielu len na strane prevodcu, keďže u nadobúdateľa jeho

vlastnícky podiel len rastie. V prípade zamýšľaného prevodu časti podielu medzi členom

spoločenstva na nečlena môže dôjsť k drobeniu na oboch stranách, na strane prevodcu (člena)

vtedy, ak by mu po prevode mal ostať podiel v súhrne menší ako 2 000 m2, a na strane

nadobúdateľa (nečlena), ak by mu zamýšľaným prevodom mal vzniknúť podiel v súhrne

menší ako 2 000 m2. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu za súladné s označenými právami sťažovateliek, inými slovami,

najvyšší súd neposkytol dôsledne ochranu ich základnému právu na súdnu ochranu

zaručenému , preto ústavný súd dospel k názoru, že rozsudkom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z 18. novembra 2009 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa tohto článku .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 prvá veta ) po zrušení rozsudku z 18. novembra 2009

sp. zn. uvedeným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky opätovne

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu odvolania (§ 212 Občianskeho

súdneho poriadku) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný dôvodmi nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44. Dospel k záveru,

že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť, rozhodnutie odporkyne zrušiť a vec vrátiť

odporkyni na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade

7

s ustanovením . Rozsudok verejne vyhlásil,

pričom oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia bolo zverejnené minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli súdu podľa ustanovenia § 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

V danej veci bolo predmetom súdneho preskúmavacieho konania rozhodnutie

odporkyne o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva podľa darovacej zmluvy

po tom, čo odporkyňa dospela k záveru, že podmienky na vklad nie sú splnené vzhľadom

na nedodržanie podmienok a Krajský súd

posúdil rozhodnutie odporkyne ako správne a zákonné a potvrdil napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu, keďže nezistil v konaní, postupe a rozhodnutí správneho orgánu

porušenie zákona. Námietkami navrhovateliek sa v odôvodnení rozsudku dôsledne zaoberal.

Zákon o pozemkových spoločenstvách v § 4 ods. 2 ustanovuje, že podmienky

drobenia jednotlivých vlastníckych podielov spoločnej nehnuteľnosti upravia ich vlastníci

tak, aby nevznikali vlastnícke podiely spoločnej nehnuteľnosti s výmerou menšou ako 2000

m2. Pri posudzovaní danej veci má právna úprava zákona o majetkových spoločenstvách

ako lex specialis prednosť pred právnou úpravou v , ktorý zákon

má vo vzťahu k otázke posúdenia zákazu drobenia charakter právnej úpravy lex generalis

(lex specialis má pri aplikácii práva vždy prednosť pred lex generalis). Pokiaľ zákonodarca

použil v pri zákaze drobenia v ustanovení pojem

„pozemok“ a v zákone o majetkových spoločenstvách použil pri zákaze drobenia

v ustanovení § 4 ods. 2 pojem vlastnícky podiel spoločnej nehnuteľnosti, tak tieto rozdielne

pojmy nie je možné zamieňať a ani logickým výkladom nie je možné dospieť k tomu,

že z hľadiska ich obsahu ide o totožné pojmy. Preto nebol správny ani ústavne konformný

výklad, že pod prevádzaným podielom spoločnej nehnuteľnosti je potrebné rozumieť každý

jednotlivý pozemok, lebo takýmto výkladom bol popretý úmysel zákonodarcu odlíšiť tieto

dva pojmy od seba (a potrebu osobitnej úpravy v otázke drobenia pozemkov pri pozemkových

spoločenstvách). Uvedeným výkladom sa nesprávne dospelo k popretiu existencie pojmu

spoločná nehnuteľnosť ako právneho termínu a bol nahradený pojmom pozemok, ktorý

používa Takisto nebola braná do úvahy skutočnosť, že obe

navrhovateľky sú členkami toho istého spoločenstva, preto bude potrebné posúdiť,

či zamýšľaným prevodom časti podielu medzi členkami toho istého spoločenstva došlo

k drobeniu vlastníckych podielov, a ak áno, tak na koho strane. Tu najvyšší súd poukazuje

8

na názor ústavného súdu, vyslovený v náleze, že v prípade zamýšľaného prevodu časti

podielu je potrebné rozlíšiť, či ide o prevod medzi členmi toho istého spoločenstva, alebo ide

o prevod na nečlena spoločenstva. V prvom prípade môže dôjsť k drobeniu vlastníckeho

podielu len na strane prevodcu, keďže u nadobúdateľa jeho vlastnícky podiel len rastie.

V prípade zamýšľaného prevodu časti podielu medzi členom spoločenstva na nečlena môže

dôjsť k drobeniu na oboch stranách, na strane prevodcu (člena) vtedy, ak by mu po prevode

2

mal ostať podiel v súhrne menší ako 2 000m, a na strane nadobúdateľa (nečlena), ak by mu

zamýšľaným prevodom mal vzniknúť podiel v súhrne menší ako 2 000 m2.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2

zmeniť napadnutý rozsudok, rozhodnutie odporkyne č.k.: V – 2569/2006 z 15.5.2008

zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie podľa ,

(pre nesprávne právne posúdenie veci a pre nedostatočne zistený skutkový stav).

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 2 v spojení

s § 250k ods. 1, § 250l ods. 2 a podľa § 151 ods. 1 a 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

tak, že úspešným navrhovateľkám nepriznal ich náhradu,

pretože výška trov konania nebola vyčíslená v zákonnej lehote.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 15. júna 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová