Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b6a/381770.abf9be.pdf
PDF · 209.74 KB
No categories available
3Obdo/39/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obdo 39/2010 – 203
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Petra
Dukesa a členiek JUDr. Jany Zemaníkovej a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej v právnej veci
ţalobcu: Z., s. r. o., R., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., R.,
Bratislava proti ţalovanému: Č., a. s., G., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Š.
s. r. o., P., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorá sa viedla na Okresnom súde
v Banskej Bystrici pod sp. zn. 8 Cbi 4/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra 2009, č. k. 43 CoKR/6/09 – 144, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu z a m i e t a .
Ţalovanému trovy dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 30. júna 2009 č. k. 8Cbi/4/2009 – 78 určil,
ţe právny úkon - ručiteľské vyhlásenie spoločnosti O. a. s., ( neskorší úpadca )
ako avalistu na vlastnej zmenke č. 1/169 vystavenej spoločnosťou S., s. r. o.
( predtým S., spol. s. r. o. ) so sídlom J., IČO: X. z 9. februára 2007 je neúčinný voči všetkým
účastníkom konkurzu vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 2K/17/2008.
Zároveň uloţil ţalovanému povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania a rozhodnutie
o výške priznaných trov ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe návrhom, ktorý bol súdu doručený
17. marca 2009, ţalobca ( konkurzný veriteľ ) ţiadal určiť neúčinnosť právneho úkonu,
uvedeného vo výroku rozsudku. V ţalobe uviedol, ţe sú splnené predpoklady
odporovateľnosti právneho úkonu, pretoţe odporovať právnemu úkonu moţno v prípade
právneho úkonu bez primeraného protiplnenia podľa § 58, alebo ak sa jedná o zvýhodňujúci
právny úkon podľa § 59, ak bol príslušný právny úkon urobený v priebehu jedného roka
pred začatím konkurzného konania. Správcovi konkurznej podstaty dal podnet
na odporovanie právnemu úkonu, ktorý mu bol doručený dňa 6. marca 2009 s lehotou
na odporovanie do 13. marca 2009, správca konkurznej podstaty na podnet nereagoval,
preto je ţaloba podaná včas. Pasívnu legitimáciu ţalovaného odôvodnil tým, ţe podľa
§ 62 ods. 1 konkurzného zákona právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu,
kto s dlţníkom odporovateľný právny úkon dohodol, v prospech koho dlţník takýto úkon
urobil, alebo kto z takéhoto úkonu dlţníka priamo nadobudol prospech. Vzhľadom
na skutočnosť, ţe spriaznená osoba, v prospech ktorej bol právny úkony vykonaný,
spoločnosť S., s. r. o. zanikla výmazom z obchodného registra z úradnej moci ku dňu
7. marca 2009 je pasívne legitimovanou osobou veriteľ zo zmenky. Ručiteľským vyhlásením
dlţníka v konkurze na zmenke č. 1/169, ktoré je odporovaným právnym úkonom, nadobudol
veriteľ priamy prospech a to vo forme zlepšenia jeho postavenia veriteľa z pôvodného
právneho úkonu medzi ním, ako veriteľom a spoločnosťou S., s. r. o., ako dlţníkom. Ţalobca
ďalej uviedol, ţe podmienky pre odporovanie podľa § 58 Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii sú splnené, pretoţe sa jedná o právny úkon urobený bez primeraného
protiplnenia, počas úpadku a v prospech osoby spriaznenej s dlţníkom, ktorý bol vykonaný
v prospech spoločnosti S., s. r. o., a tieţ zodpovedá podmienkam pre odporovanie podľa § 59,
pretoţe sa jedná o právny úkon v neprospech dlţníka, neodôvodnene zvýhodňujúci veriteľa –
ţalovaného, ktorý súčasne bol urobený v prospech osoby spriaznenej s dlţníkom, ţe
zodpovedá aj podmienkam pre odporovanie podľa § 60, pretoţe sa jedná o ukracujúci právny
úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlţníkom v prospech spoločnosti S., s. r. o.
Proti rozsudku podal ţalovaný odvolanie, v ktorom ţiadal zmeniť rozsudok súdu
prvého stupňa tak, ţe sa ţaloba zamietne. V odvolaní poukázal na skutočnosť, ţe súd prvého
stupňa sa vôbec nezaoberal základným posúdením a charakteristikou právneho vzťahu medzi
vystaviteľom, avalistom a remitentom zmenky z hľadiska právnej úpravy zmenkových
vzťahov podľa zák. č. 191/1950 Zb. Zákona zmenkového a šekového, pretoţe predmetom
sporu je vzťah vyplývajúci zo zmenky, na ktorý prvostupňový súd nesprávne aplikoval
§ 308 Obch. zák. Uviedol, ţe avalovanie zmenky avalistom je jednostranný právny úkon,
ktorý je adresovaný remitentovi, nie je preto moţné zo vzťahu medzi avalistom
a vystaviteľom, hoc by aj išlo o vzťah spriaznenosti, vyvodzovať dôsledky majúce vplyv
na posúdenie vzťahu medzi avalistom a remitentom, a teda nie je moţné aplikovať osobitnú
3-ročnú lehotu na odporovanie právneho úkonu podľa § 58 ods. a 59 ods. 4 zákona
o konkurze ale je potrebné aplikovať všeobecnú jednoročnú lehotu poľa § 58 a 59 zákona
o konkurze., ktorá v čase podania návrhu uţ uplynula. Okrem toho uviedol, ţe avalovanie
zmenky nie je moţné povaţovať za úkon bez primeraného protiplnenia a ani za zvýhodňujúci
právny úkon. Taktieţ namietal nesprávny postup ţalobcu pri doručovaní podnetu
na odporovanie právneho úkonu.
Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
ţe ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy prvostupňového
a odvolacieho konania.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe lehota na podanie návrhu na určenie neúčinnosti
ručiteľského vyhlásenia bola zo strany konkurzného veriteľa primeraná, a keďţe správca
návrh na súd nepodal, bol veriteľ v konkurznom konaní oprávnený podať takýto návrh na súd
sám. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe ţalobca ako konkurzný veriteľ musí preukázať,
ţe v čase, kedy došlo k ručiteľskému vyhláseniu došlo takému úbytku majetku dlţníka, ţe
z neho nie je moţné uspokojiť konkurzných veriteľov, čím došlo k ukráteniu uspokojenia ich
pohľadávok. Ţalobca neuviedol, akú výšku majetku mal úpadca ku dňu vykonania
napadnutého právneho úkonu, nepreukázal ako dlţník ručiteľským vyhlásením ukrátil
veriteľov a ani to, či po vyhotovenia ručiteľského vyhlásenia zostal dlţníkovi
taký majetok, z ktorého by bolo moţné uspokojiť pohľadávky veriteľov. Len samotná
skutočnosť, ţe úpadca prevzal ručenie za priameho dlţníka, a to za podmienok vzájomného
ručenia, nemôţe sama o sebe spôsobiť ukrátenie veriteľov. Skutočnosť, ţe si ţalovaný
prihlásil pohľadávku z ručenia do konkurzu, nebol dôsledok správania ručiteľa, ale toho,
ţe spoločnosť S., s. r. o., ktorá nezaplatila dlh a pred vyhlásením konkurzu na majetok dlţníka
ako úpadca zanikla, spôsobila, ţe s jej zánikom zanikol aj jej dlh. Na zmenkové ručenie nie je
moţné aplikovať ustanovenia Obchodeného zákonníka, tak ako to nesprávne urobil
prvostupňový súd. Zmenkové ručenie je záväzkom rovnocenným so záväzkom dlţníka a aj
povinnosť úpadcu – ručiteľa zaplatiť dlh zo zmenky namiesto vystaviteľa zmenky
je povinnosťou rovnocennou, ktorá vznikla aţ vyplnením blankozmenky odporcom. Dovtedy
avalovanie zmenky dlţníkom nemalo ţiadne účinky, pretoţe blankozmenka sa riadnou
zmenkou stala aţ okamihom jej vyplnenia. Odvolací sú sa z uvedených dôvodov nestotoţnil
s názorom, ţe k ukráteniu konkurzných veriteľov skutočne došlo a ţe by tak bol daný
základný predpoklad neúčinnosti právneho úkonu a to ukrátenie veriteľa.
K posúdeniu pasívnej legitimácie ţalovaného prvostupňovým súdom, odvolací súd
uviedol, ţe ţalovaný, ţiaden prospech z napadnutého právneho úkonu nezískal, a preto
ani konkurzní veritelia nemohli byť v dôsledku neho ukrátení. Ţalobca v konaní
ani nepreukázal, ţe by sa bol na základe napadnutého právneho úkonu majetok úpadcu
akýmkoľvek spôsobom zmenšil. Ţalobcovi sa tak nepodarilo preukázať, ţe právnym úkonom
dlţníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil svoju
pohľadávku, v dôsledku čoho aj napriek tomu, je jeho návrh bol na súd podaný včas,
nie sú splnené základné zákonné podmienky pre uplatnenie práva odporovateľnosti právneho
úkon, a to ukrátenie konkurzných veriteľov, ako základnej podmienky pre odporovanie
právneho úkonu, v dôsledku čoho sa uţ odvolací súd tvrdeniami ţalobcu, týkajúcimi
sa ďalších zákonných podmienok pre jednotlivé skutkové podstaty odporovateľnosti právneho
úkonu a ani inými námietkami nezaoberal.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 26. januára 2010.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie a navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia dovolania
vyplýva, ţe ţalobca ho podal z dôvodov uvedených v § 241 ods. c) a 237 ods. f) O. s . p.
pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci resp.,
ţe účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom.
Odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca vidí v tom, ţe sa odvolací súd
nevysporiadal s otázkou pasívnej legitimácie ţalovaného, keď v odôvodnení svojho
rozhodnutia citoval všetky zákonné ustanovenia vo vzťahu k pasívnej legitimácii ţalovaného
v konaní, avšak vec posúdil len podľa § 62 ods. 1 zákona o konkurze, pričom ostatnými
zákonnými podmienkami pre určenie pasívnej legitimácie sa nezaoberal. Zo ţaloby je pritom
zrejmé, ţe ţalobca označil dôvody pre ktoré je ţalovaný v konaní pasívne legitimovaný.
Nesprávne právne posúdenie veci podľa ţalobcu vyplýva zo skutočnosti, ţe odvolací
súd nevzal do úvahy celkový rozsah právnej úpravy odporovateľnosti v zákone o konkurze
a nesprávne právnu úpravu aplikoval na preukázaný skutočný stav veci. Keďţe odvolací súd
vyhodnotil pasívnu legitimáciu ţalovaného v konaní výlučne podľa § 62 ods. 1 zákona
o konkurze, pričom dospel k záveru, ţe ţalovaný v zmysle tohto ustanovenia nebol pasívne
legitimovaný, týmto vec nesprávne právne posúdil, nakoľko neposúdil vec aj podľa ďalších
ustanovení zákona o konkurze upravujúcich pasívnu legitimáciu, podľa ktorých je ţalovaný
pasívne legitimovaný.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe ho povaţuje za neopodstatnené.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku objektívne vysporiadal so všetkými
vykonanými dôkazmi, na základe vykonaných dôkazov dospel k správny skutkovým
zisteniam, správne posúdil vec po právnej stránke a a vydal rozhodnutie, ktoré je vecne
aj po právne stránke správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ),
po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania a dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom podľa § 238 ods. 1 O. s. p.
( ide o rozsudok, ktorým bol zmenený rozsudok súde prvého stupňa ), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu
v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného
nie je opodstatnené.
Súd prvého stupňa aj odvolací súdu pri rozhodovaní vychádzali z rovnakého
skutkového zistenia, ktorý v podstate nebol sporný ani medzi účastníkmi. Podľa neho
9. marca 2007 spoločnosť S., s. r. o. ( dlţník ţalovaného ) vystavila vlastnú zmenku
s označením 1/169. Vystavená bola ako zmenka nevyplnená (blankozmenka) v prospech
ţalovaného. Zmenku za vystaviteľa podpísal jeho konateľ Ing. Marián Duraj. Vystaviteľ sa
zmenkou zaviazal zaplatiť ţalovanému v deň splatnosti, ktorý mal podľa zmluvy o
vyplňovacom práve doplniť ţalovaný peňaţnú čiastku, ktorú do nej ţalovaný
ku dňu splatnosti uvedie. Ţalovaný určil splatnosť dlhu pre dlţníka, ktorý mal uţ v tom čase
zmenené obchodné meno na S., s. r. o. na 9. januára 2008 a ako zmenkovú sumu doplnil
33 148 662 Sk. Zmenka bola avalovaná šiestimi avalmi, medzi nimi aj spoločnosťou O. a. s. (
ďalej len úpadca ). Súčasne s vystavením zmenky, vystaviteľ zmenky uzavrel so ţalovaným aj
zmenkovú zmluvu o práve ţalovaného vyplniť ( doplniť zmenku ). Vystaviteľ zmenky bol 7.
marca 2009 vymazaný z obchodného registra. Na majetok úpadcu bol 9. septembra 2008
vyhlásený konkurz.
Dovolací súd sa, z dôvodov ďalej uvedených, nestotoţňuje s názorom odvolacieho
súdu, ţe ručenie vo všeobecnosti, ani zmenkové ručenie, je úkonom urobeným v prospech
dlţníka ( v prejednávanej veci v prospech emitenta vlastnej zmenky ). Nesúhlasí
ani s jeho názorom, ţe predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je, ţe z majetkovej
podstaty uţ bol odňatý majetok, ktorý sa práve vyhlásením neúčinnosti úkonu vráti
do podstaty. Z § 62 ods. 6 zákona výslovne vyplýva moţnosť odporovať právnemu úkonu
proti prihlásenej pohľadávke ( plnením z majetku budúceho úpadcu pohľadávka zanikla
a veriteľ by ju uţ nemohol prihlásiť ). Vyplýva aj z § 58 ods. 1 zákona, podľa ktorého
je odporovateľným úkonom nielen úkon, na základe ktorého dlţník uţ poskytol plnenie,
ale aj úkon ktorým sa k poskytnutiu plnenia ( ešte len ) zaviazal.
Napriek uvedenému však dovolací súd povaţuje napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu za vecne správne. Odvolací súd vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu
dospel aj k správnemu záveru o nedôvodnosti odporovacej ţaloby, i keď interpretáciou
( čiastočne nesprávnou ) právneho predpisu odchylnou, od interpretácie ktorú pouţil dovolací
súd.
Podľa ţaloby sa ţalobca dovoláva odporovateľnosti sporného úkonu z dôvodov
uvedených v § 58 ( právne úkony bez primeraného protiplnenia ), § 59 ( zvýhodňujúci
úkon ) a § 60 ( ukracujúci úkon ) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
( ďalej len zákon ).
Okrem znakov tvoriacich skutkovú podstatu odporovateľnosti právneho úkonu
bez primeraného protiplnenia uvedených v § 58 ods. 1 zákona je ďalšou podmienkou
pre ich odporovanie skutočnosť, ţe úkon spôsobil úpadok dlţníka alebo bol urobený počas
úpadku dlţníka ( ods. 2 ). Predmetom odporovania môţu byť len úkony, ktoré boli urobené
počas jedného roka pred začatím konkurzného konania ( ods. 3 ). Obmedzovacie podmienky
odporovania uvedené v ods. 2 a 3 sú zmiernené v prípade, ţe odporovaný úkon bol urobený
v prospech osoby spriaznenej s dlţníkom. V takom prípade platí vyvrátiteľná domnienka,
ţe v čase urobenia úkonu bol dlţník v úpadku. Rozšírené je v uvedenom prípade aj časove
obdobie v ktorom urobené úkony moţno odporovať ( 3 roky ).
Ţalobca tvrdí, ţe osobou spriaznenou s úpadcom je ( bol ) dlţník ţalovaného,
teda spoločnosť S., s. r. o. O ţalovanom to ani netvrdí a jej spriaznenosť v konaní
ani nebola preukázaná. Podľa názoru odvolacieho súdu sporný úkon bol urobený v prospech
ţalovaného. Zabezpečenie pohľadávky ručením je nepochybne v prospech veriteľa. Poskytuje
mu popri pôvodnom práve domáhať sa plnenia od dlţníka dodatočné právo ţiadať plnenie
aj od ručiteľa, ak svoju povinnosť nesplnil dlţník. Keďţe zmenkové ručenie nie je zaloţené
na princípe subsidiarity, v prejednávanej veci nemusela byť pre vznik povinnosti ručiteľa
( úpadcu ) splnená ani podmienka, ţe dlh nesplnil dlţník. Na rozdiel od toho, je prevzatie
ručenia, z uvedeného hľadiska, vo vzťahu dlţníkovi úkonom neutrálnym. Dlţníkovi
neposkytuje ţiadne dodatočné právo ani povinnosť. Dlţník, má rovnako ako pred prevzatím
ručenia povinnosť plniť. Plniť musí alebo veriteľovi alebo ručiteľovi, ktorý za neho plnil.
Vo vzťahu k veriteľovi sa nemôţe zbaviť povinnosti plniť poukazom na rovnocennú
povinnosť ručiteľa a nemôţe proti veriteľovi pouţiť ţiadnu námietku, ktorú by mal
len ručiteľ. Z uvedeného vyplýva, ţe v prejednávanej veci, bol úkon urobený v prospech
veriteľa ( ţalovaného ), ktorý vo vzťahu k úpadcovi ne je spriaznenou osobou
a nie v prospech dlţníka. Na ţalovaného sa preto uvedené zmiernenie obmedzovacích
podmienok nevťahuje.
Návrh na vyhlásenie konkurzu proti úpadcovi bol podaný 3. júla 2008. Od urobenia
úkonu ( 9. februára 2007 ) uplynula lehota dlhšia ako jeden rok. Keďţe koniec lehoty
do ktorej musí spadať urobenie odporovateľného úkonu nie je viazaný na podanie návrhu
na vyhlásenie konkurzu ale na začatie konkurzného konania ( § 14 zákona ), prekročenie
lehoty je teda ešte výraznejšie. Bola tým naplnená jedna z obmedzujúcich podmienok,
ktorá vylučuje úspešné odporovanie predmetnému úkonu podľa § 58 zákona. Je teda
uţ bez významu skutočnosť ţe prevzatie ručenia nemohlo byť dôvodom úpadku ručiteľa
( úpadcu ) a nebolo preukázané ani, ţe v čase prevzatia ručenia bol v úpadku ( z uţ uvedených
dôvodov neplatila prezumpcia úpadku ).
Neboli splnené znaky skutkovej podstaty odporovateľnosti zvýhodňujúceho právneho
úkonu podľa § 59 zákona. Odporovaný úkono sa netýkal záväzkov úpadcu. Úpadca
nim neplnil, neupravil ani nezabezpečil svoj záväzok ( zabezpečil záväzok iného ), nevzdal
sa svojho práva ani neodpustil dlh svojho dlţníka. Predovšetkým však platí rovnaký záver,
ako v prípade § 58, ţe od urobenia úkonu do začatia konkurzného konania uplynula doba
jedného roka ( ods. 4 ). Rovnako aj to, čo bolo uvedené k § 58 zákona pre obmedzujúcu
podmienku uvedenú v ods. 3 ( úkon spôsobil úpadok alebo urobený v čase úpadku ).
Podmienkou odporovania ukracujúcemu úkonu podľa § 60 zákona je, ţe úkon dlţníka
bol urobený s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov, ktorý musel byť druhej strane známy.
Ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlţníkom, úmysel dlţníka
a vedomosť druhej strany úkonu sa predpokladá ( ods. 2 ). Keďţe úkon nebol urobený
v prospech osoby s dlţníkom spriaznenej, úmysel dlţníka a zároveň vedomosť, toho
v prospech koho bol úkon urobený, o tomto úmysle, nestačilo prezumovať ale musel byť
preukázaný. Ani úmysel úpadcu ani vedomosť ţalovaného v konaní preukázaný nebol
a ţalobca ho dovolávajúc sa prezumpcie ho ani netvrdil.
Dovolací súd nezistil ţiadnu skutočnosť, ktorá by podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p.
zakladala dôvodnosť dovolania podľa niektorého s dôvodov uvedených v § 237 O. s. p.
Súdy oboch stupňov rozhodovali vo veci, ktorá parí do ich právomoci, účastníci konania majú
spôsobilosť byt účastníkom, v totoţnej veci sa právoplatne nerozhodlo ani o nej neprebieha
iné konanie a vo veci nerozhodoval vylúčený sudca. Účastníci konania mali moţnosť uplatniť
svoje práva, ktoré im priznáva procesný poriadok. Za odňatie moţnosti konať pred súdom
nemoţno povaţovať nesprávne právne hodnotenie veci ani vecne nesprávne rozhodnutie.
Vychádzajúc z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, ţe podmienky,
ktoré by zakladali dôvod pre určenie neúčinnosti sporného úkonu úpadcu nie sú dané a ţaloba
nie je dôvodná. Ustanovenie § 243b ods. 2 O. s. p. umoţňuje dovolaciemu súdu zmeniť
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorého nesprávnosť spočíva
len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutočného stavu. Podľa názoru
dovolacieho súdu, môţe dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré vychádza
zo správneho skutkového zistenia a je vecne správne, ktorého odôvodnenie ( právne
hodnotenie ) však čiastočne spočíva na neprávnej aplikácii zodpovedajúceho právneho
ustanovenia, potvrdiť. Nepripustiť, aby v obdobnej situácii ako je upravená v druhej vete
§ 243b ods. 2 O. s. p., v ktorej môţe dovolací súd zmeniť nesprávne rozhodnutie, mohol
vecné správne rozhodnutie, ktoré však k svojmu rozhodnutiu dochádza z iných právnych
dôvodov z akých vychádza záver dovolacieho súdu o jeho vecnej správnosti, mohol dovolanie
zamietnuť, by bolo prehnaným formálnym postupom. Znamenal by, ţe reparácia rozhodnutia,
ktorého nesprávnosť okrem nesprávneho právneho posúdenia spočíva aj v nesprávnom
rozhodnutí v uţšom význame ( nesprávnosť výroku rozhodnutia ) je podľa § 243b
ods. 2 O. s. p. moţná zmenou rozhodnutia dovolacím súdom ale náprava rozhodnutia,
ktoré z uvedených dvoch chýb trpí len nesprávnym právnym posúdením, je moţná
len zrušením rozsudku a jeho vrátením odvolaciemu súdu. Z uvedeného dôvodu dovolací súd,
povaţujúc napadnuté rozhodnutie za vecne právne i keď z iných dôvodov, dovolanie ţalobcu
podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.
Ţalovaný mal v dovolacom konaní úspech má preto podľa § 243b ods. 5 v spojení
s § 324 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania.
Vo vyjadrení k dovolaniu náhradu trov konania síce uplatnil, nevyčíslil však ich výšku.
Nevyčíslil ich ani v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O. s. p. ( tri pracovné dni od vyhlásenia
rozsudku ). Keďţe okrem trov právneho zastúpenia mu v dovolacom konaní iné trovy
nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov podľa § 152 ods. 2 O. s. p. nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková