Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/180/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S. D., zastúpeného

JUDr. J. F.F., proti odporcovi D., IČO: X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu

S., o zaplatenie 19 916, 35 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Galanta pod sp.zn. , o dovolaní vedľajšieho účastníka proti rozsudku Krajského

súdu v Trnave z 15. februára 2011, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie vedľajšieho účastníka o d m i e t a .

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom z 10. marca 2010, č.k. -191 uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2 987,45 €, náhradu trov konania na účet

advokáta JUDr. J. F. vo výške 3 386,20 € a na účet Okresného súdu Galanta súdny poplatok

vo výške 179,25 €, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku návrh

navrhovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 190 ods. 1, § 193 ods. 1

písm. b/, , , , a , vyhlášky č.

o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (v znení účinnom do

31. júla 2004) a o náhrade za bolesť a náhrade

za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení iných právnych predpisov.

Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ bol v čase vzniku

choroby z povolania v pracovnom pomere s právnym predchodcom odporcu a vykonával

prácu vo funkcii údržbára v prevádzke na výrobu viskózneho hodvábu, kde bol vystavený

toxickému pôsobeniu sírouhlíka (CS2). V dôsledku takéhoto plnenia si pracovných povinností

v prevádzke právneho predchodcu odporcu navrhovateľ trpí chorobou z povolania, ktorá bola

u neho zistená 28. júna 1996 ako chronická otrava sírouhlíkom. Z pripojeného spisu

Okresného súdu Bratislava III sp.zn. súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III z 11. októbra 2000, č.k. 30 C 235/1998–97 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Bratislave z 20. februára 2002, sp.zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. v súvislosti zo zhoršením jeho zdravotného stavu

bola navrhovateľovi priznaná titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia

spoločenského uplatnenia suma 13 443,54 €, kedy vec prejednávajúce súdy zhodne

z výsledkov dokazovania dospeli k záveru, že v prípade navrhovateľa ide o výnimočný prípad

tak, ako to má na mysli ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 v znení ku dňu 28. júna 1996 – ku dňu

zistenia choroby z povolania, kedy výnimočnosť prípadu navrhovateľa videli v tom, že v čase

zistenia choroby sa jednalo o človeka v produktívnom veku, následne chorobou z povolania

postihnutého a zbaveného možnosti užívať výhody, ktoré by sa mu inak ako zdravému

poskytli a mohol ich užívať. Súdy pritom mali na mysli výhody, ktoré štát a spoločnosť

poskytuje občanom stále v širšom rozsahu a to možnosti uplatnenia sa nielen v pracovnej

oblasti, ale aj pri využívaní voľného času a uplatnenia osobných a rodinných záujmov.

S prihliadnutím na tieto okolnosti súdy dospeli k záveru, že sú splnené podmienky

na zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa na 30, resp. 35

násobok (Okresný súd Bratislava III) základného počtu bodov vo výške 900 bodov.

Z vykonaného dokazovania mal súd tiež za preukázané, že ku zhoršeniu zdravotného stavu

navrhovateľa došlo v priamej príčinnej súvislosti s diagnostikovanou chorobou z povolania –

chronickou otravou sírouhlíkom a že takéto zhoršenie sa zdravotného stavu navrhovateľa

nebolo objektívne predpokladané pri jeho poslednom posudzovaní následkov choroby

z povolania na sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Zhoršenie zdravotného stavu

navrhovateľa v jeho psychickej zložke súd posúdil ako nový doposiaľ nepredpokladaný

následok choroby z povolania, kedy na navrhovateľa bolo potrebné hľadieť ako

na výnimočný prípad hodný mimoriadneho zreteľa v dôsledku čoho bolo potrebné

navrhovateľovi priznať aj mimoriadne odškodnenie v zmysle ust. § 7 ods.3 vyhl. č. 32/1965.

Pri odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa súd aj v tomto konaní

vychádzal z postupu upraveného vyhláškou č. , ktorá v znení noviel a k nim

prislúchajúcich prechodných ustanovení upravujúcich používanie skorších právnych noriem,

ktorých platnosť a účinnosť inak novelami zanikla, a to tak, že bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia z poškodenia na zdraví, spôsobené pred dňom jej účinnosti a pokiaľ

ide o chorobu z povolania z takejto choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa

posudzujú podľa doterajších predpisov (vyhl. č. 47/1995 v čl. II, vyhl. č. v článku

V., čl. I. bod 3 aj v ust. ). Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenia

noviel vyhlášky č. bolo potrebné, zohľadniac čas zistenia choroby z povolania

navrhovateľa 28. júna 1996 a jej hlásenie (chronická otrava sírouhlíkom) pri rozhodovaní

o náhrade poškodenia na zdraví navrhovateľa, aplikovať vyhl. účinnú

v uvedenom čase z hľadiska § 5 ods. 3 a § 4 ods. l citovanej vyhlášky. Súd poukázal

na skutočnosť, že samotná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu

základného počtu bodového ohodnotenia zahŕňa odškodnenie za nepriaznivé dôsledky

pre životné úkony poškodeného pre uspokojenie jeho osobných a spoločenských potrieb alebo

pre plnenie jeho spoločenských úloh, teda zohľadňuje okolnosť, že poškodený je v dôsledku

choroby z povolania obmedzený vo svojich možnostiach napr. voľby povolania, spôsobu

osobného uplatnenia sa, športového a kultúrneho vyžitia sa a pod. Pri odškodnení sa vychádza

zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku,

pričom ust. § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky umožňuje jeho zvýšenie v celkom výnimočných

prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa a to i nad stanovené najvyššie výmery

odškodnenia. V danom prípade podľa názoru súdu u navrhovateľa takýto stav nastal, keď

z lekárskych nálezov predložených už v pôvodnom konaní prebiehajúcom pred Okresným

súdom Bratislava III pod sp.zn. a následne aj pred Krajským súdom

v Bratislave pod sp.zn. nepochybne vyplýva, že u navrhovateľa sa jeho

predpoklady a schopnosti, aké mal pred vznikom choroby z povolania, nielen že zúžili, ale

niektoré sa aj stratili. Súd sa v zásade stotožnil s tvrdeniami navrhovateľa a jeho právneho

zástupcu, že ak u osoby postihnutej chorobou z povolania dôjde ku zhoršeniu zdravotného

stavu v rozsahu, ktorý nebolo možné objektíve predpokladať pri poslednom posudzovaní jeho

sťaženia spoločenského uplatnenia a takéto zhoršenie zdravotného stavu poškodeného je

hodné mimoriadneho zreteľa, je možné opätovne poškodenému priznať rozhodnutím súdu

mimoriadne odškodnenie (idúc tým aj nad rámec všeobecnej zásady jednorázovosti

odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia) a to v rozsahu takto pôvodne

nepredpokladaných nepriaznivých dôsledkov poškodenia zdravia poškodeného na jeho život,

životné úkony a uspokojovanie nielen jeho životných a spoločenských potrieb, ale aj jeho

rodiny a jeho blízkeho okolia. V prípade navrhovateľa za takéto pôvodne nepredpokladané

následky choroby z povolania súd považoval navrhovateľom prezentované a v konaní súdu

preukázané podstatné zhoršenie psychického stavu navrhovateľa prejavujúce sa v neustálych

psychických zmenách jeho osobnosti, vyúsťujúce až do výbuchov neovládateľnej

a bezdôvodnej agresivity a z toho plynúce vážne konflikty v jeho rodine, v manželstve,

vedúce k úplnej strate kontaktov s najbližšími príbuznými – manželkou, deťmi, nemožnosťou

zúčastňovať sa kultúrneho a spoločenského a športového vyžitia, apatií spôsobenej bolesťami

a odkázanosťou na výlučne domáce prostredie, nemožnosťou vzdelávať sa a odkázanosťou

len na sledovanie televízie, nemožnosti čítania kníh a získavania ďalšieho všeobecného

vzdelania, teda ku strate samostatnej existencie nielen v spoločenskom prostredí, ale aj

v domácom prostredí, vedúce k zvýšenej potrebe starostlivosti tretej osoby o navrhovateľa

a s tým súvisiacich aj finančných nárokov na zabezpečenie takejto starostlivosti. Súd

považoval priznanú satisfakciu vo výške 30 násobku zvýšenia bodového ohodnotenia

sťaženia spoločenského uplatnenia spolu vo výške 2 987,45 € (0.9958 € x l00b x 30n)

za spravodlivú v pomere k následkom, ktoré choroba zmenou osobnosti navrhovateľa

vyvolala. Súd pritom, obdobne ako pôvodne aj Krajský súd v Bratislave pri svojom

rozhodnutí, vzal do úvahy aj skutočnosť, že spoločnosť a štát v súčasnej dobe poskytuje

občanom stále širšie možnosti uplatnenia v živote, nielen pri pracovnej činnosti, ale aj

pri využívaní voľného času a uplatnenia rodinných a osobných záujmov. Výnimočnosť

prípadu navrhovateľa odôvodňujúceho zvýšenie náhrady spočíva v tom, že v čase zistenia

doposiaľ nepredpokladaných následkov choroby sa jednalo o človeka vo veku, v ktorom

rodinný život v kruhu najbližších, záujem o potomkov a stýkanie sa s nimi a pocit radosti

zo starostlivosti o nich a pocit spolupatričnosti s rodinou majú pre človeka veľmi pozitívny

význam a hlboko ovplyvňujú jeho prežívanie obdobia blízkeho dôchodkovému veku.

Pri určení miery odškodnenia súd zohľadnil u navrhovateľa mimoriadne zhoršenie jeho

rodinného života v dôsledku progresie choroby z povolania, ako aj mimoriadne zníženie

kvality prežívania aj tých najjednoduchších životných situácií, ako sú prežívanie bežného dňa,

noci, spánku a pod., postupnú stratu vnímania pozitívnych stránok života ako je pocit šťastia,

spokojnosti, rodinnej a osobnej pohody, veselosti, stratu empatie s ostatnými členmi rodiny,

úplné vyčlenenie navrhovateľa z rodinného života pre jeho neovládateľnú agresivitu hrubo

obťažujúcu jeho okolie, prežívanie pocitu hlbokej nespravodlivosti, úzkosti a celkovej nechuti

k ďalšiemu životu, úplnú stratu pocitu lásky a spolupatričnosti s rodinou, ako aj mimoriadnu

emočnú labilitu v styku s tretími osobami. Okrem toho súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že

u navrhovateľa boli nevratne poškodené životne dôležité orgány ako je CNS, ako aj

skutočnosť, že choroba z povolania u navrhovateľa a jej aj vyššie uvedené následky sú

nevyliečiteľné s predpokladanou tendenciou sústavného zhoršovania sa. Súd nepriznal

odškodnenie na úrovni 100 násobku, ako si to uplatnil navrhovateľ, nakoľko u navrhovateľa

nejde o najťažšie následky z choroby z povolania intoxikácie sírouhlíkom, ktoré by

odôvodňovali vyššie odškodnenie. Pretože navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti zaplatiť

súdny poplatok z návrhu na začatie konania ( o súdnych

poplatkoch v znení zmien a doplnkov) súd podľa ust. § 2 ods. 2 vety prvej tohto zákona

zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku odporcu, pretože návrhu bolo vyhovené

a rozhodnutie záviselo aj od výsledkov znaleckého dokazovania. O trovách konania rozhodol

podľa

Krajský súd v Trnave na odvolanie odporcu a vedľajšieho účastníka rozsudkom

z 15. februára 2011, sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny v zmysle , potvrdil. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa

v sume 140,91 €, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V celom rozsahu sa

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého

stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje

rozhodnutie náležite odôvodnil. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade navrhovateľa ide

o prípad hodný osobitného zreteľa, keď zhoršovanie jeho zdravotného stavu má progredujúcu

tendenciu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie vedľajší účastník na strane

odporcu, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa,

zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odložiť

vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnil

ustanovením , , , Namietal, že S.,

pobočka B., nemá spôsobilosť mať práva a povinnosť, a teda nemá ani spôsobilosť byť

účastníkom konania, nakoľko je len organizačnou zložkou právnickej osoby - S., IČO: X..

Mal za to, že tak v prípade konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 30

C 235/1998, ako aj v prípade konania vedeného na Okresnom súde Galanta

pod sp.zn. , boli na strane navrhovateľa, odporcu, ako aj vedľajšieho účastníka

účastníkmi konania totožné subjekty a totožný bol aj predmet oboch týchto konaní –

mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľom súdom

podľa vyhlášky č. z titulu choroby z povolania zistenej u navrhovateľa.

Konaniu vo veci vedenej na Okresnom sude Galanta pod sp.zn. a následne

na Krajskom súde v Trnave pod sp.zn. teda podľa názoru dovolateľa bránila

existencia prekážky res iudicata. Namietal, že preskúmaním rozsudku súdu prvého stupňa

bez nariadenia pojednávania mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom, čím zároveň

porušil garantované právo na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru vedľajšieho

účastníka prvostupňový súd nemohol rozhodnúť o ďalšom mimoriadnom odškodnení

navrhovateľa, keď v konaní neboli preukázané základné predpoklady, o ktoré prvostupňový

súd svoje rozhodnutie oprel, a to zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa v čase

po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III, vykazujúceho znaky novej škody na zdraví

a z tohto zdravotného stavu vyplývajúce výrazné zhoršenie spoločenského uplatnenia

navrhovateľa, ktoré by malo vykazovať určitú osobitosť (tzv. mimoriadnosť prípadu).

Rovnako závažného pochybenia sa podľa názoru dovolateľa dopustil aj odvolací súd, keď

rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Namietal, že zistenia, resp.

závery prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, nemajú žiadnu oporu vo vykonanom

dokazovaní, práve naopak, sú s nimi v rozpore. Dovolateľ mal výhrady tiež proti tomu, že súd

pri odškodňovaní navrhovateľa prihliadal na skutočnosti, na ktoré sa prihliadalo už

v predchádzajúcom konaní a nestotožnil sa ani so spôsobom, akým prvostupňový súd dospel

k výslednej, navrhovateľovi priznanej sume odškodnenia. Poukázal tiež na skutočnosť, že

prvostupňový súd začal konať a vo veci rozhodol na základe návrhu, ktorý vzhľadom

na absenciu údaja o štátnom občianstve navrhovateľa neobsahoval predpísané náležitosti

podľa V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav

veci.

Navrhovateľ navrhol dovolanie vedľajšieho účastníka podľa ustanovenia § 243b ods. 1

zamietnuť, keď mal za to, že nie sú dané dôvody dovolania a nenastali ani vady

konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Odporca sa k dovolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania – vedľajší účastník ( ), skúmal

najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný

prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na vedľajším účastníkom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia

o existencii vady konania podľa , a

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že

musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť

subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom

konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak

len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t.j.

.

Podľa spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti

vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. V zmysle jeho ustanovenia § 18

spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.

V posudzovanej veci je vedľajším účastníkom S., ktorá je v zmysle § 120 ods. 3

o sociálnom poistení právnickou osobou so sídlom v B.. Uvedenie

označenia pobočky B. je len konkretizáciou organizačnej zložky S., ktorej sa vec týka. Na

strane vedľajšieho účastníka teda vystupovala v konaní právnická osoba s vlastnou právnou

subjektivitou (subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti), z ktorého dôvodu je

spôsobilá byť aj účastníkom občianskeho súdneho konania ( ). Vedľajším

účastníkom tvrdená existencia vady uvedenej je preto nenáležitá.

Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal existenciu vady podľa

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo

stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania

a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je

daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých

skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa

týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných

účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná

prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil

skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne

rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak.

V danej veci nejde o vadu podľa (res iudicata), nakoľko konanie

vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. a konanie vedené

na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. sa navzájom odlišujú svojím

predmetom. Kým predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn.

bol nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia v súvislosti so škodou na zdraví spôsobenou navrhovateľovi chorobou z povolania

– chronickou otravou sírouhlíkom (ku dňu podania návrhu, t.j. k 10. júlu 1998), v konaní

vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. súd rozhodoval

o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku

zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa, ktoré nebolo možné predpokladať pri pôvodnom

posudzovaní následkov choroby z povolania na sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a vedľajšiemu účastníkovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym

poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

dovolateľ vyvodzuje z toho, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia , , vyplýva, že bez pojednávania

nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak

- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať

(zopakovať) dôkazy,

- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu

prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj

správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu

ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu

osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach

a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie

vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd

v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,

ak to považuje za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že

odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2

, nebola vedľajšiemu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv,

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu

odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia, nie je možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými

ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa

vedľajšiemu účastníkovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov v zmysle

K námietke dovolateľa, že prvostupňový súd začal konať a vo veci rozhodol

na základe návrhu, ktorý vzhľadom na absenciu údaja o štátnom občianstve navrhovateľa

neobsahoval predpísané náležitosti podľa , dovolací súd uvádza, že nešlo

o taký nedostatok návrhu na začatie konania, pre ktorý by nebolo možné v konaní

pokračovať.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,

ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu

druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania

v dovolacom konaní podľa ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, prípadne že by konanie bolo

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len

odôvodnením dovolania v zmysle , v prípade, ak je dovolanie

prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), a dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania.

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie vedľajšieho

účastníka na strane odporcu v súlade s v spojení s ,

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý úspech nemal

( v spojení s a ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že

nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. novembra 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová