Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ae0/381232.0f6828.pdf
PDF · 158.6 KB
No categories available
2Cdo/154/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 154/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne R., zastúpenej JUDr. Ľ.
K., advokátom v B., proti ţalovanému L., so sídlom v B., zastúpenému JUDr. L. M.,
advokátkou v P., o vydanie veci s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Poprad pod
sp. zn. 9 C 169/2006, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 29. apríla 2011 sp. zn. 18 Co 9/2011, takto
rozhodol:
O d m i e t a dovolanie .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad uznesením z 8. novembra 2010 č.k. 9 C 169/2006-534 rozhodol
o trovách konania tak, ţe zaviazal ţalobkyňu, aby zaplatila ţalovanému náhradu trov konania
21 559,88 € na účet právnej zástupkyne ţalovaného do troch dní od právoplatnosti uznesenia
(§ 142 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe súd rozsudkom zo 16. júna 2008 č.k.
9 C 169/2006-449 ţalobu zamietol a zaviazal ţalobkyňu nahradiť ţalovanému trovy konania
1 503,76 €. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 15. marca 2010 sp. zn. 2 Co 136/2008
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o trovách konania ho zrušil
a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie. Súd preto rozhodol opätovne o náhrade
trov konania, pričom vychádzal zo zásady úspechu a priznal ţalovanému voči ţalobkyni
náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva v celkovej výške 21 559,88 €
predstavujúce trovy právneho zastúpenia advokátom (za 14 úkonov právnej sluţby
19 291,50 € spolu s reţijným paušálom 86,68 €, cestovné 312,20 €, náhrada za stratu času
374,83 € a 19 % DPH z priznanej odmeny).
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobkyne a ţalovaného uznesením z 29. apríla
2011 sp. zn. 18 Co 9/2011 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanému prisúdil
náhradu trov konania 23 877,59 € a ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ju JUDr. L. M.,
advokátke, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ocenenie predmetu sporu súvisí
s vypočítaním hodnoty jedného úkonu pri priznaní náhrady trov konania. Pokiaľ je vec
oceniteľná, ocenenie sa musí čo najviac priblíţiť všeobecnej reálnej cene. Nie je účelné, aby
sa iba pre stanovenie hodnoty trov konania vykonalo znalecké dokazovanie, pretoţe by
značne zvýšilo náklady konania. V prípade, ak cena nebola určená v priebehu konania
ţalobkyňou, resp. cena sporných nehnuteľností nevyplynula z dokladov predloţených
v priebehu konania, táto skutočnosť nemôţe byť podkladom pre záver súdu, ţe ide
o neoceniteľný predmet konania, alebo o taký predmet, ktorého cenu je moţné zistiť len
s nepomernými ťaţkosťami. Súd prvého stupňa pre výpočet hodnoty úkonu právnej sluţby
vychádzal pri lesných pozemkoch z účtovnej evidencie ţalovaného a cien, aké sú uvádzané
v programe „P.“, ktorého databázu poskytuje znalecká organizácia N. a pri ornej pôde,
trvalých trávnych porastov vychádzal z prílohy č. 1 k zákonu č. 582/2004 Z.z. o miestnych
daniach. Tento postup povaţoval odvolací súd za správny. Odvolací súd sa však nestotoţnil
s vyčíslením priznaných trov právneho zastúpenia. Za účelný úkon právnej sluţby je potrebné
povaţovať taký úkon, ktorý sa týka merita veci a obsahuje nové skutočnosti, ktoré neboli
v predchádzajúcich úkonoch prezentované. Po preskúmaní veci odvolací súd podľa § 220
O.s.p. zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, ţe podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. priznal ţalovanému ako úspešnému účastníkovi trovy konania, vrátane trov
odvolacieho konania vo výške 23 877,59 € (odmena za 12 úkonov právnej sluţby po 1 429 €,
za 2 úkony v hodnote 1/2-vice podľa § 14 ods. 2 písm. c/ vyhlášky 1 429 € (714,5 x 2),
za 2 úkony v hodnote 1/4-tiny podľa § 14 ods. 5 vyhlášky 714,50 € (357,25 x 2), reţijný
paušál v sume 86,68 €, cestovné náklady 312,20 €, náhradu za stratu času v sume 374,83 €,
19 % DPH z odmeny aj hotových výdavkov v sume 3 812,39 €). Náhradu trov odvolacieho
konania odvolací súd účastníkom nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie. Navrhla zrušiť
rozhodnutie krajského a okresného súdu a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2
písm. a/, c/ O.s.p. Uviedla, ţe nebola vôbec vyzvaná na predloţenie dôkazov preukazujúcich
hodnotu sporu. Jediným podkladom pre rozhodnutie o trovách konania a ich vyhodnotenie
zo strany súdu sa spravovalo ţalobkyni neznámymi myšlienkovými a interpretačnými
postupmi, ku ktorým jej nebolo umoţnené sa vyjadriť. Krajský súd toto pochybenie
odvolacieho súdu neodstránil, dokazovanie za účelom zisťovania predmetu sporu nedoplnil.
Neuskutočnil ţiadne pojednávanie. Nie je totiţ pravdou, ţe zisťovanie skutočnej hodnoty
sporu by bolo nehospodárne. Ďalej poukázala na to, ţe odvolací súd sa opomenul vysporiadať
s argumentmi ţalobkyne ako odvolateľky, ktoré smerovali k posúdeniu veci. Rozhodnutie
odvolacieho súdu pokladá za nedostatočne odôvodnené. Ďalej poukázala na to, ţe súdy vec
nesprávne právne posúdili. Uviedla, ţe pri takomto type ţaloby je hodnota predmetu konania
neurčiteľná, pričom poukázala na viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu. Uviedla, ţe súd
mohol aspoň zváţiť uplatnenie § 150 ods. 1 O.s.p. Súčasne súdu vytkla aj nesprávne právne
posúdenie pokiaľ ide o priznanie DPH.
Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobkyne zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom
napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V danej veci rozhodol odvolací súd uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. V zmysle § 239
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania ţalobkyne proti
uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania. Dovolanie ţalobkyne by v dôsledku toho
mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242
ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p., neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237
O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa
§ 239 O.s.p. neprípustné. Ţalobkyňa vady konania v zmysle § 237 a/ aţ e/, g/ O.s.p.
nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľka namietala, ţe v konaní pred odvolacím súdom jej bola odňatá moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu je
nedostatočne odôvodnené, odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jej argumentmi.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 167 ods. 2, § 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd vo svojom
rozhodnutí dostatočne vysvetlil, prečo rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a zároveň
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán
k danej veci a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Jeho
rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa právnym názorom všeobecného súdu
nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
Dovolateľka vo svojom dovolaní poukázala no to, ţe nebola vyzvaná na predloţenie
dôkazov za účelom zistenia hodnoty sporu. K tomuto dovolací súd uvádza, ţe Krajský súd
v Prešove rozsudkom z 15. marca 2010 sp. zn. 2 Co 136/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej a vo výroku o trovách konania ho zrušil a v rozsahu zrušenia mu vrátil
vec na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, ţe bude potrebné
zistiť hodnotu pozemkov z dôvodu vyčíslenia trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na to, ţe
vec bola v časti trov konania vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, ţalobkyňa mala
vytvorený priestor na predloţenie akýchkoľvek návrhov. Navyše je potrebné uviesť, ţe
účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie postup súdu,
ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.). Musí však ísť
o znemoţnenie konkrétnych procesných práv, ktoré uţ v ďalšom štádiu konania nemôţe
uplatniť a tak nemôţe dosiahnuť sledované právne účinky, resp. ich efektívne uplatnenie
neprichádza v úvahu. O takýto prípad v danej veci však nejde.
Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne, ţe odvolací súd nedoplnil dokazovanie za účelom
zistenia hodnoty predmetu sporu dovolací súd poukazuje na to, ţe odvolací súd môţe doplniť
dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal
súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol. Navyše súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe
prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových
zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237
O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999,
v ktorom uviedol, ţe nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo samo osebe neznamená odňatie moţnosti pred
súdom konať.
V tejto spojitosti dovolateľka namietala, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie. Tu
treba poznamenať, ţe podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu
vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a) je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez
nariadenia pojednávania a c) to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania.
Ako z vyššie citovaných ustanovení O.s.p. vyplýva, v prípade rozhodovania
o odvolaní proti uzneseniu o trovách konania moţno rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania. Odvolací súd teda postupoval v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a týmto postupom
preto nemohol ţalobkyni odňať moţnosť konať pred súdom.
Prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť ani z § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolanie je ďalej odôvodnené nesprávnym právnym posúdení veci (§ 241 ods. 1
písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorý moţno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo osebe (i keby k nemu skutočne došlo) ale
prípustnosť dovolania nezakladá.
Pretoţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.
ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
voči ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová