Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
044/381993.19d939.pdf
PDF · 234.22 KB
No categories available
2Cdo/258/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu
JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. M. Vladika a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej veci
ţalobcu P. K., bývajúceho v Z., zastúpeného JUDr. P. V., advokátom v N., proti
ţalovanému M., so sídlom D., zastúpenému JUDr. M. K., advokátom v D., o určenie
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom
súde Dolný Kubín pod sp.zn. 5 C 28/2008, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Ţiline z 27. júla 2010 pod sp.zn. 8 Co 170/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo 16. marca 2009 č.k. 5 C 28/2008-266
zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia, ţe výpoveď z pracovného pomeru
v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, ktorú mu dal ţalovaný 30. novembra 2007 je
neplatná. Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd zistil, ţe ţalobca na základe pracovnej
zmluvy z 20. augusta 2001 pracoval u ţalovaného počnúc dňom 20. augusta 2001 ako
príslušník M. a na základe dodatku k pracovnej zmluve z 31. decembra 2001 bol zmenený
z pôvodne dohodnutého pracovného pomeru na dobu určitú, na dobu neurčitú
s účinnosťou od 1. januára 2002. Listinou označenou „Výpoveď z pracovného pomeru“
z 30. novembra 2007 doručenou ţalobcovi toho istého dňa podpísanou primátorom M. dal
ţalovaný ţalobcovi s poukazom na § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce výpoveď
z pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny spočívajúcej vo viacnásobnom
porušení článku II ods. 7 písm. a/ VOP tým, ţe ţalobca poškodil motorové vozidlo
Š. evidenčné číslo D. vlastnou vinou a to nabúraním do vozidla K. evidenčné číslo Z., ktorého
uţívateľom je ţalovaný. Celková škoda na vozidlách je do 40 000,-- Sk, viacnásobnom
porušení článku 3 ods. 4 písm. b/ VOP tým, ţe ţalobca opakovane nedôsledne a zavádzajúco
vykonával zápisy v knihách o dopravných priestupkoch, naposledy 7. novembra 2007 pod
č. X. pri vozidle D.. Ďalej v uvedenej listine ţalovaný uviedol, ţe okrem toho bol ţalobca
náčelníkom M. v posledných šiestich mesiacoch písomne upozornený na porušenie pracovnej
disciplíny a to, ţe 28. novembra 2007 nedodrţal vymedzený čas na obednú prestávku
a 29. novembra 2007 sa zdrţiaval v priestoroch M. mimo pracovnej doby bez súhlasu
nadriadeného a okrem toho bol v rokoch 2006 a 2007 náčelníkom M. viacnásobne písomne
upozornený na porušenie pracovnej disciplíny a to 20. októbra 2006, 30. januára 2007
a 19. februára 2007. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd uzavrel, ţe ţalobu ţalobcu
musel zamietnuť, nakoľko dospel k záveru, ţe ţalobca sa dopustil jedného menej závaţného
porušenia pracovnej disciplíny (poškodenie motorového vozidla K. Z.) a tieţ bol dôvodne
písomne upozornený na moţnosť dania výpovede pre menej závaţné porušenie pracovnej
disciplíny (oneskorené hlásenie ukončenia obednej prestávky). Z uvedených dôvodov
povaţoval určenie neplatnosti výpovede ţalovaného danej ţalobcovi za nedôvodné,
nedôvodné je aj poţadovanie nároku na náhradu mzdy a preto ţalobu zamietol.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 28. júla 2009 sp.zn.
8 Co 141/2009 zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol ţalobu ţalobcu
o určenie neplatnosti výpovede tak, ţe určil, ţe výpoveď daná ţalobcovi ţalovaným listom
z 30. novembra 2007 je neplatná. Vo výroku, ktorým súd zamietol ţalobu ţalobcu o náhradu
mzdy a trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe Zákonník práce nedefinuje menej
závaţné porušenie pracovnej disciplíny. Preto konanie zamestnanca treba posudzovať
individuálne v súvislosti so všetkými okolnosťami daného prípadu. Podľa odvolacieho súdu
k skutku predstavujúcom poškodenie sluţobného motorového vozidla došlo z nedbanlivosti,
svoje zavinenie ţalobca uznával a bol zaň postihnutý v priestupkovom konaní. Ţalovaný sa
v občianskoprávnom konaní domáhal na ţalobcovi za tento skutok zaplatenia sumy
3 285,13 Sk ako náhrady škody. Pokiaľ ide o nedodrţanie vymedzeného času na obednú
prestávku išlo iba o ojedinelý prípad, čas nebol prekročený značne, ani nebolo preukázané, ţe
by sa v tom čase ţalobca zdrţiaval mimo pracoviska a nedošlo k ţiadnemu následku.
Vzhľadom na uvedené v tomto prípade skutky nedosahujú taký stupeň intenzity, pre ktorý
by bolo moţné konštatovať, ţe ide o menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ
súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ţalobca bol upozornený na porušenie pracovnej
disciplíny v súvislosti so skutkom pod bodom III, k tomu malo dôjsť 28. novembra 2007.
Po tomto skutku nebolo preukázané ţiadne porušenie pracovnej disciplíny zo strany ţalobcu
(predchádzajúci skutok sa stal 23. novembra 2007) a preto ani nemohlo byť splnené
uplatnenie tohto výpovedného dôvodu. Nemoţno neprehliadnuť napokon ani to, ţe výpoveď
bola daná ţalobcovi aţ 30. novembra 2007. Odvolací súd mal za to, ţe prvostupňový súd
správne zistil skutkový stav, ale vec nesprávne právne posúdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý prípustnosť
dovolania odvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241
ods. 2 písm.c/ O.s.p. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Odvolací súd totiţ tvrdil, ţe v uvedených dvoch prípadoch išlo síce
o porušenie pracovnej disciplíny, ale nie také intenzívne, aby mohlo ísť o menej závaţné
porušenie pracovnej disciplíny podľa Zákonníka práce. Zákonník práce pozná výlučne
závaţné porušenie pracovnej disciplíny a menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny.
Kaţdé porušenie pracovnej disciplíny (a v uvedených prípadoch skutočnosť, ţe išlo
o porušenie pracovnej disciplíny nenamietal ţalobca ani odvolací súd) má teda intenzitu
závaţného alebo menej závaţného porušenia pracovnej disciplíny. Odvolací súd svojím
rozhodnutím prevzal na seba úlohu zákonodarcu, keď popri existujúcich dvoch formách
porušenia pracovnej disciplíny vytvoril ešte tretiu, akési porušenie pracovnej disciplíny
bez právnych následkov. Mal za to, ţe v danej veci sú správne právne závery súdu prvého
stupňa a nie odvolacieho, a preto navrhol, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu tak, ţe rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo 16. marca 2009
č.k. 5 C 28/2008-266 ako vecne správny potvrdí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. marca 2010 sp.zn. 2 Cdo 314/2009
zrušil rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 28. júla 2009 sp.zn. 8 Co 141/2009 v jeho
zmeňujúcej časti a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol,
ţe odvolací súd si nezadováţil zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov
v zmysle § 132 O.s.p. a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery predčasné
a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.
Uviedol, ţe ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle
§ 213 ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať (týkalo sa to jednak skutkov
I/ poškodenia sluţobného motorového vozidla, III/ nedodrţanie vymedzeného času na obednú
prestávku ako aj skutkami II/ viacnásobné porušenie organizačného poriadku M., vykonaným
nesprávnym zápisom v knihách dopravných priestupkov a IV/ zdrţiavanie sa v priestoroch
M. mimo pracovnej doby bez súhlasu nadriadeného, ktorými sa odvolací súd vôbec
nezaoberal, ktoré však tvoria výpoveď z pracovného pomeru danú 30. novembra 2007, ako aj
vo výpovedi uvedenými viacnásobne písomnými upozorneniami na porušenie pracovnej
disciplíny a to 20. októbra 2006, 30. januára 2007 a 19. februára 2007, ku ktorým odvolací
súd poznamenal v odôvodnení rozhodnutia, ţe sa nimi prvostupňový súd vôbec nezaoberal)
a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p.
Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania.
Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim
k záveru o opodstatnenosti ţaloby dospel iba na základe prehodnotenia časti dôkazov
vykonaných súdom prvého stupňa, keď zo štyroch skutkov sa zaoberal iba dvoma
s dovetkom, ţe pokiaľ ide o upozornenia z roku 2006 a 2007 tými sa okresný súd nezaoberal.
Z uvedeného vyplýva, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a v jeho zmeňujúcej časti a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie
konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom (v poradí druhým) z 27. júla 2010 sp.zn.
8 Co 170/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd zamietol ţalobu ţalobcu
o určenie neplatnosti výpovede zmenil tak, ţe určil, ţe výpoveď daná ţalobcovi ţalovaným
listom zo dňa 30. novembra 2007 je neplatná. Odvolací súd vo výroku, ktorým prvostupňový
súd zamietol ţalobu ţalobcu o náhradu mzdy a o trovách konania rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, ţe čo sa týka skutku
pod bodom I/ nebolo sporné, ţe sa stal. Ţalobca pri svojom výsluchu (i pri zopakovanom
výsluchu pred odvolacím súdom zotrval na svojej výpovedi pred súdom prvého stupňa)
uviedol, ţe mal podľa vysielacieho rozkazu zástupcu primátora odviezť autom na pohreb
a pri cúvaní zachytil iné vozidlo, ktoré mal ţalovaný v uţívaní. Ţalobca bol zaň postihnutý
v priestupkovom konaní uloţením blokovej pokuty, ktorú uhradil. Ţalovaný sa
v občianskoprávnom konaní domáhal na ţalobcovi zaplatenia sumy 3 285,13 Sk ako náhrady
škody a v takejto sume bol zaviazaný aj súdnym rozhodnutím. Podľa odvolacieho súdu
k skutku predstavujúcom poškodenie sluţobného motorového vozidla došlo z nedbanlivosti,
svoje zavinenie ţalobca uznával a bol zaň postihnutý. Uloţená povinnosť (zástupcu primátora
odviezť autom na pohreb) však nesúvisela s pracovným zaradením ţalobcu ako príslušníka M.
(podľa druhu práce v pracovnej zmluve). Podľa odvolacieho súdu sa ţalobca dopustil len
porušenia priestupku na úseku cestnej premávky, inak povedané dopravných predpisov.
Prehodnotiac výsluch ţalobcu a opätovné preštudovanie listinných dôkazov dospel odvolací
súd k záveru, ţe za takých okolností, ktoré boli zrejmé aj z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa skutok nebol porušením pracovnej disciplíny. Odvolací súd uviedol, ţe pokiaľ
ide o upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s nedodrţaním
vymedzeného času na obednú prestávku konštatoval, ţe čas nebol dodrţaný a preto bolo
upozornenie opodstatnené. Poukázal na to, ţe ak k upozorneniu malo dôjsť 28. novembra
2007, po tomto skutku sa ţalobca do dania výpovede (30. novembra 2007) ţiadneho
porušenia pracovnej disciplíny nedopustil. Skutky uvádzané vo výpovedi pod bodom
II/ (ţalobca opakovane nedôsledne a zavádzajúco vykonával zápisy v knihách dopravných
priestupkov, naposledy 7. novembra 2007 pod č. X. pri vozidle D.) a IV/ (zdrţiavanie sa
27. novembra 2007 v priestoroch M. mimo pracovnej doby bez súhlasu nadriadeného) súd
prvého stupňa neuznal ako preukázané s čím sa odvolací súd stotoţnil. Naviac uviedol, ţe
k týmto skutkom došlo pred upozornením na moţnosť dania výpovede. Podľa odvolacieho
súdu upozornenia, ţe „mimo toho bol v roku 2006 a 2007 náčelníkom M. viacnásobne
písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny 20. októbra 2006, 31. januára 2007
a 19. februára 2007“ neboli dané v šesťmesačnej lehote a preto nebolo moţné na ne
prihliadať. Odvolací súd mal za to, ţe písomné upozornenie je podmienkou dania výpovede
a po je jeho daní nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny pre menej závaţné porušenie
pracovnej disciplíny, preto nebolo moţné určiť, ţe výpoveď ţalovaného je platná.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý prípustnosť
dovolania odvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia
§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. Namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, ţe sa na ţalobcu v čase vykonania skutku
uvedeného pod bodom I (poškodenie dvoch motorových vozidiel vo vlastníctve ţalovaného)
vzťahovali všetky povinnosti uvedené vo vnútornom organizačnom poriadku M., jednak
všeobecná povinnosť konať tak, aby nespôsobil škodu, ako aj osobitná povinnosť vodiča
počínať si tak, aby nevznikla škoda. Zároveň treba za porušenie pracovnej disciplíny
povaţovať akékoľvek porušenie povinností, ktoré vyplývali z pracovnej zmluvy, interných
predpisov či pokynov oprávnených osôb, i keď nemuseli priamo vyplývať z druhu práce
dohodnutého v pracovnej zmluve (hoci podľa názoru dovolateľa vyplývali, keďţe druh práce
bol v pracovnej zmluve formulovaný všeobecne a na ţalobcu sa tak vzťahovali všetky
povinnosti z vnútorného organizačného poriadku, ak vykonával činnosť, v tomto prípade
činnosť vodiča, na ktorú sa tieto povinnosti vzťahujú. Dovolateľ navrhol zmeniť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu tak, ţe rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdí.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţiadal dovolanie zamietnuť, pretoţe sa v celom
rozsahu stotoţňuje s rozsudkom odvolacieho súdu, s jeho právnym posúdením
ako aj s odôvodnením.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok (§ 240 ods. 1
O.s.p.), zastúpenej advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe
dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní.
Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom
konaní najavo.
Dovolateľ namietal, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
K porušeniu pracovnej disciplíny ţalobcom uvedenej vo výpovedi dovolací súd
povaţuje za potrebné uviesť, ţe povinnosť dodrţiavať pracovnú disciplínu patrí k základným
povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/
Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi
(najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou
zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie
pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.
Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závaţným
porušením pracovnej disciplíny a závaţným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie
pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závaţné porušenie), je dôvodom pre okamţité
skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/
a § 63 ods. l písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek
tomu, ţe od ich vymedzenia závisí moţnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce
nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným
zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je
intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny
závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj
k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných
povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia
pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a podobne.
Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môţe dať zamestnancovi výpoveď
iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo
vymedziť tak, aby ho nebolo moţné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná.
Dôvod výpovede nemoţno dodatočne meniť.
Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce zamestnávateľ môţe dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody pre ktoré by s ním zamestnávateľ
mohol okamţite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závaţné porušenie pracovnej
disciplíny, pre menej závaţné porušenie pracovnej disciplíny moţno dať zamestnancovi
výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej
disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.
Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného
pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu
pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne
a obsahové náleţitosti. Výpoveď z pracovného pomeru medziiným musí byť písomná
a doručená, zamestnávateľ v nej môţe uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý
v nej musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo moţné zameniť s iným dôvodom.
Dôvod výpovede z pracovného pomeru musí byť v písomnej výpovedi z pracovného
pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu k tomu, ţe rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti
o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru
uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, ţe uplatnený dôvod nebude moţné dodatočne meniť.
K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda
potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností,
v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti,
z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom
pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné.
Nedostatok týchto náleţitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, ţe výpoveď bola daná ţalobcovi
30. novembra 2007 ţalovaným z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny spočívajúcej v tom,
ţe došlo k viacnásobnému porušeniu článku II ods. 7 písm. a/ VOP tým, ţe ţalobca poškodil
motorové vozidlo Š. evidenčné číslo D. vlastnou vinnou a to nabúraním do vozidla K.
evidenčné číslo Z., ktorého uţívateľom je ţalovaný. Celková škoda na vozidlách je do
40 000,-- Sk. K skutku predstavujúcom poškodenie sluţobného motorového vozidla došlo
z nedbanlivosti, svoje zavinenie ţalobca uznal a bol zaň postihnutý. Ţalobca sa dopustil len
priestupku na úseku cestnej premávky. Ţalobca nebol v tomto prípade ani písomne
upozornený na moţnosť výpovede ako to predpokladá § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce.
Pokiaľ ide o upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny z 28. novembra 2007 v súvislosti
s nedodrţaním vymedzeného času na obednú prestávku oba súdy niţších stupňov mali
nepochybne preukázané, ţe skutok sa stal a preto aj upozornenie ohľadne pochybenia na
strane ţalobcu zo strany zamestnávateľa bolo dôvodné. Ţalovaný v písomnom upozornení
z 29. novembra 2007 uviedol, ţe ţalobca po pracovnej dobe bez súhlasu nadriadeného
zotrval na pracovisku, čím porušil článok 5 ods. 2 Pracovného poriadku zamestnancov
ţalovaného. Je treba poukázať na znenie článku 5 bod 2 Pracovného poriadku zamestnancov
ţalovaného, podľa ktorého táto povinnosť nezaväzuje príslušníkov M., ktorí spolu s ďalšími
osobami tam špecifikovanými, sú teda vylúčení spod povinnosti nezdrţiavať sa bez súhlasu
nadriadeného v objekte zamestnávateľa mimo pracovnej doby. Nesplnenie podmienky
písomného upozornenia na moţnosť výpovede za porušenie pracovnej disciplíny nastalo aj
v prípade skutku, kedy mal ţalobca opakovane nedôsledne a zavádzajúco vykonávať zápisy
v knihách dopravných priestupkov, naposledy údajne 7. novembra 2007. Uvedený skutok
nebol v konaní pred súdom prvého stupňa ako ani pred odvolacím súdom uznaný ako
preukázaný a taktieţ ţalobca nebol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny
s moţnosťou výpovede zo strany ţalovaného. Na upozornenia ohľadom porušenia pracovnej
disciplíny dané ţalobcovi 20. októbra 2006, 30. januára 2007 a 19. februára 2007 nebolo
moţné v konaní prihliadať ako správne uviedol odvolací súd, pretoţe neboli dané
v šesťmesačnej lehote, ktorú ustanovuje § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce.
Moţno preto uzavrieť, ţe podmienka dania výpovede pre porušenie pracovnej
disciplíny nebola dodrţaná, nakoľko sa ţalobca po prvom písomnom upozornení
z 28. novembra 2007 ţiadneho iného preukázateľného porušenia pracovnej disciplíny
nedopustil a preto nebolo noţné vyhodnotiť výpoveď danú ţalobcovi zo strany ţalovaného
za platnú.
Odvolací súd preto vec správne právne posúdil vo všetkých aspektoch a jeho
rozhodnutiu nemoţno vytknúť pochybenie. Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho
súdu bol z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správny. Pretoţe nebolo zistené
(ani dovolateľom tvrdené), ţe by rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou
v § 237 O.s.p., či tzv. inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, lebo trovy právneho zastúpenia v dovolacom konaní v zákonom stanovenej lehote
nevyčíslil a iné trovy dovolacieho konania zo spisu nevyplývajú (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová