Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/23/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

p

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu, v právnej veci navrhovateľa: M. S., nar. X., štátny príslušník Namíbijskej republiky,

t. č. miestom pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov S., zastúpený Advokátskou

kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru

Prešov, Ľubochnianska č. 2, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu

č. p. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-7-004/2011 zo dňa 26.01.2011, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -50 zo dňa 16.03.2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -50 zo dňa 16. marca 2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu

č. p. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-7-004/2011 zo dňa 26. januára 2011 z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške

123,50 Eur k rukám jeho právneho zástupcu, v lehote tridsiatich dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. -50 zo dňa 16.03.2011 potvrdil

rozhodnutie č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-7-004/2011 zo dňa 26.01.2011, ktorým odporca podľa

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, v platnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňa

26.01.2011 navrhovateľa na dobu najviac šesť mesiacov, do doby realizácie súdneho

vyhostenia a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S. (ďalej v texte aj len

„útvar“).

Krajský súd v rozhodnutí uviedol, že vzhľadom na dôkazy, vykonané v správnom

a súdnom konaní, bolo zrejmé, že v prípade zaistenia navrhovateľa boli splnené všetky

zákonom aj medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre zaistenie osoby.

Navrhovateľ bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. značky -

IČS 8111000087 zo dňa 26.01.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.01.2011, uznaný

vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. l písm. c)

– bez povolenia a bez vážneho dôvodu sa neoprávnene zdržiaval na území

Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), hoci mu bol pobyt na území SR zakázaný. K tomu

krajský súd z predmetného trestného rozkazu doplnil, že skutok spočíval v tom, že dňa

24.01.2011 pri kontrole hliadky polície v Bardejove navrhovateľ nevedel hodnoverne

preukázať svoju totožnosť a nemal pri sebe cestovný doklad, ani doklad totožnosti

a lustráciou bolo zistené, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru

Poprad č. p. UHCP-RHCP-PO-CP-PP-ZVC-1-3/2010 zo dňa 08.03.2010, v spojení

s rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov zo dňa 31.05.2010

č. p. UHCP-PO-HCP-23-063/2010, právoplatným dňa 07.06.2010, bol navrhovateľ

administratívne vyhostený a bol mu uložený zákaz vstupu na územie SR do 07.06.2015. Za to

mu bol uložený trest vyhostenia z územia SR v trvaní osem rokov. Dňa 26.01.2011 bol

navrhovateľ prepustený okresným súdom zo zadržania za účelom realizácie výkonu trestu

vyhostenia.

K námietke, že odporca v rozhodnutí neskúmal efektívnosť a účelnosť zaistenia,

krajský súd uviedol, že odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ sa zdržiava

na území SR neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a uložený trest vyhostenia nie je

možné v krátkej dobe realizovať. Krajský súd zdôraznil, že o zaistení navrhovateľa v zmysle

zákona bolo rozhodnuté ešte v deň jeho prepustenia zo zadržania v zmysle Trestného

poriadku a navrhovateľ ani v čase pojednávania krajského súdu nevedel predložiť cestovný

doklad, o ktorom tvrdil, že ho má a tvrdil, že ani v priebehu trestného konania ho nevedel

predložiť, pretože ho mala jeho priateľka, ktorá sa v tom čase mala nachádzať v Taliansku.

Takéto odvolacie tvrdenie navrhovateľa považoval krajský súd za účelové, rovnako ako

tvrdenie, že odporu voči trestnému rozkazu sa vzdal iba preto, že bol na neho robený nátlak

zo strany sudcu (navyše v prítomnosti prokurátorky a zapisovateľky).

Krajský súd ďalej uviedol, že odporca postupoval správne a v súlade so zákonom,

v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia navrhovateľa pre výkon trestu vyhostenia

a zároveň bola preukázaná dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody,

spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru. Zdôraznil, že súd sa v rámci prieskumu

rozhodnutia o zaistení cudzinca musí obmedziť len na posúdenie splnenia zákonných

podmienok pre vydanie takéhoto rozhodnutia správnym orgánom, t. j. či bola splnená

podmienka existencie rozhodnutia o administratívnom alebo trestnom vyhostení a v prípade

navrhovateľa existuje popri rozhodnutí o trestnom vyhostení, za účelom realizácie ktorého bol

navrhovateľ zaistený, aj rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení.

Krajský súd podotkol, že po formálnej stránke odporca pochybil, keď vo výroku

rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa zaisťuje do doby realizácie súdneho vyhostenia, hoci

správne malo byť uvedené, že sa zaisťuje na účel výkonu trestu vyhostenia, avšak bolo to

zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a keďže toto formálne pochybenie nemalo

vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia po materiálnej stránke a navrhovateľ

v opravnom prostriedku toto pochybenie nenamietal, krajský súd napadnuté rozhodnutie

potvrdil ako vecne správne a zákonné podľa Občiansky

súdny poriadok, v platnom znení (ďalej len „“).

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas, prostredníctvom svojho právneho

zástupcu, odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu a jemu

predchádzajúce rozhodnutie odporcu zrušil, vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a zaviazal

odporcu na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 123,50 Eur.

V odvolaní uviedol, že považuje rozsudok krajského súdu za nezákonný z dôvodov

uvedených v a a to, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa názoru navrhovateľa sa krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku vyporiadal

iba s prvou a druhou námietkou obsiahnutou v podanom opravnom prostriedku. Námietke

neskúmania efektívnosti a účelnosti zaistenia sa však odporca nevenoval napriek tomu, že túto

povinnosť mu ukladá čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“), ktorý má v zmysle prednosť pred

zákonmi SR. Navrhovateľ podotkol, že súd za žiadnych okolností nesmie túto povinnosť plniť

miesto odporcu a ani v tejto otázke nahrádzať odôvodnenie jeho rozhodnutia. Rozhodnutie

o zaistení je rozhodnutím pozbavujúcim navrhovateľa jeho osobnej slobody, teda takým

rozhodnutím, ktoré musí spĺňať podmienky stanovené čl. 5 Dohovoru, t. j. okrem iného

podmienku efektívnosti a účelnosti a skutočnosť, že odporca sa o týchto podmienkach

nezmienil, svedčí o nezákonnosti jeho rozhodnutia a následne aj nezákonnosti rozsudku súdu.

Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva –

Singh proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005 a Ali proti

Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 05.08.1998.

Navrhovateľ ďalej poukázal na absenciu odôvodnenia rozhodnutia o zaistení

s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z ktorého vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania,

poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal

s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami

k vykonaným dôkazom a touto námietkou sa krajský súd nijakým spôsobom nezaoberal.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní uviedol, že na pojednávaní jeho právny zástupca

poukázal na skutočnosť, že odporca pri rozhodovaní o zaistení nijakým spôsobom

neprihliadal na tzv. návratovú smernicu - smernicu Európskeho parlamentu a Rady

2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych

príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len

„Smernica“ alebo „návratová smernica“), ktorá v čl. 15 ustanovuje, kedy je možné zaistiť

cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate; sú tu uvedené len dva dôvody –

existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo

odsunu. Z rozhodnutia odporcu však nebolo zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa

alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu návratu. Odporca tieto skutočnosti neskúmal a ani

uvedenú smernicu v rozhodnutí nespomínal. Krajský súd sa touto námietkou nezaoberal a tak

nevykonal navrhnutý dôkaz, potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Navrhovateľ tiež uviedol, že je držiteľom cestovného dokladu – jeho cestovný doklad

je v rukách polície Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v S. a tak nebolo pravdivé

tvrdenie odporcu, že navrhovateľ je osobou bez cestovného dokladu, čím odporca

nedostatočne zistil skutočný stav veci.

Na záver odvolania navrhovateľ uviedol, že žiada o urýchlené rozhodnutie v zmysle

čl. 5 ods. 4 Dohovoru a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -52

z 10.04.2008.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril prípisom zo dňa 06.05.2011, v ktorom

uviedol, že s námietkou neskúmania efektívnosti a účelnosti zaistenia odporcom a tým

nezákonnosti napadnutého rozhodnutia nesúhlasí, nakoľko sa zaoberal účelnosťou

a efektívnosťou zaistenia navrhovateľa a dospel k záveru, že jeho zaistenie je efektívne

a účelné, keďže navrhovateľ sa na území SR zdržiaval neoprávnene, nedisponoval platným

cestovným dokladom a trestným rozkazom okresného súdu mu bol uložený trest vyhostenia

v trvaní osem rokov. Odporca poukázal na dôvod vydania trestného rozkazu, ktorým bolo

marenie výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR

č. p.: UHCP-RHCP-PO-CP-PP-ZVC-1-3/2010 zo dňa 08.03.2010, vydaného Oddelením

cudzineckej polície Policajného zboru Poprad. Navrhovateľ v minulosti dobrovoľne nesplnil

povinnosť vycestovať z územia SR a po prepustení z útvaru od konca mája 2010

do 26.01.2011, kedy bol zadržaný, sa na území SR zdržiaval nelegálne. Vzhľadom

na uvedené považoval odporca zaistenie navrhovateľa za efektívne a účelné a v súlade

s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 15 ods. 1 písm. b) Smernice, keďže vzhľadom

na doterajšie konanie navrhovateľa je predpoklad, že sa bude vyhýbať alebo brániť procesu

prípravy návratu alebo odsunu.

Podľa názoru odporcu obsahuje napadnuté rozhodnutie odôvodnenie, v ktorom je

opísaný predmet konania, sú uvedené skutkové zistenia, ako aj dôkazy, z ktorých správny

orgán vychádzal.

K námietke ohľadne cestovného dokladu navrhovateľa odporca uviedol,

že navrhovateľ v čase, kedy bolo rozhodované o jeho zaistení, cestovný doklad nemal pri sebe

a nemal ho ani v konaní pred súdom.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom

rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych

orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti

„Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ

v tretej hlave piatej časti nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti s výnimkou

( ).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa

24.01.2011 o 12.20 hod. kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru

Bardejov, pričom nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť, nemal pri sebe cestovný

doklad ani doklad totožnosti a následnou lustráciou bolo zistené, že rozhodnutím Oddelenia

cudzineckej polície Policajného zboru Poprad č. UHCP-RHCP-PO-CP-PP-ZVC-1-3/2010

zo dňa 08.03.2010 v spojení s rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície

Prešov č. UHCP-PO-HCP-23-063/2010 zo dňa 31.05.2010, právoplatným dňa 07.06.2010,

bol administratívne vyhostený a bol mu uložený zákaz vstupu na územie SR do 07.06.2015.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol dňa 26.01.2011 Okresným súdom Prešov (trestným

rozkazom sp. zn. ) uznaný vinným z marenia výkonu rozhodnutia iného orgánu

verejnej moci tým, že sa bez povolenia a bez vážneho dôvodu neoprávnene zdržiaval

na území SR, hoci mu bol pobyt na území SR zakázaný a bol mu uložený trest vyhostenia

z územia SR v trvaní osem rokov podľa § 348 ods. 1 písm. c) v spojení s § 65 ods. 1 a 3

. Navrhovateľ sa vzdal práva podať proti trestnému rozkazu odpor, okresný

súd vydal príkaz na jeho prepustenie zo zadržania a hliadkou Oddelenia cudzineckej polície

Policajného zboru Prešov bol predvedený na oddelenie k realizácii uvedeného trestného

rozkazu – preskúmavaným rozhodnutím č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-7-004/2011 zo dňa

26.01.2011 bol zaistený na dobu najviac šesť mesiacov a umiestnený v útvare.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odporca uviedol, že vzhľadom k tomu,

že sa navrhovateľ zdržiaval na území SR neoprávnene, bol bez platného cestovného dokladu

a bol mu uložený trest vyhostenia, ktorý nie je možné v krátkej dobe realizovať, bolo

rozhodnuté o jeho zaistení.

Proti rozhodnutiu o zaistení podal navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský súd

v Košiciach, ktorý rozsudkom č. k. -50 zo dňa 16.03.2011 rozhodnutie odporcu

potvrdil.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR“) ako súd odvolací

( ) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné zmeniť. Rozhodol

jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

v spojení s s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. augusta 2011 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-7-

004/2011 zo dňa 26.01.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte

cudzincov zaistil navrhovateľa na dobu najviac šesť mesiacov, do doby realizácie súdneho

vyhostenia a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S. Preto primárne, v

medziach odvolania, preskúmal Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie odporcu, a to najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými

námietkami navrhovateľa, uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného

rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť

cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť

mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12

mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho

administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne

nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad

v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. (§ 62

ods. 3 zákona o pobyte cudzincov)

Podľa § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať

po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia a je povinný zaisteného cudzinca

bez zbytočného odkladu prepustiť, ak zanikol účel zaistenia, na základe rozhodnutia súdu

alebo ak uplynula lehota zaistenia.

Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť

naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon

správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.

Najvyšší súd SR vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci z nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) č. k. -81 zo dňa

19. októbra 2010, ktorý rozhodoval v obdobnej veci (rozdiel bol v tom, že v preskúmavanom

prípade išlo o výkon trestu vyhostenia a nie o výkon administratívneho vyhostenia),

pričom uviedol: „Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie

o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé,

či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je

v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu,

aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie

konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj

nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom,

ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu

neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu

do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje

podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna

úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto

skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve

naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie

o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1

písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého

konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“

Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát

zaoberal aj ESĽP – napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark, Abdolkhani and

Karimnia v. Turkey. Ústavný súd navyše poukázal aj na české prípady, rozhodované

Nejvyšším správním soudem - rozsudok č. k. -61 a rozsudok č. k. 2 As 80/2009-

66.

Na základe vyššie citovanej časti odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR konštatoval

Najvyšší súd SR, že v predmetnej veci došlo k pochybeniu zo strany správneho orgánu aj

krajského súdu. Správny orgán sa otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa vôbec nezaoberal

a napriek tomu, že bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa navrhovateľovou námietkou

účelnosti a efektívnosti zaistenia, a to najmä z pohľadu reálnosti jeho vyhostiteľnosti, krajský

súd iba uviedol: „K odvolacej námietke, že odporca v svojom rozhodnutí neskúmal efektívnosť

a účelnosť zaistenia, je potrebné uviesť, že odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol,

že navrhovateľ sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného

cestovného dokladu a uložený trest vyhostenia nie je možné v krátkej dobe realizovať.“

Najvyšší súd SR považoval za potrebné reagovať aj na námietku navrhovateľa,

týkajúcu sa neprihliadania na ustanovenia návratovej smernice zo strany správneho orgánu

a prvostupňového súdu. S účinnosťou odo dňa 15. januára 2010 bol novelizovaný zákon

o pobyte cudzincov, pričom cieľom zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o pobyte

cudzincov, bola práve transpozícia nových právnych predpisov Európskej únie, vrátane

návratovej smernice. Spomínaná smernica by bola priamo účinná iba v prípade, že by nebola

transponovaná riadne alebo včas, čo sa však nestalo a tak priamy účinok nemá, tzn.,

že správny orgán správne vychádzal zo zákona o pobyte cudzincov, do ktorého bola táto

smernica transponovaná.

Navrhovateľ navyše v odvolaní nesprávne uviedol, že návratová smernica v čl. 15

ustanovuje iba dva dôvody, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie

o návrate, a to existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy

návratu alebo odsunu. Uvedené tvrdenie je nesprávne, keďže čl. 15 ods. 1 smernice znie:

„Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej

prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej

krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať

proces odsunu, a to najmä keď:

a) existuje riziko úteku, alebo

b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu

prípravy návratu alebo odsunu.

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú

prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“

Z uvedenej citácie nie je možné vyvodzovať, že existujú iba dva dôvody zaistenia (ako

to uvádza navrhovateľ), ale že je možné cudzinca zaistiť najmä z týchto dvoch dôvodov,

pričom iné dôvody smernica nevylučuje.

K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu ohľadne cestovného dokladu

navrhovateľa odvolací súd konštatoval, že v zmysle veta prvá je

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia a v čase vydania tohto rozhodnutia sa navrhovateľ

nevedel preukázať žiadnym cestovným dokladom ani iným dokladom totožnosti (sám

pri podaní vysvetlenia dňa 26.01.2011 uviedol: „Na otázku, či pri sebe mám cestovný doklad

alebo iný doklad uvádzam, že nemám“).

Avšak vzhľadom k tomu, že účelnosťou a efektívnosťou zaistenia

a vyhostiteľnosťou navrhovateľa sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené

podmienky pre jeho zaistenie, hoci formálne existovalo právoplatné rozhodnutie

o uložení trestu vyhostenia navrhovateľovi. Z uvedeného dôvodu mal krajský súd

1110Sža/23/2011

dospieť k záveru, že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí touto vadou,

ktorá bola spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci

na ďalšie konanie.

Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku č. k. -50 zo dňa 16.03.2011 tak, že je

účelné rozhodnutie odporcu č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-7-004/2011 zo dňa 26.01.2011 zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie ( veta prvá v spojení s

).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 250k ods. 1

v spojení s , , a O. s. p a

ods. 1 veta prvá tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal právo

na náhradu trov konania podľa vyčíslenia jeho právneho zástupcu v sume 123,50 Eur.

Náhradu trov je odporca povinný zaplatiť do rúk právneho zástupcu navrhovateľa v zmysle

v spojení s veta prvá v lehote tridsiatich dní

od právoplatnosti tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 23. augusta 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková