Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Saz-32-2014.pdf
PDF · 106.86 KB
Case nature
Area
Subarea
5Saz/32/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou, v právnej veci navrhovateľa: C. G.. P.. U., narodený XX.XX.XXXX v meste L., F.X. L., F. Y. X. Ú. (ďalej len „F.), F. štátna príslušnosť, Y. národnosť, posledný trvalý pobyt v zahraničí mesto L., W. I., F. L., F., umiestnený v Pobytovom tábore E. A. Q., zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-102-44/ PO-Ž-2013 zo dňa 13.06.2014, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 13.06.2014 ČAS: MU-102-44/PO-Ž-2013.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-102-44/PO-Ž-2013 zo dňa 13.06.2013 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi neudelil azyl a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) mu neposkytol doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“).
Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné z dôvodu obavy o svoj život v F., v pásme L., kde sú neustále ozbrojené nepokoje medzi skupinami M. a „C., ktorej je členom s časťou jeho rodiny a v minulosti pri ozbrojených nepokojoch medzi týmito dvomi skupinami bol postrelený do nohy.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odporca zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa počas vstupného pohovoru, počas ktorého uviedol, že na územie SR pricestoval legálne za účelom štúdia, pre ktoré mal od 18.12.2008 do 31.08.2012 povolený prechodný pobyt. Študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, no v lete 2012 musel štúdium predčasne ukončiť, nakoľko neurobil všetky potrebné skúšky a následne mu nebol pobyt na území SR predĺžený. Ako dôvod žiadosti uviedol navrhovateľ obavy o svoj život, nakoľko on i jeho rodina sú prívržencami hnutia C. a od roku 2007 začali konflikty s prívržencami hnutia M., ktorý má pod kontrolou mesto L.. V júli 2007 bol postrelený do nohy. Kvôli sporom medzi týmito hnutiami požiadal o udelenie azylu.
Dňa 25.08.2013 navrhovateľovi rozhodnutím ČAS: MU-102-17/PO-Ž-2013 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle nebol udelený azyl, pričom súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu nebola poskytnutá doplnková ochrana. Na základe podaného opravného prostriedku Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. 5Saz/18/2013-30 zo dňa 02.10.2013 potvrdil rozhodnutie odporcu. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 9Sža/10/2013 zo dňa 19.02.2014 zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odporca v ďalšej časti napadnutého rozhodnutia citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 9Sža/10/2013. Rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/43/2011 a 1Sža 5/2014 odporca poukázal na skutočnosť, že tým, že navrhovateľ bol uznaný za utečenca J. Q. F., nie je dôvod na automatické udelenie azylu na území iného štátu a že je potrebné skúmať, či navrhovateľovi je alebo nie je v skutočnosti dostupná pomoc UNRWA.
Odporca, vychádzajúc z potvrdenia UNRWA, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ bol ešte 14.11.2012 registrovaný agentúrou UNRWA ako F. utečenec v L., skonštatoval, že navrhovateľovi pomoc zo strany UNRWA doteraz nezanikla.
Odporca pristúpil aj ku skúmaniu dôvodu opustenia L. navrhovateľa. Jediným dôvodom navrhovateľovho odchodu bolo štúdium na Slovensku. L. opustil dobrovoľne a legálnym spôsobom. V čase odchodu navrhovateľ žil v L. normálnym životom, študoval na vysokej škole a využíval ochranu UNRWA. Z týchto skutočností odporca vyvodil záver, že odchod navrhovateľa nebol odôvodnený dôvodmi vymykajúcimi sa jeho kontrole a nezávislými od jeho vôle, ktorá by ho nútili opustiť túto zónu a brániace využívaniu pomoci, poskytovanej prostredníctvom UNRWA.
Odporca na základe vyhodnotenia skutočností uvádzaných navrhovateľom dospel k záveru, že navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 (ďalej len „Ženevský dohovor“).
Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal z pohľadu § 2 písm. d/ zákona o azyle pojmom prenasledovania tak zo strany štátnych orgánov, zo strany ktorých vo vzťahu k navrhovateľovi nedošlo k žiadnemu konaniu, ako aj zo strany neštátneho aktéra, hnutia M.. Vychádzal pritom z analýzy informácií o pásme L., z materiálov „F. - informácie o krajine pôvodu“, vypracovaných k tomuto prípadu pod č. p.: MU-ODZS-2014/000265-002. Uviedol, že F. prezident P.Ú. Y. informoval o vymenovaní novej vlády „národnej jednoty“. Medzi M. a C. nedochádza k žiadnym bojom ani stretom. Navrhovateľ nikdy nemal také postavenie, aby sa musel politického prenasledovania obávať a zranenie jeho nohy postrelením sa udialo pri strete, ktorý nebol cielený na jeho osobu, o čom svedčí fakt, že po vyliečení pokračoval bez akýchkoľvek problémov v štúdiu. Subjektívne obavy navrhovateľa zo situácie v L. musia vychádzať z taxatívne vymenovaných dôvodov opodstatnenosti týchto obáv. Navrhovateľ bez problémov študoval na vysokej škole a krajinu opustil legálne, s vlastným cestovným pasom. V L. žijú všetci rodinní príslušníci navrhovateľa a nečelia prenasledovaniu z dôvodu príslušnosti k C..
Odporca mal za to, že:
- navrhovateľovi podľa dostupných informácií nezanikla pomoc UNRWA v pásme L.,
- navrhovateľ dobrovoľne opustil pásmo L. za účelom štúdia a nie z dôvodov, ktoré by sa vymykali kontrole jeho osoby,
- navrhovateľ nebol nikdy prenasledovaný a také prenasledovanie nebolo možné ani predpokladať, teda nenaplnil ani dôvody na udelenie azylu,
- navrhovateľ mal snahu zlegalizovať svoj pobyt na území SR potom, čo bol vylúčený z vysokoškolského štúdia a nebol mu predĺžený pobyt na území SR,
- navrhovateľ dobrovoľne nevyužíva ochranu UNRWA a nie preto, že by ju nemohol využívať tzn., že odporca vyhodnotil a zdôvodnil svoje stanovisko v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 9Sža/10/2013.
Výrok, ktorým odporca rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu dňa 23.07.2014 opravný prostriedok a žiadal rozhodnutie Ministerstva vnútra SR Migračného úradu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie z dôvodu, že odporca na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, skutkové zistenia odporcu sú v rozpore s obsahom spisu a rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na skutočnosti ním uvádzané pri jeho výsluchu pred odporcom. Uviedol, že žiadosť o azyl podal z dôvodu obavy o svoj život s tým, že sa naďalej pridržiava svojich vyjadrení, ktoré uviedol v predošlom konaní o udelenie azylu. Namietal názor odporcu, že v L. neprebieha žiadny vojenský konflikt, na ktorý poukázal správami o F.. Namietal tiež, že navrhovateľ je F. utečenec registrovaný úradom UNRWA, avšak bez jeho účinnej ochrany, nakoľko sa nachádza mimo oblasti jeho pôsobenia. Návrat navrhovateľa nie je možný z dôvodu trvalej blokády územia pásma L. a vojenských bombových náletov zo strany G.. Poukázal aj na rozpor tvrdenia odporca s jeho informáciami, ktoré sú súčasťou jeho spisu. Ďalej citoval z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-364/11 zo dňa 19.12.2012 a C-465/07 zo dňa 17.02.2009.
Splnomocnený zástupca navrhovateľa mal za to, že navrhovateľ splnil zákonné podmienky minimálne pre poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do F.. Podľa jeho názoru UNRWA nie je schopný ochrániť civilné obyvateľstvo pred leteckými náletmi G. armády, ani ozbrojenými útokmi znepriatelených hnutí ako sú napr. M.. Rovnako nie je možné sa dostať na územie pásma L., ktoré je pod vojenskou blokádou iN. vojenskými silami.
Z obsahu vyjadrenia odporcu zo dňa 22.08.2013, doručeného odvolaciemu súdu dňa 30.08.2013, vyplynulo, že odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť. Mal za to, že postupoval v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 9Sža/10/2013, s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. 1Sža/43/2011 a 1Sža/5/2014.
Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., nakoľko Centrum právnej pomoci Košice i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 07.10.2014 o 09:50 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.
V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f) citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov, pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.
Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté.
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku.
V predmetnej veci bolo najprv potrebné, vzhľadom na záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR č. 9Sža/10/2013 zo dňa 19.02.2014, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odporcu v tejto veci ČAS: MU-102-17/PO-Ž-2013, sa zaoberať skúmaním, či odporca považoval navrhovateľa za subjekt pod aktívnou ochranou špecializovanej agentúry, resp. či v jeho prípade takáto ochrana už zanikla, prípadne, či okolnosti, za ktorých zanikla, majú alebo nemajú vplyv na účely posúdenia jeho žiadosti, resp. či je alebo nie je takáto ochrana navrhovateľovi naďalej dostupná a aby toto svoje stanovisko náležite odôvodnil.
Podľa § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené, ale je podstatne obmedzené, pretože sa môže týkať iba toho, či rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon. Podľa názoru krajského súdu sa odporca podrobne zaoberal posúdením štatusu navrhovateľa a toto svoje stanovisko náležite odôvodnil. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 04.03.2013 navrhovateľ uviedol, že spolu s rodinou sú pod ochranou organizácie UNRWA, ktorá poskytovala potraviny, cukor, teda ochranu pre všetkých utečencov v F. a zároveň predložil kópiu dokladu UNRWA celej rodiny. Svojej výpovede sa pridržiaval aj v Zápisnici z pohovoru so žiadateľom o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany v prvostupňovom správnom konaní zo dňa 02.04.2014. Ak teda odporca dospel, na základe vykonaného dokazovania, k názoru, že okolnosti, na základe ktorých bola navrhovateľovi ako utečencovi poskytnutá pomoc agentúrou UNRWA, naďalej pretrvávajú a že on sám neprestal byť utečencom podľa zánikovej klauzuly a tento názor odporcu nie je v rozpore s obsahom spisov, nepochybil.
Krajský súd dodáva, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-364/11 El Karem El Kott a i. c/a Bevándorlási és Álampolgársági Hivatal, pomoc UNRWA zaniká nielen samotným zánikom tohto úradu, ale aj v prípade nemožnosti splnenia jeho úlohy. Zánik pomoci môže vyplývať aj z okolností, ktoré dotknutú osobu nezávisle od jej vôle nútia opustiť zónu pôsobenia UNRWA. V tomto ohľade sa F. utečenec musí považovať za osobu, ktorá je nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože sa osobne nachádza v situácii vážneho nebezpečenstva a táto agentúra nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorou je uvedená agentúra poverená. Z výpovedí navrhovateľa nevyplýva, že by to bol jeho prípad.
K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe
- navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Žiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného, či iného postihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda k opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Navrhovateľ legálne vycestoval z pásma L. za účelom štúdia. Navrhovateľ sa teda presídlil do iného štátu na obdobie niekoľkých rokov, podľa dĺžky štúdia. Medzi prezentovaným dôvodom odchodu navrhovateľa z krajiny pôvodu a podaním žiadosti o azyl uplynulo časové obdobie, ktoré nie je zanedbateľné. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu, respektíve doplnkovej ochrany. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu.
Správny orgán následne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil i riziko vážneho bezprávia u navrhovateľa v intenciách ustanovenia § 2 písm. f) zákona o azyle tak, ako to definuje platná a účinná právna úprava. S ohľadom na zaobstarané informácie o krajine pôvodu navrhovateľa a samotné výpovede navrhovateľa v konaní, tieto vyhodnotil tak, že navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí žiadne vážne bezprávie tak, ako to definuje ustanovenie § 2 písm. f) zákona o azyle.
Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/36/2008 zo dňa 10.02.2009). Navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz o skutočnostiach, ktoré by mu bránili v návrate do krajiny pôvodu. Navrhovateľ v Zápisnici z pohovoru so žiadateľom o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany v prvostupňovom správnom konaní zo dňa 02.04.2014 uviedol, že sa nemôže vrátiť do pásma L. lebo by musel ísť cez B. alebo G. a je tam blokáda, sú zatvorené hranice. Ako ďalší dôvod uviedol problémy s M., ktorý kontroluje L.. Týmto skutočnostiam odporca venoval dostatočnú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č.l. 64-71 a 136-152 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol.
V prejednávanej veci odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil, keďže navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR odôvodnil existenciou dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, t. j. za dôvody uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle.
Krajskému súdu je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí odporca vychádzal, že celé konanie riadne vyhodnotil a že toto vyhodnotenie následne vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či v prípade navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu, respektíve dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle alebo nie.
Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle ako vecne správne potvrdené. Podľa názoru krajského súdu, v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci a navrhovateľom uvedené skutočnosti boli odporcom správne a logicky vyhodnotené a následne správne právne posúdené.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca neboli v konaní úspešní, preto nemajú právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti potvrdzujúcemu výroku tohto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.