Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obo/104/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beaty

Miničovej a členiek JUDr. Ivany Izakovičovej a Ľubomíry Kúdelovej, v právnej veci žalobcu

R., s. r. o., P., IČO: X., právne zast. advokátskou kanceláriou V. M. & P., s. r. o., P., IČO: X.

proti žalovanému A., spol. s r. o. Č., IČO: X., právne zast. JUDr. D. I., advokátom, N.

o zaplatenie 129 460,50 Eur (3 900 127,02 Sk) istiny s príslušenstvom, na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4. augusta 2010 č. k.

-775, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

4. augusta 2010 č. k. -775 v časti o zaplatenie istiny 125 982,30 Eur s 13%

ročným úrokom z istiny 108 487,68 Eur od 01. 01. 2002 do zaplatenia p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania

v sume 31 611,05 Eur na účet jeho právneho zástupcu.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 04. 08. 2010 č. k. -775

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 129 460,50 Eur s 13%

ročným úrokom z istiny 863,04 Eur od 01. 01. 2002 do zaplatenia, z istiny 108 487,68 Eur

od 01. 01. 2002 do zaplatenia a zo sumy 2 107,81 Eur od 01. 01. 2002 do zaplatenia, všetko

do troch dní. Súd v rozhodnutí uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania vo výške 29 963,57 Eur, na účet advokátskej kancelárie V. M. & P.,

s. r. o., P.

V ďalšom konaní mal súd za preukázané, že medzi V. X., a. s. – pôvodným žalobcom

a štátnym podnikom P. M., P., boli uzavreté úverové zmluvy č. 3/91 zo dňa

17. 09. 1991, 5/91 zo dňa 17. 09. 1991 a č. 8/91 zo dňa 30. 10. 1991. Splatnosť úverov bola

dohodnutá osobitne pre prípad prevodu úverovaného majetku na inú organizáciu v čl. III. bod

7 zmlúv tak, že dlžník sa zaviazal splatiť úver najneskôr ku dňu prevodu. Majetok pôvodného

dlžníka P. M., P., š. p., bol na základe privatizačného projektu predaný Fondom národného

majetku SR spoločnosti G. H., s. r. o., P., v súlade so v platnom

znení s účinnosťou od 01. 07. 1992. Pôvodný dlžník š. p. P. M., P., bol na základe

rozhodnutia Ministerstva poľnohospodárstva a výživy zo dňa 24. 06. 1992, ako zakladateľa,

zrušený dňom 30. 06. 1992 bez likvidácie. Uplynutím dňa, ku ktorému bol š. p. zrušený,

majetok š. p. P. M., P., prešiel do majetku FNM SR. Predajom štátneho podniku (zmluvou

o predaji majetku štátu č. 30/1992) spoločnosti G. H., s. r. o., prešli zo zákona (§ 15 ods. 1

) všetky práva a záväzky zrušeného š. p. na nového vlastníka.

Odstúpením FNM SR od zmluvy o predaji majetku štátu a následným predajom podniku

žalovanému (zmluva o predaji podniku č. 1923/1997) prešli všetky práva a záväzky zrušeného

š. p. P. M., P., na žalovaného. Prevodom majetku pôvodného dlžníka došlo k splneniu

podmienky dohodnutej v čl. III. bod 7 úverových zmlúv, týkajúcej sa splatnosti celého dlhu

z úverových zmlúv. Žalobcovi tým vzniklo právo na zaplatenie zostatku dlhu voči právnemu

nástupcovi pôvodného dlžníka, ktorým bola spoločnosť G. H., s. r. o. a následne voči

žalovanému. Žalovaný ako nový nadobúdateľ š. p. v zmysle čl. II. bod 4 zmluvy o predaji

podniku vstúpil do práv a záväzkov pôvodného dlžníka š. p. P. M., P. Žalovaný nebol

v žiadnom právnom vzťahu so spoločnosťou G. H., s. r. o., a preto nie je ani viazaný

právnymi úkonmi tejto spoločnosti a akékoľvek zmeny právneho vzťahu, vykonané

spoločnosťou G. H., s. r. o., nie sú pre neho záväzné.

Súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca nedostatok

finančných prostriedkov na účte pôvodného dlžníka š. p. P. M., P., preukázal predložením

Súvahy š. p. ku dňu 30. 06. 1992, z ktorej je zrejmé, že k uvedenému dňu mal š. p. na bežnom

účte 72 000,-- Sk. Zo správy V. B., ktorú súd požiadal o zaslanie výpisov z bežných účtov š.

p. P. M., P. (č. 5311-14607-372/0200, č. 1580-14607-372/0200 a č. 4386-14607-372/0200)

vyplýva, že banka nevedie účty označeného subjektu, pričom údaje archivuje desať rokov

a následne ich skartuje (vymazáva).

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že pôvodný dlžník žalobcu ku dňu prevodu

majetku (01. 07. 1992) nemal na účte dostatok finančných prostriedkov, nakoľko zostatok

úverov ku dňu mimoriadnej splatnosti, ktorá nastala prevodom majetku, bol vo výške

3 357 800,-- Sk. Táto skutočnosť spôsobila, že dňom 01. 07. 1992 prestala plynúť premlčacia

lehota a neplynula až do dňa predaja podniku žalovanému, t. j. ku dňu 11. 11. 1997

(12. 11. 1997 nadobudla účinnosť zmluva č. 1923/1997). Následne začala premlčania lehota

plynúť 12. 11. 1997 a keďže žalobca svoje právo na zaplatenie nesplatených úverov

z predmetných úverových zmlúv uplatnil na súde dňa 02. 09. 1998, uplatnil ho včas.

S ohľadom na vyššie uvedený právny záver, je podľa súdu prvého stupňa námietka

premlčania vznesená žalovaným právne bezvýznamná, lebo s poukazom na ust. § 131a

Hospodárskeho zákonníka, mohol žalobca právo uplatniť na súde v čase od 12. 11. 1997

do 11. 11. 2000, on ho uplatnil už 02. 09. 1998.

Súd prvého stupňa preto žalobe, ako dôvodne podanej, vyhovel a žalovaného zaviazal

na zaplatenie nezaplateného zostatku úveru č. 3/91 v sume 26 000,-- Sk, nezaplatených

úrokov z úveru vyčíslených ku dňu 31. 12. 1995 v sume 4 503,73 Sk, ktoré boli dohodnuté

dodatkom č. 1 k tejto zmluve zo dňa 23. 01. 1992, ďalej na zaplatenie nezaplateného zostatku

úveru č. 5/91 vo výške 63 500,-- Sk a nezaplatených úrokov z úveru vyčíslených ku dňu

31. 12. 1995 v sume 10 781,41 Sk, ktoré boli dohodnuté dodatkom č. 1 k tejto zmluve zo dňa

23. 01. 1992, a nakoniec na zaplatenie nezaplateného zostatku z úveru č. 8/91 v sume

3 268 300,-- Sk a úroku z úveru vyčísleného k 31. 12. 1995 v sume 527 042,09 Sk, ktoré boli

dohodnuté dodatkom č. 1 k tejto zmluve zo dňa 20. 01. 1992. Keďže žalovaný je s plnením

v omeškaní, tak ho súd zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle § 141

Hospodárskeho zákonníka, a to z jednotlivých súm istiny vo výške, ako boli dohodnuté

v dodatkoch k úverovým zmluvám č. 3 (k úverovej zmluve č. 3/91), č. 4 (k úverovej zmluve

č. 5/91) a č. 4a (k úverovej zmluve č. 8/91). Z dôvodu, že výška úrokov z omeškania bola

stranami dohodnutá, neprichádza do úvahy aplikácia § 378a ods. 1 Hospodárskeho zákonníka.

Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust.

Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté

rozhodnutie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a uloží žalobcovi povinnosť nahradiť

trovy konania. Uviedol, že v konaní došlo k vade uvedenej v ust. ,

pretože súd prvého stupňa otázku premlčania nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že z ust.

§ 384 Hospodárskeho zákonníka vyplýva, že premlčacia lehota práv banky ako veriteľa

z úverovej zmluvy voči organizácii ako dlžníkovi a voči ručiteľovi neplynie počas doby, keď

na účte, z ktorého sa má pohľadávka banky uhradiť, nie je dostatok prostriedkov na jej

uhradenie. Vzhľadom na to, že dlžníkom z úverovej zmluvy je organizácia, musí ísť

o konkrétny účet organizácie, z ktorého sa má pohľadávka banky uhradiť. Podľa žalovaného

v prejednávanej veci nepochybne bola a ešte stále je splnená podmienka spočívania

premlčacej lehoty, ktorou podmienkou je existencia pohľadávky banky voči organizácii

z úverovej zmluvy. Keďže najneskôr 30. 06. 1992 zanikol účet organizácie, z ktorého sa má

pohľadávka banky uhradiť, od 30. 06. 1992 nemôžu byť podľa žalovaného splnené tie

podmienky spočívania premlčacej lehoty, ktorými podmienkami sú existencia účtu

organizácie a samozrejme nedostatok prostriedkov na účte organizácie, z ktorého účtu sa má

pohľadávka banky uhradiť. Preto podľa žalovaného k spočívaniu premlčacej lehoty

pohľadávky banky voči pôvodnému dlžníkovi P. M. P., š. p., mohlo dôjsť v čase

do 30. 06. 1992, keď ešte existoval účet tohto pôvodného dlžníka.

Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa, aj

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 12. 2008 sp. zn. ,

premlčacia lehota vo vzťahu k celému nesplatenému zostatku úveru začala plynúť

01. 07. 1992, t. j. dňom mimoriadnej splatnosti úveru. Premlčacia lehota teda nezačala plynúť

voči P. M., š. p., ktorá ku dňu 01. 07. 1992 už neexistovala, keďže zanikla

30. 06. 1992. Vzhľadom na to, že premlčacia lehota voči P. M., š. p., nezačala plynúť,

nemohla ani spočívať (neplynúť).

Pokiaľ ide o premlčanie voči spoločnosti G. H., s. r. o., žalovaný uviedol, že táto

spoločnosť uznala svoj záväzok čo malo v zmysle § 132 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka

za následok začatie plynutia novej trojročnej premlčacej lehoty odo dňa uznania, t. j.

23. 07. 1992. Vzhľadom na to, že žalovaný nie je viazaný úkonmi spoločnosti G. H., s. r. o.,

nová premlčacia lehota vo vzťahu k žalovanému neplynie.

V súvislosti s premlčaním voči FNM SR ako zákonnému ručiteľovi za záväzky P. M.,

š. p., trojročná lehota, ktorá začala plynúť dňa 01. 07. 1992, uplynula 01. 07. 1995.

Na základe odstúpenia od zmluvy o predaji majetku štátu, ktoré nadobudlo účinnosť

15. 07. 1996, podľa žalovaného sa FNM SR stal týmto dňom dlžníkom právneho predchodcu

žalobcu v súvislosti s pohľadávkou, ktorá je predmetom tohto konania.

Zmluvou o predaji podniku zo dňa 11. 11. 1997, ktorú žalovaný uzavrel s FNM SR,

žalovaný prevzal okrem iného dlh, ktorého zaplatenia sa domáha žalobca v tomto konaní

od FNM SR ako právneho predchodcu žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný analogicky

poukázal na ust. , podľa ktorého ustanovenia námietky,

ktoré má voči veriteľovi pôvodný dlžník, môže uplatniť aj osoba, ktorá dlh prevzala. FNM SR

by preto mohol voči žalobcovi ako veriteľovi uplatniť námietku premlčania, keďže

pohľadávka, ktorá je predmetom konania, sa voči nemu premlčala už 01. 07. 1995. Podľa

uvedeného ustanovenia má túto námietku premlčania voči veriteľovi aj žalovaný, ako nový

dlžník veriteľa. Vzhľadom na to, že žalovaný v konaní riadne uplatnil námietku premlčania,

nemôže podľa žalovaného súd žalobcovi jeho právo priznať.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie

potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a priznať mu trovy odvolacieho konania. Uviedol,

že súd prvého stupňa v zmysle právneho záveru odvolacieho súdu (obsiahnutého v uznesení

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 12. 2008 sp. zn. )

neprihliadol na právne úkony G. H., s. r. o. a správne ustálil začiatok plynutia premlčacej

doby, ako aj jej spočívanie vo vzťahu k pôvodnému dlžníkovi P. M., š. p. Tvrdenia

žalovaného o započítaní si premlčacej doby FNM SR považuje žalobca za nesprávne

a účelové, nakoľko záväzok pôvodného dlžníka P. M., š. p., bol prevodom majetku na G. H.,

s. r. o., postúpený spolu s týmto majetkom, a teda od tohto momentu FNM SR nemohol ručiť

za záväzok pôvodného dlžníka P. M., š. p., nakoľko tento záväzok už na štátnom podniku

nespočíval. Zákonné ručenie FNM SR za záväzky pôvodného dlžníka P. M., š. p., uvádzané

žalovaným, sú teda podľa žalobcu irelevantné vzhľadom na skutočnosť, že záväzok tohto

štátneho podniku bol postúpený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1

v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je

čiastočne dôvodné.

Z obsahu spisu sa zisťuje, že žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 02. 09. 1998,

uplatnil právny predchodca žalobcu voči žalovanému právo na zaplatenie spornej čiastky

3 900 127,23 Sk, z titulu nezaplateného zostatku poskytnutých úverov, a to na istine z Ú.

zmluvy č. 3/91 vo výške 26 000,-- Sk a dohodnutých úrokoch v sume 4 503,73 Sk, na istine

z Ú. zmluvy č. 5/91 vo výške 63 500,-- Sk a dohodnutých úrokoch v sume 10 781,41 Sk a na

istine z Ú. zmluvy č. 8/91 vo výške 3 357 800,-- Sk a dohodnutých úrokoch vo výške

527 042,09 Sk.

Predmetné úverové zmluvy uzavreli právny predchodca žalobcu (V. X., a. s.) a P. M.,

š. p. P., a to úverovú zmluvu č. 3/1991 dňa 17. 09. 1991 (č. l. 30 spisu), Ú. zmluvu č. 5/91 dňa

17. 09. 1991 (č. l. 34 spisu) a úverovú zmluvu č. 8/19991 dňa 30. 10. 1991 (č. l. 38 spisu).

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pôvodný dlžník P. M., š. p., P., bol

rozhodnutím zakladateľa zrušený dňom 30. 06. 1992 bez likvidácie a jeho majetok bol

na základe privatizačného projektu predaný Fondom národného majetku Slovenskej republiky

spoločnosti G. H., s. r. o., v súlade so s účinnosťou 01. 07. 1992, ktorá

zmluvou o predaji majetku štátu č. 30/1992 (č. l. 14 spisu) vstúpila do práv a záväzkov

pôvodného dlžníka. Odstúpením od tejto zmluvy Fondom národného majetku Slovenskej

republiky a následným predajom podniku žalovanému (zmluva o predaji podniku č.

1923/1997 na č. l. 110 spisu) prešli práva a záväzky zrušeného š. p. na žalovaného.

Medzi účastníkmi konania nebol sporný dlh žalovaného, ale jedinou spornou

skutočnosťou zostala otázka jeho premlčania, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa skúmal

na námietku žalovaného.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v ďalšom konaní dospel k záveru, že

námietka premlčania uplatneného práva žalobcu nebola vznesená dôvodne, ktorý záver

dovodil zo skutočnosti, že ku dňu prevodu majetku (01. 07. 1992) nemal pôvodný dlžník

na účte s poukazom na ust. § 384 Hosp. zák. dostatok finančných prostriedkov, ktorá

skutočnosť spôsobila, že týmto dňom prestala plynúť premlčacia lehota, ktorá neplynula až

do dňa predaja podniku žalovanému, t. j. ku dňu 11. 11. 1997, a preto žalobca dňom

02. 09. 1998 podal žalobu v trojročnej premlčacej lehote.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so žalovaným, že právny dôvod

spočívania premlčacej lehoty, konštatovaný súdom prvého stupňa, vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, avšak nestotožnil sa s jeho tvrdením, že právo žalobcu je v celom

rozsahu premlčané.

Súd prvého stupňa, ako už i Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej veci

judikoval, správne posudzoval premlčanie práva žalobcu podľa Hospodárskeho zákonníka,

ktorým sa s poukazom na ust. § 763 ods. 1 Obch. zák. spravujú predmetné právne vzťahy

a tiež právo z nich vzniknuté.

Spočívanie premlčacej lehoty do momentu predaja podniku žalovanému, bez zreteľa

k predchádzajúcemu predaju majetku štátu, však oporu v tomto právnom predpise nemá.

Nepochybne totiž prvý kupujúci G. H., s. r. o., zmluvou o predaji majetku štátu vstúpil

do práv a záväzkov pôvodného dlžníka, ktorým predajom súčasne začala plynúť premlčacia

lehota prevzatého záväzku, pretože splatnosť celého dlhu nastala od účinnosti tejto zmluvy

s poukazom na čl. III. bod 7 predmetných úverových zmlúv, ako to správne namieta

i žalovaný.

Skutočnosť, že Fond národného majetku Slovenskej republiky následne od tejto

zmluvy odstúpil, ktorým momentom zmluva o predaji majetku štátu zanikla, nemá vplyv

na už začaté plynutie premlčacej lehoty.

Žalovaný zmluvou o predaji podniku podľa jej čl. II. bod 4/ s vlastníckym právom

k majetku podniku prevzal všetky práva a záväzky, súvisiace s týmto majetkom, ktoré vznikli

štátnemu podniku P. M. v P., a teda tiež právo namietať premlčanie záväzku.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 384 Hosp. zák., podľa

ktorého pri právach banky z poskytovania úverov a pri právach proti ručiteľovi neplynie

premlčacia lehota, pokiaľ na účte, z ktorého sa majú tieto pohľadávky uhradiť, nie je dostatok

prostriedkov na ich úhradu.

Žalobca, ktorý rozporoval námietku premlčania práva, doložil do spisu výpisy

zo sporného úverového účtu, za obdobie od 03. 06. 1994 do 04. 08. 1997, na ktorý účet

právny predchodca žalobcu pri prevzatí záväzkov úvery preúčtoval (čl. 3 protokolov

o prevzatí záväzku podľa z 23. 07. 1992, uzavretých právnym

predchodcom žalobcu a spoločnosťou G. H., s. r. o.).

Tvrdenie žalovaného o tom, že pôvodný úverový účet bol zrušený, pre ktorý dôvod by

podmienka ust. § 384 Hosp. zák. nebola naplnená, z uvedeného dôvodu neobstojí a naviac

takýto dôvod by zjavne spĺňal úmysel zákonodarcu.

Z takto predloženého dôkazu Najvyšší súd Slovenskej republiky po zopakovanom

dokazovaní zistil, že na účte, z ktorého mala byť pohľadávka žalobcu po predaji majetku štátu

uhradená, nebol v uvedenom období od 03. 06. 1994 do 04. 08. 1997 dostatok finančných

prostriedkov k úhrade splatnej pohľadávky žalobcu z úveru č. 8/1991 v celkovej výške

125 982,30 Eur (3 795 342,47 Sk), ktorú plusový stav účtu žiaden z uvedených dní

nedosahoval. Nepochybne preto premlčacia lehota tejto pohľadávky v tomto čase neplynula.

Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že premlčacia lehota začala plynúť

od 01. 07. 1992 (kedy účinnosťou zmluvy o predaji majetku štátu bol splatný uvedený dlh)

a tiež skutočnosti, že žaloba bola doručená súdu prvého stupňa dňa 02. 09. 1998, je zrejmé, že

žalobca podaním žaloby uplatnil svoje právo na zaplatenie úveru č. 8/1991 vo výške

125 982,30 Eur v trojročnej premlčacej lehote podľa § 131a v spojení s § 131d Hosp. zák.

Pokiaľ preto súd prvého stupňa žalobe v tejto časti, vrátane dohodnutého úroku

z istiny vyhovel, rozhodol tak v súlade s právnym predpisom a Najvyšší súd Slovenskej

republiky z uvedených dôvodov rozsudok Krajského súdu v Trenčíne v tejto časti podľa § 219

ako vecne správny potvrdil.

Pretože na pohľadávky z úverov č. 3/91 a č. 5/91, ktoré ako samostatné právne vzťahy

bolo potrebné posudzovať osobitne, v už uvedenom období bol na účte dostatok

prostriedkov, keď od 03. 06. 1994 do 07. 05. 1996 až na niektoré dni plusový stav účtu bol

vyšší než tieto pohľadávky žalobcu, nepochybne pre tento dôvod uplynula ich premlčacia

lehota.

V danom prípade nebolo možné dovodiť ani, že uznaním týchto záväzkov začala

plynúť desaťročná premlčacia lehota v zmysle § 131b ods. 6 Hosp. zák. Žalobca síce v konaní

doložil protokoly o prevzatí záväzku medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou

G. H., spol. s r. o. z 23. 07. 1992 (č. l. 29, 33 a 37 spisu) s uznaním záväzku.

Z uvedeného uznávacieho prejavu však nevyplýva, že táto spoločnosť záväzok z úverov

uznala čo do dôvodu a rozsahu, ktorý pre účinnosť uznávacieho prejavu predpokladá ust.

§ 132 ods. 1 Hosp. zák., preto mu nemožno priznať ani účinky plynutia novej premlčacej

lehoty.

Z tohto dôvodu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaoberal ani námietkou

žalovaného, že týmto právnym úkonom nemôže byť viazaný, pretože do práv a záväzkov

prvého kupujúceho nevstúpil.

Pre úplnosť sa však žiada uviesť, že platnosť právnych úkonov do zániku zmluvy

o predaji majetku štátu, ktorá sa inak spravovala , nie je dotknutá

a že žalovaný zmluvou o predaji podniku tento nadobudol do vlastníctva potom, čo

vlastníctvo k tomuto majetku prešlo spätne na Fond národného majetku Slovenskej republiky

ako predávajúceho (čl. I. zmluvy), ktorý vo vzťahu k veriteľom je ručiteľom. Podľa čl. II. bod

4 uvedenej zmluvy prevzal len práva a tiež záväzky zrušeného štátneho podniku, ktoré

existujú, a nie nové práva a záväzky, ktoré v súvislosti s prevádzkovaním podniku

po privatizácii nadobudol a prevzal iný kupujúci, a ktoré zostali v platnosti a tento je nimi

viazaný.

Keďže žalovaný v časti žaloby z úverov č. 3/91 a č. 5/91 vzniesol dôvodne námietku

premlčania práva, Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne podľa 220 zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1, 2

v spojení s tak, že žalobcovi priznal náhradu účelne vynaložených trov

prvostupňového konania v celkovej výške 29 963,57 Eur, pozostávajúcich zo zaplatených

súdnych poplatkov spolu vo výške 24 597,32 Eur a trov právneho zastúpenia za 3 úkony

právnej služby po 679,14 Eur, 2 x paušálnej náhrady po 4,51 Eur, a 1 x po 4,97 Eur, 3 x 19%

DPH po 129,03 Eur, náhrady za stratu času za 8 polhodín 150,56 Eur, cestovného 36,18 Eur

podľa vyhl. č. , tiež odmenu za 3 úkony právnej služby po 679,14 Eur,

paušálnu náhradu 3 x 7,21 Eur, 19% DPH vo výške 130,40 Eur, 2 x náhradu za stratu času

po 96,16 Eur, cestovného 24,55 Eur a cestovného 27,46 Eur, 19% DPH 1 x 153,34 Eur a 1 x

153,89 Eur podľa vyhl. č. a tiež náhradu trov odvolacieho konania v celkovej

sume 1 647,48 Eur za 2 úkony právnej služby po 679,14 Eur, 1 x paušálna náhrada 7,21 Eur

a 1 x paušálna náhrada 7,41 Eur a 20% DPH po 137,31 Eur a 137,27 Eur podľa vyhl. č.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 18. augusta 2011

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová