Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/49/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.,

v právnej veci navrhovateľa: U., nar. X., štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky,

zastúpený JUDr. M., advokátkou so sídlom Hurbanovo nám. 5, Bratislava proti odporcovi:

Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Prezídium Policajného

zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície

Bratislava, ul. Bitúnkova 8, Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.

PPZ-HCP-BA12-AV-6-5/2011 zo dňa 14.4.2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave č. k. -41 zo dňa 27. júna 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. -41 zo dňa 27. júna 2011 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie

č. PPZ-HCP-BA12-AV-6-5/2011 zo dňa 14.4.2011, ktorým odporca na základe rozhodnutia

o administratívnom vyhostení uloženého rozhodnutím PPZ-HCP-BA12-AV-6-4/2011 a podľa

s poukazom na , o pobyte

cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov)

zaistil dňom 14.4.2011 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov

(podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov) a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia

pre cudzincov M..

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že opravný

prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný a rozhodnutie odporcu je vecne správne, je

dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné. Podľa krajského súdu možno konanie o azyle

považovať za právoplatne skončené a to aj napriek tomu, že navrhovateľ požiadal

o odpustenie lehoty na podanie odvolania proti rozhodnutiu, ktorým mu bolo zamietnuté

udelenie azylu. Rozhodujúca je podľa neho len otázka dôvodnosti jeho zaistenia a nie otázka

či navrhovateľa treba považovať za osobu v azylovom konaní. Pretože navrhovateľ sa zdržuje

na území Slovenskej republiky neoprávnene, nemá stálu adresu na ktorej by sa zdržiaval,

považoval súd jeho zaistenie pre účely existujúceho rozhodnutia o administratívnom

vyhostení za zákonné. Krajský súd uviedol, že neskúma okolnosti možnosti resp. nemožnosti

vyhostenia navrhovateľa, ale len skutočnosť či k zaisteniu došlo v súlade s právnymi

predpismi a ust. čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Správny orgán obmedzil osobnú slobodu navrhovateľovi z dôvodu zabezpečenia jeho

vyhostenia do domovskej krajiny, teda aj zabezpečenia náhradných cestovných dokladov,

pričom je zjavné, že navrhovateľ nemá úmysel vrátiť sa do krajiny pôvodu. Navrhovateľ

správnemu orgánu neoznámil žiadne skutočnosti, ktoré by takémuto postupu bránili,

nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by svedčili, že na území Pakistanu bol prenasledovaný

z rasových a politických resp. iných dôvodov.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie v ktorom

uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

3

a rozhodnutie odporcu malo byť zrušené pre nezákonnosť a to z dôvodu, že odporca

nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Navrhovateľ v odvolaní ďalej uviedol, že Krajský súd v Bratislave doručoval všetky

zásielky navrhovateľovi v konaní o udelenie azylu na adresu hotela k Trnave, a to aj napriek

tomu, že navrhovateľ túto adresu nikdy súdu neoznámil ako adresu pre doručovanie svojich

zásielok, nakoľko doručovaním zásielok do Pobytového tábora v R. nebol nikdy žiaden

problém. Pretože navrhovateľ o existencii rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave nevedel,

zmeškal lehotu na podanie odvolania. Spolu s odvolaním preto zaslal súdu aj návrh na

odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania. Navrhovateľ bol teda zaistený v období

kedy čakal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave o návrhu na odpustenie zmeškanej

lehoty v azylovej veci. Na území Slovenskej republiky sa teda nachádzal oprávnene, keďže

v azylovom konaní sa pokračovalo, čo potvrdil svojim oznámením aj Krajský súd v Bratislave

svojim listom, v ktorom právnej zástupkyni oznámil, že azylový spis navrhovateľa bude

zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Navrhovateľ ďalej namietal, že odporca i krajský súd mali v prípade navrhovateľa

skúmať, resp. v prípade súdu preskúmať či zaistenie navrhovateľa bolo v čase jeho zaistenia

účelné. Aj napriek tomu, že odporca tvrdí, že o podanom návrhu na odpustenie zmeškanej

lehoty nemal vedomosť, bolo úlohou odporcu zistiť presne a úplne skutočný stav veci

a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pritom nie je viazaný

len návrhmi účastníkov konania. Je zrejmé, že odporca zisťoval skutkový stav veci, ale ním

zistený skutkový stav nebol úplný a presný, čo malo vplyv na obmedzenie osobnej slobody

navrhovateľa. Podľa názoru navrhovateľa nemohol byť zaistený na účel výkonu jeho

administratívneho vyhostenia, lebo v čase jeho zaistenia účel zaistenia v jeho prípade

neexistoval. Obmedzenie osobnej slobody bolo v tomto prípade neprimerané a keďže

s navrhovateľom sa ďalej na inom súde koná ako so žiadateľom o azyl, bolo rozhodnutie

o zaistení nezákonné práve z dôvodu, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci. Súd

by mal podľa navrhovateľa vziať do úvahy aj jeho neznalosť skutočného stavu, zraniteľné

postavenie ako aj stresovú situáciu, ktorá je súčasťou každého zaistenia cudzinca.

Na základe uvedených skutočností žiadal navrhovateľ, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec vracia

odporcovi na ďalšie konanie.

4

Odporca na výzvu krajského súdu, aby sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľa reagoval

tak, že nepovažuje za potrebné sa vyjadriť k odvolaniu navrhovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9

Z.z) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. septembra 2011 ( a ).

Z administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu

na území Slovenskej republiky dňa 6.2.2009. Rozhodnutím ČAS: MU-57-18/PO-Ž-2009

zo dňa 30.4.2009 Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky navrhovateľovi

neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu. Krajský súd v Bratislave svojim rozhodnutím

č. k. -24 potvrdil rozhodnutie správneho orgánu v časti neudelenia azylu

navrhovateľovi a zrušil v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany a v tejto časti vec vrátil

správnemu orgánu na ďalšie konanie. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave nadobudol

právoplatnosť dňa 2.2.2010.

Následne Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím

ČAS: MU-57-33/PO-Ž-2008 zo dňa 16.7.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.1.2011,

neposkytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -28.

Dňa 14.4.2011 Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky vydalo

rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky

na 1 rok pod č. PPZ-HCP-BA12-AV-6-4/2011, z dôvodu, že účastník konania ako vízový

cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza Slovenskej republiky

alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou

zo zmluvných strán a napriek právoplatnému ukončeniu azylového konania vedeného

Migračným úradom Slovenskej republiky z územia Slovenskej republiky nevycestoval

a ani iným spôsobom si nezlegalizoval svoj pobyt na území Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydal odporca

rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA12-AV-6-5/2011 zo dňa 14.4.2011, ktorým zaistil navrhovateľa

5

dňom 14.4.2011 na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov a umiestnil

ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov M..

Proti tomuto rozhodnutiu o zaistení podal navrhovateľ opravný prostriedok. Krajský

súd v Trnave rozhodnutím č. k. -41 zo dňa 27. júna 2011 potvrdil napadnuté

rozhodnutie odporcu. Proti tomuto rozhodnutiu sa navrhovateľ odvolal.

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými

námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa Z.z účinného od 1.1.2008 policajt

je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo

výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môže byť zaistený na čas

nevyhnutne potrebný, najviac však na 180 dní.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1

písm. a/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o administratívnom

vyhostení.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienok podľa

§ 62 ods. 1 písm. a/ s poukazom na § 59 ods. 1 písm. b/ d/ zákona o pobyte cudzincov,

a to existenciu rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení navrhovateľa

č. p. PPZ-HCP-BA12-AV-6-4/2011 zo dňa 14.4.2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa

za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil

ani žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.

6

Rozhodnutie vydané v konaní o udelenie azylu bolo v čase vydania napadnutého

rozhodnutia právoplatné a ako na právoplatné sa naňho pozerá až do okamihu, kedy by súd

prípade odpustil zmeškanie lehoty na odvolanie, a nič na tom nemení podanie žiadosti

o odpustenie zmeškania lehoty. Vzhľadom na to, že konanie o azyle bolo právoplatne

skončené, nebolo možné pozerať na navrhovateľa ako na žiadateľa o azyl. Navrhovateľ síce

v podaní zo dňa 16.8.2011, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 18.8.2011 predložil

rozhodnutie Prezídia PZ Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava zo dňa 4.8.2011,

ktorým bolo rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Nové Zámky

č. p.: PPZ-HCP-BA12-AV-6-4/2011 zo dňa 14.4.2011 o administratívnom vyhostení

navrhovateľa a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu 1 roka zrušené.

Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že podkladom rozhodnutia o zaistení

navrhovateľa bolo práve rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení

zákazu vstupu na územie SR na dobu jedného roka. Podľa § 250 ods. 1 veta prvá v spojení

s je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia.

I keď navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu účelnosť

zaistenia v nadväznosti na jeho reálnu vyhostiteľnosť nenamietal, Najvyšší súd Slovenskej

republiky považuje za potrebné reagovať na konštatovanie krajského súdu, že súd neskúma

okolnosti možnosti resp. nemožnosti vyhostenia navrhovateľa, ale len skutočnosť,

či k zaisteniu došlo v súlade s právnymi predpismi.

Tento názor je prekonaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, podľa ktorého konanie o zaistení a konanie

o vyhostení sú síce odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé

či izolované. Limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,

vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou

starostlivosťou. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením

a jeho účelom je úzka súvislosť. Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP

ale aj komparatívnej judikatúry a vôbec podstaty zaistenia za účelom vyhostenia podľa

Najvyššieho súdu vyplýva, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel

bude môcť byt naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť,

či je výkon vyhostenia aspoň potenciálne možný.

7

Navrhovateľ túto skutočnosť vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu

ani v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu nenamietal. Úlohou krajského súdu

bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom

prostriedku ( ). Konanie v správnom súdnictve je totiž ovládané dispozičnou

zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach

a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku. Pokiaľ teda krajský súd pri preskúmaní

reagoval na námietky navrhovateľa, ktoré spočívali v tom, že rozhodnutie odporcu považoval

za nezákonné, nakoľko sa v čase zaistenia nachádzal na území SR oprávnene, krajský súd

nepochybil, pokiaľ preskúmaval zákonnosť rozhodnutia odporcu z pohľadu navrhovateľom

uplatnenej námietky nezákonnosti rozhodnutia.

Záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom

k tomu, že sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa vypovedá o správnosti

postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil

v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver,

že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte

cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský

súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje

za dôležité zdôrazniť, že z ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov navyše

vyplýva, že podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona (zákona o azyle) alebo požiadanie

cudzinca o dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie

podľa osobitného zákona nie je zaistením cudzinca dotknuté.

Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam

navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa v spojení s

ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi,

ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

8

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 27. septembra 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová