Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/39/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: A. M. B., nar. X. alias A. A. H., nar. X.,

štátny príslušník Somálskej republiky, t. č. miestom pobytu Útvar policajného zaistenia

pre cudzincov S., zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi:

Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo

hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Podhoroď,

Podhoroď č. 171, Podhoroď, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-

-126-001/2011 zo dňa 19.04.2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach č. k. -31 zo dňa 24.05.2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -31 zo dňa 24. mája 2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu

č. p. PPZ-HCP-SO10-126-001/2011 zo dňa 19. apríla 2011 z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške

392,73 Eur k rukám jeho právneho zástupcu v lehote tridsiatich dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -31 zo dňa 24.05.2011 potvrdil

rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-SO10-126-001/2011 zo dňa 19.04.2011, ktorým odporca podľa

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“)

zaistil dňom 19.04.2011 o 13.30 hod. navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6

mesiacov a zároveň ho podľa § 62 ods. 3, 4 zákona o pobyte cudzincov umiestnil do Útvaru

policajného zaistenia pre cudzincov S. (ďalej len „útvar“).

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia odporcu dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný

a rozhodnutie odporcu je zákonné a správne, odporca dostatočne zistil skutkový stav veci

a vyvodil z neho i správny právny záver. Vzhľadom na dôkazy vykonané v správnom

a súdnom konaní bolo podľa krajského súdu zrejmé, že v prípade zaistenia osoby

navrhovateľa boli splnené všetky zákonom i medzinárodnými zmluvami ustanovené

podmienky pre zaistenie osoby. Navrhovateľ bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu

Michalovce sp. zn. zo dňa 18.04.2011 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu

úradného rozhodnutia preto, že napriek tomu, že rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly

Policajného zboru Ubľa pod č. UHCP-SO-OHKUB-13-003/2011 zo dňa 02.03.2011

o administratívnom vyhostení mu bol na meno A. A. H. uložený zákaz vstupu na územie

Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) do 01.03.2014, nerešpektoval toto rozhodnutie a

opätovne prekročil hranicu medzi Ukrajinou a SR, pričom bol dňa 14.04.2011 v obci Ruská

Bystrá kontrolovaný a zadržaný. O jeho zaistení bolo rozhodnuté za účelom výkonu tohto

uloženého trestu vyhostenia. V prípade navrhovateľa už bolo realizované jeho administratívne

vyhostenie z územia SR na Ukrajinu a napriek tomu opätovne prekročil hranicu medzi SR a

Ukrajinou. Z týchto dôvodov bolo podľa názoru krajského súdu jeho zaistenie nevyhnutné,

efektívne a účelné.

Krajský súd ďalej uviedol, že navrhovateľ účelovo uvádzal rôzne mená a dátumy

narodenia a po nelegálnom návrate bol stotožnený s dospelou osobu, hoci sa vydával

za maloletého, čo bolo vyvrátené aj následným znaleckým dokazovaním, v dôsledku čoho

vo vyhlásení žiadateľa o azyl už navrhovateľ uviedol dátum narodenia 20.02.1992,

teda vyhlásenie podal ako dospelá osoba. Krajský súd ďalej uviedol, že splnomocnený

zástupca navrhovateľa podal návrh na preskúmanie rozhodnutia odporcu s iným menom

navrhovateľa, odlišným od mena vo výroku rozhodnutia odporcu – s menom uvedeným len

v odôvodnení rozhodnutia odporcu. V správnom konaní, o to viac pri potrebe urýchleného

konania pri rozhodovaní o zaistení cudzincov, nemôže byť formálnosť konania na úkor

rozhodovania v merite veci a preto pri dôkaznej situácii ohľadom totožnosti navrhovateľa

krajský súd rozhodol, vzhľadom na totožné číslo a dátum rozhodnutia odporcu, v merite veci.

Podľa názoru krajského súdu postupoval odporca správne a v súlade so zákonom,

pričom v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia navrhovateľa pre výkon trestu

vyhostenia a zároveň bola preukázaná dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody,

spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru. Krajský súd zdôraznil, že v rámci prieskumu

rozhodnutia o zaistení cudzinca sa súd musí obmedziť len na posúdenie splnenia zákonných

podmienok pre vydanie takéhoto rozhodnutia správnym orgánom, t.j. či bola splnená

podmienka existencie rozhodnutia o administratívnom alebo trestnom vyhostení.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu

ako zákonné potvrdil podľa ,

v platnom znení (ďalej len „“).

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas, prostredníctvom svojho právneho

zástupcu, odvolanie z dôvodu uvedeného v , t.j. z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu

zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a ukladá mu povinnosť nahradiť navrhovateľovi

trovy konania vo výške 471,28 Eur.

Podľa navrhovateľa z výroku napadnutého rozhodnutia odporcu nevyplývalo,

o ktorý z dôvodov zaistenia podľa § 62 ods. l písm. a/ zákona o pobyte cudzincov ide,

nakoľko uvedené ustanovenie stanovuje dva samostatné dôvody zaistenia a v odôvodnení

rozhodnutia sú spomínané oba dôvody. Skutočnosť, že rozhodnutie o administratívnom

vyhostení už realizované bolo a rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo vydané za účelom

výkonu až následne uloženého trestu vyhostenia podľa rozhodnutia Okresného súdu

Michalovce, vyplýva až z odôvodnenia súdneho rozsudku. Rozhodnutie odporcu by nemalo

byť koncipované tak, aby bolo možné mu porozumieť až po štúdiu všetkých spisových

materiálov, ktoré sa na navrhovateľa vzťahujú. Text rozhodnutia bol podľa navrhovateľa

nezrozumiteľný a neodpovedal ani na otázku, prečo bol navrhovateľ zaistený, ani na to ako

dospel odporca k záveru, že nie je maloletý. Podľa navrhovateľa súd nemal odôvodnenie

rozhodnutia správneho orgánu nahrádzať.

Podľa § 62 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov sa ustanovenie odseku l nevzťahuje

na maloletého cudzinca, ktorý nemá zákonného zástupcu. Navrhovateľ je maloletý a nemá

zákonného zástupcu a ako maloletý vystupoval aj pred príslušnými orgánmi. Ak mali

príslušné orgány pochybnosti o veku maloletého, mali najskôr vo veci ustanoviť znalca

za účelom preskúmania veku maloletého. Okolnosti určovania veku považoval navrhovateľ

za zmätočné a z obsahu rozhodnutia odporcu mu nebolo zrejmé, prečo ho bez ďalšieho

skúmania zaistil. Z pohľadu súdu tak malo byť rozhodnutie odporcu nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť, krajský súd sa však s nezrozumiteľnou argumentáciou odporcu

stotožnil. Navrhovateľ ďalej uviedol, že znalecký posudok za účelom zistenia veku bol

vyhotovený až po jeho zaistení; bol teda zaistený aj napriek zrejmým pochybnostiam okolo

jeho veku. Odporca tak nesplnil svoju povinnosť riadne zistiť stav veci. Navyše smerodajným

pre určenie veku navrhovateľa sa stalo opravné uznesenie vydané v trestnej veci, v ktorom bol

navrhovateľ označený za osobu 22 ročnú, znalecký posudok ale určil vek navrhovateľa

približne na 18-19 rokov; bolo teda možné, že navrhovateľ je maloletý. Podklad, na základe

ktorého došlo k vydaniu opravného uznesenia v trestnej veci, nebol relevantný.

Navrhovateľ ďalej v odvolaní uviedol, že vôľu požiadať o azyl prejavil už 15.04.2011,

pričom odporca mu to hneď neumožnil a neinformoval navrhovateľa riadne o tom, kde má

možnosť takéto vyhlásenie podať a ktorý orgán je príslušný na jeho prijatie. Oneskorené

podanie žiadosti teda spôsobil odporca a táto skutočnosť nemôže byť navrhovateľovi

na škodu. Ak by bolo navrhovateľovi umožnené požiadať o udelenie azylu, bol by oprávnený

zdržovať sa na území SR. Krajský súd síce uviedol, že odporca má túto poučovaciu

povinnosť, nebolo ale zrejmé, prečo sa stotožnil s rozhodnutím odporcu, keď tento informoval

navrhovateľa o postupe pri podaní vyhlásenia žiadateľa o azyl, ale až potom, čo ho zaistil.

Konanie odporcu sa preto podľa navrhovateľa javilo ako účelové.

Navrhovateľ ďalej namietal zo strany odporcu neaplikáciu Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a tzv. návratovej smernice –

smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách

a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa

neoprávnene zdržiavajú na ich území. Krajský súd sa k tejto námietke nevyjadril napriek

tomu, že aplikácia týchto dokumentov sa na pozbavenie osobnej slobody jednotlivca,

ktorým zaistenie je, vzťahuje. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné,

pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Odporca účelnosť a efektívnosť

zaistenia neskúmal. Nie je efektívnym a účelným zaistenie maloletého ani osoby, ktorej vek

nie je zrejmý. Podľa spomínanej smernice je možné cudzinca zaistiť len ak existuje riziko

úteku alebo vyhýbania sa, či bránenia procesu prípravy návratu alebo odsunu. Odporca tieto

skutočnosti neskúmal, uvedenú smernicu vo svojom rozhodnutí nespomenul a krajský súd

zasiahol do práv navrhovateľa, keď rozhodnutie odporcu potvrdil.

Navrhovateľ v závere odvolania požiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle čl. 5

ods. 4 Dohovoru a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -52

z 10.04.2008 a vyčíslil si trovy konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril prípisom zo dňa 01.07.2011 tak,

že zotrváva na dôvodoch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí, nakoľko boli splnené

všetky zákonné dôvody uvedené v § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Uviedol,

že bol písomne požiadaný Okresným súdom Michalovce o vykonanie vyhostenia

navrhovateľa z územia SR v zmysle uloženého trestu vyhostenia podľa právoplatného

rozsudku a na základe tejto žiadosti vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa a jeho

umiestnení do útvaru. Súčasný právny systém SR nedáva odporcovi v tomto konkrétnom

prípade inú možnosť k vykonaniu rozhodnutia súdu ako bola realizovaná.

K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa nezrozumiteľnosti jeho rozhodnutia a absencii

dôvodov zaistenia, odporca uviedol, že vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia je

uvedený dôvod – zákonné ustanovenie oprávňujúce zaistenie navrhovateľa, ktoré je v ďalšej

časti odôvodnené, a to konkrétne: „Za účelom výkonu trestu vyhostenia podľa rozsudku

Okresného súdu v Michalovciach bolo rozhodnuté o zaistení cudzinca a jeho umiestnení

v ÚPZC S.“

Ohľadne žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu odporca uviedol, že počas konania

o zaistení bolo potrebné sa vysporiadať s prejavenou vôľou navrhovateľa požiadať o azyl

na území SR a toto bolo vykonané v zmysle zákona a interných právnych predpisov, čo bolo

jasne uvedené v odôvodnení rozhodnutia. Podľa § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je

konanie podľa zákona o azyle zaistením cudzinca dotknuté a je neprípustné, aby navrhovateľ

namietal dôvody trestného konania v napadnutom správnom konaní.

K námietke, týkajúcej sa tzv. návratovej smernice, odporca uviedol, že dôvod zaistenia

– existenciu rizika úteku potvrdzuje tohtoročný modus operandi štátnych príslušníkov

Somálska, ktorí sú po nelegálnom prekročení slovensko-ukrajinskej hranice pod identitou

maloletých bez sprievodu umiestňovaní do Detského domova Horné Orechové,

ktorý následne organizovane opúšťajú a pokračujú mimo územia SR a zneužívajú azylovú

procedúru SR s cieľom dostať sa mimo územia SR do krajiny, ktorá je z ich pohľadu

ekonomicky výhodnejšia.

K ďalším námietkam navrhovateľa sa odporca nevyjadril, nakoľko ich nepovažoval

za relevantné v konaní o opravnom prostriedku. Konanie o zaistení začalo po doručení

žiadosti okresného súdu, preto skutočnosti tam už rozhodnuté odporca neskúmal a ak mal

navrhovateľ námietky k trestnému konaniu, prípadne k ďalším konaniam, ktoré predchádzali

konanie o zaistení, mal ich využiť pri opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam tam

vydaným, čo nevyužil.

Na záver odporca uviedol, že má za to, že svojim postupom nijako nepoškodil

navrhovateľa v jeho právach a právom chránených záujmoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) ako súd odvolací

( ) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné

zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

v spojení s s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. septembra 2011 (§ 156 ods. 1 a 3

).

Podľa preskúmavajú súdy v správnom súdnictve na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom

rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych

orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti

„Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ

v tretej hlave piatej časti nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti s výnimkou

( ).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

v konkrétnej veci posudzuje, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú

pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej

procesnej zásady správneho konania. Ďalej správny súd posudzuje, či vykonané dôkazy

logicky robia skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel a či správny orgán aplikoval

na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO10-

126-001/2011 zo dňa 19.04.2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte

cudzincov zaistil dňom 19.04.2011 o 13.30 hod. navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný,

najviac na 6 mesiacov a zároveň ho podľa § 62 ods. 3, 4 zákona o pobyte cudzincov umiestnil

do útvaru. Najvyšší súd SR preto primárne, v medziach odvolania, preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania

skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku

a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia odporcu.

Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že rozhodnutím Oddelenia

hraničnej kontroly Policajného zboru Ubľa č. p.: UHCP-SO-OHKUB-13-003/2011 zo dňa

02.03.2011 bol navrhovateľ (označený ako A. A. H., nar. X., štátny príslušník Somálska)

administratívne vyhostený a zároveň mu bol zakázaný vstup na územie SR po dobu troch

rokov, t. j. do 01.03.2014, odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 17.03.2011.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ dňa 14.04.2011 nelegálne prekročil štátnu hranicu

medzi Ukrajinskou republikou a SR, pričom bol v obci Ruská Bystrá zadržaný a kontrolovaný

hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Podhoroď, začalo dňa 15.04.2011

Riaditeľstvo hraničnej polície Policajného zboru, Mobilná zásahová jednotka Sobrance

pod č. ČVS: HCP-27/RHP-SV-SO-MJ-2011 trestné stíhanie navrhovateľa ako osoby

obvinenej z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/

.

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa 18.04.2011 bol

navrhovateľ uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348

ods. 1 písm. c/ a bol odsúdený k trestu vyhostenia na dobu štyri roky,

pretože napriek tomu, že mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR, nerešpektoval toto

rozhodnutie a opätovne prekročil štátnu hranicu medzi Ukrajinou a SR. Následne bol odporca

Okresným súdom Michalovce požiadaný o vyhostenie navrhovateľa z územia SR v zmysle

uloženého trestu vyhostenia.

Na základe žiadosti Okresného súdu Michalovce vydal odporca dňa 19.04.2011

rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-SO10-126-001/2011, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona

o pobyte cudzincov zaistil dňom 19.04.2011 o 13.30 hod. navrhovateľa na čas nevyhnutne

potrebný, najviac na 6 mesiacov a zároveň podľa § 62 ods. 3, 4 zákona o pobyte cudzincov ho

umiestnil do útvaru. Odporca v rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Michalovce sp. zn. zo dňa 18.04.2011 s poukázaním na uznesenie rovnakého

súdu sp. zn. zo dňa 19.04.2011 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu

úradného rozhodnutia podľa . Odporca v rozhodnutí

uviedol, že vzal do úvahy aj to, že navrhovateľ nemá na území SR žiadne rodinné väzby

a v odôvodnení ďalej uviedol, že navrhovateľ bol poučený, že príslušným na prijatie

vyhlásenia o udelenie azylu je Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Odporca

zaistil navrhovateľa pod menom A. A. H., nar. X., v odôvodnení ale uviedol, že pri zisťovaní

jeho totožnosti po opakovanom prekročení štátnej hranice uvádzal svoju totožnosť ako

A. M. B., nar. X., ktorú následne používal aj v jednotlivých štádiách trestného konania.

Proti rozhodnutiu o zaistení podal navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský súd

v Košiciach, ktorý rozsudkom č. k. -31 zo dňa 24.05.2011 rozhodnutie odporcu

potvrdil.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť cudzinca

na účel:

a) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,

b) výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, alebo

c) jeho vrátenia podľa osobitného predpisu, ak neoprávnene vstúpil na územie

Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej

republiky.

Podľa § 62 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov sa ustanovenie odseku l nevzťahuje

na maloletého cudzinca, ktorý nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť

len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

Podľa § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov podanie vyhlásenia podľa osobitného

zákona ( o azyle) alebo požiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat nie je

dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie podľa osobitného zákona nie je

zaistením dotknuté.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov môže byť cudzinec zaistený na čas

nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62

ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o vyhostení

(v administratívnom alebo trestnom konaní). V článku 5 ods. 1 Dohovoru je uvedené,

že každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody

okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom

a pod písm. f/ je uvedené zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa

zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou, týkajúcou sa nezrozumiteľnosti rozhodnutia

kvôli tomu, že z výroku nevyplýva dôvod zaistenia a s námietkou, týkajúcou sa žiadosti

navrhovateľa o udelenie azylu. Vo výroku rozhodnutia bolo uvedené ustanovenie, na základe

ktorého bol navrhovateľ zaistený a presný dôvod bol jasný z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia odporcu a čo sa týka jeho žiadosti o udelenie azylu, tak podľa § 62 ods. 2 zákona

o pobyte cudzincov nie je konanie podľa zákona o azyle zaistením cudzinca dotknuté.

Za dôvodné však odvolací súd považoval námietky, týkajúce sa určenia veku

navrhovateľa a efektívnosti a účelu jeho zaistenia. Vzhľadom na § 62 ods. 7 zákona o pobyte

cudzincov, podľa ktorého sa ustanovenie odseku 1 nevzťahuje na maloletého cudzinca,

ktorý nemá zákonného zástupcu, mal odporca najprv bez pochybností vyriešiť otázku veku

navrhovateľa prípadne aj doplnením dokazovania. Ako vyplýva z obsahu administratívneho

spisu, vek navrhovateľa bol stanovený až dodatočným znaleckým posudkom MUDr. A. R.,

PhD. zo dňa 27.04.2011 (záver: rtg nález svedčí pre ukončenie kostného vývoja, čo

zodpovedá veku 18 – 19 rokov a viac) čo znamená, že odporca nemal v čase vydania

rozhodnutia o zaistení dňa 19.04.2011 vek navrhovateľa ustálený, preto námietka

navrhovateľa, že bol zaistený aj napriek zrejmým pochybnostiam okolo jeho veku,

keďže znalecký posudok za účelom zistenia veku bol vyhotovený až po zaistení navrhovateľa,

bola dôvodná a podľa odvolacieho súdu nemenila nič na dôvodnosti námietky ani skutočnosť,

že dodatočne bol vek navrhovateľa určený znaleckým posudkom na 18 – 19 rokov. Odporca

nemal v čase rozhodovania o zaistení ustálený vek navrhovateľa a nezaoberal sa ani

okolnosťou, či navrhovateľ pre svoj vek (ktorý nemal ustálený), nepatrí do skupiny osôb,

ktoré možno charakterizovať ako zraniteľné osoby, kedy aplikácia ustanovenia § 62 ods. 1

zákona o pobyte cudzincov síce prichádza do úvahy, ale s určitými obmedzeniami, a to

v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas (§ 62 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov) .

Najvyšší súd SR ďalej konštatoval, že z rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľa

zaistil na maximálne možnú dobu – na 6 mesiacov, pritom otázkami efektívnosti a účelnosti

zaistenia sa vôbec nezaoberal. Najvyšší súd SR dal v súvislosti s odvolacími námietkami

navrhovateľa ohľadne efektívnosti a účelnosti jeho zaistenia do pozornosti právny názor

Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze č. k. -81 zo dňa

19.10.2010, ktorý rozhodoval v obdobnej veci (rozdiel bol v tom, že v preskúmavanom

prípade išlo o výkon trestu vyhostenia a nie o výkon administratívneho vyhostenia),

pričom uviedol: „Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie

o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé,

či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je

v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu,

aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie

1110Sža/39/2011

konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj

nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom,

ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu

neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu

do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje

podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna

úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto

skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve

naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie

o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1

písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého

konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“

Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát

zaoberal aj ESĽP – napr. vo veci Samie Ali vs. Suisse, Agnissan vs. Denmark, Abdolkhani

and Karimnia vs. Turkey. Ústavný súd navyše poukázal aj na české prípady, rozhodované

Nejvyšším správním soudem – rozsudok č. k. -61 a rozsudok č. k. 2 As 80/2009-

66.

Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu, odporca zdôvodnil rozhodnutie

o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou, za ktorú označil existenciu

právoplatného rozhodnutia Okresného súdu v Michalovciach sp. zn. zo dňa

18.04.2011 o uznaní navrhovateľa vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia

podľa , za čo mu bol uložený trest vyhostenia na dobu

štyri roky. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 18.04.2011. Krajský súd

vo svojom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ bol zaistený za účelom výkonu trestu

vyhostenia, avšak navrhovateľ namietal, že odporca sa nezaoberal účelnosťou a efektívnosťou

rozhodnutia o zaistení a táto námietka bola dôvodná, keďže bolo povinnosťou krajského súdu

sa touto námietkou zaoberať, a to najmä z pohľadu reálnosti jeho vyhostiteľnosti do krajiny

jeho pôvodu. Najvyšší súd SR pritom dal do pozornosti, že z obsahu administratívneho spisu

nevyplynulo, že by správny orgán v súvislosti s krajinou pôvodu navrhovateľa, resp. inou

treťou krajinou skúmal prekážky vyhostenia. Z uvedeného tak bolo možné usúdiť, že správny

orgán neskúmal možnosť vyhostenia navrhovateľa do krajiny pôvodu, ani do inej tretej

krajiny.

Z citovaného nálezu ústavného súdu vyplynulo, že konanie o zaistení, ktoré je

predmetom súdneho prieskumu a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania,

ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Limitom naplnenia účelu zaistenia,

aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení, je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť

cudzinca, pričom odvolací súd konštatoval, že konanie o vyhostení musí vedené s riadnou

starostlivosťou. Z rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa síce nevyplýva,

že správny orgán predmetným rozhodnutím rozhodol o jeho vyhostení do krajiny pôvodu,

bolo však povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne orgány s riadnou

starostlivosťou pristupovali k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny jeho

pôvodu, resp. tretej krajiny. Navrhovateľ totiž namietal, že k jeho zaisteniu došlo v rozpore

s čl. 5 ods. 1 Dohovoru. V čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je uvedené, že pozbaviť osobnej

slobody možno osobu, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie; prebiehaním konania tak,

ako to uviedol aj ústavný súd, však nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh

takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia.

Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP, ale aj z komparatívnej

judikatúry a vôbec z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia podľa Najvyššieho súdu SR

vyplýva, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť

naplnený, preto bolo potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon

správneho vyhostenia, resp. trestu vyhostenia uloženého v trestnom konaní, aspoň potenciálne

možný. Reálnosťou vyhostenia navrhovateľa do krajiny pôvodu sa však správny orgán

nezaoberal a pokiaľ krajský súd neprihliadol na námietku navrhovateľa ohľadne neúčelnosti

jeho zaistenia (ak nie je účelné a efektívne rozhodnutie o administratívnom vyhostení

navrhovateľa, nemôže byť efektívne a účelné ani rozhodnutie o jeho zaistení), pochybil.

Podľa Najvyššieho súdu SR totiž neobstojí argumentácia krajského súdu, že súd sa v rámci

prieskumu rozhodnutia o zaistení cudzinca musí obmedziť len na posúdenie splnenia

zákonných podmienok pre vydanie takéhoto rozhodnutia, t.j. či bola splnená podmienka

existencie rozhodnutia o administratívnom alebo trestnom vyhostení. Námietky navrhovateľa,

týkajúce sa účelnosti a efektívnosti jeho zaistenia, tak zostali zo strany krajského súdu

nezodpovedané a nebolo objasnené ani to, či bol takýto postup v súlade so zákonom o pobyte

cudzincov a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, v nadväznosti na judikatúru ESĽP. Najvyšší súd SR

dospel k záveru, že odporca nemal v čase rozhodovania o zaistení navrhovateľa bez pochýb

ustálený vek navrhovateľa, čím nemal jednoznačne ustálenú možnosť aplikácie ustanovenia

§ 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na osobu navrhovateľa, vzhľadom na § 62 ods. 7

zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa ustanovenie odseku 1 nevzťahuje na maloletého

cudzinca. Odporca sa navyše nezaoberal vyhostiteľnosťou navrhovateľa do krajiny jeho

pôvodu, resp. do inej tretej krajiny.

Keďže krajský súd na uvedené námietky neprihliadol, resp. ich považoval

za nedôvodné a rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa vyhodnotil ako rozhodnutie

vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a s Dohovorom, Najvyšší súd SR sa

s takýmto právnym záverom krajského súdu nestotožnil, naopak, dospel k záveru, že neboli

splnené podmienky pre zaistenie navrhovateľa, hoci formálne existovalo právoplatné

rozhodnutie o jeho vyhostení v rámci trestného konania, na základe čoho bolo potrebné

rozsudok krajského súdu podľa zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa a

ods. 1 a 5 v spojení s veta prvá a a tak,

že úspešnému navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov konania podľa vyčíslenia

právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej

len „vyhláška“) v sume 392,73 Eur, ktorá pozostáva:

- z náhrady trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby vo výške spolu

370,50 Eur:

prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 28.04.2011 (§ 14 ods. 1 písm. a/

vyhlášky) v sume 123,50 €,

účasť na pojednávaní dňa 24.05.2011 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky) v sume

123,50 €,

písomné podanie na súd vo veci samej – podanie odvolania zo dňa 18.06.2011

(§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) v sume 123,50 € a

- z paušálu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,41 € za každý úkon právnej služby –

3 x 7,41 = 22,23 €.

Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi DPH vo výške 78,55 Eur (§ 18 ods. 3

vyhlášky), keďže navrhovateľ súdu nedoložil potvrdenie o tom, že by bol platcom DPH.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi vyššie uvedenú náhradu trov konania

vo výške 392,73 Eur k rukám jeho právneho zástupcu v zmysle v spojení

s veta prvá v lehote tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 28. septembra 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková