Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6MCdo/9/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Š. N., bývajúceho v M.

a 2/ D. Č., bývajúceho v M., zastúpených JUDr. P. N., advokátom so sídlom v M., proti

ţalovanému L. K., bývajúcemu v B., zastúpenému Mgr. P. K., advokátom so sídlom v Ţ.,

o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava IV z 30. apríla 2007 č. k. -229 a proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo 4. júna 2009 sp. zn. rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava IV

z 30. apríla 2007 č. k. -229 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 4. júna

2009 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobcovia sa ţalobou, doručenou súdu prvého stupňa dňa 17.3.1997, domáhali voči

ţalovanému zaplatenia náhrady škody (po čiastočnom späťvzatí ţaloby v priebehu konania)

v sume 140 000,-- Sk (4 647,15 EUR) s príslušenstvom. V ţalobe uviedli, ţe škoda vo forme

ušlého zisku im bola spôsobená konaním ţalovaného, ktorý uzamknutím vchodových dverí

im znemoţnil prístup do prenajatých nebytových priestorov, v dôsledku čoho v období

od 10.5.1994 do 21.8.1995 nemohli vykonávať podnikateľskú činnosť – prevádzkovať výčap

piva.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 30. apríla 2007 č. k. -229 ţalobu

zamietol a zároveň rozhodol o povinnosti ţalobcov zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania

a zaplatiť aj náhradu trov štátu. Takto rozhodol poukazujúc na výsledky vykonaného

dokazovania, z ktorého vyvodil záver, ţe neboli splnené základné predpoklady zodpovednosti

ţalovaného za škodu, pretoţe ţalobcovia vykonávali podnikateľskú činnosť v nebytových

priestoroch prenajatých ich vlastníkom (osobou odlišnou od ţalovaného) na základe absolútne

neplatnej nájomnej zmluvy. Zmluva o nájme týchto nebytových priestorov zo dňa 14.1.1992

bola totiţ uzavretá bez predchádzajúceho súhlasu obce (mesta), keďţe tento bol udelený aţ

dňa 17.1.1992. V súvislosti s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa

22. februára 1999 č. k. -104 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline

zo 14. decembra 1999 sp. zn. , ktorým bola ţalovanému uloţená povinnosť

umoţniť ţalobcom ako nájomcom vstup do prevádzkovej jednotky nachádzajúcej sa v M.

ulici, s obchodným názvom Ľ., cez vstupnú chodbu na prízemí objektu v ktoromkoľvek čase,

uviedol, ţe týmito rozhodnutiami nebol viazaný, pretoţe v ich výroku nebola určená platnosť

resp. neplatnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalobcov rozsudkom zo 4. júna

2009 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku vo veci

samej a vo výroku o trovách štátu potvrdil. Vo výroku o trovách prvostupňového konania

účastníkov ho zmenil a rozhodol aj o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie

prvostupňového rozsudku vo veci samej odôvodnil jeho vecnou správnosťou poukazujúc

na to, ţe absolútne neplatná zmluva o nájme nebytových priestorov nezaloţila ţalovanému

ţiadnu povinnosť, preto ju ţalovaný nemohol porušiť a teda ani spôsobiť ţalobcom škodu.

Neboli tak naplnené základné predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 a 3

Obč. zákonníka a to osobitne predpoklad porušenia právnej povinnosti a príčinnej súvislosti

medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti.

Proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu podal na podnet ţalobcov

mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd

oba rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil

nesprávnym právnym posúdením veci súdmi v základnom konaní. Za nesprávne právne

posúdenie veci označil predovšetkým riešenie právnej otázky platnosti či neplatnosti zmluvy

o nájme nebytových priestorov a ďalej právnej otázky splnenia základného predpokladu

zodpovednosti za škodu a to protiprávneho konania ţalovaného.

V súvislosti so záverom súdov o absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových

priestorov z dôvodu, ţe bola uzavretá bez predchádzajúceho súhlasu obce, vyslovil názor, ţe

dodatočne udeleným súhlasom došlo ku konvalidácii tohto právneho úkonu. Uviedol, ţe

takáto interpretácia zodpovedá účelu právnej úpravy, ktorá v dobe uzavretia zmluvy

vyţadovala obligatórny súhlas obce s nájmom nebytových priestorov. Týmto účelom bola

moţnosť obce v súlade s verejným záujmom ovplyvniť štruktúru, rôznorodosť a potrebnosť

prevádzkarní v určitej lokalite. Ak ale obec udelila súhlas s nájomnou zmluvou hoci aj

dodatočne, odpadol legitímny dôvod dovolávať sa jej neplatnosti. Konajúce súdy mali preto

vec posúdiť tak, ţe ţalobcovia uţívali nebytové priestory na základe platného právneho

úkonu.

Pre prípad, ţe by sa dovolací súd nestotoţnil s právnym názorom o konvalidácii

právneho úkonu, generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci v otázke

nesplnenia základného predpokladu zodpovednosti za škodu a to protiprávneho konania

ţalovaného. Poukazoval na to, ţe konanie ţalovaného napĺňalo znaky protiprávneho konania

a to z dôvodu, ţe v rozpore z ustanoveniami §§ 4 aţ 6 Obč. zákonníka zasiahol do pokojného

stavu. Súkromné právo je totiţ postavené na zásade zákazu svojpomoci a na zásade ochrany

pokojného stavu a drţby. Drţiteľ a detentor veci sú chránení proti zásahom tretích osôb uţ

na skutkovom základe drţby, bez ohľadu na ich právny vzťah k predmetu drţby, pretoţe opak

by znamenal spoločenskú anarchiu. Ţalovaný nemal právo obmedziť drţbu (resp. detenciu)

ţiadnej osoby fakticky uţívajúcej predmetné nebytové priestory. Ţalobcovia, ktorí uţívali

priestory so súhlasom vlastníka (hoci i na základe prípadne neplatnej zmluvy) mali

k predmetu drţby lepšie právo ako ţalovaný, ktorý ţiadne iné (lepšie) právo k nebytovým

priestorom nemal. Okrem toho rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. februára 1999 č. k.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 14. decembra 1999 sp. zn.

bolo právoplatne deklarované, ţe ţalovaný obmedzil prístup ţalobcov

do nebytového priestoru protiprávne. V zmysle boli konajúce súdy viazané

skutkovým a právnym záverom, ţe konanie ţalovaného bolo porušením právnej povinnosti.

Svoju procesnú aktivitu mali zamerať uţ len na posúdenie otázky, či v príčinnej súvislosti

s týmto porušením vznikla ţalobcom škoda.

Ţalobcovia vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa s jeho obsahom v celom rozsahu

stotoţnili.

Ţalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol tento opravný prostriedok

ako neopodstatnený zamietnuť. Poukazoval na to, ţe súdy v základnom konaní vec správne

právne posúdili a ţe generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní predniesol skutkové

tvrdenia o údajnej existencii súhlasu vlastníka nebytových priestorov s ich uţívaním

ţalobcami, ktoré však ţalobcovia netvrdili a ani nenavrhovali dôkazy na ich preukázanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky a ţe je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 v spojení s ) preskúmal oba napadnuté rozsudky, ako aj konanie,

ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je opodstatnené, aj keď

nie zo všetkých v ňom uvedených dôvodov.

Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu,

neţ ktorý správne mal byť pouţitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny

predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyloţil podmienky všeobecne

vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo,

stanovené dispozíciou právnej normy).

Podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka kaţdý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil

porušením právnej povinnosti.

Podľa výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov

a pre všetky orgány, ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre kaţdého.

Základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti fyzických

a právnických osôb v zmysle citovaného ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zákonníka je

porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon). Právna teória vykladá protiprávny úkon ako

prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Obč. zákonník nerozlišuje, či

ide o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu alebo o porušenie

právnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Porušenie právnej povinnosti sa neprezumuje, ale

musí byť poškodeným preukázané. V súdnom konaní je povinnosťou ţalobcu preukázať, ţe

došlo k určitému skutku, z ktorého je vyvodzovaná zodpovednosť ţalovaného za protiprávny

úkon. Posúdenie, či preukázaný skutok je protiprávnym konaním, je posúdením právnym,

ktoré patrí súdu. Poškodený preukazuje skutkové okolnosti, ktoré po právnej stránke hodnotí

súd.

V zmysle citovaného ustanovenia je výrok právoplatného rozsudku

pre súd záväzný, pokiaľ posudzuje (ako predbeţnú otázku) medzi účastníkmi právne vzťahy,

ktoré boli právoplatne vyriešené súdnym rozhodnutím.

V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe ţalobcovia uzavreli dňa

14.1.1992 s J. L. a manţelkou zmluvu o nájme nebytových priestorov (skladových priestorov)

na prevádzkovanie reštauračných sluţieb – predaja piva, ţe ţalovaný uzamknutím

vchodových dverí im zamedzil vstup do predmetu nájmu, v dôsledku čoho v nich nemohli

v dobe od 10.5.1994 do 21.8.1995 vykonávať podnikateľskú činnosť, a ţe právoplatným

rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. februára 1999 č. k. -104 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 14. decembra 1999 sp. zn. bola

ţalovanému uloţená povinnosť umoţniť ţalobcom ako nájomcom vstup do prevádzkovej

jednotky nachádzajúcej sa v M. ulici, s obchodným názvom Ľ., cez vstupnú chodbu na

prízemí objektu, a to v ktoromkoľvek čase.

Pretoţe predmetom konania bol nárok na náhradu škody, bolo povinnosťou ţalobcov

preukázať základné predpoklady tejto zodpovednosti, a to predovšetkým predpoklad

protiprávneho konania ţalovaného. Ţalobcovia vyvodzovali protiprávne konanie ţalovaného

zo skutku, ktorý mal spočívať v tom, ţe uzamknutím vchodových dverí im zamedzil

vo vstupe do nebytových priestorov. Tento skutok bol vykonaním dokazovaním preukázaný,

keďţe ho potvrdil aj sám ţalovaný. Úlohou súdov v základnom konaní tak bolo posúdiť, či

konanie ţalovaného bolo v konkrétnych súvislostiach protiprávnym konaním. Vzhľadom

na skutočnosť, ţe v priebehu konania bola táto otázka právoplatne vyriešená v inom súdnom

konaní, boli súdy v zmysle právoplatným súdnym rozhodnutím viazané.

Pokiaľ v tomto inom konaní bola ţalovanému uloţená povinnosť umoţniť ţalobcom vstup

do nebytových priestorov, bolo tým zároveň skutkovo aj právne deklarované konanie

ţalovaného spočívajúce v zamedzení vstupu ţalobcov do nimi uţívaných nebytových

priestorov ako konanie v rozpore s objektívnym právom, teda protiprávne konanie (ţalobe

bolo vyhovené). Súdy v základnom konaní, pre ktoré bolo riešenie tejto otázky záväzné, mali

preto predpoklad zodpovednosti ţalovaného za škodu a to jeho protiprávne konanie,

povaţovať za splnený, a zaoberať sa uţ len existenciou ďalších predpokladov tejto

zodpovednosti. Záväznosť právoplatných rozhodnutí nemohli odmietnuť nepriamym

spochybňovaním ich správnosti poukazujúc na to, ţe v nich nebola riešená otázka platnosti či

neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov. Princíp právnej istoty vyplývajúci

z pojmu právneho štátu ako aj autorita právoplatných súdnych rozhodnutí vyţadovali ich

dôsledné rešpektovanie. Námietky generálneho prokurátora boli preto v tomto smere v celom

rozsahu opodstatnené.

Podľa názoru dovolacieho súdu, aj keby otázka protiprávneho konania ţalovaného

nebola vyriešená právoplatným súdnym rozhodnutím v inom konaní, nebolo by bez ďalšieho

moţné vylúčiť tento predpoklad zodpovednosti za škodu len poukazom na prípadnú absolútnu

neplatnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov a teda len poukazom na nemoţnosť

porušenia povinnosti vyplývajúcej z tejto zmluvy. Ako uţ bolo uvedené, aplikácia

ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zákonníka prichádza do úvahy nielen v prípade porušenia

povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, ale aj v prípade porušenia povinnosti vyplývajúcej

z právneho predpisu. Takouto povinnosťou môţe byť aj povinnosť neprekročiť medze

dovolenej svojpomoci, prevenčná povinnosť predchádzať škodám, povinnosť rešpektovať

absolútne práva, akými sú vlastnícke právo alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu,

prípadne aj práva odvodené od týchto absolútnych práv (napr. právo detencie) a pod. Aj

námietky generálneho prokurátora týkajúce sa nevyhnutnosti takéhoto právneho

posudzovania veci boli preto dôvodné.

K právnemu názoru generálneho prokurátora o konvalidácii absolútne neplatného

právneho úkonu dovolací súd poznamenáva, ţe platné právo neumoţňuje spätné zhojenie vád

právnych úkonov absolútne neplatných (konvalidáciu). To však nič nemení

na opodstatnenosti podaného mimoriadneho dovolania.

Ďalšími námietkami uplatnenými v mimoriadnom dovolaní, týkajúcimi sa otázky

premlčania resp. čiastočného premlčania uplatneného nároku, sa dovolací súd nezaoberal,

pretoţe by to bolo v tomto štádiu konania predčasné, keďţe prípadne premlčanie nebolo

dôvodom zamietnutia ţaloby.

So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta prvá v spojení s § 243i

ods. 2 rozsudky oboch súdov pre nesprávne právne posúdenie veci a dôsledku toho aj

nedostatočné zistenie skutkového stavu v súvislosti s posúdením ďalších predpokladov

zodpovednosti za škodu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V novom

rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia, aj o trovách pôvodného ako i dovolacieho

konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. augusta 2011

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová