Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)38b/380813.966e31.pdf
PDF · 167.66 KB
No categories available
2Sžf/44/2011
Najvyšší súd 2Sžf/44/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: MUDr. Z. L., zastúpenej JUDr. J. H.,
advokátom, proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/222/6388-32782/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008,
č. I/222/6388-32784/ 2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-
34073/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-34077/2008/992120-r zo dňa
10. apríla 2008, č. I/222/6388-34082/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-
34083/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-34084/2008/992120-r zo dňa
10. apríla 2008, č. I/222/6388-34085/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/52/2008-70, 4S/53-59/2008
zo dňa 24. júna 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/52/2008-70, 4S/53-59/2008 zo dňa 24. júna 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil napadnuté rozhodnutia
žalovaného, a to v počte 8 rozhodnutí, datovaných zhodne dňom 10.4.2008, tak ako
sú uvedené v záhlaví rozsudku, a to i v spojení s 8 rozhodnutiami správcu dane Daňového
úradu Senec zo dňa 21. januára 2008, keď dospel k záveru, že správne orgány postupovali
pri ukladaní pokuty v rozpore so zákonom, keď pri rozhodovaní nerešpektovali čl. 6 ods. 1
Dohovoru a poukázal na to, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu
ako trestný postih za trestné činy. V predmetnej veci podľa krajského súdu bola žalobkyni
uložená pokuta podľa ust. § 35 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb., keďže podľa § 49 a nasl. zák.
č. 599/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení platnom do 31.5.2008 doručovala všetky hlásenia,
prehľady po zákonom stanovenej lehote, a preto jej správca dane uložil pokutu za osem
nesplnených povinností po 2000,- Sk, teda 8 krát jej uložil pokutu v rovnakej výške
po 2000,- Sk. Krajský súd taktiež poukázal na to, že odborná literatúra zaoberajúca
sa trestnoprávnou teóriou rozlišuje okrem iného trestné činy trvajúce a pokračujúce, pričom
trvajúce a pokračujúce trestné činy sa posudzujú vždy ako jeden skutok. Opakovane uložiť
pokutu tomu istému subjektu za protiprávne konanie rovnakého druhu je možné len vtedy,
ak skôr uložená sankcia nesplnila účel. Určenie výšky pokuty v rámci stanoveného rozpätia
je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená ľubovoľne. Krajský
súd dôvodil, že základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je zabezpečenie
materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Trestanie za správne delikty musí podliehať
rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy a poukázal tiež na čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je i súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší
rozsah ústavných práv a slobôd. Krajský súd taktiež poukázal i na Odporúčanie výboru
ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom
ministrov dňa 13.2.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, ktoré odporúča vládam
členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto
Odporúčania. V zmysle zásady č. 6 tohto Odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho
konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho
konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Podľa
názoru krajského súdu správne orgány pri ukladaní sankcií nepostupovali podľa citovaných
pravidiel, a preto v ďalšom konaní bude potrebné, aby vo svojich rozhodnutiach aplikovali
na danú vec čl. 6 ods. 1 prvú časť Dohovoru.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.6.2011 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, resp. aby zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a žalobu
žalobkyne zamietol a nepriznal jej náhradu trov konania. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 3
Ústavy SR, v zmysle ktorého každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Správne delikty upravené v zákone
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov upravujú zákonom zakázané konanie daňových
subjektov, za ktoré zákon stanovuje ako sankciu uloženie pokuty správcom dane. Nijaké
špeciálne pravidlá napr. riešiace súbeh právnych deliktov ani zákonnú analógiu použitia
právnych predpisov upravujúcich priestupky či trestné čin a prečiny v konaní správcu dane
zákon neobsahuje. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Preto akýkoľvek
postup správnych orgánov neupravený zákonom by mohol byť považovaný za nepovolené
vybočenie a sankcionovaný rozhodnutím o jeho zrušení alebo jeho nezákonnosti vrátane
povinnosti uhradiť vznik spôsobenej škody. Žalovaný poukázal na to, že zákon o správe daní
neupravuje ani súbeh správnych deliktov a ani absorpčnú zásadu ukladania pokút za správne
delikty. Samostatnosť zdaňovacích období, v ktorých boli jednotlivé správne delikty
spôsobené, neumožňuje rozhodovanie o správnych deliktoch ako o súbehu, pretože každé
konanie o každom správnom delikte, za ktorý sa ukladá samostatná pokuta je samostatné
konanie, v ktorom si daňový subjekt uplatňuje všetky práva a povinnosti. Pokiaľ ide
o samostatné správne delikty, za samostatné zdaňovacie obdobia, nemala by sa tu uplatňovať
zásada hospodárnosti, ktorá nemôže byť dôvodom pre spojenie týchto konaní. V zmysle
ust. § 1a písm. a) zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je aj pokuta, ktorú
spravuje správca dane, a teda aj pokuta, ktorú ukladá podľa § 35 daňou a konanie o uložení
pokuty je samostatným daňovým konaním, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach
daňových subjektov a vzťahujú sa na ňu normy daňových zákonov. V prípade, žeby bola
pripustená analógia, nemohli by byť ničím stanovené jej hranice a poprel by sa tým význam
samostatnej právnej úpravy správnych deliktov a nastal by rozpor v tom, či by bolo potrebné
v prípade analógie uprednostniť analógiu vo vzťahu k priestupkovej právnej úprave alebo
trestnoprávnej úprave. Podľa žalovaného všeobecný charakter právneho predpisu porušeného
žalobcom nepostačuje na to, aby bol správny delikt trestný podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva a taktiež aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR, ktoré sa doposiaľ
správnymi deliktami v oblasti daní nezaoberali. Žalovaný taktiež poukázal okrem iného
na čl. 125 ods. 1 Ústavy SR a na možnú aplikáciu ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
zo strany súdu v danom prípade. Pokiaľ Dohovor v čl. 6 ods. 1 upravuje právo každého
v prípade trestného obvinenia, aby nezávislý a nestranný súd rozhodol o oprávnenosti tohto
trestného obvinenia je nevyhnutné stanoviť, že Dohovor sa v uvedenom ustanovení netýka
spôsobu uloženia sankcií ani v prípade oprávnenosti trestného obvinenia a nestanovuje
ani spôsob vymedzenia tohto trestného obvinenia. V danom prípade by sa správny orgán
dopustil neoprávneného trestného obvinenia v prípade aplikácie analógie v správnom konaní,
pretože na jej použitie nemá žiadny zákonný podklad a je v rozpore so zásadou čl. 2 ods. 2
Ústavy SR a § 1 ods. 1, 2 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila písomne žalobkyňa, ktorá žiadala rozhodnutie
krajského súdu ako zákonné potvrdiť. Podľa žalobkyne zo strany žalovaného ide o silne
nebezpečný názor, ktorý prezentuje vo svojom odvolaní a podľa nej odvolateľovi ušlo,
že dôvody jeho odvolania neprihliadajú na ustanovenie § 1 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb..
V danom prípade konanie žalobkyne v postavení daňového subjektu naplnilo skutkovú
podstatu prvej vety ustanovenia § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a správca dane jej ako
daňovému subjektu mohol uložiť len jednu pokutu. Žalobkyňa poukázala na svoje ponímanie
právneho výkladu ust. § 35 ods. 6 zákona o správe daní a podľa nej je právny názor
žalovaného absurdný a neudržateľný. Podľa žalobkyne v danom prípade ide o jednotiaci
časový úsek a stále je v právnom režime prvej vety ust. § 35 ods. 6 zákona o správe daní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Bratislave ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 214 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p. s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného správneho orgánu nie je dôvodné. Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 19. októbra 2011 (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p.).
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že krajský súd v danom prípade
rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v zrušujúcom uznesení
sp. zn. 2Sžf/9/2010 zo dňa 16.2.2011, keď súdu prvého stupňa predovšetkým vytkol,
že dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom sa nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnila
žalobkyňa vo svojej žalobe, predovšetkým z hľadiska príslušných zásad administratívno-
právneho trestania, keď tvrdila, že ide o previnenie trvajúce a opakované, a preto za daného
skutkového a právneho stavu by jej správca dane ako daňovému subjektu mohol uložiť
len jednu pokutu vo výške 2000,- Sk a nie 8 pokút po 2000,- Sk.
Najvyšší súd SR považuje za potrebné vzhľadom na dôvody odvolania žalovaného
zdôrazniť, že napriek tomu, že doterajšia judikatúra v oblasti administratívneho trestania
sa nedotkla sankcionovania v oblasti daňového práva, tak i v tejto oblasti súdneho prieskumu
pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov je povinnosťou správneho súdu
skúmať, v prípade ak žalobca ako daňový subjekt spáchal viacero správnych deliktov,
či mu správca dane pri ukladaní pokuty za tieto delikty nemal v zmysle absorpčnej zásady
uplatňujúcej sa v trestnom práve uložiť iba jednu pokutu ako sankciu za správny delikt
najprísnejšie postihnuteľný, a to o to viac, ak túto skutočnosť žalobkyňa namietla.
Krajský súd v dôvodoch napadnutého rozsudku správne a dôvodne poukazuje
i na Odporúčanie výboru ministrov č. R(91)1 pre členské štáty o správnych sankciách,
schválené Výborom ministrov dňa 13.2.1991, ktoré odporúča vládam členských štátov,
aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto Odporúčania.
Z tohto Odporúčania Výboru ministrov taktiež podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva,
že pri ukladaní administratívnych sankcií platia analogicky základné podmienky ukladania
sankcií trestných s tým, že správny postih protiprávneho chovania možno uplatniť
len v primeranej lehote a že každé konanie smerujúce k správnemu potrestaniu musí byť
uzatvorené konečným rozhodnutím. Povinnosť dokazovania spočíva na správnom orgáne.
Správny akt, ktorým je ukladaná sankcia, musí byť vždy preskúmateľný z hľadiska
zákonnosti nezávislým a nestranným súdom. Správne taktiež konštatuje krajský súd, že toto
Odporúčanie sa vzťahuje jednak na pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu
na to, či majú peňažnú alebo inú povahu.
Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne poukazuje i na Rezolúciu
(77)31 z 28.9.1977.
Najvyšší súd SR taktiež považuje opätovne za potrebné zdôrazniť, že i na rozhodovanie
o správnych deliktoch (v danom prípade správne delikty zakotvené v ust. § 35 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách, pretože Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza
„akékoľvek trestné obvinenie“.
Odvolací súd akceptuje argumentáciu žalovaného, že v danom prípade išlo
o samostatnosť jednotlivých zdaňovacích období, v ktorých boli jednotlivé správne delikty
spáchané. Ušlo však podľa názoru odvolacieho súdu pozornosti žalovaného ako i správcu
dane, že hoci išlo o „samostatnosť zdaňovacích období“ v danom prípade, v ktorých boli
jednotlivé správne delikty spôsobené, avšak správca dane rozhodoval o všetkých jednotlivých
správnych deliktoch spôsobených žalobkyňou ako daňovým subjektom nie však osobitne
po právoplatnom rozhodnutí týkajúcom sa príslušného zdaňovacieho obdobia, ale rozhodoval
v ten istý deň, a to 21.1.2008, 8 samostatnými rozhodnutiami. V danom prípade vzhľadom
na tieto skutočnosti nič, podľa názoru odvolacieho súdu, nebránilo správcovi dane Daňovému
úradu Senec, aby v príslušnom konaní rešpektoval zásady administratívnoprávneho trestania
naviac, keď žalobkyňa dôvodila tým, že z jej strany ide o previnenie trvajúce a opakované
a mala by jej byť uložená iba jedna pokuta ako sankcia za nesplnenie si zákonom stanovenej
povinnosti.
Taktiež správne konštatuje krajský súd, že Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd má v danom prípade prioritu pred vnútroštátnym zákonom,
ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. Je teda
i súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
V danom prípade Najvyšší súd SR nemôže akceptovať tvrdenie žalovaného, keď
sa v podstate bráni tým, že „zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov neupravuje
ani súbeh správnych deliktov a ani absorpčnú zásadu ukladania pokút za správne delikty“.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na skutočnosť, že aj vo veciach priestupkového
charakteru sú priestupkové orgány povinné pri ukladaní sankcií rešpektovať príslušné zásady
administratívnoprávneho trestania. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné
dokonca i sankcie v priestupkových veciach vo forme pokuty považovať za sankcie
represívneho charakteru, a v týchto prípadoch dospel Európsky súd pre ľudské práva
k záveru, že taktiež ide o trestné veci, a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR nemohol odvolaniu žalovaného
vyhovieť a napadnutý rozsudok krajského súdu ako zákonný v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2
O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1
O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
Žalobkyni napriek úspechu v odvolacom konaní trovy prakticky nevznikli a nakoľko
žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal, rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom trovy
odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 19. októbra 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová