Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/44/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: MUDr. Z. L., zastúpenej JUDr. J. H.,

advokátom, proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/222/6388-32782/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008,

č. I/222/6388-32784/ 2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-

34073/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-34077/2008/992120-r zo dňa

10. apríla 2008, č. I/222/6388-34082/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-

34083/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-34084/2008/992120-r zo dňa

10. apríla 2008, č. I/222/6388-34085/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -70,

zo dňa 24. júna 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -70, zo dňa 24. júna 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil napadnuté rozhodnutia

žalovaného, a to v počte 8 rozhodnutí, datovaných zhodne dňom 10.4.2008, tak ako

sú uvedené v záhlaví rozsudku, a to i v spojení s 8 rozhodnutiami správcu dane Daňového

úradu Senec zo dňa 21. januára 2008, keď dospel k záveru, že správne orgány postupovali

pri ukladaní pokuty v rozpore so zákonom, keď pri rozhodovaní nerešpektovali čl. 6 ods. 1

Dohovoru a poukázal na to, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu

ako trestný postih za trestné činy. V predmetnej veci podľa krajského súdu bola žalobkyni

uložená pokuta podľa ust. , keďže podľa a nasl. zák.

č. o dani z príjmov v znení platnom do 31.5.2008 doručovala všetky hlásenia,

prehľady po zákonom stanovenej lehote, a preto jej správca dane uložil pokutu za osem

nesplnených povinností po 2000,- Sk, teda 8 krát jej uložil pokutu v rovnakej výške

po 2000,- Sk. Krajský súd taktiež poukázal na to, že odborná literatúra zaoberajúca

sa trestnoprávnou teóriou rozlišuje okrem iného trestné činy trvajúce a pokračujúce, pričom

trvajúce a pokračujúce trestné činy sa posudzujú vždy ako jeden skutok. Opakovane uložiť

pokutu tomu istému subjektu za protiprávne konanie rovnakého druhu je možné len vtedy,

ak skôr uložená sankcia nesplnila účel. Určenie výšky pokuty v rámci stanoveného rozpätia

je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená ľubovoľne. Krajský

súd dôvodil, že základom interpretácie a aplikácie SR je zabezpečenie

materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Trestanie za správne delikty musí podliehať

rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy a poukázal tiež na čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je i súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší

rozsah ústavných práv a slobôd. Krajský súd taktiež poukázal i na Odporúčanie výboru

ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom

ministrov dňa 13.2.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, ktoré odporúča vládam

členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto

Odporúčania. V zmysle zásady č. 6 tohto Odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho

konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho

konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Podľa

názoru krajského súdu správne orgány pri ukladaní sankcií nepostupovali podľa citovaných

3

pravidiel, a preto v ďalšom konaní bude potrebné, aby vo svojich rozhodnutiach aplikovali

na danú vec čl. 6 ods. 1 prvú časť Dohovoru.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.6.2011 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, resp. aby zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a žalobu

žalobkyne zamietol a nepriznal jej náhradu trov konania. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 3

SR, v zmysle ktorého každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Správne delikty upravené v zákone

č. v znení neskorších predpisov upravujú zákonom zakázané konanie daňových

subjektov, za ktoré zákon stanovuje ako sankciu uloženie pokuty správcom dane. Nijaké

špeciálne pravidlá napr. riešiace súbeh právnych deliktov ani zákonnú analógiu použitia

právnych predpisov upravujúcich priestupky či trestné čin a prečiny v konaní správcu dane

zákon neobsahuje. V zmysle SR štátne orgány môžu konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Preto akýkoľvek

postup správnych orgánov neupravený zákonom by mohol byť považovaný za nepovolené

vybočenie a sankcionovaný rozhodnutím o jeho zrušení alebo jeho nezákonnosti vrátane

povinnosti uhradiť vznik spôsobenej škody. Žalovaný poukázal na to, že zákon o správe daní

neupravuje ani súbeh správnych deliktov a ani absorpčnú zásadu ukladania pokút za správne

delikty. Samostatnosť zdaňovacích období, v ktorých boli jednotlivé správne delikty

spôsobené, neumožňuje rozhodovanie o správnych deliktoch ako o súbehu, pretože každé

konanie o každom správnom delikte, za ktorý sa ukladá samostatná pokuta je samostatné

konanie, v ktorom si daňový subjekt uplatňuje všetky práva a povinnosti. Pokiaľ ide

o samostatné správne delikty, za samostatné zdaňovacie obdobia, nemala by sa tu uplatňovať

zásada hospodárnosti, ktorá nemôže byť dôvodom pre spojenie týchto konaní. V zmysle

ust. v znení neskorších predpisov je aj pokuta, ktorú

spravuje správca dane, a teda aj pokuta, ktorú ukladá podľa § 35 daňou a konanie o uložení

pokuty je samostatným daňovým konaním, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach

daňových subjektov a vzťahujú sa na ňu normy daňových zákonov. V prípade, žeby bola

pripustená analógia, nemohli by byť ničím stanovené jej hranice a poprel by sa tým význam

samostatnej právnej úpravy správnych deliktov a nastal by rozpor v tom, či by bolo potrebné

v prípade analógie uprednostniť analógiu vo vzťahu k priestupkovej právnej úprave alebo

trestnoprávnej úprave. Podľa žalovaného všeobecný charakter právneho predpisu porušeného

žalobcom nepostačuje na to, aby bol správny delikt trestný podľa judikatúry Európskeho súdu

4

pre ľudské práva a taktiež aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR, ktoré sa doposiaľ

správnymi deliktami v oblasti daní nezaoberali. Žalovaný taktiež poukázal okrem iného

na SR a na možnú aplikáciu ustanovenia

zo strany súdu v danom prípade. Pokiaľ Dohovor v čl. 6 ods. 1 upravuje právo každého

v prípade trestného obvinenia, aby nezávislý a nestranný súd rozhodol o oprávnenosti tohto

trestného obvinenia je nevyhnutné stanoviť, že Dohovor sa v uvedenom ustanovení netýka

spôsobu uloženia sankcií ani v prípade oprávnenosti trestného obvinenia a nestanovuje

ani spôsob vymedzenia tohto trestného obvinenia. V danom prípade by sa správny orgán

dopustil neoprávneného trestného obvinenia v prípade aplikácie analógie v správnom konaní,

pretože na jej použitie nemá žiadny zákonný podklad a je v rozpore so zásadou čl. 2 ods. 2

SR a , v znení neskorších predpisov.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila písomne žalobkyňa, ktorá žiadala rozhodnutie

krajského súdu ako zákonné potvrdiť. Podľa žalobkyne zo strany žalovaného ide o silne

nebezpečný názor, ktorý prezentuje vo svojom odvolaní a podľa nej odvolateľovi ušlo,

že dôvody jeho odvolania neprihliadajú na ustanovenie .

V danom prípade konanie žalobkyne v postavení daňového subjektu naplnilo skutkovú

podstatu prvej vety ustanovenia a správca dane jej ako

daňovému subjektu mohol uložiť len jednu pokutu. Žalobkyňa poukázala na svoje ponímanie

právneho výkladu ust. § 35 ods. 6 zákona o správe daní a podľa nej je právny názor

žalovaného absurdný a neudržateľný. Podľa žalobkyne v danom prípade ide o jednotiaci

časový úsek a stále je v právnom režime prvej vety ust. § 35 ods. 6 zákona o správe daní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 ) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Bratislave ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa

v spojení s veta prvá bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 214 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta

prvá s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk

a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného správneho orgánu nie je dôvodné. Rozsudok

verejne vyhlásil dňa 19. októbra 2011 (, v spojení s veta

prvá ).

5

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že krajský súd v danom prípade

rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v zrušujúcom uznesení

sp. zn. zo dňa 16.2.2011, keď súdu prvého stupňa predovšetkým vytkol,

že dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom sa nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnila

žalobkyňa vo svojej žalobe, predovšetkým z hľadiska príslušných zásad administratívno-

právneho trestania, keď tvrdila, že ide o previnenie trvajúce a opakované, a preto za daného

skutkového a právneho stavu by jej správca dane ako daňovému subjektu mohol uložiť

len jednu pokutu vo výške 2000,- Sk a nie 8 pokút po 2000,- Sk.

Najvyšší súd SR považuje za potrebné vzhľadom na dôvody odvolania žalovaného

zdôrazniť, že napriek tomu, že doterajšia judikatúra v oblasti administratívneho trestania

sa nedotkla sankcionovania v oblasti daňového práva, tak i v tejto oblasti súdneho prieskumu

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov je povinnosťou správneho súdu

skúmať, v prípade ak žalobca ako daňový subjekt spáchal viacero správnych deliktov,

či mu správca dane pri ukladaní pokuty za tieto delikty nemal v zmysle absorpčnej zásady

uplatňujúcej sa v trestnom práve uložiť iba jednu pokutu ako sankciu za správny delikt

najprísnejšie postihnuteľný, a to o to viac, ak túto skutočnosť žalobkyňa namietla.

Krajský súd v dôvodoch napadnutého rozsudku správne a dôvodne poukazuje

i na Odporúčanie výboru ministrov č. R(91)1 pre členské štáty o správnych sankciách,

schválené Výborom ministrov dňa 13.2.1991, ktoré odporúča vládam členských štátov,

aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto Odporúčania.

Z tohto Odporúčania Výboru ministrov taktiež podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva,

že pri ukladaní administratívnych sankcií platia analogicky základné podmienky ukladania

sankcií trestných s tým, že správny postih protiprávneho chovania možno uplatniť

len v primeranej lehote a že každé konanie smerujúce k správnemu potrestaniu musí byť

uzatvorené konečným rozhodnutím. Povinnosť dokazovania spočíva na správnom orgáne.

Správny akt, ktorým je ukladaná sankcia, musí byť vždy preskúmateľný z hľadiska

zákonnosti nezávislým a nestranným súdom. Správne taktiež konštatuje krajský súd, že toto

6

Odporúčanie sa vzťahuje jednak na pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu

na to, či majú peňažnú alebo inú povahu.

Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne poukazuje i na Rezolúciu

(77)31 z 28.9.1977.

Najvyšší súd SR taktiež považuje opätovne za potrebné zdôrazniť, že i na rozhodovanie

o správnych deliktoch (v danom prípade správne delikty zakotvené v ust. § 35 zákona

č. v znení neskorších predpisov), dopadajú požiadavky Dohovoru

o ľudských právach a základných slobodách, pretože Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza

„akékoľvek trestné obvinenie“.

Odvolací súd akceptuje argumentáciu žalovaného, že v danom prípade išlo

o samostatnosť jednotlivých zdaňovacích období, v ktorých boli jednotlivé správne delikty

spáchané. Ušlo však podľa názoru odvolacieho súdu pozornosti žalovaného ako i správcu

dane, že hoci išlo o „samostatnosť zdaňovacích období“ v danom prípade, v ktorých boli

jednotlivé správne delikty spôsobené, avšak správca dane rozhodoval o všetkých jednotlivých

správnych deliktoch spôsobených žalobkyňou ako daňovým subjektom nie však osobitne

po právoplatnom rozhodnutí týkajúcom sa príslušného zdaňovacieho obdobia, ale rozhodoval

v ten istý deň, a to 21.1.2008, 8 samostatnými rozhodnutiami. V danom prípade vzhľadom

na tieto skutočnosti nič, podľa názoru odvolacieho súdu, nebránilo správcovi dane Daňovému

úradu Senec, aby v príslušnom konaní rešpektoval zásady administratívnoprávneho trestania

naviac, keď žalobkyňa dôvodila tým, že z jej strany ide o previnenie trvajúce a opakované

a mala by jej byť uložená iba jedna pokuta ako sankcia za nesplnenie si zákonom stanovenej

povinnosti.

Taktiež správne konštatuje krajský súd, že Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd má v danom prípade prioritu pred vnútroštátnym zákonom,

ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je publikovaný v Zbierke Je teda

i súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

7

V danom prípade Najvyšší súd SR nemôže akceptovať tvrdenie žalovaného, keď

sa v podstate bráni tým, že „ v znení neskorších predpisov neupravuje

ani súbeh správnych deliktov a ani absorpčnú zásadu ukladania pokút za správne delikty“.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na skutočnosť, že aj vo veciach priestupkového

charakteru sú priestupkové orgány povinné pri ukladaní sankcií rešpektovať príslušné zásady

administratívnoprávneho trestania. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné

dokonca i sankcie v priestupkových veciach vo forme pokuty považovať za sankcie

represívneho charakteru, a v týchto prípadoch dospel Európsky súd pre ľudské práva

k záveru, že taktiež ide o trestné veci, a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR nemohol odvolaniu žalovaného

vyhovieť a napadnutý rozsudok krajského súdu ako zákonný v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2

za použitia ust. veta prvá potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1

v spojení s ust. za použitia ust. veta prvá

Žalobkyni napriek úspechu v odvolacom konaní trovy prakticky nevznikli a nakoľko

žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal, rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom trovy

odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 19. októbra 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová