Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
df4/375420.95721b.pdf
PDF · 212.68 KB
No categories available
8Sžo/193/2010
Najvyšší súd 8Sžo/193/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny
Adamcovej v právnej veci navrhovateľky: J. Š., bytom M. X., L., zastúpenej JUDr. L. K.,
advokátom so sídlom v L., T. X., L., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Lučenci,
so sídlom Nám. republiky č. 26, Lučenec, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.
LC/2010/00115 zo dňa 12. januára 2010, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 26Sp 6/2010-19 zo dňa 26. apríla 2010, jednohlasne
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 26Sp 6/2010-19 zo dňa 26. apríla 2010, p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozhodnutie odporcu
č. LC/2010/00115 zo dňa 12. januára 2010 a navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd napadnuté rozhodnutie
podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil, keď v rámci
jeho preskúmania zistil, že navrhovateľka si na Obvodnom pozemkovom úrade v Lučenci
spoločnou žiadosťou s ďalšou osobou A. K. uplatnila nárok na prinavrátenie vlastníctva
v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení
zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“), pričom išlo o nárok na tie isté
nehnuteľnosti. Krajský súd zdôraznil, že v predmetnom konaní odporca rozhodoval iba vo
vzťahu k navrhovateľke, pričom navrhovateľku písomnými prípismi vyzýval už od januára
2005 až do februára roku 2009 na predloženie potrebných dokladov k vydaniu rozhodnutia,
avšak až dňa 9. júna 2009 právny zástupca navrhovateľky predložil úradu rodokmeň rodiny
K. ako i rodné a úmrtné listy jej členov, od ktorých si navrhovateľka odvodzuje svoje právne
nástupníctvo. Ďalej poukázal na zistenie obvodného pozemkového úradu v danom prípade, že
žije oprávnená osoba, ktorá svojim právnym nástupníctvom predchádza oprávnenia
a postavenie samotnej navrhovateľky a tou je matka navrhovateľky M. Č.. Zároveň krajský
súd zistil, že pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. X.
v katastrálnom území M. boli v čase prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu Dr. A. B.
a T. B. po jednej polovici, pričom Dr. A. B. bol synom K. B., rod. K., otcom K. bol G. L. K.,
ktorý bol bratom Š. K. Š. K. mal syna A., ktorý má nemanželskú dcéru Z. a táto ďalšiu svoju
dcéru M. Č. – matku navrhovateľky. Z uvedeného vyvodil, že K. B. rod. K. a A. K. boli
bratranec a sesternica, preto v žiadnom prípade navrhovateľka ani jej matka vo vzťahu k Dr.
A. B. a k nehnuteľnostiam na ňom vedeným, nemôže byť oprávnenou osobou podľa § 2 ods.
2 reštitučného zákona. Zdôraznil, že oprávnenými osobami v zmysle citovaného zákona môžu
byť len súrodenci, osoby uvedené v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, nastupujú jeho
deti, pričom ďalej zákon už nerozširuje okruh oprávnených osôb. Krajský súd takisto zistil,
že navrhovateľka (resp. jej matka) nepreukázala ani svoj vzťah k pôvodnému
pozemnoknižnému vlastníkovi Š. K. a jeho synovi A. Syn A. K. mal nemanželskú dcéru Z.
R., ktorá mala dcéru M. Č. (nar. X.), teda matku navrhovateľky. V rodnom liste Z. R. nie je
meno otca uvedené. O skutočnosti, že by jej otcom mal byť A. K., svedčí len čestné
prehlásenie navrhovateľky zo dňa 27. januára 2006 s podpismi niektorých obyvateľov M.
Podotkol, že správny orgán vychádzal zo skutočnosti, že takéto čestné prehlásenie nie je
postačujúci doklad na preukázanie, že navrhovateľka je oprávnenou osobou. Na základe
uvedeného dospel k záveru, že navrhovateľka ani jej matka vo vzťahu k horeuvedenému
vlastníkovi, nespĺňa podmienku oprávnenej osoby. Rovnako bolo zistené, že v danom prípade
sa nejedná o reštitučný titul podľa § 3 citovaného zákona, nakoľko podľa výmeru č. 001/A-
166/1955 zo dňa 8. novembra 1955 podľa § 4 dekrétu prezidenta republiky č. 100/45 Zb.
v znení čl. II zákona č. 114/48 Zb. a zákona č. 106/1950 Zb. bol určený rozsah znárodnenia
bývalého podniku S. v X., ktorého znárodnenie bolo uverejnené vyhláškou ministra priemyslu
zo dňa 21. decembra 1948 č. 3514 Ú.1 a ktorého majetková podstata bola v rozsahu
znárodnenia začlenená podľa vyhlášky ministra priemyslu zo dňa 11. januára 1949 do S., n.p.
B. a dňom 1. januára 1950 začlenená do národného podniku S., K. H. Spolu so znárodneným
podnikom boli dňom 1. januára 1948 znárodnené poštátnením podľa § 4 ods. 2, 3 citovaného
dekrétu aj nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. X. katastrálne územie M.,
patriace v deň rozhodný pre znárodnenie vlastníckym právom Dr. A. B. a T. B. po jednej
polovici. Uvedené nehnuteľnosti ku dňu 1. januára 1948 slúžili, resp. boli určené prevádzke
znárodneného podniku a sú preto dané predpoklady pre ich znárodnenie podľa § 4 dekrétu č.
100/1945 Zb. tak, ako je vyššie uvedené. Vzhľadom na uvedené vyslovil, že nehnuteľnosti
prešli do vlastníctva Československého štátu pred rozhodným obdobím. Ohľadom
nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižných vložkách č. X., X., X. v katastrálnom území C.
uviedol, že tieto boli vedené na rôznych pôvodných vlastníkov. V prípade vložky č. X. bola
ako vlastníčka vedená E. M., rod. S., ktorá nie je v žiadnom príbuzenskom vzťahu
s navrhovateľkou, resp. s jej matkou a tieto nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva štátu
v zmysle § 3 ods. 1, 2 reštitučného zákona. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pôvodnými
vlastníkmi nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižných vložkách č. X. a X. bola firma J. K.,
a.s. K. H.. Ani v tomto prípade navrhovateľka nespĺňa podmienku oprávnenej osoby, nakoľko
sestra Š. K., K. K. sa vydala za K. Preto uplatnený nárok nespadá pod režim reštitučného
zákona, keďže išlo o znárodnenie a tieto nároky vyplývajúce z takéhoto prechodu majetku na
štát riešil iba zákon č. 403/1991 Zb. (zrejme zákon č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých
majetkových a iných krívd) zmiernením následkov niektorých majetkových krívd
spôsobených znárodnením. Na základe uvedeného súd prvého stupňa nepovažoval odvolanie
navrhovateľky za dôvodné, a to ani len v procesnej otázke tzv. pristúpenia k nároku jej matky,
pretože nemal za preukázané tvrdenie navrhovateľky uvedené v odvolaní, že by správny
orgán procesne akceptoval toto pristúpenie. Za zákonný považoval postup správneho orgánu,
keď tento navrhovateľku nepokladal za oprávnenú osobu, nakoľko žije jej právna
predchodkyňa, ktorej nárok však bol uplatnený už po uplynutí lehoty stanovenej zákonom
a teda je prekludovaný. Okrem už uvedeného zdôraznil, že ďalším dôvodom, pre ktorý
navrhovateľka alebo jej matka nespĺňajú podmienky na navrátenie majetku je skutočnosť, že
predmetné nehnuteľnosti nespadajú pod reštitučný titul v zmysle reštitučného zákona v
platnom znení.
Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu
v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhla, aby odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1
písm. h/ O.s.p. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 26Sp 6/2010-15 zo dňa
26. apríla 2010 zrušil, vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a zároveň mu uložil povinnosť
nahradiť navrhovateľke trovy konania. V podanom odvolaní uviedla, že v rámci správneho
konania bolo zo strany Obvodného pozemkového úradu v Lučenci poukázané na nutnosť
dodržať poradie oprávnených osôb podľa ust. § 2 ods. 2 reštitučného zákona. Na základe
uvedeného dňa 19. októbra 2009 podala žiadosť o navrátenie pozemkov podľa reštitučného
zákona M. Č. rod. S. (nar. X.), ktorá je matkou navrhovateľky a v tomto podaní žiadala, aby
bolo pripojené k žiadosti predloženej navrhovateľkou, čím podľa jej názoru procesne
pristúpila k už začatému správnemu konaniu ako účastníčka konania. Vyslovila názor, že
podľa dokladov, ktoré sú súčasťou spisu, odporca túto skutočnosť akceptoval a obe žiadosti
považoval za jeden reštitučný nárok, tak ako to vyplýva aj z rozhodnutia č. LC/2010/00115
Obvodného pozemkového úradu v Lučenci. Namietala, že v tomto rozhodnutí, ktorým
odporca dňa 12. januára 2010 rozhodol o nároku na navrátenie vlastníctva k pozemkom, je
ako účastníčka konania označená len J. Š. aj napriek tomu, že z predchádzajúcich úkonov
a podaní je zrejmé, že účastníčkou konania je aj M. Č. rod. S.. Vyjadrila nesúhlas so záverom
súdu prvého stupňa, ktorý navrhovateľku nepovažoval za oprávnenú osobu z dôvodu, že žije
jej právna predchodkyňa, ktorej nárok však bol uplatnený až po uplynutí lehoty stanovenej
zákonom, teda bol prekludovaný. Za dôvod tohto postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici
označila nesprávne právne posúdenie veci, pričom poukázala na ust. § 3 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ktoré ukladá správnym orgánom
povinnosť postupovať tak, aby bol naplnený zmysel citovaného paragrafu, najmä aby
zúčastneným osobám, ktorých sa konanie týka, poskytli pomoc a poučenia tak, aby neutrpeli
v konaní ujmu. Ďalej namietala, že postup príslušného správneho orgánu v tomto konaní
smeroval k negatívnemu vybaveniu podanej žiadosti, teda v neprospech navrhovateľky.
Zdôraznila, že samotné konanie prebiehalo od decembra 2004, kedy bola podaná žiadosť
navrhovateľkou, preto rozhodnutie a postup správneho orgánu boli v rozpore s ust. § 3 ods. 3
reštitučného zákona, keďže odporca vydal rozhodnutie až 12. januára 2010. Za nepravdivé
považovala tvrdenie odporcu, že „správny orgán nikdy neuznal úkon matky navrhovateľky
(M. Č.) ako pristúpenie k už začatému konaniu, a preto nemohol o jej uplatnenom nároku
rozhodnúť v spoločnom konaní s navrhovateľkou“, nakoľko k jej podanej žiadosti, ako aj ku
skutočnosti, že matka navrhovateľky splnomocnila svoju dcéru (navrhovateľku) na
zastupovanie v predmetnej veci uplatnenia nároku, nikdy nezaujal stanovisko a taktiež nikdy
nevydal zamietavé stanovisko so zvoleným postupom pri uplatňovaní nároku zo strany
navrhovateľky a jej matky. Zároveň podotkla, že odporca postupne žiadal od navrhovateľky
predkladanie rôznych podkladov, dôkazov a listín, preukazujúcich nároky navrhovateľky
samotnej, ako aj jej matky M. Č., preto mala za to, že odporca svojím konkludentným
konaním dal navrhovateľke i jej matke najavo, že podané žiadosti uznáva a považuje ich po
právnej ako aj procesnej stránke za správne. Uviedla, že s ohľadom na ust. § 205a ods. 1
písm. a/, b/ O.s.p. ako dôkaz predkladá plnú moc zo dňa 15. decembra 2004, ktorou M. Č.
splnomocnila svoju dcéru (navrhovateľku) na zastupovanie vo veci uplatňovania reštitučných
nárokov. Dodala, že aj vzhľadom na dedičské konanie a uplatňovanie iných reštitučných
nárokov M. Č. neskôr splnomocnila svoju dcéru na obstaranie a vybavenie ďalších
dedičských a reštitučných nárokov, čo dokazuje aj Zmluva o obstaraní veci zo dňa 10.
februára 2007, ktorá bola predložená odporcovi a je súčasťou správneho spisu. Opätovne
zdôraznila, že odporca porušil ust. § 19 ods. 3 správneho poriadku, keď navrhovateľku a ani
jej matku nepoučil, nevyzval a nepomohol odstrániť nedostatky podania navrhovateľky.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že na
svojom rozhodnutí č. LC/2010/00115 zo dňa 12. januára 2010 trvá a s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 26Sp 6/2010-19 zo dňa 26. apríla 2010 súhlasí v plnom rozsahu.
Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka od podania uplatneného nároku až do obdržania
opakovanej urgencie o doloženie dokladov zo dňa 4. februára 2009, v ktorej navrhovateľku
žiadal o predloženie dokladov v lehote 30 dní s uvedením, že inak bude konanie zastavené,
nejavila o uplatnený nárok žiaden záujem. Uvedené preukazujú zasielané žiadosti
o zdokladovanie uplatneného nároku zo dňa 12. januára 2005, 18. februára 2008,
12. marca 2008, 12. septembra 2008, 4. februára 2009 a 10. júna 2009. Až na základe
výzvy zo dňa 4. februára 2009 navrhovateľka splnomocnila advokáta JUDr. L. K. na
vybavenie uplatneného nároku a dňa 09. júna 2009 boli zo strany právneho zástupcu doložené
prvé doklady. Následne odporca na základe predložených dokladov zo dňa 9. júna 2009
obratom na druhý deň (10. júna 2009) žiadal splnomocneného zástupcu JUDr. L. K.
o doloženie dokladov, na základe ktorých prešlo vlastníctvo na štát, a ktoré v doložených
dokladoch dňa 9. júna 2009 chýbali. Zdôraznil, že obvodný pozemkový úrad bol nápomocný
pri zabezpečovaní dokladov na preukázanie uplatneného nároku navrhovateľky, čoho
dôkazom sú žiadosti o zaslanie dokladov na Slovenský národný archív Bratislava, Štátny
okresný archív Lučenec, Štátny oblastný archív Banská Bystrica a Národní archiv Praha.
O skutočnosti, že žije ešte matka navrhovateľky M. Č. sa odporca dozvedel až z predložených
dokladov zo dňa 9. júna 2009. Na základe uvedeného považoval námietky navrhovateľky
vznesené v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 26Sp 6/2010-19
zo dňa 26. apríla 2010 za neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. jú-
na 2011 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa opravným prostriedkom
domáhala postupu podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(§ 250l a nasl.), upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov.
Odvolací súd v prvom rade - s poukazom na odvolacie námietky navrhovateľky -
považuje za potrebné zdôrazniť, že okruh účastníkov v konaní podľa tretej hlavy piatej časti
O.s.p. je striktne vymedzený, a to v rámci ustanovenia § 250m ods. 3 O.s.p. tak, že
účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne, a správny orgán,
ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že účastníkmi
súdneho konania a rozhodovania o neprávoplatnom rozhodnutí správneho orgánu sú všetci,
ktorí nimi boli v správnom konaní.
Úlohou súdu prvého stupňa bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorým
rozhodol podľa § 5 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z., že navrhovateľka nespĺňa podmienky
uvedené v § 2 ods. 1, 2 a § 3 ods. 1, 2 zák. č. 503/2003 Z. z. na vrátenie vlastníctva alebo
priznanie práva na náhradu za pozemky v kat. úz. M., zapísané v PK vl. č. X.
a za pozemky v kat. úz. C. zapísané v PK vl. č. X., X., X. z dôvodu, že nie je oprávnenou
osobou (§ 2 ods. 2 zákona) a z dôvodu, že pozemky neprešli do vlastníctva štátu alebo inej
právnickej osoby v rozhodujúcom období (§ 2 ods. 1 zákona) a pozemky neprešli do
vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby niektorým zo spôsobov, ako sú uvedené v § 3
zákona (§ 3 ods. 1, 2 zákona).
Predmet súdneho preskúmavacieho konania je striktne daný výrokom napadnutého
rozhodnutia, ktorý sa v posudzovanej veci týkal výslovne reštitučného nároku navrhovateľky.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia, ako aj z administratívneho spisu odporkyne je
zrejmé, že matka navrhovateľky účastníčkou správneho konania nebola, a preto napadnutým
rozhodnutím ani nemohlo dôjsť k jej ukráteniu na jej právach. Z tohto dôvodu je námietka
navrhovateľky v tomto smere právne irelevantná.
Odvolací súd v posudzovanej veci zároveň považuje za potrebné uviesť nasledovné
skutočnosti.
Navrhovateľka si uplatnila predmetný reštitučný nárok ako pravnučka grófa G. A.
K., pričom vo svojej žiadosti z 28. decembra 2004, ktorá došla na Pozemkový úrad v Lučenci
dňa 31. decembra 2004, zároveň zdôraznila, že je jedinou dedičkou. V priebehu reštitučného
konania bolo zistené, že navrhovateľka svoj reštitučný nárok v podstate odvodzovala zo
skutočnosti, že jej stará matka Z. R. (nar. X., zomr. X.) podľa jej vyjadrenia mala byť
nemanželskou dcérou A. K. (nar. X., zomr. X.). V tomto smere treba zdôrazniť, že
navrhovateľkou tvrdený príbuzenský vzťah v priebehu správneho konania nebol preukázaný,
nakoľko z rodného listu Z. R. uvedená skutočnosť nevyplýva a čestné prehlásenie samo
osebe nemôže predstavovať hodnoverný dôkaz o takej závažnej skutočnosti.
Zákon č. 503/2003 Z. z. je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého
cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy
zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom
období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne
ustanovených prípadov straty majetku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácií zákona č. 503/2003 Z. z. uvádza,
že aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží
aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, ktorými boli
porušené všeobecne uznávané ľudské práva a slobody zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako
aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými
záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň
čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom všetkých
reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým
došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie všetkých
krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou krívd niektorých.
V súvislosti s navrátením vlastníctva treba v tejto súvislosti za právne relevantné
ustanovenie považovať druhú vetu čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá vytvára
priestor na to, aby zákon ustanovil limity osobného rozsahu potenciálnych reštituentov,
a to explicitne vytvorením priestoru pre zákonodarcu ustanoviť osobný a vecný rozsah
pri právnej úprave vlastníctva, respektíve majetkových otázok, napríklad tak, že zúži osobný
rozsah vlastníkov.
Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. upravuje poradie oprávnených osôb
tak, že primárne oprávnenou osobou je osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo
v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch
uvedených v ustanovení § 3. V prípade, že táto osoba zomrela pred uplynutím lehoty
uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu,
sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci
alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú
sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými
osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými osobami jeho deti.
Tieto osoby podľa tu ustanoveného poradia sa stávajú oprávnenými osobami (vzniká im
nárok) za predpokladu, že sú občanmi Slovenskej republiky a žijú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že vymedzenie
okruhu oprávnených osôb je pre pozemkový úrad záväzné, pričom mu z čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky vyplýva zákaz jeho rozširovania, keďže ho ako orgán štátu zaväzuje
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Navrhovateľke nemožno priznať postavenie oprávnenej osoby ani podľa ustanovení
§ 2 ods. 2 písm. a/ alebo b/ zákona č. 503/2003 Z. z., pretože nie je ani dedičkou zo závetu
po pôvodnom vlastníkovi predmetných nehnuteľností a nie je ani jednou z osôb, ktorej by
toto postavenie prislúchalo podľa § 2 ods. 2 písm. c/ alebo d/ zákona č. 2003 Z. z.
Odvolací súd zároveň vzhľadom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 123/2010-48 konštatuje, že z citovaného ustanovenia § 2 ods.2 zák.č. 503/2003 Z. z.
možno vyvodiť len to, že oprávnenými osobami sú všetky osoby v tomto ustanovení uvedené.
Ich zaradenie do jednotlivých skupín neznamená, že ak existujú osoby v prednejšom poradí,
nemôžu reštitučný nárok úspešne uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí, alebo ak v tom
istom poradí existuje viac osôb, že jedna z nich môže uplatniť nárok len v pomere k počtu
týchto osôb, ak tieto osoby alebo osoby v prednejšom poradí svoj nárok neuplatnili, a preto
ich právo zaniklo. V tomto smere totiž zákon č. 503/2003 Z. z. neobsahuje žiadne pravidlo,
ktoré by eliminovalo reštitučný nárok oprávnenej osoby uvedenej v niektorej zo skupín
či v rámci jednej skupiny, ak tento nárok neuplatnili osoby uvedené v prednejšom poradí,
či aj iné osoby v tom istom poradí. Nečinnosť týchto osôb otvára cestu pre uplatnenie
„celého“ reštitučného nároku osobe, ktorá sa ho aktívne domáha na príslušnom orgáne, lebo
aj táto osoba je rovnocenne zahrnutá do okruhu oprávnených osôb, ktorých sa tiež zmiernenie
následkov majetkových krívd spáchaných na (spolu)vlastníkoch nehnuteľností v minulosti
(rozhodnom období) týka. Inak povedané, uspokojenie nárokov týchto ďalších oprávnených
osôb (osoby) pri nečinnosti iných osôb zodpovedá zmyslu a účelu zmierneného reštitučného
zákona. Takáto interpretácia ustanovenia § 2 cit. zákona je nielen konformná s jeho dikciou,
ale aj zmyslom a účelom tohto zákona, a naostatok je aj v súlade so všeobecne uznávanými
zásadami spravodlivosti, keď do širšej „rodiny“ vracia len to, čo bolo odtiaľ nesprávne odňaté
alebo vzaté.
S poukazom na uvedené odvolací súd, na rozdiel od prvostupňového súdu ako aj
správneho orgánu, konštatuje, že skutočnosť, že matka navrhovateľky v čase uplatnenia, ako
aj rozhodovania o predmetnom reštitučnom nároku žije, nemala na posúdenie opodstatnenosti
preskúmavaného reštitučného nároku vplyv.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery uvedené
vyššie posúdil námietky navrhovateľky uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
ako nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok aj keď z iných dôvodov podľa § 219 ods. 1
O.s.p. a § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. potvrdil.
Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd v konaní neúspešnej navrhovateľke
nepriznal /§ 250k ods.1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.1 O.s.p./.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júna 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská