Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
173/363774.8886c1.pdf
PDF · 159.06 KB
No categories available
4Cdo/115/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 115/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I. M., bývajúceho v M.M.,
proti ţalovanej J. S., bývajúcej v M.M., zastúpenej advokátskou kanceláriou L., s.r.o., so
sídlom v B., o zaplatenie 17 260,80 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 7 C 119/2009, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 30. novembra 23010 sp. zn. 8 Co 205/2010 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom zo 7. apríla 2010 č.k. 7 C 119/2009-339 zaviazal
ţalovanú zaplatiť ţalobcovi 17 260,80 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 5. mája 2007 aţ
do zaplatenia a uhradiť mu trovy konania v sume 5487,89 Eur všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie zdôvodnil vykonaným dokazovaním na základe
ktorého mal preukázané, ţe kúpnou zmluvou zo 4. mája 2007 ţalobca ako predávajúci
odpredal ţalovanej ako kupujúcej nehnuteľnosť parcela KN č. X. o výmere X. m² – zastavané
plochy a nádvoria zapísanom na LV č. X. katastrálneho územia M. za kúpnu cenu 520 000 Sk
(17 260,80 Eur), ktorá mala byť zaplatená v deň podpisu zmluvy. Z vykonaného dokazovania
(vypočutím účastníkov konania, svedkov ako aj oboznámením sa s predloţenými listinnými
dôkazmi dospel k záveru ţe ţalovaná ţalobcovi kúpnu cenu predstavujúcu ţalovanú sumu
nevyplatila. K takémuto záveru dospel predovšetkým na základe výpovedí ţalobcu ako aj
svedkov J. S., M. K. a M. K.. Všetci menovaní presne popísali akým spôsobom došlo
k podpisu zmluvy na notárskom úrade, pričom potvrdili výpoveď ţalobcu, ţe ţalovaná pri
podpise zmluvy ţiadnu kúpnu cenu nevyplatila. Výpoveďou uvedených svedkov povaţoval
súd prvého stupňa za objektívne vierohodné a vykresľujúce skutočný stav veci. Naopak
výpovedi ţalovanej o zaplatení kúpnej ceny neuveril aj napriek tomu, ţe sám ţalobca kúpnu
zmluvu podpísal. Taktieţ neuveril v konaní vypočutým svedkom M. S., M. S., T. S. a J. K.,
a to predovšetkým pre ich rozpory vo výpovediach ohľadne toho, ako mala ţalovaná získať
peniaze na vyplatenie kúpnej ceny. Výpovede týchto svedkov hodnotil súd prvého stupňa ako
tendenčné, v snahe pomôcť ţalovanej. Pokiaľ sa aj ţalovaná bránila tým, ţe kúpnu cenu za
predanú nehnuteľnosť zaplatila ţalobcovi ešte pred podpisom zmluvy na notárskom úrade,
bolo by nelogické, ţe by veritelia ţalobcu, vypočutý svedkovia M. K. a J. S. išli so ţalobcom
a ţalovanou na notársky úrad. Za logické a presvedčivé povaţoval súd prvého stupňa aj
správanie ţalobcu, keď po podpise kúpnej zmluvy išiel ţalovanej ručiť na úver, nakoľko sa
chcel týmto spôsobom dostať ku svojim peniazom. Ďalšie listinné dôkazy predkladané
ţalovanou nebral súd pri rozhodovaní do úvahy, nakoľko neboli podpísané ţalobcom. Na
druhej strane však prihliadol na písomnosť, ktorej bola uvedená kalkulácia rozpisu splátok
ako na dôkaz toho, ţe ţalovaná kúpnu cenu nezaplatila. Tieţ to, ţe ţalobca v súčasnej dobe
stavia nehnuteľnosť v S., nebolo povaţované za dôkaz o vyplatení kúpnej ceny, nakoľko
z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe tak pozemok ako aj stavba v S. sú financované
z peňazí rodičov priateľky ţalobcu a z jej pôţičiek. Vychádzajúc z uvedeného a berúc do
úvahy aj nedostatočné účtovné doklady predloţené ţalobkyňou, nespĺňajúce zákonné
náleţitosti súd prvého stupňa návrhu ţalobcu v celom rozsahu vyhovel. Ţalovanú tieţ zaviazal
zaplatiť ţalobcovi ročný úrok z omeškania, a to od dňa 5. mája 2007, ku ktorému dátumu
ţalobca nepochybne preukázal, ţe ţalovaná je v omeškaní splnení svojho peňaţného záväzku.
O trovách konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 30. novembra 2010 sp. zn.
8 Co 205/2010 rozhodol tak, ţe rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola ţalovaná
zaviazaná zaplatiť ţalobcovi 17 260,80 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 5. mája 2007 aţ
do zaplatenia potvrdil. Vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného
súdu zmenil tak, ţe ţalobcovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal a nepriznal mu
tieţ náhradu trov odvolacieho konania. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalovanej nie je dôvodné. Krajský súd poukázal na to, ţe sa podrobne
zaoberal všetkými otázkami, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotoţnil so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Opakovane poukázal na výpovede
svedkov, z ktorých zhodne s názorom súdu prvého stupňa uzavrel nepreukázanie vyplatenie
kúpnej ceny pri podpise kúpnej zmluvy, resp. ţe k vyplateniu kúpnej ceny došlo ešte pred
podpisom predmetnej zmluvy, tak ako toto tvrdila ţalovaná. Za správne tieţ povaţoval
rozhodnutie súdu prvého stupňa uloţenie povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 8,5 % úrok
z omeškania od 5. mája 2007, t.j. odo dňa nasledujúceho po podpise kúpnej zmluvy v zmysle
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Krajský
súd konštatoval, ţe okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náleţite odôvodnil so
zreteľom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa
povaţoval za vecne správne, v bliţších podrobnostiach vzhľadom na uvedené konštatovanie
naň odvolací súd poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Vo výroku o trovách prvostupňového
konania odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil, aplikujúc ustanovenie § 150 O.s.p.
Dôvody osobitného zreteľa popri rozhodovaní o náhrade trov konania videl v okolnostiach
prejednávanej veci, najmä v tom, ţe obaja účastníci svojim správaním prispeli k vzniku sporu.
Z toho istého dôvodu odvolací súd nepriznal ţalobcovi ani náhradu trov odvolacieho konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá prípustnosť
dovolania vyvodzovala z ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ako dovolací dôvod uvádzala
§ 241 ods. 2 písm. b/, t.j., ţe konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a tieţ ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to, ţe súčasťou základného práva na súdnu
ochranu v občianskom súdnom konaní je podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
právo na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. keď argumentovala
vyslovenými právnymi závermi v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky, či
v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Vyčítala súdom oboch stupňov, ţe
neodstránením konkrétnych rozporov pri hodnotení záverov dvoch protichodných skupín
dôkazov zaťaţili celé konanie vadou nepreskúmateľnosti a extrémneho nesúladu hodnotenia
celkovej dôkaznej situácie a obsahom jednotlivých dôkazov. Tým vlastnou rozhodovacou
činnosťou a napadnutými rozhodnutiami odňali jej moţnosť konať pred súdom na princípoch
spravodlivého súdneho konania. Oba súdy bez relevantného zdôvodnenia i napriek zjavnej
vnútornej nekonzistenčnosti vyjadrení a dôkazov vykonávaných na návrh ţalobcu uverili
práve ţalobcovi a argumentáciu dovolateľky povaţovali bez hlbšieho zdôvodnenia za
nepresvedčivú. Mala za to, ţe ţalobca v konaní nepredloţil ţiaden dôkaz, ktorý by
relevantným spôsobom spochybnil vyjadrenie dovolateľky, a ktoré by mohli mať
z objektívneho hľadiska väčšiu váhu ako dôkazy svedčiace v prospech dovolateľky.
Prvostupňový súd spojil vykonané dôkazy tak, ţe ich v konečnom dôsledku interpretoval
a vyhodnotil v prospech ţalobcu bez toho, aby sa vyporiadal s vnútornými rozpormi tvrdení
ţalobcu a vyjadreniami dovolateľky. Vyhodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej
súvislosti v rozhodnutiach oboch súdov v prospech ţalobcu je podľa názoru dovolateľky
nedostatočné. Odôvodnenia rozhodnutí nepreukazujú ich opodstatnenosť, správnosť
a spravodlivosť. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch stupňov mala dovolateľka práve
naopak preukázanú ich nedostatočnosť a nesprávnosť. Navrhla, aby dovolací súd zrušil oba
dovolaním napadnuté rozsudky v zmysle § 243b ods. 3 O.s.p. a prikázal prvostupňovému
súdu ďalej vo veci konať.
Ţalobca nepovaţoval dovolanie ţalovanej za dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým jeho prípustnosť a dospel k záveru,
ţe dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba
odmietnuť.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania bolo potrebné skúmať v zmysle § 238 O.s.p., podľa
ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). alebo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 aţ 4
(§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním ţalovanej je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p. proti ktorým je dovolanie prípustné;
prípustnosť jej dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné len ak by v konaní
došlo k niektorej s procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd
povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p. ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. Prípustnosť dovolania z hľadiska § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe
dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou
v § 237 O.s.p. ale nastáva aţ vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou
v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. Existenciu uvedených vád konania dovolací
súd nezistil.
Pokiaľ ţalovaná tvrdí, ţe rozsudky súdov niţších stupňov nevyhovujú poţiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to
najmä pokiaľ ide o ich zrozumiteľnosť a presvedčivosť a vyvodzuje z toho, ţe absenciou
riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí jej odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, ţe podľa uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočný objasnený skutkový a právny základ
rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania, preto odôvodnenie rozsudku všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia stačí na záver o tom, ţe
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“.
Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti poukázať aj na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005 podľa ktorého: „Súčasťou
základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
V odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument, uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.
Dovolací súd zdôrazňuje, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra
2008 bol doterajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa
v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Týmto
ustanovením je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým,
ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to
po skutkovej ako aj právnej stránke. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa,
môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia
odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane
vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za
porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv ţalovanej.
Pokiaľ ţalovaná spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy
dovolací súd udáva, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993). V prieskumnej povahy dovolacieho
konania a charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa pred ním nevykonáva
(§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané
v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s vyššie uvedeným treba dodať, ţe pod
spravodlivým súdnym procesom sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické
okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá účastník
konania ( II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolateľkou uplatnené dovolacie dôvody (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.) sú síce
prípustnými dovolacími dôvodmi (ktoré moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné)
samotné tieto dôvody ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach
občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia alebo vady konania,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým rozsudok odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová