Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sžr/87/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu v právnej veci navrhovateľa: F. P., nar. X., bytom K., zast. JUDr. J. M., so sídlom C.,

proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Žiline, A. Kmeťa 17, Žilina, v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. -31 zo dňa 28.9.2009,

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. -37

zo dňa 25.10.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. k. -37 zo dňa 25. októbra 2010 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu

č. -31 zo dňa 28. septembra 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. -37 zo dňa 25. 10 2010 potvrdil

rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Žiline č. -31 zo dňa 28.9.2009.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správny orgán rozhodol podľa § 9 ods. 4 zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

(ďalej len ) tak, že navrhovateľovi nepriznal vlastnícke právo ani právo

na náhradu k nehnuteľnostiam a za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území

Žilina zapísané v PK vložke 449 ako parcela č. X., PK vložke č. 446 ako parcela PK X., v PK

vložke 964 ako PK parcela č. X. vedené v komasačnom hárku 0842 na E. P., rod. G. ako

parc. X., ktorý stav je neidentický zlúčením do EN parc. X., ďalej vo vložke 2484 pre parc.

X., vo vložke 2376 parc. X., vo vložke 279 parc. X. a X., ktorých stav je neidentický

zlúčením do EN parciel X. a X. Mestská knižnica na Studničkách vedená na LV X. a X.

z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok uvedených v § 4 zákona

č. Súd uviedol, že pre rozhodovanie správnych orgánov podľa zákona

č. je rozhodujúcim stav, ktorý je v čase vydania rozhodnutí.

Správny orgán, čo bolo z administratívneho spisu nesporné, niekoľkokrát vyzval

navrhovateľov a ich právnych zástupcov na predloženie potrebných dokladov na preukázanie

reštitučných nárokov. Malo ísť o dedičské rozhodnutie po E. P., rod. G., ďalej o dedičské

rozhodnutie po E. P., úmrtný list E. P., jej závet. Preložený závet E. P. bol doložený až pred

správnym súdom. Súd preto vo svojom rozsudku konštatoval, že navrhovatelia nepreukázali

aktívnu legitimáciu osoby, ktorá si uplatňuje reštitučný nárok podľa § 4 ods. 2 zákona

č. Nebolo preto už povinnosťou správneho orgánu zaoberať sa ďalšími

skutočnosťami – tými, či E. P. je dedičom po pôvodnej vlastníčke E. P., akým spôsobom

prešiel predmetný majetok na štát, a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie

reštitučného nároku podľa . Dôkazné bremeno stanovené v

predmetného zákona na preukázanie týchto skutočností bolo na navrhovateľovi, ktorý do

termínu rozhodnutia správneho orgánu nedoložil zákonom predpísané doklady a nepreukázal

zákonom požadované skutočnosti, na základe čoho je možné konštatovať, že navrhovateľ

dôkazné bremeno neuniesol. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že v správnom konaní

nedoložené doklady preukazujúce jeho reštitučný nárok predložil po podaní opravného

prostriedku.

3

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu

trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ nemal v konaní úspech a odporcovi trovy

nevznikli.

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sa odvolal navrhovateľ dňa 6.12.2010.

V odvolaní namietal, že správny orgán od neho požadoval preukázanie splnenia podmienky

„skutočného“ trvalého pobytu, pričom splnenie tejto podmienky mu ako oprávneného

nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Za neoprávnenú požiadavku správneho orgánu

považoval tiež predloženie overenej plnej moci na zastupovanie. Namietal ďalej, že správny

orgán podradil vec pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje. Podľa jeho názoru

rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok

dôvodov, pretože nevyložil obsah použitej právnej normy tak, aby účastníci pochopili vzťah

medzi skutkovým a právnym posúdením. Uviedol, že správny orgán skutkový stav podradil

pod právnu normu a , avšak táto právna norma sa na vec

nevzťahuje v tom rozsahu, že by bol správny orgán oprávnený od neho žiadať preukázanie

nejakého skutočného trvalého pobytu, pričom zákon takýto skutočný trvalý pobyt nepozná.

Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd prvého stupňa mal rozhodnutie správneho orgánu ako

nezákonné v súlade s zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie,

keďže rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V kontexte vyššie uvedených argumentov poukazoval aj na to, že rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť.

Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie

konanie a zároveň zaviaže odporcu na úhradu trov konania pred odvolacím súdom a súdom

prvého stupňa.

K odvolaniu sa vyjadril správny orgán podaním zo dňa 20.12.2010. Uviedol,

že rozsudok Krajského súdu v Žiline považuje za správny, pretože odvolacie dôvody

navrhovateľa nemali podstatný vplyv na výsledok rozhodnutia. Neoverenie plnej moci

nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie o návrhu. Doloženie overenej plnej moci požadoval len

z dôvodu, že v návrhu zo dňa 10.2.1992 sa okrem iného uvádzalo, že navrhovatelia

predkladajú overené plné moci, pričom overená bola iba plná moc od F. P. Keď však overenú

plnú moc E. P. nedoložil bola akceptovaná neoverená plná moc. Čo sa týka trvalého pobytu,

4

tento správny orgán overoval z dôvodu, že zásielky adresované na uvedenú adresu sa vrátili

ako neprevzaté a následne bolo zistené, že E. P. zomrel v roku 1995 v Londýne, kde mal

trvalé bydlisko.

Správny orgán žiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline potvrdil ako

vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nemožno priznať úspech.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že s prihliadnutím na ust. § 219

ods. 2 v spojení s konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil

od logických argumentov a relevantných právnych názorov spolu so správnou citáciou

dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého

rozsudku. Preto sa s ním stotožnil v plnom rozsahu a doplnil, že krajský súd správne

konštatoval skutočnosť, že pre uplatnenie reštitučných nárokov podľa

zákon nepredpisuje predloženie plnej moci s overenými podpismi osôb, ktoré k uplatňovaniu

reštitučného nároku splnomocnenca splnomocňujú. Správny orgán nemal dostatočné

argumenty na spochybnenie udelenej plnej moci. Tu však konštatoval, že napriek tomu,

že správny orgán túto plnú moc spochybňoval, nevyvodil z nej postup, ktorý by bránil

splnomocnenej osobe zúčastniť sa správneho konania.

Takisto najvyšší súd poukázal na správny záver krajského súdu, že na základe

Európskej judikatúry nie je potrebné, aby z hľadiska uplatnenia reštitučných nárokov

zákonodarca vyžadoval aj preukázanie trvalého pobytu osoby na území v danom prípade

ČSFR i keď v v tejto časti nebol novelizovaný, z hľadiska

Európskej judikatúry sa nevyžaduje splnenie podmienky trvalého pobytu pre riadne

uplatnenie reštitučného nároku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so závermi prvostupňového súdu dospel

k názoru, že navrhovateľ neuviedol všetky rozhodné skutočnosti, ktoré striktne vyžaduje

pre posúdenie reštitučného nároku. Reštituenti aj ich právna

5

zástupkyňa boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie potrebných dokladov. Predovšetkým sa

jednalo o predloženie dedičského rozhodnutia po E. P. a následne dedičského rozhodnutia

po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predložené. Zo strany

navrhovateľa bolo potrebné preukázať, že E. P. v rozhodnom období zomrela a že právnym

nástupcom a dedičom je E. P. Napriek výzvam navrhovateľ ani jeho právna zástupkyňa

do rozhodnutia správneho orgánu vydaného dňa 28.9.2009 tieto doklady nepredložili.

Pre preskúmanie správnych rozhodnutí z hľadiska správneho súdnictva konania podľa tretej

hlavy piatej časti je podstatný stav v čase vydania rozhodnutia. Keďže navrhovateľ

napriek výzvam správneho orgánu a dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 bol

nečinný a nepredložil dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že pôvodný vlastník E. P. zomrela, a že

jeho právnym nástupcom sa skutočne stal E. P. v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

Navrhovateľ nepredložil a napriek výzve nepreukázal skutočnosti, ktoré by objasňovali akým

spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný majetok na štát a či sú splnené zákonné

podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona stanovené v

ako aj ostatné ustanovenia zákona. V tomto smere správny orgán nebol povinný vo veci

vykonať dokazovanie, vzhľadom na to, že dôkazné bremeno niesol navrhovateľ. To, že

k opravnému prostriedku bol predložený úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky

overený preklad poslednej vôle E. P. nemení nič na skutočnosti, že v čase rozhodovania

správneho orgánu navrhovateľ nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného

nároku.

Najvyšší súd vzhľadom na námietky navrhovateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

je nepreskúmateľné, uviedol, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové

náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, uvedené rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného

skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení odvolacích dôvodov navrhovateľa najvyšší súd s osvojením si argumentácie

krajského súdu postupom podľa rozhodol tak, že rozhodnutie krajského

súdu potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a a 250k ods. 1 v spojení s tak,

6

že účastníkom nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní

úspešný a odporca podľa zákona nemá nárok na náhradu trov konania.

Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a

rozsudku krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25.10.2010 podal sťažnosť F. P., na

základe ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 25.4.2012

rozhodol, že základné právo F. P. podľa ako aj jeho

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26.10.2011 a jemu

predchádzajúcim postupom porušené boli.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26.10.2011 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie, pričom zaviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky uhradiť F. P. trovy

právneho zastúpenia v sume 323,52 Eur na účet jeho advokáta JUDr. J. M.

Vo zvyšnej časti sťažnosti F. P. nevyhovel.

Za podstatné pre rozhodnutie v tejto veci bolo pre ústavný súd či súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci pri svojom rozhodovaní mali prihliadnuť na listinné dôkazy

preukazujúce aktívnu legitimáciu sťažovateľa (ako navrhovateľa v konaní pred správnym

orgánom a odvolateľa pred súdmi), predložené až v rámci odvolacieho konania proti

rozhodnutiu správneho orgánu ako prílohy k jeho opravného prostriedku – odvolaniu, t.j. či

správne aplikovali v danom prípade ustanovenie , podľa ktorého

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd poukázal na to, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú

všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a

zmyslu ochrany garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade

hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky, racionálne obhájiteľných

interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene

nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne

konformnejšia.

7

Ratio legis v danom prípade aplikovaného je výslovne

vymedzený v jeho preambule a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých

majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku

v období r. 1948 – 1989 a dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu

obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde

v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka a v súlade s požiadavkami na tvorbu

krajiny a životného prostredia.

Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu

dospel k záveru, že tento súd v posudzovanom prípade nerešpektoval účel reštitúcii

poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy a formalistickou interpretáciou

v spojení s neprihliadajúc na jeho účel zasiahol do základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V predmetnom konaní ako správny orgán tak i súdy zúčastnené na rozhodovaní o tejto

veci považovali za podstatné vyriešenie otázky aktívnej legitimácie sťažovateľa. Je pravdou,

že sťažovateľ v konaní pred správnym orgánom nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho

tvrdenie, že je osobou oprávnenou na uplatnenie uvedeného reštitučného nároku. Nesporným

však zostal fakt, že už v konaní pred správnym orgánom oprávnenou osobou bol, napriek

tomu, že toto svoje tvrdenie v danom čase nevedel preukázať.

Rozhodnutie správneho orgánu o jeho návrhu (nepriznanie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti ani náhrady za ne) z dôvodu nepreukázania jeho aktívnej legitimácie

v predmetnom konaní v jeho dôsledkoch znamená, že bol zamietnutý návrh osoby zo zákona

oprávnenej na uplatnenie reštitučného nároku, ktorá si ho už vzhľadom na § 13 zák.

č. nemá možnosť opätovne uplatniť.

Podľa názoru ústavného súdu povinnosťou najvyššieho súdu pri preskúmaní

rozhodnutia správneho orgánu vzhľadom na jeho špecifičnosť bolo dôsledne dbať na princípy

právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia aplikovaných v zákonoch iba

formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči sťažovateľovi, ktorého

základné práva, resp. základné práva jeho právneho predchodcu boli už zrejme porušené

8

bez akéhokoľvek zavinenia a zároveň bol najvyšší súd povinný dbať na to, aby ním zvolený

postup v konaní smeroval k naplneniu účelu

V danom prípade v rámci odvolacieho konania sťažovateľ predložil listinné dôkazy,

ktorými preukázal svoju aktívnu legitimáciu v predmetnom konaní, t.j. odstránil procesnú

vadu konania, pre ktorú nedošlo k preskúmaniu jeho reštitučného nároku, napriek tomu

v dôsledku postupu, ktorý v tejto veci zvolili súdy zúčastnené na konaní v predmetnej veci

k preskúmaniu a rozhodnutiu o jeho reštitučnom nároku v uvedenom konaní nedošlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že aplikácia sa

v danom prípade javila ako formalistická a neprípustná, pretože opomína samotný účel zák.

č. Preto ústavný súd konštatoval, že právne závery najvyššieho súdu

o nepreukázaní aktívnej legitimácie sťažovateľa ako základného predpokladu úspešného si

uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už

označené základné a iné práva sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi

názormi ústavného súdu ( ) vyjadrenými v náleze

postupujúc ako odvolací súd podľa v spojení s veta prvá

preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa v spojení s

, pričom deň rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (, v spojení

s veta prvá a ) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie

navrhovateľa je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený 14. novembra 2012.

Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu ním naznačených východísk a s poukazom

na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že sa správny orgán v konaní nedostatočne

vysporiadal s faktom, že navrhovateľ je v konaní pred správnym orgánom oprávnenou

osobou, napriek tomu, že toto svoje tvrdenie v danom čase nevedel preukázať a rozhodnutie

správneho orgánu o jeho návrhu z dôvodu jeho nepreukázanej aktívnej legitimácie

9

v predmetnom konaní v jeho dôsledkoch znamená, že bol zamietnutý návrh osoby zo zákona

oprávnenej na uplatnenie reštitučného nároku. Povinnosťou správneho orgánu pri posúdení

veci bolo dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia

aplikovaných zákonom iba formalisticky, aby nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči

navrhovateľovi, ktoré jeho základné práva, resp. základné práva jeho predchodcu boli už

zrejme porušené bez akéhokoľvek jeho zavinenia.

Je treba prihliadnuť na názor ústavného súdu, že v danom prípade v rámci odvolacieho

konania sťažovateľ predložil listinné dôkazy, ktorými preukázal svoju aktívnu legitimáciu

v predmetnom konaní, t.j. odstránil procesnú vadu konania, pre ktorú nedošlo k preskúmaniu

jeho reštitučného nároku.

Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov, odvolací

súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľa vznesené v konaní sú dôvodné a preto podľa

veta prvá v spojení s napadnutý rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa sú správne orgány viazané právnym názorom odvolacieho

súdu a ich úlohou bude vo veci opätovne rozhodnúť v intenciách nálezu Ústavného súdu SR.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol tak, že v zmysle bude

o ich náhrade rozhodnuté samostatným uznesením.

Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( ).

10

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 14. novembra 2012

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková