Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžd/15/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.

v právnej veci žalobcu: JUDr. P., bytom H., zastúpeného advokátskou kanceláriou:

P. spol. s r.o., so sídlom M., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru

v Prešove, Krajský dopravný inšpektorát, so sídlom Pionierska č. 33, Prešov,

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. p. KRP-117/DI-2-2009 zo dňa 09.09.2009 v spojení

s rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, Okresného dopravného

inšpektorátu č. p. ORP-MP-428/DI-3-2009 zo dňa 23.06.2009 na odvolanie žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. -49 zo dňa 17. decembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. -49 zo dňa 17. decembra 2010 z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku tohto

rozhodnutia zrušil rozhodnutie žalovaného č. p. KRP-117/DI-2-2009 zo dňa 09.09.2009

v spojení s rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, Okresného

2

dopravného inšpektorátu č. p. ORP-MP-428/DI-3-2009 zo dňa 23.06.2009, v časti o uložení

sankcie podľa a v rozsahu zrušenia vrátil vec žalovanému

na ďalšie konanie. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zároveň žalobcovi nepriznal

náhradu trov konania.

Napadnutým rozhodnutím žalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu tak, že časť textu vo výrokovej časti rozhodnutia „Podľa ustanovenia § 22 ods. 2

o priestupkoch“ vypustil a nahradil textom

„Podľa ustanovenia

o priestupkoch.“ V ďalšej časti odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti

bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa

o priestupkoch (ďalej len zákon o priestupkoch) a bola mu uložená pokuta vo výške 300 €

a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov. Taktiež mu bola uložená

povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 €.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie

a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul

účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru,

že žaloba je čiastočne dôvodná.

Podľa krajského súdu, skutočnosť, že žalobca dňa 28.4.2009 viedol midibus

na vedenie ktorého nemal vodičské oprávnenie skupiny D sporné nie je.

Krajský súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že sa nedopustil priestupku, lebo

okrem formálnych znakov uvedených v zákone, neboli naplnené materiálne znaky priestupku,

t.j. nešlo o konanie ktorým by ohrozil alebo porušil záujmy spoločnosti. Žalovaný podľa

názoru krajského súdu správne argumentoval, že žalobca viedol motorové vozidlo, na ktoré

nemal vodičské oprávnenie skupiny D nielen po okrajových častiach mesta Prešov, ale z ulice

Hlavnej cez jednu z najfrekventovanejších križovatiek smerom na Dúbravu a späť,

t.j. po trase charakteristickej hustou premávkou motorových vozidiel, v midibuse viezol

novinárov a poslancov mestského zastupiteľstva, čím ohrozoval nielen tieto osoby

ale aj iných vodičov a účastníkov cestnej premávky, čím nepochybne ohrozil záujem

3

spoločnosti, čo vyplýva aj z ustanovenia § 137 ods. 2 písm. p) zákona o cestnej premávke,

ktorý charakterizuje vedenie motorových vozidiel bez príslušného vodičského oprávnenia

ako porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom.

Ako námietky bez právneho významu vo vzťahu k posúdeniu či išlo o priestupok,

posúdil krajský súd aj námietky, že išlo o nedorozumenie – omyl vo vzťahu k technickým

parametrom midibusu, že išlo o promojazdu, ktorá nebola určená cestujúcej verejnosti,

z ktorej nemal žiadny osobný prospech. Vzhľadom na právnické vzdelanie žalobcu

a na skutočnosť, že akcia bola vopred plánovaná, žalobca podľa krajského súdu mohol a mal

vedieť, že vedením midibusu s viac ako ôsmymi miestami na sedenie sa dopustí priestupku

proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu, že prvostupňový správny

orgán procesne pochybil, ak rozhodol o priestupku v jeho neprítomnosti, nakoľko z obsahu

spisu vyplýva, že prvostupňový správny orgán predvolanie na ústne pojednávanie doručil

žalobcovi do vlastných rúk. Ten sa na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť

neospravedlnil. Urobil tak až v podaní označenom ako doplnenie dôvodov odvolania. Správny

orgán preto podľa krajského súdu nepochybil, ak rozhodol o priestupku v neprítomnosti

žalobcu, pretože na pojednávanie bol riadne predvolaný, ale bez ospravedlnenia

sa na pojednávanie nedostavil.

Krajský súd však dospel k záveru, že správne orgány nesprávne právne posúdili vec

vo vzťahu k uloženej sankcii. Podľa krajského súdu, pokuta a zákaz činnosti sú dva

samostatné druhy sankcie. Zároveň z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o priestupkoch vyplýva,

že sankciu možno uložiť samostatne, alebo s inou sankciou, pričom len v prípade pokarhania

je uvedené, že ho nemožno uložiť spolu s pokutou. Iná výnimka zo zásady, že sankciu možno

uložiť samostatne alebo s inou sankciou v zákone uvedená nie je. V zákone nie je uvedené

ani to, že osobitná časť zákona o priestupkoch má prednosť pred jej všeobecnou časťou. Preto

ak správne orgány odôvodnili nemožnosť uloženia len jednej sankcie znením § 22 ods. 2

písm. a) zákona o priestupkoch a tvrdením, že osobitná časť zákona o priestupkoch má

prednosť pred všeobecnou časťou, bez príslušnej aplikácie § 11 ods. 1, 2 zákona

o priestupkoch, rozhodli podľa názoru krajského súdu v rozpore so zákonom, a vec nesprávne

právne posúdili.

4

Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný včas odvolanie v celom rozsahu, z dôvodu

porušenia ustanovenia nakoľko rozsudok krajského súdu vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci v časti týkajúcej sa dôvodov zrušenia žalobou

napadnutého rozhodnutia.

Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že zastáva názor, s ktorým sa stotožnil

aj krajský súd, že prvostupňový správny orgán správne kvalifikoval konanie žalobcu

ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch. Prvostupňový správny

orgán s poukázaním na uvedenú kvalifikáciu uložil žalobcovi sankciu v zmysle § 22 ods. 2

zákona o priestupkoch. Pri ukladaní sankcie aplikovali správne orgány doslovný, ako aj

logický výklad ustanovenia § 22 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch. Podľa logického

výkladu je spojka „a“ logickým operátorom s kumulatívnou funkciou, nie alternatívnou

a spolu so slovným spojením „uloží sa“ vyjadruje povinnosť pre správny orgán uložiť obe

uvedené sankcie spoločne. Zo znenia tohto ustanovenia teda doslovne i logicky vyplýva

povinnosť uložiť sankciu pokutu aj sankciu zákaz činnosti. Žalovaný poukázal na to,

že všeobecná časť zákona o priestupkoch určuje všeobecné pravidlá aplikácie osobitnej časti

zákona o priestupkoch, pričom v § 11 zákonodarca iba taxatívne uvádza druhy sankcií aké

možno za priestupky uvedené v osobitnej časti zákona o priestupkoch uložiť, ako aj spôsob

a možnosť ich uloženia, resp. ktoré sankcie nemožno uložiť spolu s pokutou. Uloženiu

sankcie pokuty a zákazu činnosti spoločne nebráni časť tohto ustanovenia, ktoré uvádza,

že sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou. Citácia § 22 ods. 2 písm. a)

zákona o priestupoch neneguje všeobecné ustanovenie § 11 zákona o priestupkoch,

ale konkrétne určuje druhy sankcií a upresňuje spôsob ich uloženia za konkrétne skutkové

podstaty priestupkov. Za nedôvodné považoval žalovaný argument krajského súdu,

že v zákone nie je uvedené, že osobitná časť má prednosť pred všeobecnou časťou zákona

o priestupku.

Podľa názoru žalovaného, postup prvostupňového správneho orgánu, ako aj postup

žalovaného v konaní o priestupku vrátane zmeny napadnutého rozhodnutia bolo v súlade

s SR, so zákonmi a aj ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi,

čím nebol dôvod zo strany krajského súdu konštatovať, že správne orgány vec v časti uloženej

5

sankcie nesprávne právne posúdili. Zastáva názor, že v konaní o priestupku nedošlo

k porušeniu zásady „nulla poena sine lege“, žiaden trest bez zákona.

Preto žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok

krajského súdu a vrátil vec súdu prvého stupňa.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že navrhol rozhodnutie súdu prvého

stupňa ako vecne správne v celom rozsahu potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov

odvolacieho konania. Podľa názoru žalobcu, odvolanie žalovaného nie je dôvodné a vec bola

správnym orgánom nesprávne právne posúdená. Žalobca v ostatnej časti odkázal na žalobu

a tam uvedené skutkové a právne dôvody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, a jednomyseľne ( Z.z) dospel k záveru,

že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený

dňa 19. júla 2011 ( a ).

Podľa veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (

ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolací súd v medziach dôvodov podaného odvolania preskúmal rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu,

6

najmä z toho pohľadu, či krajský súd z takto vymedzeného rozsahu a dôvodov správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.

Z argumentácie odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že žalobné námietky

žalobcu vo vzťahu k deliktuálnej zodpovednosti žalobcu za konanie konkretizované

žalovaným v napadnutom rozhodnutí považoval za nedôvodné.

Ako správne uviedol krajský súd rozhodujúcim pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia

správnych orgánov bolo posúdenie, či sa žalobca svojím konaním, (keď dňa 28.4.2009 viedol

midibus na vedenie ktorého nemal vodičské oprávnenie skupiny D) dopustil priestupku

a či bola sankcia za takéto konanie uložená žalobcovi v súlade so zákonom.

Je potrebné zdôrazniť, že proti tomuto rozsudku žalobca odvolanie nepodal, teda

svoju zodpovednosť za protiprávne konanie, (tak ako bolo toto konanie žalobcu správnymi

orgánmi kvalifikované ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch),

uznal.

Za daných okolností odvolací súd vychádzajúc z ústavne uznávanej premisy „nech

si každý stráži svoje práva“, jeho dodatočné námietky obsiahnuté vo vyjadrení k odvolaniu

žalovaného v odvolacom konaní iniciovanom žalovaným už nemohol považovať

za relevantný opravný prostriedok spôsobilý tak rozšíriť rozsah preskúmavania napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa nad rámec vymedzený žalovaným v odvolaní, ktorý sa tak zúžil

len na posúdenie zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov ohľadne sankcie uloženej

žalobcovi za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch.

Podľa názoru odvolacieho súdu z napadnutého rozhodnutia žalovaného

ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia je dostatočným spôsobom zrejmé z akého

právneho dôvodu bola žalobcovi uložená sankcia (pokuta a zákaz činnosti viesť motorové

vozidlo) podľa § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch za priestupok podľa § 22 ods. 1

písm. c) zákona o priestupkoch.

Správne orgány totiž vychádzali z toho, že zákonodarca ustanovil, že za priestupky

podľa § 22 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona o priestupkoch, ktoré sú z hľadiska bezpečnosti

7

a plynulosti cestnej premávky považované za priestupky s vysokou spoločenskou

nebezpečnosťou, sa uloží viac sankcií súčasne, v danom prípade pokuta a zákaz činnosti,

pričom správne orgány tak aplikovali doslovný výklad ustanovenia § 22 ods. 2 písm. a/

zákona o priestupkoch.

Z rozhodnutia správnych orgánov tiež vyplýva, že pri ustálení výšky uloženej pokuty

a dĺžky doby zákazu viesť motorové vozidlo uložili obe sankcie na spodnej hranici možného

rozpätia.

Odvolací súd v právnom posúdení veci vo vzťahu k uloženiu oboch sankcií správnymi

orgánmi za konanie žalobcu, ktoré bolo kvalifikované ako priestupok podľa § 22 ods. 1

písm. c) zákona o priestupkoch, (voči ktorému žalobca nevzniesol v odvolacom konaní žiadne

námietky), nevidel žiadne pochybenie. Odvolací súd sa nestotožnil sa s názorom krajského

súdu, že vo vzťahu k uloženej sankcii správne orgány vec posúdili právne nesprávne.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o priestupkoch za priestupok možno uložiť tieto sankcie

a) pokarhanie,

b) pokutu

c) zákaz činnosti,

d) prepadnutie veci.

Sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou; pokarhanie nemožno uložiť

spolu s pokutou (ods. 2).

Podľa § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1

a) písm. a) až c) sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného

roku do piatich rokov.

Podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto vedie motorové vozidlo bez príslušného

vodičského oprávnenia alebo počas zadržania vodičského preukazu okrem prípadu, ak sa učí

viesť motorové vozidlo v autoškole, podrobuje sa skúške z vedenia motorového vozidla alebo

má v čase zadržania vodičského preukazu povolenú jazdu.

8

Pokiaľ teda správne orgány pri ukladaní sankcie za porušenie povinnosti uloženej

zákonom, s ktorou zákon spája uloženie pokuty a zákazu činnosti, uložili obe sankcie,

postupovali v súlade so zákonom.

Podľa odvolacieho súdu správne orgány správne aplikovali doslovný výklad

ustanovenia § 22 ods. 2 písm. a/ zákona o priestupkoch, pretože za priestupok podľa § 22

ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch zákonodarca neumožnil správnemu orgánu možnosť

výberu (alternatívy) jednej z viacerých sankcií, ale za priestupky, ktoré zahrnul v ustanovení

§ 22 pod ods. 1/ písm. a/ až c/ zákona o priestupkoch ako priestupky s vysokou spoločenskou

nebezpečnosťou ustanovil, že sa uloží pokuta a zákaz činnosti. Správne pritom správne

orgány vychádzali z toho, že podľa logického výkladu spojky „a“ spojka „a „ je logickým

operátorom s kumulatívnou funkciou a nie alternatívou.

Preto nebolo možné súhlasiť s názorom krajského súdu, že nemožnosť uloženia

len jednej sankcie nebolo možné odôvodniť znením § 22 ods. 2 písm. a/ zákona

o priestupkoch, bez príslušnej aplikácie § 11 ods. 1, 2.

K uvedenému názoru krajského súdu považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť,

že všeobecná časť zákona o priestupkoch, do ktorej je zahrnuté aj ustanovenie § 11 zákona

o priestupkoch určuje všeobecné pravidlá aplikácie osobitnej časti zákona o priestupkoch,

pričom ustanovenie § 11 zákona ods. 1/ iba taxatívne uvádza druhy sankcií, aké možno

za priestupky uvedené v osobitnej časti zákona o priestupkoch uložiť. V ods. 2/ ustanovenia

§ 11 zákona uvádza spôsob ich uloženia, resp. uvádza ktoré sankcie nemožno uložiť súčasne.

Predmetné ustanovenia iba negatívne vymedzuje, že pokarhanie nemožno uložiť spolu

s pokutou.

Uloženie sankcie pokuty a zákazu činnosti kumulatívne nebráni všeobecná časť

zákona o priestupkoch, keď v ustanovení § 11 ods. 2 veta pred bodkočiarkou uvádza,

že sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou.

Osobitná časť zákona do ktorej patrí aj ustanovenie § 22 ods. 2 písm. a/ zákona

o priestupkoch určuje konkrétne druhy sankcií a upresňuje spôsob ich uloženia

(tak ako v danom prípade uloženie sankcie pokuty a zákazu činnosti za priestupok proti

9

bezpečnosti a plynulosti cestnej premávke podľa § 22 ods. 1 písm. c/) za konkrétne skutkové

podstaty priestupkov.

Pokiaľ teda správne orgány pri ukladaní sankcie za porušenie povinnosti uloženej

zákonom, s ktorou zákon spája uloženie pokuty a zákazu činnosti, uložili obe sankcie,

postupovali v súlade so zákonom.

Je nepochybné, že uloženie sankcií (pokuty a zákaz činnosti) ako aj jej výška či dĺžka

trestu sú zásadne v diskrečnej právomoci správnych orgánov a to, či bude pokuta a zákaz

činnosti uložená v maximálnej alebo inej výške alebo dĺžke závisí od uváženia správnych

orgánov, pričom správny orgán je však povinný rešpektovať kritériá stanovené zákonom.

Treba zdôrazniť, že napriek tomu, že správne uváženie je v zásade preskúmateľné

súdom, pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej

úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť

správneho rozhodnutia ( ).

Úlohou súdu v právnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti teda nie je

nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom

(R 60/2000 druhá veta), pričom súd iba skúma, či toto uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre taký

úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom (R 52/2003). Pokiaľ sú tieto

predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné

závery (R 39/94 NSS).

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného

proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti o uloženej sankcii bolo dôvodné a pretože

neboli splnené predpoklady na potvrdenie tohto rozsudku a ani na jeho zrušenie (§ 221

), odvolací súd ho preto zmenil ( ) tak, že žalobu zamietol (

).

10

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods.

1 tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobca v konaní

nebol úspešný.

POUČENIE : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. júla 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová