Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžo/20/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy

Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci

žalobcu: J. Š., J., právne zastúpený JUDr. T. V., advokátkou, B., proti žalovanému:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-70/PK-2009 zo dňa 24. júla 2009, konajúc

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -62 zo dňa

2. marca 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -62 zo dňa 2. marca 2011 m e n í tak, že podľa

z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. SLV-70/PK-2009 zo dňa 24. júla 2009 a vec vracia

žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania podľa vyčíslenia

v samostatnom uznesení.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

SR) rozhodnutie žalovaného č. SLV-70/PK-2009 zo dňa 24. júla 2009, ktorým bol zamietnutý

rozklad žalobcu a bol potvrdený personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 141 zo dňa

09.04.2009 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,

Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky

a Železničnej polície v platnom znení (ďalej len ).

Dôvodom prepustenia bola tá skutočnosť, že žalobca dňa 21.03.2009 v rámci výkonu

štátnej služby v čase asi o 11:40 hod. na Južnej triede v Košiciach v budove Obvodného

oddelenia PZ Košice – Juh, potom čo bola obmedzená osobná sloboda M. B., I. K., K. Z., O.

H., O. Ž. a T. Ž. a ich predvedení do budovy, spoločne s ďalšími tam prítomnými

príslušníkmi PZ, za využitia dvoch služobných psov na vodítkach bez náhubkov, prinútili

tieto mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli donaha a aby sa navzájom udierali

do rôznych častí tela. V tomto konaní žalobca ostatným príslušníkom PZ nezabránil a ani to

neoznámil nadriadeným.

Krajský súd vykonaním súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí ako

i procesného postupu predchádzajúceho ich vydaniu dospel k názoru, že služobné orgány

vykonali v správnom konaní dokazovanie zákonom prípustným spôsobom a v dostatočnom

rozsahu a zo zisteného skutkového stavu vyvodili správny právny záver, že sa žalobca

dopustil svojim konaním porušenia služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým

spôsobom. Podľa prvostupňového súdu je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé,

ako žalovaný vyhodnotil výpovede žalobcu, T. Ž., I. K., K. Z., M. B., O. H., O. Ž., na základe

akých dôkazov považoval za preukázané, že žalobca sa dopustil zvlášť hrubého porušenia

služobnej prísahy v tom, že nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď sa ako

policajt v rámci výkonu služby zúčastnil ponižujúceho zachádzania s mladistvými a

maloletými osobami, nezabránil tomuto konaniu a ani ho neoznámil. Samotná táto skutočnosť

bola podľa názoru prvostupňového súdu dostačujúca pre vyvodenie personálnej

zodpovednosti voči žalobcovi a pre postup podľa Z.

z.

Podľa názoru prvostupňového súdu sa žalovaný v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v rozklade a svoje

závery náležite odôvodnil.

Krajský súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkazov ministrom vnútra SR ako najvyšším

nadriadeným žalobcu s personálnou právomocou, ktorému ako jedinému prislúcha právo

hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, pričom v realizácii tejto právomoci je nezastupiteľný.

Prvostupňový súd zdôraznil, že posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej disciplíny

resp. služobných povinností je predmetom správneho uváženia zo strany ministra a súdu

neprináleží toto diskrečné oprávnenie správneho orgánu nahrádzať vlastnou úvahou, nakoľko

by tým vstupoval do právomoci služobného orgánu, ktorá súdu nepatrí.

Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal prostredníctvom právnej zástupkyne

v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/

(ďalej len „OSP“) a navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť tak,

že rozhodnutie žalovaného č. SLV-70/PK-2009 zo dňa 24.07.2009 ako i personálny rozkaz

ministra vnútra SR č. 141 zo dňa 09.04.2009 zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

Žalobca považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za nesprávne a namieta zákonnosť oboch

personálnych rozhodnutí z dôvodu:

nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného a personálneho rozkazu z dôvodu

nedostatočného vecného opísania skutku v odôvodneniach týchto rozhodnutí,

ktorý bol dôvodom na vydanie napadnutých rozhodnutí,

nedostatočne zisteného skutkového stavu veci s poukazom na nepoužiteľnosť

videozáznamov,

nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania,

nedostatočné odôvodnenie rozsudku,

nevykonanie žalobcom na pojednávaní predloženého dôkazu – znaleckého

posudku.

Žalobca poukazuje na znenie ustanovení a ,

pričom namieta, že v tomto smere prvostupňový súd napadnuté rozhodnutia žalovaného

v medziach žaloby nepreskúmal.

Podľa žalobcu, žalovaný v napadnutých rozhodnutiach nezdôvodnil, prečo ako dôkaz

odmietol jeho výpoveď obsiahnutú v dvoch úradných záznamoch zo dňa 07.04.2009

a 08.04.2009, taktiež nezdôvodnil, v čom bola jeho výpoveď nepravdivá, nevierohodná

a akým spôsobom bola jeho obrana svedeckými výpoveďami uvádzaných svedkov vyvrátená,

keď okrem mena a priezviska svedkov nič viac z ich výpovedí, ktorými by preukazovali

žalobcovu údajnú účasť na protiprávnom konaní, správny orgán v napadnutom rozhodnutí

neuvádza. Napádané rozhodnutia sa vo svojich odôvodneniach nevysporiadali s rozpormi

vo svedeckých výpovediach a výpoveďou žalobcu. Žalobca taktiež namieta, že nebol

prítomný pri vypočúvaní uvedených svedkov ohľadne jeho priamej prítomnosti v miestnosti

v čase protiprávneho konania, ktoré sa mu kládlo za vinu.

Podľa názoru žalobcu plán služieb, hliadková kniha, úradné záznamy potvrdzovali to,

že on v inkriminovanom čase vykonával štátnu službu, podieľal sa na zadržaní osôb, pomáhal

pri vyhotovovaní úradných záznamov, ale nie to, že by sa dopustil skutku, ktorý bol dôvodom

na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ.

Žalobca poukazuje na to, že svoju činnosť v rámci služby vysvetlil v úradnom

zázname zo 07.04.2009 ako i z 08.04.2009, ktoré sú súčasťou spisu, opísal v nich priebeh

služby dňa 21.03.2009 od 06.00 hod. do 18.00 hod., kedy vykonával hliadkovú službu

motorovým vozidlom spolu s npráp. V. a nstrm. O.. Po obmedzení osobnej slobody 6 osôb,

ktoré sa mali údajne dopustiť na staršej žene lúpežného prepadnutia, sa po ich predvedení na

OO PZ Košice-Juh, spoločne s nstržm. O. odobral do zadnej miestnosti spracovať úradný

záznam o obmedzení osobnej slobody zadržaných. Od protiprávneho konania ostatných

policajtov sa dištancoval a nevedel, že sa také niečo deje v budove.

Žalobca poukazuje na to, že sám žalovaný konštatuje nedostatočnú kvalitu

videozáznamov, ktoré nezreteľne zachytávajú osoby a z ktorých nie je možné rozoznať obraz

ani zvuk. Napriek tejto skutočnosti žalovaný v napadnutých rozhodnutiach ako

i prvostupňový súd konštatujú, že na uvedených obrazových a zvukových záznamoch č. 1

a č. 5 bol opoznaný hlas žalobcu. Toto zistenie žalovaného ako i prvostupňového súdu

žalobca považuje za rozpor s obsahom administratívneho spisu, pričom žalobca taktiež

namieta, že sa prvostupňový súd s jeho argumentmi o nepoužiteľnosti uvedených záznamov

ako dôkazu nevysporiadal v odôvodnení rozsudku.

Podľa názoru žalobcu žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav potrebný

na preukázanie jeho účasti na páchaní protiprávneho konania na zadržaných osobách a ani

nepreukázal prítomnosť žalobcu na mieste protiprávneho konania, prípadne že tu bola

možnosť, aby žalobca protiprávnemu konaniu mohol zabrániť alebo ho nahlásiť

nadriadenému. Žalobca má za to, že žalovaný svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnil,

keďže len konštatoval, že skutková podstata protiprávneho konania bola zistená na základe

výpovedí svedkov, obrazovo-zvukového záznamu a listinných dôkazov. Zásada voľného

hodnotenia dôkazov nezbavuje správny orgán povinnosti uviesť v odôvodnení rozhodnutia

skutočnosti, ktoré považoval za preukázané a dôvody ako k tomuto záveru dospel. Táto

požiadavka je z dôvodu, aby sa zamedzilo ľubovôli orgánu verejnej moci.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok

prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa názoru žalovaného je nepodstatná skutočnosť, či žalobca niekoho aj nútil,

aby sa predvedené osoby bili po rôznych častiach tela, nakoľko dokazovaním bolo

preukázané, že žalobca bol na mieste, kde dochádzalo k páchaniu protiprávneho konania, toto

vnímal svojimi zmyslami, nezabránil tomuto konaniu a ani ho neoznámil. Žalovaný

poukazuje na obsah úradného záznamu č. p.: KRP-211-14/PP-PMJ-2009 o vykonaní zvukovej

a obrazovej analýzy video nahrávok, kde na zvukovej a obrazovej nahrávke č. 1 a 5 bol

opoznaný hlas žalobcu.

Žalovaný konštatuje, že žalobca namietaný rozpor vo svedeckých výpovediach bližšie

nekonkretizuje, preto je táto námietka nedôvodná. Žalovaný pri vyhodnotení dôkazov ustálil,

že nie je dôvod neveriť výpovedi maloletých a mladistvých osôb, na ktorých došlo

k spáchaniu protiprávneho konania, pretože ich výpovede sú v súlade so zadováženým

obrazovo-zvukovým záznamom, s ktorým sa mohol oboznámiť aj samotný žalobca.

V napádaných rozhodnutiach žalovaný uviedol v dostatočnom rozsahu skutočnosti,

ktoré boli podkladom pre vydané rozhodnutia. Žalobca má za to, že v odôvodnení

personálneho rozkazu i napadnutého rozhodnutia sú citované jednotlivé dôkazné prostriedky,

ktorými bolo protiprávne konanie žalobcovi v dostatočnom rozsahu preukázané.

Žalovaný poukazuje na obsah úradných záznamov č. KRP-212-19/PP-PMJ-2009

zo dňa 07.04.2009, č. KRP-212-6/PP-PMJ-2009, č. KRP-212-23/PP-PMJ-2009 a č. KRP-

212-1/PP-PMJ-2009 všetky zo dňa 08.04.2009 a na to, že žalobca svojím postojom k danej

veci nevyužil zákonnú možnosť a v súlade s na podporu

svojich tvrdení nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil zistený skutočný stav

veci, pričom podľa ustanovenia § 237 ods. 1 cit. zákona, účastníci konania sú povinní

postupovať tak, aby svojím konaním nesťažovali a nezdržiavali priebeh konania.

Žalobca ako účastník konania, ktorý má byť v konaní aktívny a iniciatívny

pri zisťovaní skutočného stavu veci, práve naopak zaujal pasívny postoj k danej veci

a na svoju obranu nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, pričom po tom, čo mu bolo umožnené

oboznámiť sa s dôkazmi, neuplatnil voči nim ani žiadne pripomienky, námietky prípadne

návrhy.

Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca v celom konaní nenamietal, že v čase

páchania protiprávneho konania nebol fyzicky prítomný na mieste, kde dochádzalo

k protiprávnemu konaniu, a to svojimi zmyslami nevnímal. Žalovaný podotkol, že dokonca

nenamietal ani spracovaný záznam č. p.: KRP-211-14/PP-PMJ-2009, kde bol opoznaný podľa

hlasu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( veta prvá a ), odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a po oboznámení sa

s pripojeným administratívnym a súdnym spisom, vrátane obrazovo–zvukových, zvukových

a obrazových záznamov obsiahnutých na CD nosiči dospel jednomyseľne k záveru,

že odvolanie je dôvodné a podľa napadnutý rozsudok krajského súdu

zmenil tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku z nižšie uvedených dôvodov.

Z obsahu pripojeného administratívneho a súdneho spisu Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len najvyšší súd) zistil, že dňa 08.04.2009 bol žalobca oboznámený

s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 192 ods. 1 písm. e/

, ako aj s dôkazným spisovým materiálom. Podľa zákona

č. s poukázaním na uvedeného zákona bol žalobca poučený o práve

nazrieť do predloženého spisového materiálu a urobiť si z neho poznámky a výpisky, vyjadriť

sa k návrhu na prepustenie, ako aj k predloženému spisovému materiálu, ako aj navrhovať

na podporu svojich tvrdení dôkazy, čo žalobca svojím podpisom potvrdil. Z úradného

záznamu zo dňa 21.03.2009 vyplýva, že dňa 21.03.2009 v čase o 11:05 hod. boli hliadky

pohotovostnej motorizovanej jednotky vyslané Operačným strediskom Krajského riaditeľstva

PZ v Košiciach na Moldavskú ulicu v Košiciach, kde malo dôjsť k lúpeži. Po príchode

na miesto bolo zistené, že za obchodným centrom Hornbach leží na chodníku pani A. S.,

ktorú prepadli šiesti chlapci, pričom jej vytrhli kabelku a utekali smerom na Moldavskú ulicu.

Hliadky začali prepátravať okolie, pričom zbadali muža, ktorý prenasleduje viacerých

mladistvých Rómov. Prenasledovaním bol zadržaný T. Ž., ktorý ukázal miesto prepadu

poškodenej a tiež uviedol, že keď si všimli poškodenú, tak sa vzájomne dohodli, že ju

okradnú. Uvedenú udalosť spozoroval K. H. a dcéra poškodenej V. S.. T. Ž. uviedol mená

ďalších osôb, ktoré okradli poškodenú. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam bolo hliadkami

rozhodnuté o obmedzení osobnej slobody mladistvých Rómov, nakoľko boli dôvodne

podozriví z lúpeže, ktorú po vzájomnej dohode vykonali.

Žalobca bol dňa 08.04.2009 č. KRP-212-22/PP-PMJ-2009 oboznámený o začatí

konania vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 192 ods. 1

písm. e/ s odôvodnením, že dňa 21.03.2009 v čase okolo 11:40 hod.

na ul. Južnej triede č. 64 v budove Obvodného oddelenia PZ Košice Juh, potom čo podľa § 85

žalobca spoločne s ďalšími policajtmi obmedzil na osobnej slobode M.

B., I. K., K. Z., O. H., O. Ž. a T. Ž. a následne spolu s ostatnými policajtmi tieto mladistvé

a maloleté osoby, pod hrozbou násilia alebo inej ťažkej ujmy nútili, aby sa vyzliekli do naha

v uzatvorenej časti schodišťa a uvedené osoby nútili, aby sa navzájom udierali do rôznych

častí tela. Ak by tak nekonali, bolo by voči nim použité fyzické násilie zo strany príslušníkov

PZ.V tomto konaní sa žalobca nesnažil ostatným príslušníkom PZ zabrániť. Týmto konaním

je žalobca dôvodne podozrivý, že porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť

hrubým spôsobom. Na základe uvedených skutočností bol žalobca personálnym rozkazom č.

141 zo dňa 09.04.2009 prepustený zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, z dôvodu, že z jeho strany

nedošlo k hrubému porušeniu služobnej prísahy spočívajúce v tom, že nebol čestný

a disciplinovaný, nedošlo ani k hrubému porušeniu služobnej povinnosti, ktoré malo spočívať

v tom, že nevykonával riadne štátnu službu, keď počas nej svedomito neplnil úlohy uložené

mu zákonom a nedošlo ani k hrubému porušeniu základných povinností policajta tým, že sa

nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť PZ, ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal

služobnú disciplínu. Tiež uviedol, že dôvody uvedené v prvostupňovom rozhodnutí si

navzájom odporujú, pretože jeho údajné konania, ktorými mal porušiť služobnú prísahu,

služobné povinnosti a základné povinnosti policajta sa navzájom vylučujú.

Na základe zistených skutočností odvolací orgán považoval podaný rozklad

za nedôvodný a preskúmavané rozhodnutie potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania v tejto veci je rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

ktorý žalobu zamietol. Odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok a zrušil rozhodnutie

žalovaného č. SLV-70/PK-2009 zo dňa 24.07.2009 z dôvodu, že žalovaný nepreukázal

žalobcovi tvrdené konanie, pričom najvyšší súd v rámci odvolacieho konania skúmal aj

konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal

so všetkými námietkami uvedenými v žalobe, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

Podľa policajt sa prepustí zo služobného

pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom

a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa oprávnený orgán postupuje pred vydaním

rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný

obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady.

Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu

na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania (§ 233 ods. 2 uvedeného

zákona).

Podľa veta prvá rozhodnutie musí byť v súlade

s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní.

Podľa rozhodnutie o prepustení sa musí

vyhotoviť písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho

zakladajú, inak je neplatné.

Podľa policajtovi musí byť daná možnosť

vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192

ods. 1 písm. e/, navrhovať dôkazy a obhajovať sa.

Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný

stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia

osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia

a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený

navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa

vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. (§ 238

ods. 1, 2, 3, 4 ).

Pri rozhodovaní o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ je potrebné,

aby bolo žalobcovi dostatočne preukázané, že svojím protiprávnym konaním porušil služobnú

povinnosť a služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom

pomere by bolo zároveň na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Po oboznámení sa so spisovým materiálom obsiahnutým v súdnom spise ako aj

administratívnom spise, podľa názoru senátu odvolacieho súdu, nebolo jednoznačne

preukázané, že by žalobca bol priamo zúčastnený na konaní, ktoré smerovalo voči zaisteným

osobám a ktoré bolo nedôstojné a ponižujúce, a to aj napriek tomu, že žalovaný poukazuje

na predložený CD nosič, na ktorom sa nachádzajú obrazovo – zvukové záznamy: „Cigoši 1, 2,

3, 5, 6“ ďalej zvukové záznamy a obrazové záznamy. Po vzhliadnutí uvedených obrazovo –

zvukových záznamov senát najvyššieho súdu konštatuje, že aj napriek tvrdeniam obsiahnutým

v administratívnom spise, že žalobca mal byť osobou, ktorá bola prítomná uvedeného

konania, súd v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia nevedel jednoznačne potvrdiť

uvedený záver žalovaného, pretože podľa obrazovo – zvukového záznamu boli tváre

policajtov nedostatočne zrejmé a naviac na fotografiách založených v administratívnom spise

sú niektoré tváre policajtov rozrastrované. Z osobnej dokumentácie žalobcu, ktorá je súčasťou

administratívneho spisu, nebola senátu známa podobizeň žalobcu vo forme fotografie,

keďže sa v osobnom spise fotografia policajta nenachádzala. Na základe toho bolo v podstate

ďalšie využitie priloženého obrazovo – zvukového záznamu správnym orgánom zmarené.

Odvolací súd konštatuje, že je plne oprávnená námietka žalobcu smerujúca proti

odôvodneniu správnych rozhodnutí, v ktorých sa uvádza, že výpoveď žalobcu bola vyvrátená

svedkami, pričom z výpovedí uvedených svedkov vôbec nevyplýva, že by žalobcu označovali

ako osobu, ktorá sa podieľala na skutku, ktorý smeroval voči zaisteným osobám. Výpovede

svedkov sú všeobecné a ani v jednej nie je žalobca označený ako osoba, ktorá by sa

uvedeného konania zúčastnila. Už vôbec nebol produkovaný dôkaz, že o takom skutku mal

žalobca o ňom vedomosť a nezabránil mu.

V danej dôkaznej situácii sa javí nedostatočný postup žalovaného, ktorý napriek tomu,

že výpoveď žalobcu ako disciplinárne stíhaného policajta sa závažných a podstatných

okolnostiach líšila od výpovedí svedkov, ktorých tvrdeniami správny orgán vo významnej

miere zdôvodnil svoje rozhodnutie sa nesnažil odstrániť tieto rozpory. Vzhľadom

k okolnostiam sa ako správny a primeraný prostriedok javí skonfrontovanie žalobcu

a svedkov, pričom by sa mohli vyjadriť k podstatnej okolnosti, či bol žalobca prítomný

pri konaní, ktoré mu bolo kladené za vinu alebo či o ňom mohol vedieť a nezabránil mu.

Vyhodnotenie takto vykonaného dokazovania by naplnilo nepochybne zákonnú požiadavku

povinnosti správneho orgánu vykonať dôkazy tak, aby sa na ich základe správnou úvahou

pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona mohlo dospieť pri dodržaní logických záverov

k rozhodnutiu, ktoré bude dostatočne presvedčivo zdôvodnené.

Ku konfrontácii je podľa názoru odvolacieho súdu možné pristúpiť aj napriek nízkemu

veku svedkov, nakoľko ich rozumová a duševná úroveň je nepochybne na takej úrovni, že by

v dostatočnej miere chápali význam tohto procesného úkonu. Konfrontáciu bolo možné

vykonať za prítomnosti pedagóga alebo inej odborne spôsobilej osoby.

Treba poukázať na to, že význam konfrontácie nespočíva len v odstránení rozporov

medzi výpoveďami, ale aj možnosti získať týmto postupom nové informácie, pramene

dôkazov a dôkazy samé.

Poukaz správneho orgánu na dôkaz spočívajúci v analýze zvukových a video nahrávok

vykonaných za prítomnosti funkcionárov príslušného policajného útvaru, v ktorom je

úradným záznamom konštatované, že v dvoch prípadoch sa pravdepodobnosť spoznania hlasu

žalobcu hodnotí ako výborná je nedostatočný. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto dôkaz

získaný niekoľkonásobným prenosom zvuku na rôznych nosičoch nemôže naplniť požiadavku

, t.j., aby dôkaz mohol objasniť skutočný stav veci a bol

získaný v súlade s právnymi predpismi. Nie je zrejmé, kde sa nachádza originál tejto

nahrávky, nakoľko je nesporné, že nahrávka bola získaná len ako x-tá kópia originálnej

nahrávky a po viacerých zvukových prenosoch by zrejme na posúdenie, či označený hlas je

hlasom žalobcu bolo potrebné dokazovať túto okolnosť znaleckým posudkom, ktorý by

nepochybne na prijateľnú úroveň zvýšil hodnovernosť tohto dôkazu. Rozhodne sa nejaví

dostatočný doterajší postup správneho orgánu, ktorý ako dostatočnú a hodnovernú skutočnosť

považoval posúdenie zvukovej nahrávky, len nadriadenými žalobcu. Odvolací súd postráda

bezprostredné vyjadrenie žalobcu k nahrávke v jeho prítomnosti.

Z obsahu administratívneho spisu sa súd oboznámil so stanoviskom odborového

orgánu k prepusteniu žalobcu a dospel k záveru, že konštatovanie odborového orgánu,

„že žiadosť o stanovisko doručené dňa 8.4.2009 o 17:30 hod. s požiadavkou o vyjadrenie sa

do 19:30 toho istého dňa, nie je pre krátkosť času realizovateľná a preto nie je možné vo veci

objektívne rozhodnúť z dôvodu neprimerane krátkej lehoty“ nie je vyjadrením, ktoré by bolo

akceptovateľné. Takýto postup správneho orgánu nie je v súlade s požiadavkou § 225 ods. 2

písm. c/ o povinnosti služobného úradu vopred prerokovať s príslušným

odborovým orgánom návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru pre zvlášť hrubé

porušenie služobnej prísahy hore uvedené vyjadrenie, resp. stanovisko odborového orgánu

nespĺňa náležitosti uvedeného zákonného ustanovenia v dôsledku čoho súd skonštatoval,

že návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru nebol vopred prerokovaný

s príslušným odborovým orgánom.

Z doterajšieho konania správneho orgánu okolnosti, ktoré by zakladali zákonný dôvod

na prepustenie žalobcu, ako príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru, nebolo

jednoznačne preukázané a nebol dostatočne zistený skutkový stav.

S poukazom na uvedené, najvyšší súd podľa veta druhá v spojení

s napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že zrušil napadnuté

rozhodnutie žalovaného zo dňa 24.7.2009 podľa a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

Samotné konanie obsiahnuté v zvukovo – obrazovom zázname považuje senát

odvolacieho súdu za obmedzovanie ľudskej slobody ako aj za nedôstojné a ponižujúce.

Na druhej strane je však potrebné, aby takýto skutok bol vyšetrený v súlade s právnym

poriadkom Slovenskej republiky tak, aby bolo možné konštatovať individuálnu zodpovednosť

každej osoby zúčastnenej na protiprávnom konaní.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení

s tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré vyčísli

v samostatnom uznesení po predložení odôvodnenia uplatnenej výšky trov právneho

zastúpenia právnou zástupkyňou žalobcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 13. septembra 2011

JUDr. Ida H a n z e l o v á , v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková