Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4fb/382365.6f3847.pdf
PDF · 106.9 KB
No categories available
2To/15/2010
Najvyšší súd 2 To 15/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. Ing. Antona Jakubíka v trestnej
veci obžalovaného Ing. M. B. pre trestný čin poškodzovania finančných záujmov
Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1 Tr. zák. a iné na verejnom zasadnutí
4. októbra 2011 o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu
z 24. augusta 2010, sp. zn. BB – 3 T 10/2010, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Ing. M. B. sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný B. uznaný za vinného, že
ako štatutárny zástupca konajúci v mene O. Z. O. O. S., IČO: X., so sídlom Z., X.,
potom ako dňa 29.06.2005 podpísal s M. (ďalej len „M.―), ako sprostredkovateľským
orgánom riadiaceho orgánu (ďalej „S.―), Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku (ďalej „NFP―) č. S./129/2004 (ďalej len „zmluva―). a jej ďalšie dodatky, v rámci
Sektorového operačného programu Ľudské zdroje, určeného na financovanie projektu ISVP –
Informačný systém výberu povolania, od 01.08.2005 do 31.12.2007 predkladal
S. v mesačných intervaloch žiadosti o platby za jednotlivé mesiace realizácie projektu,
v ktorých uvádzal v položkách oprávnených výdavkoch okrem iných aj personálne výdavky
na svojho zamestnanca RNDr. M.. R., ktorému prevodmi na účet uhrádzal mzdu za vykonanú
prácu v rozsahu osem hodín denne, a to od 01.08.2005 do 31.12.2007, pričom od 01.11.2005
ku žiadostiam o platby predkladal nesprávne pracovné výkazy tohto zamestnanca a tak mu
M. v 14 prípadoch v dňoch 11.11., 14.11., 14.12.2005, 24.02., 10.07. v dvoch prípadoch,
15.11., 20.11. v štyroch prípadoch a 21.11.2006 v dvoch prípadoch vyplatilo finančné
2
prostriedky na úhradu celej mzdy RNDr. M.. R., pričom RNDr. M. R. v skutočnosti od
01.11.2005 do 01.10.2007 odpracoval pre O. O. S. menej ako obvineným vykazovaný počet
hodín a následne minimálne 7.000,-- Sk v 14 uvedených prípadoch z čistej mzdy vo výške
najmenej 17.000,— Sk uhradenej na jeho účet v hotovosti, bez dokladovania odovzdával Ing.
M. B., ktorý takto prevzaté sumy nezaúčtoval, čím takto obvinený Ing. M. B. použil
prostriedky Európskeho sociálneho fondu, štrukturálneho fondu spravovaného Európskym
spoločenstvom a príspevok zo štátneho rozpočtu na iný účel, ako boli pôvodne určené, pričom
uvedeným konaním obvinený Ing. M. B. porušil ustanovenie Európskeho spoločenstva –
Nariadenie komisie (ES) č. 1685/2000, zákon č. 523/2004 Z. z. v platnom znení
o rozpočtových pravidlách verejnej správy a čl. IV ods. 2 zmluvy ako aj čl. IX ods. 2 zmluvy
a spôsobil tak M.. v 14 prípadoch ich refundácie škodu vo výške minimálne 98.000,-- Sk
(3.253,- €), ktorá pozostáva z 80 % z príspevku Európskeho sociálneho fondu t. j. vo výške
78.400,- Sk (2.602,40 €) a 20% z príspevku zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky t. j. vo
výške 19.600,- Sk (650,60 €).
Čin kvalifikoval súd prvého stupňa ako trestný čin poškodzovania finančných záujmov
Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1 Tr. zák.
Podľa naposledy uvedeného ustanovenia s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 a § 36 písm. j/
Tr. zák. uložil Špecializovaný trestný súd obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní šesť
mesiacov, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. podmienečne odložil a podľa
§ 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov.
Obžalovaného zaviazal súd prvého stupňa na náhradu škody voči M. v sume 2602,40
eur, so zvyškom nároku odkázal poškodenú stranu na občianské súdne konanie.
Proti rozsudku podal obžalovaný odvolanie ústne do zápisnice po jeho vyhlásení,
ktoré nešpecifikoval z hľadiska rozsahu a nijako ho neodôvodnil. Odvolací súd posúdil tento
úkon podľa jeho obsahu ako odvolanie podané proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku
aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako odvolací súd podľa
§ 315 veta druhá Tr. por. preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. všetky výroky napadnutého
rozsudku a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Keďže odvolaním neboli
3
rozhodnutiu ani konaniu vytýkané žiadne chyby, prihliadal najvyšší súd v zmysle uvedeného
ustanovenia len na možné chyby rozhodnutia a predchádzajúceho mu konania,
ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Vo vzťahu k výroku
o treste a náhrade škody to platí bez účinkov aplikácie § 317 ods. 2 Tr. por. v znení účinnom
od 1. septembra 2011 (§ 567j ods. 2 tohto zákona).
Verejné zasadnutie o odvolaní bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného v súlade
s § 293 ods. 5 Tr. por., a to pri nedostatku prekážok podľa odsekov 6 a 9 tohto ustanovenia.
O verejnom zasadnutí bol obžalovaný upovedomený na základe fikcie doručenia v zmysle
§ 66 ods. 3 Tr. por., upovedomenie mu bolo doručené na adresu, ktorú v konaní uviedol
ako adresu na doručovanie písomností (§ 34 ods. 5 Tr. por.) už pri výsluchu v prípravnom
konaní (na ktorú sa mu potom zásielky doručovali v celom priebehu konania, vrátane
napadnutého rozsudku, a zmenu ktorej odvolaciemu súdu nenahlásil).
Najvyšší súd po preskúmaní veci zistil, že odvolanie nie je dôvodné.
Okolnosť, či mal obžalovaný právo na ustanovenie obhajcu z dôvodu nedostatku
prostriedkov na úhradu trov obhajoby (§ 40 ods. 2 Tr. por.), bola na základe jeho žiadosti
Špecializovaným trestným súdom náležite preverená a ustanovenie obhajcu bolo odmietnuté
s odôvodnením, s ktorým sa obsahovo vecne i pokiaľ ide o právnu argumentáciu stotožňuje
a na ktoré odkazuje i najvyšší súd.
Za týchto okolností nezohráva rolu lehota na preukázanie relevantnej insolventnosti
obvineného podľa § 34 ods. 3 Tr. por. (najneskôr pri rozhodovaní o náhrade trov trestného
konania), nakoľko zároveň v zmysle § 40 ods. 6 Tr. por. platí, že ak sa už v priebehu konania
zistí, že obvinený má dostatočné prostriedky, aby uhradil trovy obhajoby, obhajcu
ustanoveného podľa odseku 2 (teda § 40 ods. 2 Tr. por.) zruší ten, kto ho ustanovil.
V konkrétnych súvislostiach prejednávanej veci to znamená, že ak by aj bol
obžalovanému na základe jeho žiadosti obhajca ustanovený predsedom senátu podľa § 40
ods. 2 Tr. por. (resp. samosudcom kompetenčne v zmysle § 349 ods. 2 Tr. por.),
po preskúmaní majetkových pomerov obžalovaného by mu musel byť ustanovený obhajca
zrušený, a to aj pred začatím dokazovania na hlavnom pojednávaní (podľa času dospenia súdu
k príslušnému zisteniu, ku ktorému v tomto štádiu aj došlo).
4
Rovnako správne (v intenciách § 34 ods. 6 Tr. por.) postupoval samosudca
prejednávajúci dotknutú trestnú vec, keď nekonal o podaní nazvanom „námietka voči
zaujatosti― zo 4. augusta 2010, a to z dôvodov, uvedených v oznámení obžalovanému
z 10. augusta 2010 (založenie námietky na procesnom postupe súdu v konaní a nedostatok
dôvodov podľa § 31 ods. 1 Tr. por.). Ani odvolací súd nezistil preskúmaním priebehu
súdneho konania okolnosti, ktoré by vyvolávali možnosť pochybností o nezaujatosti
samosudcu pre pomer k prejednávanej veci alebo k osobám uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por.
Iné zohľadniteľné okolnosti, ktoré by odôvodňovali splnenie niektorého z dovolacích
dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por. (a na ktoré by teda bolo potrebné prihliadnuť v zmysle
§ 317 ods. 1 veta druhá Tr. por.), dovolací súd nezistil. Sčasti je však táto zohľadniteľnosť
ovplyvnená procesným obmedzením, ako je uvedené nižšie.
Keďže odvolaním neboli rozsudku a konaniu, ktoré mu predchádzalo, vytknuté žiadne
chyby, preskúmavanie napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho mu konania v širšom
než popísanom rozsahu by presahovalo rozsah revízneho princípu, ktorý je pre odvolací súd
vymedzený v ustanovení § 317 ods. 1 veta druhá Tr. por.
To platí najmä o súdom zistenom skutku, ktorého správnosť a úplnosť nebola
predmetom odvolacieho prieskumu (vzhľadom na vymedzenie dovolacieho dôvodu
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.) .
Opakom je ale právna kvalifikácia činu, a to z hľadiska toho istého ustanovenia.
S jej určením a odôvodnením v rozsahu uznania viny sa najvyšší súd stotožnil a odkazuje
na písomný rozsudok Špecializovaného trestného súdu. Možno dodať, že nepresnosti
v dátumoch platieb úhrady príslušných finančných prostriedkov, spočívajúce v neuvedení
kalendárneho roka (2006) pri niektorých dotknutých dátumoch na právne relevantnej podobe
skutku v takto v uvedenom rozsahu nič nemenia.
Vo vzťahu k vypusteniu paralelnej právnej kvalifikácie činu aj podľa § 225 ods. 1
Tr. zák. oproti obžalobe potom platí, že je nadbytočné sa touto otázkou zaoberať vzhľadom
na okolnosť, že odvolanie proti napadnutému rozsudku podal len obžalovaný (zákaz
„reformatio in peius― v zmysle § 322 ods. 3 veta druhá, § 327 ods. 2 Tr. por.). Nezasahoval
5
teda odvolací súd do posúdenia činu podľa Trestného zákona z dôvodu záverečnej časti
skutkovej vety vo výroku o vine, teda formulácie o škode pripadajúcej na príspevok
zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky vo výške 19 600 Sk, čo zodpovedá 650,60 eur
(adekvátna úprava skutkovej vety oproti obžalobe je v odôvodnení rozsudku avizovaná, avšak
vo výroku o vine nevykonaná).
Z hľadiska právnej kvalifikácie odvolací súd ešte uvádza, že pri spáchanom prečine
bola splnená požiadavka vyššej než nepatrnej závažnosti v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák.
(materiálny korektív). Vzhľadom na zákonný znak „spôsobenia sprenevery―, uvedený v § 261
ods. 1 Tr. zák. a vzhľadom k tomuto znaku korelujúcemu ustanoveniu § 213 (ods. 1) Tr. zák.
a zároveň ustanoveniu § 125 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. je potom z hľadiska výšky škody splnená
aj podmienka spôsobenia aspoň malej škody, teda viac než 266 eur.
Primeranosť uloženého trestu odvolací súd podľa kritérií § 317 ods. 1 veta druhá
Tr. por. v znení účinnom pred 1. septembrom 2011 nebol oprávnený skúmať, preto len
konštatuje, že trest bol uložený v rámci zákonom ustanovenej sadzby podľa § 261 ods. 1
Tr. zák., zníženej podľa § 38 ods. 3 Tr. zák., a to pre prevahu poľahčujúcich okolností (vo
vzťahu k ustanoveniu § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.).
Čo sa týka výroku o náhrade škody (preskúmavaným tiež vo vyššie uvedenom
procesnom režime), tento z hľadiska jeho hmotnoprávneho podkladu tiež podlieha ex offo
v odvolacom konaní vykonávanému prieskumu z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.
Nárok, priznaný súdom prvého stupňa (v tejto otázke na podklade § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) zodpovedá trestnosti činu v rozsahu uznanej viny.
Odvolací súd nemohol reformovať nepriznanie zvyšku škody, ktorá je ako takto
definovaná súčasťou výroku o vine napadnutého rozsudku, nakoľko by išlo o zmenu
v neprospech obžalovaného, čo je na základe len ním podaného odvolania procesne nemožné,
ako je uvedené vyššie. Preto najvyšší súd ponechal výrok o odkázaní poškodenej strany
so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie nedotknutý.
Na základe uvedeného najvyšší súd zamietol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné
6
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 4. októbra 2011
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.
predseda senátu
Vyhotovil: JUDr. Libor Duľa
Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková