Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (68)Rozsudok_19Co-143-2017.pdf
PDF · 93.79 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/143/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: V. proti žalovanej: Q., o zaplatenie 4.261,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 26. januára 2017, č.k. 3Csp/1/2016-46 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti (výrok II.) m e n í tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 216,24 eur od 24.06.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
V časti výroku I. o splatnosti priznaného plnenia m e n í rozsudok tak, že žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi dlžnú sumu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.261,60 eur, úrok 216,24 eur, úrok z omeškania 2,02 eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.261,60 eur od 24.06.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku tak, že dlžnú sumu je žalovaná povinná splácať žalobcovi v mesačných splátkach po 30 eur, vždy do 15. dňa mesiaca vopred s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia (výrok I.). Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok II.) a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca so žalovanou uzatvorili 02.05.2013 zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 5.000 eur. Žalovaná si svoju povinnosť neplnila riadne a včas, a tak ju žalobca upomienkou z 20.04.2016 upozornil na možnosť zosplatnenia a vyzval na zaplatenie dlžnej sumy. Následne po nesplnení si povinnosti žalovanou ani po výzve, žalobca pristúpil k zosplatneniu celého dlhu výzvou na predčasné splatenie úveru z 23.06.2016. Zároveň poskytol žalovanej lehotu do 03.07.2016 na splatenie celého dlhu.
1.2 Právne súd prvej inštancie posúdil vec s použitím ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 121 ods. 3, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, § 559 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka tak, že žalovaná si nesplnila svoju povinnosť plniť riadne a včas a výška nesplatenej istiny odpovedá žalobcom požadovanej istine v žalobe. Aj zmluvné úroky, uvedené v prepočte zmluvných úrokov, mal súd prvej inštancie za riadne preukázané a správne vyčíslené. K úroku z omeškania z vyčísleného zmluvného úroku, ktorý si žalobca uplatnil, súd prvej inštancie uviedol, že v tomto prípade by išlo o uplatňovanie príslušenstva z príslušenstva, čo je v rozpore so zásadou zákazu požadovať úroky z úrokov
v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 35Odo/101/2002 z 24.03.2004. Súd prvej inštancie sa s týmto rozhodnutím stotožnil, a teda podľa jeho názoru nie je možné požadovať úroky z príslušenstva pohľadávky. Takúto možnosť veriteľovi nedáva Občiansky, ani Obchodný zákonník, a preto mal súd prvej inštancie za to, že nie je možné požadovať úrok z vyčísleného úroku (príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky). Takto priznanými úrokmi by bol spotrebiteľ dvojnásobne zaťažený, čo by spôsobilo nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami. Preto súd prvej inštancie uložil žalovanej len povinnosť zaplatiť istinu, vyčíslený úrok a úrok z omeškania z istiny tak, ako si ich žalobca uplatnil, pretože ich súd prvej inštancie mal za riadne preukázané, ale úroky z omeškania z vyčísleného zmluvného úroku žalobcovi nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.
1.3 K lehote na plnenie súd prvej inštancie uviedol, že prihliadol na nepriaznivú finančnú a majetkovú situáciu žalovanej, keď mal za preukázané, že žalovaná nedisponuje finančnými prostriedkami na jednorazovú úhradu celého dlhu, a preto považoval za účelné zaviazať žalovanú splácať dlh mesačnými splátkami. Po preskúmaní príjmov a výdavkov žalovanej súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná je schopná svoj dlh splácať v sume 30 eur mesačne. Táto suma nebude mať pre žalovanú za následok ohrozenie zabezpečenia nevyhnutných nákladov na jej život. Zároveň súd prvej inštancie určil zročnosť celého plnenia omeškaním čo i len jednej splátky. Výrok o trovách súd prvej inštancie zdôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) s tým, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % napriek tomu, že nemal v spore úplný úspech, avšak jeho neúspech v spore bol len nepatrný.
2.1 Proti uvedenému rozsudku v zamietajúcej časti a v časti, v ktorej súd prvej inštancie povolil žalovanej splácať dlh v splátkach, podal žalobca včas odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (pre nesprávne právne posúdenie veci) a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovanú uhradiť dlžnú sumu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolanie odôvodnil tým, že sa nestotožňuje s argumentom súdu prvej inštancie, podľa ktorého by úrok z omeškania z úroku predstavoval dvojnásobné zaťaženie spotrebiteľa. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, v ktorom sa uvádza: „S poskytnutím peňažných prostriedkov sa viaže aj povinnosť platiť úroky z úveru (§ 497 Obchodného zákonníka). S omeškaním s úhradou úroku je možné požadovať platenie úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov (§ 369 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka). Ak je dlžník v omeškaní so splatením peňažného záväzku (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka), je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné pri omeškaní požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania.“
2.2 K povoleniu splátok žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal majetkovými pomermi žalovanej a svoje zistenia obmedzil výlučne na posúdenie žalovanou tvrdeného mesačného príjmu bez jeho ďalšieho preukazovania. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné. Podľa žalobcu navyše súd prvej inštancie postupoval podľa neplatnej právnej úpravy, konkrétne podľa § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý dával súdu oprávnenie určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach. V aktuálne účinnej právnej úprave však takéto ustanovenie chýba. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP umožňuje len určiť v odôvodnených prípadoch dlhšiu lehotu na plnenie. Súd prvej inštancie teda rozhodol nad zákonom dovolený rozsah. Napokon žalobca uviedol, že posúdenie finančných možností žalovaného na účely úhrady dlžnej pohľadávky by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním v tej časti, v ktorej súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.261,60 eur, úrok 216,24 eur, úrok z omeškania 2,02 eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.261,60 eur od 24.6.2016 do zaplatenia. V tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd ho nepreskúmaval.
5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že
zamietajúci výrok napadnutého rozsudku je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP v spojení s § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
6. Odvolanie žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie spočívalo na právnom posúdení otázky, či veriteľ (spotrebiteľského) úveru má nárok na úrok z omeškania z vyčísleného zmluvného úroku. Súd prvej inštancie argumentoval v prospech neexistencie takéhoto nároku ustanovením § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (definícia príslušenstva pohľadávky) a nemožnosťou požadovať úroky z príslušenstva pohľadávky (s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 35Odo/101/2002 z 24.03.2004), lebo by to predstavovalo dvojnásobné zaťaženie spotrebiteľa a nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Naopak, žalobca v odvolaní argumentoval v prospech existencie nároku na úrok z omeškania z vyčísleného zmluvného úroku odkazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, podľa ktorého pri omeškaní so zaplatením úrokov z poskytnutého úveru je možné požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania.
7. Odvolací súd považuje za vhodné uviesť, že tak žalobca, ako aj súd prvej inštancie podopreli svoju argumentáciu názormi obchodných senátov (Najvyššieho súdu Českej republiky, resp. Krajského súdu v Prešove). Podľa názoru odvolacieho súdu je v tomto prípade argumentácia názormi obchodných senátov prípustná, keďže ide o otázku, ktorá by nemala byť riešená inak v obchodných a inak v občianskych (prípadne spotrebiteľských) vzťahoch. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 35Odo/101/2002 (R 5/2006), je k tomu potrebné uviesť, že skutkové okolnosti boli odlišné od tu zisteného skutkového stavu - tam išlo o dohodnuté úročenie splátok kúpnej ceny pri kúpnej zmluve, kde dohodu o úrokoch možno považovať za vedľajšie dojednanie. Naopak, pri zmluve o úvere (aj pri zmluve o spotrebiteľskom úvere) je zmluvný úrok podstatnou, definičnou náležitosťou úveru (§ 497 Obchodného zákonníka). Odvolací súd si je vedomý aj ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. sp. zn. 33Cdo/2041/2008), avšak v praxi slovenských súdov je táto otázka rozhodovaná odlišne - v prospech existencie nároku na úrok z omeškania pri omeškaní s plnením zmluvného úroku (okrem rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, citovaného odvolateľom, pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/143/1998, zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí pod R 59/1998 a v časopise Zo súdnej praxe pod č. 43/2000): Pri zmluve o úvere sú úroky súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.
8. Podstatné je podľa názoru odvolacieho súdu tiež rozlišovanie medzi úrokmi z úrokov (tzv. anatocizmus) a úrokmi z omeškania z úrokov. Na rozdiel od (zmluvných) úrokov úroky z omeškania predstavujú sankčný mechanizmus, ktorý nastupuje zo zákona (§ 517 Občianskeho zákonníka, § 369 Obchodného zákonníka). Pokiaľ ide o spotrebiteľský vzťah, je potrebné (v zmysle § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka) aplikovať ustanovenie § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní, a ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Uvedené ustanovenia teda viažu vznik nároku veriteľa na úroky z omeškania na nesplnenie „(peňažného) dlhu“, nie „pohľadávky“. Podľa názoru odvolacieho súdu súčasťou dlhu pri zmluve o úvere sú aj zmluvné úroky. Ak by sa v právnych vzťahoch, vzniknutých pred novelou Občianskeho zákonníka, ktorou bolo vložené ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety, aplikoval Obchodný zákonník, podľa § 369 Obchodného zákonníka je nárok na úrok z omeškania viazaný na omeškanie so splnením „peňažného záväzku alebo jeho časti“. Aj tu možno uviesť, že súčasťou záväzku dlžníka jednoznačne sú aj zmluvné úroky.
9. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd, zhodne so slovenskou rozhodovacou praxou (najmä rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/143/1998), dospel k záveru, že veriteľ zo zmluvy o úvere (vrátane zmluvy o spotrebiteľskom úvere, resp. zmluvy o úvere, ktorá je súčasne spotrebiteľskou zmluvou) má nárok nielen na vrátenie istiny a na zmluvný úrok (do zosplatnenia úveru, čo však nebolo predmetom tohto odvolacieho konania), ale v prípade omeškania dlžníka má tiež právo požadovať úrok z omeškania nielen z nezaplatenej časti istiny, ale aj z nezaplateného zmluvného úroku. Preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že v napadnutej časti žalobe vyhovel a priznal žalobcovi úrok z omeškania z nezaplateného zmluvného úroku.
10. Splácanie úveru poskytnutého žalovanej žalobcom na základe úverovej zmluvy z 02.05.2013 malo byť anuitné, teda súčasťou každej splátky bola príslušná časť istiny a (zmluvného) úroku, určená osobitne pre každú splátku. Nezaplatením splátky riadne a včas teda vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania nielen z tej časti splátky, ktorá mala byť započítaná na istinu, ale aj z tej časti splátky, ktorá mala byť započítaná na úrok. Do omeškania sa pritom žalovaná dostala s každou splátkou už dňom nasledujúcim po dohodnutom dátume splatnosti tej-ktorej splátky. Keďže žalobca v žalobe (a rovnako v odvolaní odkazom na žalobu) uplatňoval úroky z omeškania od 24.06.2016 (t. j. odo dňa nasledujúceho po vystavení výzvy na predčasné splatenie celého úveru), pričom k uvedenému dňu (24.06.2016) bola už žalovaná v omeškaní so všetkými nezaplatenými splátkami, t. j. s celým dlhom vrátane zmluvného úroku, odvolací súd priznal žalovanému nárok na úrok z omeškania z nezaplateného zmluvného úroku v súlade so žalobou odo dňa 24.06.2016.
11. Pri určení výšky úroku z omeškania odvolací súd postupoval podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V období, keď sa žalovaná dostala do omeškania s plnením jednotlivých splátok (od 20.11.2013 do 23.06.2016) bola výška úrokov z omeškania v spotrebiteľských vzťahoch podľa citovaných ustanovení rôzna, avšak vždy bola najviac vo výške žalobcom požadovaných 5 % ročne. Preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne. Napokon, pokiaľ ide o sumu, z ktorej má žalobca nárok na úrok z omeškania, z prepočtu zmluvných úrokov, predloženého žalobcom, vyplýva, že celý ním vyčíslený zmluvný úrok vo výške 216,24 eur vznikol v čase pred predčasným zosplatnením úveru, preto má žalobca nárok na zmluvný úrok v ním uplatnenej výške 216,24 eur (ktorý mu už priznal súd prvej inštancie), ako aj nárok na úrok z omeškania z takto vyčísleného zmluvného úroku (keďže tento zmluvný úrok žalovaná do rozhodnutia odvolacieho súdu nezaplatila).
12. Pokiaľ ide o povolenie žalovanej uhrádzať žalobcovi priznané plnenie v splátkach, je zrejmé, že povolenie splátok povinnému subjektu (žalovanému) je vždy zásahom do práva oprávneného subjektu (žalobcu) na dosiahnutie priznaného plnenia, avšak tento zásah je vyvážený právom povinného na zachovanie dôstojných životných podmienok. Napokon, aj pre oprávneného je prijateľnejšie dosiahnuť dobrovoľné plnenie, hoci postupne, než byť odkázaný na neistý výsledok exekučného konania v prípade neschopnosti povinného zaplatiť priznané plnenie naraz. Pri určovaní výšky splátok je potrebné prihliadnuť na príjmy a výdavky, resp. majetkové pomery povinného, na výšku priznaného plnenia, ale aj na hľadisko ochrany oprávneného, teda, či zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nebude vzhľadom na pomery oprávneného preňho príliš ťaživé.
13. Odvolací súd musel dať za pravdu žalobcovi, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nie sú uvedené dôvody na povolenie splátok žalovanej, teda to, aké zistil súd prvej inštancie príjmy, výdavky, majetkové pomery, prípadne iné relevantné okolnosti na strane žalovanej, ktoré súd viedli k povoleniu splátok. Zo spisu vyplýva len to, že v písomnom vyjadrení k žalobe žalovaná uviedla, že nemá takú hotovosť a požiadala o splátkový kalendár. K svojim príjmom, výdavkom a majetkovým pomerom neuviedla nič, a to ani po písomnej výzve súdu prvej inštancie, aby uviedla ďalšie skutočnosti a označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ani v spise nie sú založené žiadne listinné dôkazy, z ktorých by bolo možné urobiť záver o potrebe umožniť žalovanej úhradu priznaného plnenia v splátkach. Bremeno tvrdenia (t. j. povinnosť uviesť skutkové okolnosti relevantné pre požadované rozhodnutie súdu) a dôkazné bremeno (t. j. povinnosť tvrdené skutkové okolnosti preukázať predložením alebo navrhnutím relevantných dôkazov) v tomto prípade zaťažuje toho, kto žiada o povolenie splátok, t. j. žalovaného. Napokon, ani v odvolacom konaní žalovaná neuviedla žiadne skutkové tvrdenia a nepredložila, resp. nenavrhla súdu žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť oprávnenosť povolenia splátok, a to napriek tomu, že odvolanie žalobcu (ktoré súd prvej inštancie žalovanej riadne doručil) výslovne smerovalo aj proti povoleniu splátok. 14. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie je pravdou, ako naznačoval žalobca v odvolaní, že by súčasná právna úprava civilného procesu neumožňovala povolenie splátok. Podľa § 232 ods. 3 CSP súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu na plnenie, pričom pod určením dlhšej lehoty je potrebné rozumieť aj určenie (povolenie) splátok. Toto ustanovenie však výslovne vyžaduje, aby išlo o odôvodnené prípady, teda povolenie splátok musí byť v rozsudku dostatočne skutkovo odôvodnené. Keďže v tomto prípade povolenie splátok nebolo v rozsudku skutkovo odôvodnené a ani zo spisu nevyplývalo, že by žalovaná uniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k povoleniu splátok, odvolací súd musel dať za pravdu odvolateľovi (žalobcovi) v tom, že súd prvej inštancie v tejto
časti nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie o povolení splátok je nepreskúmateľné, čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. b). Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že (pre neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalovanou vo vzťahu k dlhšej lehote na plnenie) určil splatnosť priznaného plnenia v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 prvá veta CSP na tri dni od právoplatnosti rozsudku. Z rovnakých dôvodov odvolací súd určil trojdňovú lehotu aj na plnenie úroku z omeškania zo zmluvného úroku v prvom výroku tohto rozsudku.
15. Keďže odvolací súd (hoci len čiastočne) zmenil napadnutý rozsudok, v súlade s § 396 ods. 2 CSP rozhodol súčasne o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a (keďže ide o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí) v súlade s § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, priznal plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania žalobcovi, ktorý mal vo veci samej plný úspech. O výške náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).