Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/71/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobu Ľ. H., bývajúceho

v B., zastúpeného JUDr. M. F., advokátom v B., proti žalovanej S., so sídlom v B.,

o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. júna 2010 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. júna 2010 sp.zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 2. apríla 2008 č.k. -127 spolu

s opravným uznesením z 8. januára 2009 č.k. -198 rozhodol, že žalovaná je

povinná do 15 dní od právoplatnosti rozsudku na tej istej strane rovnakým písmom ako boli

údaje, ku ktorým sa ospravedlnenie vzťahuje, uverejniť ospravedlnenie tohto znenia : „T. dňa

31.8.1998 uverejnil článok autorky A. L. pod titulkom „.N.?“ s nadtitulkom „MM. Ľ. H.“,

v ktorom okrem iného uviedol : „Nuž, peknú úctu prejavil minister obchodníkovi s

heroínom, keď sa osobne postaral, aby narkobarón nemusel opustiť republiku a mohol

si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti. Minister H. teda ignoroval mienku svojich

podriadených, ktorí neodporúčali v prípade B. zmierniť tvrdosť zákona“. Uvedené údaje sú

nepravdivé. S., vydavateľ týždenníka P., sa Ľ. H., ospravedlňuje.“ Žalobu zamietol v časti

uloženia povinnosti žalovanej uverejniť v ospravedlnení uplatnený nasledovný text :

„Nevedel o tom, alebo v tom bolo niečo iné ? O krátky čas sa z Ľ. H. stal síce exminister,

pretože ho odvolali, jeho rozhodnutie však zostalo v platnosti. V kuloároch sa potom začalo

povrávať, že k jeho odvolaniu prispel aj škandalózny list.“ Taktiež žalobu zamietol v časti

výrazu „Žalovaná...“ a v časti slovného spojenia „... za túto chybu ...“ vo formulácii vety

obsiahnutej v uplatnenom ospravedlnení : „Žalovaná S., vydavateľ týždenníka P., sa Ľ.

2

H., za túto chybu ospravedlňuje.“ Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy 500 000,-- Sk, advokátovi žalobcu trovy konania 109 497,-- Sk do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Poukazujúc na ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, čl. 19 ods. 1,

, 2, 4 , , 2 Dohovoru, ,

súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a že došlo

k zásahu do osobnostných práv žalobcu nasledovným spôsobom :

1/ súd konštatoval a zdôraznil, že nespochybňuje „sväté“ právo tlače zverejňovať

kontroverzné rozhodnutia, resp. postupy orgánov verejnej moci, resp. ich predstaviteľov,

2/ táto „kontroverznosť“ však musí vyplývať zo všetkých okolností prípadu, ktoré

žurnalista zistil,

3/ tieto okolnosti musí žurnalista čitateľovi vysvetliť, aby uvedenú „kontroverznosť“

pochopil,

4/ v tomto prípade však bola čitateľovi „predostretá“ neprofesionálna práca autorky

článku žurnalistky A. L., ktorá čitateľovi „neponúkla“ rozhodnutie žalobcu ani ako len

„kontroverzné“, ale priamo ho zaň „odsúdila“ v očiach čitateľa, a to expresívnym spôsobom,

ako to bude zrejmé z nasledujúcej analýzy,

5/ autorka článku položila základ svojej neprofesionálnej práce na článku tým, že

určite „nečítala celé paragrafované znenie tento , ktorým sa

odstraňuje tvrdosť zákona, len citovala znenie listu žalobcu, tento list videla“,

6/ to, že ho videla, je zrejmé aj z toho, že bol uverejnený ako súčasť článku,

7/ autorka článku čitateľovi nevysvetlila, čo je obsahom a zmyslom § 12 a § 30 zák.

č. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, hoci v článku sú tieto

ustanovenia uvádzané,

8/ rovnako tak čitateľovi nevysvetlila, čo bolo obsahom žiadosti B. o odstránenie

tvrdosti zákona, hoci o tom, že žalobca rozhodoval na základe tejto žiadosti vyplývalo

z citovaného listu žalobcu,

9/ čitateľ tak nevedel, čo viedlo žalobcu k takému rozhodnutiu, resp. aké osobné

pomery B. uvádzané v jeho žiadosti zohľadnil oproti jeho trestnej činnosti, keďže to bolo

obsahom a zmyslom rozhodnutia v zmysle § 30 cit. zákona,

3

10/ čo sa týka samotných uvedených žiadostí B. a jeho manželky G., uvádzali v nich,

že „v roku X. uzavreli manželstvo, z ktorého pochádzajú dve maloleté deti, ktoré sú štátnymi

občanmi Slovenskej republiky. Od roku X. do roku X. sa B. S. zdržiaval na území Slovenskej

republiky na základe povolenia na dlhodobý pobyt. Od roku X. mu bol povolený trvalý pobyt

na území SR za účelom zlúčenia rodiny. Platnosť preukazu povolenia na pobyt pre cudzinca

skončila X.. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. T 58/95 bol odsúdený pre trestný čin

nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1, 2 písm.a/ Tr. zákona a iné, za čo bol

odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov nepodmienečne, ktorý vykonal

v N.. Na slobodu bol prepustený X.. Nie je správne, ani humánne, tak ako to má na mysli

o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, aby bol nútený

odísť zo Slovenska do bývalej J., kde je všetkým známe aká je situácia. Musel by opustiť

svoju manželku, dve maloleté deti, resp. by boli nútení odísť všetci do bývalej J., kde by boli

denne v ohrození života a zdravia, pričom ani nevedia, kde by mali odísť“,

11/ čitateľ sa nedozvedel, že tieto osobné pomery B. uvedené v jeho žiadosti

o odstránenie tvrdosti zákona, ale aj v takejto žiadosti jeho manželky G. S., boli podkladom

pre citované písomné odporúčacie stanovisko riaditeľa Odboru Hraničnej a cudzineckej

polície Správy policajných služieb Prezídia Policajného zboru, pričom tomuto úradu uvedenú

žiadosť B. „odstúpil odvolaciemu orgánu MV SR podľa

o správnom konaní, aby ju preskúmal“ veliteľ Oddelenia cudzineckej polície OV PZ Poprad

citovaným prípisom,

12/ na tomto mieste súd poukazuje na to, že autorkou článku označené zdroje

informácií o tom, že „popradská cudzinecká polícia neodporúčala zmierniť tvrdosť zákona

a o predmetnom liste žalobcu boli „ľudia z cudzineckej polície v Poprade“, pričom „to neboli

radoví zamestnanci“ museli vedieť o obsahu uvedenej žiadosti B., ako aj o tom, že túto

žiadosť „odstúpili v zmysle cit. ust. zák. uvedenému odvolaciemu orgánu MV SR“, ktoré

žalobcovi ako ministrovi vnútra predkladalo vlastné stanovisko k tejto žiadosti, že teda ich

„neodporúčacie stanovisko“ nebolo jediné, a konečné, ktoré mal žalobca pri svojom

rozhodovaní k dispozícii a teda minimálne museli predpokladať, pokiaľ to teda exaktne

nevedeli, že toto stanovisko bolo nakoniec odporúčacie, keď žalobca rozhodol tak, ako

rozhodol,

13/ v tejto súvislosti súd poukazuje na to, že pokiaľ by čitateľ tieto skutočnosti poznal,

mohol si vytvoriť objektívny obraz o rozhodovaní žalobcu, naviac, keby vedel, že dôvodom

konečného odporúčacieho stanoviska predloženého žalobcovi bola „súčasná situácia v bývalej

Juhoslávii“, s čím sa žalobca pri svojom rozhodovaní stotožnil, ako je to zrejmé z jeho

rozhodnutia, avšak tieto informácie autorka článku čitateľovi „neponúkla“, pričom nie je

právne významný dôvod tohto „neponúknutia“, súd v tejto súvislosti poznamenáva, že

autorka článku nepracovala na novej téme, ale jeden rok starej a pritom rovnako obsahovo

spracovanej (K.),

14/ pokiaľ by autorka článku „ponúkla“ čitateľovi rozhodnutie žalobcu ako

„kontroverzné“ s tým, že by položila otázku, či bolo vhodné, aby žalobca takto rozhodol

v prípade „takej a takej“ trestnej činnosti dopúšťajúcej sa osoby B., aj keď jeho osobné

pomery sú „také a také“ s tým, že stanoviská podriadených orgánov boli „také a také“ tak

takýto článok by určite prispel k spoločenskej diskusii o dôvodnosti takéhoto rozhodnutia

a ako taký by v zásade požíval právnu ochranu práva na slobodu prejavu,

15/ avšak autorka článku „ponúkla“ čitateľovi priamo „odsúdenie“ žalobcu za to, že

svojím rozhodnutím prakticky „ochraňoval“ B., „mafiána“, „obchodníka s bielou smrťou“,

„obchodníka s heroínom“, „mafiána“, „narkobaróna“, „aby nemusel opustiť republiku

a mohol si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti, teda trestnej činnosti,

16/ zároveň čitateľovi „ponúkla“ na výber dve možnosti vysvetlenia rozhodnutia

žalobcu položením otázky – „Nevedel o tom, alebo v tom bolo niečo iné ?“,

17/ keďže však čitateľ „nepredpokladá“ u žalobcu ako ministra vnútra

neinformovanosť, tak sa „prikloní“ k tomu, že „v tom bolo niečo iné“, niečo čo ho

„motivovalo“ k takému rozhodnutiu, keď dokonca „ignoroval mienku svojich podriadených“

a tu „dôjde“ k jednoznačnému záveru, že tým „niečím iným“ bolo „veľa peňazí, ktorých má

„mafián“, „narkobarón“ z „obchodnej činnosti“ s „heroínom“, teda s „bielou smrťou“ určite

dosť“, a preto aj „mal „dôvod“, resp. „za čo“ „osobne sa takto o neho postarať“ a ešte mu

v liste úctu prejaviť“,

18/ čitateľ následne skutočne „vyhodnotí“ toto „konanie“ a rozhodnutie žalobcu ako

trestnú činnosť korupcie a zneužitia právomoci verejného činiteľa stojaceho na čele rezortu

bojujúceho s trestnou činnosťou osôb, „teda aj s B.“, a teda „vníma“ jeho list ako skutočne

„škandalózny“, a preto aj „mohol byť jedným z dôvodov jeho odvolania z funkcie ministra

vnútra“,

19/ na záver sa čitateľ skutočne „stotožní“ s tým, že žalobca svojím rozhodnutím

skutočne „dal „facku“ spravodlivosti“, keď „zachránil mafiána pred vyhostením“, „odpovie“

si kladne na otázku, či je „narkobarón nepostihnuteľný“ a fotografiu usmiateho žalobcu

s pištoľou v ruke a v pozadí s jeho „listom“ „vníma“ negatívne, provokujúco,

20/ na tomto jeho „stotožnení“ nič nemení ani to, že vedomý si vlastnej viny

a hroziaceho nepodmienečného trestu odňatia slobody“, pokiaľ by totiž B. S. „musel v lete

roku X. opustiť územie republiky, aby si tu nemohol užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti

tak by sa „súc pred čím vlastne žalobca „zachránil B.“, „právne elegantne“ vyhol

„obnovenému súdnemu procesu“ po tom, ako „v júni 1997 uzrela svetlo sveta ďalšia

obžaloba, doplnená o nové dôkazy a skutočnosti získané slovenskými orgánmi činnými

v trestnom konaní v súčinnosti so švajčiarskou políciou, ktoré podľa názoru prokurátora mali

byť dostačujúce pre obnovenie súdneho konania“ a teda pre jeho odsúdenie, keď „podľa

zistení vyšetrovateľky mal stáť na samotnom vrchole pyramídy a riadil činnosť desiatok

ďalších dílerov“. Stal by sa tým totiž „nedosiahnuteľný“ pre orgány činné v trestnom konaní,

ktoré by zrejme s nemalým prekvapením zistili pri „obnovenom súdnom procese“, že B. S.

s „požehnaním orgánov ministerstva vnútra opustil územie Slovenskej republiky“, čo by

mohla byť isto zaujímavá téma pre autorku článku o tom, ako v polícii „pravá ruka nevie, čo

robí ľavá“, následkom čoho si B. S. „užíva plody svojej obchodnej činnosti v zahraničí“ a či

„nikto o tom nevedel alebo v tom bolo niečo iné, napr. či policajné orgány samy nemali

záujem na tom, aby B. S. potichu opustil územie Slovenskej republiky ešte pred obnovením

súdneho procesu“, v zásade bolo možné považovať za tému prispievajúcu k spoločenskej

diskusii,

21/ a nič na tom nemení ani „vynárajúca sa otázka“, že teda „prečo“ sa potom žalobca

ako minister vnútra „osobne nepostaral“ o vyšetrovanie B., keď sa už „osobne postaral, aby tu

ostal“,

22/ je teda zrejmé, že takto doposiaľ analyzovaný článok neprispel ničím

k spoločenskej diskusii a teda v zásade nemôže požívať právnu ochranu práva na slobodu

prejavu,

6

23/ na záver tejto časti analýzy súd zdôraznil, že čitateľ takto analyzovane „vníma“

žalobcu na základe informácií uvedených vo výroku 1/, ktoré vzhľadom k doposiaľ uvedenej

analýze, možno hodnotiť ako nepravdivé.

Na základe predchádzajúcej analýzy, súd vyhovel žalobe v časti uloženia žalovanej

ospravedlniť sa žalobcovi formou a obsahom uvedeným vo výroku 1/ rozsudku s tým, že

forma ospravedlnenia je daná formou zásahu, teda v periodiku P., obsah ospravedlnenia

je daný predmetnými nepravdivými informáciami. Súd nahradil vo výroku výrazom

„ospravedlnenie“ v petite žaloby uvedený výraz „opravu“, keďže výraz „ospravedlnenie“

obsahovo „zodpovedá“ žalobe i rozsudku vo veci ochrany osobnosti. Vzhľadom na

charakter uloženej povinnosti, súd určil lehotu na jej splnenie 15 dní, teda lehotu dlhšiu, a to

v zmysle Súd zamietol žalobu v časti viet uvedených vo výroku 2/,

nakoľko ide o vety, ktorých pravdivosť nemala právny význam pre rozhodnutie vo veci. Súd

zamietol žalobu v častiach vety uvedenej vo výroku 3/ z dôvodu ich nadbytočnosti. Súd

priznal žalobcovi tiež nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 000,-- Sk,

poukazujúc na to, že

- žalobca je osobou absolútneho verejného záujmu, ako predstaviteľ jednej z troch mocí

v štáte, s čím je samozrejme spojené mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho

osoby, resp. jej prejavov správania sa spoločnosťou, napríklad aj prostredníctvom

médií,

- problematika páchania trestnej činnosti korupcie a zneužívania právomoci verejného

činiteľa v orgánoch verejnej moci, resp. ich predstaviteľov súvisiacou s podsvetím,

narkomafiou, ako organizovaným zločinom je vecou verejnou, a to z dôvodu

spoločenskej závažnosti a mimoriadne negatívneho a citlivého spoločenského

vnímania,

- obchod s narkotikami a stýkanie sa s osobami obchodujúcimi s nimi spoločnosť vníma

mimoriadne negatívne,

- žalobca bol v článku jednoznačne a nepochybne identifikovateľný,

- česť a ľudská dôstojnosť žalobcu „bola diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách“,

pričom štát musí chrániť predstaviteľov jeho orgánov pred neodôvodneným

osočovaním,

- tento príspevok žiadnym spôsobom neprispel k spoločenskej diskusii v demokratickej

spoločnosti o uvedenej veci verejnej, resp. veci všeobecného záujmu, pričom taktiež

nebol po obsahovej a formálnej stránke kritikou žalobcu, keďže kritika ako okolnosť

vylučujúca protiprávnosť zásahu do osobnostných práv musí v zásade vychádzať

z pravdivých informácií, naviac z obsahu článku ani nevyplýva úmysel jeho autorky

kritizovať žalobcu.

Vzhľadom k predchádzajúcej analýze, súd prvého stupňa teda konštatoval, že išlo

o neopodstatnený, ničím podložený útok žalovanej na žalobcu, ako bývalého ministra vnútra,

taktiež konštatoval, že išlo o útok mimoriadnej sily a intenzity. V zmysle prechádzajúcej

analýzy súd v tejto súvislosti zdôraznil aj celkový negatívny dojem plynúci voči žalobcovi

z článku. Ďalej súd poukázal, že pokiaľ žalobca bol ako minister vnútra spájaný páchaním

trestnej činnosti, korupcie s podsvetím, narkomafiou, ako organizovaným zločinom, tak jeho

česť a povesť sú pošliapané navždy a už sa nikdy „neočistí“. Súd poukázal na rozhodnutia

súdov v obdobných veciach (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 26. apríla 1987 sp.zn.

, Sborník IV, Sborník III, rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.

, , , , Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. , , ,

, R 45/2000).

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. júna 2010 sp.zn. v spojení

s opravným uznesením z 15. marca 2011 sp.zn. na odvolanie žalovanej

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť

nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 976,57 € k rukám právneho zástupcu žalovanej

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Nestotožnil sa so závermi súdu prvého stupňa čo

do základu sporu, že by predmetný článok nedôvodne a závažným spôsobom zasiahol

do osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd uviedol, že v článku bol doslovne citovaný list

žalobcu adresovaný B., z ktorého jasne vyplývalo, že žalobca ako minister vnútra svojím

rozhodnutím o žiadosti B. podľa ustanovenia o pobyte cudzincov

na území Slovenskej republiky zmierňuje tvrdosť ustanovenia § 12 zákona. Z tohto textu

rozhodnutia ministra však vôbec nevyplývajú dôvody a postupy, ktoré žalobcu ako ministra

k takémuto rozhodnutiu viedli, čo potom mohlo u čitateľov vyvolať rôzne konštrukcie

o dôvodoch, ktoré ho k tomu viedli, avšak túto „nepreskúmateľnosť“ svojho rozhodnutia si

navrhovateľ spôsobil sám. Preto neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že uvedením údajov, ktoré sú

síce pravdivé, ale tým, že niektoré skutočnosti uvedené neboli (odporúčajúce stanovisko Ň.),

má takéto neúplné tvrdenie skutkových okolností za následok, že skutkový dej je nepravdivý,

a preto má aj za následok skreslenie hodnotiaceho úsudku. Keďže v konaní bolo preukázané,

že príslušný policajný orgán v Poprade neodporúčal v prípade B. odstraňovať neprimeranú

tvrdosť zákona, a aj autorka článku vychádzala z tohto stanoviska podriadených žalobcu, mal

kriticky hodnotiaci úsudok autorky článku vecný pravdivostný základ a žalovaná v článku

nezverejnila žiaden nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o osobe žalobcu. Navyše pokiaľ

list ministra vnútra adresovaný osobe dôvodne podozrivej z trestnej činnosti (o čom musel

žalobca vedieť, keďže aj toto nesúhlasné stanovisko s uvedenými dôvodmi nesúhlasu bolo

súčasťou spisu Prezídia PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície č.p. P.) obsahuje

na začiatku slová „Vážený pán“ a na záver slovné spojenie „S úctou“, možno aj ironickú

„výtku“ v článku plne akceptovať. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná dôkazné

bremeno o pravdivosti uverejnených tvrdení, resp. primeranosti kritiky, v tomto konaní

uniesla. Žalovaná v predmetnom článku nezverejnila žiaden nepravdivý alebo pravdu

skresľujúci údaj o osobe žalobcu. Zásah do osobnostných práv žalobcu uverejneným článkom

nebol neprimeraný, pretože bol kritickou reakciou na jeho rozporuplné rozhodnutie ako

ministra vnútra SR. Išlo o hodnotiaci úsudok primeraný svojou formou a zodpovedajúcou

cieľu kritiky. K uverejneniu článku došlo v záujme prispenia do verejnej diskusie

o sledovanom a celospoločenskom probléme, akým nepochybne organizovaný zločin

a obchodovanie s narkotikami, ale aj všeobecne téma drog, je, a to vzhľadom na počet

drogovo závislých ľudí, ale aj na dennú realitu, v ktorej všetci žijeme a sme nimi ohrozovaní.

Pokiaľ sa týka priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd uzavrel, že aj v tomto

súd prvého stupňa pochybil, keď bez riadneho dokazovania sa uspokojil iba s tvrdením

žalobcu o existencii nepriaznivých následkov vzniknutých voči jeho osobnosti v príčinnej

súvislosti s neoprávneným zásahom žalovanej. Navyše žalovaná v odvolacom konaní vzniesla

dôvodnú námietku premlčania nároku žalobcu na priznanie peňažnej satisfakcie, preto aj

v prípade, že by bol žalobca úspešný čo do základu sporu, náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch mu nemohla byť priznaná, pretože toto právo je premlčané v zmysle ustanovenia

(článok bol publikovaný dňa 31. augusta 1998, žalobca podal

žalobu 18. októbra 2001).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca z dôvodov

uvedených v ustanovení – konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

9

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a – rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Podľa názoru dovolateľa rozhodnutie odvolacieho

súdu neobsahuje úplné a výstižné odôvodnenie. V odôvodnení svojho rozhodnutia pokiaľ ide

o skutkové zistenia uviedol, že prvostupňový súd dospel k niektorým nesprávnym skutkovým

zisteniam, avšak neuviedol, ktoré konkrétne skutkové zistenia, ku ktorým dospel

prvostupňový súd sú nesprávne. Z odôvodnenia odvolacieho súdu preto nie je možné zistiť,

na základe ktorých odlišných skutkových zistení dospel odvolací súd k právnym záverom

odôvodňujúci výrok jeho rozhodnutia. Rovnako v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací

súd neuviedol konkrétne okolnosti spochybňujúce právne úvahy súdu prvého stupňa o ním

priznanom nároku, vychádzal len zo skutkového zistenia, že príslušný policajný orgán

v Poprade neodporúčal v prípade B.. odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona, a keďže

autorka článku vychádzala z tohto stanoviska, hodnotiaci úsudok podriadeného žalobcu

mal pravdivostný základ, a preto ide o primeranú kritiku, v dôsledku ktorej nedošlo k zásahu

do osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd sa teda zodpovedajúcim spôsobom nevyporiadal

ani so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa ani s právnym záverom súdu prvého

stupňa, z ktorého tento vychádzal pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na ospravedlnenie

v dôsledku zásahu do osobnostných práv žalobcu ako aj náhrady nemajetkovej ujmy.

Pre absenciu dôvodov preto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil

rozhodnutie prvostupňového súdu a žalobu zamietol, nemožno považovať za zodpovedajúce

zákonu. Okrem už vyššie uvedenej nepreskúmateľnosti trpí rozsudok odvolacieho súdu

a konanie, ktoré mu predchádzalo aj ďalšou inou vadou. Odvolací súd ako už bolo uvedené

v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 9 rozsudku) uviedol, že prvostupňový súd dospel na

základe vykonaných dôkazov k niektorým nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom

konkrétne v odôvodnení neuviedol, ktoré skutkové zistenia, ku ktorým dospel

prvostupňový súd sú nesprávne. Podľa , ak má odvolací súd za to, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Keďže z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je

zrejmé, ktoré konkrétne skutkové zistenia, ku ktorým dospel prvostupňový súd považoval

odvolací súd za nesprávne, nie je možné zistiť, či odvolací súd pri zisťovaní skutkových

okolností vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a teda si pre iné skutkové zistenie

zadovážil rovnocenný podklad v zmysle V dôsledku uvedeného rozhodnutie

odvolacieho súdu preto trpí aj ďalšou inou vadou. Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, alebo rozhodnutie

odvolacieho súdu zmenil, potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a priznal dovolateľovi

nárok na náhradu trov konania.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

V zmysle ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa (§ 238 ods. 1

).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle ustanovenia odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ( ) ani na jeho zrušenie

( ).

Ak odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverom a na ním

založených následných právnych záveroch, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom nevyhnutným. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda

11

skutočnosť, že odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého

dospeje k skutkovému stavu odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým

súdom, tvoriaceho podklad pre rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd

prvého stupňa bez toho, aby vo veci v potrebnom rozsahu zopakoval alebo doplnil

dokazovanie.

Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa

na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 3 sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre

odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup je v súlade so zásadou

priamosti a ústnosti civilného procesu, ktoré zásady zostali zachované aj po účinnosti novely

vykonané Je neprípustné, aby

odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o nedôvodnosti

návrhu, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval. Z obsahu

zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom 27. apríla 2010 a 8. júna 2010, na ktorom

bolo meritórne rozhodnuté vyplýva, že krajský súd iba vypočul zástupcu žalovanej, žalobcu

a svedkyňu A. L.. Ináč vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal iba z dôkazov

vykonaných súdom prvého stupňa, na základe ktorých ale dospel k iným skutkovým

zisteniam, z ktorých vyvodil iný právny záver bez toho, aby zopakoval dokazovanie vykonané

súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy

predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá

povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia , nie je zopakovaním

dokazovania v zmysle a nasledujúcich Takisto iba oboznámenie listinných

dôkazov, bez toho, aby bolo uvedené, akým spôsobom k ich oboznámeniu došlo, či boli

riadne na odvolacom pojednávaní prečítané, tak aby ich obsah bol zrejmý, nemožno

považovať za zopakovanie dokazovania.

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný základ pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je

chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil

správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť

prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu

konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). K takejto vade bol

dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustnosti

dovolania ( druhá veta ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2011

13

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová