Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
dfe/382604.2d645d.pdf
PDF · 146.52 KB
No categories available
5Obo/22/2011
Najvyšší súd 5 Obo 22/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu S. K.,
a. s., B. C. IČO: X., proti ţalovanému v 1. rade Ing. M. V., nar. X., bytom kpt. N.
zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., F. ţalovanému v 2. rade R. Š., nar. X., bytom Š.
zastúpeného advokátom JUDr. R. E., B., o zaplatenie 245 941,12 Eur (7 409 220,- Sk)
s príslušenstvom, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 9. decembra 2010 č. k. Z-2-43Cb 216/1996-451, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2010 č. k.
Z-2-43Cb 216/1996-451 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom ţalobu zamietol. Ţalobcovi uloţil
povinnosť zaplatiť ţalovanému v 1. rade trovy konania v sume 51 698,25 Eur a ţalobcovi
uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému v 2. rade trovy konania v sume 26 972,01 Eur.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe S. S., a. s., mestská pobočka L., si uplatnila
plnenie z úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 zo dňa 10. 08. 1992 voči ţalovanému
v 1. rade, v 2. rade a ţalovanému v 3. rade S., s. r. o., L.
V priebehu konania došlo ku zmene účastníka na strane ţalobcu na základe
uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 06. 2000. Súd podľa ust. § 92 ods. 2
O. s. p. pripustil zmenu účastníka konania na strane ţalobcu.
Z predloţených dokladov a na základe vykonaného dokazovania súd zistil, ţe
predmetom sporu je plnenie z úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 z 10. 08. 1992.
Ţalovaný v 1. rade a ţalovaný v 2. rade dňa 11. 10. 1992 uzatvorili s obchodnou
spoločnosťou S., s. r. o., zmluvu o prevzatí dlhu. Dlh bol špecifikovaný ako úverová zmluva,
uzatvorená dňa 10. 08. 1992 so S. Š. S., pobočka L., na sumu 11 113 900,-- Sk. V zmysle ust.
§ 531 ods. 1 Obč. zák. pôvodný ţalobca ako veriteľ dal súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou
S., s. r. o., konkludentne, dôkazom čoho je i výzva pôvodného ţalobcu zo dňa 21. 09. 1995,
adresovaná obchodnej spoločnosti S., s. r. o., aby podľa dohodnutého splátkového reţimu
zaplatila dlţnú sumu.
Z dodatku č. 2 mal súd za preukázané, ţe bol podpísaný riaditeľom mestskej pobočky
S. S., a. s. v L. a firmou S., s. r. o. v L. V tomto dodatku nie sú ako dlţníci z úverovej zmluvy
č. 465/8069049-159-01zo dňa 10. 08. 1992 uvedení ţalovaní v 1. a 2. rade. Pôvodný ţalobca
výzvou zo dňa 21. 09. 1995, adresovanou spoločnosti S., s. r. o., vyzval na plnenie úverovej
zmluvy zo dňa 10. 08. 1992. Z obsahu dodatku č. 2 podľa názoru súdu prvého stupňa
vyplýva, ţe S. S., a. s., mestská pobočka v L. ako veriteľ dala podľa ust. § 531 ods. 1 Obč.
zák. súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy spoločnosťou S., s. r. o., a došlo k zániku
záväzku ţalovanými v 1. a 2. rade. Riaditeľ mestskej pobočky bol oprávnenou osobou
rokovať s klientmi sporiteľne a uvádzať okrem iného úverové zmluvy, aj dodatky k týmto
úverovým zmluvám. V dodatku č. 2 je jednoznačne uvedené, s kým riaditeľ mestskej
pobočky uzatváral dodatok, t. j. s firmou S., s. r. o. V záhlaví, ale aj v texte tohto dodatku je
uvedené číslo úverovej zmluvy aj s dátumom jej uzavretia, to znamená, ţe nebolo
spochybnené, ţe by za plnenie úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 zo dňa 10. 08. 1992
bol povinný S., s. r. o. S námietkou premlčania sa vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojom rozhodnutí, a to uznesení zo dňa 14. 09. 2009, preto súd ţalobu zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešným ţalovaným
proti neúspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ţalobca podaním zo dňa
27. 01. 2011. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ţe
ţalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaţe ţalovaných v 1. a 2. rade k zaplateniu sumy
245 941,05 Eur s 28% úrokom z omeškania ročne od 20. 04. 1995 do zaplatenia a nahradiť
mu trovy konania s tým, ţe plnením jedného zo ţalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého ţalovaného.
