Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/48/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.,

v právnej veci navrhovateľa: Y., nar. X., štátny príslušník Somálska, t. č. miesto pobytu

Útvar policajného zaistenia pre cudzincov S., zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o.,

so sídlom M. proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej

a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej

kontroly Policajného zboru Podhoroď č. 171 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

odporcu č. p. PPZ-HCP-SO10-126-015/2011 zo dňa 20.6.2011, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -22 zo dňa 13. júla 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -22 zo dňa 13. júla 2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu

č. p. PPZ-HCP-SO10-126-015/2011 zo dňa 20.6.2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

2

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet veci

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie

č. p. PPZ-HCP-SO10-126-015/2011 zo dňa 20.6.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1

písm. a) o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistil dňom 20.6.2011 o 11.35 hod. navrhovateľa

na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov a zároveň ho podľa § 62 ods. 3, 4 zákona

o pobyte cudzincov umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že odporca postupoval

správne a v súlade so zákonom, pričom v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia

navrhovateľa pre účel výkonu trestu vyhostenia a zároveň bola preukázaná dôvodnosť

zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do ÚPZC S.

Vzhľadom na dôkazy vykonané v správnom, ako i v súdnom konaní, krajský súd

dospel k záveru, že v prípade zaistenia osoby navrhovateľa boli splnené všetky, zákonom

i medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre zistenie osoby, a preto napadnuté

rozhodnutie odporcu potvrdil.

II.

Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu včas

odvolanie, nakoľko s napadnutým rozsudkom nesúhlasí z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2

písm. f) , teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že z napadnutého rozhodnutia odporcu

vyplýva, že navrhovateľ dňa 17. júna 2011, v trestnom konaní, prejavil vôľu požiadať o azyl.

Dňa 20. júna 2011 po vydaní trestného rozsudku Okresného súdu Michalovce

3

sp. zn.: OT 25/2011 bol navrhovateľ poučený o tom, že má právo vzdať sa práva na podanie

odvolania s tým, že v prípade, ak sa svojho práva nevzdá, nebude prepustený a ak sa ho vzdá,

bude prepustený. Navrhovateľ sa preto svojho práva na podanie odvolania vzdal

s predpokladom, že bude prepustený a bude mu umožnené požiadať o azyl. Namiesto toho,

aby bol inštruovaný k tomu, kde a ako má podať vyhlásenie žiadateľa o azyl, bol zaistený

a až po zaistení bol poučený o tom, že príslušným na prijatie jeho vyhlásenia žiadateľa o azyl

je ÚPZC S.. Ak by mu bolo riadne umožnené požiadať o azyl, bol by oprávnený zdržiavať sa

na území Slovenskej republiky. Ide tu o neoprávnený zásah príslušných orgánov do práv

navrhovateľa. Podľa navrhovateľa ide o konštantnú prax odporcu. Podľa názoru

navrhovateľa odporca mal povinnosť poučiť cudzinca o orgáne príslušnom na podanie

vyhlásenia predtým ako ho zaistil resp. mu vydal doklad na prepravu. Z rozhodnutia odporcu

nie je podľa navrhovateľa zrejmé, prečo odporca navrhovateľa zaistil, a prečo mu nevydal

doklad na prepravu, aby mu umožnil podať vyhlásenie žiadateľa o azyl. Rozhodnutie odporcu

nepovažoval navrhovateľ za riadne odôvodnené. Podľa neho je nezrozumiteľné. Krajský súd

podľa názoru navrhovateľa vec nesprávne právne posúdil, nevysporiadal sa s námietkou

v súvislosti s aplikáciou relevantných predpisov pre zaistenie cudzinca, a to tzv. návratovej

smernice a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z rozhodnutia odporcu nevyplýva, že by skúmal otázku efektívnosti a účelnosti rozhodnutia.

Počas trvania azylového konania nie je možné žiadateľa o azyl vyhostiť. Vyhostiteľnosť

je teda limitom zaistenia, a ak nie je daná reálna vyhostiteľnosť cudzinca, nie je možné

takéhoto cudzinca zaistiť za účelom realizácie vyhostenia. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný,

nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.

Navrhovateľ v závere odvolania požiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle článku 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a navrhoval, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje

a vracia vec odporcovi na ďalšie konanie.

II.

Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov odporcu

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že zotrváva na dôvodoch

uvedených v preskúmavanom rozhodnutí, nakoľko boli splnené všetky zákonné dôvody

uvedené v § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Odporca ďalej uviedol, že bol

4

písomne požiadaný Okresným súdom v Michalovciach o vykonanie vyhostenia navrhovateľa

z územia Slovenskej republiky v zmysle uloženého trestu vyhostenia podľa právoplatného

rozsudku. Na základe tejto žiadosti vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa a o jeho

umiestnení v ÚPZC S.. Súčasný právny systém Slovenskej republiky podľa odporcu nedáva

inú možnosť v tomto konkrétnom prípade k vykonaniu rozhodnutia súdu ako bola

realizovaná.

Námietky k vzdaniu sa odvolania na súde, ako aj ďalšie úvahy právneho zástupcu

v tejto súvislosti považuje odporca za irelevantné, vzhľadom na to, že konanie o zaistení

navrhovateľa začalo po doručení žiadosti na OHK PZ Podhoroď o vykonanie trestu

vyhostenia Okresného súdu Michalovce. Na námietku navrhovateľa, že ak by navrhovateľovi

bolo umožnené riadne požiadať o azyl, bol by v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle oprávnený

zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, odporca upriamil pozornosť na druhú časť vety,

ktorá v námietke právneho zástupcu uvedená nie je a má zásadný význam pre výklad tohto

ustanovenia. V konaní o zaistení navrhovateľ nie je žiadateľom o azyl v zmysle § 2 písm. h)

zákona o azyle, takže aj túto námietku považuje odporca za irelevantnú. Na námietku,

že nebol dodržaný zákonný postup pri uplatnení ustanovenia § 3 ods. 8 zákona o azyle tým,

že odporca poučil navrhovateľa o tom, ktorý orgán je príslušný na prijatie vyhlásenia

žiadateľa o azyl až potom, čo ho zaistil, navrhovateľ uviedol, že toto ustanovenie neukladá

poučenie vykonať písomne. Prax je taká, že osoba sa ihneď ako je to možné po jej prejave

vôle požiadať o azyl ústne poučí, že takéto vyhlásenie podľa právnych predpisov Slovenskej

republiky nie je kompetentný prijať policajný útvar, na ktorom sa nachádza, ale musí

ho podať príslušnému orgánu. Ak je nepochybné, že sú naplnené všetky dôvody k zaisteniu

osoby, je vykonané poučenie o konkrétnej možnosti, že príslušným na prijatie vyhlásenia

o udelenie azylu je ÚPZC S.. Následne v odôvodnení o zaistení sa osoba iba opakovane

informuje, kto je príslušným na prijatie vyhlásenia o udelenie azylu. Tak tomu bolo aj v tomto

prípade a poučenie nebolo vykonané potom, ako sa to uvádza v odvolaní. Za nedôvodnú

považuje navrhovateľ aj námietku, že splnenie podmienok na vydanie rozhodnutia o zaistení

spôsobili príslušné orgány. Rovnako za nelogické považuje odporca tvrdenie právneho

zástupcu navrhovateľa, že namiesto riadneho informovania o možnostiach podať vyhlásenie

žiadateľa o azyl sú účastníci konania zaistení. Iba ak nie sú splnené zákonné podmienky

pre zaistenie, postupuje sa podľa ďalšej vety, čiže vydaním dokladu na prepravu. Námietku,

že nebol dodržaný zákonný postup a z dvoch alternatív si odporca vybral ako vhodnejšiu

pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa, považuje odporca tiež za nedôvodnú.

5

Odôvodnenie obsahuje všetky potrebné náležitosti uvádzané v námietke navrhovateľa.

Bezdôvodná je aj námietka, že vo výroku rozhodnutia nie je to, že je vydané za účelom

výkonu trestu vyhostenia, nakoľko je potrebné to iba z výroku prečítať. Dôvodom zaistenia

je existencia rizika úteku, čo potvrdzuje modus operandi štátnych príslušníkov Somálska,

ktorý po nelegálnom prekročení SR-UA hranice pod identitou maloletých bez sprievodu

sú umiestňovaní do Detského domova Horné Orechové, ktorý potom organizovane opúšťajú

a pokračujú mimo územie SR, tiež zneužívajú azylovú procedúru SR s cieľom dostať sa mimo

územia SR do krajiny, ktorá je z ich pohľadu ekonomicky výhodnejšia. K námietke

efektívnosti a účelnosti rozhodnutia o zaistení odôvodňovanú v odvolaní nemožnosťou

vyhostenia s tým, že počas trvania azylového konania nie je možné žiadateľa o azyl vyhostiť,

odporca uviedol, že navrhovateľ v konaní o zaistení nemal štatút žiadateľa o azyl. Z praxe

je mnoho prípadov, kedy je zneužívaná azylová procedúra pre získanie voľného pohybu

cudzincami. Zákon o azyle a zákon o pobyte cudzincov preto na to pamätá a tento postup

upravuje.

Na záver odporca uviedol, že má za to, že svojim postupom nijako nepoškodil

navrhovateľa v jeho právach a právom chránených záujmoch, rozhodnutie o zaistení

navrhovateľa bolo vydané zákonným spôsobom a pozbavenie osobnej slobody bolo efektívne

a účelné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9

Z.z) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. septembra 2011 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa podľa tretej hlavy piatej časti

„Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“

6

sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

Pokiaľ v tretej hlave piatej časti nie je ustanovené

inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku s výnimkou § 250a.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

v konkrétnej veci posudzuje, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza,

nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej

procesnej zásady správneho konania. Ďalej správny súd posudzuje, či vykonané dôkazy

logicky robia vôbec skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd

pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje,

či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO10-

126-015/2011 zo dňa 20.6.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte

cudzincov zaistil dňom 20.6.2011 o 11.35 hod. navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný,

najviac na 6 mesiacov a zároveň podľa § 62 ods. 3, 4 zákona o pobyte cudzincov

ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že rozhodnutím Oddelenia

hraničnej kontroly Zboj č. p.: PPZ-HCP-SO18-106/2011 z 3.5.2011 bol navrhovateľ

administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny a zároveň

mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov,

t. j. do 2.5.2016. Navrhovateľ nelegálne prekročil štátnu hranicu medzi Ukrajinskou

7

republikou a Slovenskou republikou, pričom bol v obci Podhoroď okres Sobrance zadržaný

a kontrolovaný hliadkou OHK PZ Podhoroď. Rozhodnutím z 20.6.2011 bol

navrhovateľ uznaný vinným z prečinu marenia úradného rozhodnutia podľa § 384 ods. 1

písm. c) , pretože napriek tomu, že mu bol uložený zákaz vstupu na územie

Slovenskej republiky a zároveň bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky,

nerešpektoval toto rozhodnutie a opätovne nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky,

pričom bol na zastávke SAD v obci Podhoroď kontrolovaný hliadkou OHK PZ Podhoroď.

Následne bol odporca Okresným súdom Michalovce požiadaný o vyhostenie navrhovateľa

z územia Slovenskej republiky v zmysle uloženého trestu vyhostenia.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Na základe žiadosti Okresného súdu Michalovce vydal odporca dňa 20.6.2011

rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-SO10-126-015/2011, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona

o pobyte cudzincov zaistil dňom 20.6.2011 o 11.35 hod. navrhovateľa na čas nevyhnutne

potrebný, najviac na 6 mesiacov a zároveň podľa § 62 ods. 3, 4 zákona o pobyte cudzincov

ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S.. Navrhovateľ bol zaistený za

účelom výkonu trestu vyhostenia podľa rozsudku Okresného súdu v Michalovciach

z 20.6.2011. Odporca vzal do úvahy aj to, že navrhovateľ nemá na území

Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca ďalej

uviedol, že navrhovateľ bol poučený, že príslušným na prijatie vyhlásenia o udelenie azylu je

ÚPZC S.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť

cudzinca na účel:

a) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu

vyhostenia,

b) výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, aleb

c) jeho vrátenia podľa osobitného predpisu, ak neoprávnene vstúpil na územie

Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Podľa § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podanie vyhlásenia podľa osobitného

zákona ( o azyle) alebo požiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat

8

nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie podľa osobitného zákona

nie je zaistením dotknuté.

Podľa § 62 ods. 3 o pobyte cudzincov, cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne

potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62

ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o vyhostení.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody,

okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným

zákonom:

f) zákonné zatknutie, alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nedovolenému vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou týkajúcou sa žiadosti navrhovateľa o udelenie

azylu.

Podľa § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, konanie podľa zákona o azyle

nie je zaistením cudzinca dotknuté.

Za dôvodné však považuje odvolací súd námietky týkajúce sa efektívnosti a účelu

zaistenia.

Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľa zaistil na maximálne možnú dobu,

a to 6 mesiacov, pritom otázkami efektívnosti a účelnosti zaistenia sa vôbec nezaoberal.

9

V.

Argumentácia rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. -81

zo dňa 19.10.2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s odvolacími námietkami

navrhovateľa ohľadne efektívnosti a účelnosti jeho zaistenia dáva do pozornosti právny

názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že

konanie o zaistení, ktorého sa týkala prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení

sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé

či izolované. Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného

účelu zaistenia, ktorým bolo v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia .

Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu,

u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované.

Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne

zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom

konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu platí úplne tradičný

koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných

slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku

nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu ESĽP posudzuje nevyhnutnosť v rámci

posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku

nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto skúmať. V tomto

zmysle nie je podľa ústavného súdu správny argument sťažovateľa

nevyhnutnosťou. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho

limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť

cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.

Podľa ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia.

Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci

sa vyhostenia padne v inom konaní ,súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení

ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.

10

Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie

previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve

ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

VI.

Právny názor Najvyššieho súdu SR

Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu, odporca zdôvodnil rozhodnutie

o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou, za ktorú označil existenciu

právoplatného rozhodnutia Okresného súdu v Michalovciach sp. zn.

zo dňa 20.6.2011 o uznaní navrhovateľa vinným z prečinu marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa , za čo mu bol uložený trest vyhostenia na dobu

3 rokov. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 20.6.2011.

Ako správne konštatoval krajský súd, navrhovateľ bol zaistený za účelom

výkonu trestu vyhostenia.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že odporca sa účelnosťou a efektívnosťou

rozhodnutia o zaistení, nezoberal, táto námietka bola dôvodná a bolo povinnosťou

krajského súdu sa touto námietkou zaoberať, najmä z pohľadu reálnosti jeho

vyhostiteľnosti do krajiny jeho pôvodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom dáva do pozornosti, že z obsahu

administratívneho spisu nevyplynulo, že by správny orgán v súvislosti s krajinou

pôvodu navrhovateľa, resp. inou treťou krajinou skúmal prekážky vyhostenia.

Z uvedeného možno usúdiť, že správny orgán neskúmal možnosť vyhostenia

navrhovateľa do krajiny pôvodu ani inej tretej krajiny.

Z citovaného nálezu ústavného súdu vyplynulo, že konanie o zaistení, ktoré

je predmetom súdneho prieskumu a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania,

ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované.

11

Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení

je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva

do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.

Bolo povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne orgány s riadnou

starostlivosťou pristupovali k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa

do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny.

Navrhovateľ totiž namietal, že k jeho zaisteniu došlo v rozpore s článkom 5

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú

slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

Prebiehaním konania, tak ako to uviedol aj ústavný súd odvolávajúc

sa na rozhodnutia ESĽP, ktorý sa viackrát zaoberal vzťahom medzi zaistením a jeho

účelom (vo veci Samie Ali v. Suisse, sťažnosť č. 24881/94, správa prijatá 26.2.1997,

Abdolkhani and Karimnia v. Turkey), resp. rozhodnutie Nejvyššího správního soudu

ČR sp. zn. -61 vo veci Kamran K. proti Policii ČR o zaistení,) nemožno

rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť

vyhostenia.

Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP ale aj

z komparatívnej judikatúry a vôbec z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia podľa

najvyššieho súdu vyplýva, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je,

že jeho účel bude môcť byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní

o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia, resp. trestu

vyhostenia uloženého v trestnom konaní aspoň potenciálne možný.

12

Reálnosťou vyhostenia navrhovateľa do krajiny pôvodu sa správny orgán

nezaoberal a pokiaľ krajský súd neprihliadol na námietku navrhovateľa ohľadne

neúčelnosti jeho zaistenia (ak nie je účelné a efektívne rozhodnutie

o administratívnom vyhostení navrhovateľa nemôže byť efektívne a účelné

ani rozhodnutie o jeho zaistenia) pochybil. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky totiž neobstojí argumentácia krajského súdu, že súd sa v rámci prieskumu

rozhodnutia o zaistení cudzinca musí obmedziť len na posúdenie splnenia zákonných

podmienok pre vydanie takéhoto rozhodnutia, t.j. či bola splnená podmienka

existencie rozhodnutia o administratívnom alebo trestnom vyhostení.

Námietky navrhovateľa týkajúce sa účelnosti a efektívnosti zaistenia

navrhovateľa zostali tak zo strany krajského súdu nezodpovedané a bez odpovede

na to, či takýto postup bol v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj v nadväznosti

na judikatúru ESĽP, ktorý sa viackrát zaoberal vzťahom medzi zaistením a jeho

účelom, nebolo možné dospieť k záveru, že rozhodnutie odporcu o zaistení

navrhovateľa na účely výkonu trestu vyhostenia bolo v súlade so zákonom o pobyte

cudzincov a neobstojí ani záver krajského súdu, že takéto rozhodnutie

nie je v rozpore s medzinárodnými zmluvami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odporca sa nezaoberal

reálnou vyhostiteľnosťou navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu resp. inej tretej

krajiny.

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že neboli splnené podmienky pre zaistenie navrhovateľa, hoci formálne existovalo

právoplatné rozhodnutie o vyhostení v rámci trestného konania.

13

VII.

Záver a trovy konania

Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že námietky navrhovateľa týkajúce sa efektívnosti a účelnosti rozhodnutia

o zaistení, vzhľadom na absenciu skúmania podmienok vyhostiteľnosti navrhovateľa

do krajiny jeho pôvodu boli dôvodné a tieto boli schopné vyvolať pochybnosti

o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa.

Pokiaľ teda krajský súd na tieto námietky neprihliadol, resp. ich považoval

za nedôvodné a rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa vyhodnotil

ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a v súlade

s medzinárodnými zmluvami, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s takýmto

právnym záverom krajského súdu nestotožnil a dospel k záveru, že rozsudok

krajského súdu je potrebné podľa zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2

v spojení s a v zmysle . Úspešnému navrhovateľovi

nepriznal náhradu trov konania, pretože trovy právneho zastúpenia si neuplatnil

a ani ich nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 13. septembra 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová