Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
69a/385738.12d048.pdf
PDF · 115.13 KB
No categories available
1Obdo/22/2011
Najvyšší súd 1Obdo/22/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J. J. N., živnostník
s miestom podnikania X. D., IČO: X., zastúpeného advokátkou JUDr. J. G., so sídlom E., X.
M. proti žalovanému: N. spol. s. r. o. „v likvidácii“, so sídlom S., X. T., IČO: X.,
v konaní o návrhu na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Martin pod sp. zn.
14Cb/70/2004, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/
205/2010-24 zo dňa 15. 11. 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Martin uznesením č. k. 17Cb/64/2010-12 zo dňa 02. 06. 2010 zamietol
návrh žalobcu na obnovu konania a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Na základe
odvolania žalobcu Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením č. k. 13Cob/205/2010-24
zo dňa 15. 11. 2010 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu
nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 12. 2010.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého uznesenia a na zdôraznenie jeho správnosti uviedol ďalšie dôvody ( § 219 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov – ďalej
len OSP). Konštatoval, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno
napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu. Tento
mimoriadny opravný prostriedok je v Občianskom súdnom poriadku koncipovaný tak, aby
mohol byť znova prejednaný právoplatne skončený spor alebo iná právna vec, ak sú splnené
všetky podmienky prípustnosti, ktoré vyžaduje zákon. V právnej teórii sa tieto podmienky
prípustnosti delia na subjektívne (podanie návrhu oprávnenou osobou) a objektívne (podanie
návrhu z niektorého z dôvodov uvedených v zákone, podanie návrhu proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je zo zákona vylúčené, podanie návrhu v zákonnej lehote). Obnova konania má
povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho je
prípustnosť tohto opravného prostriedku vo viacerých smeroch obmedzená. Z právnej úpravy
v ustanoveniach § 228 až 235 OSP vyplýva, že pred samotným konaním o obnove (v zmysle
vecného prejednania a rozhodnutia o obnove) je prvostupňový súd povinný skúmať
prípustnosť obnovy v rovine splnenia všetkých zákonom vymedzených podmienok konania
o obnove. Pod prípustnosťou obnovy v širšom zmysle slova je potrebné rozumieť splnenie
všetkých procesných podmienok potrebných na prejednanie návrhu na obnovu konania, medzi
ktoré patrí predovšetkým podanie návrhu s náležitosťami podľa § 228 ods. 3 OSP v lehote
podľa § 230 ods. 1, 2 OSP, ďalej nesmie ísť o obnovu proti rozsudkom podľa § 229 OSP.
Od uvedenej prípustnosti je potrebné odlíšiť v ustanovení § 228 ods. 1 OSP taxatívne
vymedzené dôvody obnovy, len za uvedenia ktorých môže účastník napadnúť právoplatný
rozsudok návrhom na obnovu konania. Uvedené rozlišovanie má právny význam aj pre
procesný postup prvostupňového súdu, ktorý podľa § 234 ods. 2 OSP nemusí nariaďovať
pojednávanie, ak zamieta návrh na obnovu konania preto, že nie je prípustný, alebo preto, že
ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme oneskorený. Postup
prvostupňového súdu, ktorý rozhodol bez vykonania pojednávania, odvolací súd vyhodnotil
ako procesne správny, nakoľko išlo o rozhodovanie o prípustnosti obnovy v rovine splnenia
všetkých zákonom vymedzených podmienok konania o obnove. Okrem ustanovenia § 234
ods. 2 OSP odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 16. 10. 2008 sp. zn. I. ÚS 54/08 a judikát Rc 101/98 (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 101/1997 zo dňa 26. 11. 1997, ktoré sa síce týka
konania na odvolacom súde, ale jeho právna veta sa dá aplikovať aj na prvostupňové
konanie). Napokon konštatoval, že pre povolenie obnovy konania je potrebné splnenie
viacerých zákonných podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne. Jednou z takých
podmienok je, že návrh na obnovu konania môže smerovať len proti právoplatnému rozsudku
súdu (§ 228 ods. 1 OSP) alebo proti uzneseniam vymedzeným v § 228 ods. 2 a § 231 OSP.
Proti ostatným uzneseniam obnova konania prípustná nie je. Z obsahu podaného návrhu na
obnovu konania vyplýva, že žalobca napadol uznesenie Okresného súdu Martin, ktorým tento
právoplatne rozhodol o zastavení konania vedeného pod sp. zn. 14Cb/70/2004. Je teda zrejmé,
že v danom prípade sa nejedná o zákonom ustanovenú výnimku (§ 228 ods. 2 a § 231 OSP),
kedy je proti uzneseniu obnova konania prípustná. Nakoľko nebola splnená jedna
z kumulatívne stanovených podmienok prípustnosti obnovy konania, a to podanie návrhu
proti rozhodnutiu, proti ktorému to zákon výslovne pripúšťa, súd prvého stupňa rozhodol
vecne správne, keď návrh žalobcu na obnovu konania zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote dovolanie,
ktorým navrhol zrušiť uznesenie odvolacieho aj prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania oprel o ustanovenie § 237
písm. f/ OSP. Namietal, že sa mu postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod
sp. zn. 14Cb/70/2004, v ktorom vystupoval ako navrhovateľ, odňala možnosť konať pred
súdom. K odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa neho dôjsť tým, že mu Okresný
súd Martin nedoručil uznesenie o zastavení konania sp. zn. 14Cb/70/2004 zo dňa 01. 04.
2009, ale ho zaslal až na jeho žiadosť zo dňa 25. 11. 2010. O ukončení konania sa dovolateľ
dozvedel len náhodou, z oznámenia predsedu Okresného súdu Martin, ktorému adresoval
svoju sťažnosť. Poukázal na to, že má dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní a ktoré by pre neho mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci
samej. Okresný súd Martin podľa názoru dovolateľa vôbec neskúmal podmienky obnovy
konania, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na podanie návrhu
na obnovu konania mal žalobca plné právo, podľa neho boli splnené všetky procesné
podmienky prípustnosti obnovy konania a výskyt procesnej vady podľa § 237 písm. f/ OSP je
vždy zo zákona dôvodom zakladajúcim prípustnosť obnovy konania. Na návrh dovolateľa mu
prvostupňový súd uznesením č. k. 17Cb/64/2010–45 zo dňa 17. 01. 2011 v spojení
s opravným uznesením č. k. 17Cb/64/2010–57 zo dňa 07. 02. 2011 priznal oslobodenie od
platenia súdneho poplatku a zároveň mu na zastupovanie v konaní ustanovil zástupcu z radov
advokátov v osobe JUDr. J. G., advokátky so sídlom E., X. M. Ustanovená advokátka na
výzvu prvostupňového súdu, či sa stotožňuje s dovolaním žalobcu, prípadne či ho nechce
doplniť alebo nahradiť vlastným podaním, oznámila, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s podaným dovolaním žalobcu. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 OSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) najskôr to, či sa ním
napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením.
Podľa § 239 OSP platí, že ak dovolanie smeruje proti uzneseniu, je prípustné:
- proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa
- proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ OSP) na zaujatie stanoviska
- proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie uznesenia
súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia alebo potvrdenie uznesenia o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239
ods. 2 písm. a/ až c / OSP).
V prejednávanej veci nejde o žiaden z vymenovaných prípadov, preto prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 239 OSP nemožno vyvodiť.
Podľa § 237 OSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak bolo vydané
v konaní, postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 OSP (tzv. dôvody zmätočnosti).
Jedným z takých dôvodov je prípad, keď bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ OSP). Pod odňatím možnosti konať pred súdom
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Podľa dovolateľa k takému pochybeniu došlo v konaní pred
Okresným súdom Martin vedenom pod spisovou značkou 14Cb/70/2004, a to tým, že mu
nebolo doručené uznesenie o zastavení predmetného konania. Toto konanie začaté dňa
28. 06. 2004 (žaloba o uplatnenie práva na vydanie vlastného majetku) však nemohlo
byť predmetom prieskumu dovolacieho súdu. Dovolanie žalobcu smerovalo voči
uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/205/2010-24 zo dňa 15. 11. 2010, ktorým
tento v odvolacom konaní potvrdil uznesenie Okresného súdu Martin č. k. 17Cb/64/2010-12
zo dňa 02. 06. 2010. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací bol teda oprávnený
skúmať procesný postup nižších súdov (odvolacieho Krajského súdu v Žiline
a prvostupňového Okresného súdu Martin) len v konaniach, ktoré bezprostredne predchádzali
dovolaním napadnutému rozhodnutiu. A aj to výlučne z toho hľadiska, či predmetné konania
netrpia niektorou z vád v zmysle § 237 OSP. Existenciou takýchto vád sa totiž dovolací súd
zaoberá z úradnej povinnosti, to znamená aj vtedy, keď sa ich dovolateľ výslovne nedovoláva
alebo (ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade) keď sa dovolaním napáda rozhodnutie,
proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné. Vychádzajúc z uvedeného, preskúmal dovolací
súd postup Krajského súdu v Žiline v konaní sp. zn. 13Cob/205/2010, ako aj postup
Okresného súdu Martin v konaní sp. zn. 17Cb/64/2010, pričom nezistil žiadne vady konania
v zmysle vyššie citovaných písm. a/ až g/ § 237 OSP. Súdy oboch stupňov rozhodovali vo
veci, ktorá patrí do právomoci súdov, účastníci konania mali spôsobilosť byť účastníkmi
konania aj procesnú spôsobilosť, v totožnej veci sa právoplatne nerozhodlo a ani sa v tej istej
veci už skôr nezačalo iné konanie, vec nerozhodoval vylúčený sudca a súd nebol nesprávne
obsadený. Hoci oba konajúce súdy rozhodli o podaniach žalobcu bez nariadenia
pojednávania, k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom nedošlo, pretože tak urobili
v situáciách, kedy to zákon výslovne dovoľuje.
Konanie Okresného súdu Martin vedené pod sp. zn. 17Cb/64/2010 sa začalo na tomto
súde dňa 20. 05. 2010 doručením návrhu žalobcu na obnovu konania. Žalobca sa síce
predmetným návrhom domáhal obnovy konania sp. zn. 14Cb/70/2004, to ale neznamená, že
ide o akési jeho pokračovanie. Predmetom konania o návrhu na obnovu konania je niečo iné,
ako bolo predmetom konania sp. zn. 14Cb/70/2004 (žaloba o uplatnenie práva na vydanie
majetku). Úlohou súdu v konaní o obnove je v prvom rade posúdiť, či sú splnené všetky
zákonom stanovené podmienky prípustnosti obnovy konania a ak dôjde k záveru, že tieto
splnené sú, následne sa zaoberá dôvodnosťou návrhu na obnovu konania, čiže skúma, či
v prejednávanom prípade je dôvod na povolenie obnovy konania alebo nie. V danom prípade
prvostupňový súd zistil, že žalobca podal návrh na obnovu konania proti rozhodnutiu, proti
ktorému to zákon nepripúšťa. Táto skutočnosť sama osebe stačí na to, aby konajúci súd návrh
na obnovu konania zamietol. Navrhovateľom uvádzanými dôvodmi sa súd za tejto situácie už
nezaoberá. Preto ani nemá význam nariaďovať na prejednanie takéhoto návrhu pojednávanie.
Také pojednávanie by bolo neúčelné a v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania.
Pokiaľ teda Okresný súd Martin v konaní sp. zn. 17Cb/64/2010 rozhodol o návrhu žalobcu na
obnovu konania 14Cb/70/2004 tak, že ho ako neprípustný zamietol bez toho, aby na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, postupoval v súlade so zákonom (§ 234 ods. 2 OSP)
a účastníkovi neodňal možnosť konať pred súdom. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu
Okresného súdu Martin rozhodoval Krajský súd v Žiline v konaní pod sp. zn.
13Cob/205/2010. Odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil, pričom
rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania. Tento jeho postup má rovnako oporu v zákone,
konkrétne v ustanovení § 214 ods. 2 OSP, podľa ktorého odvolací súd môže o odvolaní
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania s výnimkou prípadov uvedených v odseku 1, kedy je
nariadenie pojednávania naopak povinné. Ide o prípady, keď odvolanie smeruje proti
rozhodnutiu vo veci samej a buď je potrebné v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť
dokazovanie alebo súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania
alebo si nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch je
nariadenie pojednávania ponechané na úvahu odvolacieho súdu. Keďže odvolací súd posúdil
prejednávanú vec po právnej stránke rovnako ako súd prvého stupňa (rovnako dospel
k záveru, že obnova konania je neprípustná), pre nariadenie pojednávania nebol žiadny dôvod.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedených dôvodov, dovolanie
žalobcu ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písmeno c/ OSP odmietol. Dovolací súd rozhodol
jednomyseľne ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov ).
O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení
s § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal, pretože si ich
neuplatnil a ani mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.
V Bratislave 09. 08. 2011
JUDr. Jozef Štefanko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Helena Farkašová