Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ee8/381442.e8f562.pdf
PDF · 226.78 KB
No categories available
10Sžr/31/2010
Najvyšší súd 10Sžr/31/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana
Moravu v právnej veci navrhovateľa: F. P., nar. X., bytom K., zast. JUDr. J. M., so sídlom C.,
proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Žiline, A. Kmeťa 17, Ţilina, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 2008/00168-31 zo dňa 28.9.2009,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č.k. 23Sp/99/2009-37
zo dňa 25.10.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline
č. k. 23Sp/99/2009-37 zo dňa 25. októbra 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Ţiline rozsudkom č. k. 23Sp/99/2009-37 zo dňa 25. 10 2010 potvrdil
rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Ţiline č. 2008/00168-31 zo dňa 28.9.2009.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe správny orgán rozhodol podľa § 9 ods. 4 zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
(ďalej len zákon č. 229/1991 Zb.) tak, ţe navrhovateľovi nepriznal vlastnícke právo ani právo
na náhradu k nehnuteľnostiam a za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území
Ţilina zapísané v PK vloţke X. ako parcela č. X., PK vloţke č. X. ako parcela PK X., v PK
vloţke X. ako PK parcela č. X. vedené v komasačnom hárku X. na E. P., rod. G. ako parc. X.,
ktorý stav je neidentický zlúčením do EN parc. X., ďalej vo vloţke X. pre parc. X., vo vloţke
X. parc. X., vo vloţke X. parc. X. a X., ktorých stav je neidentický zlúčením do EN parciel X.
a X. Mestská kniţnica na S. vedená na LV X. a X. z dôvodu, ţe v konaní nebolo preukázané
splnenie podmienok uvedených v § 4 zákona č. 229/1991 Zb.. Súd uviedol,
ţe pre rozhodovanie správnych orgánov podľa zákona č. 229/1991 Zb. je rozhodujúcim stav,
ktorý je v čase vydania rozhodnutí.
Správny orgán, čo bolo z administratívneho spisu nesporné, niekoľkokrát vyzval
navrhovateľov a ich právnych zástupcov na predloţenie potrebných dokladov na preukázanie
reštitučných nárokov. Malo ísť o dedičské rozhodnutie po E. P., rod. G., ďalej o dedičské
rozhodnutie po E. P., úmrtný list E. P., jej závet. Preloţený závet E. P. bol doloţený aţ pred
správnym súdom. Súd preto vo svojom rozsudku konštatoval, ţe navrhovatelia nepreukázali
aktívnu legitimáciu osoby, ktorá si uplatňuje reštitučný nárok podľa § 4 ods. 2 zákona
č. 229/1991 Zb. Nebolo preto uţ povinnosťou správneho orgánu zaoberať sa ďalšími
skutočnosťami – tými, či E. P. je dedičom po pôvodnej vlastníčke E. P., akým spôsobom
prešiel predmetný majetok na štát, a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie
reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb.. Dôkazné bremeno stanovené v § 6
predmetného zákona na preukázanie týchto skutočností bolo na navrhovateľovi, ktorý
do termínu rozhodnutia správneho orgánu nedoloţil zákonom predpísané doklady
a nepreukázal zákonom poţadované skutočnosti, na základe čoho je moţné konštatovať, ţe
navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, ţe
v správnom konaní nedoloţené doklady preukazujúce jeho reštitučný nárok predloţil
po podaní opravného prostriedku.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ nemal v konaní úspech a odporcovi trovy
nevznikli, preto mu súd ich náhradu nepriznal.
Proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline sa odvolal navrhovateľ dňa 6.12.2010.
V odvolaní namietal, ţe správny orgán od neho poţadoval preukázanie splnenia podmienky
„skutočného“ trvalého pobytu, pričom splnenie tejto podmienky mu ako oprávneného
nevyplýva zo ţiadneho právneho predpisu. Za neoprávnenú poţiadavku správneho orgánu
povaţoval tieţ predloţenie overenej plnej moci na zastupovanie. Namietal ďalej, ţe správny
orgán podradil vec pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje. Podľa jeho názoru
rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok
dôvodov, pretoţe nevyloţil obsah pouţitej právnej normy tak, aby účastníci pochopili vzťah
medzi skutkovým a právnym posúdením. Uviedol, ţe správny orgán skutkový stav podradil
pod právnu normu § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 229/1991 Zb., avšak táto právna norma sa na vec
nevzťahuje v tom rozsahu, ţe by bol správny orgán oprávnený od neho ţiadať preukázanie
nejakého skutočného trvalého pobytu, pričom zákon takýto skutočný trvalý pobyt nepozná.
Vzhľadom na uvedené mal za to, ţe súd prvého stupňa mal rozhodnutie správneho orgánu ako
nezákonné v súlade s § 250j ods. 2 písm. a/ OSP zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie,
keďţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V kontexte vyššie uvedených argumentov poukazoval aj na to, ţe rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť.
Navrhovateľ ţiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, ţe zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie
konanie a zároveň zaviaţe odporcu na úhradu trov konania pred odvolacím súdom a súdom
prvého stupňa.
K odvolaniu sa vyjadril správny orgán podaním zo dňa 20.12.2010. Uviedol,
ţe rozsudok Krajského súdu v Ţiline povaţuje za správny, pretoţe odvolacie dôvody
navrhovateľa nemali podstatný vplyv na výsledok rozhodnutia. Neoverenie plnej moci
nemalo ţiaden vplyv na rozhodnutie o návrhu. Doloţenie overenej plnej moci poţadoval len
z dôvodu, ţe v návrhu zo dňa 10.2.1992 sa okrem iného uvádzalo, ţe navrhovatelia
predkladajú overené plné moci, pričom overená bola iba plná moc od F. P. Keď však overenú
plnú moc E. P. nedoloţil bola akceptovaná neoverená plná moc. Čo sa týka trvalého pobytu,
tento správny orgán overoval z dôvodu, ţe zásielky adresované na uvedenú adresu sa vrátili
ako neprevzaté a následne bolo zistené, ţe E. P. zomrel v roku 1995 v Londýne, kde mal
trvalé bydlisko.
Správny orgán ţiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Ţiline potvrdil ako
vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací § 10 ods. 2 OSP preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne
k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
26.10.2011 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, ktorým správny orgán podľa § 9 ods. 4 zákona
č. 229/1991 Zb. rozhodol, ţe navrhovateľovi nepriznáva vlastnícke právo ani právo
na náhradu k vyššie označeným nehnuteľnostiam. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho
pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými
v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Zákon č. 229/1991 Zb. v platnom znení je jedným zo zákonov reštitučného charakteru,
ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy
zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne stanovenom
období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne
ustanovených prípadov straty majetku.
Najvyšší súd v interpretácii zákona č. 229/1991 Zb. uvádza, ţe aj v tomto prípade ide
o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaţí aspoň čiastočne zmierniť
následky minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne
uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány a obce sú teda povinné
postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so záujmami osôb, ktorých ujma má byť
aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, ţe zmyslom všetkým
reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým
došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, ţe odstránenie všetkých krívd
nie je reálne, a ţe sa musí uspokojiť len s nápravou niektorých. Avšak treba konštatovať, ţe aj
reštitučný zákon stanovil niekoľko nevyhnutných podmienok na nápravu spôsobených krívd.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej
a Slovenskej federatívnej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území, a ktorého pôda,
budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné
právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedenom v § 6
ods. 1.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla
v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej
osoby v prípadoch uvedených v § 6 zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak
bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú
štátnymi občanmi Českej a Slovenskej federatívnej republiky a majú trvalý pobyt na jej území
fyzické osoby v tomto poradí:
a) Dedič zo závetu, ktorý bol predloţený pri dedičskom konaní, ktorým nadobudol
celé dedičstvo
b) Dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho
dedičského podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé
veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len v určitej časti
nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania je oprávnený iba k tejto
časti nehnuteľnosti.
c) Deti a manţel osoby uvedenej v odseku 1 všetci rovným dielom, ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 sú na jeho mieste oprávnenými osobami
jeho deti a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.
d) Rodičia osoby uvedenej v odseku 1
e) Súrodenci osoby uvedenej v odseku 1 a ak niektorý z nich zomrel sú na jeho
mieste oprávnenými jeho deti.
Z obsahu správneho spisu mal odvolací súd za preukázané, ţe na základe plnej moci
zo dňa 15.1.1992 F. P. a E. P. v zastúpení JUDr. M. P. si uplatnili dňa 28.1.1992 reštitučný
nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam. Overenú
plnú moc na plnomocenstve predloţil F. P. Po podaní reštitučného nároku E. P. dňa 9.7.1997
zomrel. Z obsahu spisu bolo preukázané, ţe do vydania napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu F. P., E. P. a ich právna zástupkyňa, napriek tomu, ţe boli niekoľkokrát vyzývaní
na predloţenie dokladov písomnými výzvami ako aj v zápisnici z ústneho pojednávania,
nepredloţili ţiadne doklady, ktoré by preukazovali, ţe pôvodná vlastníčka E. P., rod. G.
zomrela, a ţe jej právnymi nástupcami sú práve jej deti E. a F. P. Súd z obsahu spisu mal
za preukázané, ţe aţ spolu s podaním odvolania doloţil F. P. úradne preloţený úmrtný list
E. P., poslednú vôľu E. P. a potvrdenie NS SR, Hlavného registračného úradu sekcie
pre záleţitosti rodiny, ktorými preukazoval, ţe E. P. mala dvoch synov E. a F. P. a
v testamente, ktorý bol preloţený z anglického jazyka, odkázala všetok svoj majetok týmto
dvom synom. Súd mal ďalej za preukázané, ţe v čase rozhodovania správneho orgánu mal
k dispozícii správny orgán krstný list E. P., ktorý zomrel 9.7.1997 ako aj testament E. P.
v anglickom jazyku bez úradného prekladu. Na pojednávaní pred krajským súdom zástupca
navrhovateľa predloţil overený tlmočnícky preklad posledného závetu E. P. Z toho prekladu
súd zistil, ţe E. P. menuje svojho brata F. P. vykonávateľom a správcom poslednej vôle
a odkazuje všetok svoj majetok svojim vykonávateľom a správcom poslednej vôle. Preklad
závetu bol predloţený zástupcom navrhovateľa aţ v konaní podľa tretej hlavy piatej časti OSP
pred Krajským súdom v Ţiline, ktorý preskúmaval napadnuté rozhodnutie.
Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší
súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 OSP konštatuje,
ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v plnom rozsahu
a aby nadbytočne neopakoval pre účastníka známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi
závermi krajského súdu najvyšší súd sa v odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu
niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia záverov
zistených v odvolacom konaní.
Predovšetkým je treba konštatovať, ţe súd prvého stupňa sa vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.
Krajský súd správne konštatoval skutočnosť, ţe pre uplatnenie reštitučných nárokov
podľa zákona č. 229/1991 Zb. zákon nepredpisuje predloţenie plnej moci s overenými
podpismi osôb, ktoré k uplatňovaniu reštitučného nároku splnomocnenca splnomocňujú.
Správny orgán nemal dostatočné argumenty na spochybnenie udelenej plnej moci. Tu však
treba konštatovať, ţe napriek tomu, ţe správny orgán túto plnú moc spochybňoval, nevyvodil
z nej postup, ktorý by bránil splnomocnenej osobe zúčastniť sa správneho konania.
Takisto krajský súd správne poukázal na skutočnosť, ţe na základe európskej
judikatúry nie je potrebné, aby z hľadiska uplatnenia reštitučných nárokov zákonodarca
vyţadoval aj preukázanie trvalého pobytu osoby na území v danom prípade ČSFR,
i keď zákon č. 229/1991 Zb. v § 4 ods. 2 v tejto časti nebol novelizovaný, z hľadiska
európskej judikatúry sa nevyţaduje splnenie podmienky trvalého pobytu pre riadne uplatnenie
reštitučného nároku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so závermi prvostupňového súdu dospel
k názoru, ţe navrhovateľ neuviedol všetky rozhodné skutočnosti, ktoré striktne vyţaduje
zákon č. 229/1991 Zb. pre posúdenie reštitučného nároku. Reštituenti aj ich právna
zástupkyňa boli niekoľkokrát vyzývaní na predloţenie potrebných dokladov. Predovšetkým sa
jednalo o predloţenie dedičského rozhodnutia po E. P. a následne dedičského rozhodnutia
po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predloţené. Zo strany
navrhovateľa bolo potrebné preukázať, ţe E. P. v rozhodnom období zomrela a ţe právnym
nástupcom a dedičom je E. P. Napriek výzvam navrhovateľ ani jeho právna zástupkyňa
do rozhodnutia správneho orgánu vydaného dňa 28.9.2009 tieto doklady nepredloţili.
Pre preskúmanie správnych rozhodnutí z hľadiska správneho súdnictva konania podľa tretej
hlavy piatej časti OSP je podstatný stav v čase vydania rozhodnutia. Keďţe navrhovateľ
napriek výzvam správneho orgánu a dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 bol
nečinný a nepredloţil dôkazy, ktoré by potvrdzovali, ţe pôvodný vlastník E. P. zomrela, a ţe
jeho právnym nástupcom sa skutočne stal E. P. v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.
Navrhovateľ nepredloţil a napriek výzve nepreukázal skutočnosti, ktoré by objasňovali akým
spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný majetok na štát a či sú splnené zákonné
podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona 229/1991 Zb. stanovené v § 6
ako aj ostatné ustanovenia zákona. V tomto smere správny orgán nebol povinný vo veci
vykonať dokazovanie, vzhľadom na to, ţe dôkazné bremeno niesol navrhovateľ. To, ţe
k opravnému prostriedku bol predloţený úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky
overený preklad poslednej vôle E. P. nemení nič na skutočnosti, ţe v čase rozhodovania
správneho orgánu navrhovateľ nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného
nároku.
Najvyšší súd vzhľadom na námietky navrhovateľa, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa
je nepreskúmateľné, uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové
náleţitosti, ktoré vyţaduje zákon, uvedené rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného
skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.
Na základe zisteného skutkového stavu uvedených právnych skutočností
po vyhodnotení odvolacích dôvodov navrhovateľa najvyšší súd s osvojením si argumentácie
krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 OSP rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
rozsudku.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP tak,
ţe účastníkom nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní
úspešný a odporkyňa podľa zákona nemá nárok na náhradu trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. októbra 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková