Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (13)Rozsudok_11CoCsp-35-2021.pdf
PDF · 102.67 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/35/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX/XX, K., v súčasnosti bytom N. XXX, C., o zaplatenie 14.725,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 23. marca 2021, č.k. 3Csp/30/2017-149, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 14.725,55 eur, úrok z úveru v sume 504,12 eur, úrok z omeškania v sume 5,38 eur, 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 44.519,27 eur od 23.01.2015 do 28.10.2016, zo sumy 14.725,55 eur od 29.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 504,12 eur od 23.01.2015 do zaplatenia, a 3,4% úrok z úveru ročne zo sumy 44.519,27 eur od 23.01.2015 do 28.10.2016, zo sumy 14.725,55 eur od 29.10.2016 do 20.07.2041, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vo zvyšku nároku úroku z úveru vo výške 3,4% ročne zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorej výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok III.).
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 497 a § 502 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 3 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 9, § 517 ods. 1 a 2, § 565 Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, že na predmetný vzťah založený zmluvou o úvere č. 0000000000052511 zo dňa 06.06.2013 je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o úvere a súčasne ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Súd mal za nesporne preukázané, že žalovanému a jeho vtedajšej manželke Z. Z. (pôvodne žalovanej 1/) bol poskytnutý úver vo výške 45.800 eur na základe hypotéky úverovej zmluvy č. 0000000000052511 zo dňa 06.06.2013. Touto zmluvou sa žalovaný spolu so svojou vtedajšou manželkou zaviazali splácať poskytnutý úver splátkami vo výške 244,04 eur vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom splatnosť úveru bola dohodnutá na 28 rokov. Úrok bol dohodnutý vo výške 4,60% ročne a Dodatkom č.1 k zmluve zo dňa 03.04.2014 došlo k zníženiu úrokovej sadzby na 3,40% ročne. Sporným nebolo ani to, že žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky a úver prestali riadne splácať, v dôsledku čoho zaslal žalobca dlžníkom postupne 2 upomienky (1. upomienka zo dňa 27.10.2014, 2. upomienka zo dňa 24.11.2014). Žalovaní ani napriek týmto upomienkam dlžné splátky neuhradili a preto žalobca v zmysle bodu 7.4 zmluvy a v súlade s §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 22.01.2015 vyzval žalovaných na úhradu zostávajúcej sumy úveru jednorazovo. Z prehľadu splácania bolo preukázané, že na úver bolo celkom uhradených 33.488,38 eur a to suma 3.694,66 eur pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti a suma 29.793,72 eur po vyhlásení predčasnej splatnosti. Táto uhradená suma bola vo výške 31.074,46 eur započítaná na istinu a suma vo výške 2.413,93 eur bola započítaná na úrok vyčíslený do vyhlásenia predčasnej splatnosti. Vzhľadom k tomu, že nebolo preukázané, že by žalovaný dlh zaplatil riadne a včas, čo ani nerozporoval a vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že podmienky zmluvy zo strany žalovaného neboli splnené, súd mal za to, že nárok žalobcu je dôvodný, a preto žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nesplatenú časť istiny úveru vo výške 14.725,55 eur (čerpaný úver 45.800 eur mínus úhrady započítané na istinu 31.074,46 eur). Keďže sa v danom prípade jedná o zmluvu o úvere, žalobca má nárok aj na úrok z úveru, ktorý bol v zmluve riadne dohodnutý vo výške 4,60%. Dňa 03.04.2014 dodatkom k zmluve došlo k zníženiu úrokovej sadzby na 3,40% ročne. Z listiny označenej ako ,,prepočet zmluvných úrokov“ vyplýva, že úrok z úveru ku dňu 22.01.2015 t. j. do vyhlásenia predčasnej splatnosti bol vyčíslený vo výške 2.918,06 eur (od 13.06.2013 do 20.03.2014 počítaný vo výške 4,60% p.a. a od 20.03.2014 do 22.01.2015 vo výške 3,40% p.a), pričom z úhrad žalovaných bola na úrok započítaná suma 2.413,93 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj nesplatený úrok z úveru vo výške 504,12 eur, nakoľko žalobca má na jeho zaplatenie nárok, ktorý nebol spochybnený. Súd v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou priznal žalobcovi aj úrok z úveru po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a to s odkazom na aktuálne rozhodnutia justičnej praxe (NS SR sp. zn. 1Cdo 94/2019, 7Cdo 118/2019, 2Cdo 42/2020, 9Cdo 6/2020, 8Cdo 135/2020), ktorá dospela k zhodnému riešeniu právnej otázky vedúcej k záveru, že „v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí“. Z ustanovenia § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol (uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo dňa 16. júna 2020). Pre správanie sa žalovaných, ktorí porušili platobnú disciplínu žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a patrí mu nárok na úrok, ktorý bol v zmluve dohodnutý pri poskytnutí úveru. V zmluve bolo dohodnuté platenie úrokov z úveru na obdobie do 20.07.2041, keďže doba splatnosti úveru bola dohodnutá na 28 rokov. Súd preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi zvyšok nesplatených úrokov z úveru vo výške 3,4% ročne zo sumy 44.519,27 eur od 23.1.2015 (deň nasledujúci po vyhlásení predčasnej splatnosti) do 28.10.2016 (kedy došlo k čiastočnej úhrade vo výške 29.793,72 eur) a následne priznal súd žalobcovi úrok z úveru zo sumy 14.725,55 eur od 29.10.2016 až do dňa konečnej splatnosti úveru t. j. do 20.07.2041 a vo zvyšku úroku z úveru vo výške 3,4% ročne žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný sa nesplnením peňažného záväzku dostal do omeškania a žalobcovi tak vznikol nárok na úrok z omeškania, ktorý súd priznal v žiadanej výške a to jednak vo výške 5,38 eur čo predstavuje úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených splátok vyčíslený ku dňu 22.01.2015 a tiež vo výške 5% ročne odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru t.j. od 23.01.2015 z nesplatenej istiny úveru zohľadniac, že dňa 28.10.2016 došlo k čiastočnej úhrade istiny vo výške 29.793,72 eur. Výška úroku z omeškania žiadaného žalobcom bola v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. určená podľa základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov. Základná úroková sadzba ECB bola ku dňu 23.01.2015 vo výške 0%, teda úrok z omeškania bol žalobcom uplatnený v zákonnej výške. Čo sa týka požadovaného úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy úroku z úveru vo výške 504,12 eur od 23.01.2015 do zaplatenia, bolo nesporné, že žalovaný ku dňu predčasnej splatnosti úveru (22.01.2015) dlhoval žalobcovi okrem istiny aj úrok 502,12 eur vyčíslený do zosplatnenia úveru. S poskytnutím peňažných prostriedkov sa viaže aj povinnosť platiť úroky z úveru (§ 497 Obchodného zákonníka). Úroky v tomto prípade sú osobitnou peňažnou náhradou, súvisiacou s poskytnutím finančných prostriedkov. Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné pri
omeškaní požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania. V zmysle rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov z 27.03.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, rozsudok Krajského súdu Nitra č.k. 25Co/219/2017- 104 zo dňa 13.12.2017, rozsudok Krajský súd v Trenčíne č.k. 19Co/143/2017-60 zo dňa 19.04.2018) sú kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia súčasťou peňažného záväzku dlžníka a preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania. Vzhľadom na uvedené súd aj v tejto časti posúdil žalobu ako dôvodnú. Žalovaný sa dostal do omeškania so sumou 504,12 eur od 23.01.2015. t. j. dňom nasledujúcim po vyhlásení predčasnej splatnosti, a preto má žalobca nárok aj na úrok z omeškania z tejto sumy, ktorý súd žalobcovi priznal v zmysle žalobného návrhu vo výške 5% ročne, pretože takto priznaný úrok z omeškania nepresahuje zákonný úrok z omeškania v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Žalovaný požiadal súd, aby mohol dlžnú sumu splatiť v splátkach po 10 eur. Táto navrhovaná výška splátky je v rozpore so zaužívanou súdnou praxou, podľa ktorej súd povolí dlh splácať maximálne na dobu 36 mesiacov. Pri splátke, ktorú navrhol žalovaný, by len splácanie istiny vo výške 14.725,55 eur trvalo 1472 mesiacov, teda viac ako 122 rokov, čo je absolútne neprípustné. Žalovaný napriek výzve zo strany súdu zo dňa 20.07.2020 žiadnym spôsobom nepreukázal svoje majetkové pomery, a preto mu súd nepovolil dlh splácať v splátkach. Súd tiež prihliadol na skutočnosť, že žalovaný doteraz ani neprejavil snahu žalovanú sumu žalobcovi postupne uhrádzať a žalobcovi od poslednej úhrady v roku 2016 žiadnu čiastku nezaplatil. Súd preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu spolu s príslušenstvom v lehote stanovenej v § 232 ods. 3 veta prvá CSP, t. j. v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, keď žalobca mal plný úspech vo veci. V súvislosti s čiastočným zamietnutím žaloby v časti úroku z úveru 3,4% ročne z nezaplatenej istiny súd konštatoval, že pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, pokiaľ v žalobe nie je vyčíslená (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Obo 243/2007). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca príslušenstvo pohľadávky v žalobe nevyčíslil, súd uzavrel, že žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že jeho bývalá manželka Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, ktorá bola na úvere uvedená ako prvá (pôvodne žalovaná 1.), porušila pravidlá osobného bankrotu sp. zn. 46Odk/385/2019. Po vyhlásení konkurzu táto nadobudla darovaním majetok, a to konkrétne 1 bytu na adrese M.. L. XXXX/XX, K., zapísaného na LV č. XXXX. Poukázal na to, že podľa zákona osoba, ktorá bola oddlžená a do 6 rokov získa majetok výhrou, dedením alebo darom, je povinná polovicu tohto majetku ponúknuť veriteľom na uspokojenie svojich pohľadávok, pričom pokiaľ by túto skutočnosť zatajila, jedná sa o nepoctivý zámer. Ďalej uviedol, že do uvedenej situácie sa dostali spolu a zatiaľ čo on spláca ďalšie ich spoločné dlhy a platí výživné, jeho bývalá manželka nespláca nič.
4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba
- strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 á contrario) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správny.
6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 3Csp/30/2017 bolo zaplatenie sumy 14.725,55 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 14.725,55 eur, úrok z úveru v sume 504,12 eur, úrok z omeškania v sume 5,38 eur, 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 44.519,27 eur od 23.01.2015 do 28.10.2016, zo sumy 14.725,55 eur od 29.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 504,12 eur od 23.01.2015 do zaplatenia, a 3,4% úrok z úveru ročne zo sumy 44.519,27 eur od 23.01.2015 do 28.10.2016, zo sumy 14.725,55 eur od 29.10.2016 do 20.07.2041, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vo zvyšku nároku úroku z úveru vo výške 3,4% ročne zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorej výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok III.).
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.
8. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a preto odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
9. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že pôvodne tiež žalovaná jeho bývalá manželka Mária Miháliková, na majetok ktorej bol vyhlásený konkurz a bolo povolené oddlženie, mala po vyhlásení konkurzu nadobudnúť darovaním majetok, a to spoluvlastnícky podiel na byte.
10. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žaloba bola pôvodne podaná proti žalovaným: 1. Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/X, K. a 2. Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/XX, K..
11. Uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 9. januára 2020, č.k. 36OdK/385/2019-12 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka: Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXXX/X, K. a súčasne bolo rozhodnuté o oddlžení dlžníka tak, že dlžník sa zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurzu a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia.
12. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23. januára 2020, č.k. 3Csp/30/2017-110, konanie proti žalovanej 1. Z. Z. zastavil a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanej 1. a ani žalovanej 1. voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.02.2020.
13. Spolu s odvolaním žalovaný doložil výpisy z katastra nehnuteľností, z ktorých vyplýva, že na základe darovacej zmluvy zo dňa 04.03.2021 sa Z. Z. stala spoluvlastníčkou bytu (v 1/2-ici) s prislúchajúcim podielom na pozemku (1181/200000-in), zapísaných na LV č. XXXX a XXXX, k.ú. K.. Podľa názoru odvolateľa Z. Z. týmto porušila podmienky osobného bankrotu.
14. Podľa § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.
15. Podľa § 166g ods. 1 citovaného zákona, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytol správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.
16. Z citovaných ustanovení vyplýva, že i v prípade preukázania nepoctivého zámeru zo strany dlžníčky Z. Z. by uvedené malo za následok právo domáhať sa zrušenia oddlženia, a to veriteľom, ktorý bol dotknutý oddlžením za podmienok uvedených v ust. § 166f zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
17. Uvedené však nemá žiaden vplyv na predmetný spor, keď žalobca pôvodne žaloval tak Z. Z. (žalovanú 1.), ako i Z. Z. (žalovaného 2.) spoločne a nerozdielne, pričom ale právoplatným uznesením súdu prvej inštancie bolo konanie voči pôvodne žalovanej 1. zastavené. Ak by aj v dôsledku podaného návrhu na zrušenie oddlženia zo strany veriteľa došlo k zrušeniu oddlženia dlžníka Z. Z., nemalo by to
žiaden vplyv na predmetný spor, ako sa mylne domnieva odvolateľ. Naviac odvolaciemu súdu ani nie je známa skutočnosť, že by takýto návrh zo strany niektorého z veriteľov dlžníka podaný bol.
18. Rovnako bez právneho významu je i obrana odvolateľa, že do predmetnej situácie sa dostali spolu s Máriou Mihálikovou, pričom všetky ich spoločné dlhy spláca výlučne on.
19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a rovnako potvrdil i závislý výrok o nároku na náhradu trov konania, keď súd správne o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
21. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).