Podľa názoru ţalobcu súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym záverom a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepresvedčivé. Vychádzajúc
z právneho názoru, vysloveného odvolacím súdom, v zrušujúcich uzneseniach je moţné
konštatovať, ţe v priebehu súdneho konania bolo ustálené a je teda nepochybné, ţe ţalobca
uplatnil na súde svoj nárok z úverovej zmluvy, uzatvorenej medzi pôvodným ţalobcom ako
veriteľom a ţalovanými v 1. a 2. rade ako dlţníkmi, tento úver bol ţalovaným 1. a 2.
poskytnutý v intenciách zákona na dohodnutý účel, dodatok č. 1 k úverovej zmluve je
absolútne neplatný a námietka premlčania, vznesená ţalovanými, je nedôvodná. Keďţe tieto
skutočnosti boli v konaní preukázané a odvolací súd sa týmito závermi stotoţnil, podľa
názoru ţalobcu nie je potrebné ich ďalej rozoberať. Sporným však naďalej zostáva posúdenie
základnej otázky, a to, či došlo k platnému prevzatiu dlhu ţalovaných v 1. 2. rade z úverovej
zmluvy obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. (pôvodne ţalovaným v 3. rade) a či bol zo strany
pôvodného ţalobcu ako veriteľa udelený súhlas s týmto prevzatím dlhu. V tejto súvislosti
ţalobca poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 02. 2008 sp.
zn. 6 Obo 297/2006.
Pokiaľ je predmetom sporu právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti
ustanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je
tento prejav vôle zaznamenaný. Podľa názoru ţalobcu nestačí, ţe je účastníkom právneho
vzťahu jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to priamo nevyplýva z jej textu. Určitosť
písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať
pochybnosti o jeho obsahu, ani v prípade osôb, ktoré účastníkmi daného zmluvného vzťahu
nie sú. Platný právny úkon podľa ust. § 37 Obč. zák. je, ţe k prejavu vôle došlo slobodne,
váţne, určite a zrozumiteľne s moţným plnením. Z obsahu zmluvy, uzatvorenej dňa
11. 10. 1992 medzi ţalovaným v 1. a 2. rade na strane jednej a ţalovaným v 3. rade na strane
druhej, však nie je moţné jednoznačne a bez výhrad určiť, ţe sa jedná o prevzatie dlhu
v intenciách ustanovenia § 531 ods. 1 Obč. zák., a nie o pristúpenie k záväzku v zmysle ust.
§ 534 Obč. zák., čo potvrdzuje rozdielne posúdenie tohto právneho úkonu zo strany
ţalovaných a zo strany odvolacieho súdu. Vyriešenie tejto otázky má pritom zásadný význam
pre celkový výsledok konania, pretoţe kaţdý z týchto úkonov vyvoláva iné podstatne
rozdielne právne účinky. Kým v prípade prevzatia dlhu v zmysle ust. § 531 ods. 1 Obč. zák.
dochádza k podstatnej zmene v právnom postavení účastníkov tohto záväzkovoprávneho
vzťahu, pretoţe pôvodný dlţník sa zbavuje povinnosti splniť dlh, do právneho pomeru
vstupuje nový dlţník a veriteľ môţe poţadovať plnenie a je povinný prijať plnenie iba
od preberateľa dlhu, v prípade pristúpenia k záväzku v zmysle ust. § 534 Obč. zák. sa tretia
osoba zaväzuje dlţníkovi, ţe namiesto neho poskytne veriteľovi plnenie, avšak na postavení
veriteľa sa týmto nič nemení, priame právo mu z toho nevznikne a tretia osoba je za neplnenie
dohody zodpovedná len voči dlţníkovi.
Ďalším sporným momentom, ktorý je potrebné v konaní ustáliť, pokiaľ by teda malo
dôjsť medzi ţalovaným 1. a 2. a obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. k platnému a účinnému
prevzatiu dlhu v zmysle ust. § 531 Obč. zák. je, či veriteľ pôvodný ţalobca, platne udelil
súhlas s týmto prevzatím dlhu. Podľa vyjadrenia pôvodného ţalobcu zo dňa
14. 01. 1999 pôvodný ţalobca nemá k dispozícii zmluvu o prevzatí dlhu zo dňa 11. 10. 1992
a nenachádza sa u nich ani súhlasné stanovisko s prevzatím dlhu. Je preto otázne, či pôvodný
ţalobca ako veriteľ bol vôbec informovaný o skutočnosti, ţe dlh, ktorý voči nemu mali
ţalovaní v 1. a 2. rade ako fyzické osoby, zodpovedajúce za porušenie svojich záväzkov
celým svojím majetkom, údajne prevzala obchodná spoločnosť so základným imaním
100 000,-- Sk, ktorá podľa predloţených ekonomických ukazovateľov uţ v tom čase
vykazovala straty a nebol predpoklad oţivenia ekonomickej činnosti tejto spoločnosti. Je
ťaţko moţné uveriť, ţe pokiaľ by pôvodný ţalobca s takouto skutočnosťou, t. j. prevzatím
dlhu bol oboznámený, ako bankový subjekt by najmä s ohľadom na nedostatočné
zabezpečenie, ekonomickú nevýhodnosť a ťaţkú vydobyteľnosť svojej pohľadávky s takouto
zmenou záväzkového vzťahu súhlasil, pretoţe jeho pôvodne zvýhodnená moţnosť dosiahnuť
upokojenie pohľadávky a jeho postavenie veriteľa by sa potom v skutočnosti podstatne
oslabilo.
Podľa ust. § 35 Obč. zák. sa môţe prejav vôle urobiť konaním alebo opomenutím,
môţe sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chcel
účastník prejaviť. Avšak aj konkludentne urobený prejav musí v kaţdom prípade spĺňať
predpoklad, ţe tento spôsob nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť
a aký je jej obsah. Sporný obsah výslovného právneho úkonu moţno interpretovať podľa
zmyslu pouţitých slov, nie však dopĺňať.
Ţalovaní v 1. a 2. rade opierajú svoje tvrdenie, podľa ktorého pôvodný ţalobca ako
veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu, predovšetkým o dodatky č. 1 a č. 2 k úverovej zmluve.
Pokiaľ ide o dodatok č. 1 zo dňa 09. 08. 1994, tento je, ako vyplýva z právneho názoru,
ustáleného v rozhodnutiach odvolacieho súdu, absolútne neplatný. Dňa 18. 04. 1995, t. j.
skoro tri roky po podpise zmluvy o prevzatí dlhu bol podľa vyjadrenia ţalovaných
a predloţenej listiny uzatvorený dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 485-806949-159-1 zo dňa
10. 08. 1992. Podľa názoru ţalobcu z obsahu tohto úkonu nie je moţné jednoznačne určiť, ţe
ním pôvodný ţalobca ako veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu úverovej zmluvy
spoločnosťou S., s. r. o. Pokiaľ by mala byť uvedená zmluva (dodatok č. 2) interpretovaná
ako súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy treťou osobou, musel byť v nej obsiahnutý
jasný, k tomu smerujúci prejav vôle veriteľa. Tieto náleţitosti dodatok č. 2 nespĺňa.
Ako ďalej vyplýva z napadnutého rozsudku, dôkazom konkludentne udeleného
súhlasu s prevzatím dlhu ţalovaných v 1. a 2. rade spoločnosťou S., s. r. o., je výzva
pôvodného ţalobcu zo dňa 21. 09. 1995, adresovaná uvedenej spoločnosti na zaplatenie dlţnej
sumy. Ako však samotný súd ďalej uvádza vo svojom rozhodnutí, tento dokument obsahuje
výzvu na úhradu viacerých úverových zmlúv, medzi ktorými je uvedená aj predmetná
zmluva, ktorej sa tento spor týka, pričom ako adresát je uvedená spoločnosť S.,
s. r. o. a pod ňou ţalovaný v 1. rade Ing. M. V. Podľa ţivnostenského listu, vydaného
Obvodným úradom L., Ţivnostenské oddelenie dňa 28. 02. 1991, č. j. Ţo 152/1992, ţalovaný
v 1. rade podniká na základe ţivnostenského oprávnenia pod obchodným menom Ing. M. V. –
S., miesto podnikania L., pričom ako miesto prevádzky mal uvedené L., t. j. adresa totoţná
so sídlom spoločnosti s ručením obmedzeným. Ţalovaní v 1. a 2. rade poštové zásielky
na adresách uvedených ako miesto svojho pobytu nepreberali, v konkurznom konaní vedenom
pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3K 152/97 o vyhlásenie konkurzu na majetok
ţalovaného v 1. rade bol dokonca z tohto dôvodu ţalovanému v 1. rade ustanovený
opatrovník, a preto bola príslušná korešpondencia zasielaná na adresu obchodnej spoločnosti.
Podľa názoru ţalobcu preto nie je moţné vylúčiť, ţe tento list bol zaslaný súčasne jedným
vyhotovením obom, t. j. ţalovanému v 1. rade ako dlţníkovi z úverovej zmluvy, ktorej sa
tento spor týka, a zároveň spoločnosti S., s. r. o. ako pristupujúcemu dlţníkovi k tejto
úverovej zmluve, prípadne ako dlţníkovi z ďalších dvoch úverových zmlúv.
Pokiaľ ide o prijímanie platieb na úhradu záväzku ţalovaných z úverovej zmluvy
z účtu vedeného na obchodnú spoločnosť S., s. r. o., podľa vyjadrenia právneho zástupcu
ţalovaného banka, t. j. pôvodný ţalobca, nemohla prijať plnenie svoje pohľadávky od iného
subjektu, ako od dlţníka, pretoţe v takom prípade by došlo na strane veriteľa
k bezdôvodnému obohateniu. S týmto stanoviskom ţalobca nesúhlasí, pretoţe je častou
praxou, ţe tretia osoba práve na základe dohody s dlţníkom v zmysle ust. § 534 Obč. zák.,
o ktorej veriteľ nemusí mať ţiadnu vedomosť, plní záväzky dlţníka jeho veriteľovi a veriteľ
nie je povinný takéto plnenie odmietnuť. Ţalovaný 1. vo konaní predloţil výpisy z beţného
účtu vedeného S. S., a. s., č. 0-8069049-159 zo dňa 01. 07. 1993, 21. 07. 1993, 05. 01. 1994
a 31. 03. 1994, pričom tieto platby mali dokazovať, ţe z účtu obchodnej spoločnosti S.,
s. r. o., bol plnený záväzok ţalovaných v 1. a 2. rade z úverovej zmluvy a ţalobca ich
prijímaním konkludentne súhlasil s prevzatím dlhu z tejto strany. tento účet je beţným účtom
vedeným S. S., a. s., ku ktorému bolo uzatvorených niekoľko zmlúv o kontokorentnom úvere
na beţnom účte. Všetky výpisy, ktoré ţalovaní v konaní predloţili, predchádzajú časovému
obdobiu, kedy bola so spoločnosťou S., s. r. o., uzatvorená zmluva o kontokorentnom úvere
na beţnom účte, nie je moţné ich prijať ako jednoznačný dôkaz plnenia spoločnosti S., s. r. o.,
v prospech ţalovaných a ich prijatie ako konkludentný súhlas pôvodného ţalobcu s prevzatím
dlhu.
Tvrdenia ţalovaných v 1. a 2. rade o platnom a účinnom prevzatí dlhu z úverovej
zmluvy spoločnosťou S., s. r. o., mali svojimi svedeckými výpoveďami potvrdiť aj dvaja
bývalí zamestnanci pôvodného ţalobcu Ing. D. Ţ. a JUDr. D. Ľ.. Podľa názoru ţalobcu však
tieto svedecké výpovede nie sú hodnoverné a v celkovom kontexte rozporuplné. ako vyplýva
zo svedeckej výpovede Ing. Ţ., ktorá bola úverovou pracovníčkou pôvodného ţalobcu,
vzhľadom na dĺţku časového obdobia, ktoré v tomto prípade uplynulo od uzavretia zmluvy
a poskytnutia úveru, si svedkyňa konkrétne okolnosti tohto prípadu nepamätala. Výpoveď
JUDr. D. Ľ. je rozporuplná. Ako je moţné, ţe človek s právnickým vzdelaním, čiţe sa
predpokladá, ţe sa v danej problematike vyzná a vie zorientovať, vo svedeckej výpovedi
uvádzal, ţe si pamätá, ţe sa preberali záväzky a vychádzalo sa z toho, ţe je to úver právnickej
osoby, teda spoločnosti S., s. r. o., avšak zároveň na strane druhej v správe, ktorú sám
vypracoval dňa 23. 04. 2001, v súvislosti s postupovaním tejto pohľadávky súčasnému
ţalobcovi, uvádza ako dlţníkov ţalovaných v 1. a 2. rade a nikde neuvádza ţiadnu informáciu
o prípadnom prevzatí dlhu treťou osobou alebo o udelení súhlasu pôvodného ţalobcu
s takýmto prevzatím, pričom hlavným účelom tejto správy je zhrnúť všetky podstatné
a relevantné informácie o postupovanej pohľadávke a upozorniť nového veriteľa na moţné
riziká.
Ţalobca je teda toho názoru, ţe ţalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno, keď
jednoznačne nepreukázali, ţe došlo k platnému a účinnému prevzatiu dlhu z úverovej zmluvy
spoločnosťou S., s. r. o., IČO: X.. Je nepochybné, ţe povaha danej veci pripúšťa aj dvojaký
výklad úmyslu konajúcich strán a ţalobca má za to, ţe vykonaným dokazovaním nebolo
jednoznačne preukázaný úmysel účastníkov tohto záväzkovoprávneho vzťahu prevziať
a udeliť súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy obchodnou spoločnosťou S., s. r. o.,
s účinkami, ktoré s týmto úkonom spája ust. § 531 Obč. zák. Ţalobca preto povaţuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne.
Ţalovaní v 1. a 2. rade sa napriek doručenému odvolaniu ţalobcu a výzvy súdu, aby sa
vyjadrili k zaslanému odvolaniu (výzva doručená zástupcovi ţalovaného 1. dňa 03. 02. 2011
a právnemu ţalovaného v 2. rade dňa 4. 02. 2011), sa k odvolaniu ţalobcu nevyjadrili.
Najvyšší súd S. republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie
ţalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobca sa svojím návrhom domáha zaplatenia sumy
245 941,04 Eur (7 409 220,-- Sk) z 28% úrokom od 20. 04. 1995 do zaplatenia. Predmetnú
sumu ţiada od ţalovaných zaplatiť z dôvodu nesplatenia úveru a z dôvodu porušenia úverovej
zmluvy o účelovom úvere na malú privatizáciu z 10. 08. 1992 č. 465-80690649-159-01
(pôvodné číslo zmluvy 330183-2, neskôr znovu prečíslované na 30183055), ktorú uzavrel
právny predchodca ţalobcu S. Š. S. v B., pobočka v L., so ţalovaným v 1. a v 2. rade
a na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. 12. 1999 bola na ţalobcu S. K., a. s.,
postúpená pohľadávka z úverovej zmluvy.
Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Obo 297/2006 zo dňa
21. 02. 2008, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný, vyplýva, ţe účastníkmi úverovej zmluvy
č. 330183-2 z 10. 08. 1992 boli právny predchodca ţalobcu a) Ing. V. M. r. č. X. L., a Š. R. X.
L. Ţalovaní 1. a 2. podpísali úverovú zmluvu č. 3083-2 z 10. 08. 1992. Z tejto zmluvy im
vznikli práva a povinnosti. Na základe uvedenej zmluvy bol im poskytnutý úver vo výške
11 113 900,-- Sk. Odvolací súd tieţ vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, ţe sa stotoţnil
s názorom súdu prvého stupňa, ţe dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 330183-2 z 10. 08. 1992
je neplatný právny úkon.
V ďalšom uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 04. 2009 pod č. k.
6 Obo 160/2008, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 02. 09. 2008,
bolo konštatované, ţe v danom prípade uzavretie úverovej zmluvy zo dňa 10. 08. 1992 nemá
charakter veci súvisiacej so vznikom spoločnosti S., s. r. o., L. tak, ako má
na mysli ust. § 64 ods. 1 Obch. zák., preto aj keby úverovú zmluvu zo dňa 10.08. 1992
uzavreli ţalovaní ako zakladatelia spoločnosti S., s. r. o., čo však z úverovej zmluvy
nevyplýva a nasvedčuje tomu aj ţiadosť Ing. M. V. o poskytnutie úveru zo dňa
17. 07. 1992, i sťaţnosť ţalovaného 1. na Ústavný súd SR (viď. III ÚS 168/06-16),
zo záväzku z tejto úverovej zmluvy by zodpovedali zakladatelia spoločne a nerozdielne.
Ţalovaní 1. a 2. sa počas konania vo všetkých svojich vyjadreniach bránia v tom
zmysle, ţe ţaloba je voči nim nedôvodná, pretoţe došlo k zániku ich záväzku z úverovej
zmluvy, a to na základe zmluvy o prevzatí dlhu so spoločnosťou S., s. r. o., v zmysle ust.
§ 531 ods. 1 Obč. zák. so súhlasom veriteľa – pôvodného ţalobcu.
Podľa ust. § 531 ods. 1 Obč. zák., kto sa dohodne s dlţníkom, ţe preberá jeho dlh,
nastúpi ako dlţník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa moţno dať buď
pôvodnému dlţníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.
Kto bez dohody s dlţníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlţníkom
popri pôvodnom dlţníkovi (§ 531 ods. 2 Obč. zák.).
Zmluva o prevzatí dlhu vyţaduje, aby sa uzavrela písomnou formou (§ 531 ods. 3
Obč. zák.).
Prevzatie dlhu (intercessia) spočíva v tom, ţe do trvajúceho právneho pomeru nastúpi
namiesto dlţníka (ods. 1), alebo popri pôvodnom dlţníkovi (ods. 2) tretia osoba, preberateľ.
Predpokladom vzniku inštitútu prevzatia dlhu je existencia záväzkového právneho vzťahu
medzi veriteľom a pôvodným dlţníkom. Nie je podstatné, či tento vzťah vznikol na základe
právneho úkonu alebo na základe iných právnych skutočností. Na platné prevzatie dlhu sa
vyţaduje písomná zmluva medzi pôvodným dlţníkom a treťou osobou o tom, ţe tretia osoba
preberá dlh a nastupuje ako nový dlţník do právneho pomeru namiesto pôvodného dlţníka.
Zmluva o prevzatí dlhu musí byť písomná, inak je neplatná (§ 40 ods. 1). Na základe iných
právnych skutočností nemôţe dôjsť k prevzatiu dlhu. Súhlas veriteľa s prevzatím dlhu môţe
byť udelený buď vopred alebo dodatočne. Pre prejav veriteľa neustanovuje zákon nijaké
formálne náleţitosti. Nemusí byť výslovný. Takisto nie je rozhodujúce, či ho veriteľ dá
pôvodnému alebo novému dlţníkovi. Ak by veriteľ nedal súhlas na prevzatie dlhu, je
prevzatie neplatné. Takáto zmluva by mohla potom zaloţiť právny pomer iba medzi dlţníkom
a treťou osobou, ktorý by nemohol ovplyvniť právny pomer medzi veriteľom a dlţníkom.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe dňa 11. 08. 1992 Ing. M. V., R. Š. (ţalovaní v 1. a 2. rade)
uzatvorili so spoločnosťou S., s. r. o., zmluvu o prevzatí dlhu, z ktorej vyplýva, ţe Ing. M. V.
a R. Š. uzavreli dňa 10. 08. 1992 úverovú zmluvu o účelovom úvere na malú privatizáciu
so S. Š. S., pobočka L., na sumu 11 113 900,-- Sk. Z tohto úveru bola vyplatená nehnuteľnosť
vo vlastníctve S., s. r. o., nadobudnutá v malej privatizácii a ktorá je vykazovaná v Stredisku
geodézie v L. na LV č. X., k. ú. L., parc. č. X. (veľkosklad nábytku). Z uvedeného dôvodu sa
účastníci tejto zmluvy dohodli na prebratí predmetného dlhu Ing. V. M. a R. Š. firmou S.,
s. r. o., ktorá v zmysle úverovej zmluvy bude splácať úver S. Š. S., pobočka L. Účastníci
na znak súhlasu túto zmluvu vlastnoručne podpisujú. Z uvedenej listiny vyplýva, ţe túto
podpísal Ing. M. V., R. Š. a za spoločnosť S., s. r. o., Ing. M. V. Na tejto listine chýba súhlas
veriteľa s prevzatím dlhu.
Medzi právnym predchodcom ţalobcu a spoločnosťou S., s. r. o., L., bol uzatvorený
dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01 o účelovom úvere zo dňa
10. 08. 1992, v ktorom sa účastníci tohto dodatku dohodli, ţe v bode 2: v splátkovom pláne sa
termín splátky, ktorá mala byť zaplatená do 20. 07. 1994, presúva do 20. 10. 1994
(prolongácia) a 2. klient uhradí jednorazový poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500,-- Sk.
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe odvolací súd povaţuje
dodatok č. 1 úverovej zmluvy za absolútne neplatný právny úkon, a preto nie je moţné
dodatok č. 1 k úverovej zmluve povaţovať za súhlas veriteľa s prevzatím dlhu.
Súdu bol predloţený dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01 zo dňa
10. 08. 1992 (č. listu 347), uzatvorený dňa 18. 04. 1995 medzi S. S., a. s., mestská pobočka
v L., zastúpená riaditeľom Ing. Š. T. a firmou S., s. r. o., zastúpená Ing. M. V., kpt. N. r. č. X.,
ktorá je podpísaná za klienta Ing. V. a za S. S. Ing. Š. T., riaditeľom pobočky. Z dodatku č. 2
vyplýva, ţe tento dodatok k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01, ktorým sa na základe
písomnej ţiadosti klienta, osobného jednania s klientom a na základe komplexného
prehodnotenia klienta mení: 1. v bode 2: v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala byť
zaplatená do 20. 04. 1995 vo výške 529 240,-- Sk, presúva do 20. 07. 1995 (prolongácia). 2.
Klient uhradí jednorazový poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500,-- Sk. Ostatné body
úverovej zmluvy ostávajú naďalej v platnosti. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
konštatoval, ţe podľa jeho názoru z obsahu dodatku č. 2 vyplýva, ţe S. S., a. s., mestská
pobočka v L., ako veriteľ dala podľa § 531 ods. 1 Obč. zák. súhlas s prevzatím dlhu
z úverovej zmluvy. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasí. Dodatok č. 2 podpísal za klienta
Ing. M. V., pri jeho podpise však chýba akékoľvek označenie, či dodatok podpisuje ako
fyzická osoba. Vzhľadom na uvedenie jeho osobných údajov, ako je rodné číslo a bydlisko
v záhlaví zmluvy, alebo ako konateľ spoločnosti S., s. r. o. V takom prípade však chýba jeho
označenie ako konateľa spoločnosti pri podpise zmluvy a absentuje tu tieţ pečiatka
spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, z obsahu tohto úkonu nie je moţné jednoznačne
určiť, ţe ním pôvodný ţalobca ako veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy
spoločnosťou S., s. r.o. Pokiaľ by mala byť uvedená zmluva interpretovaná ako súhlas
s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy treťou osobou, musel by v nej byť obsiahnutý jasný,
k tomu smerujúci prejav vôle veriteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu týmto dodatkom č. 2
došlo len k zmene zmluvy v bode 2, a to, ţe v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala
byť zaplatená do 20. 04. 1995 vo výške 529 240,-- Sk, presúva do 20. 07. 1995, a to aj
s poukazom na bod 7 úverovej zmluvy, podľa ktorého podnikateľ sa zaväzuje, ţe ak nebude
mať dostatok prostriedkov na beţnom, resp. kontokorentnom účte, poţiada S. najneskôr 21
dní pred dňom splátky o jej prolongáciu. S. oznámi podnikateľovi do 15 dní podmienky, za
akých prolongáciu povolila, resp., ţe prolongáciu nepovolila a tieţ aj s poukazom na dohodu
v dodatku č. 2, ţe ostatné body úverovej zmluvy ostávajú naďalej v platnosti, teda v platnosti
zostali účastníci úverového vzťahu.
Podľa názoru odvolacieho súdu za dôkaz o konkludentnom udelení súhlasu
s prevzatím dlhu ţalovaných v 1. a 2. rade spoločnosťou S., s. r. o., nie je moţné povaţovať
výzvu pôvodného ţalobcu zo dňa 21. 09. 1995, adresovanú uvedenej spoločnosti na
zaplatenie dlţnej sumy. Táto výzva obsahovala výzvu na úhradu viacerých úverových zmlúv,
medzi ktorými je uvedená aj predmetná úverová zmluva, ktorej sa tento spor týka, pričom ako
adresát na zásielke je uvedená spoločnosť S., s. r. o., a pod ňou je uvedený ţalovaný v 1. rade
Ing. M. V. Podľa ţivnostenského listu, vydaného Obvodným úradom L., Ţivnostenské
oddelenie dňa 28. 02. 1991, č. j. Ţo 152/1992, ţalovaný v 1. rade podnikal na základe
ţivnostenského oprávnenia pod obchodným menom Ing. M. V. – S., miesto podnikania L.,
Pričom ako miesto prevádzky mal uvedené L., t. j. adresu totoţnú so sídlom spoločnosti S.,
s. r. o. Preto nie je moţné vylúčiť, ţe tento list bol zaslaný súčasne ţalovanému v 1. rade ako
dlţníkovi z úverovej zmluvy a zároveň spoločnosti S., s. r. o., ako dlţníkovi z ďalších dvoch
úverových zmlúv.
Ani prijímanie platieb na úhradu záväzku ţalovaných z úverovej zmluvy z účtu
vedeného na obchodnú spoločnosť S., s. r. o., odvolací súd nepovaţoval za súhlas veriteľa
s prevzatím dlhu novým dlţníkom, a to spoločnosťou S. K úhradám z beţného účtu
spoločnosti S., s. r. o., dochádzalo zrejme na základe zmluvy o prevzatí dlhu, uzatvorenej
medzi Ing. M. V., R. Š. na jednej strane a spoločnosťou S., s. r. o., zastúpenej Ing. M. V.
zo dňa 11. 10. 1992. Táto zmluva bez súhlasu veriteľa na prevzatie dlhu zaloţila právny
pomer iba medzi dlţníkmi a treťou osobou, ktorá však nemôţe ovplyvniť právny pomer
medzi veriteľom a dlţníkmi. Taktieţ podľa názoru odvolacieho súdu nie je moţné
odvodzovať súhlas pôvodného ţalobcu s prevzatím dlhu zo záznamu, resp. zo správny
z jednania medzi firmou S., s. r. o. a pôvodným ţalobcom zo dňa 08. 05. 1995. Keďţe táto sa
nevzťahuje k plneniu úverovej zmluvy, ktorá je predmetom sporu, ale z obsahu správy
vyplýva, ţe sa vzťahuje na zmluvu o kontokorentnom úvere na beţnom účte č. 8069049-159.
Podľa názoru odvolacieho súdu ani svedecké výpovede Ing. D. Ţ. a JUDr. D. Ľ.
nedokazujú, ţe pôvodný ţalobca udelil súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou S., s. r. o.,
pretoţe svedkovia v čase, keď boli pripravované úverové dokumenty a následne uzatvárané
zmluvy, neboli zamestnancami S. Š. S., prípadne sa na tvorbe týchto dokumentov nepodieľali
a vzhľadom na Ľ. zameniteľnosť obchodného mena ţalovaného v 1. rade s menom
spoločnosti s ručením obmedzeným nie je moţné vylúčiť zámenu. Navyše Ing. D. Ţ. uviedla,
ţe si konkrétne okolnosti tohto prípadu nepamätá a len vo všeobecnosti uviedla, ako pôvodný
ţalobca postupoval pri poskytovaní úverov na malú privatizáciu. JUDr. D. Ľ. naviac tieţ
v správe, ktorú sám vypracoval dňa 23.04. 2001, v súvislosti s postupovaním pohľadávky
ţalobcovi uviedol ako dlţníkov ţalovaných v 1. a 2. rade a nikde neuviedol ţiadnu informáciu
o prípadnom prevzatí dlhu treťou osobou, alebo o udelení súhlasu pôvodného ţalobcu
s takýmto prevzatím. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovaţuje tieto svedecké
výpovede za dôkaz o prevzatí dlhu spoločnosťou S., s. r. o.
Z uvedeného teda vyplýva, ţe z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva, ţe
pôvodný ţalobca S. S. ako veriteľ dal súhlas na prevzatie dlhu ţalovaných v 1. a 2. rade
spoločnosťou S., s. r. o., podľa § 531 ods. 1 Obč. zák. Ţalovaní doposiaľ nepreukázali, ţe ich
záväzok z úverovej zmluvy zanikol, naopak v konaní bolo preukázané, ţe medzi právnym
predchodcom ţalobcu a ţalovanými v 1. a 2. rade bola uzatvorená platná úverová zmluva
s jasne definovanými právami a povinnosťami účastníkov tejto zmluvy. Účastníkom tejto
zmluvy boli zo strany právneho predchodcu poskytnuté finančné prostriedky vo výške
11 113 900,-- Sk, a preto je ich povinnosťou splatiť tento úver v zmysle úverovej zmluvy.
K tomu odvolací súd uvádza, ţe jedinými spoločníkmi spoločnosti S., s. r.o. boli Ing. M. V.
a R. Š.. Tieţ konateľmi spoločnosti boli R. Š. a Ing. M. V., ktorí poznali ekonomickú situáciu
spoločnosti, pričom ako konatelia spoločnosti boli povinní vykonávať svoju pôsobnosť
s odbornou starostlivosťou a aj v súlade so záujmami spoločnosti a pri výkone svojej
pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy pred záujmami spoločnosti. Konanie
ţalovaných ako dlţníkov z úverovej zmluvy a ktorí boli zároveň konateľmi spoločnosti S.,
s. r. o., nasvedčuje tomu, ţe uprednostnili svoje záujmy, a to zbaviť sa záväzku z úverovej
zmluvy a nasvedčuje to tieţ tomu, ţe z ich strany došlo k zneuţitiu výkonu práva, keďţe
uzavretím zmluvy o prevzatí dlhu – cieľom tejto zmluvy nebolo dosiahnutie účelu a zmyslu
sledovaného právnou normou, ale viedlo to k úmyslu spôsobiť inému účastníkovi ujmu
(nezaplatiť dlh). Najvyšší súd Slovenskej republiky musí mať na zreteli, ţe pri svojej
rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu
a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétneho
prípadu nesmie opomínať, ţe prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti.
Keďţe súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový
stav a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom
na ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil vec súdu prvého stupňa a v súlade s ust. § 221 ods.
2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Bude úlohou súdu prvého stupňa, aby v novom konaní postupoval v naznačenom
smere a preverí opodstatnenosť výšky ţalobcom uplatneného nároku vo vzťahu k ţalovanému
v 1. a 2. rade.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Anna Marková v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová