Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9cf/381115.a30591.pdf
PDF · 152.23 KB
No categories available
5Cdo/180/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 180/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S. D., zastúpeného
JUDr. J. F.F., proti odporcovi D., IČO: X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu
S., o zaplatenie 19 916, 35 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Galanta pod sp.zn. 17 C 447/2007, o dovolaní vedľajšieho účastníka proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 15. februára 2011, sp.zn.
9 Co 200/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie vedľajšieho účastníka o d m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom z 10. marca 2010, č.k. 17 C 447/2007-191 uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2 987,45 €, náhradu trov konania na účet
advokáta JUDr. J. F. vo výške 3 386,20 € a na účet Okresného súdu Galanta súdny poplatok
vo výške 179,25 €, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku návrh
navrhovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 190 ods. 1, § 193 ods. 1
písm. b/, § 196, § 203 Zákonníka práce, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 a § 7 ods. 1, 3 vyhlášky č.
32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (v znení účinnom do
31. júla 2004) a § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení iných právnych predpisov.
Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ bol v čase vzniku
choroby z povolania v pracovnom pomere s právnym predchodcom odporcu a vykonával
prácu vo funkcii údržbára v prevádzke na výrobu viskózneho hodvábu, kde bol vystavený
toxickému pôsobeniu sírouhlíka (CS2). V dôsledku takéhoto plnenia si pracovných povinností
v prevádzke právneho predchodcu odporcu navrhovateľ trpí chorobou z povolania, ktorá bola
u neho zistená 28. júna 1996 ako chronická otrava sírouhlíkom. Z pripojeného spisu
Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 30 C 235/1998 súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III z 11. októbra 2000, č.k. 30 C 235/1998–97 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Bratislave z 20. februára 2002, sp.zn. 12 Co 334/2001 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 90/2004 v súvislosti zo zhoršením jeho zdravotného stavu
bola navrhovateľovi priznaná titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia
spoločenského uplatnenia suma 13 443,54 €, kedy vec prejednávajúce súdy zhodne
z výsledkov dokazovania dospeli k záveru, že v prípade navrhovateľa ide o výnimočný prípad
tak, ako to má na mysli ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 v znení ku dňu 28. júna 1996 – ku dňu
zistenia choroby z povolania, kedy výnimočnosť prípadu navrhovateľa videli v tom, že v čase
zistenia choroby sa jednalo o človeka v produktívnom veku, následne chorobou z povolania
postihnutého a zbaveného možnosti užívať výhody, ktoré by sa mu inak ako zdravému
poskytli a mohol ich užívať. Súdy pritom mali na mysli výhody, ktoré štát a spoločnosť
poskytuje občanom stále v širšom rozsahu a to možnosti uplatnenia sa nielen v pracovnej
oblasti, ale aj pri využívaní voľného času a uplatnenia osobných a rodinných záujmov.
S prihliadnutím na tieto okolnosti súdy dospeli k záveru, že sú splnené podmienky
na zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa na 30, resp. 35
násobok (Okresný súd Bratislava III) základného počtu bodov vo výške 900 bodov.
Z vykonaného dokazovania mal súd tiež za preukázané, že ku zhoršeniu zdravotného stavu
navrhovateľa došlo v priamej príčinnej súvislosti s diagnostikovanou chorobou z povolania –
chronickou otravou sírouhlíkom a že takéto zhoršenie sa zdravotného stavu navrhovateľa
nebolo objektívne predpokladané pri jeho poslednom posudzovaní následkov choroby
z povolania na sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Zhoršenie zdravotného stavu
navrhovateľa v jeho psychickej zložke súd posúdil ako nový doposiaľ nepredpokladaný
následok choroby z povolania, kedy na navrhovateľa bolo potrebné hľadieť ako
na výnimočný prípad hodný mimoriadneho zreteľa v dôsledku čoho bolo potrebné
navrhovateľovi priznať aj mimoriadne odškodnenie v zmysle ust. § 7 ods.3 vyhl. č. 32/1965.
Pri odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa súd aj v tomto konaní
vychádzal z postupu upraveného vyhláškou č. 32/1965 Zb., ktorá v znení noviel a k nim
prislúchajúcich prechodných ustanovení upravujúcich používanie skorších právnych noriem,
ktorých platnosť a účinnosť inak novelami zanikla, a to tak, že bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia z poškodenia na zdraví, spôsobené pred dňom jej účinnosti a pokiaľ
ide o chorobu z povolania z takejto choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa
posudzujú podľa doterajších predpisov (vyhl. č. 47/1995 v čl. II, vyhl. č. 19/1999 Zb. v článku
V., čl. I. bod 3 aj zák.č. 437/2004 v ust. § 11). Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenia
noviel vyhlášky č. 32/1965 Zb. bolo potrebné, zohľadniac čas zistenia choroby z povolania
navrhovateľa 28. júna 1996 a jej hlásenie (chronická otrava sírouhlíkom) pri rozhodovaní
o náhrade poškodenia na zdraví navrhovateľa, aplikovať vyhl. 32/1965 Zb. účinnú
v uvedenom čase z hľadiska § 5 ods. 3 a § 4 ods. l citovanej vyhlášky. Súd poukázal
na skutočnosť, že samotná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu
základného počtu bodového ohodnotenia zahŕňa odškodnenie za nepriaznivé dôsledky
pre životné úkony poškodeného pre uspokojenie jeho osobných a spoločenských potrieb alebo
pre plnenie jeho spoločenských úloh, teda zohľadňuje okolnosť, že poškodený je v dôsledku
choroby z povolania obmedzený vo svojich možnostiach napr. voľby povolania, spôsobu
osobného uplatnenia sa, športového a kultúrneho vyžitia sa a pod. Pri odškodnení sa vychádza
zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku,
pričom ust. § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky umožňuje jeho zvýšenie v celkom výnimočných
prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa a to i nad stanovené najvyššie výmery
odškodnenia. V danom prípade podľa názoru súdu u navrhovateľa takýto stav nastal, keď
z lekárskych nálezov predložených už v pôvodnom konaní prebiehajúcom pred Okresným
súdom Bratislava III pod sp.zn. 30 C 235/1998 a následne aj pred Krajským súdom
v Bratislave pod sp.zn. 12 Co 334/2001 nepochybne vyplýva, že u navrhovateľa sa jeho
predpoklady a schopnosti, aké mal pred vznikom choroby z povolania, nielen že zúžili, ale
niektoré sa aj stratili. Súd sa v zásade stotožnil s tvrdeniami navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu, že ak u osoby postihnutej chorobou z povolania dôjde ku zhoršeniu zdravotného
stavu v rozsahu, ktorý nebolo možné objektíve predpokladať pri poslednom posudzovaní jeho
sťaženia spoločenského uplatnenia a takéto zhoršenie zdravotného stavu poškodeného je
hodné mimoriadneho zreteľa, je možné opätovne poškodenému priznať rozhodnutím súdu
mimoriadne odškodnenie (idúc tým aj nad rámec všeobecnej zásady jednorázovosti
odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia) a to v rozsahu takto pôvodne
nepredpokladaných nepriaznivých dôsledkov poškodenia zdravia poškodeného na jeho život,
životné úkony a uspokojovanie nielen jeho životných a spoločenských potrieb, ale aj jeho
rodiny a jeho blízkeho okolia. V prípade navrhovateľa za takéto pôvodne nepredpokladané
následky choroby z povolania súd považoval navrhovateľom prezentované a v konaní súdu
preukázané podstatné zhoršenie psychického stavu navrhovateľa prejavujúce sa v neustálych
psychických zmenách jeho osobnosti, vyúsťujúce až do výbuchov neovládateľnej
a bezdôvodnej agresivity a z toho plynúce vážne konflikty v jeho rodine, v manželstve,
vedúce k úplnej strate kontaktov s najbližšími príbuznými – manželkou, deťmi, nemožnosťou
zúčastňovať sa kultúrneho a spoločenského a športového vyžitia, apatií spôsobenej bolesťami
a odkázanosťou na výlučne domáce prostredie, nemožnosťou vzdelávať sa a odkázanosťou
len na sledovanie televízie, nemožnosti čítania kníh a získavania ďalšieho všeobecného
vzdelania, teda ku strate samostatnej existencie nielen v spoločenskom prostredí, ale aj
v domácom prostredí, vedúce k zvýšenej potrebe starostlivosti tretej osoby o navrhovateľa
a s tým súvisiacich aj finančných nárokov na zabezpečenie takejto starostlivosti. Súd
považoval priznanú satisfakciu vo výške 30 násobku zvýšenia bodového ohodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia spolu vo výške 2 987,45 € (0.9958 € x l00b x 30n)
za spravodlivú v pomere k následkom, ktoré choroba zmenou osobnosti navrhovateľa
vyvolala. Súd pritom, obdobne ako pôvodne aj Krajský súd v Bratislave pri svojom
rozhodnutí, vzal do úvahy aj skutočnosť, že spoločnosť a štát v súčasnej dobe poskytuje
občanom stále širšie možnosti uplatnenia v živote, nielen pri pracovnej činnosti, ale aj
pri využívaní voľného času a uplatnenia rodinných a osobných záujmov. Výnimočnosť
prípadu navrhovateľa odôvodňujúceho zvýšenie náhrady spočíva v tom, že v čase zistenia
doposiaľ nepredpokladaných následkov choroby sa jednalo o človeka vo veku, v ktorom
rodinný život v kruhu najbližších, záujem o potomkov a stýkanie sa s nimi a pocit radosti
zo starostlivosti o nich a pocit spolupatričnosti s rodinou majú pre človeka veľmi pozitívny
význam a hlboko ovplyvňujú jeho prežívanie obdobia blízkeho dôchodkovému veku.
Pri určení miery odškodnenia súd zohľadnil u navrhovateľa mimoriadne zhoršenie jeho
rodinného života v dôsledku progresie choroby z povolania, ako aj mimoriadne zníženie
kvality prežívania aj tých najjednoduchších životných situácií, ako sú prežívanie bežného dňa,
noci, spánku a pod., postupnú stratu vnímania pozitívnych stránok života ako je pocit šťastia,
spokojnosti, rodinnej a osobnej pohody, veselosti, stratu empatie s ostatnými členmi rodiny,
úplné vyčlenenie navrhovateľa z rodinného života pre jeho neovládateľnú agresivitu hrubo
obťažujúcu jeho okolie, prežívanie pocitu hlbokej nespravodlivosti, úzkosti a celkovej nechuti
k ďalšiemu životu, úplnú stratu pocitu lásky a spolupatričnosti s rodinou, ako aj mimoriadnu
emočnú labilitu v styku s tretími osobami. Okrem toho súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že
u navrhovateľa boli nevratne poškodené životne dôležité orgány ako je CNS, ako aj
skutočnosť, že choroba z povolania u navrhovateľa a jej aj vyššie uvedené následky sú
nevyliečiteľné s predpokladanou tendenciou sústavného zhoršovania sa. Súd nepriznal
odškodnenie na úrovni 100 násobku, ako si to uplatnil navrhovateľ, nakoľko u navrhovateľa
nejde o najťažšie následky z choroby z povolania intoxikácie sírouhlíkom, ktoré by
odôvodňovali vyššie odškodnenie. Pretože navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti zaplatiť
súdny poplatok z návrhu na začatie konania (§ 4 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení zmien a doplnkov) súd podľa ust. § 2 ods. 2 vety prvej tohto zákona
zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku odporcu, pretože návrhu bolo vyhovené
a rozhodnutie záviselo aj od výsledkov znaleckého dokazovania. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie odporcu a vedľajšieho účastníka rozsudkom
z 15. februára 2011, sp.zn. 9 Co 200/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa
v sume 140,91 €, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého
stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje
rozhodnutie náležite odôvodnil. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade navrhovateľa ide
o prípad hodný osobitného zreteľa, keď zhoršovanie jeho zdravotného stavu má progredujúcu
tendenciu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie vedľajší účastník na strane
odporcu, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa,
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odložiť
vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnil
ustanovením § 237 písm. b/, d/, f/ O.s.p a § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Namietal, že S.,
pobočka B., nemá spôsobilosť mať práva a povinnosť, a teda nemá ani spôsobilosť byť
účastníkom konania, nakoľko je len organizačnou zložkou právnickej osoby - S., IČO: X..
Mal za to, že tak v prípade konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 30
C 235/1998, ako aj v prípade konania vedeného na Okresnom súde Galanta
pod sp.zn. 17 C 447/2007, boli na strane navrhovateľa, odporcu, ako aj vedľajšieho účastníka
účastníkmi konania totožné subjekty a totožný bol aj predmet oboch týchto konaní –
mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľom súdom
podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z titulu choroby z povolania zistenej u navrhovateľa.
Konaniu vo veci vedenej na Okresnom sude Galanta pod sp.zn. 17 C 447/2007 a následne
na Krajskom súde v Trnave pod sp.zn. 9 Co 200/2010 teda podľa názoru dovolateľa bránila
existencia prekážky res iudicata. Namietal, že preskúmaním rozsudku súdu prvého stupňa
bez nariadenia pojednávania mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom, čím zároveň
porušil ústavou garantované právo na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru vedľajšieho
účastníka prvostupňový súd nemohol rozhodnúť o ďalšom mimoriadnom odškodnení
navrhovateľa, keď v konaní neboli preukázané základné predpoklady, o ktoré prvostupňový
súd svoje rozhodnutie oprel, a to zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa v čase
po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III, vykazujúceho znaky novej škody na zdraví
a z tohto zdravotného stavu vyplývajúce výrazné zhoršenie spoločenského uplatnenia
navrhovateľa, ktoré by malo vykazovať určitú osobitosť (tzv. mimoriadnosť prípadu).
Rovnako závažného pochybenia sa podľa názoru dovolateľa dopustil aj odvolací súd, keď
rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Namietal, že zistenia, resp.
závery prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, nemajú žiadnu oporu vo vykonanom
dokazovaní, práve naopak, sú s nimi v rozpore. Dovolateľ mal výhrady tiež proti tomu, že súd
pri odškodňovaní navrhovateľa prihliadal na skutočnosti, na ktoré sa prihliadalo už
v predchádzajúcom konaní a nestotožnil sa ani so spôsobom, akým prvostupňový súd dospel
k výslednej, navrhovateľovi priznanej sume odškodnenia. Poukázal tiež na skutočnosť, že
prvostupňový súd začal konať a vo veci rozhodol na základe návrhu, ktorý vzhľadom
na absenciu údaja o štátnom občianstve navrhovateľa neobsahoval predpísané náležitosti
podľa § 79 ods. 1 O.s.p. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav
veci.
Navrhovateľ navrhol dovolanie vedľajšieho účastníka podľa ustanovenia § 243b ods. 1
O.s.p. zamietnuť, keď mal za to, že nie sú dané dôvody dovolania a nenastali ani vady
konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Odporca sa k dovolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania – vedľajší účastník (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný
prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na vedľajším účastníkom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia
o existencii vady konania podľa § 237 písm. b/, d/ a f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že
musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť
subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom
konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak
len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t.j.
Podľa § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti
vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. V zmysle jeho ustanovenia § 18
spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.
V posudzovanej veci je vedľajším účastníkom S., ktorá je v zmysle § 120 ods. 3
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení právnickou osobou so sídlom v B.. Uvedenie
označenia pobočky B. je len konkretizáciou organizačnej zložky S., ktorej sa vec týka. Na
strane vedľajšieho účastníka teda vystupovala v konaní právnická osoba s vlastnou právnou
subjektivitou (subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti), z ktorého dôvodu je
spôsobilá byť aj účastníkom občianskeho súdneho konania (§ 19 O.s.p.). Vedľajším
účastníkom tvrdená existencia vady uvedenej § 237 písm. b/ O.s.p. je preto nenáležitá.
Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal existenciu vady podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo
stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania
a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je
daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa
týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných
účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná
prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil
skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne
rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak.
V danej veci nejde o vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. (res iudicata), nakoľko konanie
vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 30 C 235/1998 a konanie vedené
na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 17 C 447/2007 sa navzájom odlišujú svojím
predmetom. Kým predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn.
30 C 235/1998 bol nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia v súvislosti so škodou na zdraví spôsobenou navrhovateľovi chorobou z povolania
– chronickou otravou sírouhlíkom (ku dňu podania návrhu, t.j. k 10. júlu 1998), v konaní
vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 17 C 447/2007 súd rozhodoval
o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku
zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa, ktoré nebolo možné predpokladať pri pôvodnom
posudzovaní následkov choroby z povolania na sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a vedľajšiemu účastníkovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym
poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces
dovolateľ vyvodzuje z toho, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania
nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2
O.s.p., nebola vedľajšiemu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu
odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, nie je možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými
ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa
vedľajšiemu účastníkovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke dovolateľa, že prvostupňový súd začal konať a vo veci rozhodol
na základe návrhu, ktorý vzhľadom na absenciu údaja o štátnom občianstve navrhovateľa
neobsahoval predpísané náležitosti podľa § 79 ods. 1 O.s.p., dovolací súd uvádza, že nešlo
o taký nedostatok návrhu na začatie konania, pre ktorý by nebolo možné v konaní
pokračovať.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, prípadne že by konanie bolo
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len
odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie
prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), a dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie vedľajšieho
účastníka na strane odporcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.,
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý úspech nemal
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že
nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. novembra 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová