Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
797/380712.adc605.pdf
PDF · 159.56 KB
No categories available
8Sžo/42/2011
Najvyšší súd 8Sžo/42/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: B. A., bytom Č. X., R.,
zastúpenej JUDr. S. D., advokátom so sídlom Š. X., K., proti ţalovanému: Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Rožňave, so sídlom Šafárikova 112, Roţňava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. AA/2006/085853 zo dňa 16. októbra 2006, na
odvolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/25/2007-62 zo dňa
26. júna 2008, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
6S/25/2007-62 zo dňa 26. júna 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala
preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia ţalovaného zo dňa 16. októ-
bra 2006, č. AA/2006/085853 o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru. Krajský súd
dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe
v súlade so zákonom. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe bolo preukázané zníţenie počtu
štátnozamestnaneckých miest s platovou triedou 4 o jedno miesto a rovnako zníţenie počtu
štátnozamestnaneckých miest s platovou triedou 5 a to na základe schválenej zmeny
systemizácie. Bolo vecou zamestnávateľa rozhodnúť, akým spôsobom a s kým skončí
štátnozamestnanecký pomer. Ďalej uviedol, ţe spôsob výberu ţalobkyňa namietala aţ na
pojednávaní, na čo súd nemohol prihliadať vzhľadom na uplynutie dvojmesačnej lehoty
(§ 250h ods. 1 O.s.p.). Z tých istých dôvodov neprihliadal na námietky uvedené v doplnení
ţaloby dňa 21. decembra 2006. Ţalobkyni právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku podala ţalobkyňa odvolanie. Navrhla ho zmeniť a vyhovieť
ţalobe. Alternatívne navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Namietala, ţe súd prvého stupňa sa zaoberal iba námietkou
ţalobkyne, uvedenou v návrhu na začatie konania zo dňa 21. decembra 2006, pričom
na ostatné uplatnené námietky súd neprihliadal s odôvodnením, ţe boli uplatnené oneskorene,
t.j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia napádaného rozhodnutia. Teda krajský súd
sa nezaoberal jej námietkou, ţe jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené. Na jej miesto
boli prijaté, resp. preloţené iné osoby v inej platovej triede, preto jej miesto nemohlo byť
zrušené. Mala zato, ţe túto námietku uplatnila uţ v ţalobe zo dňa 21. decembra 2006, keď
uviedla, ţe s napádaným rozhodnutím nesúhlasí, pričom v podrobnostiach odkázala na svoje
odvolanie zo dňa 14. júna 2006, ktoré bolo súčasťou správneho spisu. Ďalej namietala, ţe súd
prvého stupňa sa nezaoberal námietkami ustanovenej právnej zástupkyne ţalobkyne, z podaní
ktorej z 12. júla 2007 a 27. mája 2008 vyplýva, ţe obsahujú iba bliţšie ozrejmenie uţ
ţalobkyňou namietaných skutočností. Zároveň ţalobkyňa navrhla, aby súd postupoval podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podal návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky na súlad
ustanovenia Zákona o štátnej sluţbe s Ústavou Slovenskej republiky.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, ţe podané odvolanie neobsahuje ţiadne nové
skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu alebo zrušenie rozsudku prvostupňového súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
a rozsudkom č. k. 8Sţo/203/2008-95 zo dňa 2. apríla 2009 rozsudok Krajského súdu
v Košiciach č. k. 6S/25/2007-62 zo dňa 26. júna 2008 potvrdil ako súladný so zákonom.
V odôvodnení uvedeného rozsudku najvyšší súd konštatoval, ţe v konaní podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ţalobca musí byť (aţ na zákonom stanovené
výnimky) zastúpený advokátom (§ 250a O.s.p.), pričom samotná skutočnosť, ţe v danej veci
na základe ţiadosti ţalobkyne jej bol právny zástupca ustanovený súdom aţ po uplynutí
lehoty na podanie ţaloby (§ 250b ods. 1 O.s.p.) nemôţe byť dôvodom, aby mohol súd
prihliadnuť k rozšíreniu rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia, nakoľko mu v tom
bráni ustanovenie § 250h ods. 1 veta druhá O.s.p.
V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenal, ţe v správnom súdnictve platí
koncentračná zásada. Význam správneho vymedzenia ţalobných bodov súvisí s dispozičnou
zásadou, ktorá platí v správnom súdnictve. Súdy v správnom súdnictve nie sú treťou
inštanciou, ktorá by pokračovala v správnom konaní.
Vyslovil, ţe ţalobca síce môţe meniť rozsah, v akom rozhodnutie správneho orgánu
napáda a uvádzať príslušné dôvody (ţalobné body), avšak rozširovať ich môţe len do konca
lehoty stanovenej zákonom pre podanie ţaloby, t.j. podľa ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p. –
do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Zameškanie
lehoty nie je moţné odpustiť. Preto nie je moţné po uplynutí dvojmesačnej lehoty vznášať
v priebehu súdneho konania ďalšie výhrady voči správnemu rozhodnutiu, teda súd nemôţe
prihliadať k neskôr uplatneným výhradám. Súd nemôţe prihliadať ani k dôvodom odvolania,
ktoré boli uplatnené v správnom konaní.
Mal zato, ţe vzhľadom na dispozičnú zásadu súd ani nemôţe preskúmavať zákonnosť
ţalobcom napadnutého rozhodnutia nad rámec vymedzený ţalobcom v ţalobe a tak z vlastnej
iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám vyhľadávať právne chyby ţalobcom napadnutého
rozhodnutia.
S ohľadom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd nepochybil,
ak sa nezaoberal namietanými skutočnosťami uvedenými v podaniach ţalobkyne zo dňa
12. júla 2007 a 27. mája 2008.
Odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú ani námietku ţalobkyne, pokiaľ namietala, ţe
krajský súd mal postupovať ohľadne novely Zákona o štátnej sluţbe – zákon č. 231/2006 Z.z.
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., nakoľko rozhodnutie, či súd preruší konanie a podá návrh
ústavnému súdu, aby rozhodol o tom, či je všeobecne záväzný právny predpis v rozpore
s ústavou, patrí výlučne do pôsobnosti súdu.
Proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podala
ţalobkyňa ústavnú sťaţnosť, v ktorej namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 35
ods. 1 a 3, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 1 a 3
Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach a práva podľa čl. 1 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní).
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. IV. ÚS 187/2011-40 zo dňa 28. jú-
la 2011 vyslovil, ţe základné právo ţalobkyne na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné
právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd v spojení so základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8Sţo/203/2008 a jeho rozsudkom
z 2. apríla 2009 porušené boli. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sţo/203/2008 z 2. apríla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobkyni
priznal náhradu trov konania v sume 254,88 €, ktorú zaviazal Najvyšší súd Slovenskej
republiky uhradiť na účet jej právneho zástupcu. Vo zvyšnej časti sťaţnosti nevyhovel.
Uviedol, ţe právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní, v ktorom je
vyţadované povinné zastúpenie ţalobcu, ktorý nemá právnické vzdelanie, advokátom,
dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 O.s.p., v ktorej môţe ţalobca podľa § 250h ods. 1
O.s.p. rozšíriť rozsah napadnutia správneho rozhodnutia, plynie bez ohľadu na to, či súd
na ţiadosť ustanovil ţalobcovi advokáta, podľa názoru ústavného súdu popiera účel
povinného zastúpenia advokátom v správnom súdnictve, resp. účel základného práva
na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
a vzhľadom na to vybočuje z medzí ústavne konformného výkladu a aplikácie ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým jeho § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1).
Ústavný súd sa nestotoţnil s názorom najvyššieho súdu, ţe s ohľadom na dispozičnú
zásadu súd ani nemôţe preskúmať zákonnosť ţalobcom napadnutého rozhodnutia nad rámec
vymedzený ţalobcom v ţalobe a tak z vlastnej iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám
vyhľadávať právne chyby ţalobcom napadnutého rozhodnutia, pričom poukázal na to, ţe
najvyšší súd mal zohľadniť skutočnosť, ţe ţalobkyňa formulovala svoju ţalobu v danej veci
bez právneho zástupcu. Zároveň vyslovil, ţe nie je moţné akceptovať postup súdu, ak
v situácii, keď mu zákon výslovne ukladá povinnosť (§ 250d ods. 1 O.s.p.) vyţiadať si
administratívny spis ţalovaného správneho orgánu, sa odvolá na dispozičnú zásadu
a v nadväznosti na to sa nevysporiada so skutočnosťami, ktoré ţalobkyňa uvádzala v odvolaní
proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zo 14. júna 2006 (a ktoré k návrhu na začatie
konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov priloţila) s tým, ţe súd sa
môţe zaoberať iba s námietkami vymedzenými „ţalobcom v ţalobe“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu odvolania (§ 212
O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, súc viazaný dôvodmi nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 187/2011-40 zo dňa 28. júla 2011, prejednal odvolanie
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, ţe
je potrebné napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušiť podľa § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať
efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti)
sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (ďalej len "v medziach ţaloby") dospel
k záveru, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach ţaloby sú v súlade
so zákonom, vysloví rozsudkom, ţe sa ţaloba zamieta.
V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. príslušný súd rozhodne vo veci
samej tak, ţe ţalobu zamietne, ak zistí, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach
ţaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu
so zákonom sa týka rozsahu a dôvodov, pre ktoré bola ţaloba podaná.
Procesnému právu účastníka konania vznášať v ţalobe námietky nezákonnosti voči
postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať
rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu ţalobných námietok, o vznesených námietkach
rozhodnúť a pokiaľ ich nepovaţoval za dôvodné, vysvetliť a vyloţiť, z akých dôvodov.
Ak tak správny súd neurobí, zaťaţí svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení
všeobecných procesných princípov – podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. – ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave,
siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 28. júla 2011 sp. zn. IV. ÚS 187/2011-40
(§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).
Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala
preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia ţalovaného zo dňa 16. októ-
bra 2006, č. AA/2006/085853 o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru, nakoľko dospel
k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe v súlade
so zákonom. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe vzhľadom na uplynutie dvojmesačnej lehoty
(§ 250h ods. 1 O.s.p.) nemohol prihliadať na námietky uvedené v doplnení ţaloby (doplnenie
ţaloby podané na krajský súd dňa 12. júla 2007).
Tento názor nie je v súlade so záverom Ústavného súdu vysloveným v jeho náleze IV.
ÚS 187/2011-40 zo dňa 28. júla 2011, v ktorom uviedol, ţe v prejednávanej veci bolo
potrebné zohľadniť skutočnosť, ţe ţalobkyňa formulovala svoju ţalobu v danej veci bez
právneho zástupcu a súčasne vyslovil, ţe nie je moţné akceptovať postup súdu, ak v situácii,
keď mu zákon výslovne ukladá povinnosť (§ 250d ods. 1 O.s.p.) vyţiadať si administratívny
spis ţalovaného správneho orgánu, sa odvolá na dispozičnú zásadu a v nadväznosti na to sa
nevysporiada so skutočnosťami, ktoré ţalobkyňa uvádzala v odvolaní proti prvostupňovému
správnemu rozhodnutiu zo 14. júna 2006 (a ktoré k návrhu na začatie konania o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov priloţila) s tým, ţe súd sa môţe zaoberať iba
s námietkami vymedzenými „ţalobcom v ţalobe“.
Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne procesné
i hmotné námietky ţalobkyne, zahŕňajúce aj jej námietky vznesené v odvolaní zo dňa 14. jú-
na 2006 proti rozhodnutiu ţalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
a v doplnení ţaloby zo dňa 12. júla 2007, podľa názoru odvolacieho súdu uvedeným
postupom porušil jej právo na spravodlivý a riadny súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou
odvolania.
Nakoľko sa krajský súd nezaoberal meritom veci vo všetkých bodoch ţaloby, nemohol
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, keďţe meritórne rozhodnutie
na základe právneho názoru odvolacieho súdu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný
opravný prostriedok, by bolo v rozpore so zásadou dvojinštančnosti a účastníkom by mohla
byť odňatá moţnosť konať pred súdom (právo podať opravný prostriedok) a mohli by byť
porušené ich základné práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude prejednať vec v medziach podanej
ţaloby, dôsledne sa vysporiadajúc aj s námietkami ţalobkyne vznesenými v odvolaní zo dňa
14. júna 2006 proti rozhodnutiu ţalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
a v doplnení ţaloby zo dňa 12. júla 2007 a znova o nej rozhodnúť.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská