Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21S/63/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Milana Repáňa, v právnej veci navrhovateľa: K&TEN Company, s.r.o., s miestom podnikania Mariánske nám. č. 24, Žilina, IČO: 00 647 535, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s.r.o., zast. JUDr. Pavlom Kuricom advokátom so sídlom Dolný Val č. 11, Žilina, proti odporcovi: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. I/228/11440-80130/2009/992025-r zo dňa 21.07.2009, takto jednomyseľne

rozhodol:

Krajský súd v Žiline rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica č. I/228/11440-80130/2009/992025-r zo dňa 21.07.2009 a rozhodnutie Daňového úradu Žilina I. č. /Per z 12.05.2009 z r u š u j e pri aplikácii a vec v r a c i a správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 66 eur, na účet právneho zástupcu

- Advokátskej kancelárie JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s.r.o., so sídlom Dolný Val č. 11, 010 01 Žilina, IČO: 36 841 200, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR, Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“) č. I/228/11440-80130/2009/992025-r zo dňa 21.07.2009 druhostupňový správny orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina I. č. /Per z 19.05.2010, ktorým prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2001 v sume 172.123,74 € keď konštatoval, že žalobca interným dokladom č. 77/23451 z 31.12.2003 zaúčtoval tvorbu rezervy na opravu hmotného majetku za rok 2001 a dňa 31.3.2004 podal dodatočné daňové priznanie za rok 2001, kde dodatočne zvýšil neúčtovným spôsobom náklady z titulu tvorby predmetnej rezervy a znížil základ dane z príjmov za rok 2001 o sumu 18.500.000,- Sk. Poukázal na to, že žalobca predložil ako dôkaz o tvorbe rezervy v roku 2001 rozhodnutie konateľa o vytvorení rezervy z 15.3.2000, na základe ktorého bola rezerva bola vytvorená a zaúčtovaná na účet 588- opravy nákladov minulých období ku dňu 31.12.2003, teda nie k 31.12.2001 tak, aby mohla, podľa prvostupňového správneho orgánu, byť uznaná ako daňový výdavok za rok 2001. Súčasťou tohto rozhodnutia, konštatuje správny orgán prvého stupňa, bol ich harmonogram opráv v rokoch 2003 až 2010. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že rozhodnutie konateľa o vytvorení rezervy nemôže nahradiť zaúčtovanie predmetnej rezervy z dôvodu, že rezervy podliehajú každoročnej dokladovej inventarizácii v súvislosti s posudzovaním výšky a odôvodnenosti rezervy v súlade s a 4 ods. 4 o rezervách a opravných položkách na zistenie základu dane z príjmov. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že rozhodnutie konateľa o vytvorení rezervy z 15.3.2000, na základe ktorého bola rezerva vytvorená k 31.12.2003 nemožno považovať za dôkaz o tvorbe rezervy, nakoľko akékoľvek

interné predpisy nemôže klasifikovať za rezervu prihláškou vytvorenú, ak nie je zaúčtovaná. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že rozhodnutie je len podkladom k samotnej tvorbe rezervy a je len dokumentom zdôvodňujúcim nevyhnutnosť tvorby rezervy. Správny orgán konštatoval, že rezervy sa účtujú v očakávanej výške záväzku, pričom spôsob jej tvorby a používanie je uvedený vo vnútornom predpise účtovnej jednotky a že rezerva sa účtuje na ťarchu nákladov a jej použitie a zrušenie v prospech výnosov. Konštatoval, že v obidvoch obdobiach do konca roku 2001, ako aj do konca roku 2003, pokiaľ nie je rezerva zaúčtovaná, nie je v účtovníctve vytvorená, teda nie je vykázaná ani v súvahe. Konštatoval, že neexistuje iný spôsob, ktorým by pre účely účtovníctva a dane z príjmu rezerva mohla byť vytvorená. Poukázal na zák. č. 366/199 Z.z., ďalej na uvedenej normy a poukazoval na neoddeliteľnú súvislosť tvorby rezervy jej zaúčtovaním. Ďalej poukázal, že žalobca porušil , o účtovníctve v znení platnom pre rok 2001, podľa ktorého účtovníctvo, účtovná uzávierka musia verne a pravdivo zobrazovať skutočnosti a inventarizáciou sa overuje, či stav rezervy vykázanej v účtovníctve zodpovedá rovnako skutočnosti. O tvorbe rezervy navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz za zdaňovacie obdobie roku 2002 a teda žiadny účtovný záznam, ktorý by zodpovedal požiadavkám o účtovníctve. Poukázal na to, že súčasťou účtovného dokladu musí byť aj záznam, prečo nie je možné zásadu uvedenú v o účtovníctve dodržať. Podľa prvostupňového správneho orgánu ide o zásadu účtovania, kedy daňovník účtuje o určitých zisteniach v období, keď tieto skutočnosti zistili. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že túto zásadu nie je možné u daňovníka akceptovať pri dopade na vykázané účtovníctvo za zdaňovacie obdobie roku 2001.

Druhostupňový správny orgán sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového správneho orgán. Okrem iného poukázal vo svojom rozhodnutí aj na znalecký posudok č. 1/2008 zo 7.5.2008, záver III. tohto znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. S. I., ktorý jednoznačne potvrdil vyslovenie právneho názoru prvo a druhostupňového správneho orgánu, ktorým záverom je konštatovanie, že pokiaľ predmetná rezerva nebola zaúčtovaná v roku 2001, napriek tomu, že rozhodnutie o jej vytvorení bolo z roku 2000, nebola ani vytvorená.

V podanej žalobe žalobca poukazoval, že účtovníctvo daňového subjektu bolo dané do stavu v súlade s rozhodnutiami správcu dane a daňový subjekt rezervu v žiadnom prípade dobrovoľne nevyužil. Poukazoval, že daňovník, pokiaľ si vytvoril zákonnú rezervu na opravu hmotného majetku rozhodnutím konateľa spoločnosti z 15.3.2000 s tým, že opravy sa budú uskutočňovať v rokoch 2003 až 2010 podľa presne stanoveného harmonogramu, pričom tento harmonogram bol predložený, tak boli dodržané všetky ustanovenia o rezervách. Tvrdil, že správne orgány opomenuli tvrdenia, že vytvorenú zákonnú rezervu len nedopatrením nezaúčtoval. Poukázal na , , , , , o účtovníctve a konštatoval, že v roku 2003 navrhovateľ zistil, že nezaúčtoval rezervy vytvorené v roku 2001 a preto postupoval v súlade s v znení neskorších predpisov, podal vo veci dodatočné daňové priznanie a v roku 2003 uvedené zistenia zaúčtoval.

Ďalej v žalobe tvrdil, že spájanie zistení správcu dane z roku 2000 a 2001 takýmto nezrozumiteľným spôsobom a odkazy na postup správcu dane týkajúce sa roku 2000, ako to vykonal v napadnutom rozhodnutí žalovaný nie je splnením zákonnej povinnosti, ktoré sú dané žalovanému v súlade s § 48 ods. 6 citovaného zákona. Ďalej tvrdil, že v roku 2001 nebol v protokole opakovanej daňovej kontroly vyhotovený žiadny dodatok č. 1 a daňový subjekt k protokolu o opakovanej daňovej kontrole nepodával žiadne vysvetlenie, len vo veci sa odvolal. Nie je žalobcovi jasné, čo žalovaný citáciou dodatku č. 1 k protokolu o opakovanej daňovej kontrole za rok 2000 vôbec chcel povedať.

Tvrdil, že v odvolaní žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že toto rozhodnutie je nejasné a nezrozumiteľné a teda vydané v rozpore s v znení neskorších predpisov, pričom žalovaný tento odvolací dôvod neakceptoval a nejasný postup prvostupňového správneho orgánu odobril. Žalobca má za to, že rovnako rozhodnutie žalovaného je nejasné a nezrozumiteľné.

Žalovaný žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

Pre posúdenie veci sú rozhodné právne názory NS SR vyslovené v konaní Krajského súdu v Žiline sp. zn. , v ktorom súd preskúmal rozhodnutie Daňového úradu Žilina - dodatočný platobný výmer č. /Kil z 09.07.2004 a rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu

V/256/9120/2004/Mat z 18.11.2004, ktorým správny orgán vyrubil žalobcovi daň z prímu právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2000 v sume 4.281.098,- Sk.

V tomto konaní sa posudzovalo žalobcom zaúčtovanie tvorby rezervy na opravy hmotného majetku na účte 588 - Opravy nákladov minulých období vo výške 55 500 000,- Sk oproti účtu 451 - Zákonné rezervy, ktorá bola tvorená rovnomerne vo výške 1/3 v čiastke 18 500 000,- Sk za roky, t.j. rok 2000, 2001, 2002, rozhodnutia o vytvorení rezervy na základe opravy zo dňa 15. 3. 2000, ako aj harmonogramu opráv, ktoré sa majú uskutočňovať v roku 2003 až 2010. Ďalej poukazoval na to, že účtovaná jednotka napriek tomu, že v roku 2000 rozhodla o vytvorení rezervy na opravu hmotného majetku a bol známy aj harmonogram opráv v období roku 2000 však túto tvorbu rezervy nezaúčtovala a z tohto dôvodu je aj jej účtovníctvo neúplné, nakoľko v spornom období nezaúčtovala účtovaná jednotka všetky účtovné prípady týkajúce sa účtovného obdobia a nezainventarizovala záväzky čím porušila §§ 6, 7, 29 a 30 zákona 563/91 Zb. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ako aj §13. § 11 zákona č. 368/99 Z.z. o rezervách a opravných položkách na zistenie základu dane z príjmov a tým aj ustanovenie § 24 ods. 1 a ods. 2 písm. h) zákona č. 366/99 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v Žiline v konaní sp. zn. rozsudkom č.k. -50 zo dňa 6.5.2005 predmetné uvedené rozhodnutia preskúmal a žalobu zamietol. V súvislosti s podaním odvolania NS SR rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. V/256/9120/2004/ Mat zo dňa 18.11.2004 zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie rozsudkom č. zo dňa 22.11.2006, pričom v odôvodnení poukázal, že na základe uvedeného má za to, že pre posúdenie dôvodnosti postupu navrhovateľa po podaní dodatočného daňového priznania za rok 2000 je v záujme náležitého zistenia skutkového stavu dôvodné nariadiť prípadne aj znalecké dokazovanie vzhľadom na rozporné posúdenie základnej otázky predmetu sporu, t.j. či daňový subjekt tvoril zákonnú rezervu spätne, tak ako to tvrdia daňové orgány alebo ju daňový subjekt vytvoril v roku 2000 a túto len nezaúčtoval. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že posúdenie tejto otázky a požiadavky na doplnenie dokazovania presahuje rámec súdneho konania podľa piatej časti a preto rozhodnutie odporcu V/256/9120/2004/Mat z 18.11.2004 zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Následne Krajský súd v Žiline v konaní sp. zn. rozsudkom č.k. -109 zo dňa 09.11.2010 žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcu, Najvyšší súd SR (ďalej len „NS SR“) uznesením sp. zn. zo dňa 24.11.2011 napadnutý rozsudok krajského súdu č.k. -109 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazoval, že dospel k záveru, že pre posúdenie dôvodnosti postupu žalobcu pri podaní dodatočného daňového priznania za rok 2000 je v záujme náležitého zistenia skutkového stavu dôvodné nariadiť znalecké dokazovanie vzhľadom na rozporné posúdenie základnej otázky predmetného sporu, a to či daňový subjekt tvoril zákonnú rezervu spätne tak, ako to tvrdia daňové orgány alebo ju daňový subjekt vytvoril v roku 2000 a túto len nezaúčtoval (ďalej len „položená otázka“). NS SR konštatoval, že zo znaleckého posudku 1/2008 zo dňa 07.05.2008 znalca Ing. S. I., PhD. vyplýva záver, že na túto položenú otázku znalec nezodpovedal. NS SR konštatoval, že od zodpovedania tejto otázky závisí rozhodnutie o tom, či vytvorenú rezervu možno považovať za daňový výdavok. Ďalej poukázal, že úlohou znalca bolo zistiť, či žalobca vytvoril rezervu už v roku 2000 a túto len nezaúčtoval v rozhodnom období, tak ako mal alebo ju vytvoril až v roku 2003, avšak na túto konkrétnu otázku znalec neodpovedal. NS SR konštatoval, že krajský súd v konaní sp. zn. tento nedostatok znaleckého posudku ponechal bez povšimnutia, čím nebol nielen zo strany žalovaného, ani zo strany prvostupňového súdu, náležite rešpektovaný právny názor NS SR vyslovený v rozsudku sp. zn. z 22.11.2006.

Pri aplikácii ust. , .b o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a colníctva v spojení s ust. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01.01.2012 do práv pôvodne žalovaného Daňového riaditeľstva SR vstúpilo Finančné riaditeľstvo SR so sídlom Vazovova 2, Bratislava (ďalej len „“).

Súd preskúmal v rozsahu žalobných bodov rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že rozhodnutia sú nezákonné a žalobu podľa zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov.

Súd sa oboznámil s obsahom správneho spisu, ktorého súčasťou bol posudok znalca Ing. S. I. zo 7.5.2008 č. 1/2008, ktorý sa k predmetnej veci vyjadril, že žalobca nebol oprávnený neúčtovným spôsobom vytvoriť rezervu na opravu hmotného majetku za zdaňovacie obdobie rokov 2000, 2001 a 2002 podaním dodatočných daňových priznaní, aj napriek tomu, že o tejto rezerve účtoval v zdaňovacom období roku 2003 ako o nákladoch minulých období. Ďalej konštatoval, že na základe účtovných predpisov platných v roku 2000 a 2003 sa tvorba rezerv účtuje na ťarchu nákladov, pričom v rokoch 2000, 2001 a 2002 navrhovateľ neúčtoval tvorbu rezerv na ťarchu nákladov a z tohto dôvodu rezerva nebola vytvorená pre účely vyčíslenia základu dane podľa nakoľko navrhovateľ prvýkrát vytvoril rezervu v roku 2003 a nie v roku 2000.

Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Podľa v znení neskorších predpisov účinných v roku 2001 daňovým výdavkom je výdavok (náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve 5) daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa . Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, ) preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

Podľa účinný v roku 2001 daňové výdavky podľa odseku 1, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú vytvorené rezervy vo výške podľa osobitného predpisu 90) alebo rezervy, pri ktorých tvorbe osobitný zákon ustanoví, že sú výdavkom (nákladom) podľa odseku 1; rezerva na opravu hmotného majetku sa môže tvoriť podľa vypracovaného rozpočtu nákladov na opravu len rovnomerne počas najmenej dvoch rokov, a to najviac do výšky 80% vstupnej ceny alebo zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku evidovanej ku koncu zdaňovacieho obdobia roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa začala rezerva tvoriť, s výnimkou nehnuteľností obstaraných pred 31. decembrom 1992, pri ktorých sa vstupná cena zvyšuje o vykonané technické zhodnotenie do 31. decembra 1998.

Podľa účinný v roku 2001 účtovné jednotky inventarizáciou overujú ku dňu riadnej a mimoriadnej účtovnej závierky, či stav majetku a záväzkov v účtovníctve zodpovedá skutočnosti.

Podľa o účtovníctve účinný v roku 2001 účtovné jednotky účtujú o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, do obdobia, s ktorým tieto skutočnosti časovo a vecne súvisia (ďalej len ""); ak túto zásadu nemožno dodržať, môžu účtovať aj v účtovnom období, v ktorom zistili uvedené skutočnosti.

Podľa účtovným obdobím je kalendárny rok.

Krajský súd vychádzal z vysloveného právneho názoru v uznesení NS SR sp. zn. zo dňa 24.11.2011, ktorý konštatoval, že znalec na otázku, od ktorej závisí aj rozhodnutie a právne posúdenie veci, neodpovedal, ako i rozhodnutia NS SR sp. zn. a dospel k záveru, že vyslovené právne názory NS SR sú relevantné aj pre posúdenie preskúmavaných rozhodnutí, nakoľko s preskúmavaným konaním a rozhodnutiami skutkovo a právne súvisia.

Súd dospel k záveru, že bolo povinnosťou správnych orgánov zabezpečiť vypracovanie takého znaleckého posudku, v ktorom by znalec jednoznačne odpovedal na otázku, či žalobca tvoril zákonnú rezervu spätne alebo ju vytvoril v roku 2001 a túto len nezaúčtoval. Nakoľko súdy v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti vykonávajú dokazovanie, len výnimočne, a v danom prípade zodpovedanie otázky má vplyv na posúdenie veci, súd dospel k záveru, že je potrebné aj v záujme zachovania dvojinštančnosti správneho konania napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť tak, aby správne orgány doplnili dokazovanie o znalecké dokazovanie.

Nakoľko rozhodnutia správnych orgánov boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a ich podkladom nie je znalecký posudok, ktorý by jednoznačne odpovedal, či žalobca tvoril zákonnú rezervu spätne alebo ju vytvoril v roku 2001 a túto len nezaúčtoval a aj vzhľadom na právny názor NS SR vyslovený v rozsudku sp. zn. zo dňa 24.11.2011, súd z dôvodov tak rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalobca mal v konaní úspech, pri aplikácii mu vzniká právo na náhradu trov konania.

Žalobca bol v konaní právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s.r.o. Právny zástupca žalobcu si však v lehote v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, nevyčíslil výšku trov právneho zastúpenia (posledným dňom tejto lehoty bol 09. 03. 2012).

Preto súd aplikoval ust. , v zmysle ktorého, ak si účastník nevyčísli trovy v lehote do 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu, s výnimkou trov právneho zastúpenia.

Súd teda priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške zaplateného súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, v sume 66 €, (doklad o úhrade súdneho poplatku je na č.l. 1 spisu). K úhrade trov konania súd zaviazal žalovaného, pretože v konaní nebol úspešný a na splnenie tejto povinnosti mu určil lehotu troch dní od právoplatnosti rozsudku, ktorú súd považuje za primeranú na splnenie uloženej povinnosti.

Poučenie:

Proti uvedenému rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave.

.

Proti výroku o náhrade trov konania je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave.

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.