Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/193/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej v právnej veci navrhovateľky: J. Š., bytom M. X., L., zastúpenej JUDr. L. K.,

advokátom so sídlom v L., T. X., L., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Lučenci,

so sídlom Nám. republiky č. 26, Lučenec, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.

LC/2010/00115 zo dňa 12. januára 2010, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -19 zo dňa 26. apríla 2010, jednohlasne

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č.k. -19 zo dňa 26. apríla 2010, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozhodnutie odporcu

č. LC/2010/00115 zo dňa 12. januára 2010 a navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd napadnuté rozhodnutie

podľa (ďalej len „“) potvrdil, keď v rámci

jeho preskúmania zistil, že navrhovateľka si na Obvodnom pozemkovom úrade v Lučenci

spoločnou žiadosťou s ďalšou osobou A. K. uplatnila nárok na prinavrátenie vlastníctva

v zmysle o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom

v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“), pričom išlo o nárok na tie isté

nehnuteľnosti. Krajský súd zdôraznil, že v predmetnom konaní odporca rozhodoval iba vo

vzťahu k navrhovateľke, pričom navrhovateľku písomnými prípismi vyzýval už od januára

2005 až do februára roku 2009 na predloženie potrebných dokladov k vydaniu rozhodnutia,

avšak až dňa 9. júna 2009 právny zástupca navrhovateľky predložil úradu rodokmeň rodiny

K. ako i rodné a úmrtné listy jej členov, od ktorých si navrhovateľka odvodzuje svoje právne

nástupníctvo. Ďalej poukázal na zistenie obvodného pozemkového úradu v danom prípade, že

žije oprávnená osoba, ktorá svojim právnym nástupníctvom predchádza oprávnenia

a postavenie samotnej navrhovateľky a tou je matka navrhovateľky M. Č.. Zároveň krajský

súd zistil, že pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. X.

v katastrálnom území M. boli v čase prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu Dr. A. B.

a T. B. po jednej polovici, pričom Dr. A. B. bol synom K. B., rod. K., otcom K. bol G. L. K.,

ktorý bol bratom Š. K. Š. K. mal syna A., ktorý má nemanželskú dcéru Z. a táto ďalšiu svoju

dcéru M. Č. – matku navrhovateľky. Z uvedeného vyvodil, že K. B. rod. K. a A. K. boli

bratranec a sesternica, preto v žiadnom prípade navrhovateľka ani jej matka vo vzťahu k Dr.

A. B. a k nehnuteľnostiam na ňom vedeným, nemôže byť oprávnenou osobou podľa § 2 ods.

2 reštitučného zákona. Zdôraznil, že oprávnenými osobami v zmysle citovaného zákona môžu

byť len súrodenci, osoby uvedené v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, nastupujú jeho

deti, pričom ďalej zákon už nerozširuje okruh oprávnených osôb. Krajský súd takisto zistil,

že navrhovateľka (resp. jej matka) nepreukázala ani svoj vzťah k pôvodnému

pozemnoknižnému vlastníkovi Š. K. a jeho synovi A. Syn A. K. mal nemanželskú dcéru Z.

R., ktorá mala dcéru M. Č. (nar. X.), teda matku navrhovateľky. V rodnom liste Z. R. nie je

meno otca uvedené. O skutočnosti, že by jej otcom mal byť A. K., svedčí len čestné

prehlásenie navrhovateľky zo dňa 27. januára 2006 s podpismi niektorých obyvateľov M.

Podotkol, že správny orgán vychádzal zo skutočnosti, že takéto čestné prehlásenie nie je

postačujúci doklad na preukázanie, že navrhovateľka je oprávnenou osobou. Na základe

uvedeného dospel k záveru, že navrhovateľka ani jej matka vo vzťahu k horeuvedenému

vlastníkovi, nespĺňa podmienku oprávnenej osoby. Rovnako bolo zistené, že v danom prípade

sa nejedná o reštitučný titul podľa § 3 citovaného zákona, nakoľko podľa výmeru č. 001/A-

166/1955 zo dňa 8. novembra 1955 podľa § 4 dekrétu prezidenta republiky č. 100/45 Zb.

v znení čl. II zákona č. 114/48 Zb. a bol určený rozsah znárodnenia

bývalého podniku S. v X., ktorého znárodnenie bolo uverejnené vyhláškou ministra priemyslu

zo dňa 21. decembra 1948 č. 3514 Ú.1 a ktorého majetková podstata bola v rozsahu

znárodnenia začlenená podľa vyhlášky ministra priemyslu zo dňa 11. januára 1949 do S., n.p.

B. a dňom 1. januára 1950 začlenená do národného podniku S., K. H. Spolu so znárodneným

podnikom boli dňom 1. januára 1948 znárodnené poštátnením podľa § 4 ods. 2, 3 citovaného

dekrétu aj nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. X. katastrálne územie M.,

patriace v deň rozhodný pre znárodnenie vlastníckym právom Dr. A. B. a T. B. po jednej

polovici. Uvedené nehnuteľnosti ku dňu 1. januára 1948 slúžili, resp. boli určené prevádzke

znárodneného podniku a sú preto dané predpoklady pre ich znárodnenie podľa § 4 dekrétu č.

tak, ako je vyššie uvedené. Vzhľadom na uvedené vyslovil, že nehnuteľnosti

prešli do vlastníctva Československého štátu pred rozhodným obdobím. Ohľadom

nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižných vložkách č. X., X., X. v katastrálnom území C.

uviedol, že tieto boli vedené na rôznych pôvodných vlastníkov. V prípade vložky č. X. bola

ako vlastníčka vedená E. M., rod. S., ktorá nie je v žiadnom príbuzenskom vzťahu

s navrhovateľkou, resp. s jej matkou a tieto nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva štátu

v zmysle § 3 ods. 1, 2 reštitučného zákona. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pôvodnými

vlastníkmi nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižných vložkách č. X. a X. bola firma J. K.,

a.s. K. H.. Ani v tomto prípade navrhovateľka nespĺňa podmienku oprávnenej osoby, nakoľko

sestra Š. K., K. K. sa vydala za K. Preto uplatnený nárok nespadá pod režim reštitučného

zákona, keďže išlo o znárodnenie a tieto nároky vyplývajúce z takéhoto prechodu majetku na

štát riešil iba (zrejme o zmiernení niektorých

majetkových a iných krívd) zmiernením následkov niektorých majetkových krívd

spôsobených znárodnením. Na základe uvedeného súd prvého stupňa nepovažoval odvolanie

navrhovateľky za dôvodné, a to ani len v procesnej otázke tzv. pristúpenia k nároku jej matky,

pretože nemal za preukázané tvrdenie navrhovateľky uvedené v odvolaní, že by správny

orgán procesne akceptoval toto pristúpenie. Za zákonný považoval postup správneho orgánu,

keď tento navrhovateľku nepokladal za oprávnenú osobu, nakoľko žije jej právna

predchodkyňa, ktorej nárok však bol uplatnený už po uplynutí lehoty stanovenej zákonom

a teda je prekludovaný. Okrem už uvedeného zdôraznil, že ďalším dôvodom, pre ktorý

navrhovateľka alebo jej matka nespĺňajú podmienky na navrátenie majetku je skutočnosť, že

predmetné nehnuteľnosti nespadajú pod reštitučný titul v zmysle reštitučného zákona v

platnom znení.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu

v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhla, aby odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1

písm. h/ rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -15 zo dňa

26. apríla 2010 zrušil, vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a zároveň mu uložil povinnosť

nahradiť navrhovateľke trovy konania. V podanom odvolaní uviedla, že v rámci správneho

konania bolo zo strany Obvodného pozemkového úradu v Lučenci poukázané na nutnosť

dodržať poradie oprávnených osôb podľa ust. § 2 ods. 2 reštitučného zákona. Na základe

uvedeného dňa 19. októbra 2009 podala žiadosť o navrátenie pozemkov podľa reštitučného

zákona M. Č. rod. S. (nar. X.), ktorá je matkou navrhovateľky a v tomto podaní žiadala, aby

bolo pripojené k žiadosti predloženej navrhovateľkou, čím podľa jej názoru procesne

pristúpila k už začatému správnemu konaniu ako účastníčka konania. Vyslovila názor, že

podľa dokladov, ktoré sú súčasťou spisu, odporca túto skutočnosť akceptoval a obe žiadosti

považoval za jeden reštitučný nárok, tak ako to vyplýva aj z rozhodnutia č. LC/2010/00115

Obvodného pozemkového úradu v Lučenci. Namietala, že v tomto rozhodnutí, ktorým

odporca dňa 12. januára 2010 rozhodol o nároku na navrátenie vlastníctva k pozemkom, je

ako účastníčka konania označená len J. Š. aj napriek tomu, že z predchádzajúcich úkonov

a podaní je zrejmé, že účastníčkou konania je aj M. Č. rod. S.. Vyjadrila nesúhlas so záverom

súdu prvého stupňa, ktorý navrhovateľku nepovažoval za oprávnenú osobu z dôvodu, že žije

jej právna predchodkyňa, ktorej nárok však bol uplatnený až po uplynutí lehoty stanovenej

zákonom, teda bol prekludovaný. Za dôvod tohto postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici

označila nesprávne právne posúdenie veci, pričom poukázala na ust. § 3 ods. 2 zákona č.

o správnom konaní (správny poriadok), ktoré ukladá správnym orgánom

povinnosť postupovať tak, aby bol naplnený zmysel citovaného paragrafu, najmä aby

zúčastneným osobám, ktorých sa konanie týka, poskytli pomoc a poučenia tak, aby neutrpeli

v konaní ujmu. Ďalej namietala, že postup príslušného správneho orgánu v tomto konaní

smeroval k negatívnemu vybaveniu podanej žiadosti, teda v neprospech navrhovateľky.

Zdôraznila, že samotné konanie prebiehalo od decembra 2004, kedy bola podaná žiadosť

navrhovateľkou, preto rozhodnutie a postup správneho orgánu boli v rozpore s ust. § 3 ods. 3

reštitučného zákona, keďže odporca vydal rozhodnutie až 12. januára 2010. Za nepravdivé

považovala tvrdenie odporcu, že „správny orgán nikdy neuznal úkon matky navrhovateľky

(M. Č.) ako pristúpenie k už začatému konaniu, a preto nemohol o jej uplatnenom nároku

rozhodnúť v spoločnom konaní s navrhovateľkou“, nakoľko k jej podanej žiadosti, ako aj ku

skutočnosti, že matka navrhovateľky splnomocnila svoju dcéru (navrhovateľku) na

zastupovanie v predmetnej veci uplatnenia nároku, nikdy nezaujal stanovisko a taktiež nikdy

nevydal zamietavé stanovisko so zvoleným postupom pri uplatňovaní nároku zo strany

navrhovateľky a jej matky. Zároveň podotkla, že odporca postupne žiadal od navrhovateľky

predkladanie rôznych podkladov, dôkazov a listín, preukazujúcich nároky navrhovateľky

samotnej, ako aj jej matky M. Č., preto mala za to, že odporca svojím konkludentným

konaním dal navrhovateľke i jej matke najavo, že podané žiadosti uznáva a považuje ich po

právnej ako aj procesnej stránke za správne. Uviedla, že s ohľadom na ust. § 205a ods. 1

písm. a/, b/ ako dôkaz predkladá plnú moc zo dňa 15. decembra 2004, ktorou M. Č.

splnomocnila svoju dcéru (navrhovateľku) na zastupovanie vo veci uplatňovania reštitučných

nárokov. Dodala, že aj vzhľadom na dedičské konanie a uplatňovanie iných reštitučných

nárokov M. Č. neskôr splnomocnila svoju dcéru na obstaranie a vybavenie ďalších

dedičských a reštitučných nárokov, čo dokazuje aj Zmluva o obstaraní veci zo dňa 10.

februára 2007, ktorá bola predložená odporcovi a je súčasťou správneho spisu. Opätovne

zdôraznila, že odporca porušil ust. § 19 ods. 3 správneho poriadku, keď navrhovateľku a ani

jej matku nepoučil, nevyzval a nepomohol odstrániť nedostatky podania navrhovateľky.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že na

svojom rozhodnutí č. LC/2010/00115 zo dňa 12. januára 2010 trvá a s rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici č.k. -19 zo dňa 26. apríla 2010 súhlasí v plnom rozsahu.

Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka od podania uplatneného nároku až do obdržania

opakovanej urgencie o doloženie dokladov zo dňa 4. februára 2009, v ktorej navrhovateľku

žiadal o predloženie dokladov v lehote 30 dní s uvedením, že inak bude konanie zastavené,

nejavila o uplatnený nárok žiaden záujem. Uvedené preukazujú zasielané žiadosti

o zdokladovanie uplatneného nároku zo dňa 12. januára 2005, 18. februára 2008,

12. marca 2008, 12. septembra 2008, 4. februára 2009 a 10. júna 2009. Až na základe

výzvy zo dňa 4. februára 2009 navrhovateľka splnomocnila advokáta JUDr. L. K. na

vybavenie uplatneného nároku a dňa 09. júna 2009 boli zo strany právneho zástupcu doložené

prvé doklady. Následne odporca na základe predložených dokladov zo dňa 9. júna 2009

obratom na druhý deň (10. júna 2009) žiadal splnomocneného zástupcu JUDr. L. K.

o doloženie dokladov, na základe ktorých prešlo vlastníctvo na štát, a ktoré v doložených

dokladoch dňa 9. júna 2009 chýbali. Zdôraznil, že obvodný pozemkový úrad bol nápomocný

pri zabezpečovaní dokladov na preukázanie uplatneného nároku navrhovateľky, čoho

dôkazom sú žiadosti o zaslanie dokladov na Slovenský národný archív Bratislava, Štátny

okresný archív Lučenec, Štátny oblastný archív Banská Bystrica a Národní archiv Praha.

O skutočnosti, že žije ešte matka navrhovateľky M. Č. sa odporca dozvedel až z predložených

dokladov zo dňa 9. júna 2009. Na základe uvedeného považoval námietky navrhovateľky

vznesené v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -19

zo dňa 26. apríla 2010 za neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že

odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. jú-

na 2011 ( a ).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ).

Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa opravným prostriedkom

domáhala postupu podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti

(§ 250l a nasl.), upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov.

Odvolací súd v prvom rade - s poukazom na odvolacie námietky navrhovateľky -

považuje za potrebné zdôrazniť, že okruh účastníkov v konaní podľa tretej hlavy piatej časti

je striktne vymedzený, a to v rámci ustanovenia tak, že

účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne, a správny orgán,

ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že účastníkmi

súdneho konania a rozhodovania o neprávoplatnom rozhodnutí správneho orgánu sú všetci,

ktorí nimi boli v správnom konaní.

Úlohou súdu prvého stupňa bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorým

rozhodol podľa , že navrhovateľka nespĺňa podmienky

uvedené v , a , na vrátenie vlastníctva alebo

priznanie práva na náhradu za pozemky v kat. úz. M., zapísané v PK vl. č. X.

a za pozemky v kat. úz. C. zapísané v PK vl. č. X., X., X. z dôvodu, že nie je oprávnenou

osobou (§ 2 ods. 2 zákona) a z dôvodu, že pozemky neprešli do vlastníctva štátu alebo inej

právnickej osoby v rozhodujúcom období (§ 2 ods. 1 zákona) a pozemky neprešli do

vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby niektorým zo spôsobov, ako sú uvedené v § 3

zákona (§ 3 ods. 1, 2 zákona).

Predmet súdneho preskúmavacieho konania je striktne daný výrokom napadnutého

rozhodnutia, ktorý sa v posudzovanej veci týkal výslovne reštitučného nároku navrhovateľky.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia, ako aj z administratívneho spisu odporkyne je

zrejmé, že matka navrhovateľky účastníčkou správneho konania nebola, a preto napadnutým

rozhodnutím ani nemohlo dôjsť k jej ukráteniu na jej právach. Z tohto dôvodu je námietka

navrhovateľky v tomto smere právne irelevantná.

Odvolací súd v posudzovanej veci zároveň považuje za potrebné uviesť nasledovné

skutočnosti.

Navrhovateľka si uplatnila predmetný reštitučný nárok ako pravnučka grófa G. A.

K., pričom vo svojej žiadosti z 28. decembra 2004, ktorá došla na Pozemkový úrad v Lučenci

dňa 31. decembra 2004, zároveň zdôraznila, že je jedinou dedičkou. V priebehu reštitučného

konania bolo zistené, že navrhovateľka svoj reštitučný nárok v podstate odvodzovala zo

skutočnosti, že jej stará matka Z. R. (nar. X., zomr. X.) podľa jej vyjadrenia mala byť

nemanželskou dcérou A. K. (nar. X., zomr. X.). V tomto smere treba zdôrazniť, že

navrhovateľkou tvrdený príbuzenský vzťah v priebehu správneho konania nebol preukázaný,

nakoľko z rodného listu Z. R. uvedená skutočnosť nevyplýva a čestné prehlásenie samo

osebe nemôže predstavovať hodnoverný dôkaz o takej závažnej skutočnosti.

je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého

cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy

zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom

období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne

ustanovených prípadov straty majetku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácií uvádza,

že aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží

aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, ktorými boli

porušené všeobecne uznávané ľudské práva a slobody zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako

aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými

záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň

čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom všetkých

reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým

došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie všetkých

krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou krívd niektorých.

V súvislosti s navrátením vlastníctva treba v tejto súvislosti za právne relevantné

ustanovenie považovať druhú vetu , ktorá vytvára

priestor na to, aby zákon ustanovil limity osobného rozsahu potenciálnych reštituentov,

a to explicitne vytvorením priestoru pre zákonodarcu ustanoviť osobný a vecný rozsah

pri právnej úprave vlastníctva, respektíve majetkových otázok, napríklad tak, že zúži osobný

rozsah vlastníkov.

Ustanovenie upravuje poradie oprávnených osôb

tak, že primárne oprávnenou osobou je osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo

v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch

uvedených v ustanovení § 3. V prípade, že táto osoba zomrela pred uplynutím lehoty

uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu,

sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci

alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú

sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými

osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti.

Tieto osoby podľa tu ustanoveného poradia sa stávajú oprávnenými osobami (vzniká im

nárok) za predpokladu, že sú občanmi Slovenskej republiky a žijú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že vymedzenie

okruhu oprávnených osôb je pre pozemkový úrad záväzné, pričom mu z

Slovenskej republiky vyplýva zákaz jeho rozširovania, keďže ho ako orgán štátu zaväzuje

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Navrhovateľke nemožno priznať postavenie oprávnenej osoby ani podľa ustanovení

alebo b/ , pretože nie je ani dedičkou zo závetu

po pôvodnom vlastníkovi predmetných nehnuteľností a nie je ani jednou z osôb, ktorej by

toto postavenie prislúchalo podľa § 2 ods. 2 písm. c/ alebo d/ zákona č. 2003 Z. z.

Odvolací súd zároveň vzhľadom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48 konštatuje, že z citovaného ustanovenia

možno vyvodiť len to, že oprávnenými osobami sú všetky osoby v tomto ustanovení uvedené.

Ich zaradenie do jednotlivých skupín neznamená, že ak existujú osoby v prednejšom poradí,

nemôžu reštitučný nárok úspešne uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí, alebo ak v tom

istom poradí existuje viac osôb, že jedna z nich môže uplatniť nárok len v pomere k počtu

týchto osôb, ak tieto osoby alebo osoby v prednejšom poradí svoj nárok neuplatnili, a preto

ich právo zaniklo. V tomto smere totiž neobsahuje žiadne pravidlo,

ktoré by eliminovalo reštitučný nárok oprávnenej osoby uvedenej v niektorej zo skupín

či v rámci jednej skupiny, ak tento nárok neuplatnili osoby uvedené v prednejšom poradí,

či aj iné osoby v tom istom poradí. Nečinnosť týchto osôb otvára cestu pre uplatnenie

„celého“ reštitučného nároku osobe, ktorá sa ho aktívne domáha na príslušnom orgáne, lebo

aj táto osoba je rovnocenne zahrnutá do okruhu oprávnených osôb, ktorých sa tiež zmiernenie

následkov majetkových krívd spáchaných na (spolu)vlastníkoch nehnuteľností v minulosti

(rozhodnom období) týka. Inak povedané, uspokojenie nárokov týchto ďalších oprávnených

osôb (osoby) pri nečinnosti iných osôb zodpovedá zmyslu a účelu zmierneného reštitučného

zákona. Takáto interpretácia ustanovenia § 2 cit. zákona je nielen konformná s jeho dikciou,

ale aj zmyslom a účelom tohto zákona, a naostatok je aj v súlade so všeobecne uznávanými

zásadami spravodlivosti, keď do širšej „rodiny“ vracia len to, čo bolo odtiaľ nesprávne odňaté

alebo vzaté.

S poukazom na uvedené odvolací súd, na rozdiel od prvostupňového súdu ako aj

správneho orgánu, konštatuje, že skutočnosť, že matka navrhovateľky v čase uplatnenia, ako

aj rozhodovania o predmetnom reštitučnom nároku žije, nemala na posúdenie opodstatnenosti

preskúmavaného reštitučného nároku vplyv.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery uvedené

vyššie posúdil námietky navrhovateľky uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

ako nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok aj keď z iných dôvodov podľa § 219 ods. 1

a veta druhá v spojení s potvrdil.

Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd v konaní neúspešnej navrhovateľke

nepriznal / v spojení s /.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. júna 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská