Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/43/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD., v právnej veci

navrhovateľa: W., nar. X. (alias A., alias W., nar. X., alias A., nar. X.), štátneho príslušníka

Palestínskeho autonómneho samosprávneho územia (ďalej Palestína), naposledy bytom v zahraničí:

U., t. č. Pobytový tábor Migračného úradu MV SR R., zastúpeného JUDr. Z., pracovníčkou Ligy za

ľudské práva, so sídlom Hurbanovo nám. č. 5, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu č. MU-384-44/PO-Ž-2009 zo dňa 8.9.2010, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -114 zo dňa 11.5.2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -114 zo dňa 11.5.2011 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu

č. MU-384-44/PO-Ž-2009 zo dňa 8.9.2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

2

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie

č. MU-384-44/PO-Ž-2009 zo dňa 8.9.2010, ktorým odporca navrhovateľovi neudelil azyl podľa

§ 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) a neposkytol doplnkovú ochranu podľa §13c ods. 1

a § 20 ods. 4 zákona o azyle. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi právo

na ich náhradu nepriznal a vyslovil, že trovy tlmočného bude znášať štát.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným

spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci. V správnom konaní neboli podľa krajského súdu

zistené a preukázané zákonné dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky.

K námietke navrhovateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť

a nedostatok dôvodov uviedol, že odporca dostatočným, jasným a zrozumiteľným spôsobom opísal

zistený skutkový stav veci a z rozhodnutia bolo zrejmé, ako a na základe akých skutočností

rozhodol.

K tvrdeniu navrhovateľa, že odporca nerešpektoval rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo dňa 4.6.2010 poukázal na to, že odporca akceptoval navrhovateľom

predložený doklad jeho totožnosti, ako aj preukázanie toho, že je organizáciou UNRWA

registrovaný ako palestínsky utečenec. Zároveň však podrobne odôvodnil, prečo mu neprináleží

automaticky priznanie azylu, vyhodnotil dôveryhodnosť príbehu navrhovateľa a nenaplnenie

atribútov, existencia ktorých je podľa zákona spojená s poskytnutím príslušného stupňa

medzinárodnej ochrany. Zdôraznil, že ak odporca ani napriek tomu nerozhodol v prospech

navrhovateľa, neznamená to, že v konaní po zrušujúcom rozsudku nepostupoval v jeho intenciách.

Krajský súd nesúhlasil s názorom navrhovateľa, podľa ktorého mu mal byť automaticky

udelený azyl, lebo v Libanone bol preukázateľne pod ochranou UNRWA, čo ho oprávňuje

k „využívaniu výhod poskytovaných Dohovorom“. Súd dôvodil tým, že sudcovia sú podľa čl. 144

ods. 1 Ústavy SR nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,

3

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Uviedol, že keďže sa navrhovateľ

nachádza na území SR, zjavne prestala byť podpora a pomoc zo strany UNRWA poskytovaná.

Podľa názoru súdu čl. 1 Ženevského dohovoru, tak ako je uverejnený v Oznámení MZV SR

č. 319/1996 Z.z., hovorí, že na takúto osobu sa vzťahujú ustanovenia tohto dohovoru, čo podľa súdu

znamená, že v prípade, ak osoba, ktorá z akéhokoľvek dôvodu prestala používať či využívať

ochranu UNRWA a nachádza sa na území mimo pôsobnosti tejto agentúry, požiadala o azyl,

jej žiadosť sa posúdi v zmysle čl. 1A a nasl. Ženevského dohovoru ako každá iná žiadosť

o poskytnutie medzinárodnej ochrany.

K navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že odporca

vyhodnotil navrhovateľa z pohľadu azylového konania ako nedôveryhodnú osobu, pretože

vo všetkých predchádzajúcich konaniach vystupoval navrhovateľ pod inou identitou a udával iné

údaje, dôvody žiadosti o azyl aj dôvody odchodu z krajiny pôvodu. Navrhovateľ

však predovšetkým nenaplnil zákonné predpoklady udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle,

pretože obvinenie navrhovateľa z krádeže zbraní patriacich organizácii Fatah nemožno subsumovať

pod žiaden z dôvodov perzekúcie vymenovaných v uvedenom zákonnom ustanovení. Preto

konštatoval, že ak odporca vyhodnotil navrhovateľa ako nedôveryhodnú osobu, pričom

ak by hypoteticky aj dôvodom jeho odchodu z Libanonu bola obava pred organizáciou Fatah, ktorý

nie je dôvodom pre udelenie azylu, neudelenie azylu navrhovateľovi bolo podľa názoru krajského

súdu správne a v súlade so zákonom.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie a žiadal ho zmeniť a rozhodnutie

odporcu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

Poukázal na zásadné rozpory v právnom posúdení predmetnej veci odporcom a súdom,

keď podľa odporcu má stále možnosť požívať ochranu UNRWA, lebo táto mu v Libanone

nezanikla a preto je jeho osoba vylúčená z posudzovania štatútu utečenca, pričom podľa záveru

krajského súdu sa naňho má vzťahovať čl. 1D Dohovoru (hoci podľa odporca sa vzťahovať nemá).

Pre vydanie zákonného rozhodnutia je podľa navrhovateľa nevyhnutné ustáliť, či sa naňho vzťahuje

čl. 1D Dohovoru, v akom rozsahu a akým spôsobom by mala byť v takom prípade jeho žiadosť

posudzovaná. Rozsah, v akom sa naňho vzťahuje Dohovor, ak vôbec a či má byť uplatnená

vylučovania alebo zahrňujúca klauzula, je podstatnou otázkou pre určenie jeho právneho postavenia

4

a preto sa v tejto otázke názory súdu a odporcu nesmú odlišovať. Už samotná táto skutočnosť mala

byť podľa navrhovateľa dôvodom pre zrušenie rozhodnutia odporcu a vrátenie mu veci na nové

konania.

Navrhovateľ poukázal na nepresnosť slovenského prekladu Dohovoru z roku 1951,

vyhláseného v Zbierke zákonov Oznámením MZV SR č. 319/1996 Z.z., konkrétne čl. 1D Dohovoru

a na povinnosť súdu riadiť sa pri výklade Dohovoru ustanoveniami Viedenského dohovoru

o zmluvnom práve - keď vychádzajúc z pôvodného autentického textu Dohovoru (v anglickom

alebo francúzskom jazyku) je zrejmé, že sporná druhá veta čl. 1D Dohovoru by mala v správnom

slovenskom preklade znieť: „tieto osoby budú ipso facto oprávnené využívať výhody, ktoré

poskytuje Dohovor“ („...these persons shall ipso facto be entitled to the benefits

od this Convention...“). Slovenský preklad je v tejto časti nepresný („...vzťahujú sa na ne ipso facto

ustanovenia tohto dohovoru...“) a odlišuje sa od autentického znenia Dohovoru. Súd mal v tomto

prípade postupovať v zmysle ustálených pravidiel, teda dobromyseľne, v súlade s obvyklým

významom a s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy, ako aj na autentické znenie Dohovoru

a nadväzujúcu ustálenú prax pri jeho aplikácii a nemal vychádzať výlučne zo slovenského prekladu

Dohovoru. Krajský súd bol preto povinný vyložiť slovenskú frázu „vzťahujú sa na ne ipso facto

ustanovenia tohto dohovoru“, ako znamenajúcu „budú ipso facto oprávnené využívať výhody tohto

dohovoru.“ Dodal, že aj doterajšia prax odporcu a slovenských súdov ( zo 6.6.2006,

zo 4.6.2010, MU-1329/PO-Ž/2005 z 26.3.2007, MU-255-72/PO-Ž-2007

z 18.2.2009) uznávala takýto výklad čl. 1D Dohovoru.

Uviedol, že pri výklade čl. 1D Dohovoru sa ustálil názoru, že tento má na mysli práve

palestínskych utečencov, ktorým priznáva právo, aby boli ipso facto uznaní za utečencov podľa

Dohovoru v prípade, ak by ochrana poskytovaná UNRWA prestala byť pre nich dostupná. V tejto

súvislosti poukázal aj na bod 143 Príručky, podľa ktorej obvykle postačuje utvrdiť sa v tom,

že okolnosti, na základe ktorých mu bola ako utečencovi poskytnutá pomoc agentúrou UNRWA,

naďalej pretrvávajú a že on sám neprestal byť utečencom podľa zánikovej klauzuly a nie je

vylúčený z aplikácie ustanovení Konvencie, keďže sa na neho nevzťahuje ani jedna z vylučovacích

podmienok. Tomuto záveru nasvedčuje aj obsah stanoviska UNHCR – Národného úradu v SR

HCR/SVK/015 z 28.3.2011.

5

Ďalej argumentoval, že výklad spojenia „...ktoré v súčasnosti majú pomoc alebo ochranu...“

poskytol európsky súdny dvor v prípade C-31/09 (Nawras Bolbol proti Bevándorlási

és Állampolgársági Hivatal) na účely Kvalifikačnej smernice. Podľa tohto stanoviska osoba využíva

ochranu alebo pomoc agentúry OSN inej ako UNHCR vtedy, keď táto osoba naozaj takúto ochranu

alebo pomoc využíva.

Navrhovateľ namietal vyhodnotenie svojej osoby ako nedôveryhodnej, pretože počas

konania dostatočne preukázal svoju totožnosť, postavenie palestínskeho utečenca registrovaného

UNRWA a dôvody, pre ktoré musel z Libanonu odísť, keď predložil preukaz palestínskeho

utečenca, potvrdenie UNRWA, že je registrovaný ako palestínsky utečenec v Libanone a fotokópiu

dokladu potvrdzujúceho, že ho FATAH v Libanone hľadá. Súd ani odporca pritom nespochybnili

pravosť týchto dokladov a údajov v nich uvedených. Zdôraznil, že jeho výpoveď bola konzistentná,

neboli v nej žiadne rozpory, bola v súlade s informáciami o postavení palestínskych utečencov

v Libanone a o správe utečeneckých táborov pod vládou FATAH-u. Vyjadril názor, že uniesol

dôkazné bremeno a v jeho prípade mala byť jednoznačne použitá zásada v pochybnostiach

v prospech utečenca. Odporca i súd jeho dôveryhodnosť spochybňovali len domnienkami

nemajúcimi podklad v zistenom skutkovom stave.

Na záver zdôraznil, že špecifická ochrana palestínskych utečencov a ich potomkov vyplýva

zo skutočnosti, že títo už raz boli uznaní za utečencov príslušnými rezolúciami OSN a preto

nie je potrebné znovu posudzovať ich žiadosti o azyl podľa čl. 1A Dohovoru, keďže utečencami

už sú. Palestínsky utečenec musí v takom prípade len preukázať, že pomoc UNRWA pre neho

už nie je dostupná a že sa naňho nevzťahujú vylučovacie alebo zánikové klauzuly a potom

mu má byť ipso facto udelený azyl. Sám preukázal, že sa do Libanonu nemôže vrátiť, pomoc

UNRWA preňho nie je dostupná, preukázal svoju totožnosť a postavenie registrovaného

palestínskeho utečenca, ako aj neexistenciu okolností, pre ktoré by mal byť vylúčený z ochrany

poskytovanej Dohovorom a preto mu mal byť azyl udelený.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok ako vecne

správny navrhol potvrdiť. Podľa odporcu čl. 1D Dohovoru stanovuje len možnosť priznať status

utečenca; v žiadnom texte Dohovoru ani v jeho výklade nie je ustanovené, že osobe pochádzajúcej

z Palestíny, ktorej bola poskytovaná pomoc od UNRWA, treba automaticky udeliť azyl. Poukázal

6

na stanovisko generálnej advokátky ESD, ktoré zaujala v prípade č. C-31/09 (Nawras Bolbol)

a z ktorého vyplýva, že pokiaľ dotknutá osoba nemôže využívať pomoc UNRWA v dôsledku

vonkajších okolností, ktoré sú mimo jej kontrolu, má automaticky nárok na postavenie utečenca

podľa Dohovoru, avšak ak túto pomoc nemôže využívať v dôsledku vlastného konania, nemôže

sa postavenia utečenca dovolávať automaticky; v takom prípade je oprávnená požiadať o priznanie

postavenia utečenca a takáto žiadosť sa musí posúdiť na základe individuálnych skutočností.

Odporca v tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru zahraničných súdov, v zmysle ktorej

v obdobných prípadoch nemá takáto osoba automaticky nárok na priznanie statusu utečenca.

K tvrdeniu navrhovateľa o rozdielnosti názorov odporcu a krajského súdu uviedol,

že postupoval vo veci rovnako, ako v danom prípade považuje krajský súd za správne a potrebné –

skúmal, či má navrhovateľ v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z vymedzených

dôvodov. Podľa odporcu slovenský preklad Dohovoru nie je v rozpore s jeho anglickým znením,

zmyslel je ten istý a to posunúť žiadateľa do procedúry posudzovania podľa čl. 1A Dohovoru.

Dodal, že v prípade navrhovateľa postupoval tak, ako keby išlo o osobu, ktorej štátnu príslušnosť

nemožno určiť (navrhovateľ nebol nikdy na Palestínskych autonómnych územiach, žil

v utečeneckých táboroch v Libanone ako potomok vysídlených Palestínčanov a je pravdepodobné,

že v Libanone žil) a teda za miesto jeho štátnej príslušnosti považoval Libanon.

Trval na svojom hodnotení navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej, pretože navrhovateľ

uvádzal iné údaje a jeho výpoveď v žiadnom prípade nebola konzistentná, pretože ním uvádzané

informácie si protirečili. Navrhovateľom tvrdený dôvod, pre ktorý vraj udával nepravdivé údaje -

strach pred odhalením skutočnej identity navrhovateľa, hoci ho v Libanone štátne orgány

neprenasledovali ani nijako nepostihovali, odporca nemohol akceptovať ani tvrdenie navrhovateľa

o prenasledovaní hnutím FATAH nemôže byť dostatočným dôvodom pre udelenie azylu, keďže

navrhovateľ svoj problém (krivé obvinenie z krádeže zbraní patriacich FATAH-u) nijakým

spôsobom neriešil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 OSP v spojení s § 10

ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré

mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP

a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého

7

rozsudku. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 13. septembra 2011 po tom, čo deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

Dohovor o právnom postavení utečencov obsahuje vo svojom čl. 1 definíciu pojmu

"utečenec". Slovenský preklad Dohovoru bol vyhlásený oznámením MZV SR č. 319/1996 Z.z.

Čl. 1

A. Na účely tohto dohovoru sa pojem "utečenec" vzťahuje na ktorúkoľvek osobu, ktorá

1. bola považovaná za utečenca podľa dohôd z 12. mája 1926 a 30. júna 1928 alebo podľa

dohovorov z 28. októbra 1933 a 10. februára 1938, podľa protokolu zo 14. septembra 1939 alebo

podľa Stanov Medzinárodnej organizácie pre utečencov. Rozhodnutia Medzinárodnej organizácie

pre utečencov o odmietnutí postavenia utečenca urobené počas jej činnosti nebránia priznaniu

postavenia utečenca osobám, ktoré spĺňajú podmienky podľa odseku 2 tejto časti,

2. v dôsledku udalosti pred 1. januárom 1951 sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy

pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu

príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať

alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho

občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí

a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. V prípade osoby, ktorá

má niekoľko štátnych občianstiev, sa pojem "štát, ktorého štátne občianstvo má" vzťahuje na všetky

štáty, ktorých je štátnym občanom; žiadna osoba sa však nebude považovať za zbavenú ochrany

štátu, ktorého štátne občianstvo má, ak sa bez závažného dôvodu založeného na oprávnených

obavách vzdala ochrany jedného zo štátov, ktorých je štátnym občanom.

B.

1. Na účely tohto dohovoru slová "udalosti pred 1. januárom 1951" uvedené v článku 1 časti A

možno vysvetľovať

a) buď ako "udalosti pred 1. januárom 1951 v Európe", alebo

b) "udalosti pred 1. januárom 1951 v Európe alebo kdekoľvek inde" a každý zmluvný štát urobí

pri podpise, ratifikácii alebo pri pristúpení vyhlásenie vysvetľujúce, ktorý z týchto pojmov hodlá

používať pri plnení svojich povinností ustanovených týmto dohovorom.

8

2. Každý zmluvný štát, ktorý prijal alternatívu uvedenú v písmene a), môže kedykoľvek rozšíriť

svoje záväzky prijatím alternatívy uvedenej v písmene b) prostredníctvom oznámenia zaslaného

generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov.

C. Tento dohovor stráca platnosť pre ktorúkoľvek osobu, na ktorú sa vzťahujú podmienky uvedené

v časti A, ak

1. dobrovoľne znova požiadala o ochranu štát, ktorého štátne občianstvo má, alebo

2. po tom, čo stratila štátne občianstvo, znova ho dobrovoľne nadobudla, alebo

3. nadobudla nové štátne občianstvo a nachádza sa pod ochranou štátu, ktorého nové štátne

občianstvo má, alebo

4. dobrovoľne sa znova usadila v štáte, ktorý opustila alebo do ktorého sa nevrátila z obavy

pred prenasledovaním, alebo

5. nemôže ďalej odmietať ochranu štátu, ktorého štátne občianstvo má, pretože zanikli okolnosti,

pre ktoré sa jej priznalo postavenie utečenca. Tento odsek sa netýka utečenca, na ktorého

sa vzťahuje ustanovenie časti A ods. 1 tohto článku a ktorý je schopný uviesť na odmietnutie

ochrany štátu, ktorého štátne občianstvo má, závažné dôvody založené na predchádzajúcom

prenasledovaní,

6. ako osoba bez štátneho občianstva je schopná vrátiť sa do štátu svojho predchádzajúceho pobytu,

pretože zanikli okolnosti, pre ktoré sa jej priznalo postavenie utečenca. Tento odsek sa netýka

utečenca, na ktorého sa vzťahuje ustanovenie časti A ods. 1 tohto článku a ktorý je schopný uviesť

na odmietnutie návratu do štátu svojho predchádzajúceho pobytu závažné dôvody založené

na predchádzajúcom prenasledovaní.

D. Tento dohovor sa nevzťahuje na osoby, ktoré v súčasnosti majú ochranu alebo pomoc

iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených národov, než je Úrad

Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov. Ak takáto ochrana alebo

pomoc z akýchkoľvek dôvodov zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne

rozhodlo podľa platných uznesení Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov,

vzťahujú sa na ne ipso facto ustanovenia tohto dohovoru.

E. Tento dohovor sa nevzťahuje na osobu, ktorej príslušné orgány štátu, v ktorom má pobyt,

priznali práva a povinnosti, ktoré udeľujú štátnym občanom tohto štátu.

9

F. Ustanovenia tohto dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody

domnievať sa, že

a) sa dopustila trestného činu proti mieru, trestných činov vojenských alebo trestných činov proti

ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných

činoch,

b) sa dopustila vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu predtým, než v ňom

bola prijatá ako utečenec,

c) je vinná za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.

Podľa článku 12 ods. 1 písm. a/ Smernice Rady 2004/83/ES z 29.4.2004 o minimálnych

ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb

bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu

a obsah poskytovanej ochrany (ďalej len „Smernica“) štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba

bez štátneho občianstva je vylúčená z postavenia utečenca, ak spadá do rozsahu čl. 1D Dohovoru,

týkajúceho sa ochrany alebo pomoci od orgánov alebo agentúr OSN iných ako UNHCR. Ak takáto

ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb

definitívne rozhodlo v súlade s príslušnými uzneseniami Valného zhromaždenia OSN, tieto osoby

budú oprávnené ipso facto na výhody z ustanovení tejto smernice.

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne

uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,

z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže

alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu

cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy

Slovenskej republiky).

10

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,

aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon

neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu

a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí

(ods. 1).

Podľa §13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému

neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá

a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred

písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby

podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho

ako 18 rokov.

11

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí

doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť napadnutého

rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu súd zistil, že navrhovateľ požiadal opakovane (po štvrtýkrát)

o azyl na území Slovenskej republiky dňa 15.7.2009 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ

Humenné. Za účelom zdôvodnenia tejto žiadosti s ním boli vykonané vstupný a doplňujúci pohovor

v rámci ktorých uviedol, že je potomkom palestínskych utečencov žijúcich v Libanone a keďže

nie je Libanončan, nemôže si tam riadne uplatňovať svoje práva. Tvrdil, že mal problémy s istým

človekom, ktorý ho krivo obvinil a udal pre krádež zbrane patriacej hnutiu FATAH a ktorý

sa mu mal cestou jeho brata vyhrážať, že ak zbraň nevráti, nemôže sa vrátiť do tábora Rashidieh.

Následne odišiel do Bejrútu a po desiatich dňoch odcestoval z Libanonu. V doplňujúcom pohovore

(vykonanom po zrušení rozhodnutia odporcu) uviedol tiež, že mu bola poskytovaná pomoc

agentúrou UNRWA a zároveň predložil potvrdenie UNRWA o tom, že je v Libanone registrovaný

ako palestínsky utečenec.

Migračný úrad vydal dňa 8.9.2010 rozhodnutie ČAS: MU-384-44/PO-Ž-2009, ktorým

navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutiu podal

navrhovateľ opravný prostriedok, na základe ktorého krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil.

Odporca v preskúmavanom rozhodnutí na jednej starne konštatoval, že navrhovateľ nesplnil

zákonom ustanovené podmienky na udelenie azylu na území SR, pretože v jeho prípade nebola

preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovanie zo zákonom vymedzených dôvodov. Teda

12

posudzoval žiadosť navrhovateľa v zmysle čl. 1D Dohovoru. Na strane druhej vyslovil právny

názor, podľa ktorého sa na navrhovateľa nemôže vzťahovať článok 1D Dohovoru a osoba

navrhovateľa by mala byť vylúčená z posudzovania štatútu utečenca. Odporca sa odvoláva v tejto

súvislosti na právny názor Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2009 sp. zn. , ktorý

sa mal týkať palestínskeho žiadateľa o azyl registrovaného agentúrou UNRWA. Podľa odporcu,

ak bola žiadateľovi o azyl takáto pomoc zo strany UNRWA poskytovaná a to aj v čase vyhlásenia

o tom, že žiada o azyl, tak sa na navrhovateľa vzťahuje vylúčenie zo štatútu utečenca podľa

uvedenej klauzuly.

Predmetné odôvodnenie rozhodnutia odporcu je zmätočné, pretože pokiaľ odporca dospel

k záveru, že na navrhovateľa sa vzťahuje vylučovacia klauzula, neudelenie azylu mal odôvodniť

práve touto skutočnosťou a ku skúmaniu podmienok udelenia azylu v zmysle zákonom

ustanovených dôvodov (§8 zákona o azyle, čl. 1 D Dohovoru) nebol dôvod pristupovať.

Primárne sa však odvolací súd s právnym názorom odporcu nestotožnil, pretože práve tieto

skutočnosti:

– že navrhovateľ je registrovaným palestínskym utečencom UNRWA v Libanone

(je potomkom palestínskych utečencov podľa príslušných rezolúcií OSN),

– bola mu poskytovaná pomoc od agentúry UNRWA,

– táto pomoc zanikla bez toho, aby sa o postavení takýchto osôb rozhodlo podľa platných

uznesení VZ OSN,

– ochrana iných orgánov ako UNHCR navrhovateľovi v súčasnosti nie je poskytovaná

spôsobujú špecifické postavenie navrhovateľa ako osoby evidovanej (registrovanej) agentúrou

UNRWA za palestínskeho utečenca.

Podľa autora publikácie THE LAW OF REFUGEE STATUS James.C..Hathaway(a),

(Butterworths Canada Ltd.1991) ustanovenie čl. 1 D Dohovoru (vylučovacia klauzula) vychádza

z diskusií, ktoré viedli k prijatiu Štatútu Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov. Už v čase

prípravy návrhu štatútu existovali dve špecializované agentúry na podporu utečencov: Agentúra

OSN pre palestínskych utečencov(UNRWA),Agentúra OSN pre obnovu Kórey (UNKRA).

Čiastočne toto vylučovacie ustanovenie (vylučovacia doložka) malo zabrániť prekrývaniu

mandátov UNHCR a týchto existujúcich agentúr. Z hlbšieho pohľadu to však vyplynulo

13

z presvedčenia arabských štátov, pretože situácia palestínskych utečencov bola spôsobená vznikom

Izraela Organizáciou spojených národov, OSN by mala niesť priamu a samozrejmú zodpovednosť

za ich blaho. Palestínski utečenci sa líšia od všetkých ostatných utečencov. Vo všetkých ostatných

prípadoch sa osoby stali utečencami v dôsledku opatrení prijatých s princípmi OSN a záväzok

organizácie bol voči nim iba morálny. Na druhej strane, existencia palestínskych utečencov bola

priamym dôsledkom rozhodnutia prijatého OSN s plným vedomím následkov,. Palestínski utečenci

boli preto priamou zodpovednosťou OSN a nemohli byť zaradení do všeobecnej kategórie

utečencov bez priznania zodpovednosti........Z prípravy návrhu Dohovoru je zrejmé, že spoločným

záujmom arabských a západných štátov bolo odoprieť Palestínčanom prístup k režimu založenému

Dohovorom tak dlho, kým im OSN bude pomáhať v regióne. Presnejšie povedané, táto doložka

o vylúčení platí pre všetkých Palestínčanov spôsobilých dostať pomoc od UNRWA v ich domácom

regióne. Nevylučuje iba tých, čo zostali v Palestíne ale rovnako tých, ktorí hľadajú azyl v zahraničí.

....Podľa podmienok Dohovoru, vylúčenie je automatické ako náhle je pôsobnosť UNRWA

dostupná.

Nakoľko nie všetci palestínski utečenci spĺňajú kritéria definície Dohovoru, ich plošné

vylúčenie je v rozpore so záväzkom skutočného univerzálneho systému ochrany.

Najvyšší súd SR na základe podrobnej analýzy predmetného prípadu ustálil,

že na navrhovateľa sa tento Dohovor vzťahuje, keďže sa nepodarilo preukázať skutočnosti, ktoré

by navrhovateľa vylúčili z pôsobnosti Dohovoru v zmysle čl. 1 D Dohovoru a odporca netvrdí,

že navrhovateľ má byť vylúčený z pôsobnosti Dohovoru z iných dôvodov (čl. 1F). Podľa

najvyššieho súdu sa nepodarilo preukázať, že navrhovateľ v súčasnosti má ochranu alebo pomoc

iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených národov, než je Úrad Vysokého

komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov, pretože takáto ochrana alebo pomoc

zanikla bez toho, aby sa o postavení navrhovateľa definitívne rozhodlo podľa platných uznesení

Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov.

Neobstojí ani argumentácia odporcu, že rovnaký názor na posudzovanie čl. 1 D Dohovoru

zaujal aj Najvyšší súd SR v rozsudku z 20.10.2009, pretože v predmetnom prípade

sa síce jednalo o žiadateľa o azyl z Palestíny, nejednalo sa však o žiadateľa, ktorému bola

poskytnutá ochrana agentúry UNRWA.

14

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nebolo možné sa stotožniť s názorom

odporcu, ktorý si osvojil aj krajský súd, že v prípade navrhovateľa sa jedná o nedôveryhodnú osobu.

Primárne nebolo možné vylúčiť, že tvrdenia navrhovateľa sa zakladajú na pravde. Navrhovateľ

v priebehu správneho konania navyše predložil dôkazy - doklady, ktoré potvrdzovali jeho identitu

ako aj tvrdenie o tom, že mu bola v krajine pôvodu poskytovaná ochrana zo strany UNRWA

a odporcovi sa nepodarilo preukázať, že napriek rozporom vo výpovediach, ktoré sám navrhovateľ

uznal (a následne objasnil), by v tvrdení o tejto podstatnej skutočnosti nehovoril pravdu. V danom

prípade navrhovateľ tvrdil, že z krajiny odišiel z dôvodu obavy o svoj život a že v krajine pôvodu

(v krajine, kde žil) požíval ochranu agentúry UNRWA.

Jeho identitu a skutočnosť, že je potomkom palestínskych utečencov a požíval ochranu

UNRWA, potvrdzujú predložené doklady, pričom je potrebné zdôrazniť, že správny orgán

nespochybnil ich pravosť, ani pravosť údajov v nich obsiahnutých. Navrhovateľ vysvetlil,

že k uvedeniu iného tábora v doklade UNRWA mohlo dôjsť administratívnou chybou.

V zmysle vyššie uvedeného s poukazom na čl. 1D Dohovoru sú Palestínci, ktorí sú

palestínskymi utečencami v zmysle rezolúcie VZ OSN č. 194 (III) z 11.12.1948 alebo vysídlencami

podľa rezolúcie VZ OSN č. 2252 (ES-V) zo 4.7.1967 a potomkovia týchto osôb (navrhovateľ)

osobami, na ktoré sa vzťahuje čl. 1D Dohovoru. Ak sa takáto osoba nachádza v oblasti, v ktorej

vyvíja činnosť UNRWA, ide o osobu, ktorá dostáva pomoc od iných orgánov než UNHCR a preto

je vylúčená z využívania výhod Dohovoru. Pokiaľ sa však takáto osoba v tejto oblasti

už nenachádza, potom ochranu a pomoc od inej agentúry než UNHCR nedostáva a je preto

samotným týmto faktom oprávnená využívať výhody Dohovoru.

Z článku 1D Dohovoru však nevyplýva, že u takejto osoby, ktorá požívala ochranu

UNRWA, no z akýchkoľvek dôvodov ju už nepožíva a ochrana iných orgánov ako UNHCR

navrhovateľovi v súčasnosti nie je poskytovaná, sa už neposudzuje, či u nej existujú opodstatnené

obavy z prenasledovania z vymedzených dôvodov (§ 8 zákona a o azyle, čl. 1A Dohovoru). Takáto

osoba síce je registrovaná ako palestínsky utečenec, to však neznamená, že je automaticky

utečencom v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov.

15

Článok 1D Dohovoru stanovuje len možnosť priznať status utečenca, v texte Dohovoru

totiž nie je výslovne ustanovené, že takejto osobe, ktorej bola poskytovaná pomoc od UNRWA,

sa má automaticky udeliť azyl.

Mať právo požívať ipso facto výhody Dohovoru automaticky neznamená udelenie azylu

v zmysle Dohovoru. Každú takúto žiadosť je potrebné skúmať individuálne a to vo svetle výhod

čl. 1 A Dohovoru, za ktoré sa považuje skutočnosť, že osoba je utečencom v zmysle Dohovoru

ako náhle vyhovuje kritériám obsiahnutým v definícii. To nastane nevyhnutne skôr, než je formálne

rozhodnuté o udelení statusu utečenca (udelení azylu). Uznanie statusu utečenca preto osobu

utečencom nečiní, ale ju za utečenca oficiálne prehlasuje. Osoba sa teda nestáva utečencom tým,

že by jej bol priznaný status utečenca, ale status jej bol priznaný pretože utečencom je. Všeobecné

klauzuly definujú kritéria, ktoré je nutné splniť, aby sa osoba stala utečencom. Predstavujú

pozitívny základ, z ktorého vychádzajú rozhodnutia o statuse utečenca.

Na otázku, či navrhovateľ spĺňa kritéria utečenca v zmysle jej definície, musí dať odpoveď

odporca v ďalšom konaní po dôkladnom zvážení všetkých skutočností, pre ktoré navrhovateľ o azyl

požiadal a po vykonaní dokazovania obsahom správ o krajine jeho posledného trvalého pobytu.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu

o neudelení azylu je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti OSP

a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu,

ale ani odvolacieho súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu

a nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou

zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom konaní.

Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ odporca vychádzal z toho, že navrhovateľ

je nedôveryhodnou osobou, s týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil, rovnako bolo možné

odporcovi vyčítať, že nevykonal žiadne dokazovanie ohľadne navrhovateľom tvrdených skutočností

- obáv /obvinenie navrhovateľa z krádeže zbraní patriacich organizácii Fatah/, navrhovateľ totiž

nebol dostatočne vypočutý k okolnostiam ním tvrdených obáv, a preto záver odporcu o tom,

že navrhovateľa nemožno považovať za osobu prenasledovanú v zmysle čl. 1 A Dohovoru,

považoval odvolací súd za predčasný.

16

V ďalšom konaní považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné, aby odporca

opätovne posúdil skutočnosti navrhovateľom tvrdené a následne aj preukázané, a to že navrhovateľ

a jeho rodina požívali v krajine posledného trvalého pobytu ochranu agentúry UNRWA

a vyhodnotil postavenie navrhovateľa z hľadiska článku 1A Dohovoru, najmä s poukazom

na článok 12 ods. 1 písm. a/ Smernice, a to vo svetle právneho názoru súdu, vyjadreného v tomto

rozhodnutí.

Úlohou odporcu bude opätovne vypočuť navrhovateľa na skutočnosti ním tvrdené

(obvinenie navrhovateľa z krádeže zbraní patriacich organizácii Fatah), vykonať dokazovanie

na prípadné pôsobenie a dosah hnutia FATAH na územie Libanonu, z ktorého žiadateľ prichádza,

na prípadný postoj štátnych orgánov Libanonu k takýmto aktivitám, s tým, že svoje zistenia odkáže

na správy o krajine posledného trvalého pobytu navrhovateľa, z ktorých čerpal.

Najvyšší súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozsudok ESD (Veľká komora)

zo dňa 17.6.2010 vo veci , Nawras Bolbol proti Bevándorlási és Állampolgársági Hivatal,

v ktorom súd na návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa výkladu čl. 12 ods. 1

písm. a/ Smernice konštatoval, že ustanovenia Smernice je potrebné vykladať s ohľadom

na jej systematiku a účel, pri súčasnom rešpektovaní Ženevského dohovoru a iných relevantných

zmlúv, na ktoré odkazuje čl. 63 prvý odsek bod 1 ES. Ako vyplýva z odôvodnenia č. 10 Smernice,

tento výklad musí rešpektovať základné práva ako aj zásady uznané najmä Chartou základných práv

EÚ.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe

zmeny rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2 v spojení

s § 250k ods. 1 OSP a v zmysle § 151 ods. 2 OSP. Úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu

trov konania, pretože trovy právneho si neuplatnil a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade

s § 151 ods. 1 OSP.

17

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 13. septembra 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová