Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
034/386809.463335.pdf
PDF · 230.85 KB
No categories available
10Sžr/87/2012
Najvyšší súd 10Sžr/87/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana
Moravu v právnej veci navrhovateľa: F. P., nar. X., bytom K., zast. JUDr. J. M., so sídlom C.,
proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Žiline, A. Kmeťa 17, Žilina, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 2008/00168-31 zo dňa 28.9.2009,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 23Sp/99/2009-37
zo dňa 25.10.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
č. k. 23Sp/99/2009-37 zo dňa 25. októbra 2010 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu
č. 2008/00168-31 zo dňa 28. septembra 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 23Sp/99/2009-37 zo dňa 25. 10 2010 potvrdil
rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Žiline č. 2008/00168-31 zo dňa 28.9.2009.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správny orgán rozhodol podľa § 9 ods. 4 zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
(ďalej len zákon č. 229/1991 Zb.) tak, že navrhovateľovi nepriznal vlastnícke právo ani právo
na náhradu k nehnuteľnostiam a za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území
Žilina zapísané v PK vložke 449 ako parcela č. X., PK vložke č. 446 ako parcela PK X., v PK
vložke 964 ako PK parcela č. X. vedené v komasačnom hárku 0842 na E. P., rod. G. ako
parc. X., ktorý stav je neidentický zlúčením do EN parc. X., ďalej vo vložke 2484 pre parc.
X., vo vložke 2376 parc. X., vo vložke 279 parc. X. a X., ktorých stav je neidentický
zlúčením do EN parciel X. a X. Mestská knižnica na Studničkách vedená na LV X. a X.
z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok uvedených v § 4 zákona
č. 229/1991 Zb. Súd uviedol, že pre rozhodovanie správnych orgánov podľa zákona
č. 229/1991 Zb. je rozhodujúcim stav, ktorý je v čase vydania rozhodnutí.
Správny orgán, čo bolo z administratívneho spisu nesporné, niekoľkokrát vyzval
navrhovateľov a ich právnych zástupcov na predloženie potrebných dokladov na preukázanie
reštitučných nárokov. Malo ísť o dedičské rozhodnutie po E. P., rod. G., ďalej o dedičské
rozhodnutie po E. P., úmrtný list E. P., jej závet. Preložený závet E. P. bol doložený až pred
správnym súdom. Súd preto vo svojom rozsudku konštatoval, že navrhovatelia nepreukázali
aktívnu legitimáciu osoby, ktorá si uplatňuje reštitučný nárok podľa § 4 ods. 2 zákona
č. 229/1991 Zb. Nebolo preto už povinnosťou správneho orgánu zaoberať sa ďalšími
skutočnosťami – tými, či E. P. je dedičom po pôvodnej vlastníčke E. P., akým spôsobom
prešiel predmetný majetok na štát, a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie
reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb.. Dôkazné bremeno stanovené v § 6
predmetného zákona na preukázanie týchto skutočností bolo na navrhovateľovi, ktorý do
termínu rozhodnutia správneho orgánu nedoložil zákonom predpísané doklady a nepreukázal
zákonom požadované skutočnosti, na základe čoho je možné konštatovať, že navrhovateľ
dôkazné bremeno neuniesol. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že v správnom konaní
nedoložené doklady preukazujúce jeho reštitučný nárok predložil po podaní opravného
prostriedku.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ nemal v konaní úspech a odporcovi trovy
nevznikli.
Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sa odvolal navrhovateľ dňa 6.12.2010.
V odvolaní namietal, že správny orgán od neho požadoval preukázanie splnenia podmienky
„skutočného“ trvalého pobytu, pričom splnenie tejto podmienky mu ako oprávneného
nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Za neoprávnenú požiadavku správneho orgánu
považoval tiež predloženie overenej plnej moci na zastupovanie. Namietal ďalej, že správny
orgán podradil vec pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje. Podľa jeho názoru
rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok
dôvodov, pretože nevyložil obsah použitej právnej normy tak, aby účastníci pochopili vzťah
medzi skutkovým a právnym posúdením. Uviedol, že správny orgán skutkový stav podradil
pod právnu normu § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 229/1991 Zb., avšak táto právna norma sa na vec
nevzťahuje v tom rozsahu, že by bol správny orgán oprávnený od neho žiadať preukázanie
nejakého skutočného trvalého pobytu, pričom zákon takýto skutočný trvalý pobyt nepozná.
Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd prvého stupňa mal rozhodnutie správneho orgánu ako
nezákonné v súlade s § 250j ods. 2 písm. a/ OSP zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie,
keďže rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V kontexte vyššie uvedených argumentov poukazoval aj na to, že rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť.
Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie
konanie a zároveň zaviaže odporcu na úhradu trov konania pred odvolacím súdom a súdom
prvého stupňa.
K odvolaniu sa vyjadril správny orgán podaním zo dňa 20.12.2010. Uviedol,
že rozsudok Krajského súdu v Žiline považuje za správny, pretože odvolacie dôvody
navrhovateľa nemali podstatný vplyv na výsledok rozhodnutia. Neoverenie plnej moci
nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie o návrhu. Doloženie overenej plnej moci požadoval len
z dôvodu, že v návrhu zo dňa 10.2.1992 sa okrem iného uvádzalo, že navrhovatelia
predkladajú overené plné moci, pričom overená bola iba plná moc od F. P. Keď však overenú
plnú moc E. P. nedoložil bola akceptovaná neoverená plná moc. Čo sa týka trvalého pobytu,
tento správny orgán overoval z dôvodu, že zásielky adresované na uvedenú adresu sa vrátili
ako neprevzaté a následne bolo zistené, že E. P. zomrel v roku 1995 v Londýne, kde mal
trvalé bydlisko.
Správny orgán žiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline potvrdil ako
vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nemožno priznať úspech.
V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že s prihliadnutím na ust. § 219
ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych názorov spolu so správnou citáciou
dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského
súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
rozsudku. Preto sa s ním stotožnil v plnom rozsahu a doplnil, že krajský súd správne
konštatoval skutočnosť, že pre uplatnenie reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb.
zákon nepredpisuje predloženie plnej moci s overenými podpismi osôb, ktoré k uplatňovaniu
reštitučného nároku splnomocnenca splnomocňujú. Správny orgán nemal dostatočné
argumenty na spochybnenie udelenej plnej moci. Tu však konštatoval, že napriek tomu,
že správny orgán túto plnú moc spochybňoval, nevyvodil z nej postup, ktorý by bránil
splnomocnenej osobe zúčastniť sa správneho konania.
Takisto najvyšší súd poukázal na správny záver krajského súdu, že na základe
Európskej judikatúry nie je potrebné, aby z hľadiska uplatnenia reštitučných nárokov
zákonodarca vyžadoval aj preukázanie trvalého pobytu osoby na území v danom prípade
ČSFR i keď zákon č. 229/1991 Zb. v § 4 ods. 2 v tejto časti nebol novelizovaný, z hľadiska
Európskej judikatúry sa nevyžaduje splnenie podmienky trvalého pobytu pre riadne
uplatnenie reštitučného nároku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so závermi prvostupňového súdu dospel
k názoru, že navrhovateľ neuviedol všetky rozhodné skutočnosti, ktoré striktne vyžaduje
zákon č. 229/1991 Zb. pre posúdenie reštitučného nároku. Reštituenti aj ich právna
zástupkyňa boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie potrebných dokladov. Predovšetkým sa
jednalo o predloženie dedičského rozhodnutia po E. P. a následne dedičského rozhodnutia
po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predložené. Zo strany
navrhovateľa bolo potrebné preukázať, že E. P. v rozhodnom období zomrela a že právnym
nástupcom a dedičom je E. P. Napriek výzvam navrhovateľ ani jeho právna zástupkyňa
do rozhodnutia správneho orgánu vydaného dňa 28.9.2009 tieto doklady nepredložili.
Pre preskúmanie správnych rozhodnutí z hľadiska správneho súdnictva konania podľa tretej
hlavy piatej časti OSP je podstatný stav v čase vydania rozhodnutia. Keďže navrhovateľ
napriek výzvam správneho orgánu a dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 bol
nečinný a nepredložil dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že pôvodný vlastník E. P. zomrela, a že
jeho právnym nástupcom sa skutočne stal E. P. v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.
Navrhovateľ nepredložil a napriek výzve nepreukázal skutočnosti, ktoré by objasňovali akým
spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný majetok na štát a či sú splnené zákonné
podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona 229/1991 Zb. stanovené v § 6
ako aj ostatné ustanovenia zákona. V tomto smere správny orgán nebol povinný vo veci
vykonať dokazovanie, vzhľadom na to, že dôkazné bremeno niesol navrhovateľ. To, že
k opravnému prostriedku bol predložený úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky
overený preklad poslednej vôle E. P. nemení nič na skutočnosti, že v čase rozhodovania
správneho orgánu navrhovateľ nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného
nároku.
Najvyšší súd vzhľadom na námietky navrhovateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
je nepreskúmateľné, uviedol, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové
náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, uvedené rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného
skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení odvolacích dôvodov navrhovateľa najvyšší súd s osvojením si argumentácie
krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 OSP rozhodol tak, že rozhodnutie krajského
súdu potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP tak,
že účastníkom nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní
úspešný a odporca podľa zákona nemá nárok na náhradu trov konania.
Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
rozsudku krajského súdu v Žiline sp. zn. 23Sp/99/2009 z 25.10.2010 podal sťažnosť F. P., na
základe ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 25.4.2012
rozhodol, že základné právo F. P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho
právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/31/2010 z 26.10.2011 a jemu
predchádzajúcim postupom porušené boli.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10Sžr/31/2010 z 26.10.2011 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie, pričom zaviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky uhradiť F. P. trovy
právneho zastúpenia v sume 323,52 Eur na účet jeho advokáta JUDr. J. M.
Vo zvyšnej časti sťažnosti F. P. nevyhovel.
Za podstatné pre rozhodnutie v tejto veci bolo pre ústavný súd či súdy zúčastnené
na rozhodovaní v tejto veci pri svojom rozhodovaní mali prihliadnuť na listinné dôkazy
preukazujúce aktívnu legitimáciu sťažovateľa (ako navrhovateľa v konaní pred správnym
orgánom a odvolateľa pred súdmi), predložené až v rámci odvolacieho konania proti
rozhodnutiu správneho orgánu ako prílohy k jeho opravného prostriedku – odvolaniu, t.j. či
správne aplikovali v danom prípade ustanovenie § 250i ods. 1 OSP, podľa ktorého
pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd poukázal na to, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú
všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a
zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade
hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky, racionálne obhájiteľných
interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene
nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne
konformnejšia.
Ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 229/1991 Zb. je výslovne
vymedzený v jeho preambule a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých
majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku
v období r. 1948 – 1989 a dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu
obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde
v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka a v súlade s požiadavkami na tvorbu
krajiny a životného prostredia.
Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu
dospel k záveru, že tento súd v posudzovanom prípade nerešpektoval účel reštitúcii
poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy a formalistickou interpretáciou § 250i ods. 1 OSP
v spojení s § 4 zák. č. 229/1992 Zb. neprihliadajúc na jeho účel zasiahol do základného práva
sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
V predmetnom konaní ako správny orgán tak i súdy zúčastnené na rozhodovaní o tejto
veci považovali za podstatné vyriešenie otázky aktívnej legitimácie sťažovateľa. Je pravdou,
že sťažovateľ v konaní pred správnym orgánom nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho
tvrdenie, že je osobou oprávnenou na uplatnenie uvedeného reštitučného nároku. Nesporným
však zostal fakt, že už v konaní pred správnym orgánom oprávnenou osobou bol, napriek
tomu, že toto svoje tvrdenie v danom čase nevedel preukázať.
Rozhodnutie správneho orgánu o jeho návrhu (nepriznanie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti ani náhrady za ne) z dôvodu nepreukázania jeho aktívnej legitimácie
v predmetnom konaní v jeho dôsledkoch znamená, že bol zamietnutý návrh osoby zo zákona
oprávnenej na uplatnenie reštitučného nároku, ktorá si ho už vzhľadom na § 13 zák.
č. 229/1991 Zb. nemá možnosť opätovne uplatniť.
Podľa názoru ústavného súdu povinnosťou najvyššieho súdu pri preskúmaní
rozhodnutia správneho orgánu vzhľadom na jeho špecifičnosť bolo dôsledne dbať na princípy
právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia aplikovaných v zákonoch iba
formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči sťažovateľovi, ktorého
základné práva, resp. základné práva jeho právneho predchodcu boli už zrejme porušené
bez akéhokoľvek zavinenia a zároveň bol najvyšší súd povinný dbať na to, aby ním zvolený
postup v konaní smeroval k naplneniu účelu zákona č. 229/1991 Zb.
V danom prípade v rámci odvolacieho konania sťažovateľ predložil listinné dôkazy,
ktorými preukázal svoju aktívnu legitimáciu v predmetnom konaní, t.j. odstránil procesnú
vadu konania, pre ktorú nedošlo k preskúmaniu jeho reštitučného nároku, napriek tomu
v dôsledku postupu, ktorý v tejto veci zvolili súdy zúčastnené na konaní v predmetnej veci
k preskúmaniu a rozhodnutiu o jeho reštitučnom nároku v uvedenom konaní nedošlo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že aplikácia § 250i ods. 1 OSP sa
v danom prípade javila ako formalistická a neprípustná, pretože opomína samotný účel zák.
č. 229/1991 Zb. Preto ústavný súd konštatoval, že právne závery najvyššieho súdu
o nepreukázaní aktívnej legitimácie sťažovateľa ako základného predpokladu úspešného si
uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už
označené základné a iné práva sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi
názormi ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) vyjadrenými v náleze
postupujúc ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2
OSP, pričom deň rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení
s § 246 ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie
navrhovateľa je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený 14. novembra 2012.
Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu ním naznačených východísk a s poukazom
na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že sa správny orgán v konaní nedostatočne
vysporiadal s faktom, že navrhovateľ je v konaní pred správnym orgánom oprávnenou
osobou, napriek tomu, že toto svoje tvrdenie v danom čase nevedel preukázať a rozhodnutie
správneho orgánu o jeho návrhu z dôvodu jeho nepreukázanej aktívnej legitimácie
v predmetnom konaní v jeho dôsledkoch znamená, že bol zamietnutý návrh osoby zo zákona
oprávnenej na uplatnenie reštitučného nároku. Povinnosťou správneho orgánu pri posúdení
veci bolo dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia
aplikovaných zákonom iba formalisticky, aby nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči
navrhovateľovi, ktoré jeho základné práva, resp. základné práva jeho predchodcu boli už
zrejme porušené bez akéhokoľvek jeho zavinenia.
Je treba prihliadnuť na názor ústavného súdu, že v danom prípade v rámci odvolacieho
konania sťažovateľ predložil listinné dôkazy, ktorými preukázal svoju aktívnu legitimáciu
v predmetnom konaní, t.j. odstránil procesnú vadu konania, pre ktorú nedošlo k preskúmaniu
jeho reštitučného nároku.
Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov, odvolací
súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľa vznesené v konaní sú dôvodné a preto podľa
§ 250ja ods. 3 veta prvá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP napadnutý rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa § 250ja ods. 4 OSP sú správne orgány viazané právnym názorom odvolacieho
súdu a ich úlohou bude vo veci opätovne rozhodnúť v intenciách nálezu Ústavného súdu SR.
O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol tak, že v zmysle § 151 ods. 3 OSP bude
o ich náhrade rozhodnuté samostatným uznesením.
Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 14. novembra 2012
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková