Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b7b/391599.264ab6.pdf
PDF · 154.78 KB
No categories available
2Cdo/217/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 217/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ľ. H., bývajúceho
v B., zastúpeného JUDr. M. F., advokátom v B., proti žalovanej S., so sídlom v B.,
zastúpenej JUDr. R. A., advokátom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 27 C 31/2001, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 13. novembra 2012 sp. zn. 14 Co 374/2011, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2012
sp. zn. 14 Co 374/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 2. apríla 2008 č.k. 27 C 31/2001-127 spolu
s opravným uznesením z 8. januára 2009 č.k. 27 C 31/2001-198 rozhodol, že žalovaná je
povinná do 15 dní od právoplatnosti rozsudku na tej istej strane rovnakým písmom ako boli
údaje, ku ktorým sa ospravedlnenie vzťahuje, uverejniť ospravedlnenie tohto znenia :
„Týždenník P. dňa 31.8.1998 uverejnil článok autorky A. L. pod titulkom „Nepostihnuteľný
narkobarón?“ s nadtitulkom „Mafiána zachránil pred vyhostením list podpísaný vtedajším
M. vnútra Ľ. H.“, v ktorom okrem iného uviedol : „Nuž, peknú úctu prejavil M.
obchodníkovi s heroínom, keď sa osobne postaral, aby narkobarón nemusel opustiť
republiku a mohol si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti. M. H. teda ignoroval
mienku svojich podriadených, ktorí neodporúčali v prípade B. S. zmierniť tvrdosť zákona“.
Uvedené údaje sú nepravdivé. S., vydavateľ týždenníka P., sa Ľ. H., ospravedlňuje.“ Žalobu
zamietol v časti uloženia povinnosti žalovanej uverejniť v ospravedlnení uplatnený
nasledovný text : „Nevedel o tom, alebo v tom bolo niečo iné ? O krátky čas sa z Ľ. H. stal
síce exminister, pretože ho odvolali, jeho rozhodnutie však zostalo v platnosti. V kuloároch sa
potom začalo povrávať, že k jeho odvolaniu prispel aj škandalózny list.“ Taktiež žalobu
zamietol v časti výrazu „Žalovaná...“ a v časti slovného spojenia „... za túto chybu ...“ vo
formulácii vety obsiahnutej v uplatnenom ospravedlnení : „Žalovaná S., vydavateľ
týždenníka P., sa Ľ. H., za túto chybu ospravedlňuje.“ Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 500 000 Sk, advokátovi žalobcu trovy konania 109 497
Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Poukazujúc na ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, čl.
19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru, § 12 ods.
1 písm. a/, § 30 zák. č. 73/1995 Z.z. súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a že
došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu nasledovným spôsobom :
Súd konštatoval a zdôraznil, že nespochybňuje „sväté“ právo tlače zverejňovať
kontroverzné rozhodnutia, resp. postupy orgánov verejnej moci, resp. ich predstaviteľov, táto
„kontroverznosť“ však musí vyplývať zo všetkých okolností prípadu, ktoré žurnalista zistil,
tieto okolnosti musí žurnalista čitateľovi vysvetliť, aby uvedenú „kontroverznosť“ pochopil.
V tomto prípade však bola čitateľovi „predostretá“ neprofesionálna práca autorky článku
žurnalistky A. L., ktorá čitateľovi „neponúkla“ rozhodnutie žalobcu ani ako len
„kontroverzné“, ale priamo ho zaň „odsúdila“ v očiach čitateľa, a to expresívnym
spôsobom, ako to bude zrejmé z nasledujúcej analýzy. Autorka článku položila základ svojej
neprofesionálnej práce na článku tým, že určite „nečítala celé paragrafované znenie zákona
č. 73/1995 Z.z. tento § 12, ktorým sa odstraňuje tvrdosť zákona, len citovala znenie listu
žalobcu, tento list videla“. To, že ho videla, je zrejmé aj z toho, že bol uverejnený ako súčasť
článku. Autorka článku čitateľovi nevysvetlila, čo je obsahom a zmyslom § 12 a § 30 zák.
č. 73/1995 Z.z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, hoci v článku sú tieto
ustanovenia uvádzané, rovnako tak čitateľovi nevysvetlila, čo bolo obsahom žiadosti B. S.
o odstránenie tvrdosti zákona, hoci o tom, že žalobca rozhodoval na základe tejto žiadosti
vyplývalo z citovaného listu žalobcu. Čitateľ tak nevedel, čo viedlo žalobcu k takému
rozhodnutiu, resp. aké osobné pomery B. S. uvádzané v jeho žiadosti zohľadnil oproti jeho
trestnej činnosti, keďže to bolo obsahom a zmyslom rozhodnutia v zmysle § 30
cit. zákona. Čo sa týka samotných uvedených žiadostí B. S. a jeho manželky G. S., uvádzali
v nich, že „v roku X. uzavreli manželstvo, z ktorého pochádzajú dve maloleté deti, ktoré sú
štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Od roku 1980 do roku 1991 sa B. S. zdržiaval na
území Slovenskej republiky na základe povolenia na dlhodobý pobyt. Od roku 1991 mu bol
povolený trvalý pobyt na území SR za účelom zlúčenia rodiny. Platnosť preukazu povolenia
na pobyt pre cudzinca skončila X.. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. T 58/95 bol
odsúdený pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1, 2 písm. a/ Tr.
zákona a iné, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov
nepodmienečne, ktorý vykonal v NVÚ K. Na slobodu bol prepustený X. Nie je správne,
ani humánne, tak ako to má na mysli § 13 zák. č. 73/1995 Z.z. o pobyte cudzincov na území
Slovenskej republiky, aby bol nútený odísť zo Slovenska do bývalej J., kde je všetkým známe
aká je tam situácia. Musel by opustiť svoju manželku, dve maloleté deti, resp. by boli nútení
odísť všetci do bývalej J., kde by boli denne v ohrození života a zdravia, pričom ani nevedia,
kde by mali odísť“. Čitateľ sa nedozvedel, že tieto osobné pomery B. S. uvedené v jeho
žiadosti o odstránenie tvrdosti zákona, ale aj v takejto žiadosti jeho manželky G. S., boli
podkladom pre citované písomné odporúčacie stanovisko riaditeľa Odboru Hraničnej
a cudzineckej polície Správy policajných služieb Prezídia Policajného zboru, pričom tomuto
úradu uvedenú žiadosť B. S. „odstúpil odvolaciemu orgánu MV SR podľa § 58 ods. 1 zák.
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, aby ju preskúmal“ veliteľ Oddelenia cudzineckej polície
OV PZ P. citovaným prípisom. Súd poukázal na to, že autorkou článku označené zdroje
informácií o tom, že „p. cudzinecká polícia neodporúčala zmierniť tvrdosť zákona
a o predmetnom liste žalobcu boli „ľudia z cudzineckej polície v P.“, pričom „to neboli radoví
zamestnanci“ museli vedieť o obsahu uvedenej žiadosti B. S., ako aj o tom, že túto žiadosť
„odstúpili v zmysle cit. ust. zák. uvedenému odvolaciemu orgánu MV SR“, ktoré žalobcovi
ako M. vnútra predkladalo vlastné stanovisko k tejto žiadosti, že teda ich „neodporúčacie
stanovisko“ nebolo jediné, a konečné, ktoré mal žalobca pri svojom rozhodovaní k
dispozícii a teda minimálne museli predpokladať, pokiaľ to teda exaktne nevedeli, že
toto stanovisko bolo nakoniec odporúčacie, keď žalobca rozhodol tak, ako rozhodol. Súd
uviedol, že pokiaľ by čitateľ tieto skutočnosti poznal, mohol si vytvoriť objektívny obraz o
rozhodovaní žalobcu, naviac, keby vedel, že dôvodom konečného odporúčacieho
stanoviska predloženého žalobcovi bola „súčasná situácia v bývalej J.“, s čím sa žalobca
pri svojom rozhodovaní stotožnil, ako je to zrejmé z jeho rozhodnutia, avšak tieto informácie
autorka článku čitateľovi „neponúkla“, pričom nie je právne významný dôvod tohto
„neponúknutia“, súd v tejto súvislosti poznamenal, že autorka článku nepracovala na
novej téme, ale jeden rok starej a pritom rovnako obsahovo spracovanej (K.). Pokiaľ by
autorka článku „ponúkla“ čitateľovi rozhodnutie žalobcu ako „kontroverzné“ s tým, že by
položila otázku, či bolo vhodné, aby žalobca takto rozhodol v prípade „takej a takej“ trestnej
činnosti dopúšťajúcej sa osoby B. S., aj keď jeho osobné pomery sú „také a také“ s tým, že
stanoviská podriadených orgánov boli „také a také“ tak takýto článok by určite prispel
k spoločenskej diskusii o dôvodnosti takéhoto rozhodnutia a ako taký by v zásade požíval
právnu ochranu práva na slobodu prejavu. Autorka článku však „ponúkla“ čitateľovi priamo
„odsúdenie“ žalobcu za to, že svojím rozhodnutím prakticky „ochraňoval“ B. S., „mafiána“,
„obchodníka s bielou smrťou“, „obchodníka s heroínom“, „mafiána“, „narkobaróna“, „aby
nemusel opustiť republiku a mohol si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti, teda
trestnej činnosti, zároveň čitateľovi „ponúkla“ na výber dve možnosti vysvetlenia
rozhodnutia žalobcu položením otázky – „Nevedel o tom, alebo v tom bolo niečo iné ?“.
Čitateľ však „nepredpokladá“ u žalobcu ako M. vnútra neinformovanosť, tak sa „prikloní“
k tomu, že „v tom bolo niečo iné“, niečo čo ho „motivovalo“ k takému rozhodnutiu,
keď dokonca „ignoroval mienku svojich podriadených“ a tu „dôjde“ k jednoznačnému záveru,
že tým „niečím iným“ bolo „veľa peňazí, ktorých má „mafián“, „narkobarón“ z „obchodnej
činnosti“ s „heroínom“, teda s „bielou smrťou“ určite dosť“, a preto aj „mal „dôvod“, resp.
„za čo“ „osobne sa takto o neho postarať“ a ešte mu v liste úctu prejaviť“. Čitateľ následne
skutočne „vyhodnotí“ toto „konanie“ a rozhodnutie žalobcu ako trestnú činnosť korupcie
a zneužitia právomoci verejného činiteľa stojaceho na čele rezortu bojujúceho s trestnou
činnosťou osôb, „teda aj s B. S.“, a teda „vníma“ jeho list ako skutočne „škandalózny“,
a preto aj „mohol byť jedným z dôvodov jeho odvolania z funkcie M. vnútra“, na záver sa
čitateľ skutočne „stotožní“ s tým, že žalobca svojím rozhodnutím skutočne „dal „facku“
spravodlivosti“, keď „zachránil mafiána pred vyhostením“, „odpovie“ si kladne na otázku, či
je „narkobarón nepostihnuteľný“ a fotografiu usmiateho žalobcu s pištoľou v ruke a v
pozadí s jeho „listom“ „vníma“ negatívne, provokujúco. Na tomto jeho „stotožnení“ nič
nemení ani to, že vedomý si vlastnej viny a hroziaceho nepodmienečného trestu odňatia
slobody“, pokiaľ by totiž B. S. „musel v lete roku 1996 opustiť územie republiky, aby si tu
nemohol užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti tak by sa „súc pred čím vlastne žalobca
„zachránil B. S.“, „právne elegantne“ vyhol „obnovenému súdnemu procesu“ po tom, ako „v
júni 1997 uzrela svetlo sveta ďalšia obžaloba, doplnená o nové dôkazy a skutočnosti získané
slovenskými orgánmi činnými v trestnom konaní v súčinnosti so švajčiarskou políciou, ktoré
podľa názoru prokurátora mali byť dostačujúce pre obnovenie súdneho konania“ a teda pre
jeho odsúdenie, keď „podľa zistení vyšetrovateľky mal stáť na samotnom vrchole pyramídy
a riadil činnosť desiatok ďalších dílerov“. Stal by sa tým totiž „nedosiahnuteľný“ pre orgány
činné v trestnom konaní, ktoré by zrejme s nemalým prekvapením zistili pri „obnovenom
súdnom procese“, že B. S. s „požehnaním orgánov ministerstva vnútra opustil územie
Slovenskej republiky“, čo by mohla byť isto zaujímavá téma pre autorku článku o tom, ako v
polícii „pravá ruka nevie, čo robí ľavá“, následkom čoho si B. S. „užíva plody svojej
obchodnej činnosti v zahraničí“ a či „nikto o tom nevedel alebo v tom bolo niečo iné, napr. či
policajné orgány samy nemali záujem na tom, aby B. S. potichu opustil územie Slovenskej
republiky ešte pred obnovením súdneho procesu“, v zásade bolo možné považovať za tému
prispievajúcu k spoločenskej diskusii a nič na tom nemení ani „vynárajúca sa otázka“, že teda
„prečo“ sa potom žalobca ako M. vnútra „osobne nepostaral“ o vyšetrovanie B. S., keď sa už
„osobne postaral, aby tu ostal“. Je zrejmé, že analyzovaný článok neprispel ničím
k spoločenskej diskusii a teda v zásade nemôže požívať právnu ochranu práva na slobodu
prejavu. Na záver uvedenej časti analýzy súd zdôraznil, že čitateľ takto analyzovane „vníma“
žalobcu na základe informácií uvedených vo výroku 1/, ktoré vzhľadom k doposiaľ uvedenej
analýze, možno hodnotiť ako nepravdivé.
Na základe uvedeného, súd vyhovel žalobe v časti uloženia žalovanej ospravedlniť sa
žalobcovi formou a obsahom uvedeným vo výroku 1/ rozsudku s tým, že forma
ospravedlnenia je daná formou zásahu, teda v periodiku P., obsah ospravedlnenia je
daný predmetnými nepravdivými informáciami. Súd nahradil vo výroku výrazom
„ospravedlnenie“ v petite žaloby uvedený výraz „opravu“, keďže výraz „ospravedlnenie“
obsahovo „zodpovedá“ žalobe i rozsudku vo veci ochrany osobnosti. Vzhľadom na
charakter uloženej povinnosti, súd určil lehotu na jej splnenie 15 dní, teda lehotu dlhšiu, a to
v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p. Súd zamietol žalobu v časti viet uvedených vo výroku 2/, pretože
ide o vety, ktorých pravdivosť nemala právny význam pre rozhodnutie vo veci. Súd
zamietol žalobu v častiach vety uvedenej vo výroku 3/ z dôvodu ich nadbytočnosti. Súd
priznal žalobcovi tiež nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk, poukazujúc
na to, že
- žalobca je osobou absolútneho verejného záujmu, ako predstaviteľ jednej z troch mocí
v štáte, s čím je samozrejme spojené mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho
osoby, resp. jej prejavov správania sa spoločnosťou, napríklad aj prostredníctvom
médií,
- problematika páchania trestnej činnosti korupcie a zneužívania právomoci verejného
činiteľa v orgánoch verejnej moci, resp. ich predstaviteľov súvisiacou s podsvetím,
narkomafiou, ako organizovaným zločinom je vecou verejnou, a to z dôvodu
spoločenskej závažnosti a mimoriadne negatívneho a citlivého spoločenského
vnímania,
- obchod s narkotikami a stýkanie sa s osobami obchodujúcimi s nimi spoločnosť vníma
mimoriadne negatívne,
- žalobca bol v článku jednoznačne a nepochybne identifikovateľný,
- česť a ľudská dôstojnosť žalobcu „bola diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách“,
pričom štát musí chrániť predstaviteľov jeho orgánov pred neodôvodneným
osočovaním,
- tento príspevok žiadnym spôsobom neprispel k spoločenskej diskusii v demokratickej
spoločnosti o uvedenej veci verejnej, resp. veci všeobecného záujmu, pričom taktiež
nebol po obsahovej a formálnej stránke kritikou žalobcu, keďže kritika ako okolnosť
vylučujúca protiprávnosť zásahu do osobnostných práv musí v zásade vychádzať
z pravdivých informácií, naviac z obsahu článku ani nevyplýva úmysel jeho autorky
kritizovať žalobcu.
Súd prvého stupňa teda uzavrel, že išlo o neopodstatnený, ničím podložený útok
žalovanej na žalobcu, ako bývalého M. vnútra, taktiež konštatoval, že išlo o útok
mimoriadnej sily a intenzity. V zmysle prechádzajúcej analýzy súd v tejto súvislosti
zdôraznil aj celkový negatívny dojem plynúci voči žalobcovi z článku. Ďalej súd poukázal, že
pokiaľ žalobca bol ako M. vnútra spájaný páchaním trestnej činnosti, korupcie s
podsvetím, narkomafiou, ako organizovaným zločinom, tak jeho česť a povesť sú
pošliapané navždy a už sa nikdy „neočistí“. Súd poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných
veciach (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 26. apríla 1987 sp. zn. 1 Cz 32/78,
Sborník IV, Sborník III, rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30 Cdo 2094/1999, 28 Cdo 662/2002, 28 Cdo 2194/2002, 30 Cdo 2870/2000, Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 69/1999, 5 Cdo 136/2004, 5 Cdo 209/2004,
1 Co 15/1997, R 45/2000).
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. júna 2010 sp. zn. 14 Co 56/2009 v spojení
s opravným uznesením z 15. marca 2011 sp. zn. 14 Co 56/2009 na odvolanie žalovanej
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 976,57 € k rukám právneho zástupcu žalovanej
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júna 2011
sp. zn. 2 Cdo 71/2011 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. novembra 2012 sp. zn. 14 Co 374/2011
rozsudok súdu prvého stupňa opätovne zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanej trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 976,57 €
k rukám právneho zástupcu žalovanej do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanej
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania
vo svojom rozsudku uviedol, že v článku bol doslovne citovaný list žalobcu adresovaný B. S.,
z ktorého jasne vyplývalo, že žalobca ako M. vnútra svojím rozhodnutím o žiadosti B. S.
podľa ustanovenia § 30 zák. č. 73/1995 Z.z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej
republiky zmierňuje tvrdosť ustanovenia § 12 zákona. Z tohto textu rozhodnutia M. však
vôbec nevyplývajú dôvody a postupy, ktoré žalobcu ako M. k takémuto rozhodnutiu viedli,
čo potom mohlo u čitateľov vyvolať rôzne konštrukcie o dôvodoch, ktoré ho k tomu
viedli, avšak túto „nepreskúmateľnosť“ svojho rozhodnutia si žalobca spôsobil sám. Preto
neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že uvedením údajov, ktoré sú síce pravdivé, ale tým, že
niektoré skutočnosti uvedené neboli (odporúčajúce stanovisko plk. JUDr. Ň.), má takéto
neúplné tvrdenie skutkových okolností za následok, že skutkový dej je nepravdivý, a preto má
aj za následok skreslenie hodnotiaceho úsudku. Keďže v konaní bolo preukázané, že príslušný
policajný orgán v Poprade neodporúčal v prípade B. S. odstraňovať neprimeranú tvrdosť
zákona, a aj autorka článku vychádzala z tohto stanoviska podriadených žalobcu, mal kriticky
hodnotiaci úsudok autorky článku vecný pravdivostný základ a žalovaná v článku
nezverejnila žiaden nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o osobe žalobcu. Navyše pokiaľ
list M. vnútra adresovaný osobe dôvodne podozrivej z trestnej činnosti (o čom musel žalobca
vedieť, keďže aj toto nesúhlasné stanovisko s uvedenými dôvodmi nesúhlasu bolo súčasťou
spisu Prezídia PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície č.p. P.) obsahuje na začiatku slová
„Vážený pán“ a na záver slovné spojenie „S úctou“, možno aj ironickú „výtku“ v článku plne
akceptovať. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná dôkazné bremeno o pravdivosti
uverejnených tvrdení, resp. primeranosti kritiky, v tomto konaní uniesla. Žalovaná v
predmetnom článku nezverejnila žiaden nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o
osobe žalobcu. Zásah do osobnostných práv žalobcu uverejneným článkom nebol
neprimeraný, pretože bol kritickou reakciou na jeho rozporuplné rozhodnutie ako M. vnútra
SR. Išlo o hodnotiaci úsudok primeraný svojou formou a zodpovedajúcou cieľu kritiky.
K uverejneniu článku došlo v záujme prispenia do verejnej diskusie o sledovanom a
celospoločenskom probléme, akým nepochybne organizovaný zločin a obchodovanie s
narkotikami, ale aj všeobecne téma drog, je, a to vzhľadom na počet drogovo závislých ľudí,
ale aj na dennú realitu, v ktorej všetci žijeme a sme nimi ohrozovaní. Pokiaľ sa týka priznania
nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd uzavrel, že aj v tomto súd prvého stupňa
pochybil, keď bez riadneho dokazovania sa uspokojil iba s tvrdením žalobcu o existencii
nepriaznivých následkov vzniknutých voči jeho osobnosti v príčinnej súvislosti
s neoprávneným zásahom žalovanej. Navyše žalovaná v odvolacom konaní vzniesla dôvodnú
námietku premlčania nároku žalobcu na priznanie peňažnej satisfakcie, preto aj v prípade, že
by bol žalobca úspešný čo do základu sporu, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch mu
nemohla byť priznaná, pretože toto právo je premlčané v zmysle ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka (článok bol publikovaný dňa 31. augusta 1998, žalobca podal žalobu
18. októbra 2001).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca z dôvodu uvedeného
v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretože rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení.
Právne posúdenie odvolacím súdom vychádza zo záveru, že príslušný policajný orgán v P.
neodporúčal v prípade B. S. odstraňovať neprimeranú tvrdosť zákona a keďže aj autorka
článku z tohto stanoviska podriadených žalobcu ako M. vnútra vychádzala, mal hodnotiaci
úsudok autorky článku pravdivostný základ. Odvolací súd sa však žiadnym spôsobom, pri
svojich právnych úvahách ohľadne pravdivostného základu hodnotiaceho úsudku žalobcu,
nevysporiadal s tým, že žalobca ako M. vnútra SR pri svojom rozhodovaní o zmiernení
tvrdosti zákona vo vzťahu k B. S. vychádzal zo stanoviska riaditeľa Odboru hraničnej
a cudzineckej polície, Správy policajných služieb Prezídia PZ plk. JUDr. P. Ň. z 18. júla 1996
č. p. P., ktorý odporučil M. v prípade B. S. odstrániť neprimeranú tvrdosť zákona a v tomto
odporúčacom stanovisku je uvedené, že OV PZ v P. neodporúča vyhovieť žiadosti B. S.
o odstránení neprimeranej tvrdosti zákona. Odvolací súd napriek vyššie uvedenému
skutkovému zisteniu dospel k záveru, že autorka článku vychádzala zo stanoviska policajného
orgánu v Poprade a jej hodnotiaci úsudok má pravdivostný základ bez ohľadu na to, že
niektoré skutočnosti (odporúčajúce stanovisko plk. JUDr. Ň.) neuviedla a neuvedenie
takýchto skutkových okolností nemá podľa odvolacieho súdu za následok, že skutkový dej je
nepravdivý alebo skresľujúci. V súvislosti o uvedeným názorom odvolacieho súdu poukázal
na právnu vetu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 61/2000, podľa ktorého
„absencia dostatočného skutkového opisu deja do takej miery, že to čitateľovi neumožňuje
urobiť si vlastný úsudok, vychádzajúci z pravdivých skutočností a tieto čitateľovi neznáme
okolnosti môžu mať vplyv na právo chránené ustanovením § 11 a nasl. OZ, má za následok,
že v skutkovom deji opísané skutočnosti sú nepravdivé“. Tento záver vyslovený v citovanom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sa vzťahuje aj na predmetnú vec, kedy autorka článku síce
uviedla, že príslušný policajný orgán v P. neodporúčal v prípade B. S. odstraňovať
neprimeranú tvrdosť zákona a o tento skutkový základ oprela svoju kritiku, resp. hodnotiaci
úsudok, pričom však v článku neuviedla, že žalobca pri rozhodovaní vychádzal
z odporúčajúceho stanoviska riaditeľa OHC SPS P PZ plk. JUDr. Ň., teda najvyššieho
odborného útvaru v rámci Ministerstva vnútra SR, ktorého podriadeným útvarom je OV PZ
v P. Hodnotiaci úsudok autorky článku vychádza zo skutkového podkladu, ktorý bol v článku
uvedený neúplne, čo má za následok, že skutkové zistenia, z ktorých hodnotiaci úsudok
vychádza, sú uvedené skreslene, a teda nepravdivo, a preto neumožňujú adresátovi
(čitateľovi) urobiť si vlastný názor a úsudok, v dôsledku čoho môžu u čitateľov vznikať
falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili hodnotiacemu úsudku, resp. kritike za
podklad a takáto kritika, resp. hodnotiaci úsudok je kritikou neprípustnou. Vzhľadom na to je
potom nesprávny záver odvolacieho súdu, že zásah do osobnostných práv žalobcu uvedeným
článkom nebol neprimeraný, pretože bol kritickou reakciou na jeho rozporuplné rozhodnutie
ako M. vnútra SR, išlo o hodnotiaci úsudok primeraný svojou formou zodpovedajúci cieľu
kritiky. Nesprávnosť tohto záveru spočíva v tom, že ak hodnotiaci úsudok, resp. kritika
vychádza zo skutkového podkladu, ktorý je uvedený pravdu skresľujúco, teda nepravdivo ako
v danom prípade, ide vždy o neprípustnú kritiku, resp. neprípustný hodnotiaci úsudok, bez
ohľadu na to, či je primeraný svojou formou a zodpovedajúci cieľu kritiky lebo prípustná
kritika, resp. hodnotiaci úsudok musí v prvom rade spĺňať požiadavku pravdivého skutkového
podkladu, na základe ktorého bol hodnotiaci úsudok vytvorený lebo inak vznikajú falošné
predstavy o skutkovom základe a neumožňujú adresátovi kritiky vytvoriť si svoj vlastný
názor. Dovolateľ taktiež poukázal na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne,
porušuje princíp právnej istoty, pretože žalobca pred súdom prvého stupňa ako aj odvolacím
súdom poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 209/2004 vo veci žalobcu Ľ. H., c/a P., v ktorom súd rozhodol skutkovo a právne
v obdobnej veci a vyslovil zásadne odlišný záver, než k akému dospel odvolací súd.
Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí poukázal aj na toto uvedené rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, no odvolací súd sa s týmto rozhodnutím vôbec nevysporiadal, taktiež sa
v podstate žiadnym spôsobom nevysporiadal s právnou argumentáciou a závermi
prvostupňového súdu. Dovolateľ poukázal na to, že právo na zadosťučinenie v peniazoch
zostáva svojou podstatou osobnostným právom, ktoré je z premlčania vylúčené. Dovolateľ
žiadal, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu tak, aby zaviazal žalovanú do
15 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v týždenníku P. na tej istej strane rovnakým
písmom ako boli údaje, ku ktorým sa ospravedlnenie vzťahuje, ospravedlnenie tohto znenia:
„Týždenník P. dňa 31.8.1998 uverejnil článok autorky A. L. s podtitulkom:
„Nepostihnuteľný narkobarón?“ s nadtitulkom: „Mafiána zachránil pred vyhostením list
podpísaný vtedajším M. vnútra Ľ. H.“, v ktorom okrem iného uviedol: „Nuž peknú úctu
prejavil M. obchodníkovi s heroínom, keď sa osobne postaral, aby narkobarón nemusel
opustiť republiku a mohol si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti. M. H. teda
ignoroval mienku svojich podriadených, ktorí neodporúčali v prípade B. S. zmierniť tvrdosť
zákona“. Uvedené údaje sú nepravdivé. S., vydavateľ týždenníka P. sa Ľ. H. ospravedlňuje.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 16 596,96 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu trov
konania, ktoré vyčísli v lehote 3 dní od vyhlásenia rozhodnutia.
Žalovaná v písomnom vyjadrení prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla
dovolanie zamietnuť. Poukázala na to, že pravdivé tvrdenie o opačnom názore miestne
príslušného policajného orgánu z Popradu považuje za dostatočný základ pre hodnotiaci
úsudok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu
a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.); obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p. nenamieta a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
V dovolaní je uplatnený najmä dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.;
žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva na neprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu použil odvolací súd v danom prípade
náležité ustanovenia zákona, napriek tomu ale dospel k nesprávnym právnym záverom :
Ustanovenia § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka upravujú právo na ochranu
osobnosti ako jednotné právo zabezpečujúce v občianskoprávnej oblasti rešpektovanie
osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Fyzická osoba má právo
na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako
aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Po smrti
fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich
niet, jeho rodičom (§ 15 Občianskeho zákonníka).
Právna úprava ochrany osobnosti, ktorá je obsiahnutá v Občianskom zákonníku
vychádza z toho, že všetky fyzické osoby majú jednak všeobecné vlastnosti a univerzálne
danosti každej ľudskej bytosti, ktoré sa postupne vytvárali a modifikovali v nadväznosti
na celkový vývoj ľudstva v oblasti etickej, ekonomickej, politickej, kultúrnej, náboženskej
a pod., jednak osobitné vlastnosti dané individualitou a neopakovateľnosťou osobnosti
každého jednotlivého človeka vo všetkých stránkach a sférach jeho života. Predmetné
ustanovenia zohľadňujú tak univerzálnosť platiacu pre všetkých ľudí, ako aj mnohorakú
diferenciáciu vyplývajúcu z toho, že každý človek je jedinečný, originálny, inak osobnostne
štruktúrovaný. Občiansky zákonník zabezpečuje ochranu osobnosti z oboch uvedených
aspektov.
Žalobca sa v konaní domáhal ochrany jeho osobnosti tvrdiac, že žalovaná do nej
neoprávnene zasiahla publikovaním článku pod názvom „Nepostihnuteľný narkobarón?
Mafiána zachránil pred vyhostením list podpísaný terajším M. vnútra Ľ. H.“.
Dovolací súd pristúpil najskôr k posúdeniu spôsobilosti predmetného článku zasiahnuť
do osobnosti fyzickej osoby.
Ak je za zásah do osobnostných práv považovaný písomný prejav, je pre posúdenie,
či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu, ale tiež
formu v ňom použitých výrazových (slovných i grafických) prostriedkov, pretože tá je
vonkajším prejavom obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 M Cdo 10/2005). Pri skúmaní, či článok uverejnený v novinách, časopise alebo inom
periodiku zasiahol do osobnostných práv fyzickej osoby, je osobitne významná otázka
pravdivosti skutkových okolností, ktoré sú v ňom uvedené.
Žalovaná sa v konaní bránila tým, že pravdivé tvrdenie miestne príslušného
policajného orgánu v Poprade je dostatočným skutkovým základom pre hodnotiaci úsudok.
Autorka článku (A. L.) však v danom prípade vychádzala iba z údajov oddelenia Cudzineckej
polície v P., ktoré „neodporučilo zmierniť tvrdosť zákona“ s tým, že žalobca zrušením
nepovolenia vstupu B. S. na územie SR sa „osobne postaral, aby narkobarón nemusel opustiť
republiku a mohol si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti“ a žalobca „ignoroval
mienku svojich podriadených, ktorí neodporúčali v B. prípade zmierniť tvrdosť zákona.
Nevedel o tom, alebo v tom bolo niečo iné?“. Autorka článku pri podaní informácie využila
iba informácie týkajúce sa len časti konania v zmysle § 12 a § 30 zákona č. 73/1995 Z.z.
o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky. V článku nepodala pravdivú informáciu
o postupe žalobcu pri rozhodovaní podľa § 30 zák. č. 73/1995 Z.z., t.j. že jeho rozhodnutiu
o odstránení tvrdosti zákona predchádzalo aj stanovisko Prezídia Policajného zboru, Správa
policajných služieb, Odbor hraničnej a cudzineckej polície v B., Č.p. : P., ktoré
odporúčalo M. vnútra odstrániť tvrdosť ustanovenia § 12 zák. č. 73/1995 Z.z. a zrušiť B. S.
nepovolenie vstupu na územie Slovenskej republiky. Zo stanoviska vyplýva, že B. S. a jeho
manželka G. S. požiadali o predĺženie pobytu cudzinca B. S. na území Slovenskej republiky,
namietali, že nepovolenie vstupu na územie Slovenskej republiky a zánik oprávnenia na
pobyt na území Slovenskej republiky vo vzťahu k B. S. nie je správny, ani humánny, lebo
tento by musel opustiť svoju manželku a dve maloleté deti, resp. by všetci boli nútení odísť do
bývalej J., kde by boli v ohrození života a zdravia, pričom ani nevedeli, kde by mali odísť.
Autorka článku podala jednoznačnú informáciu – fakt, že žalobca pri svojom rozhodnutí
ignoroval mienku svojich podriadených. Tento fakt však nie je pravdivý, pretože okrem
neodporúčajúceho stanoviska oddelenia Cudzineckej polície OV PZ P. rozhodnutiu žalobcu
predchádzalo opačné, t.j. odporúčajúce stanovisko Prezídia policajného zboru, Správa
policajných služieb, Odbor hraničnej a cudzineckej polície B., podpísané riaditeľom plk.
JUDr. P. Ň.. Z tohto dôvodu treba článok považovať za neprípustný zásah do osobnostných
práv žalobcu.
Dovolací súd po konštatovaní vyššie uvedeného na okraj ešte poznamenáva, že vždy
treba starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Ide o to, že existenciu
faktov možno preukázať, otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov ale nepripúšťa dôkazy
(Lingens c. Rakúsko, rozsudok z roku 1986; obdobne Feldek c. Slovenská republika,
rozsudok z roku 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter
vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem
c. Rakúsko, rozsudok z roku 2001). Pokiaľ niektorý novinový článok obsahuje aj hodnotiace
úsudky autora, je potrebné, aby v ňom bol opísaný relevantný skutkový dej (skutkové
tvrdenie) takým spôsobom, ktorý umožňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok.
Článok, ktorý to neumožňuje, môže byť so zreteľom na individuálne okolnosti určitej veci
neoprávneným zásahom do osobnostných práv (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 61/2000 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 14/2001).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ v dovolaní
opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, zrušil
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová