Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)6b4/361702.4bc0cb.pdf
PDF · 137.09 KB
No categories available
2Sžf/9/2010
Legal thesis Official
Najvyšší súd 2 Sžf 9/2010 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: MUDr. Z. L., zastúpenej
JUDr. J. H., advokátom, proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu ţalovaného č. I/222/ 6388-
32782/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-32784/2008/992120-r
zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-34073/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008,
č. I/222/6388-34077/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-
34082/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, č. I/222/6388-34083/2008/992120-r zo dňa
10. apríla 2008, č. I/222/6388-34084/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008 a č. I/222/6388-
34085/2008/992120-r zo dňa 10. apríla 2008, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 4 S 52/2008-38, 4 S 53-59/2008 zo dňa 29. januára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 4 S 52/2008-38, 4 S 53-59/2008 zo dňa 29. januára 2010 z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti 8 rozhodnutí Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorými ţalovaný potvrdil rozhodnutia Daňového úradu
Senec o uloţení pokuty ţalobkyni vo výške 2000,- Sk za nepredloţenie hlásenia o vyúčtovaní
dane a o úhrade príjmov zo závislej činnosti za rok 2005 a 2006, za nepredloţenie prehľadu
o zrazených a odvedených preddavkov na daň z vyplatených príjmov zo závislej činnosti
a o daňovom bonuse za tretí štvrťrok 2005, štvrtý štvrťrok 2005, štvrtý štvrťrok 2006, prvý
štvrťrok 2007, druhý štvrťrok 2007 a tretí štvrťrok 2007 v zákonom predpísanej lehote a teda
ţalobkyni správca dane uloţil celkovo 8 pokút v sume po 2000,- Sk. Krajský súd dospel
k záveru, ţe ţalovaný ako i správca dane postupovali súladne so zákonom pri uloţení celkove
8 pokút, pretoţe v danom prípade i podľa názoru krajského súdu ide o previnenie trvajúce
a opakované, a preto v zmysle § 35 ods. 6 vety poslednej zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov je moţné uloţiť viacero pokút. Poukázal na to, ţe správne súdy
pri skúmaní zákonnosti rozhodnutia o uloţení sankcie preberajú od správneho orgánu nielen
vykonané dôkazy ale aj jeho právne hodnotenie protiprávneho konania fyzickej alebo
právnickej osoby. Iným hodnotením, ktoré by bolo v rozpore s hodnotením dôkazov
správneho orgánu, by správny súd neprípustným a nezákonným spôsobom zasiahol do práva
voľného hodnotenia dôkazov, ktoré patrí správnemu orgánu. Z obsahu predloţeného
administratívneho spisu ţalovaného správneho orgánu krajský súd mal preukázané,
ţe správcovi dane – Daňovému úradu Senec ţalobkyňa v 8 prípadoch doručovala všetky
hlásenia a prehľady po zákonom stanovenej lehote, aţ dňa 21.01.2008, a preto za kaţdé
samostatné uvedené porušenie povinnosti, vyplývajúcej z ustanovenia § 49 zákona
č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov uloţil správca dane podľa
§ 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ţalobkyni pokutu vo výške 2000,- Sk. Taktieţ podľa
názoru krajského súdu nebolo moţné stotoţniť sa s námietkou ţalobkyne, ţe za viacero
zdaňovacích období jej mal správca dane uloţiť len jednu pokutu, pretoţe podľa krajského
súdu zákon č. 511/1992 Zb. a ani ţiaden iný právny predpis vzťahujúci sa k úprave zákonnej
povinnosti predkladať hlásenia a prehľady správcovi dane v zákonom stanovenej lehote
neupravuje moţnosť uloţiť jednu pokutu za viacero zdaňovacích období. Zákaz kumulácie
sankcií podľa ustanovenia § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. sa týka postupu správneho
orgánu pri zistení spôsobu splnenia povinností v zmysle § 49 zákona č. 595/2003 Z.z.,
čo nesúvisí s počtom porušení daňových povinností.
Proti rozsudku krajského súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
ţalobkyňa a ţiadala, aby Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu ako nezákonný zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa ţalobkyne krajský súd nekriticky a bez argumentu ponechal nezmenených
8 uloţených pokút za porušenie ustanovenia § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, napriek tomu, ţe podľa prvej alebo druhej vety je správca dane
oprávnený daňovému subjektu uloţiť len jednu pokutu. Podľa ţalobkyne pri hlásení alebo
prehľade sa neposudzuje kaţdé štvrťročné hlásenie a za opakované porušenie povinností
daňového subjektu podľa § 35 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov môţe správca dane
uloţiť len jednu pokutu. Je neprijateľnou argumentácia krajského súdu na strane 4 odsek 4
napadnutého rozsudku v tom, ţe sa argumentuje samostatným „zdaňovacím obdobím“.
Zákonodarca alternuje buď hlásenie alebo prehľad, buď dodatočne v omeškaní z vlastnej
iniciatívy alebo v lehote určenej po výzve správcom dane. Teda ak nepodá daňový subjekt
celoročné hlásenie, napr. za rok 2005 a prehľad o zrazených a odvedených preddavkov
za štvrtý štvrťrok 2005, ide o porušenie podľa prvej vety ustanovenia § 35 ods. 6 zákona
č. 511/1992 Zb. a správca dane môţe daňovému subjektu uloţiť len jednu pokutu vo výške
66,38 €. Krajský súd vôbec nezdôvodnil, prečo nejde o jedno previnenie a prečo bolo
uloţených 8 pokút, pričom pri predkladaní hlásení alebo prehľadov moţno uloţiť len jednu
pokutu. V danom prípade taktieţ správca dane nedal ani výzvu na doručenie prehľadu alebo
hlásenia a aj preto moţno uloţiť iba jednu pokutu vo výške 2000,- Sk.
Ţalovaný správny orgán sa písomne k odvolaniu ţalobkyne vyjadril a ţiadal,
aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Podľa
ţalovaného právny názor krajského súdu, keď sa stotoţnil so závermi daňových orgánov,
je správny a poukázal na to, ţe nie je moţné sa stotoţniť s tvrdením ţalobkyne, ţe v danom
prípade mala byť uloţená iba jedna pokuta za previnenie trvajúce a opakované.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal vec
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 214 ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobkyne je dôvodné, a preto odvolací súd napadnuté
uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať
autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Úlohou súdu v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť postupov a rozhodnutí
orgánov verejnej správy, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
Súd v správnom súdnictve preskúma rozhodnutie a postup orgánov verejnej správy
predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (t.j. v medziach ţaloby). Rozsahom
tvrdení uvedených v ţalobe je súd viazaný. Súd je garantom dodrţiavania zákonnosti
správnym orgánom. Rešpektovanie princípov zákonnosti musí vyjadriť v rozhodnutí, ktoré
je výsledkom preskúmania rozhodnutia správneho orgánu tak, aby jeho rozhodnutie bolo
preskúmateľné v konaní pred odvolacím súdom. Základným predpokladom takejto
preskúmateľnosti je dostatok dôvodov, ich jasná formulácia a priradenie týchto dôvodov
ku konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci.
V konaní o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu sa súd riadi
dispozičnou zásadou, ktorej vykonaním je ustanovenie § 249 ods. 2 O.s.p. Činnosť správneho
súdu je ohraničená vymedzeným rámcom ţalobných bodov a súd sa musí obmedziť
na skúmanie napadnutého rozhodnutia len v tomto smere, ak však nejde o vadu, na ktorú musí
prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 250i ods. 3 O.s.p.). V danom prípade, ako vyplýva
z administratívneho spisu ako i z dôvodov napadnutého rozsudku krajského súdu, tak
za kaţdé samostatné uvedené porušenie povinnosti, vyplývajúcej z ustanovenia § 49 zákona
č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, uloţil správca dane podľa
§ 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ţalobkyni 8 pokút vo výške
2000,- Sk, keď správca dane ako i ţalovaný a v preskúmavacom konaní i krajský súd mali
za preukázané, ţe ţalobkyňa v predmetných 8 prípadoch doručovala všetky hlásenia
a prehľady po zákonom stanovenej lehote aţ dňa 21.01.2008.
V prejednávanom prípade sa krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu dostatočne
a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnila ţalobkyňa vo svojej
ţalobe, predovšetkým z hľadiska príslušných zásad administratívnoprávneho trestania,
keď ţalobkyňa tvrdila, ţe ide o previnenie trvajúce a opakované a preto za daného skutkového
a právneho stavu by jej správca dane ako daňovému subjektu mohol uloţiť len jednu pokutu
vo výške 2000,- Sk.
V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia
správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt
postihnutý. Toto je moţné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku
s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, pripadne uvedením iných skutočností,
ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobností
je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekáţky
litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekáţky veci
rozhodnutej, ako i pre určenie rozsahu dokazovania. Aţ vydané rozhodnutie jednoznačne určí,
čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva.
Najvyšší súd SR povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe i na rozhodovanie o správnych
deliktoch (v danom prípade správne delikty zakotvené v ustanovení § 35 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), dopadajú poţiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách, pretoţe Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza
„akékoľvek trestné obvinenie“.
Na rozdiel od trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty
správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých
deliktov. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej
úpravy je potrebné pouţiť z hľadiska analógie legis tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata
spočíva v absorpcii sadzieb, teda ţe prísnejší trest pohlcuje miernejší. Zbiehajúce sa delikty
sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťaţší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút
znamená, ţe správny orgán posúdi závaţnosť deliktu a úhrnný trest uloţí podľa sadzby
za najzávaţnejší z týchto deliktov. Závaţnosť je nutné posudzovať predovšetkým s ohľadom
na charakter individuálneho objektu deliktu, čiţe záujem proti ktorému delikt smeruje
a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená. Na základe analógie je teda potrebné
aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, to znamená , ţe správny orgán uloţí
za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie
postihnuteľný.
Analogické pouţitie vyššie uvedenej absorpčnej zásady platí i pri jednočinnom
súbehu. Ak je jedným protiprávnym konaním či opomenutím naplnená skutková podstata
viacerých správnych deliktov (súbeh), a k ich prejednaniu je príslušný ten istý správny orgán,
tak potom tento správny orgán analogicky uloţí sankciu vo výmere najprísnejšie trestného
zbiehajúceho sa deliktu (zásada absorpčná), pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak.
Uvedenou zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcie ako i krajský súd vôbec
nezaoberali, hoci ţalobkyňa namietala, ţe v danom prípade za predmetné správne delikty
jej mala byť uloţená iba jediná pokuta. Ani krajský súd vôbec skutkovo a právne
nezdôvodnil, prečo by ţalobkyňa mala byť sankcionovaná príslušnou pokutou za kaţdý
správny delikt a v podstate iba prijal právne závery správnych orgánov bez bliţšieho právneho
zdôvodnenia.
Najvyšší súd SR povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe napriek tomu, ţe doterajšia
judikatúra v oblasti administratívneho trestania sa nedotkla sankcionovania v oblasti
daňového práva, tak i v tejto oblasti súdneho prieskumu pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutí daňových orgánov je povinnosťou správneho súdu skúmať, v prípade ak ţalobca
spáchal viacero správnych deliktov, či mu správca dane pri ukladaní pokuty za tieto delikty
nemal v zmysle absorpčnej zásady uplatňujúcej sa v trestnom práve, uloţiť iba jednu pokutu
ako sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný, a to o to viac, ak túto skutočnosť
ţalobkyňa namietala.
Uvedeným postupom krajského súdu bola podľa názoru Najvyššieho súdu SR
ţalobkyni ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti
konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. Procesným právom
účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť
svoje rozhodnutie, vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., totiţ znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi odníma moţnosť náleţite,
skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť
moţnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnuté v základnom
práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).
Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava
rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať kaţdý argument
účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede
súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia
byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité
časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP RUIZ Torija proti Španielsku z 09.12.1994).
Nakoľko v prejednávanom prípade nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní si záveru o skutkovom stave,
prečo nepovaţoval za dôvodnú právnu argumentáciu ţalobcu v ţalobe a prečo povaţuje
námietky ţalobkyne za neopodstatnené, je nutné povaţovať takýto rozsudok
za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ktorý nedáva dostatočné záruky preto, ţe nebol
vydaný spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti musel preto
napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. v spojení s § 250ja
ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).
V ďalšom konaní krajský súd vec prejedná znova v medziach podanej ţaloby
s prihliadnutím aj na dôvody odvolania, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami
ţalobkyne a znova vo veci rozhodne a rozhodnutie riadne odôvodní.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 16. februára 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová