Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
657/380650.07cbc8.pdf
PDF · 144.59 KB
No categories available
5Cdo/116/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 116/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu MVDr. M. Ň., zastúpeného
JUDr. M. Š., proti ţalovanému M. Ň., zastúpenému JUDr. I. R., o zrušenie výživného,
vedenej na Okresnom súde
Košice II pod sp.zn. 31 C 62/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 23. februára 2011, sp.zn. 8 CoP 332/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume
237,96 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I.I., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 8. októbra 2009, č.k. 31 C 62/2009-64 (v poradí
prvým) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia vyţivovacej povinnosti voči
ţalovanému počnúc od 1. septembra 2008 do budúcna. Dospel k záveru, ţe sú dané
predpoklady pre trvanie vyţivovacej povinnosti ţalobcu voči ţalovanému v zmysle
ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal ţiadne skutočnosti
odôvodňujúce zrušenie súdom určenej povinnosti.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 26. februára 2010, sp.zn. 8 CoP 349/2010
(v poradí prvým) zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Mal za to,
ţe dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a takto zistený skutkový stav nie je dostatočný
pre právne posúdenie a rozhodnutie o návrhu ţalobcu. Súdu prvého stupňa uloţil povinnosť
vykonať dokazovanie na zistenie skutočností potrebných pre náleţité zistenie skutkového
stavu.
Okresný súd Košice II rozsudkom z 9. septembra 2010, č.k. 31 C 62/2009-147
(v poradí druhým) zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II, č.k. 27 P 617/04-375
z 8. júna 2007, ktorým bola naposledy určená vyţivovacia povinnosť ţalobcu voči ţalovanému
tak, ţe vyţivovaciu povinnosť ţalobcu voči ţalovanému zrušil od 1. júla 2010 do budúcna.
Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 199,16 € do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku, zamietol návrh v prevyšujúcej časti a o trovách konania rozhodol tak, ţe ţiadny
z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Z vykonaného dokazovania zistil, ţe rozsudkom
Okresného súdu Košice II z 8. júna 2007, č.k. 27 P 617/04-375 bol ţalobca zaviazaný
prispievať na výţivu ţalovaného mesačne sumou 2 000,- Sk od 1. septembra 2002
do 31. augusta 2005 a 3000,- Sk od 1. septembra 2005 do budúcna. Ďalej zistil, ţe ţalovaný je
od 1. októbra 2006 študentom S. v študijnom odbore O., a to formou štúdia jednotlivých
predmetov a ţe dodatkom k zmluve z 30. júna 2009 sa uvedené štúdium predĺţilo do 30. júna
2010. Pri rozhodovaní prihliadal na zistenia, ţe štúdium na strednej škole formou
individuálnych predmetov je náročné, väčšina študentov ho absolvuje v období štyroch rokov a
ţe samotné denné štúdium na strednej škole v danom odbore trvá štyri roky. Za primeranú
dĺţku štúdia povaţoval jeho absolvovanie ţalovaným v dobe štyroch rokov od jeho začiatku,
teda do ukončenia školskej dochádzky v školskom roku 2009/2010, do 30. júna 2010.
Vzhľadom na tento záver o primeranosti dĺţky štúdia aj s prihliadnutím na skutočnosť, ţe
ţalovaný naďalej pokračuje v štúdiu, ku dňu rozhodovania súdu nemal ukončené skúšky zo
štyroch predmetov a nepodal ţiadosť o vykonanie maturitnej skúšky, rozhodol, ţe ďalej po
uplynutí doby, kedy by ţalovaný absolvoval riadne denné štúdium na strednej škole, netrvá
zákonná vyţivovacia povinnosť
zo strany ţalobcu voči ţalovanému. Okrem toho poukázal na to, ţe ţalovaný nepreukázal
ţiadne osobné alebo zdravotné dôvody odôvodňujúce u neho dlhšie štúdium nad štandardnú
dobu štyroch rokov. Pretoţe zrušil vyţivovaciu povinnosť ţalobcu od l. júla 2010, zaviazal
ţalovaného vrátiť ţalobcovi uhradené výţivné 199,16 € ku dňu rozhodovania do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti návrh na vrátenie spotrebovaného výţivného
ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, ţe
ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu, pretoţe ţalobca mal v konaní iba
čiastočný úspech a návrh nebol v čase jeho podania dôvodný.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 23. februára 2011, sp.zn. 8 CoP 332/2010
(v poradí druhým) zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe návrh na zrušenie výţivného
zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 2 721,64 €
na účet jeho právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Mal za to, ţe súd
prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, pouţil správne ustanovenia Zákona o rodine,
ktoré však nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav. Porovnal a posúdil pomery
účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výţivného s pomermi existujúcimi v čase jeho
rozhodovania a dospel k odlišnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, a to, ţe zákonná
vyţivovacia povinnosť ţalobcu voči ţalovanému trvá aj po 1. júli 2010, pretoţe ţalovaný
nenadobudol schopnosť sám sa ţiviť so zreteľom na to, ţe sa pripravuje na budúce povolanie
štúdiom na strednej odbornej škole, kde ho v súčasnosti čakajú maturitné skúšky. Mal za to, ţe
samotná skutočnosť, ţe ţalovaný neštuduje dennou formou štúdia, ale formou štúdia
jednotlivých predmetov, bez ďalšieho neosvedčuje, ţe sa celodenne a riadne nepripravuje
na budúce povolanie a ţe má priestor organizovať si svoj voľný čas tak, aby sa zamestnal
a poberal pravidelný a adekvátny príjem. Uviedol, ţe spravodlivým ukazovateľom riadnej
prípravy ţalovaného na povolanie nie je absolvovaný počet konzultácii a určitá frekvencia
skúšok, ale to, či v primeranej lehote dosahuje poţadované výsledky, pretoţe podstatou formy
štúdia jednotlivých predmetov je to, ţe kaţdý študent si pruţne, sám podľa svojich
individuálnych schopností, moţností, návykov a náročnosti štúdia volí spôsob, ako ho
dosiahnuť, a tak ho nemoţno paušalizovať, ani zovšeobecňovať a nepriamo hrozbou
vyţivovacej povinnosti nútiť, aby absolvoval nepovinné konzultácie, ak ich pre dosiahnutie
výsledku nepovaţuje za potrebné alebo vykonal skúšky v určitej frekvencii, ak preferuje ich
nárazové vykonanie. Mal za preukázané, ţe ţalovaný dosahuje poţadované výsledky, úspešne
absolvoval všetky skúšky, preto mu bola 30. septembra 2010 potvrdená jeho záväzná prihláška
na maturitnú skúšku, na ktorú sa v súčasnosti pripravuje. Skutočnosť, ţe ţalovaný na to
potrebuje dlhšiu ako štandardnú dobu dennej formy štúdia, ale primeranú doterajším
výsledkom študentov S., ţe absolvoval iba niekoľko konzultácií a skúšky vykonával nárazovo
v dvojročných intervaloch, zodpovedá náročnosti formy štúdia jednotlivých predmetov.
Povaţoval za nepochybné, ţe štúdium jednotlivých predmetov je náročnejšou formou štúdia
ako je denná forma štúdia, vyţadujúci väčšiu samostatnosť a ţe ţalovaný si túto formu štúdia
nezvolil špekulatívne preto, aby mal čo najviac voľného času na záhaľčivý spôsob ţivota,
počas ktorého mal v úmysle zneuţívať vyţivovaciu povinnosť ţalobcu, ale ako najvhodnejšie a
najzodpovednejšie riešenie jeho ţivotnej situácie, pre ktoré ho nemoţno sankcionovať
zrušením vyţivovacej povinnosti len preto, ţe nedoštudoval v štandardnej zodpovedajúcej
dennej forme štúdia. Na základe uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220
O.s.p. zmenil a návrh na zrušenie výţivného zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepredvídateľné
z dôvodu, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím neumoţnil ţalobcovi
vyjadriť sa k odlišnému právnemu názoru odvolacieho súdu, prípadne poukázať na dôkazy,
ktoré mohli mať a majú vplyv pre konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval
za nepredvídateľné aj z dôvodu, ţe odvolací súd zmenil svoje predchádzajúce rozhodnutie
(sp.zn. 8 Co 349/2009 z 26. februára 2010), čo ničím v rámci svojho následného a konečného
rozhodnutia neodôvodnil. Rozsudok odvolacieho súdu napadol aj s poukazom na ustanovenie
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dôvodiac jeho nesprávnymi právnymi závermi týkajúcimi sa
posúdenia trvania vyţivovacej povinnosti. Argumentoval ustanovením § 3 ods. 1 zákona
č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa poukazujúcu na definíciu nezaopatreného dieťaťa,
za ktoré tento zákon povaţuje dieťa do ukončenia povinnej školskej dochádzky, ktoré sa
sústavne pripravuje na povolanie štúdiom, pričom sústavnou prípravou na povolanie je
štúdium na strednej škole okrem štúdia popri zamestnaní, kombinovaného štúdia a štúdia
jednotlivých predmetov.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie
ţalobcu odmietol z dôvodu, ţe je neprípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p.
a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo
pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo o osvojení. Uvedené ustanovenie teda vylučuje prípustnosť dovolania
ţalobcu proti rozsudku o zrušení výţivného.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na námietky dovolateľa a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1,
veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ
v dovolaní namietal (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich
práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Dovolateľ namieta, ţe odvolací súd porušil princíp
dvojinštančnosti konania a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Princíp dvojinštančnosti konania má základ v tom, ţe kaţdá skutková a právna otázka,
ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia súdu nielen súdom
prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu. Čo sa týka právneho posúdenia veci, konkrétne je
tento princíp premietnutý do ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., ktorého podstatou je zamedzenie
vydávania prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t.j. rozhodnutí vydávaných na základe
takých ustanovení, ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal a ku ktorým sa účastníci konania
nemali moţnosť vyjadriť. Princíp dvojinštančnosti je v otázke zisťovania skutkového stavu
vyjadrený v ustanoveniach § 213 ods. 3 aţ 7 O.s.p. a ustanovení § 214 O.s.p. Odvolací súd je
vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam súdu prvého stupňa súdom s plnou jurisdikciou - je
oprávnený rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť bez ohľadu na to, ako
to navrhujú účastníci v nimi podanom odvolaní (§ 212 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 219 aţ 221
O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.
Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní
a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné
z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný
právny názor, neţ je názor účastníkov konania, môţe súd účastníkom v priebehu konania
oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením
veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor
sudcu potvrdil alebo vyvrátil.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je
pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu poučovacej povinnosti
odvolacieho súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred
odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní
odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd
mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Právnym
predpisom, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol pouţitý, je právny predpis o ktorého
výklad a pouţitie neţiadal v priebehu konania ţiadny z účastníkov konania. Ustanovenie
právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie
urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom
na ustanovenia § 62 ods. l a 2, § 78 ods. l Zákona o rodine, § 10 ods. l, ods. 2 písm. a), ods. 3
písm. a) a ods. 5 zák. č. 461/2003 Z.z., § 42 ods. 2, § 54 ods. 1, 2, 4 a 14, § 72 písm. a), b), c),
d) a § 91 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 245/2008 Z.z. Dospel k záveru, ţe za primeranú dĺţku štúdia
ţalovaného treba povaţovať absolvovanie štúdia ţalovaným v dobe štyroch rokov od jeho
začiatku, teda do ukončenia školskej dochádzky v školskom roku 2009/2010, do 30. júna 2010.
Vzhľadom na tento záver o primeranosti dĺţke štúdia aj s prihliadnutím na skutočnosť, ţe
ţalovaný naďalej pokračuje v štúdiu, ku dňu rozhodovania súdu nemal ukončené skúšky
zo štyroch predmetov a nepodal ţiadosť o vykonanie maturitnej skúšky, rozhodol, ţe ďalej
po uplynutí doby, kedy by ţalovaný absolvoval riadne denné štúdium na strednej škole, netrvá
zákonná vyţivovacia povinnosť zo strany ţalobcu voči ţalovanému.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval zákonné ustanovenia § 62 ods. 1
Zákona o rodine, § 78 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, avšak dospel k odlišnému právnemu záveru
o trvaní vyţivovacej povinnosti. Na rozdiel od súdu prvého stupňa uzavrel, ţe zákonná
vyţivovacia povinnosť ţalobcu voči ţalovanému trvá aj po 1. júli 2010, pretoţe ţalovaný
nenadobudol schopnosť sám sa ţiviť so zreteľom na to, ţe sa pripravuje na budúce povolanie
štúdiom na strednej odbornej škole, kde ho čakajú maturitné skúšky a ţe samotná skutočnosť,
ţe ţalovaný neštuduje dennou formou štúdia, ale formou štúdia jednotlivých predmetov
bez ďalšieho neosvedčuje, ţe sa celodenne a riadne nepripravuje na budúce povolanie.
V prejednávanej veci súdy niţších stupňov na zistený skutkový stav aplikovali rovnaké
ustanovenia Zákona o rodine, dospeli však k iným právnym záverom.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa aj odvolací súd vychádzali
z rovnakého skutkového zistenia, ţe ţalovaný je študentom strednej odbornej školy formou
štúdia individuálnych predmetov, avšak dospeli k iným právnym záverom o primeranosti dĺţky
štúdia a nadväzne na to o trvaní vyţivovacej povinnosť ţalobcu voči ţalovanému. Odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vychádzajúc zo skutočností, ktoré účastníci konania
prezentovali v konaní pred súdom prvého stupňa, v odvolaní a v písomných vyjadreniach
k odvolaniam a svoj odlišný právny záver nezaloţil na aplikácii a výklade inej hmotnoprávnej
právnej normy neţ súd prvého stupňa. V uvedenom zmysle preto nešlo o právny názor, ktorý by
sa dovtedy neobjavil.
Pokiaľ dovolateľ poukazoval vo svojom dovolaní na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. septembra
2009, sp.zn. 3 Cdo 102/2008) dovolací súd poukazuje na to, ţe citované rozhodnutie nie je
moţné na súdenú vec aplikovať, nakoľko vychádza z iných skutkových i právnych skutočností.
Dovolateľ namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo aj tým, ţe odvolací
súd vo veci nenariadil pojednávanie, čo v konečnom dôsledku mal za následok
nepredvídateľné rozhodnutie.
Ako bolo vyššie uvedené, súčasťou princípu dvojinštančnosti je potreba zabrániť
odvolaciemu súdu vyvodzovať iné právne závery zo skutočností, ktoré prvostupňový súd neposudzoval.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý
verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, môţe odvolací súd rozhodnúť aj
bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať
verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí
nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje
za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu
vo veci samej 23. februára 2011 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho
súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia
jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľ taktieţ namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné aj
z dôvodu, ţe odvolací súd, ktorý rozhodol v poslednej inštancii, ničím nezdôvodnil zmenu
svojich právnych záverov, ku ktorým dospel uţ v tej istej veci vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd neodôvodnil zmenu svojho právneho názoru
v tej istej veci, dovolací súd uvádza, ţe Občiansky súdny poriadok pozná iba viazanosť súdu
prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), resp. dovolacieho súdu
(243d O.s.p.) alebo viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d
O.s.p.). Zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemoţno vyvodiť, ţe
odvolací súd uţ svoj raz vyslovený právny názor vo veci v neskoršom odvolacom konaní
nemôţe meniť. Tento právny záver je logický aj z toho dôvodu, ţe proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Bolo by aj v rozpore s účelom
občianskeho súdneho konania, keby odvolací súd pod tlakom svojho skôr vysloveného
právneho názoru musel vo veci rozhodnúť rovnako, hoci pod vplyvom novo zistených
skutkových okolností by predchádzajúci právny názor neobstál.
V posudzovanej veci Krajský súd v Košiciach uznesením z 26. februára 2010, č.k.
8 CoP 349/2009 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje
zrušujúce rozhodnutie odôvodnil tým, ţe súdom prvého stupňa zistený skutkový stav nie je
dostatočný pre právne posúdenie a rozhodnutie o ţalobe, pretoţe všetky skutočnosti,
na základe ktorých sa ţalobca domáhal zrušenia vyţivovacej povinnosti neboli vykonaným
dokazovaním vyvrátené tak, aby mohla byť ţaloba zamietnutá. Vyslovil, ţe z hľadiska trvania
vyţivovacej povinnosti ţalobcu k ţalovanému je úplne irelevantné, či škola, na ktorej ţalovaný
študuje, umoţňuje rôzne formy štúdia, podstatnou je však skutočnosť, či sa ţalovaný
pripravuje celodenne a riadne na budúce povolanie štúdiom a aké okolnosti mu bránia
študovať dennou formou, pretoţe v opačnom prípade moţno predpokladať, ţe má dostatok
času na to, aby si mohol zabezpečovať výţivu vlastnou prácou. Tieţ uviedol, ţe zásadnou
skutočnosťou preukazujúcou trvanie nároku ţalovaného na výţivné je aj riadna doba trvania
štúdia a riadne plnenie študijných povinností. V danom prípade odvolací súd zrušil
rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, ţe pre správne zistenie skutkového stavu veci je
potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ale nevyjadril sa k právnemu posúdeniu veci súdom prvého
stupňa z aspektu hmotného práva. Z uvedených dôvodov je námietka ţalobcu
o neodôvodnenosti rozsudku odvolacieho súdu neopodstatnená.
Ţalobca ďalej namietal aj skutočnosť, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký
prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania
spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú poskytol ţalovanému
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu
tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 3 vyhlášky vo výške
190,89 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,41 €)]
a po pripočítaní DPH v sume 39,66 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 237,96 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová