Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
552/375339.d18b35.pdf
PDF · 196.52 KB
No categories available
2Szd/1/2010
Najvyšší súd 2Szd/1/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: D. F. N. s P., zastúpeného JUDr. T. Č., advokátkou proti
žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. ZS 603/00006/2009/R z 12. novembra 2009, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/6/2010-119 zo dňa 28. mája
2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 24S/6/2010-119 zo dňa 28. mája 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. ZS 603/00006/2009/R z 12. novembra 2009 v spojení s rozhodnutím Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou – pobočka Banská Bystrica č. ZS 603/00006/2009
z 5. mája 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ZS 603/00006/2009/R
z 12. novembra 2009, ktorým potvrdil rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica č. ZS 603/00006/2009 z 5. mája 2009 o uložení
pokuty vo výške 1 000 Eur za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z.
o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.
č. 576/2004 Z.z.) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke P. K., pretože počas
operácie dňa 16. októbra 2008 nebola pacientke vykonaná predoperačná biopsia (histológia),
ktorá mohla spresniť nejednoznačný výsledok tenkoihlovej biopsie. Počas hospitalizácie
nebola u pacientky začatá substitučná liečba Euthyroxom. Substitučnú liečbu Euthyroxom
50mg denne pacientka nedostala ani pri prepustení z ústavnej starostlivosti.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca v žalobe neuviedol, ktoré konkrétne
ustanovenia právnych predpisov zakladajúce jeho subjektívne právo bolo podľa jeho názoru
porušené rozhodnutím žalovaného. K všeobecnému konštatovaniu žalobcu, že dokazovanie
vykonané žalovaným považuje za nepostačujúce, ako aj k návrhom žalobcu na vykonanie
dokazovania výsluchom svedkov a vykonaním znaleckého dokazovania, resp. pripojením
dôkazov vykonaných, resp. navrhnutých v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 9C 169/09, krajský súd uviedol, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR
predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie žalobné námietky, ktoré už boli uplatnené
v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a s ktorými sa musel žalovaný správny orgán
vysporiadať v napadnutom rozhodnutí. Vzhľadom na všeobecné konštatovanie žalobcu
o nepostačujúcom dokazovaní, ktoré nie je ničím konkretizované, ako aj vzhľadom na to,
že takáto námietka nebola predmetom opravného prostriedku v správnom konaní, krajský súd
sa týmito námietkami žalobcu nezaoberal.
Pokiaľ išlo o spornú skutkovú otázku, či nevykonanie peroperačnej rýchlej biopsie
u pacientky možno posúdiť ako porušenie povinnosti žalobcu poskytovať zdravotnú
starostlivosť správne, krajský súd poukázal na to, že ide o odbornú otázku, na ktorú
sa vzťahuje správna úvaha žalovaného (§ 245 ods. 2 O.s.p.). Správne orgány prvého i druhého
stupňa dospeli k záveru, že najmä s prihliadnutím na vek maloletej pacientky, ako aj na nie
celkom jednoznačné stanovisko patológa, mala byť peroperačná rýchla biopsia vykonaná,
pretože sa ňou mohol spresniť nejednoznačný výsledok tenkoihlovej biopsie. Podľa krajského
súdu ide o odborné otázky, pre ktoré je úrad ako orgán dohľadu kompetentný vysloviť svoj
odborný názor v rámci správnej úvahy.
K otázke týkajúcej sa neposkytnutia substitučnej liečby počas hospitalizácie pacientky
a pri prepustení pacientky do domáceho ošetrenia na dobu troch dní, krajský súd uviedol,
že v správnom konaní žalobca na svoju obranu uviedol len okolnosti, za ktorých
k neposkytnutiu predpísanej substitučnej liečby za dané obdobie došlo, pričom táto
skutočnosť nič nemení na výsledku, že maloletej pacientke substitučná liečba v zmysle § 9
ods. 8 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. poskytnutá nebola. Z výsledkov šetrenia správneho
orgánu nie je sporná ani samotná skutočnosť, že substitučná liečba nebola maloletej pacientke
(napriek jej indikovaniu endokrinológom) počas hospitalizácie poskytnutá.
Krajský súd konštatoval, že pokuta bola žalobcovi uložená za nevykonanie všetkých
dostupných vyšetrení (medzi ktoré patrí i peroperačná biopsia), ako aj za neposkytnutie
substitučnej liečby počas hospitalizácie maloletej pacientky a pri jej prepustení do domáceho
ošetrenia na stanovenú dobu, ktorá skutočnosť mala byť zapísaná v prepúšťacej správe.
Krajský súd poukázal na konštatovanie žalovaného, že napriek uvedeným
pochybeniam nedošlo k poškodeniu zdravia dieťaťa a konečná diagnóza stanovená
histologickým vyšetrením z vybratej celej štítnej žľazy spĺňa kritériá na vybratie tohto orgánu.
Tiež nebolo sporné, že maloletej pacientke by bola nasadená substitučná liečba bez ohľadu
na to, či by jej bola odstránená celá štítna žľaza alebo len jej časť. Vzhľadom na tieto
skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie samo o sebe nie je
spôsobilé vytvoriť právny podklad pre podanie civilno-právnej žaloby tak, ako to tvrdil
žalobca.
Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne
aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodol o trovách konania na súde
prvého stupňa.
Dôkazy, z ktorých vychádzali správne orgány oboch stupňov pri rozhodnutí o porušení
§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. tým, že u pacientky nebola vykonaná peroperačná rýchla
biopsia, podľa názoru žalobcu jednoznačne nepreukazujú poskytnutie zdravotnej starostlivosti
v rozpore so zákonom. Žalobca pritom poukázal na závery dôkazov, z ktorých vychádzal
žalovaný:
1/ Prof. MUDr. L. P., CSc. na otázku správneho orgánu, či z jeho pohľadu bolo
správne rozhodnutie klinikou, že na základe výsledkov tenkoihlovej biopsie odstránili
pacientke celú štítnu žľazu bez výsledkov peroperačnej biopsie, odpovedal, že nemá
oprávnenie zaujať stanovisko k položenej otázke.
2/ Doc. MUDr. J. M., CSc. vo svojom odbornom stanovisku potvrdil, že už len
„podozrenie na malignitu“ je dostatočným dôvodom pre operačné riešenie, pričom rozsah
zákroku je možné bližšie špecifikovať peroperačnou biopsiou. Z jeho vyjadrenia ako svedka
v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod číslom 9C 169/2009 vyplýva, že
jeho stanovisko k otázke vykonania či nevykonania peroperačnej biopsie „je treba posudzovať
jedine ako jeho osobný názor“.
3/ Záver patológa MUDr. K. bol: suspektný cysticky zmenený papilárny karcinóm
ľavého laloka štítnej žľazy, nález obrovských mnohojadrových buniek robí diagnózu
papilárneho karcinómu viac pravdepodobnou, patológ pripustil možnosť malignity
a odporučil zvážiť extirpáciu tumoru, patológ použil kód MKCH D44.0, ktorý zodpovedá
nádoru štítnej žľazy neurčitého alebo neznámeho správania.
Keďže uvedené dôkazy, z ktorých vychádzal žalovaný, jednoznačne nepreukazujú
poskytnutie zdravotnej starostlivosti v rozpore so zákonom, žalobca v priebehu správneho
konania predložil žalovanému ďalšie dôkazy, a to odborné stanovisko prof. MUDr. K., PhD.,
stanovisko MUDr. J. N. (primára D. chirurgie žalobcu), a tiež navrhol vykonať ďalší dôkaz –
znalecký posudok. Správny orgán prvého stupňa ani správny orgán druhého stupňa sa
s predloženými a navrhovanými dôkazmi žalobcu vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali.
Žalobca uviedol, že oba laloky štítnej žľazy maloletej pacientky boli postihnuté
mnohopočetnými uzlovitými útvarmi. Správny orgán nenamietal odstránenie ľavého laloka,
ktoré bolo indikované predoperačnými vyšetreniami, ale žalobcovi kládol za vinu,
že pri pravom laloku nevykonal počas operácie tzv. rýchlu biopsiu, ktorá mohla spresniť
rozsah zákroku. Žalobca k tomu opakovane uvádza, že operujúci lekár zistil počas operácie
rozsiahle poškodenie pravého laloka štítnej žľazy. K tomu, aby mal operujúci lekár istotu,
že odoberie vzorku zo všetkých hrboľov postihnutého pravého laloka, by pri ich početnosti
s istotou zničil celý lalok. Pokiaľ by urobil biopsiu len z niektorých hrboľov, nedávalo
by to istotu, že v inej časti laloka neponechal nádor. Operujúci lekár preto považoval
za menšie riziko pre pacientku úplné odstránenie celého pravého laloka. Konečná histológia
štítnej žľazy vylúčila u pacientky malignitu, avšak potvrdila zápalové ochorenie, ktoré
je chronickým ochorením štítnej žľazy (Hashimotova choroba), ktoré postupne spôsobí
stuhnutie celého orgánu štítnej žľazy a jeho faktickú nefunkčnosť, čo vyvoláva nutnosť ďalšej
operácie a úplného odstránenia štítnej žľazy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na článok
uverejnený v časopise Slovenská chirurgia, ktorý na pojednávaní pred Krajským súdom
v Banskej Bystrici predložil žalovaný, v ktorom prof. L. P., CSc. uvádza: „Každý operatér
pred indikovaním úplného odstránenia štítnej žľazy by mal sebakriticky sám sebe zodpovedať
otázku, či výsledok predoperačnej biopsie bude mať vplyv na rozsah operačného zákroku
alebo nie.“
S poukazom na znenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. žalobca uviedol, že lekár
je povinný poskytnúť pacientovi zdravotnú starostlivosť „lege artis“, t.j. v súlade
so súčasnými poznatkami lekárskej vedy. Na Slovensku neexistuje žiaden písomný materiál,
ktorý by určoval štandardné lekárske postupy pri ochorení štítnej žľazy. U pacientky boli
vykonané všetky odborné vyšetrenia, ktoré sú odporúčané podľa súčasných poznatkov
lekárskej vedy. Po vyhodnotení všetkých vyšetrení endokrinológ indikoval operačné riešenie,
pričom určil rozsah operačného zákroku ako úplné odstránenie štítnej žľazy, nielen
ľavého laloka. Pacientka mala obidva laloky zväčšené mnohopočetnými hrboľatými
okrajmi.
K porušeniu § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. tým, že pacientke nebola počas
hospitalizácie nasadená substitučná liečba liekom Euthyrox, žalobca uviedol,
že z podania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou - pobočka Banská
Bystrica zo dňa 4. júna 2009 vyplýva, že správny orgán akceptoval námietku žalobcu
k tomuto porušeniu, uvedenú v rozklade zo dňa 1. júna 2009.
Pokiaľ ide o porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. v tom, že pacientke
neboli pri prepustení zo zdravotníckeho zariadenia dané lieky na tri dni, žalobca
poukázal na dôkazy, ktoré predložil v správnom konaní, a to stanovisko MUDr. P. B.,
primára Kliniky pediatrickej onkológie a hematológie SZU v DFNsP (ktoré bolo
súčasťou podania žalobcu zo dňa 5. mája 2009) a čestné prehlásenie MUDr. P. B.,
primára Kliniky pediatrickej onkológie a hematológie SZU v DFNsP zo dňa
19. januára 2010. Ani v jednom z rozhodnutí správneho orgánu nie je uvedené, ako sa
správny orgán vysporiadal z predloženými dôkazmi.
K porušeniu § 79 ods. 1 písm. l) zákona č. 578/2004 Z. z. v tom, že ošetrovateľská
prepúšťacia správa neobsahuje informáciu o poslednom podaní lieku, žalobca uviedol,
že pripúšťa svoje zavinenie v tom, že v zdravotnej dokumentácii pacientky nie je
zapísané, že matka opustila zdravotnícke zariadenie bez toho, aby si prevzala lieky
na tri dni.
K porušeniu § 79 ods. 1 písm. l) zákona č. 578/2004 Z. z. v tom, že podpis sestry
na ošetrovateľskej prepúšťacej správe je nečitateľný, žalobca uviedol, že podpis sestry
je čitateľný.
Žalobca uviedol, že za uvedené porušenie § 79 ods. 1 písm. l) zákona
č. 578/2004 Z. z. nemôže žalobcovi uložiť pokutu žalovaný, ale len Banskobystrický
samosprávny kraj.
Žalobca poukázal na to, že nakoľko v odôvodneniach rozhodnutí nie je uvedené,
za ktoré jednotlivé porušenia povinnosti (§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z.) bola žalobcovi
uložená aká pokuta, žalobca považuje uloženú pokutu za pokutu súhrnnú.
Z uvedeného vyplývajú podľa žalobcu tieto dôvody pre zrušenie rozhodnutí správnych
orgánov prvého a druhého stupňa:
- žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými
skutočnosťami uplatnenými v odvolaní (rozklade)
- rozhodnutie žalovaného je nezrozumiteľné, pretože výroková časť je v rozpore
s odôvodnením (správny orgán musí v odôvodnení okrem iného uviesť dôkazy,
z ktorých vychádzal pri vydaní rozhodnutia, ako sa vysporiadal s návrhmi
účastníka konania na vykonanie ďalších dôkazov, prípadne s ich námietkami
k vykonaným dôkazom)
- Správne orgány oboch stupňov pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti
neurčili, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre ich rozhodnutie. Správny orgán
môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia
dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce
rozpory v dôkazoch. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán uviesť, ako sa
vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a ich vyjadreniami
k podkladom rozhodnutia. Správny orgán tiež musí zdôvodniť, z ktorých dôkazov
pri rozhodovaní vychádzal a prečo iné dôkazy odmietol a napokon uviesť dôvod
ich odmietnutia. Skutkový stav, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie, nie je podľa
žalobcu taký jednoznačný, aby na jeho základe mohla byť voči žalobcovi
vyvodená zodpovednosť za porušenie zákona.
K zamietnutiu žaloby krajským súdom žalobca uviedol, že z jeho písomného podania
z 27. mája 2010 vyplýva, aký právny predpis žalovaný porušil. Išlo o zákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (Správny poriadok). Toto preto nebol dôvod na zamietnutie žaloby.
Krajský súd sa mal zaoberať nedostatočným dokazovaním žalovaného, na ktoré poukázal
žalobca v žalobe a tiež v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého
stupňa (žalobca žiadal o vykonanie znaleckého dokazovania). Podľa žalobcu krajský súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to tým,
že postupoval nesprávne pri hodnotení výsledkov dokazovania. Súd zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia súdu boli výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov.
Rozhodnutie krajského súdu tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko
súd hmotnoprávne ustanovenia nesprávne vyložil.
Žalovaný správny orgán v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol,
aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. V súvislosti
s prizvanými konzultantmi úradu uviedol, že žalobca účelovo poukazoval len na vybrané časti
ich stanovísk, ktoré boli v jeho prospech. Napr. doc. MUDr. M., CSc. k peroperačnej biopsii
v posudku uvádza: „Osobne by som ju vzhľadom na to, že ide o dieťa, považoval
za potrebnú.“ Žalobca však jeho vyjadrenie spochybňuje s tým, že ide o jeho osobný názor.
S týmto tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasí, pretože ide o hlavného odborníka
pre endokrinológiu a jeho záver považoval žalovaný za stanovisko odborníka v danej
medicínskej oblasti. V priebehu výkonu dohľadu žalobca odbornosť doc. MUDr. M., CSc.
nenamietal.
Žalovaný zastáva názor, že v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými
tvrdeniami žalobcu. Podľa žalovaného žalobca nenavrhol doplniť dokazovanie súdnym
znalcom v priebehu správneho konania, ale až v súdnom konaní.
Pokiaľ ide o poskytnutie liekov maloletej pacientke, žalobca až v súdnom konaní
predložil čestné prehlásenie MUDr. B., podľa ktorého upozornil matku, aby si lieky vybrala
v ústavnom zariadení. Takéto prehlásenie žalovaný považuje za nepreukázateľné a účelové.
Neposkytnutie liekov pri prepúšťaní z hospitalizácie je konaním v rozpore s § 9 ods. 8
písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z.
Žalobca v odvolaní nepreukázal, aké ustanovenie hmotného alebo procesného práva
porušil žalovaný vydaním rozhodnutia a akým postupom správneho orgánu bol ukrátený
na svojich právach. Všeobecné tvrdenie žalobcu, že ide o poškodenie dobrého mena, je podľa
názoru žalovaného nedostatočné.
Pokiaľ ide o o vykonané dokazovanie v správnom konaní, žalovaný poukázal na to,
že rozhodnutie o rozsahu dokazovania spadá do výlučnej kompetencie správneho orgánu.
Správny orgán nie je povinný vyhovieť všetkým dôkazným návrhom účastníka konania.
Záverom žalovaný zdôraznil, že zotrváva na stanovisku, že v záujme zachovania
života a zdravia pacientky bolo potrebné vykonať operáciu, avšak rozsah operácie mala určiť
peroperačná biopsia, ktorá vykonaná nebola.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel
k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť a rozhodnutie žalovaného
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
v súlade s ustanovením § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudok
verejne vyhlásil, pričom oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia bolo
zverejnené minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu podľa ustanovenia § 156
ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Predmetom sporu v danej veci je porušenie povinnosti žalobcu ako poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti správne poskytovať zdravotnú starostlivosť. K namietanému
porušeniu povinnosti žalobcu malo dôjsť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke
P. K., v dňoch 1. októbra 2008 až 24. októbra 2008, tým že žalobca nevykonal všetky
zdravotné výkony na určenie správnej diagnózy a zabezpečenie včasnej a účinnej liečby, čím
porušil § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Žalovaný vo výroku druhostupňového rozhodnutia
uvádza, že pacientke nebola počas operácie dňa 16. októbra 2008 vykonaná peroperačná
rýchla biopsia (histológia), ktorá mohla spresniť nejednoznačný výsledok tenkoihlovej
biopsie. Pri prepustení pacientka nedostala substitučnú liečbu Euthyroxom 50mg denne, tak
ako to bolo odporúčané endokrinológom dňa 22. októbra 2008. Žalobca tiež podľa
žalovaného pochybil aj v tom, že liečba Euthyroxom nebola začatá ani počas hospitalizácie.
Úrad zistil pochybenie v tom, že pacientke neboli po prepustení vydané lieky na tri dni. Táto
skutočnosť nebola zaznamenaná v prepúšťacej správe.
Podľa §4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú
starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky
zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby
s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov
lekárskej vedy.
Žalobca namieta, že pacientke P. K. poskytol zdravotnú starostlivosť správne.
Posúdenie skutočnosti, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, je výsledkom
správnej úvahy žalovaného. Správne uváženie v tomto prípade spočíva v hodnotení dôkazov,
ktoré majú preukázať, resp. vyvrátiť, či spôsob, akým bola poskytnutá zdravotná starostlivosť,
je správny v zmysle §4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. Správny orgán musí vykonané, resp.
navrhnuté dôkazy vyhodnotiť v súlade so zásadami logického myslenia. Výsledok správnej
úvahy, teda to, ktoré dôkazy správny orgán uprednostnil, resp. ktorými sa riadil, ktoré
považoval za argumentačne „silnejšie“, musí byť z odôvodnenia rozhodnutia jasný
a zrozumiteľný, presvedčivý a nevzbudzujúci odôvodnené pochybnosti. Pokiaľ v konaní
vyvstanú protichodné dôkazy, úlohou správneho orgánu je odstrániť existujúce rozpory
v dôkazoch, resp. presvedčivo zdôvodniť, ktorý dôkaz je pre posúdenie veci smerodajný
a určujúci.
Úlohou súdu pri prieskume rozhodnutia žalovaného postupom podľa druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je kvalitatívne vyhodnocovať postup žalobcu
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti z hľadiska odborných medicínskych kritérií. Úlohou
10 2 Szd 1/2010
súdu je preskúmať, či žalovaný pri hodnotení otázky správneho poskytnutia zdravotnej
starostlivosti žalobcom postupoval v súlade so zákonom, teda či sa žalovaný v procese
hodnotenia dôkazov riadil zákonnými zásadami a či v správnom konaní nebola účastníkovi
konania odopretá možnosť účinne hájiť svoje práva.
Dôvody nezákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu musí žalobca uviesť
v žalobe (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), pričom rozsah, v akom napáda
správne rozhodnutie, môže rozšíriť len v lehote na podanie žaloby (§ 250h ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku). Obsahom žaloby teda majú byť tvrdené porušenia
ustanovení právnych predpisov s uvedením konkrétneho postupu alebo záveru
či konštatovania správneho orgánu, resp. označením absencie určitých zákonných procesných
postupov či náležitostí, ktorými správny orgán nezákonne zasiahol do práv žalobcu.
Žalobca síce v žalobe uviedol svoje hodnotenie skutkového stavu s ohľadom
na správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, ako aj obsah rozhodnutí správnych orgánov
oboch stupňov, neuviedol však dôvody nezákonného postupu žalovaného. Krajský súd
v odôvodnení rozsudku správne konštatoval, že žalobca v žalobe neuviedol konkrétne
porušenia právnych predpisov zo strany žalovaného, ale len všeobecne namietal dokazovanie
vykonané žalovaným ako nepostačujúce. Až v podaní zo dňa 27. mája 2010, doručenom
krajskému súdu na pojednávaní dňa 28. mája 2010, žalobca konkrétnejšie rozvádza dôvody,
v čom vidí nezákonnosť prvostupňového ako aj druhostupňového rozhodnutia správneho
orgánu. Ako je vyššie uvedené, podľa § 250h ods. 1 a § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku je zákonnou podmienkou prípustnosti žalobných námietok uvedenie všetkých
dôvodov nezákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného v lehote na podanie žaloby.
Najvyšší súd pritom poukazuje na skutočnosť, že žalobca je v konaní zastúpený advokátom,
od ktorého možno dôvodne očakávať kvalifikovanú právnu obranu. Práve z dôvodu,
že v súdnom prieskume podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
ide predovšetkým o posúdenie právnych, a nie skutkových otázok, je v tomto konaní povinné
zastúpenie advokátom (§ 250a Občianskeho súdneho poriadku).
Z výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že žalovaný videl
porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. v tom, že
11 2 Szd 1/2010
1. počas operácie dňa 16. októbra 2008 nebola pacientke vykonaná peroperačná
biopsia (histológia), ktorá mohla spresniť nejednoznačný výsledok tenkoihlovej
biopsie,
2. počas hospitalizácie nebola u pacientky začatá substitučná liečba Euthyroxom,
3. substitučnú liečbu Euthyroxom 50mg denne pacientka nedostala ani pri prepustení
z ústavnej starostlivosti.
Ako vyplýva zo žalobných námietok, žalobca mal na hodnotenie týchto skutočností
z hľadiska správnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti odlišný názor ako žalovaný,
a to tak z hľadiska odborného medicínskeho posúdenia daného skutkového priebehu (1. a 2.
bod), ako aj z hľadiska rozdielnej interpretácie skutkového priebehu (3. bod).
Ako už bolo uvedené, žalobca v žalobe konkrétne neuviedol, v čom pochybil správny
orgán (aké zákonné ustanovenia porušil, resp. aké právo žalobcovi uprel), keď priebeh
posudzovanej hospitalizácie vyhodnotil na základe ním vykonaných dôkazov ako nesprávne
poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Odvolací súd sa preto nebude zaoberať námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, idúcimi nad rámec podanej
žaloby, nakoľko primárnym predmetom preskúmania v odvolacom súdnom konaní
je rozsudok krajského súdu, a teda skutočnosť, či sa krajský súd náležite vysporiadal
so žalobnými námietkami.
Pokiaľ ide o námietky žalobcu proti samotnému rozsudku krajského súdu, žalobca
uvádza, že krajský súd sa mal zaoberať nedostatočným dokazovaním žalovaného, na ktoré
žalobca poukázal v žalobe. Na tomto mieste musí najvyšší súd znovu pripomenúť, že v žalobe
nestačí všeobecne konštatovať nedostatočné vykonanie dokazovania v správnom konaní,
ale je potrebné uviesť konkrétne dôkazy, ktoré žalovaný odmietol vykonať, resp. ktoré
vykonané dôkazy žalovaný nevzal do úvahy alebo ich podľa žalobcu nesprávne interpretoval
a vyhodnotil. Vzhľadom na nekonkrétnosť žalobných námietok, nemožno krajskému súdu
vyčítať, že sa týmito námietkami nezaoberal a nevyhľadával za žalobcu konkrétne dôvody
nezákonnosti postupu žalovaného. Ostatné námietky žalobcu voči rozsudku krajského súdu
sú len vo všeobecnej rovine, keď žalobca len parafrázuje ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce náležitosti a prípustné dôvody odvolania.
12 2 Szd 1/2010
Napriek tomu, že najvyšší súd nemohol z vyššie uvedených dôvodov priznať úspech
odvolacím námietkam žalobcu, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel
k záveru, že toto rozhodnutie (ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa)
je potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak rozhodol
postupujúc podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, keď napadnuté rozhodnutie
vyhodnotil ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.
Výrok druhostupňového rozhodnutia žalovaného je nezrozumiteľný.
Žalovaný rozhodoval ako odvolací orgán a na jeho postup a rozhodnutie
sa s poukazom na § 77 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade
nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov vzťahujú ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny
poriadok) v znení neskorších predpisov.
Podľa ustanovenia § 59 ods. 2 Správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací
orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
Žalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia v súlade s citovaným ustanovením
uviedol, že rozklad žalobcu zamieta a prvostupňové rozhodnutie potvrdzuje. Ďalej však
vo výroku uvádzal konkrétne skutky, ktorými žalobca porušil ustanovenie § 4 ods. 3 zákona
č. 576/2004 Z. z. Takto formulovaný výrok druhostupňového rozhodnutia nemá oporu
v zákone. Náležitosti výroku rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu zakotvuje vyššie
citované ustanovenie Správneho poriadku a jeho znenie je odlišné od formulácie výroku
prvostupňového správneho rozhodnutia. Výrok preskúmavaného rozhodnutia robí
nezrozumiteľným (a teda nepreskúmateľným) navyše aj skutočnosť, že opis skutku sa presne
nezhoduje s opisom skutku uvedeným vo výroku prvostupňového rozhodnutia.
Najvyšší súd tiež poukazuje na nezrozumiteľné a nedostatočné odôvodnenie
druhostupňového rozhodnutia.
V časti III odôvodnenia rozhodnutia predseda úradu konštatuje, že námietky žalobcu
uvedené v rozklade neakceptuje. Po tomto konštatovaní nasleduje argumentácia k námietkam
žalobcu, pričom ide o doslovnú citáciu z vyjadrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou
13 2 Szd 1/2010
starostlivosťou – pobočka Banská Bystrica (správneho orgánu prvého stupňa) zo dňa
4.6.2009, ktoré predložil žalovanému spolu s rozkladom žalobcu. Okrem iného je tam
uvedené, že úrad podrobným preštudovaním zdravotnej dokumentácie pacientky zistil,
že konziliárny lekár odporučil vyšetrenie „Tc gamagrafie krku“ dňa 22. októbra 2008 (ktorej
výsledky boli doložené dňa 24. októbra 2008) a následné nasadenie substitučnej liečby,
pričom úrad túto časť námietky žalobcu uznáva. Následne predseda úradu konštatuje,
že účastník konania v rozklade nepredložil žiadne argumenty ani dôkazy, ktoré by vyvrátili
porušenie povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi.
Takto formulované vyporiadanie sa s odvolacími námietkami je nepresvedčivé
a nejasné. Možno sa len domnievať, že žalovaný cituje stanovisko správneho orgánu prvého
stupňa, čo však z textu odôvodnenia jednoznačne nevyplýva. V tomto prípade ani nie je
zrejmý dôvod, pre ktorý by mal žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať
stanovisko prvostupňového orgánu k odvolaniu účastníka konania, nakoľko úlohou správneho
orgánu druhého stupňa je v prvom rade argumentačne sa vysporiadať s odvolacími
námietkami účastníka konania, a nie s názorom správneho orgánu prvého stupňa uvedeným
v stanovisku k odvolaniu (a nie v samotnom napadnutom rozhodnutí). Celá III. časť
odôvodnenia tak vyznieva nejasne, nakoľko z textu nie je bez pochýb zrejmé, aké (a čím
odôvodnené) stanovisko zaujal odvolací správny orgán k námietkam žalobcu.
Následne v časti IV. odôvodnenia žalovaný cituje okrem iného aj ustanovenie § 2
ods. 1, 9, 10, 13 a 15 zákona č. 576/2004 Z. z., pričom neuvádza dôvod, prečo odkazuje
na tieto ustanovenia, resp. či tieto ustanovenia aplikuje na prejednávaný prípad.
V závere rozhodnutia žalovaný všeobecne konštatuje, že prvostupňový orgán náležite
zistil skutkový stav, pričom jeho postup bol v súlade s ustanovením § 34 ods. 4 Správneho
poriadku. Žalovaný tiež uvádza, čo je treba chápať pod zásadou voľného hodnotenia dôkazov
(odkaz na § 34 ods. 5 Správneho poriadku) a pod zásadou rovnakého postavenia účastníkov
konania. Ďalej konštatuje, že prvostupňové rozhodnutie vydal príslušný orgán a obsahuje
predpísané náležitosti podľa zákona, a tiež že prvostupňový správny orgán pri hodnotení
výšky uloženej pokuty prihliadol na závažnosť zistených nedostatkov a ich následkov.
Následne žalovaný uviedol, akým konaním žalobca porušil ustanovenie § 4 ods. 3 zákona
č. 576/2004 Z. z., pričom išlo o doslovný prepis skutkov uvedených vo výroku rozhodnutia
žalovaného.
14 2 Szd 1/2010
Na formálne a obsahové náležitosti druhostupňového správneho rozhodnutia
sa v zmysle § 60a Správneho poriadku primerane vzťahuje ustanovenie § 47 Správneho
poriadku. Z odôvodnenie rozhodnutia preto musí byť bez pochýb zrejmé, ktoré skutočnosti
tvoria podklad pre rozhodnutie, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil dôkazy, ako aplikoval
použité právne predpisy na zistený skutkový stav, ako sa vyrovnal s námietkami účastníka
konania, a akou úvahou sa riadil v prípade existencie rozporov medzi jednotlivými dôkazmi.
S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia nespĺňa kritéria kladené naň zákonom, je nezrozumiteľné a z toho dôvodu
nepreskúmateľné.
Najvyšší súd považuje za nepreskúmateľný aj výrok prvostupňového rozhodnutia.
Vo výroku nie je presne a nezameniteľne identifikovaný skutok, ktorý je podľa
správneho orgánu porušením ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Táto nepresnosť
sa týka konštatovania, že „počas hospitalizácie nebola u pacientky začatá substitučná liečba
Euthyroxom“, a tiež že „substitučnú liečbu Euthyroxom 50mg denne pacientka nedostala
ani pri prepustení z ústavnej starostlivosti“. Takéto opísanie skutkov nespĺňa zákonné
požiadavky na presnosť a určitosť.
Výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať špecifikáciu konania (deliktu)
v takej miere, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver
vyplýva z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj zo zásad správneho trestania,
podľa ktorých v rozhodnutiach sankčného charakteru, ktorými sú i rozhodnutia o správnych
deliktoch, je nevyhnutné presne vymedziť konanie, za ktoré je subjekt postihnutý. Presné
pomenovanie protiprávneho konania sa uskutočňuje konkretizáciou údajov obsahujúcich
popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných
skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Výrok
rozhodnutia musí jednoznačne vymedziť, akého protiprávneho konania sa páchateľ dopustil
a v akom skutkovom priebehu spáchaný delikt spočíva.
Výrok rozhodnutia predstavuje záväznú, a teda najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo
sú v ňom určené práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny,
aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania.
15 2 Szd 1/2010
Vzhľadom na nedostatočne konkretizovaný výrok rozhodnutia ohľadne vymedzenia
skutku, za ktorý bola sankcia uložená, je rozhodnutie nepreskúmateľné pre jeho
nezrozumiteľnosť.
Nakoľko krajský súd nevenoval dostatočnú pozornosť vadám napadnutého
rozhodnutia bez ohľadu na žalobné dôvody, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/6/2010-119 zo dňa 28. mája 2010
postupom podľa § 250ja ods. 3 s primeraným použitím § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku zmenil tak, že nepreskúmateľné rozhodnutie žalovaného č. ZS 603/00006/2009/R
z 12. novembra 2009 v spojení s rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou – pobočka Banská Bystrica č. ZS 603/00006/2009 z 5. mája 2009 zrušil a vec
vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 224 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
Občianskeho súdneho poriadku a § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého náhradu trov konania možno priznať len tomu žalobcovi, ktorý mal vo veci aspoň
sčasti úspech. Aj keď podľa výsledku konania mal žalobca v konaní faktický úspech, tento
nebol podmienený dôvodmi a námietkami uvádzanými samotným žalobcom, preto mu súd
náhradu trov z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 13. júla 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová