Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/116/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu MVDr. M. Ň., zastúpeného

JUDr. M. Š., proti ţalovanému M. Ň., zastúpenému JUDr. I. R., o zrušenie výživného,

vedenej na Okresnom súde

Košice II pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 23. februára 2011, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume

237,96 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I.I., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 8. októbra 2009, č.k. -64 (v poradí

prvým) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia vyţivovacej povinnosti voči

ţalovanému počnúc od 1. septembra 2008 do budúcna. Dospel k záveru, ţe sú dané

predpoklady pre trvanie vyţivovacej povinnosti ţalobcu voči ţalovanému v zmysle

ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal ţiadne skutočnosti

odôvodňujúce zrušenie súdom určenej povinnosti.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 26. februára 2010, sp.zn.

(v poradí prvým) zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Mal za to,

ţe dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a takto zistený skutkový stav nie je dostatočný

pre právne posúdenie a rozhodnutie o návrhu ţalobcu. Súdu prvého stupňa uloţil povinnosť

vykonať dokazovanie na zistenie skutočností potrebných pre náleţité zistenie skutkového

stavu.

Okresný súd Košice II rozsudkom z 9. septembra 2010, č.k. -147

2

(v poradí druhým) zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II, č.k. -375

z 8. júna 2007, ktorým bola naposledy určená vyţivovacia povinnosť ţalobcu voči ţalovanému

tak, ţe vyţivovaciu povinnosť ţalobcu voči ţalovanému zrušil od 1. júla 2010 do budúcna.

Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 199,16 € do 30 dní od právoplatnosti

rozsudku, zamietol návrh v prevyšujúcej časti a o trovách konania rozhodol tak, ţe ţiadny

z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Z vykonaného dokazovania zistil, ţe rozsudkom

Okresného súdu Košice II z 8. júna 2007, č.k. -375 bol ţalobca zaviazaný

prispievať na výţivu ţalovaného mesačne sumou 2 000,- Sk od 1. septembra 2002

do 31. augusta 2005 a 3000,- Sk od 1. septembra 2005 do budúcna. Ďalej zistil, ţe ţalovaný je

od 1. októbra 2006 študentom S. v študijnom odbore O., a to formou štúdia jednotlivých

predmetov a ţe dodatkom k zmluve z 30. júna 2009 sa uvedené štúdium predĺţilo do 30. júna

2010. Pri rozhodovaní prihliadal na zistenia, ţe štúdium na strednej škole formou

individuálnych predmetov je náročné, väčšina študentov ho absolvuje v období štyroch rokov a

ţe samotné denné štúdium na strednej škole v danom odbore trvá štyri roky. Za primeranú

dĺţku štúdia povaţoval jeho absolvovanie ţalovaným v dobe štyroch rokov od jeho začiatku,

teda do ukončenia školskej dochádzky v školskom roku 2009/2010, do 30. júna 2010.

Vzhľadom na tento záver o primeranosti dĺţky štúdia aj s prihliadnutím na skutočnosť, ţe

ţalovaný naďalej pokračuje v štúdiu, ku dňu rozhodovania súdu nemal ukončené skúšky zo

štyroch predmetov a nepodal ţiadosť o vykonanie maturitnej skúšky, rozhodol, ţe ďalej po

uplynutí doby, kedy by ţalovaný absolvoval riadne denné štúdium na strednej škole, netrvá

zákonná vyţivovacia povinnosť

zo strany ţalobcu voči ţalovanému. Okrem toho poukázal na to, ţe ţalovaný nepreukázal

ţiadne osobné alebo zdravotné dôvody odôvodňujúce u neho dlhšie štúdium nad štandardnú

dobu štyroch rokov. Pretoţe zrušil vyţivovaciu povinnosť ţalobcu od l. júla 2010, zaviazal

ţalovaného vrátiť ţalobcovi uhradené výţivné 199,16 € ku dňu rozhodovania do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti návrh na vrátenie spotrebovaného výţivného

ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa tak, ţe

ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu, pretoţe ţalobca mal v konaní iba

čiastočný úspech a návrh nebol v čase jeho podania dôvodný.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 23. februára 2011, sp.zn.

(v poradí druhým) zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe návrh na zrušenie výţivného

zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 2 721,64 €

na účet jeho právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Mal za to, ţe súd

prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, pouţil správne ustanovenia Zákona o rodine,

ktoré však nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav. Porovnal a posúdil pomery

účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výţivného s pomermi existujúcimi v čase jeho

3

rozhodovania a dospel k odlišnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, a to, ţe zákonná

vyţivovacia povinnosť ţalobcu voči ţalovanému trvá aj po 1. júli 2010, pretoţe ţalovaný

nenadobudol schopnosť sám sa ţiviť so zreteľom na to, ţe sa pripravuje na budúce povolanie

štúdiom na strednej odbornej škole, kde ho v súčasnosti čakajú maturitné skúšky. Mal za to, ţe

samotná skutočnosť, ţe ţalovaný neštuduje dennou formou štúdia, ale formou štúdia

jednotlivých predmetov, bez ďalšieho neosvedčuje, ţe sa celodenne a riadne nepripravuje

na budúce povolanie a ţe má priestor organizovať si svoj voľný čas tak, aby sa zamestnal

a poberal pravidelný a adekvátny príjem. Uviedol, ţe spravodlivým ukazovateľom riadnej

prípravy ţalovaného na povolanie nie je absolvovaný počet konzultácii a určitá frekvencia

skúšok, ale to, či v primeranej lehote dosahuje poţadované výsledky, pretoţe podstatou formy

štúdia jednotlivých predmetov je to, ţe kaţdý študent si pruţne, sám podľa svojich

individuálnych schopností, moţností, návykov a náročnosti štúdia volí spôsob, ako ho

dosiahnuť, a tak ho nemoţno paušalizovať, ani zovšeobecňovať a nepriamo hrozbou

vyţivovacej povinnosti nútiť, aby absolvoval nepovinné konzultácie, ak ich pre dosiahnutie

výsledku nepovaţuje za potrebné alebo vykonal skúšky v určitej frekvencii, ak preferuje ich

nárazové vykonanie. Mal za preukázané, ţe ţalovaný dosahuje poţadované výsledky, úspešne

absolvoval všetky skúšky, preto mu bola 30. septembra 2010 potvrdená jeho záväzná prihláška

na maturitnú skúšku, na ktorú sa v súčasnosti pripravuje. Skutočnosť, ţe ţalovaný na to

potrebuje dlhšiu ako štandardnú dobu dennej formy štúdia, ale primeranú doterajším

výsledkom študentov S., ţe absolvoval iba niekoľko konzultácií a skúšky vykonával nárazovo

v dvojročných intervaloch, zodpovedá náročnosti formy štúdia jednotlivých predmetov.

Povaţoval za nepochybné, ţe štúdium jednotlivých predmetov je náročnejšou formou štúdia

ako je denná forma štúdia, vyţadujúci väčšiu samostatnosť a ţe ţalovaný si túto formu štúdia

nezvolil špekulatívne preto, aby mal čo najviac voľného času na záhaľčivý spôsob ţivota,

počas ktorého mal v úmysle zneuţívať vyţivovaciu povinnosť ţalobcu, ale ako najvhodnejšie a

najzodpovednejšie riešenie jeho ţivotnej situácie, pre ktoré ho nemoţno sankcionovať

zrušením vyţivovacej povinnosti len preto, ţe nedoštudoval v štandardnej zodpovedajúcej

dennej forme štúdia. Na základe uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220

zmenil a návrh na zrušenie výţivného zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §

224 ods. 1,

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá

moţnosť konať pred súdom. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepredvídateľné

z dôvodu, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím neumoţnil ţalobcovi

vyjadriť sa k odlišnému právnemu názoru odvolacieho súdu, prípadne poukázať na dôkazy,

ktoré mohli mať a majú vplyv pre konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval

za nepredvídateľné aj z dôvodu, ţe odvolací súd zmenil svoje predchádzajúce rozhodnutie

(sp.zn. z 26. februára 2010), čo ničím v rámci svojho následného a konečného

rozhodnutia neodôvodnil. Rozsudok odvolacieho súdu napadol aj s poukazom na ustanovenie

dôvodiac jeho nesprávnymi právnymi závermi týkajúcimi sa

posúdenia trvania vyţivovacej povinnosti. Argumentoval ustanovením § 3 ods. 1 zákona

č. o prídavku na dieťa poukazujúcu na definíciu nezaopatreného dieťaťa,

za ktoré tento zákon povaţuje dieťa do ukončenia povinnej školskej dochádzky, ktoré sa

sústavne pripravuje na povolanie štúdiom, pričom sústavnou prípravou na povolanie je

štúdium na strednej škole okrem štúdia popri zamestnaní, kombinovaného štúdia a štúdia

jednotlivých predmetov.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie

ţalobcu odmietol z dôvodu, ţe je neprípustné v zmysle ustanovenia

a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr

to, či dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Podľa dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo

pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní

rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí

rodičovstva alebo o osvojení. Uvedené ustanovenie teda vylučuje prípustnosť dovolania

ţalobcu proti rozsudku o zrušení výţivného.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na námietky dovolateľa a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1,

veta druhá , dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ

v dovolaní namietal ( ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie svojich

práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Dovolateľ namieta, ţe odvolací súd porušil princíp

dvojinštančnosti konania a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Princíp dvojinštančnosti konania má základ v tom, ţe kaţdá skutková a právna otázka,

ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia súdu nielen súdom

prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu. Čo sa týka právneho posúdenia veci, konkrétne je

tento princíp premietnutý do ustanovenia , ktorého podstatou je zamedzenie

vydávania prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t.j. rozhodnutí vydávaných na základe

takých ustanovení, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal a ku ktorým sa účastníci konania

nemali moţnosť vyjadriť. Princíp dvojinštančnosti je v otázke zisťovania skutkového stavu

vyjadrený v ustanoveniach aţ 7 a ustanovení Odvolací súd je

vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam súdu prvého stupňa súdom s plnou jurisdikciou - je

oprávnený rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť bez ohľadu na to, ako

to navrhujú účastníci v nimi podanom odvolaní ( v spojení s aţ 221

).

stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.

Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní

a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným

právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné

z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný

právny názor, neţ je názor účastníkov konania, môţe súd účastníkom v priebehu konania

oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením

veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor

sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

Podľa , ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je

pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu poučovacej povinnosti

odvolacieho súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred

odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní

odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd

mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Právnym

predpisom, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol pouţitý, je právny predpis o ktorého

výklad a pouţitie neţiadal v priebehu konania ţiadny z účastníkov konania. Ustanovenie

právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie

urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom

na ustanovenia § 62 ods. l a 2, § 78 ods. l Zákona o rodine, § 10 ods. l, ods. 2 písm. a), ods. 3

písm. a) a ods. 5 , , , , a , , , ,

d) a , a Dospel k záveru, ţe za primeranú dĺţku štúdia

ţalovaného treba povaţovať absolvovanie štúdia ţalovaným v dobe štyroch rokov od jeho

začiatku, teda do ukončenia školskej dochádzky v školskom roku 2009/2010, do 30. júna 2010.

Vzhľadom na tento záver o primeranosti dĺţke štúdia aj s prihliadnutím na skutočnosť, ţe

ţalovaný naďalej pokračuje v štúdiu, ku dňu rozhodovania súdu nemal ukončené skúšky

zo štyroch predmetov a nepodal ţiadosť o vykonanie maturitnej skúšky, rozhodol, ţe ďalej

po uplynutí doby, kedy by ţalovaný absolvoval riadne denné štúdium na strednej škole, netrvá

zákonná vyţivovacia povinnosť zo strany ţalobcu voči ţalovanému.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval zákonné ustanovenia § 62 ods. 1

Zákona o rodine, § 78 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, avšak dospel k odlišnému právnemu záveru

o trvaní vyţivovacej povinnosti. Na rozdiel od súdu prvého stupňa uzavrel, ţe zákonná

vyţivovacia povinnosť ţalobcu voči ţalovanému trvá aj po 1. júli 2010, pretoţe ţalovaný

nenadobudol schopnosť sám sa ţiviť so zreteľom na to, ţe sa pripravuje na budúce povolanie

štúdiom na strednej odbornej škole, kde ho čakajú maturitné skúšky a ţe samotná skutočnosť,

ţe ţalovaný neštuduje dennou formou štúdia, ale formou štúdia jednotlivých predmetov

bez ďalšieho neosvedčuje, ţe sa celodenne a riadne nepripravuje na budúce povolanie.

V prejednávanej veci súdy niţších stupňov na zistený skutkový stav aplikovali rovnaké

ustanovenia Zákona o rodine, dospeli však k iným právnym záverom.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa aj odvolací súd vychádzali

z rovnakého skutkového zistenia, ţe ţalovaný je študentom strednej odbornej školy formou

štúdia individuálnych predmetov, avšak dospeli k iným právnym záverom o primeranosti dĺţky

štúdia a nadväzne na to o trvaní vyţivovacej povinnosť ţalobcu voči ţalovanému. Odvolací

súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vychádzajúc zo skutočností, ktoré účastníci konania

prezentovali v konaní pred súdom prvého stupňa, v odvolaní a v písomných vyjadreniach

k odvolaniam a svoj odlišný právny záver nezaloţil na aplikácii a výklade inej hmotnoprávnej

právnej normy neţ súd prvého stupňa. V uvedenom zmysle preto nešlo o právny názor, ktorý by

sa dovtedy neobjavil.

Pokiaľ dovolateľ poukazoval vo svojom dovolaní na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. septembra

2009, sp.zn. ) dovolací súd poukazuje na to, ţe citované rozhodnutie nie je

moţné na súdenú vec aplikovať, nakoľko vychádza z iných skutkových i právnych skutočností.

Dovolateľ namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo aj tým, ţe odvolací

súd vo veci nenariadil pojednávanie, čo v konečnom dôsledku mal za následok

nepredvídateľné rozhodnutie.

Ako bolo vyššie uvedené, súčasťou princípu dvojinštančnosti je potreba zabrániť

odvolaciemu súdu vyvodzovať iné právne závery zo skutočností, ktoré prvostupňový súd neposudzoval.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa

rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý

verejný záujem.

Podľa v tomto znení, môţe odvolací súd rozhodnúť aj

bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa správne

zistil skutkový stav, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu

ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu

osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach

a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať

verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí

nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje

za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval

v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu

vo veci samej 23. februára 2011 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho

súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom v zmysle ustanovenia

Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu

9

v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi

konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je

moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo

preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia

jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle

Dovolateľ taktieţ namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné aj

z dôvodu, ţe odvolací súd, ktorý rozhodol v poslednej inštancii, ničím nezdôvodnil zmenu

svojich právnych záverov, ku ktorým dospel uţ v tej istej veci vo svojom predchádzajúcom

rozhodnutí.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd neodôvodnil zmenu svojho právneho názoru

v tej istej veci, dovolací súd uvádza, ţe pozná iba viazanosť súdu

prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu ( ), resp. dovolacieho súdu

(243d ) alebo viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu (

). Zo ţiadneho ustanovenia nemoţno vyvodiť, ţe

odvolací súd uţ svoj raz vyslovený právny názor vo veci v neskoršom odvolacom konaní

nemôţe meniť. Tento právny záver je logický aj z toho dôvodu, ţe proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Bolo by aj v rozpore s účelom

10

občianskeho súdneho konania, keby odvolací súd pod tlakom svojho skôr vysloveného

právneho názoru musel vo veci rozhodnúť rovnako, hoci pod vplyvom novo zistených

skutkových okolností by predchádzajúci právny názor neobstál.

V posudzovanej veci Krajský súd v Košiciach uznesením z 26. februára 2010, č.k.

zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje

zrušujúce rozhodnutie odôvodnil tým, ţe súdom prvého stupňa zistený skutkový stav nie je

dostatočný pre právne posúdenie a rozhodnutie o ţalobe, pretoţe všetky skutočnosti,

na základe ktorých sa ţalobca domáhal zrušenia vyţivovacej povinnosti neboli vykonaným

dokazovaním vyvrátené tak, aby mohla byť ţaloba zamietnutá. Vyslovil, ţe z hľadiska trvania

vyţivovacej povinnosti ţalobcu k ţalovanému je úplne irelevantné, či škola, na ktorej ţalovaný

študuje, umoţňuje rôzne formy štúdia, podstatnou je však skutočnosť, či sa ţalovaný

pripravuje celodenne a riadne na budúce povolanie štúdiom a aké okolnosti mu bránia

študovať dennou formou, pretoţe v opačnom prípade moţno predpokladať, ţe má dostatok

času na to, aby si mohol zabezpečovať výţivu vlastnou prácou. Tieţ uviedol, ţe zásadnou

skutočnosťou preukazujúcou trvanie nároku ţalovaného na výţivné je aj riadna doba trvania

štúdia a riadne plnenie študijných povinností. V danom prípade odvolací súd zrušil

rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe pre správne zistenie skutkového stavu veci je

potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ale nevyjadril sa k právnemu posúdeniu veci súdom prvého

stupňa z aspektu hmotného práva. Z uvedených dôvodov je námietka ţalobcu

o neodôvodnenosti rozsudku odvolacieho súdu neopodstatnená.

Ţalobca ďalej namietal aj skutočnosť, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho

11

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký

prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s ). Dovolací súd priznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania

spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú poskytol ţalovanému

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu ( vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu

tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 3 vyhlášky vo výške

190,89 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,41 €)]

a po pripočítaní DPH v sume 39,66 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 237,96 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. októbra 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová

13