Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
545/364862.44e36c.pdf
PDF · 352.53 KB
No categories available
1Sža/48/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/48/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.,
v právnej veci navrhovateľa: Y., nar. X., štátny príslušník Somálska, t. č. miesto pobytu
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov S., zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o.,
so sídlom M. proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej
kontroly Policajného zboru Podhoroď č. 171 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporcu č. p. PPZ-HCP-SO10-126-015/2011 zo dňa 20.6.2011, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/14/2011-22 zo dňa 13. júla 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Sp/14/2011-22 zo dňa 13. júla 2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu
č. p. PPZ-HCP-SO10-126-015/2011 zo dňa 20.6.2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.
2
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet veci
Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie
č. p. PPZ-HCP-SO10-126-015/2011 zo dňa 20.6.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1
písm. a) zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistil dňom 20.6.2011 o 11.35 hod. navrhovateľa
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov a zároveň ho podľa § 62 ods. 3, 4 zákona
o pobyte cudzincov umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že odporca postupoval
správne a v súlade so zákonom, pričom v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia
navrhovateľa pre účel výkonu trestu vyhostenia a zároveň bola preukázaná dôvodnosť
zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do ÚPZC S.
Vzhľadom na dôkazy vykonané v správnom, ako i v súdnom konaní, krajský súd
dospel k záveru, že v prípade zaistenia osoby navrhovateľa boli splnené všetky, zákonom
i medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre zistenie osoby, a preto napadnuté
rozhodnutie odporcu potvrdil.
II.
Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu včas
odvolanie, nakoľko s napadnutým rozsudkom nesúhlasí z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2
písm. f) OSP, teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že z napadnutého rozhodnutia odporcu
vyplýva, že navrhovateľ dňa 17. júna 2011, v trestnom konaní, prejavil vôľu požiadať o azyl.
Dňa 20. júna 2011 po vydaní trestného rozsudku Okresného súdu Michalovce
3
sp. zn.: OT 25/2011 bol navrhovateľ poučený o tom, že má právo vzdať sa práva na podanie
odvolania s tým, že v prípade, ak sa svojho práva nevzdá, nebude prepustený a ak sa ho vzdá,
bude prepustený. Navrhovateľ sa preto svojho práva na podanie odvolania vzdal
s predpokladom, že bude prepustený a bude mu umožnené požiadať o azyl. Namiesto toho,
aby bol inštruovaný k tomu, kde a ako má podať vyhlásenie žiadateľa o azyl, bol zaistený
a až po zaistení bol poučený o tom, že príslušným na prijatie jeho vyhlásenia žiadateľa o azyl
je ÚPZC S.. Ak by mu bolo riadne umožnené požiadať o azyl, bol by oprávnený zdržiavať sa
na území Slovenskej republiky. Ide tu o neoprávnený zásah príslušných orgánov do práv
navrhovateľa. Podľa navrhovateľa ide o konštantnú prax odporcu. Podľa názoru
navrhovateľa odporca mal povinnosť poučiť cudzinca o orgáne príslušnom na podanie
vyhlásenia predtým ako ho zaistil resp. mu vydal doklad na prepravu. Z rozhodnutia odporcu
nie je podľa navrhovateľa zrejmé, prečo odporca navrhovateľa zaistil, a prečo mu nevydal
doklad na prepravu, aby mu umožnil podať vyhlásenie žiadateľa o azyl. Rozhodnutie odporcu
nepovažoval navrhovateľ za riadne odôvodnené. Podľa neho je nezrozumiteľné. Krajský súd
podľa názoru navrhovateľa vec nesprávne právne posúdil, nevysporiadal sa s námietkou
v súvislosti s aplikáciou relevantných predpisov pre zaistenie cudzinca, a to tzv. návratovej
smernice a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z rozhodnutia odporcu nevyplýva, že by skúmal otázku efektívnosti a účelnosti rozhodnutia.
Počas trvania azylového konania nie je možné žiadateľa o azyl vyhostiť. Vyhostiteľnosť
je teda limitom zaistenia, a ak nie je daná reálna vyhostiteľnosť cudzinca, nie je možné
takéhoto cudzinca zaistiť za účelom realizácie vyhostenia. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný,
nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
Navrhovateľ v závere odvolania požiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle článku 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a navrhoval, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje
a vracia vec odporcovi na ďalšie konanie.
II.
Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov odporcu
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že zotrváva na dôvodoch
uvedených v preskúmavanom rozhodnutí, nakoľko boli splnené všetky zákonné dôvody
uvedené v § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Odporca ďalej uviedol, že bol
4
písomne požiadaný Okresným súdom v Michalovciach o vykonanie vyhostenia navrhovateľa
z územia Slovenskej republiky v zmysle uloženého trestu vyhostenia podľa právoplatného
rozsudku. Na základe tejto žiadosti vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa a o jeho
umiestnení v ÚPZC S.. Súčasný právny systém Slovenskej republiky podľa odporcu nedáva
inú možnosť v tomto konkrétnom prípade k vykonaniu rozhodnutia súdu ako bola
realizovaná.
Námietky k vzdaniu sa odvolania na súde, ako aj ďalšie úvahy právneho zástupcu
v tejto súvislosti považuje odporca za irelevantné, vzhľadom na to, že konanie o zaistení
navrhovateľa začalo po doručení žiadosti na OHK PZ Podhoroď o vykonanie trestu
vyhostenia Okresného súdu Michalovce. Na námietku navrhovateľa, že ak by navrhovateľovi
bolo umožnené riadne požiadať o azyl, bol by v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle oprávnený
zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, odporca upriamil pozornosť na druhú časť vety,
ktorá v námietke právneho zástupcu uvedená nie je a má zásadný význam pre výklad tohto
ustanovenia. V konaní o zaistení navrhovateľ nie je žiadateľom o azyl v zmysle § 2 písm. h)
zákona o azyle, takže aj túto námietku považuje odporca za irelevantnú. Na námietku,
že nebol dodržaný zákonný postup pri uplatnení ustanovenia § 3 ods. 8 zákona o azyle tým,
že odporca poučil navrhovateľa o tom, ktorý orgán je príslušný na prijatie vyhlásenia
žiadateľa o azyl až potom, čo ho zaistil, navrhovateľ uviedol, že toto ustanovenie neukladá
poučenie vykonať písomne. Prax je taká, že osoba sa ihneď ako je to možné po jej prejave
vôle požiadať o azyl ústne poučí, že takéto vyhlásenie podľa právnych predpisov Slovenskej
republiky nie je kompetentný prijať policajný útvar, na ktorom sa nachádza, ale musí
ho podať príslušnému orgánu. Ak je nepochybné, že sú naplnené všetky dôvody k zaisteniu
osoby, je vykonané poučenie o konkrétnej možnosti, že príslušným na prijatie vyhlásenia
o udelenie azylu je ÚPZC S.. Následne v odôvodnení o zaistení sa osoba iba opakovane
informuje, kto je príslušným na prijatie vyhlásenia o udelenie azylu. Tak tomu bolo aj v tomto
prípade a poučenie nebolo vykonané potom, ako sa to uvádza v odvolaní. Za nedôvodnú
považuje navrhovateľ aj námietku, že splnenie podmienok na vydanie rozhodnutia o zaistení
spôsobili príslušné orgány. Rovnako za nelogické považuje odporca tvrdenie právneho
zástupcu navrhovateľa, že namiesto riadneho informovania o možnostiach podať vyhlásenie
žiadateľa o azyl sú účastníci konania zaistení. Iba ak nie sú splnené zákonné podmienky
pre zaistenie, postupuje sa podľa ďalšej vety, čiže vydaním dokladu na prepravu. Námietku,
že nebol dodržaný zákonný postup a z dvoch alternatív si odporca vybral ako vhodnejšiu
pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa, považuje odporca tiež za nedôvodnú.
5
Odôvodnenie obsahuje všetky potrebné náležitosti uvádzané v námietke navrhovateľa.
Bezdôvodná je aj námietka, že vo výroku rozhodnutia nie je to, že je vydané za účelom
výkonu trestu vyhostenia, nakoľko je potrebné to iba z výroku prečítať. Dôvodom zaistenia
je existencia rizika úteku, čo potvrdzuje modus operandi štátnych príslušníkov Somálska,
ktorý po nelegálnom prekročení SR-UA hranice pod identitou maloletých bez sprievodu
sú umiestňovaní do Detského domova Horné Orechové, ktorý potom organizovane opúšťajú
a pokračujú mimo územie SR, tiež zneužívajú azylovú procedúru SR s cieľom dostať sa mimo
územia SR do krajiny, ktorá je z ich pohľadu ekonomicky výhodnejšia. K námietke
efektívnosti a účelnosti rozhodnutia o zaistení odôvodňovanú v odvolaní nemožnosťou
vyhostenia s tým, že počas trvania azylového konania nie je možné žiadateľa o azyl vyhostiť,
odporca uviedol, že navrhovateľ v konaní o zaistení nemal štatút žiadateľa o azyl. Z praxe
je mnoho prípadov, kedy je zneužívaná azylová procedúra pre získanie voľného pohybu
cudzincami. Zákon o azyle a zákon o pobyte cudzincov preto na to pamätá a tento postup
upravuje.
Na záver odporca uviedol, že má za to, že svojim postupom nijako nepoškodil
navrhovateľa v jeho právach a právom chránených záujmoch, rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa bolo vydané zákonným spôsobom a pozbavenie osobnej slobody bolo efektívne
a účelné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. septembra 2011 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP).
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 250l ods. 1 OSP podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
„Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“
6
sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.
Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku s výnimkou § 250a.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konkrétnej veci posudzuje, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza,
nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej
procesnej zásady správneho konania. Ďalej správny súd posudzuje, či vykonané dôkazy
logicky robia vôbec skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd
pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje,
či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO10-
126-015/2011 zo dňa 20.6.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov zaistil dňom 20.6.2011 o 11.35 hod. navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný,
najviac na 6 mesiacov a zároveň podľa § 62 ods. 3, 4 zákona o pobyte cudzincov
ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S.
Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že rozhodnutím Oddelenia
hraničnej kontroly Zboj č. p.: PPZ-HCP-SO18-106/2011 z 3.5.2011 bol navrhovateľ
administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny a zároveň
mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov,
t. j. do 2.5.2016. Navrhovateľ nelegálne prekročil štátnu hranicu medzi Ukrajinskou
7
republikou a Slovenskou republikou, pričom bol v obci Podhoroď okres Sobrance zadržaný
a kontrolovaný hliadkou OHK PZ Podhoroď. Rozhodnutím 0T/25/2011 z 20.6.2011 bol
navrhovateľ uznaný vinným z prečinu marenia úradného rozhodnutia podľa § 384 ods. 1
písm. c) Trestného zákona, pretože napriek tomu, že mu bol uložený zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky a zároveň bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky,
nerešpektoval toto rozhodnutie a opätovne nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky,
pričom bol na zastávke SAD v obci Podhoroď kontrolovaný hliadkou OHK PZ Podhoroď.
Následne bol odporca Okresným súdom Michalovce požiadaný o vyhostenie navrhovateľa
z územia Slovenskej republiky v zmysle uloženého trestu vyhostenia.
IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu
Na základe žiadosti Okresného súdu Michalovce vydal odporca dňa 20.6.2011
rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-SO10-126-015/2011, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona
o pobyte cudzincov zaistil dňom 20.6.2011 o 11.35 hod. navrhovateľa na čas nevyhnutne
potrebný, najviac na 6 mesiacov a zároveň podľa § 62 ods. 3, 4 zákona o pobyte cudzincov
ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S.. Navrhovateľ bol zaistený za
účelom výkonu trestu vyhostenia podľa rozsudku Okresného súdu v Michalovciach
0T/25/2011 z 20.6.2011. Odporca vzal do úvahy aj to, že navrhovateľ nemá na území
Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca ďalej
uviedol, že navrhovateľ bol poučený, že príslušným na prijatie vyhlásenia o udelenie azylu je
ÚPZC S.
Podľa § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť
cudzinca na účel:
a) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu
vyhostenia,
b) výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, aleb
c) jeho vrátenia podľa osobitného predpisu, ak neoprávnene vstúpil na územie
Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.
Podľa § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podanie vyhlásenia podľa osobitného
zákona (zákon č. 480/2002 Z.z. o azyle) alebo požiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat
8
nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie podľa osobitného zákona
nie je zaistením dotknuté.
Podľa § 62 ods. 3 o pobyte cudzincov, cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne
potrebný, najviac však na šesť mesiacov.
Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62
ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o vyhostení.
Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody,
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom:
f) zákonné zatknutie, alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nedovolenému vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou týkajúcou sa žiadosti navrhovateľa o udelenie
azylu.
Podľa § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, konanie podľa zákona o azyle
nie je zaistením cudzinca dotknuté.
Za dôvodné však považuje odvolací súd námietky týkajúce sa efektívnosti a účelu
zaistenia.
Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľa zaistil na maximálne možnú dobu,
a to 6 mesiacov, pritom otázkami efektívnosti a účelnosti zaistenia sa vôbec nezaoberal.
9
V.
Argumentácia rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 264/09-81
zo dňa 19.10.2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s odvolacími námietkami
navrhovateľa ohľadne efektívnosti a účelnosti jeho zaistenia dáva do pozornosti právny
názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že
konanie o zaistení, ktorého sa týkala prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení
sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé
či izolované. Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného
účelu zaistenia, ktorým bolo v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia .
Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu,
u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované.
Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne
zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom
konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu platí úplne tradičný
koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných
slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku
nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu ESĽP posudzuje nevyhnutnosť v rámci
posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku
nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto skúmať. V tomto
zmysle nie je podľa ústavného súdu správny argument sťažovateľa
nevyhnutnosťou. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho
limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť
cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.
Podľa ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia.
Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci
sa vyhostenia padne v inom konaní ,súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení
ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.
10
Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie
previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve
ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.
VI.
Právny názor Najvyššieho súdu SR
Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu, odporca zdôvodnil rozhodnutie
o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou, za ktorú označil existenciu
právoplatného rozhodnutia Okresného súdu v Michalovciach sp. zn. OT/25/2011
zo dňa 20.6.2011 o uznaní navrhovateľa vinným z prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ TZ, za čo mu bol uložený trest vyhostenia na dobu
3 rokov. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 20.6.2011.
Ako správne konštatoval krajský súd, navrhovateľ bol zaistený za účelom
výkonu trestu vyhostenia.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že odporca sa účelnosťou a efektívnosťou
rozhodnutia o zaistení, nezoberal, táto námietka bola dôvodná a bolo povinnosťou
krajského súdu sa touto námietkou zaoberať, najmä z pohľadu reálnosti jeho
vyhostiteľnosti do krajiny jeho pôvodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom dáva do pozornosti, že z obsahu
administratívneho spisu nevyplynulo, že by správny orgán v súvislosti s krajinou
pôvodu navrhovateľa, resp. inou treťou krajinou skúmal prekážky vyhostenia.
Z uvedeného možno usúdiť, že správny orgán neskúmal možnosť vyhostenia
navrhovateľa do krajiny pôvodu ani inej tretej krajiny.
Z citovaného nálezu ústavného súdu vyplynulo, že konanie o zaistení, ktoré
je predmetom súdneho prieskumu a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania,
ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované.
11
Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení
je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva
do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.
Bolo povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne orgány s riadnou
starostlivosťou pristupovali k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa
do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny.
Navrhovateľ totiž namietal, že k jeho zaisteniu došlo v rozpore s článkom 5
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
Prebiehaním konania, tak ako to uviedol aj ústavný súd odvolávajúc
sa na rozhodnutia ESĽP, ktorý sa viackrát zaoberal vzťahom medzi zaistením a jeho
účelom (vo veci Samie Ali v. Suisse, sťažnosť č. 24881/94, správa prijatá 26.2.1997,
Abdolkhani and Karimnia v. Turkey), resp. rozhodnutie Nejvyššího správního soudu
ČR sp. zn. 1As 12/2009-61 vo veci Kamran K. proti Policii ČR o zaistení,) nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť
vyhostenia.
Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP ale aj
z komparatívnej judikatúry a vôbec z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia podľa
najvyššieho súdu vyplýva, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je,
že jeho účel bude môcť byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní
o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia, resp. trestu
vyhostenia uloženého v trestnom konaní aspoň potenciálne možný.
12
Reálnosťou vyhostenia navrhovateľa do krajiny pôvodu sa správny orgán
nezaoberal a pokiaľ krajský súd neprihliadol na námietku navrhovateľa ohľadne
neúčelnosti jeho zaistenia (ak nie je účelné a efektívne rozhodnutie
o administratívnom vyhostení navrhovateľa nemôže byť efektívne a účelné
ani rozhodnutie o jeho zaistenia) pochybil. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky totiž neobstojí argumentácia krajského súdu, že súd sa v rámci prieskumu
rozhodnutia o zaistení cudzinca musí obmedziť len na posúdenie splnenia zákonných
podmienok pre vydanie takéhoto rozhodnutia, t.j. či bola splnená podmienka
existencie rozhodnutia o administratívnom alebo trestnom vyhostení.
Námietky navrhovateľa týkajúce sa účelnosti a efektívnosti zaistenia
navrhovateľa zostali tak zo strany krajského súdu nezodpovedané a bez odpovede
na to, či takýto postup bol v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj v nadväznosti
na judikatúru ESĽP, ktorý sa viackrát zaoberal vzťahom medzi zaistením a jeho
účelom, nebolo možné dospieť k záveru, že rozhodnutie odporcu o zaistení
navrhovateľa na účely výkonu trestu vyhostenia bolo v súlade so zákonom o pobyte
cudzincov a neobstojí ani záver krajského súdu, že takéto rozhodnutie
nie je v rozpore s medzinárodnými zmluvami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odporca sa nezaoberal
reálnou vyhostiteľnosťou navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu resp. inej tretej
krajiny.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že neboli splnené podmienky pre zaistenie navrhovateľa, hoci formálne existovalo
právoplatné rozhodnutie o vyhostení v rámci trestného konania.
13
VII.
Záver a trovy konania
Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že námietky navrhovateľa týkajúce sa efektívnosti a účelnosti rozhodnutia
o zaistení, vzhľadom na absenciu skúmania podmienok vyhostiteľnosti navrhovateľa
do krajiny jeho pôvodu boli dôvodné a tieto boli schopné vyvolať pochybnosti
o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa.
Pokiaľ teda krajský súd na tieto námietky neprihliadol, resp. ich považoval
za nedôvodné a rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa vyhodnotil
ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a v súlade
s medzinárodnými zmluvami, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s takýmto
právnym záverom krajského súdu nestotožnil a dospel k záveru, že rozsudok
krajského súdu je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2
v spojení s § 250k ods. 1 OSP a v zmysle § 151 ods. 2 OSP. Úspešnému navrhovateľovi
nepriznal náhradu trov konania, pretože trovy právneho zastúpenia si neuplatnil
a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade s § 151 ods. 1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 13. septembra 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová