Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/100/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. J. Ď. -R., bytom M.,

zast. advokátom Mgr. O. F., F. proti žalovanému: R., P., IČO: X., o zaplatenie 915 907 Sk

s príslušenstvom,

na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09. 12. 2004,

č. k. - 44, jednomyseľne takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

09. 12. 2004, č. k. – 44 v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a

Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. – 44 zo dňa 09. 12. 2004

rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom práva na zaplatenie

vyrovnacieho podielu 915 910 Sk s 15% úrokom z omeškania od 01. 07. 2000 do zaplatenia

a 98 105 Sk náhrady trov konania. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu v časti ktorou prvostupňový súd vyhovel,

rozhodol ako súd odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k.

– 86 zo dňa 31. 05. 2007 tak, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

09. 12. 2004, č. k . – 44 v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobcom uplatnený nárok na vyplatenie

vyrovnacieho podielu vznikol žalobcovi v súvislosti s ukončením jeho členstva u žalovaného,

na základe vzájomnej dohody ku dňu 15. 09. 1994, ktorá skutočnosť medzi účastníkmi sporná

nebola. za spornú skutočnosť medzi účastníkmi označil tvrdenie žalovaného, že žalobcovi

vyplatil podiel vo forme slivkového sadu v zmysle dohody z 08. 03. 1995 a že pokiaľ túto

žalobca nepovažoval za preukázanú, žalovaný namietal, že právo na vyplatenie vyrovnacieho

podielu je podľa ustanovenia premlčané. Pokiaľ

ide o tvrdenie žalovaného, že žalobcovi vyrovnací podiel zaplatil formou bezplatného

2

prevedenia slivkového sadu sa odvolací súd stotožnil so zistením prvostupňového súdu,

že neexistuje dôkaz o tom, že žalovaný previedol slivkový sad v zmysle dohody na žalobcu,

resp. s jeho súhlasom na tretiu osobu na úhradu jeho členského vkladu, keď navyše členstvo

žalobcu v Naturálno výrobnom a obchodnom družstve Podkylava zaniklo práve z dôvodu

nesplnenia základného členského vkladu. Odvolací súd sa stotožnil aj s vysloveným právnym

názorom prvostupňového súdu, že žalobcovi vznikol nárok na vyplatenie vyrovnacieho

podielu v peniazoch a to v uplatnenej výške 915 907 Sk, na základe oznámenia žalovaného

zo dňa 31. 12. 1998. Konštatoval však, že nárok na vyrovnací podiel bol splatný uplynutím

troch mesiacov od schválenia účtovnej závierky za rok, v ktorom členstvo zaniklo, a teda,

že rozhodujúca účtovná závierka bola za rok 1994, ktorá bola schválená 17. 03. 1995,

takže nárok na vyrovnací podiel sa stal splatným 18. 06. 1995 a štvorročná premlčacia lehota

uplynula v zmysle ustanovenia dňom 19. 06. 1999. Vzhľadom

na skutočnosť, že nárok bol uplatnený 22. 02. 2002 odvolací súd označil predmetný nárok

za premlčaný, a teda vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, nárok žalobcu

v odvolacom konaní priznať nemohol. V zmysle ustanovenia rozsudok

prvostupňového súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietol. O trovách konania

rozhodol podľa ustanovenia v spojení s ustanovením

Proti tomuto rozhodnutiu na podnet žalobcu, Generálny prokurátor Slovenskej

republiky podal mimoriadne dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

uznesením sp. zn. zo dňa 27. 05. 2010, tak, že rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdi na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozhodnutia súhlasne s názorom generálneho prokurátora konštatoval,

že v danom prípade zo strany odvolacieho súdu došlo vzhľadom na ním nedostatočne zistený

skutkový stav k nesprávnej aplikácii ustanovení na tento prípad,

konkrétne ustanovenia veta prvá a že naproti tomu

odvolací súd opomenul aplikáciu ustanovení § 233 ods. 5 a § 407 ods. 1 Obchodného

zákonníka, ktorých náležité použitie vyžadovalo riešenie daného prípadu. Za nesprávne

zistenie skutkového stavu dovolací súd označil stanovenie splatnosti nároku vyrovnacieho

podielu dňom 18. 06. 1995, ktorý dátum odvolací súd stanovil bez toho, aby vykonal

dokazovanie ohľadne vyhodnotenia, resp. nevyhodnotenia listu žalovaného zo dňa

04. 01. 1999 / č. l. 23 / za písomné uznanie dlhu, od ktorého dátumu by sa odvíjal začiatok

plynutia novej premlčacej štvorročnej doby, v zmysle ustanovenia § 407 ods. 1 Obchodného

zákonníka. Okamih začiatku premlčacej doby označil za podstatný pre posúdenie včasnosti

podania žaloby. Dovolací súd uviedol, že súd bez zreteľa na tento list mal za to, že nárok

3

uplatnený žalobou 22. 02. 2002 je premlčaný, pretože nárok žalobcu na vyrovnací podiel

sa stal splatným dňom 18. 06. 1995 v zmysle ustanovenia § 233 ods. 4 Obchodného

zákonníka a štvorročná premlčacia doba podľa uplynula dňom

19. 06. 1999. Za nedostatok odvolacieho rozhodnutia dovolací súd označil, že odvolací súd

odkazoval v jeho rozhodnutí na stanovy berúc však do úvahy len odkazy na jednotlivé články

a odseky vlastných stanov ale, že pri posudzovaní premlčania sa zaoberal iba splatnosťou

vyrovnacieho podielu od okamihu členstva žalobcu v družstve s poukazom na ustanovenie

bez zohľadnenia ustanovení a

ods. 1 . Na základe uvedeného dovolací súd, teda za základný

nedostatok odvolacieho súdu označil zistenie skutočností potrebných pre stanovenie okamihu

začatia plynutia premlčacej doby. Za rozhodujúce pre posúdenie možností aplikácie

ustanovenia , ktorý pojednáva o tom, že ustanovenia

odsekov 2 až 4 sa použijú len pokiaľ stanovy neurčujú inak. Na základe predložených

dokladov k žalobe dovolací súd konštatoval, že žalobca pri uplatnení jeho nároku vychádza

z obsahu článkov III. ods. 5 a 6 a čl. IV: ods. 13, 14 veta tretia Vlastných stanov RPD

K.a žalovaný odvodzuje jeho obranu z článkov zo znení čl. III. ods. 5, 6 a čl. IV. ods. 13, 14

veta prvá, resp. druhá Vlastných stanov RPD K. a teda bez dôkladného oboznámenia

sa so stanovami nie je možné vo veci rozhodnúť. Dovolací súd k otázke premlčania zaujal

stanovisko v tom zmysle, že pokiaľ by z doplneného dokazovania vyplynulo v nadväznosti

na ustanovenie , že by pripadla splatnosť žalobcovho

nároku na 30. jún 2000, potom by bola žaloba podaná v štvorročnej premlčacej dobe v zmysle

ustanovenia v spojení s ustanovením Obchodného

zákonníka. V takomto prípade podľa dovolacieho súdu by zostala na zváženie otázka,

či posudzovať list žalovaného zo dňa 04. 01. 1999 / č. l. 23 / za relevantný, resp. irelevantný

dôkaz v súvislosti s prípadným použitím o písomnom

uznaní záväzku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / prejednal vec podľa

ustanovenia bez nariadenia pojednávania podľa

a dospel k záveru, že rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. - 44 zo dňa

09. 12. 2004 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie

konanie. Z podania doručeného 22. 02. 2002 je zrejmé, že predmetom návrhu na začatie

konania je zaplatenie sumy 915 907 Sk s prísl. ako právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu.

O tomto návrhu rozhodol ako súd prvostupňový Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k.

-44 zo dňa 09. 12. 2004 tak, že žalobe o zaplatenie sumy ako nároku

na vyrovnací podiel s poukazom na ustanovenie

4

vo výške 915 910 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 15% vyhovel a vo zvyšku nárok

týkajúci sa úroku z omeškania zamietol.

O odvolaní proti výroku, ktorým súd vyhovel nároku tohto rozhodnutia, v ktorom

žalovaný vzniesol námietku premlčania rozhodol ako odvolací súd Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom č. k. – 73 zo dňa 31. 05. 2007, ktorým prvostupňový

rozsudok v napadnutej časti zmenil titulom dôvodne vznesenej námietky premlčania žalobu

zamietol.

Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti nároku teda je, či žalovaný námietku

premlčania vzniesol dôvodne, teda kedy sa stal nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu

splatný. Dovolací súd sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že nárok na vyrovnací

podiel sa stal splatný 18. 06. 1995, nakoľko nebolo vykonané dokazovanie ohľadne

vyhodnotenia, resp. nevyhodnotenia listu žalovaného zo dňa 04. 01. 1999 / č. l. 23 /

za písomné uznanie dlhu, od ktorého termínu by sa odvíjal začiatok plynutia štvorročnej

premlčacej doby. Z obsahu odvolacieho súdu je zrejmé, že nedostatkom obidvoch rozhodnutí

dovolacieho aj prvostupňového súdu je, že pri rozhodovaní sa neoboznámil s obsahom

Vlastných stanov RPD v znení účinnom ku dňu členstva žalobcu.

Najvyšší súd / / z dôvodu, že vzniknuté nedostatky neboli

premetom šetrenia a dokazovania v prvostupňovom konaní, od ktorých je rozhodnutie vo veci

závislé rozsah tohto dokazovania presahuje účel odvolacieho konania rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne č. k. – 44 zo dňa 09. 12. 2004 v napadnutej časti zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní bude potrebné vykonať dokazovanie v intenciách

pokynov dovolacieho súdu, tak aby sa účastníci konania mali možnosť k veciam, ktoré neboli

v prvostupňovom konaní predmetom dokazovania riadne vyjadriť. Po zistení týchto

skutočností bude možné na základe pokynu dovolacieho súdu vo veci rozhodnúť. V tomto

konaní bude potrebné rozhodnúť aj o trovách celého konania.

P o u č e n i e : Proti toto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 20. septembra 2011

JUDr. J. Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková