Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)de9/381920.5a48ad.pdf
PDF · 154.78 KB
No categories available
2Cdo/150/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 150/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. O., bývajúceho v S.,
zastúpeného JUDr. H. H., advokátkou v B., proti ţalovanej R. J., bývajúcej v S.,
o vypratanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 4 C 216/2008,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. mája 2010 sp. zn.
4 Co 370/2009, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. mája 2010 sp. zn.
4 Co 370/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Malacky rozsudkom z 29. júna 2009 č.k. 4 C 216/2008–156 uloţil
ţalovanej povinnosť vypratať pozemky v k. ú. S., parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere X.
22
m, parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere X. m, zapísané na LV č. X. vedeného Správou
katastra M. pre obec S., k. ú. S. a to v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku
súd návrh zamietol. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe návrhom na začatie konania doručeným súdu 16. marca 2007
sa ţalobca domáhal pôvodne voči právnej predchodkyni ţalovanej (R. C.) vypratania bytovej
jednotky pozostávajúcej z 2 izieb, chodby, kuchyne a komory nachádzajúcej sa
v nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X. pre k. ú. S. ako rodinný dom súpisné číslo X. postavený
na parc. č. X. a priľahlých pozemkov (parc. č. X. a X.). Návrh na začatie konania ţalobca
odôvodnil tým, ţe na základe daru od svojich rodičov je vlastníkom predmetných
nehnuteľností, pričom jeho rodičia nehnuteľnosti nadobudli titulom kúpnej zmluvy. Počas
prevodov majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam ţili v časti nehnuteľnosti K. J.
(s druţkou R. C.), ktorý mal k časti tejto nehnuteľnosti nájomný vzťah. Súd
konštatoval, ţe z daného obdobia sa nezachovali všetky listiny a K. J., R. C. uţ zomreli. Súd
nemal jednoznačne za preukázané, či K. J. začal bývať v predmetnom byte, ktorý bol v tom
čase podnikovým bytom Š., za účinnosti zákona č. 67/1956 Zb. o hospodárení s bytmi, alebo
za účinnosti zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla
1964. Vzhľadom na odstup času nebolo moţné ustáliť, či zo strany vtedajšieho
zamestnávateľa K. J. bol zachovaný postup vyţadovaný právnymi normami, a teda či bol
podaný návrh na pridelenie bytu K. J. a či vtedajší miestny národný výbor vydal
rozhodnutie o pridelení bytu. Súd ďalej uviedol, ţe za predpokladu, ţe K. J. bol riadnym
nájomcom bytu v predmetnom rodinnom dome, jeho smrťou v roku 2002 sa nájomný vzťah
neukončil, ale prešiel na jeho druţku a tie z detí, ktoré s ním v čase jeho smrti ţili
v spoločnej domácnosti (§ 706 Občianskeho zákonníka). Po smrti K. J. ţalobca
nespochybňoval právo nájmu ţalovanej (resp. jej matky R. C.), keď nepostupoval podľa § 706
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd dospel k záveru, ţe by bolo v rozpore s dobrými mravmi,
keby ţalovanej bola uloţená povinnosť vypratať časť nehnuteľnosti – byt, ktorý v dome
uţíva, a to bez akejkoľvek náhrady. Za jednoznačný povaţoval súd úmysel vtedajšieho
zamestnávateľa K. J. poskytnúť mu ako svojmu zamestnancovi byt na uţívanie. Všetci právni
nástupcovia, ktorí následne nehnuteľnosť nadobudli, uţívanie bytu touto rodinou rešpektovali.
Súd vyhovel návrhu v časti uloţenia povinnosti ţalovanej vypratať priľahlé pozemky
(parc. č. X. a X.), pretoţe dospel k záveru, ţe tieto pozemky neboli súčasťou „pridelenia
bytu“. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu (v časti zamietajúceho výroku a výroku
o trovách konania) rozsudkom z 12. mája 2010 sp. zn. 4 Co 370/2009 rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe s prihliadnutím na výsledky vykonaného
dokazovania, odvolací súd povaţoval vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa
za dostatočné a z neho vyplývajúce skutkové zistenia a právne závery za správne.
S odôvodnením jeho rozhodnutia sa stotoţnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.), pričom námietky ţalobcu
nepovaţoval za dôvodné. Uviedol, ţe ak sa ţalobca domáhal vypratania predmetného bytu
v rodinnom dome, ktorého je vlastníkom, tak aj v prípade, ţe by nebolo jednoznačne
preukázané, ţe na ţalovanú prešiel nájom k bytu a za danej situácie nemá inú moţnosť riešiť
si svoju bytovú potrebu, moţno povaţovať výkon vlastníckeho práva ţalobcu v takomto
prípade vyprataním bytu ţalovanou za v rozpore s dobrými mravmi (§ 126, § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka). O rozpor výkonu tohto práva ţalobcu s dobrými mravmi by nešlo
v prípade, ţe by ţalovaná iným spôsobom poškodzovala jeho práva závaţným spôsobom, ako
napr. poškodzovala by dom, bezdôvodne by odmietala platiť nájomné a podobne. O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol zrušiť
rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzoval z § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Poukázal na to, ţe v danej veci osoby bývajúce v predmetnej nehnuteľnosti nemajú uzavretú
nájomnú zmluvu so ţalobcom. Mal za to, ţe skúmanie prechodu práva nájmu v zmysle
ustanovenia § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následná ţaloba o určenie splnenia
podmienok prechodu práva nájmu predpokladá, ţe nie je spochybnený platný nájomný vzťah
nájomcu, od ktorého odvodzujú svoje právo prechodu nájmu osoby spĺňajúce všetky
podmienky v zmysle § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ţalobca nemal ţiadnym spôsobom
preukázaný nájomný vzťah K. J., preto nemal dôvod riešiť situáciu ţalobou v zmysle § 706
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tak ako vyplýva z dokazovania v súvislosti
s nadobudnutím vlastníctva nehnuteľností, ţiadne relevantné skutočnosti, okrem tvrdení
ţalovanej nenasvedčovali tomu, ţe sa k nehnuteľnostiam viaţe právny vzťah, ktorý je ţalobca
povinný rešpektovať. Na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je moţné
súdnym rozhodnutím konštituovať dovtedy nejestvujúce právo pre faktického alebo
neoprávneného uţívateľa bytu a tým zároveň určovať povinnosť vlastníkovi bytu. Takéto
právo v prospech ţalovanej súd v rozsudku nekonštituoval, iba zamietol ţalobný návrh
na vypratanie s odôvodnením, ţe takéto rozhodnutie by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Zamietnutím návrhu o vypratanie nehnuteľnosti s odôvodnením, ţe by to bolo v rozpore
s dobrými mravmi, súd zasiahol do práv a oprávnených záujmov ţalobcu bez právneho
dôvodu a tým porušil zákon v neprospech ţalobcu. Napriek návrhom účastníkov
na rozhodnutie sa súd jednoznačne nevysporiadal s právnou otázkou, či medzi účastníkmi
právny vzťah zodpovedajúci nájmu je alebo nie je, a či tento byt je spôsobilý byť predmetom
nájmu. Poukázal na to, ţe vo svojom odvolaní ţalobca namietal aj rozhodnutie súdu prvého
stupňa o trovách konania. Touto časťou odvolania sa krajský súd vôbec nezaoberal a rozhodol
len o trovách odvolacieho konania.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrila. Právna zástupkyňa ţalovanej, ktorá však
nemala plnú moc aj pre dovolacie konanie, navrhla rozsudok krajského súdu potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok
(§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Ţalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 O.s.p., prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné (teda aj
dôvodné) proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a) sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal,
vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v konaní pred odvolacím súdom
došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť dovolania,
t.j., ţe odvolací súd svojím postupom odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) je treba rozumieť taký
chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo, v rozsahu povaţovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 1X.001, z
13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, z 5. apríla 2007 III. ÚS 171/2006).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku. Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je
i právo účastníka, aby bolo rozhodnuté o všetkých jeho podaniach.
Odvolací súd napadnutým rozhodnutím nerozhodol v celom rozsahu o odvolaní
ţalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretoţe tento rozsudok bol ţalobcom napadnutý
nielen v jeho zamietajúcej časti a ale aj v časti výroku o trovách konania (viď č.l. 164, 169
spisu). Z odvolania ţalobcu z 31. júla 2009 (č.l. 164 a nasl. spisu) jednoznačne vyplýva, ţe
ţalobca podal odolanie aj proti výroku o trovách konania. Okrem iného ţalobca v odvolaní
uviedol, ţe rozhodnutie o trovách konania povaţuje za nesprávne a to s prihliadnutím
na úspešnosť ţalobcu v danom spore, keďţe úspešnosť závisela od hodnotenia súdu.
Rozhodnutie povaţoval za rozhodnutie v rozpore s § 142 O.s.p. Záver odvolacieho súdu, ţe
odvolaním bol napadnutý len zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa (trovami
konania pred súdom prvého stupňa sa vôbec nezaoberal) je nesprávny a týmto postupom bola
odňatá účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami ţalobcu
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová