Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/4/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti

K., s. r. o., so sídlom M., zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. P. K., JUDr. A. S., s. r.

o., so sídlom D., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom

Nová ul. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

I/228/15369-87085/2008/992025-r z 11. novembra 2008, na odvolanie žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. -109 z 09. novembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,

č. k. –109 z 09. novembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 1 (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou

sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/15369-

87085/2008/992025-r zo dňa 11. novembra 2008. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu Žilina I. č. /Per zo dňa 26. augusta 2008,

ktorým správca dane vyrubil žalobkyni rozdiel dane z príjmov právnických osôb

za zdaňovacie obdobie roku 2000 v sume 4.288.500,- Sk (142.312,12 eura), keď konštatoval,

že žalobkyňa interným dokladom č. 77/23451 zo dňa 31. decembra 2003 zaúčtovala tvorbu

rezervy na opravu hmotného majetku za rok 2000, kde dodatočne zvýšila neúčtovným

spôsobom náklady z titulu tvorby predmetnej rezervy a znížila tak základ dane z príjmov

za rok 2000 o sumu 18.500.000,- Sk (614.087,50 eura).

Krajský súd v Žiline posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení , a

o účtovníctve účinného do 31. decembra 2002 (ďalej len „“) a dospel

k záveru, že žalovaný ako aj správca dane rozhodli správne, keď neakceptovali tzv. spätné

vytvorenie časti rezervy žalobkyne za rok 2000, keď dospeli k záveru, že nie je možné spätne

vytvorenú rezervu považovať za daňový výdavok dane z príjmu právnických osôb

za zdaňovacie obdobie roku 2000. Krajský súd záverom poukázal na skutočnosť,

že žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie podmienky uvedenej v ustanovení § 24 ods. 1

veta prvá o daniach z príjmov účinného do 31. decembra 2003 (ďalej

len „“), podľa ktorého daňovým výdavkom je výdavok daňovníka

preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovaný

v účtovníctve daňovníka a súčasne ani nepreukázala splnenie ďalšej podmienky uvedenej

v ustanovení t. j., že skutočne v roku 2000

v stanovenej výške k reálnemu vytvoreniu rezervy u žalobkyne aj fyzicky došlo. Táto

skutočnosť totiž z účtovníctva žalobkyne nevyplýva a žalobkyňa nepreukázala existenciu tejto

rezervy ani dokladmi, ktoré sa týkajú inventarizácie majetku a záväzkov žalobkyne podľa

. Krajský súd dospel k záveru, že nemožno spätne zaúčtovať

tvorbu rezervy, v danom prípade v roku 2003 za zdaňovacie obdobie roku 2000, pokiaľ tvorba

rezervy bola stanovená rozhodnutím, o ktorom v predmetnom období roku 2000 mala

žalobkyňa vedomosť.

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne týkajúcu sa neprerokovania dodatku č. 1 k protokolu

o kontrole, dospel krajský súd k záveru, že toto procesné pochybenie považoval

za nepodstatné, nemajúce vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, pretože dodatok k protokolu

obsahoval iba vyjadrenia žalobkyne k znaleckému posudku, neobsahoval žiadne chyby

a nesprávnosti, neobsahoval žiadne nové zistenia, s ktorými by žalobkyňa nebola

oboznámená.

K námietke žalobkyne, že je sankcionovaná dvakrát, a to nielen preskúmavaným

rozhodnutím, ale aj v inom konaní, v ktorom jej bola uložená pokuta, krajský súd uviedol,

že uloženie pokuty nie je predmetom tohto preskúmavacieho konania a nemôže mať vplyv

na konanie o preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že predmetnú rezervu vytvorila v roku 2000,

ale nedopatrením ju zaúčtovala až v roku 2003, keď tu zlyhal ľudský faktor, krajský súd

považoval túto námietku za účelovú, pretože tieto skutočnosti nevyplývajú z obsahu

spisového materiálu. Pokiaľ žalobkyňa namietala zrušenie rezerv, krajský súd uviedol, že táto

skutočnosť nemá vplyv na záver znaleckého posudku vypracovaného Ing. S. a podľa názoru

krajského súdu, žalobkyňa tým, že v roku 2000 predmetnú rezervu vytvorila, mala vedieť, že

túto v súlade s platnou legislatívou, zákonom o účtovníctve a zákonom o rezervách mala

zahrnúť aj do účtovníctva. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že až v roku 2003 zistila,

že rezervy vytvorené v roku 2000 sú nezaúčtované, preto v súlade s ustanovením § 39 ods. 2

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo

„zákon o správe daní“) podala dodatočné daňové priznanie, podľa krajského súdu táto

skutočnosť sama o sebe nemá vplyv na právne hodnotenie, či predmetná rezerva bola alebo

nebola vytvorená. Podľa krajského súdu pre posúdenie danej veci je rozhodujúce, či rezerva

bola vytvorená zákonne alebo nie. Pokiaľ bola rezerva vytvorená zákonne, ide o vytvorenú

rezervu. Pokiaľ však vytvorená zákonne nebola, má sa za to, že vytvorená nebola. V danom

prípade je rozhodujúce, že rezerva schválená rozhodnutím spoločnosti v roku 2000 nebola

v tomto roku obsiahnutá v účtovníctve a v dôsledku tejto skutočnosti treba mať za to, že k jej

vytvoreniu nedošlo, a teda nemožno hovoriť o zákonne vytvorenej rezerve.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s

ods. 1 tak, že žalovanému napriek jeho úspechu v konaní ich náhradu nepriznal, pretože

mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie Daňového úradu Žilina zruší a vec vráti

na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že krajský súd na podklade posudku znalca Ing. J. zo

dňa 07. mája 2008 č. 1/2008 vyvodil právny záver, že žalovaný ako aj správca dane rozhodli

správne, keď neakceptovali tzv. spätne vytvorenie rezervy žalobkyne, t. j. časti vytvorenej

rezervy za rok 2000. Uviedla, že podstata sporu spočíva v právnom posúdení oprávnenosti

nákladu vytvorenej rezervy rozhodnutím konateľa žalobkyne zo dňa 15. marca 2000, ktorý

bol žalobkyňou zaúčtovaný v roku 2003 ako náklad minulých období, pri dodržaní jeho

časovej a vecnej súvislosti. Namietala, že nesúhlasí s právnym záverom tak, ako ho vyslovil

krajský súd. Uviedla, že jednou zo základných podmienok pre uznanie daňového výdavku

podľa veta prvá v platnom znení je, že výdavok „je

zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka“. Tvrdila, že zo strany žalobkyne táto zákonná

podmienka bola splnená. Je nesprávny záver súdu, že nakoľko vytvorená rezerva rozhodnutím

konateľa z roku 2000 na základe ním vypracovaného rozpočtu nebola v roku 2000 zaúčtovaná

v účtovníctve žalobkyne, nedošlo k splneniu zákonom stanovenej podmienky. Splnenie

zákonnej podmienky uznania oprávnenosti nákladu, je podmienené jeho „zaúčtovaním

v účtovníctve daňovníka“ a nie je viazané na splnenie podmienky „jeho zaúčtovania

v účtovníctve daňovníka v príslušnom zdaňovacom období“. Takto formulovaná zákonná

podmienka uznania nákladu, a to „zaúčtovanie v účtovníctve“ nesporne korešponduje so

zákonným právom daňového subjektu upraveného v a ,

ktoré upravuje zákonné právo daňového subjektu na podanie dodatočného daňového priznania

v prípade zistenia, že základ dane za predchádzajúce zdaňovacie obdobie má byť vyšší, resp.

nižší. Namietala, že tento postup daňového subjektu je zákonným postupom, ktorý vychádza

zo základnej zásady daňového konania, a to zásady správneho a spravodlivého platenia daní.

Ide o zákonné právo daňového subjektu, ktoré môže daňový subjekt v prípade zistenia tejto

skutočnosti až do momentu začatia výkonu daňovej kontroly uplatniť, v dôsledku čoho dôjde

k úprave základu dane a následnému podaniu dodatočného daňového priznania. Jediným

legitímnym spôsobom takejto úpravy je zákonom daná možnosť jeho zaúčtovania

v účtovníctve v období, v ktorom zistí túto skutočnosť, a to cez opravné položky, pri dodržaní

časovej a vecnej súvislosti tohto nákladu: časová súvislosť – rok 2000 ako náklad minulých

období, vecná súvislosť – oprava hmotného majetku vo vlastníctve žalobkyne. Pokiaľ

žalovaný ako aj krajský súd tvrdí, že uvedený náklad mal byť zaúčtovaný v príslušnom

zdaňovacom období, a to v roku tvorby rezervy, vykladá toto zákonné ustanovenie extenzívne

a nad rámec svojho oprávnenia. Ďalej namietala, že je nesprávne tvrdenie žalovaného

a následne aj krajského súdu, že oprávnenosť tvorby rezervy, ako aj samotná tvorba rezervy je

podmienená inventarizáciou. Podľa o rezervách, moment

oprávnenosti tvorby rezervy na opravu hmotného majetku je podmienený existenciou

hmotného majetku, ktorý sa nachádza vo vlastníctve daňového subjektu. Nadobudnutím

hmotného majetku do vlastníctva, vzniká daňovému subjektu zákonný nárok oprávnenosti

tvorby rezervy na jeho opravu. Samotné vytvorenie rezervy je potom závislé od vôle

daňového subjektu túto rezervu vytvoriť, určiť jej výšku v súlade s ust. § 7 ods. 4 zákona č.

na základe rozpočtu. Tieto podmienky boli v rámci konania daňovým

subjektom preukázané a neboli spochybnené ani zo strany žalovaného, ani zo strany krajského

súdu. Súčasne bolo preukázané, že daňový subjekt časť vytvorenej rezervy použil aj na

opravu hmotného majetku. Uviedla, že plán realizácie opráv majetku, na ktorý bola vytvorená

rezerva je uvedený v základnom podklade pre tvorbu rezervy. Rozpočet ako podklad pre

tvorbu rezervy obsahuje prehľad podľa jednotlivých objektov hmotného majetku, v ktorom je

uvedená obstarávacia cena, predpokladané náklady na opravu tvorby rezervy a predpokladaný

rok realizácie opráv. Prvým rokom, v ktorom sa malo začať s realizáciou opráv majetku na

ktorý bola vytvorená rezerva, bol rok 2003.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že daňový subjekt tým, že nevykonal inventarizáciu majetku

nemohol vytvoriť rezervu, žalobkyňa uviedla, že nevykonanie inventarizácie nemôže viesť

k záveru, že daňový subjekt nevytvoril rezervu. Namietala, že podstatou inventarizácie rezerv

je len posudzovanie dôvodnosti rezervy vo vzťahu k cenovým vplyvom na trhu a v tej

súvislosti jej prehodnotenie z pohľadu jej výšky, či táto výška bude postačujúca k účelu

na ktorý bola vytvorená. Je potom na daňovom subjekte, či výšku rezervy upraví z dôvodu

tejto skutočnosti, resp. vytvorenú rezervu zruší. Porušenie povinnosti spočívajúcej

vo vykonaní inventarizácie nielen rezervy, ale aj ostatného majetku účtovnej jednotky,

v platnom znení a od 01. januára 2004 podľa o účtovníctve v znení

neskorších predpisov.

K vykonanému dôkazu - znaleckému posudku vypracovanému znalcom Ing. S. č.

1/2008 zo dňa 07. mája 2008 žalobkyňa uviedla, že ním vyslovené závery na položené otázky

nie sú závermi, ktoré by mali preukázať neoprávnenosť nákladu vytvorenej rezervy v roku

2000 žalobkyňou, zaúčtovanej v roku 2003 v súlade s účtovnými osnovami, ako aj zákonom

o účtovníctve. Z odpovede znalca na prvú otázku vyplýva, že zaúčtovanie rezervy v období

roku 2003 ako nákladu minulých období je v súlade so zákonom o účtovníctve, ako aj

účtovnými osnovami. Tvrdenie znalca, že žalobkyňa nebola oprávnená vytvoriť rezervu

neúčtovným spôsobom podaním dodatočných daňových priznaní, je v samotnom rozpore s §

24 ods. 1 prvá veta o daniach z príjmov. Oprávnenosť uznania

tvorby rezervy ako daňovo uznateľného nákladu, nie je závislá na jeho účtovnom, resp.

neúčtovnom vytvorení, ale na jej zaúčtovaní ako jednej z podmienok oprávnenosti nákladu,

a to bez ohľadu na zdaňovacie obdobie, avšak pri dodržaní časovej a vecnej súvislosti toho

výdavku. Sám znalec tvrdil, že táto podmienka bola splnená.

Z odpovede znalca na druhú otázku podľa žalobkyne vyplynul záver, že daňový

subjekt nezaúčtoval v roku 2000-2003 vytvorenú rezervu spôsobom podľa platných

predpisov, týkajúcich sa účtovania účtovnej jednotky, neznamená, že jej zaúčtovanie v roku

2003 ako nákladu minulých období je preukázaním neexistencie tvorby rezervy vytvorenej

v roku 2000. Namietala, že záver znalca je v samotnom rozpore s hmotnoprávnymi

podmienkami tvorby rezervy a jej uznateľnosti ako oprávneného nákladu. Skonštatovanie,

že spoločnosť prvýkrát vytvorila rezervu v roku 2003, a to iba vo vzťahu k jej zaučovaniu

v roku 2003 cez náklady minulých období, bez skúmania správnych aspektov tvorby rezervy,

nemá žiadnu oporu, že spoločnosť prvý krát vytvorila rezervu v roku 2003 v dôsledku

jej zaúčtovania, ide o záver, ku ktorému znalec nie je oprávnený, nakoľko týmto právnym

záverom nahradil činnosť správcu dane, ktorý daňové konanie vedie. Žalobkyňa poukazovala

na to, že znalecký posudok ako dôkaz, je predovšetkým prostriedkom na vyjadrenie

odborných záverov znalca, nemôže byť záverom podávajúcim riešenie právnych otázok,

vyvodzovaním právnych záverov, resp. hodnotením dôkazov.

Podľa názoru žalobkyne z odpovede znalca na tretiu otázku vyplýva jeho subjektívny

názor, ktorý opiera svoje závery na pravdepodobnej úvahe a nie o zákonné ustanovenia

upravujúce podmienky tvorby rezervy z pohľadu jej oprávnenosti, alebo možnosti

prehodnotenia jej výšky, ako aj zrušenia rezervy, ktorú práve vo vzťahu k cenovým vplyvom

daňový subjekt môže využiť a takto vytvorenú rezervu následne zrušiť. Opätovne žalobkyňa

poukazovala na to, že úlohou znalca nie je skúmať zákonnosť uplatnenia rezervy z pohľadu

hmotnoprávnych predpisov, ale z pohľadu jej účtovania účtovnou jednotkou.

Žalobkyňa ďalej namietala, že pokiaľ ide o odvolanie sa znalca na usmernenie

Ministerstva financií Slovenskej republiky k podaniu dodatočných daňových priznaní uviedla,

že toto usmernenie nemá žiadnu právnu záväznosť a slúži ako interný pokyn pre správcu

dane. I napriek tejto skutočnosti, usmernenie na ktoré sa znalec odvoláva, nevylučuje toto

zákonom dané právo daňového subjektu. Zo samotného usmernenie Ministerstva financií

Slovenskej republiky vyplýva nutnosť dodržiavania zásady priraďovania nákladu k vecne

a časovo súvisiacemu zdaniteľnému príjmu, pričom túto zásadu treba rešpektovať aj vtedy,

ak daňovník v bežnom zdaňovacom období zistí, že základ dane za niektoré

z predchádzajúcich zdaňovacích období vyčísli v rozpore s vtedy platným právnym alebo

skutkovým stavom. Ak sú splnené podmienky podľa daňový

subjekt za zdaňovacie obdobie, s ktorým predmetná položka súvisí podá dodatočné daňové

priznanie.

Žalobkyňa tiež namietala, že znalec vo svojom posudku cituje zákony a ustanovenia

v časti II znaleckého posudku, ale zo samotného znaleckého posudku vyplýva, že tieto jeho

závery sú nesprávne, zavádzajúce a preukazujúce nesprávnosť jeho právnej argumentácie.

Napríklad odvolanie sa na zákon o účtovníctve na strane 12 znaleckého posudku, kde znalec

tvrdí, že daňovník zdôrazňuje právo upravené v o účtovníctve,

ktoré podľa tvrdenia znalca už v roku 2003 neplatilo. Pritom ide o zásadu, ktorá platila

aj v ako aj v súčasnom zákone o účtovníctve.

Ďalej žalobkyňa namietla, že krajský súd, ktorý vyvodil svoj právny záver na podklade

znaleckého posudku, na strane 5 rozsudku sám potvrdzuje skutočnosť vytvorenia rezervy dňa

15. marca 2000, pričom samotné konštatovanie z pohľadu jej nezaúčtovania v roku 2000

vo vzťahu k jej tvorbe vedie k absurdnému právnemu záveru. Z uvedeného preto vyplýva,

že predmetný znalecký posudok nie je možné považovať za dôkaz, na základe ktorého

je možné vyvodiť tak závažný právny záver, že žalobca v roku 2000 nevytvoril rezervu

na opravu hmotného investičného majetku (ďalej len „HIM“). Znalecký posudok je založený

na subjektívnych úvahách znalca, ktorý na jednej strane tvrdí, že rozhodnutie o tvorbe rezervy

je dokumentom zdôvodňujúcim nevyhnutnosť tvorby rezerv na položky HIM, pričom

následne toto rozhodnutie spochybňuje v dôsledku možnosti jeho pozmeňovania. Tieto úvahy

nie je možné považovať za záväzné, nakoľko nekorešpondujú so zákonnými ustanoveniami

upravujúcimi tvorbu rezerv a sú vyvodením nesprávnych záverov pri rozlišovaní základných

pojmov vytvorenia rezervy a zaúčtovania rezervy, pričom zaúčtovanie rezervy neznamená

súčasne aj jej vytvorenie. Súčasne nie je právne významné vyjadrenie znalca, že daňový

subjekt po zaúčtovaní rezervy túto následne zrušil. Daňový subjekt po analýze harmonogramu

čerpania rezerv a prehodnotení stavu nehnuteľností rozhodol o zrušení časti rezerv

vytvorených na opravu HIM. Dôvodom zrušenia časti rezerv bol odpredaj nehnuteľnosti

(položka č. 1 - budov B., reštaurácia G.) a technické zhodnotenie objektov (položky 2, 3, 4, 5,

6, 26, 30, 38, 39) v rámci investičnej činnosti daňového subjektu. V týchto prípadoch

vytvorená daňová rezerva stratila svoje opodstatnenie. Žalobkyňa použila rezervu na

financovanie opráv a v tejto výške bola aj čerpaná. Rezerva bola zrušená iba v odôvodnenej

výške na základe skutočností uvedených vyššie. Zrušenie ostávajúcej výšky rezerv v roku

2004 bolo uskutočnené až po doručení dodatočných platobných výmerov za roky 2000, 2001,

2002 a dorubení dane k uvedeným rokom z titulu neuznania tvorby rezervy do daňových

výdavkov a nie z dôvodu, že ju žalobkyňa považovala za neodôvodnenú.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 05. januára 2011 na odvolanie

žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Skonštatoval,

že odvolanie neobsahuje skutočnosti, pre ktoré by mal byť rozsudok Krajského súdu v Žiline

zrušený. Tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, pretože nevyhovel jeho argumentom uvedeným v žalobnom návrhu

je neopodstatnené. Žalovaný má za to, že krajský súd v predmetnej veci rozhodol v súlade

s platnými právnymi predpismi a aplikoval a vykladal ustanovenia v príslušných právnych

predpisov správne a dospel k správnemu rozhodnutiu vo veci. Uviedol, že v podvojnom

účtovníctve sa tvorba rezerv účtuje na vrub nákladov a použitie v prospech výnosov. Pokiaľ

ide o účtovníctvo, zásady pre tvorbu a použitie rezerv určuje Účtovná osnova a postupy

účtovania pre podnikateľov č. 3177/1998-KM v znení neskorších zmien a doplnkov v čl. XI

Úvodných ustanovení.

Žalovaný poukazoval na ustanovenia podľa ktorého,

ak v zdaňovacom období pominú dôvody, pre ktoré sa rezervy vytvorili, tieto sa zrušia

v prospech výnosov v rovnakom zdaňovacom období. Stanovenie povinnosti zrušenia rezervy

znamená jej režim čo do vecnej a časovej súvislosti so zdaňovacím a účtovným obdobím.

Poukazoval na to, že ak žalobkyňa rozhodla, že v roku 2000 bude tvoriť rezervu na opravu

hmotného majetku (rozhodnutie o vytvorení rezervy na opravy zo dňa 15. marca 2000), bola

povinná v roku 2000 aj o tejto rezerve účtovať. Táto povinnosť vyplýva jednak zo zákona

o rezervách, kde je uvedené, že pri inventarizácii sa posudzuje účel, odôvodnenosť a výška

rezerv a inventarizáciou daný stav je možné zistiť len z riadne vedeného účtovníctva účtovnej

jednotky, ktoré je vedené v súlade so zákonom o účtovníctve ako aj s postupmi účtovania

a jednak zo zákona o daniach z príjmov, kde z ustanovenia

Z. z. vyplýva, že daňovým výdavkom je výdavok preukázateľne vynaložený daňovníkom

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, ktorý je súčasne zaúčtovaný v účtovníctve

daňovníka. Pojem zaúčtovanie obsahuje aj povinnosť rešpektovania vecnej a časovej

súvislosti s dosiahnutými príjmami. Ďalej žalovaný poukazoval na to, že rezervy na opravu

hmotného majetku patria medzi nepovinné rezervy, ktoré sa vytvárajú na základe

dobrovoľného rozhodnutia účtovnej jednotky. Účtovná jednotka má možnosť, nie povinnosť

tvorby rezervy na opravu hmotného majetku, je teda v jej kompetencii či túto možnosť

využije a rezervu vytvorí v súlade so zákonnými normami alebo nie. Dôvodom tvorby rezervy

je vytvorenie zdrojov na budúce výdavky. Účelom tvorby rezerv na opravy je možnosť

postupnej tvorby zdrojov na budúcu opravu a tiež rovnomernejšie rozvrhnutie nákladov.

Spôsob tvorby a výška rezerv musia byť preukázateľné, rovnako ako každý iný daňový

výdavok. Preukázateľnosť sa zabezpečí predovšetkým vykonaním inventarizácie. Rezervy

na opravu hmotného majetku sú také rezervy, o ktorých tvorbe a použití rozhoduje účtovná

jednotka sama a ktoré podliehajú inventarizácii. Navyše, ak účtovná jednotka rezervu

na opravu hmotného investičného majetku nevytvorí, ale k oprave v budúcich účtovných

obdobiach dôjde, zúčtuje sa predmetná oprava do nákladov v tom účtovnom období, v ktorom

sa oprava vykonala. Účtovné jednotky sú povinné viesť účtovníctvo úplne, preukazným

spôsobom a správne tak, aby verne zobrazovalo skutočnosti, ktoré sú jeho predmetom.

Žalovaný uviedol, že nakoľko žalobkyňa vypracovala rozhodnutie o vytvorení rezervy

na opravy hmotného investičného majetku a harmonogram opráv v roku 2000, avšak o nich

v uvedenom roku neúčtovala, (vedela výšku vytvorených rezerv a obdobie na ktoré sa tvorí,

t. j. roky 2000, 2001 a 2002), teda jej účtovníctvo nebolo úplné a preukazné v zmysle § 7

o účtovníctve, tzn. že účtovná jednotka v roku 2000, 2001 a 2002

nezúčtovala všetky účtovné prípady týkajúce sa účtovného obdobia a neinventarizovala

záväzky, čím porušila ustanovenia §, 7, 29 a 30 . Žalovaný súčasne

uviedol, že postup správcu dane bol v súlade so závermi rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. novembra 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie žalobkyne prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne

je opodstatnené, a že krajský súd vec nedostatočne a tým aj nesprávne právne posúdil.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/228/15369-87085/2008/992025-r zo dňa 11. novembra 2008. Týmto

rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina I.

č. /Per zo dňa 26. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni

rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000 v sume

4.288.500,- Sk (142.312,12 eura), keď konštatoval, že žalobkyňa interným dokladom

č. 77/23451 zo dňa 31. decembra 2003 zaúčtovala tvorbu rezervy na opravu hmotného

majetku za rok 2000, kde dodatočne zvýšila neúčtovným spôsobom náklady z titulu tvorby

predmetnej rezervy a znížila tak základ dane z príjmov za rok 2000 o sumu 18.500.000,- Sk

(614.087,50 eura).

105Sžf/4/2011

Rozhodujúcim v danom prípade je posúdenie oprávnenosti nákladu vytvorenej rezervy

rozhodnutím konateľa žalobkyne zo dňa 15. marca 2000, ktorý bol žalobkyňou v účtovníctve

zaúčtovaný až v roku 2003 ako náklad minulých období, pri dodržaní jeho vecnej a časovej

súvislosti.

Podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o správe daní“) pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania alebo hlásenia môže

daňový subjekt podať opravné priznanie alebo hlásenie. Pre vyrubovacie konanie sa použije

opravné priznanie alebo hlásenie a na predchádzajúce priznanie alebo hlásenie sa neprihliada.

Podľa § 39 ods. 2 zákona o správe daní ak zistí daňový subjekt, že jeho daňová

povinnosť má byť vyššia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom

dane vyrubená, je povinný predložiť do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení

dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie. V rovnakej lehote je dodatočne priznaná daň

splatná.

Podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní dodatočné priznanie alebo hlásenie môže

daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia,

ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená. Znížiť

základ dane na základe dodatočného daňového priznania alebo hlásenia možno len v prípade

uplatnenia skutočnosti, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej

kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie nemôže daňový subjekt predložiť

po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.

Podľa o daniach z príjmov v znení platnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o daniach z príjmov“), daňovým výdavkom je výdavok

(náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie

príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa

§ 9 ods. 4. Ak výšku nákladu (výdavku) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok

(náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku

výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť

do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

Podľa § 24 ods. 2 zákona o daniach z príjmov daňové výdavku podľa odseku 1,

ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone sú:

a/ vytvorené rezervy vo výške podľa osobitného predpisu alebo rezervy, pri ktorých tvorbe

osobitný zákon ustanoví, že sú výdavkom (nákladom) podľa odseku 1; rezerva na opravu

hmotného majetku sa môže tvoriť podľa vypracovaného rozpočtu nákladov na opravu

hmotného majetku len rovnomerne počas najmenej dvoch rokov, a to najviac do výšky 80 %

vstupnej ceny alebo zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku evidovanej ku koncu

zdaňovacieho obdobia roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa začala rezerva tvoriť,

s výnimkou nehnuteľností obstaraných pred 31. decembrom 1992, pri ktorých sa vstupná cena

zvyšuje o vykonané technické zhodnotenie do 31. decembra 1998; pri nájomnej zmluve podľa

odseku 4 môže nájomca na základe písomnej zmluvy s prenajímateľom tvoriť rezervu

na opravu hmotného majetku za rovnakých podmienok zo vstupnej (obstarávacej) ceny

evidovanej u prenajímateľa počas trvania nájomnej zmluvy a po jej ukončení a prechode

vlastníckych práv na nájomcu.

Podľa o rezervách (ďalej len „“) spôsob

tvorby rezerv a opravných položiek za zdaňovacie obdobie a ich výška musia byť

preukázateľné. Pri inventarizácii sa posudzuje účel, odôvodnenosť a výška rezerv a opravných

položiek.

Podľa výška rezervy na opravu hmotného majetku sa určí

podľa jednotlivých vecí určených na opravu na základe rozpočtu nákladov na ich opravu.

Rezerva na opravu hmotného majetku sa môže tvoriť len rovnomerne najmenej počas dvoch

rokov, a to najviac do výšky 80 % vstupnej ceny alebo zvýšenej vstupnej ceny hmotného

investičného majetku, pri nehnuteľnostiach obstaraných pred 31. decembrom 1992, zvýšenej

o vykonané technické zhodnotenie do 31. decembra 1998.

Podľa o účtovníctve v znení platnom v rozhodnom

čase, účtovné jednotky účtujú o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, do obdobia

s ktorým tieto skutočnosti časovo a vecne súvisia (ďalej len „účtovné obdobie“); ak túto

zásadu nemožno dodržať, môžu účtovať aj v účtovnom období, v ktorom zistili uvedené

skutočnosti.

125Sžf/4/2011

V predmetnej veci, rozhodoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

aj „najvyšší súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 22. novembra 2006 skôr

vydané rozhodnutie žalovaného č. V/256/9120/2004/Mat z 18. novembra 2004, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Žilina I č. /Kia zo dňa

09. júla 2004 o dorubení dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000

vo výške 4.281.098,- Sk zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Z obsahu tohto rozsudku vyplýva,

že najvyšší súd dospel k záveru, že pre posúdenie dôvodnosti postupu žalobkyne pri podaní

dodatočného daňového priznania za rok 2000 je v záujme náležitého zistenia skutkového

stavu dôvodné nariadiť znalecké dokazovanie vzhľadom na rozporné posúdenie základnej

otázky predmetného sporu, a to či daňový subjekt tvoril zákonnú rezervu spätne tak, ako

to tvrdia daňové orgány alebo ju daňový subjekt vytvoril v roku 2000 a túto len nezaúčtoval.

Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu správca dane nariadil vo veci znalecké

dokazovanie a dňa 25. septembra 2007 ustanovil znalca Ing. J., PhD.. Menovaný znalec

vypracoval dňa 07. mája 2008 znalecký posudok č. 1/2008. Podľa názoru najvyššieho súdu

však znalec na rozhodujúcu otázku, a to či daňový subjekt tvoril rezervu spätne alebo

ju vytvoril už v roku 2000 a túto len nezaúčtoval v rozhodnom období, nezodpovedal.

Od zodpovedania tejto otázky totiž závisí rozhodnutie o tom, či vytvorenú rezervu možno

považovať za daňový výdavok. Treba uviesť, že znalec nie je oprávnený vyslovovať právne

závery; toto je úlohou len daňových orgánov a súdu. Úlohou znalca bolo zistiť, či žalobkyňa

vytvorila rezervu už v roku 2000 a túto len nezaúčtovala v rozhodnom období tak, ako mala,

alebo ju vytvorila až v roku 2003. Tento nedostatok znaleckého posudku krajský súd ponechal

celkom bez povšimnutia, čím nebol nielen zo strany žalovaného, ale ani zo strany krajského

súdu náležite rešpektovaný právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku

sp. zn. z 22. novembra 2006.

Podľa názoru krajského súdu uvedeného v napadnutom rozsudku si žalovaný protirečí,

keď na jednej strane uvádza, že žalobkyňa vypracovala rozhodnutie o vytvorení rezervy

na opravy hmotného investičného majetku a harmonogram opráv v roku 2000, avšak o nich

v uvedenom roku neúčtovala, (vedela výšku vytvorených rezerv a obdobie na ktoré sa tvorí,

t. j. roky 2000, 2001 a 2002), teda jej účtovníctvo nebolo úplné a preukazné v zmysle § 7

o účtovníctve, tzn. že účtovná jednotka v roku 2000, 2001 a 2002

nezúčtovala všetky účtovné prípady týkajúce sa účtovného obdobia a neinventarizovala

135Sžf/4/2011

záväzky, čím porušila ustanovenia §, 7, 29 a 30 , na druhej strane

tvrdí, že žalobkyňa dodatočne v roku 2003 zvýšila neúčtovným spôsobom náklady z titulu

tvorby predmetnej rezervy (ide o spätnú tvorbu rezervy) a znížila tak základ dane z príjmov

za rok 2000 o sumu 18.500.000,- Sk. Skutočnosť, že si žalovaný v tejto základnej otázke

protirečí svedčí aj skutočnosť, okrem napadnutého dodatočného platobného výmeru vo veci

vydal aj rozhodnutie č. /Per zo dňa 26. augusta 2008, ktorým uložil

žalobkyni pokutu vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eura) za porušenie § 7 ods. 1 a § 29

ods. 2 o účtovníctve za účtovné obdobie roku 2000, pretože rezervu

na opravu HIM vytvorila, ale nezaúčtovala. Naproti tomu na druhej strane v napadnutom

rozhodnutí tvrdí, že žalobkyňa rezervu vytvorila až v roku 2003 a spätne ju zaúčtovala v roku

2000. Tento rozpor v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je potrebné odstrániť.

Podľa názoru najvyššieho súdu spätné vytvorenie rezervy nie je možné považovať

za výdavok (náklad) v roku 2000 v zmysle § 24 ods. 1 a 2 zákona o daniach z príjmov. Pokiaľ

však žalobkyňa rezervu skutočne v roku 2000 vytvorila, ale nezaúčtovala, dopustila

sa porušenia ustanovení zákona o účtovníctve, čo však nebráni toto pochybenie odstrániť

podaním dodatočného daňového priznania za podmienok uvedených v ustanovenia § 39

ods. 1, 3 a 4 zákona o správe daní za súčasného dodržania ustanovení

a účtovníctve.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd rozhodol tak, že napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa veta druhá a

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bude úlohou krajského súdu v ďalšom konaní

vypočuť znalca Ing. J., PhD. k otázke, či žalobkyňa vytvorila rezervu už v roku 2000 a túto

len nezaúčtovala v rozhodnom období tak, ako mala, alebo ju vytvorila až v roku 2003. Od

zodpovedania tejto otázky totiž závisí posúdenie, či napadnuté rozhodnutie správcu dane je

zákonné ( veta druhá ).

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov celého konania

( v spojení s veta prvá ).

145Sžf/4/2011

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uznesenie n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. novembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková