Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7e1/364277.408c6e.pdf
PDF · 111.03 KB
No categories available
6MCdo/9/2010
Najvyšší súd 6 M Cdo 9/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Š. N., bývajúceho v M.
a 2/ D. Č., bývajúceho v M., zastúpených JUDr. P. N., advokátom so sídlom v M., proti
ţalovanému L. K., bývajúcemu v B., zastúpenému Mgr. P. K., advokátom so sídlom v Ţ.,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 17 C 161/97,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV z 30. apríla 2007 č. k. 17 C 161/97-229 a proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo 4. júna 2009 sp. zn. 9 Co 376/2007 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava IV
z 30. apríla 2007 č. k. 17 C 161/97-229 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 4. júna
2009 sp. zn. 9 Co 376/2007 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa ţalobou, doručenou súdu prvého stupňa dňa 17.3.1997, domáhali voči
ţalovanému zaplatenia náhrady škody (po čiastočnom späťvzatí ţaloby v priebehu konania)
v sume 140 000,-- Sk (4 647,15 EUR) s príslušenstvom. V ţalobe uviedli, ţe škoda vo forme
ušlého zisku im bola spôsobená konaním ţalovaného, ktorý uzamknutím vchodových dverí
im znemoţnil prístup do prenajatých nebytových priestorov, v dôsledku čoho v období
od 10.5.1994 do 21.8.1995 nemohli vykonávať podnikateľskú činnosť – prevádzkovať výčap
piva.
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 30. apríla 2007 č. k. 17 C 161/97-229 ţalobu
zamietol a zároveň rozhodol o povinnosti ţalobcov zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania
a zaplatiť aj náhradu trov štátu. Takto rozhodol poukazujúc na výsledky vykonaného
dokazovania, z ktorého vyvodil záver, ţe neboli splnené základné predpoklady zodpovednosti
ţalovaného za škodu, pretoţe ţalobcovia vykonávali podnikateľskú činnosť v nebytových
priestoroch prenajatých ich vlastníkom (osobou odlišnou od ţalovaného) na základe absolútne
neplatnej nájomnej zmluvy. Zmluva o nájme týchto nebytových priestorov zo dňa 14.1.1992
bola totiţ uzavretá bez predchádzajúceho súhlasu obce (mesta), keďţe tento bol udelený aţ
dňa 17.1.1992. V súvislosti s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa
22. februára 1999 č. k. 9 C 112/94-104 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline
zo 14. decembra 1999 sp. zn. 5 Co 1943/99, ktorým bola ţalovanému uloţená povinnosť
umoţniť ţalobcom ako nájomcom vstup do prevádzkovej jednotky nachádzajúcej sa v M.
ulici, s obchodným názvom Ľ., cez vstupnú chodbu na prízemí objektu v ktoromkoľvek čase,
uviedol, ţe týmito rozhodnutiami nebol viazaný, pretoţe v ich výroku nebola určená platnosť
resp. neplatnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalobcov rozsudkom zo 4. júna
2009 sp. zn. 9 Co 376/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku vo veci
samej a vo výroku o trovách štátu potvrdil. Vo výroku o trovách prvostupňového konania
účastníkov ho zmenil a rozhodol aj o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie
prvostupňového rozsudku vo veci samej odôvodnil jeho vecnou správnosťou poukazujúc
na to, ţe absolútne neplatná zmluva o nájme nebytových priestorov nezaloţila ţalovanému
ţiadnu povinnosť, preto ju ţalovaný nemohol porušiť a teda ani spôsobiť ţalobcom škodu.
Neboli tak naplnené základné predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 a 3
Obč. zákonníka a to osobitne predpoklad porušenia právnej povinnosti a príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti.
Proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu podal na podnet ţalobcov
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd
oba rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil
nesprávnym právnym posúdením veci súdmi v základnom konaní. Za nesprávne právne
posúdenie veci označil predovšetkým riešenie právnej otázky platnosti či neplatnosti zmluvy
o nájme nebytových priestorov a ďalej právnej otázky splnenia základného predpokladu
zodpovednosti za škodu a to protiprávneho konania ţalovaného.
V súvislosti so záverom súdov o absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových
priestorov z dôvodu, ţe bola uzavretá bez predchádzajúceho súhlasu obce, vyslovil názor, ţe
dodatočne udeleným súhlasom došlo ku konvalidácii tohto právneho úkonu. Uviedol, ţe
takáto interpretácia zodpovedá účelu právnej úpravy, ktorá v dobe uzavretia zmluvy
vyţadovala obligatórny súhlas obce s nájmom nebytových priestorov. Týmto účelom bola
moţnosť obce v súlade s verejným záujmom ovplyvniť štruktúru, rôznorodosť a potrebnosť
prevádzkarní v určitej lokalite. Ak ale obec udelila súhlas s nájomnou zmluvou hoci aj
dodatočne, odpadol legitímny dôvod dovolávať sa jej neplatnosti. Konajúce súdy mali preto
vec posúdiť tak, ţe ţalobcovia uţívali nebytové priestory na základe platného právneho
úkonu.
Pre prípad, ţe by sa dovolací súd nestotoţnil s právnym názorom o konvalidácii
právneho úkonu, generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci v otázke
nesplnenia základného predpokladu zodpovednosti za škodu a to protiprávneho konania
ţalovaného. Poukazoval na to, ţe konanie ţalovaného napĺňalo znaky protiprávneho konania
a to z dôvodu, ţe v rozpore z ustanoveniami §§ 4 aţ 6 Obč. zákonníka zasiahol do pokojného
stavu. Súkromné právo je totiţ postavené na zásade zákazu svojpomoci a na zásade ochrany
pokojného stavu a drţby. Drţiteľ a detentor veci sú chránení proti zásahom tretích osôb uţ
na skutkovom základe drţby, bez ohľadu na ich právny vzťah k predmetu drţby, pretoţe opak
by znamenal spoločenskú anarchiu. Ţalovaný nemal právo obmedziť drţbu (resp. detenciu)
ţiadnej osoby fakticky uţívajúcej predmetné nebytové priestory. Ţalobcovia, ktorí uţívali
priestory so súhlasom vlastníka (hoci i na základe prípadne neplatnej zmluvy) mali
k predmetu drţby lepšie právo ako ţalovaný, ktorý ţiadne iné (lepšie) právo k nebytovým
priestorom nemal. Okrem toho rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. februára 1999 č. k.
9 C 112/1994 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 14. decembra 1999 sp. zn.
5 Co 1943/99 bolo právoplatne deklarované, ţe ţalovaný obmedzil prístup ţalobcov
do nebytového priestoru protiprávne. V zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. boli konajúce súdy viazané
skutkovým a právnym záverom, ţe konanie ţalovaného bolo porušením právnej povinnosti.
Svoju procesnú aktivitu mali zamerať uţ len na posúdenie otázky, či v príčinnej súvislosti
s týmto porušením vznikla ţalobcom škoda.
Ţalobcovia vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa s jeho obsahom v celom rozsahu
stotoţnili.
Ţalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol tento opravný prostriedok
ako neopodstatnený zamietnuť. Poukazoval na to, ţe súdy v základnom konaní vec správne
právne posúdili a ţe generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní predniesol skutkové
tvrdenia o údajnej existencii súhlasu vlastníka nebytových priestorov s ich uţívaním
ţalobcami, ktoré však ţalobcovia netvrdili a ani nenavrhovali dôkazy na ich preukázanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe
boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky a ţe je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal oba napadnuté rozsudky, ako aj konanie,
ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je opodstatnené, aj keď
nie zo všetkých v ňom uvedených dôvodov.
Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu,
neţ ktorý správne mal byť pouţitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny
predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyloţil podmienky všeobecne
vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo,
stanovené dispozíciou právnej normy).
Podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka kaţdý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti.
Podľa § 159 ods. 2 O.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov
a pre všetky orgány, ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre kaţdého.
Základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti fyzických
a právnických osôb v zmysle citovaného ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zákonníka je
porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon). Právna teória vykladá protiprávny úkon ako
prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Obč. zákonník nerozlišuje, či
ide o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu alebo o porušenie
právnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Porušenie právnej povinnosti sa neprezumuje, ale
musí byť poškodeným preukázané. V súdnom konaní je povinnosťou ţalobcu preukázať, ţe
došlo k určitému skutku, z ktorého je vyvodzovaná zodpovednosť ţalovaného za protiprávny
úkon. Posúdenie, či preukázaný skutok je protiprávnym konaním, je posúdením právnym,
ktoré patrí súdu. Poškodený preukazuje skutkové okolnosti, ktoré po právnej stránke hodnotí
súd.
V zmysle citovaného ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. je výrok právoplatného rozsudku
pre súd záväzný, pokiaľ posudzuje (ako predbeţnú otázku) medzi účastníkmi právne vzťahy,
ktoré boli právoplatne vyriešené súdnym rozhodnutím.
V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe ţalobcovia uzavreli dňa
14.1.1992 s J. L. a manţelkou zmluvu o nájme nebytových priestorov (skladových priestorov)
na prevádzkovanie reštauračných sluţieb – predaja piva, ţe ţalovaný uzamknutím
vchodových dverí im zamedzil vstup do predmetu nájmu, v dôsledku čoho v nich nemohli
v dobe od 10.5.1994 do 21.8.1995 vykonávať podnikateľskú činnosť, a ţe právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. februára 1999 č. k. 9 C 112/94-104 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 14. decembra 1999 sp. zn. 5 Co 1943/99 bola
ţalovanému uloţená povinnosť umoţniť ţalobcom ako nájomcom vstup do prevádzkovej
jednotky nachádzajúcej sa v M. ulici, s obchodným názvom Ľ., cez vstupnú chodbu na
prízemí objektu, a to v ktoromkoľvek čase.
Pretoţe predmetom konania bol nárok na náhradu škody, bolo povinnosťou ţalobcov
preukázať základné predpoklady tejto zodpovednosti, a to predovšetkým predpoklad
protiprávneho konania ţalovaného. Ţalobcovia vyvodzovali protiprávne konanie ţalovaného
zo skutku, ktorý mal spočívať v tom, ţe uzamknutím vchodových dverí im zamedzil
vo vstupe do nebytových priestorov. Tento skutok bol vykonaním dokazovaním preukázaný,
keďţe ho potvrdil aj sám ţalovaný. Úlohou súdov v základnom konaní tak bolo posúdiť, či
konanie ţalovaného bolo v konkrétnych súvislostiach protiprávnym konaním. Vzhľadom
na skutočnosť, ţe v priebehu konania bola táto otázka právoplatne vyriešená v inom súdnom
konaní, boli súdy v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. právoplatným súdnym rozhodnutím viazané.
Pokiaľ v tomto inom konaní bola ţalovanému uloţená povinnosť umoţniť ţalobcom vstup
do nebytových priestorov, bolo tým zároveň skutkovo aj právne deklarované konanie
ţalovaného spočívajúce v zamedzení vstupu ţalobcov do nimi uţívaných nebytových
priestorov ako konanie v rozpore s objektívnym právom, teda protiprávne konanie (ţalobe
bolo vyhovené). Súdy v základnom konaní, pre ktoré bolo riešenie tejto otázky záväzné, mali
preto predpoklad zodpovednosti ţalovaného za škodu a to jeho protiprávne konanie,
povaţovať za splnený, a zaoberať sa uţ len existenciou ďalších predpokladov tejto
zodpovednosti. Záväznosť právoplatných rozhodnutí nemohli odmietnuť nepriamym
spochybňovaním ich správnosti poukazujúc na to, ţe v nich nebola riešená otázka platnosti či
neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov. Princíp právnej istoty vyplývajúci
z pojmu právneho štátu ako aj autorita právoplatných súdnych rozhodnutí vyţadovali ich
dôsledné rešpektovanie. Námietky generálneho prokurátora boli preto v tomto smere v celom
rozsahu opodstatnené.
Podľa názoru dovolacieho súdu, aj keby otázka protiprávneho konania ţalovaného
nebola vyriešená právoplatným súdnym rozhodnutím v inom konaní, nebolo by bez ďalšieho
moţné vylúčiť tento predpoklad zodpovednosti za škodu len poukazom na prípadnú absolútnu
neplatnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov a teda len poukazom na nemoţnosť
porušenia povinnosti vyplývajúcej z tejto zmluvy. Ako uţ bolo uvedené, aplikácia
ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zákonníka prichádza do úvahy nielen v prípade porušenia
povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, ale aj v prípade porušenia povinnosti vyplývajúcej
z právneho predpisu. Takouto povinnosťou môţe byť aj povinnosť neprekročiť medze
dovolenej svojpomoci, prevenčná povinnosť predchádzať škodám, povinnosť rešpektovať
absolútne práva, akými sú vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
prípadne aj práva odvodené od týchto absolútnych práv (napr. právo detencie) a pod. Aj
námietky generálneho prokurátora týkajúce sa nevyhnutnosti takéhoto právneho
posudzovania veci boli preto dôvodné.
K právnemu názoru generálneho prokurátora o konvalidácii absolútne neplatného
právneho úkonu dovolací súd poznamenáva, ţe platné právo neumoţňuje spätné zhojenie vád
právnych úkonov absolútne neplatných (konvalidáciu). To však nič nemení
na opodstatnenosti podaného mimoriadneho dovolania.
Ďalšími námietkami uplatnenými v mimoriadnom dovolaní, týkajúcimi sa otázky
premlčania resp. čiastočného premlčania uplatneného nároku, sa dovolací súd nezaoberal,
pretoţe by to bolo v tomto štádiu konania predčasné, keďţe prípadne premlčanie nebolo
dôvodom zamietnutia ţaloby.
So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta prvá v spojení s § 243i
ods. 2 O.s.p. rozsudky oboch súdov pre nesprávne právne posúdenie veci a dôsledku toho aj
nedostatočné zistenie skutkového stavu v súvislosti s posúdením ďalších predpokladov
zodpovednosti za škodu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V novom
rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia, aj o trovách pôvodného ako i dovolacieho
konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. augusta 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová