Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/217/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ľ. H., bývajúceho

v B., zastúpeného JUDr. M. F., advokátom v B., proti žalovanej S., so sídlom v B.,

zastúpenej JUDr. R. A., advokátom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde

Bratislava III pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 13. novembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2012

sp. zn. a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 2. apríla 2008 č.k. -127 spolu

s opravným uznesením z 8. januára 2009 č.k. -198 rozhodol, že žalovaná je

povinná do 15 dní od právoplatnosti rozsudku na tej istej strane rovnakým písmom ako boli

údaje, ku ktorým sa ospravedlnenie vzťahuje, uverejniť ospravedlnenie tohto znenia :

„Týždenník P. dňa 31.8.1998 uverejnil článok autorky A. L. pod titulkom „Nepostihnuteľný

narkobarón?“ s nadtitulkom „Mafiána zachránil pred vyhostením list podpísaný vtedajším

M. vnútra Ľ. H.“, v ktorom okrem iného uviedol : „Nuž, peknú úctu prejavil M.

obchodníkovi s heroínom, keď sa osobne postaral, aby narkobarón nemusel opustiť

republiku a mohol si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti. M. H. teda ignoroval

mienku svojich podriadených, ktorí neodporúčali v prípade B. S. zmierniť tvrdosť zákona“.

Uvedené údaje sú nepravdivé. S., vydavateľ týždenníka P., sa Ľ. H., ospravedlňuje.“ Žalobu

zamietol v časti uloženia povinnosti žalovanej uverejniť v ospravedlnení uplatnený

nasledovný text : „Nevedel o tom, alebo v tom bolo niečo iné ? O krátky čas sa z Ľ. H. stal

síce exminister, pretože ho odvolali, jeho rozhodnutie však zostalo v platnosti. V kuloároch sa

potom začalo povrávať, že k jeho odvolaniu prispel aj škandalózny list.“ Taktiež žalobu

zamietol v časti výrazu „Žalovaná...“ a v časti slovného spojenia „... za túto chybu ...“ vo

2

formulácii vety obsiahnutej v uplatnenom ospravedlnení : „Žalovaná S., vydavateľ

týždenníka P., sa Ľ. H., za túto chybu ospravedlňuje.“ Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 500 000 Sk, advokátovi žalobcu trovy konania 109 497

Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Poukazujúc na ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, čl.

19 ods. 1, , 2, 4 , , 2 Dohovoru, ods.

1 písm. a/, súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a že

došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu nasledovným spôsobom :

Súd konštatoval a zdôraznil, že nespochybňuje „sväté“ právo tlače zverejňovať

kontroverzné rozhodnutia, resp. postupy orgánov verejnej moci, resp. ich predstaviteľov, táto

„kontroverznosť“ však musí vyplývať zo všetkých okolností prípadu, ktoré žurnalista zistil,

tieto okolnosti musí žurnalista čitateľovi vysvetliť, aby uvedenú „kontroverznosť“ pochopil.

V tomto prípade však bola čitateľovi „predostretá“ neprofesionálna práca autorky článku

žurnalistky A. L., ktorá čitateľovi „neponúkla“ rozhodnutie žalobcu ani ako len

„kontroverzné“, ale priamo ho zaň „odsúdila“ v očiach čitateľa, a to expresívnym

spôsobom, ako to bude zrejmé z nasledujúcej analýzy. Autorka článku položila základ svojej

neprofesionálnej práce na článku tým, že určite „nečítala celé paragrafované znenie zákona

č. tento , ktorým sa odstraňuje tvrdosť zákona, len citovala znenie listu

žalobcu, tento list videla“. To, že ho videla, je zrejmé aj z toho, že bol uverejnený ako súčasť

článku. Autorka článku čitateľovi nevysvetlila, čo je obsahom a zmyslom § 12 a § 30 zák.

č. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, hoci v článku sú tieto

ustanovenia uvádzané, rovnako tak čitateľovi nevysvetlila, čo bolo obsahom žiadosti B. S.

o odstránenie tvrdosti zákona, hoci o tom, že žalobca rozhodoval na základe tejto žiadosti

vyplývalo z citovaného listu žalobcu. Čitateľ tak nevedel, čo viedlo žalobcu k takému

rozhodnutiu, resp. aké osobné pomery B. S. uvádzané v jeho žiadosti zohľadnil oproti jeho

trestnej činnosti, keďže to bolo obsahom a zmyslom rozhodnutia v zmysle § 30

cit. zákona. Čo sa týka samotných uvedených žiadostí B. S. a jeho manželky G. S., uvádzali

v nich, že „v roku X. uzavreli manželstvo, z ktorého pochádzajú dve maloleté deti, ktoré sú

štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Od roku 1980 do roku 1991 sa B. S. zdržiaval na

území Slovenskej republiky na základe povolenia na dlhodobý pobyt. Od roku 1991 mu bol

povolený trvalý pobyt na území SR za účelom zlúčenia rodiny. Platnosť preukazu povolenia

na pobyt pre cudzinca skončila X.. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. T 58/95 bol

odsúdený pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1, 2 písm. a/ Tr.

zákona a iné, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov

3

nepodmienečne, ktorý vykonal v NVÚ K. Na slobodu bol prepustený X. Nie je správne,

ani humánne, tak ako to má na mysli o pobyte cudzincov na území

Slovenskej republiky, aby bol nútený odísť zo Slovenska do bývalej J., kde je všetkým známe

aká je tam situácia. Musel by opustiť svoju manželku, dve maloleté deti, resp. by boli nútení

odísť všetci do bývalej J., kde by boli denne v ohrození života a zdravia, pričom ani nevedia,

kde by mali odísť“. Čitateľ sa nedozvedel, že tieto osobné pomery B. S. uvedené v jeho

žiadosti o odstránenie tvrdosti zákona, ale aj v takejto žiadosti jeho manželky G. S., boli

podkladom pre citované písomné odporúčacie stanovisko riaditeľa Odboru Hraničnej

a cudzineckej polície Správy policajných služieb Prezídia Policajného zboru, pričom tomuto

úradu uvedenú žiadosť B. S. „odstúpil odvolaciemu orgánu MV SR podľa § 58 ods. 1 zák.

č. o správnom konaní, aby ju preskúmal“ veliteľ Oddelenia cudzineckej polície

OV PZ P. citovaným prípisom. Súd poukázal na to, že autorkou článku označené zdroje

informácií o tom, že „p. cudzinecká polícia neodporúčala zmierniť tvrdosť zákona

a o predmetnom liste žalobcu boli „ľudia z cudzineckej polície v P.“, pričom „to neboli radoví

zamestnanci“ museli vedieť o obsahu uvedenej žiadosti B. S., ako aj o tom, že túto žiadosť

„odstúpili v zmysle cit. ust. zák. uvedenému odvolaciemu orgánu MV SR“, ktoré žalobcovi

ako M. vnútra predkladalo vlastné stanovisko k tejto žiadosti, že teda ich „neodporúčacie

stanovisko“ nebolo jediné, a konečné, ktoré mal žalobca pri svojom rozhodovaní k

dispozícii a teda minimálne museli predpokladať, pokiaľ to teda exaktne nevedeli, že

toto stanovisko bolo nakoniec odporúčacie, keď žalobca rozhodol tak, ako rozhodol. Súd

uviedol, že pokiaľ by čitateľ tieto skutočnosti poznal, mohol si vytvoriť objektívny obraz o

rozhodovaní žalobcu, naviac, keby vedel, že dôvodom konečného odporúčacieho

stanoviska predloženého žalobcovi bola „súčasná situácia v bývalej J.“, s čím sa žalobca

pri svojom rozhodovaní stotožnil, ako je to zrejmé z jeho rozhodnutia, avšak tieto informácie

autorka článku čitateľovi „neponúkla“, pričom nie je právne významný dôvod tohto

„neponúknutia“, súd v tejto súvislosti poznamenal, že autorka článku nepracovala na

novej téme, ale jeden rok starej a pritom rovnako obsahovo spracovanej (K.). Pokiaľ by

autorka článku „ponúkla“ čitateľovi rozhodnutie žalobcu ako „kontroverzné“ s tým, že by

položila otázku, či bolo vhodné, aby žalobca takto rozhodol v prípade „takej a takej“ trestnej

činnosti dopúšťajúcej sa osoby B. S., aj keď jeho osobné pomery sú „také a také“ s tým, že

stanoviská podriadených orgánov boli „také a také“ tak takýto článok by určite prispel

k spoločenskej diskusii o dôvodnosti takéhoto rozhodnutia a ako taký by v zásade požíval

právnu ochranu práva na slobodu prejavu. Autorka článku však „ponúkla“ čitateľovi priamo

„odsúdenie“ žalobcu za to, že svojím rozhodnutím prakticky „ochraňoval“ B. S., „mafiána“,

„obchodníka s bielou smrťou“, „obchodníka s heroínom“, „mafiána“, „narkobaróna“, „aby

nemusel opustiť republiku a mohol si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti, teda

trestnej činnosti, zároveň čitateľovi „ponúkla“ na výber dve možnosti vysvetlenia

rozhodnutia žalobcu položením otázky – „Nevedel o tom, alebo v tom bolo niečo iné ?“.

Čitateľ však „nepredpokladá“ u žalobcu ako M. vnútra neinformovanosť, tak sa „prikloní“

k tomu, že „v tom bolo niečo iné“, niečo čo ho „motivovalo“ k takému rozhodnutiu,

keď dokonca „ignoroval mienku svojich podriadených“ a tu „dôjde“ k jednoznačnému záveru,

že tým „niečím iným“ bolo „veľa peňazí, ktorých má „mafián“, „narkobarón“ z „obchodnej

činnosti“ s „heroínom“, teda s „bielou smrťou“ určite dosť“, a preto aj „mal „dôvod“, resp.

„za čo“ „osobne sa takto o neho postarať“ a ešte mu v liste úctu prejaviť“. Čitateľ následne

skutočne „vyhodnotí“ toto „konanie“ a rozhodnutie žalobcu ako trestnú činnosť korupcie

a zneužitia právomoci verejného činiteľa stojaceho na čele rezortu bojujúceho s trestnou

činnosťou osôb, „teda aj s B. S.“, a teda „vníma“ jeho list ako skutočne „škandalózny“,

a preto aj „mohol byť jedným z dôvodov jeho odvolania z funkcie M. vnútra“, na záver sa

čitateľ skutočne „stotožní“ s tým, že žalobca svojím rozhodnutím skutočne „dal „facku“

spravodlivosti“, keď „zachránil mafiána pred vyhostením“, „odpovie“ si kladne na otázku, či

je „narkobarón nepostihnuteľný“ a fotografiu usmiateho žalobcu s pištoľou v ruke a v

pozadí s jeho „listom“ „vníma“ negatívne, provokujúco. Na tomto jeho „stotožnení“ nič

nemení ani to, že vedomý si vlastnej viny a hroziaceho nepodmienečného trestu odňatia

slobody“, pokiaľ by totiž B. S. „musel v lete roku 1996 opustiť územie republiky, aby si tu

nemohol užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti tak by sa „súc pred čím vlastne žalobca

„zachránil B. S.“, „právne elegantne“ vyhol „obnovenému súdnemu procesu“ po tom, ako „v

júni 1997 uzrela svetlo sveta ďalšia obžaloba, doplnená o nové dôkazy a skutočnosti získané

slovenskými orgánmi činnými v trestnom konaní v súčinnosti so švajčiarskou políciou, ktoré

podľa názoru prokurátora mali byť dostačujúce pre obnovenie súdneho konania“ a teda pre

jeho odsúdenie, keď „podľa zistení vyšetrovateľky mal stáť na samotnom vrchole pyramídy

a riadil činnosť desiatok ďalších dílerov“. Stal by sa tým totiž „nedosiahnuteľný“ pre orgány

činné v trestnom konaní, ktoré by zrejme s nemalým prekvapením zistili pri „obnovenom

súdnom procese“, že B. S. s „požehnaním orgánov ministerstva vnútra opustil územie

Slovenskej republiky“, čo by mohla byť isto zaujímavá téma pre autorku článku o tom, ako v

polícii „pravá ruka nevie, čo robí ľavá“, následkom čoho si B. S. „užíva plody svojej

obchodnej činnosti v zahraničí“ a či „nikto o tom nevedel alebo v tom bolo niečo iné, napr. či

policajné orgány samy nemali záujem na tom, aby B. S. potichu opustil územie Slovenskej

republiky ešte pred obnovením súdneho procesu“, v zásade bolo možné považovať za tému

prispievajúcu k spoločenskej diskusii a nič na tom nemení ani „vynárajúca sa otázka“, že teda

„prečo“ sa potom žalobca ako M. vnútra „osobne nepostaral“ o vyšetrovanie B. S., keď sa už

„osobne postaral, aby tu ostal“. Je zrejmé, že analyzovaný článok neprispel ničím

k spoločenskej diskusii a teda v zásade nemôže požívať právnu ochranu práva na slobodu

prejavu. Na záver uvedenej časti analýzy súd zdôraznil, že čitateľ takto analyzovane „vníma“

žalobcu na základe informácií uvedených vo výroku 1/, ktoré vzhľadom k doposiaľ uvedenej

analýze, možno hodnotiť ako nepravdivé.

Na základe uvedeného, súd vyhovel žalobe v časti uloženia žalovanej ospravedlniť sa

žalobcovi formou a obsahom uvedeným vo výroku 1/ rozsudku s tým, že forma

ospravedlnenia je daná formou zásahu, teda v periodiku P., obsah ospravedlnenia je

daný predmetnými nepravdivými informáciami. Súd nahradil vo výroku výrazom

„ospravedlnenie“ v petite žaloby uvedený výraz „opravu“, keďže výraz „ospravedlnenie“

obsahovo „zodpovedá“ žalobe i rozsudku vo veci ochrany osobnosti. Vzhľadom na

charakter uloženej povinnosti, súd určil lehotu na jej splnenie 15 dní, teda lehotu dlhšiu, a to

v zmysle Súd zamietol žalobu v časti viet uvedených vo výroku 2/, pretože

ide o vety, ktorých pravdivosť nemala právny význam pre rozhodnutie vo veci. Súd

zamietol žalobu v častiach vety uvedenej vo výroku 3/ z dôvodu ich nadbytočnosti. Súd

priznal žalobcovi tiež nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk, poukazujúc

na to, že

- žalobca je osobou absolútneho verejného záujmu, ako predstaviteľ jednej z troch mocí

v štáte, s čím je samozrejme spojené mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho

osoby, resp. jej prejavov správania sa spoločnosťou, napríklad aj prostredníctvom

médií,

- problematika páchania trestnej činnosti korupcie a zneužívania právomoci verejného

činiteľa v orgánoch verejnej moci, resp. ich predstaviteľov súvisiacou s podsvetím,

narkomafiou, ako organizovaným zločinom je vecou verejnou, a to z dôvodu

spoločenskej závažnosti a mimoriadne negatívneho a citlivého spoločenského

vnímania,

- obchod s narkotikami a stýkanie sa s osobami obchodujúcimi s nimi spoločnosť vníma

mimoriadne negatívne,

- žalobca bol v článku jednoznačne a nepochybne identifikovateľný,

6

- česť a ľudská dôstojnosť žalobcu „bola diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách“,

pričom štát musí chrániť predstaviteľov jeho orgánov pred neodôvodneným

osočovaním,

- tento príspevok žiadnym spôsobom neprispel k spoločenskej diskusii v demokratickej

spoločnosti o uvedenej veci verejnej, resp. veci všeobecného záujmu, pričom taktiež

nebol po obsahovej a formálnej stránke kritikou žalobcu, keďže kritika ako okolnosť

vylučujúca protiprávnosť zásahu do osobnostných práv musí v zásade vychádzať

z pravdivých informácií, naviac z obsahu článku ani nevyplýva úmysel jeho autorky

kritizovať žalobcu.

Súd prvého stupňa teda uzavrel, že išlo o neopodstatnený, ničím podložený útok

žalovanej na žalobcu, ako bývalého M. vnútra, taktiež konštatoval, že išlo o útok

mimoriadnej sily a intenzity. V zmysle prechádzajúcej analýzy súd v tejto súvislosti

zdôraznil aj celkový negatívny dojem plynúci voči žalobcovi z článku. Ďalej súd poukázal, že

pokiaľ žalobca bol ako M. vnútra spájaný páchaním trestnej činnosti, korupcie s

podsvetím, narkomafiou, ako organizovaným zločinom, tak jeho česť a povesť sú

pošliapané navždy a už sa nikdy „neočistí“. Súd poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných

veciach (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 26. apríla 1987 sp. zn. ,

Sborník IV, Sborník III, rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

, , , , Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , ,

, R 45/2000).

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. júna 2010 sp. zn. v spojení

s opravným uznesením z 15. marca 2011 sp. zn. na odvolanie žalovanej

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť

nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 976,57 € k rukám právneho zástupcu žalovanej

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júna 2011

sp. zn. uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. novembra 2012 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa opätovne zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil

povinnosť zaplatiť žalovanej trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 976,57 €

k rukám právneho zástupcu žalovanej do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanej

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania

vo svojom rozsudku uviedol, že v článku bol doslovne citovaný list žalobcu adresovaný B. S.,

z ktorého jasne vyplývalo, že žalobca ako M. vnútra svojím rozhodnutím o žiadosti B. S.

podľa ustanovenia o pobyte cudzincov na území Slovenskej

republiky zmierňuje tvrdosť ustanovenia § 12 zákona. Z tohto textu rozhodnutia M. však

vôbec nevyplývajú dôvody a postupy, ktoré žalobcu ako M. k takémuto rozhodnutiu viedli,

čo potom mohlo u čitateľov vyvolať rôzne konštrukcie o dôvodoch, ktoré ho k tomu

viedli, avšak túto „nepreskúmateľnosť“ svojho rozhodnutia si žalobca spôsobil sám. Preto

neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že uvedením údajov, ktoré sú síce pravdivé, ale tým, že

niektoré skutočnosti uvedené neboli (odporúčajúce stanovisko plk. JUDr. Ň.), má takéto

neúplné tvrdenie skutkových okolností za následok, že skutkový dej je nepravdivý, a preto má

aj za následok skreslenie hodnotiaceho úsudku. Keďže v konaní bolo preukázané, že príslušný

policajný orgán v Poprade neodporúčal v prípade B. S. odstraňovať neprimeranú tvrdosť

zákona, a aj autorka článku vychádzala z tohto stanoviska podriadených žalobcu, mal kriticky

hodnotiaci úsudok autorky článku vecný pravdivostný základ a žalovaná v článku

nezverejnila žiaden nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o osobe žalobcu. Navyše pokiaľ

list M. vnútra adresovaný osobe dôvodne podozrivej z trestnej činnosti (o čom musel žalobca

vedieť, keďže aj toto nesúhlasné stanovisko s uvedenými dôvodmi nesúhlasu bolo súčasťou

spisu Prezídia PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície č.p. P.) obsahuje na začiatku slová

„Vážený pán“ a na záver slovné spojenie „S úctou“, možno aj ironickú „výtku“ v článku plne

akceptovať. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná dôkazné bremeno o pravdivosti

uverejnených tvrdení, resp. primeranosti kritiky, v tomto konaní uniesla. Žalovaná v

predmetnom článku nezverejnila žiaden nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o

osobe žalobcu. Zásah do osobnostných práv žalobcu uverejneným článkom nebol

neprimeraný, pretože bol kritickou reakciou na jeho rozporuplné rozhodnutie ako M. vnútra

SR. Išlo o hodnotiaci úsudok primeraný svojou formou a zodpovedajúcou cieľu kritiky.

K uverejneniu článku došlo v záujme prispenia do verejnej diskusie o sledovanom a

celospoločenskom probléme, akým nepochybne organizovaný zločin a obchodovanie s

narkotikami, ale aj všeobecne téma drog, je, a to vzhľadom na počet drogovo závislých ľudí,

ale aj na dennú realitu, v ktorej všetci žijeme a sme nimi ohrozovaní. Pokiaľ sa týka priznania

nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd uzavrel, že aj v tomto súd prvého stupňa

pochybil, keď bez riadneho dokazovania sa uspokojil iba s tvrdením žalobcu o existencii

nepriaznivých následkov vzniknutých voči jeho osobnosti v príčinnej súvislosti

s neoprávneným zásahom žalovanej. Navyše žalovaná v odvolacom konaní vzniesla dôvodnú

námietku premlčania nároku žalobcu na priznanie peňažnej satisfakcie, preto aj v prípade, že

by bol žalobca úspešný čo do základu sporu, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch mu

nemohla byť priznaná, pretože toto právo je premlčané v zmysle ustanovenia § 101

(článok bol publikovaný dňa 31. augusta 1998, žalobca podal žalobu

18. októbra 2001).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca z dôvodu uvedeného

v , pretože rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení.

Právne posúdenie odvolacím súdom vychádza zo záveru, že príslušný policajný orgán v P.

neodporúčal v prípade B. S. odstraňovať neprimeranú tvrdosť zákona a keďže aj autorka

článku z tohto stanoviska podriadených žalobcu ako M. vnútra vychádzala, mal hodnotiaci

úsudok autorky článku pravdivostný základ. Odvolací súd sa však žiadnym spôsobom, pri

svojich právnych úvahách ohľadne pravdivostného základu hodnotiaceho úsudku žalobcu,

nevysporiadal s tým, že žalobca ako M. vnútra SR pri svojom rozhodovaní o zmiernení

tvrdosti zákona vo vzťahu k B. S. vychádzal zo stanoviska riaditeľa Odboru hraničnej

a cudzineckej polície, Správy policajných služieb Prezídia PZ plk. JUDr. P. Ň. z 18. júla 1996

č. p. P., ktorý odporučil M. v prípade B. S. odstrániť neprimeranú tvrdosť zákona a v tomto

odporúčacom stanovisku je uvedené, že OV PZ v P. neodporúča vyhovieť žiadosti B. S.

o odstránení neprimeranej tvrdosti zákona. Odvolací súd napriek vyššie uvedenému

skutkovému zisteniu dospel k záveru, že autorka článku vychádzala zo stanoviska policajného

orgánu v Poprade a jej hodnotiaci úsudok má pravdivostný základ bez ohľadu na to, že

niektoré skutočnosti (odporúčajúce stanovisko plk. JUDr. Ň.) neuviedla a neuvedenie

takýchto skutkových okolností nemá podľa odvolacieho súdu za následok, že skutkový dej je

nepravdivý alebo skresľujúci. V súvislosti o uvedeným názorom odvolacieho súdu poukázal

na právnu vetu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého

„absencia dostatočného skutkového opisu deja do takej miery, že to čitateľovi neumožňuje

urobiť si vlastný úsudok, vychádzajúci z pravdivých skutočností a tieto čitateľovi neznáme

okolnosti môžu mať vplyv na právo chránené ustanovením a nasl. , má za následok,

že v skutkovom deji opísané skutočnosti sú nepravdivé“. Tento záver vyslovený v citovanom

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sa vzťahuje aj na predmetnú vec, kedy autorka článku síce

uviedla, že príslušný policajný orgán v P. neodporúčal v prípade B. S. odstraňovať

neprimeranú tvrdosť zákona a o tento skutkový základ oprela svoju kritiku, resp. hodnotiaci

9

úsudok, pričom však v článku neuviedla, že žalobca pri rozhodovaní vychádzal

z odporúčajúceho stanoviska riaditeľa OHC SPS P PZ plk. JUDr. Ň., teda najvyššieho

odborného útvaru v rámci Ministerstva vnútra SR, ktorého podriadeným útvarom je OV PZ

v P. Hodnotiaci úsudok autorky článku vychádza zo skutkového podkladu, ktorý bol v článku

uvedený neúplne, čo má za následok, že skutkové zistenia, z ktorých hodnotiaci úsudok

vychádza, sú uvedené skreslene, a teda nepravdivo, a preto neumožňujú adresátovi

(čitateľovi) urobiť si vlastný názor a úsudok, v dôsledku čoho môžu u čitateľov vznikať

falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili hodnotiacemu úsudku, resp. kritike za

podklad a takáto kritika, resp. hodnotiaci úsudok je kritikou neprípustnou. Vzhľadom na to je

potom nesprávny záver odvolacieho súdu, že zásah do osobnostných práv žalobcu uvedeným

článkom nebol neprimeraný, pretože bol kritickou reakciou na jeho rozporuplné rozhodnutie

ako M. vnútra SR, išlo o hodnotiaci úsudok primeraný svojou formou zodpovedajúci cieľu

kritiky. Nesprávnosť tohto záveru spočíva v tom, že ak hodnotiaci úsudok, resp. kritika

vychádza zo skutkového podkladu, ktorý je uvedený pravdu skresľujúco, teda nepravdivo ako

v danom prípade, ide vždy o neprípustnú kritiku, resp. neprípustný hodnotiaci úsudok, bez

ohľadu na to, či je primeraný svojou formou a zodpovedajúci cieľu kritiky lebo prípustná

kritika, resp. hodnotiaci úsudok musí v prvom rade spĺňať požiadavku pravdivého skutkového

podkladu, na základe ktorého bol hodnotiaci úsudok vytvorený lebo inak vznikajú falošné

predstavy o skutkovom základe a neumožňujú adresátovi kritiky vytvoriť si svoj vlastný

názor. Dovolateľ taktiež poukázal na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne,

porušuje princíp právnej istoty, pretože žalobca pred súdom prvého stupňa ako aj odvolacím

súdom poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

vo veci žalobcu Ľ. H., c/a P., v ktorom súd rozhodol skutkovo a právne

v obdobnej veci a vyslovil zásadne odlišný záver, než k akému dospel odvolací súd.

Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí poukázal aj na toto uvedené rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR, no odvolací súd sa s týmto rozhodnutím vôbec nevysporiadal, taktiež sa

v podstate žiadnym spôsobom nevysporiadal s právnou argumentáciou a závermi

prvostupňového súdu. Dovolateľ poukázal na to, že právo na zadosťučinenie v peniazoch

zostáva svojou podstatou osobnostným právom, ktoré je z premlčania vylúčené. Dovolateľ

žiadal, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu tak, aby zaviazal žalovanú do

15 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v týždenníku P. na tej istej strane rovnakým

písmom ako boli údaje, ku ktorým sa ospravedlnenie vzťahuje, ospravedlnenie tohto znenia:

„Týždenník P. dňa 31.8.1998 uverejnil článok autorky A. L. s podtitulkom:

„Nepostihnuteľný narkobarón?“ s nadtitulkom: „Mafiána zachránil pred vyhostením list

10

podpísaný vtedajším M. vnútra Ľ. H.“, v ktorom okrem iného uviedol: „Nuž peknú úctu

prejavil M. obchodníkovi s heroínom, keď sa osobne postaral, aby narkobarón nemusel

opustiť republiku a mohol si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti. M. H. teda

ignoroval mienku svojich podriadených, ktorí neodporúčali v prípade B. S. zmierniť tvrdosť

zákona“. Uvedené údaje sú nepravdivé. S., vydavateľ týždenníka P. sa Ľ. H. ospravedlňuje.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 16 596,96 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do 3

dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu trov

konania, ktoré vyčísli v lehote 3 dní od vyhlásenia rozhodnutia.

Žalovaná v písomnom vyjadrení prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla

dovolanie zamietnuť. Poukázala na to, že pravdivé tvrdenie o opačnom názore miestne

príslušného policajného orgánu z Popradu považuje za dostatočný základ pre hodnotiaci

úsudok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi ( ); obligatórne sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolateľ procesné vady uvedené v a nenamieta a ich

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

11

V dovolaní je uplatnený najmä dovolací dôvod v zmysle ;

žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva na neprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu použil odvolací súd v danom prípade

náležité ustanovenia zákona, napriek tomu ale dospel k nesprávnym právnym záverom :

Ustanovenia až upravujú právo na ochranu

osobnosti ako jednotné právo zabezpečujúce v občianskoprávnej oblasti rešpektovanie

osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Fyzická osoba má právo

na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako

aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy ( ). Fyzická

osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva

na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané

primerané zadosťučinenie ( ). Pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ). Po smrti

fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich

niet, jeho rodičom ( ).

Právna úprava ochrany osobnosti, ktorá je obsiahnutá v

vychádza z toho, že všetky fyzické osoby majú jednak všeobecné vlastnosti a univerzálne

danosti každej ľudskej bytosti, ktoré sa postupne vytvárali a modifikovali v nadväznosti

na celkový vývoj ľudstva v oblasti etickej, ekonomickej, politickej, kultúrnej, náboženskej

a pod., jednak osobitné vlastnosti dané individualitou a neopakovateľnosťou osobnosti

každého jednotlivého človeka vo všetkých stránkach a sférach jeho života. Predmetné

ustanovenia zohľadňujú tak univerzálnosť platiacu pre všetkých ľudí, ako aj mnohorakú

diferenciáciu vyplývajúcu z toho, že každý človek je jedinečný, originálny, inak osobnostne

12

štruktúrovaný. zabezpečuje ochranu osobnosti z oboch uvedených

aspektov.

Žalobca sa v konaní domáhal ochrany jeho osobnosti tvrdiac, že žalovaná do nej

neoprávnene zasiahla publikovaním článku pod názvom „Nepostihnuteľný narkobarón?

Mafiána zachránil pred vyhostením list podpísaný terajším M. vnútra Ľ. H.“.

Dovolací súd pristúpil najskôr k posúdeniu spôsobilosti predmetného článku zasiahnuť

do osobnosti fyzickej osoby.

Ak je za zásah do osobnostných práv považovaný písomný prejav, je pre posúdenie,

či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu, ale tiež

formu v ňom použitých výrazových (slovných i grafických) prostriedkov, pretože tá je

vonkajším prejavom obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ). Pri skúmaní, či článok uverejnený v novinách, časopise alebo inom

periodiku zasiahol do osobnostných práv fyzickej osoby, je osobitne významná otázka

pravdivosti skutkových okolností, ktoré sú v ňom uvedené.

Žalovaná sa v konaní bránila tým, že pravdivé tvrdenie miestne príslušného

policajného orgánu v Poprade je dostatočným skutkovým základom pre hodnotiaci úsudok.

Autorka článku (A. L.) však v danom prípade vychádzala iba z údajov oddelenia Cudzineckej

polície v P., ktoré „neodporučilo zmierniť tvrdosť zákona“ s tým, že žalobca zrušením

nepovolenia vstupu B. S. na územie SR sa „osobne postaral, aby narkobarón nemusel opustiť

republiku a mohol si tu užívať plody svojej „obchodnej“ činnosti“ a žalobca „ignoroval

mienku svojich podriadených, ktorí neodporúčali v B. prípade zmierniť tvrdosť zákona.

Nevedel o tom, alebo v tom bolo niečo iné?“. Autorka článku pri podaní informácie využila

iba informácie týkajúce sa len časti konania v zmysle a

o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky. V článku nepodala pravdivú informáciu

o postupe žalobcu pri rozhodovaní podľa , t.j. že jeho rozhodnutiu

o odstránení tvrdosti zákona predchádzalo aj stanovisko Prezídia Policajného zboru, Správa

policajných služieb, Odbor hraničnej a cudzineckej polície v B., Č.p. : P., ktoré

odporúčalo M. vnútra odstrániť tvrdosť ustanovenia a zrušiť B. S.

nepovolenie vstupu na územie Slovenskej republiky. Zo stanoviska vyplýva, že B. S. a jeho

manželka G. S. požiadali o predĺženie pobytu cudzinca B. S. na území Slovenskej republiky,

namietali, že nepovolenie vstupu na územie Slovenskej republiky a zánik oprávnenia na

pobyt na území Slovenskej republiky vo vzťahu k B. S. nie je správny, ani humánny, lebo

13

tento by musel opustiť svoju manželku a dve maloleté deti, resp. by všetci boli nútení odísť do

bývalej J., kde by boli v ohrození života a zdravia, pričom ani nevedeli, kde by mali odísť.

Autorka článku podala jednoznačnú informáciu – fakt, že žalobca pri svojom rozhodnutí

ignoroval mienku svojich podriadených. Tento fakt však nie je pravdivý, pretože okrem

neodporúčajúceho stanoviska oddelenia Cudzineckej polície OV PZ P. rozhodnutiu žalobcu

predchádzalo opačné, t.j. odporúčajúce stanovisko Prezídia policajného zboru, Správa

policajných služieb, Odbor hraničnej a cudzineckej polície B., podpísané riaditeľom plk.

JUDr. P. Ň.. Z tohto dôvodu treba článok považovať za neprípustný zásah do osobnostných

práv žalobcu.

Dovolací súd po konštatovaní vyššie uvedeného na okraj ešte poznamenáva, že vždy

treba starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Ide o to, že existenciu

faktov možno preukázať, otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov ale nepripúšťa dôkazy

(Lingens c. Rakúsko, rozsudok z roku 1986; obdobne Feldek c. Slovenská republika,

rozsudok z roku 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter

vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem

c. Rakúsko, rozsudok z roku 2001). Pokiaľ niektorý novinový článok obsahuje aj hodnotiace

úsudky autora, je potrebné, aby v ňom bol opísaný relevantný skutkový dej (skutkové

tvrdenie) takým spôsobom, ktorý umožňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok.

Článok, ktorý to neumožňuje, môže byť so zreteľom na individuálne okolnosti určitej veci

neoprávneným zásahom do osobnostných práv (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 14/2001).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ v dovolaní

opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle Dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, zrušil

podľa a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

14

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júna 2014

JUDr. Viera Petríková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová