Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
187/381233.69341b.pdf
PDF · 122.57 KB
No categories available
2Cdo/169/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 169/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. K., bývajúceho
v B., zastúpeného Mgr. M. H., advokátom v B., proti ţalovanému S., so sídlom
v B., o nariadenie predbežného opatrenia v konaní o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 9 C 50/2008, o dovolaní ţalobcu
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 23. júla 2010, sp.zn. 5 Co 246/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením z 24. februára 2010 č.k. 9 C 50/2008-59 návrh
na nariadenie predbeţného opatrenia v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
zamietol. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 74 ods. 1, § 75
ods. 1, 2, 9, § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. poukazujúc na skutočnosť, ţe ţalobca neosvedčil
existenciu závaţných dôvodov, pre ktoré nepracuje, dokonca ani neuviedol, či v období,
za ktoré sa spätne domáha časti peňaţnej odmeny pracoval, či si hľadal prácu a dôvody, pre
ktoré si ju nemohol alebo nevedel nájsť. Uviedol, ţe do spisu len zaloţil rozhodnutie Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Bystrici č.k. B. z 12. februára 2008, podľa ktorého
bol 1. februára 2008 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a to aj len
v súvislosti s jeho ţiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov. V návrhu na nariadenie
predbeţného opatrenia ani neuviedol, či v tejto evidencii je stále zaradený a či stále poberá
dávku v nezamestnanosti. Za závaţné dôvody, pre ktoré nepracuje, povaţoval len to, ţe
ţalovaný mu neprideľuje prácu. Dôvody, pre ktoré ţalobca nepracuje nemoţno v zmysle § 76
ods. 1 písm.c/ O.s.p. zúţiť na nemoţnosť pracovať u ţalovaného, s ktorým je v spore
o trvanie pracovného pomeru, ale tieto dôvody sa musia vzťahovať na celkovú
nemoţnosť ţalobcu uplatniť sa na trhu práce, t.j. musia byť takého charakteru a tak závaţné,
ţe ţalobcovi všeobecne bránia nájsť si prácu. Sú teda príčinou toho, ţe ţalobca nepracuje.
Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe samotná skutočnosť, ţe ţalovaný ţalobcovi neprideľuje
prácu, nemoţno preto povaţovať za závaţné dôvody, pre ktoré nepracuje v zmysle § 76 ods. 1
písm.c/ O.s.p. Rovnako zlá finančná a sociálna situácia ţalobcu, na ktorú poukazuje a ktorej
príčina môţe byť jeho nezamestnanosť, čo prvostupňový súd nespochybňoval, sama osebe nie
je v zmysle § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. dôvodom na nariadenie predbeţného opatrenia. Ţalobca
bliţšie nešpecifikoval a ani príslušnými listinami nepreukázal, resp. neosvedčil existenciu
takých závaţných dôvodov, pre ktoré nepracuje, nesplnil jednu zo základných podmienok
na nariadenie predbeţného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. O náhrade trov konania
súd prvého stupňa nerozhodol, vzhľadom na ustanovenie § 145 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 23. júla 2010 sp.zn.
5 Co 246/2010 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, ţe v danom prípade okrem špeciálnych podmienok, uvedených
v ustanovení § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. musí byť splnená základná podmienka naliehavej
potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Odvolací súd v tejto súvislosti súhlasil
s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom, ktorý dôvody, pre ktoré ţalobca
nepracuje, a nemá teda príjem pokrývajúci jeho potreby, hodnotil zo širších hľadísk,
neobmedzujúc sa len na skúmanie moţnosti práce u ţalovaného. Odvolací súd mal za to, ţe
vzhľadom na účel citovaného ustanovenia § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p., ktorým je zabezpečenie
aspoň nevyhnutných prostriedkov na výţivu vlastnú, resp. osôb odkázaných na poberateľa
počas súdneho konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo zo strany
ţalobcu potrebné osvedčiť dôvody, pre ktoré sa zo závaţných dôvodov nemôţe do práce
zapojiť vôbec. V danom prípade však ţalobca sám súdu preukázal, ţe jednak v období roku
2009 mal príjem zo závislej činnosti, teda pracoval, a v neposlednom rade preukázal, ţe
po ním tvrdenom neplatnom skončení pracovného pomeru získal ţivnostenské oprávnenie,
pričom skutočnosť nízkeho príjmu z iného zamestnania alebo ţiadneho príjmu z podnikania
nie je dôvodom pre uloţenie povinnosti poskytovania časti pracovnej odmeny ţalovanému,
ktorému v prípade úspechu ţalobcu v konaní o veci samej môţe byť uloţená len povinnosť
náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce, táto náhrada má charakter satisfakcie
vo vzťahu voči zamestnancovi, resp. sankcie voči zamestnávateľovi, poskytnutie ktorej,
resp. časti ktorej pred rozhodnutím o veci samej je vylúčené. O trovách predbeţného
opatrenia nerozhodol a uviedol, ţe súd prvého stupňa o nich rozhodne v konečnom rozhodnutí
o veci.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu a to v rozsahu, ktorým súd potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa podal dovolanie ţalobca, ţiadal ho zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237
písm.f/ O.s.p. s tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za prekvapivé. V dovolaní
namietal, ţe odvolací súd súhlasil s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom, ale
rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil z iného právneho dôvodu. Uviedol, ţe nie pre
neosvedčenie existencie závaţných dôvodov, pre ktoré ţalobca nepracuje, ale pre
neosvedčenie naliehavosti potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov, t.j. odlišne od súdu
prvého stupňa posúdil hmotnoprávny základ uplatneného nároku. Podľa názoru dovolateľa
výklad ustanovenia § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. zo strany prvostupňového súdu, potvrdený
odvolacím súdom je nekonformný s ústavou. Uviedol, ţe odvolací súd posudzoval kritérium
naliehavosti potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov príliš formalisticky, neurčito, laxne
a arbitrárne čo zakladá dôvod vady konania spočívajúcej v nepreskúmateľnosti takéhoto
rozhodnutia.
Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu
(§ 239 ods. 1 písm.a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm.c/] na zaujatie stanoviska.
Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm.c/ (§ 239 ods. 1 písm.b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm.a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo
potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm.b/ O.s.p.), alebo uznesenie súdu
prvého stupňa o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide
o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktoré vykazuje znaky jedného z tých uznesení, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení
§ 239 ods. 3 O.s.p. ako uznesenia, na ktoré sa nevzťahuje § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., je
nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou vymenovanou v § 237 písm.a/ aţ g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať, nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré môţu začať len na návrh,
prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Prípustnosť
dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ
tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou
v § 237 O.s.p., ale nastáva aţ vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou
v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe
v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/
O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Odňatiu moţnosti ţalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe
odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil z iného právneho dôvodu.
Podľa dovolateľa ide o prekvapivé a nepreskúmateľné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to,
aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom a ţalobcovi neodňal moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm.f/ O.s.p. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa
ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom
konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
V preskúmavanej veci je z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zrejmé,
ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré
vyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v § 157 ods. 2
O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade
s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., preto ani nemoţno na ťarchu odvolaciemu súdu
pripísať, ţe jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa
náleţitosti, ktoré preňho predpisuje Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne domnieva
dovolateľ.
V predmetnej veci súd prvého stupňa ţalobu zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 74 ods. 1, § 75 ods. 1, 2, 9, § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. poukazujúc
na skutočnosť, ţe ţalobca neosvedčil existenciu závaţných dôvodov, pre ktoré nepracuje,
dokonca ani neuviedol, či v období, za ktoré sa spätne domáha časti peňaţnej odmeny
pracoval, či si hľadal prácu a dôvody, pre ktoré si ju nemohol alebo nevedel nájsť. Odvolací
súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v danom prípade okrem špeciálnych podmienok,
uvedených v ustanovení § 76 ods. 1 písm.c/ O.s.p. musí byť splnená predovšetkým základná
podmienka naliehavej potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Z uvedeného vyplýva,
ţe odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V danom prípade
odvolací súd len podloţil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa ustanovením § 74 O.s.p.
Je potrebné konštatovať, ţe aj odvolací súd vec právne posúdil podľa tých istých
hmotnoprávnych ustanovení ako súd prvého stupňa, pretoţe ustanovenie § 97 ods. 1 písm.c/
O.s.p. je špeciálnym ustanovením k všeobecnému ustanoveniu § 74 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, ţe by odvolací súd ţalobcovi nejakým
závadným procesným postupom znemoţnil realizáciu procesných práv, priznaných mu
procesným predpisom. Vo vzťahu k ţalobcovi nedošlo postupom odvolacieho súdu
k odňatiu moţnosti pred ním konať z dôvodu, ţe svoje rozhodnutie zaloţil nečakane na iných
právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Odvolací súd, ktorý potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru, ktorý má svoj základ
v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené ţalobcom. V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo
o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv ţalobcu skutkovo
a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, ktorú dovolateľ videl v tom, ţe odvolací súd
posudzoval kritérium naliehavosti potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov príliš
formalisticky, neurčito, laxne a arbitrárne.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Keďţe v danom prípade nie je dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné a vada konania
v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný odmietol.
Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnému ţalovanému proti ţalobcovi, ktorý
úspech nemal, nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe mu ţiadne nevznikli
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová