Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
aaf/385834.892b40.pdf
PDF · 145.05 KB
No categories available
5OBo/22/2011
Najvyšší súd 5 Obo 22/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu S.,
a. s., Bratislava, C.B., IČO: X. proti ţalovanému
v 1/ rade Ing. M.V., nar. X., bytom K.L., zastúpeného advokátkou JUDr. E.Z., F.N.,
ţalovanému
v 2/ rade R.Š., nar. X., bytom Š.L., zastúpeného advokátom JUDr. R.E., B.L., o zaplatenie
245 941,12 Eur (7 409 220 Sk) s príslušenstvom, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2010, č. k. Z-2-43Cb 216/1996-451, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2010, č. k.
Z-2-43Cb 216/1996-451 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom ţalobu zamietol. Ţalobcovi uloţil
povinnosť zaplatiť ţalovanému v 1/ rade trovy konania v sume 51 698,25 Eur a ţalobcovi
uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému v 2/ rade trovy konania v sume 26 972,01 Eur.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe S., a. s., mestská pobočka L., si uplatnila plnenie
z úverovej zmluvy č. 465/X.-01 zo dňa 10. 08. 1992 voči ţalovanému v 1/ rade, v 2/ rade
a ţalovanému v 3/ rade S., s. r. o., L..
V priebehu konania došlo ku zmene účastníka na strane ţalobcu na základe
uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 06. 2000. Súd podľa ust. § 92 ods. 2
O. s. p. pripustil zmenu účastníka konania na strane ţalobcu.
Z predloţených dokladov a na základe vykonaného dokazovania súd zistil,
ţe predmetom sporu je plnenie z úverovej zmluvy č. 465/X.-01 z 10. 08. 1992. Ţalovaný v 1/
rade a ţalovaný v 2/ rade dňa 11. 10. 1992 uzatvorili s obchodnou spoločnosťou S., s. r. o.,
zmluvu o prevzatí dlhu. Dlh bol špecifikovaný ako úverová zmluva, uzatvorená dňa 10. 08.
1992 so S., pobočka L.,
na sumu 11 113 900 Sk. V zmysle ust. § 531 ods. 1 Obč. zák. pôvodný ţalobca ako veriteľ dal
súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou S., s. r. o., konkludentne, dôkazom čoho
je i výzva pôvodného ţalobcu zo dňa 21. 09. 1995, adresovaná obchodnej spoločnosti S., s. r.
o., aby podľa dohodnutého splátkového reţimu zaplatila dlţnú sumu.
Z dodatku č. 2 mal súd za preukázané, ţe bol podpísaný riaditeľom mestskej pobočky
S., a. s. v L. a firmou S., s. r. o. v L.. V tomto dodatku nie sú ako dlţníci z úverovej zmluvy č.
465/X.-01zo dňa 10. 08. 1992 uvedení ţalovaní v 1/ a 2/ rade. Pôvodný ţalobca výzvou zo
dňa 21. 09. 1995, adresovanou spoločnosti S., s. r. o., vyzval na plnenie úverovej zmluvy zo
dňa 10. 08. 1992. Z obsahu dodatku č. 2 podľa názoru súdu prvého stupňa vyplýva, ţe S.,
a. s., mestská pobočka v L. ako veriteľ dala podľa ust. § 531 ods. 1 Obč. zák. súhlas
s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy spoločnosťou S., s. r. o. a došlo k zániku záväzku
ţalovanými v 1/ a 2/ rade. Riaditeľ mestskej pobočky bol oprávnenou osobou rokovať
s klientmi sporiteľne a uzatvárať okrem iného úverové zmluvy, aj dodatky k týmto úverovým
zmluvám. V dodatku č. 2 je jednoznačne uvedené, s kým riaditeľ mestskej pobočky uzatváral
dodatok, t. j. s firmou S., s. r. o. V záhlaví, ale aj v texte tohto dodatku je uvedené číslo
úverovej zmluvy aj s dátumom jej uzavretia, to znamená, ţe nebolo spochybnené, ţe by za
plnenie úverovej zmluvy č. 465/X.-01 zo dňa 10. 08. 1992 bol povinný S., s. r. o. S námietkou
premlčania sa vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, a to
uznesení zo dňa 14. 09. 2009, preto súd ţalobu zamietol. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešným ţalovaným proti neúspešnému ţalobcovi
priznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ţalobca podaním zo dňa
27. 01. 2011. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak,
ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaţe ţalovaných v 1/ a 2/ rade k zaplateniu sumy
245 941,05 Eur s 28% úrokom z omeškania ročne od 20. 04. 1995 do zaplatenia a nahradiť
mu trovy konania s tým, ţe plnením jedného zo ţalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého ţalovaného.
Podľa názoru ţalobcu súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym záverom a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepresvedčivé. Vychádzajúc
z právneho názoru, vysloveného odvolacím súdom v zrušujúcich uzneseniach je moţné
konštatovať, ţe v priebehu súdneho konania bolo ustálené a je teda nepochybné, ţe ţalobca
uplatnil na súde svoj nárok z úverovej zmluvy, uzatvorenej medzi pôvodným ţalobcom ako
veriteľom a ţalovanými v 1/ a 2/ rade ako dlţníkmi, tento úver bol ţalovaným 1/ a 2/
poskytnutý v intenciách zákona na dohodnutý účel, dodatok č. 1 k úverovej zmluve
je absolútne neplatný a námietka premlčania, vznesená ţalovanými, je nedôvodná. Keďţe
tieto skutočnosti boli v konaní preukázané a odvolací súd sa týmito závermi stotoţnil, podľa
názoru ţalobcu nie je potrebné ich ďalej rozoberať. Sporným však naďalej zostáva posúdenie
základnej otázky, a to, či došlo k platnému prevzatiu dlhu ţalovaných v 1/, 2/ rade z úverovej
zmluvy obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. (pôvodne ţalovaným v 3/ rade) a či bol zo strany
pôvodného ţalobcu ako veriteľa udelený súhlas s týmto prevzatím dlhu. V tejto súvislosti
ţalobca poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. 02. 2008 sp. zn. 6 Obo 297/2006.
Pokiaľ je predmetom sporu právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti
ustanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je
tento prejav vôle zaznamenaný. Podľa názoru ţalobcu nestačí, ţe je účastníkom právneho
vzťahu jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to priamo nevyplýva z jej textu. Určitosť
písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať
pochybnosti o jeho obsahu, ani v prípade osôb, ktoré účastníkmi daného zmluvného vzťahu
nie sú. Platný právny úkon podľa ust. § 37 Obč. zák. je, ţe k prejavu vôle došlo slobodne,
váţne, určite a zrozumiteľne s moţným plnením. Z obsahu zmluvy, uzatvorenej dňa
11. 10. 1992 medzi ţalovaným v 1/ a 2/ rade na strane jednej a ţalovaným v 3/ rade na strane
druhej, však nie je moţné jednoznačne a bez výhrad určiť, ţe sa jedná o prevzatie dlhu
v intenciách ustanovenia § 531 ods. 1 Obč. zák., a nie o pristúpenie k záväzku v zmysle ust.
§ 534 Obč. zák., čo potvrdzuje rozdielne posúdenie tohto právneho úkonu zo strany
ţalovaných a zo strany odvolacieho súdu. Vyriešenie tejto otázky má pritom zásadný význam
pre celkový výsledok konania, pretoţe kaţdý z týchto úkonov vyvoláva iné podstatne
rozdielne právne účinky. Kým v prípade prevzatia dlhu v zmysle ust. § 531 ods. 1 Obč. zák.
dochádza k podstatnej zmene v právnom postavení účastníkov tohto záväzkovo-právneho
vzťahu, pretoţe pôvodný dlţník sa zbavuje povinnosti splniť dlh, do právneho pomeru
vstupuje nový dlţník a veriteľ môţe poţadovať plnenie a je povinný prijať plnenie iba
od preberateľa dlhu, v prípade pristúpenia k záväzku v zmysle ust. § 534 Obč. zák. sa tretia
osoba zaväzuje dlţníkovi, ţe namiesto neho poskytne veriteľovi plnenie, avšak na postavení
veriteľa sa týmto nič nemení, priame právo mu z toho nevznikne a tretia osoba je za neplnenie
dohody zodpovedná len voči dlţníkovi.
Ďalším sporným momentom, ktorý je potrebné v konaní ustáliť, pokiaľ by teda malo
dôjsť medzi ţalovaným 1/ a 2/ a obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. k platnému a účinnému
prevzatiu dlhu v zmysle ust. § 531 Obč. zák. je, či veriteľ pôvodný ţalobca, platne udelil
súhlas s týmto prevzatím dlhu. Podľa vyjadrenia pôvodného ţalobcu zo dňa
14. 01. 1999 pôvodný ţalobca nemá k dispozícii zmluvu o prevzatí dlhu zo dňa 11. 10. 1992
a nenachádza sa u nich ani súhlasné stanovisko s prevzatím dlhu. Je preto otázne, či pôvodný
ţalobca ako veriteľ bol vôbec informovaný o skutočnosti, ţe dlh, ktorý voči nemu mali
ţalovaní v 1/ a 2/ rade ako fyzické osoby, zodpovedajúce za porušenie svojich záväzkov
celým svojím majetkom, údajne prevzala obchodná spoločnosť so základným imaním
100 000 Sk, ktorá podľa predloţených ekonomických ukazovateľov uţ v tom čase vykazovala
straty a nebol predpoklad oţivenia ekonomickej činnosti tejto spoločnosti. Je ťaţko moţné
uveriť, ţe pokiaľ by pôvodný ţalobca s takouto skutočnosťou, t. j. prevzatím dlhu bol
oboznámený, ako bankový subjekt by najmä s ohľadom na nedostatočné zabezpečenie,
ekonomickú nevýhodnosť a ťaţkú vydobyteľnosť svojej pohľadávky s takouto zmenou
záväzkového vzťahu súhlasil, pretoţe jeho pôvodne zvýhodnená moţnosť dosiahnuť
upokojenie pohľadávky a jeho postavenie veriteľa by sa potom v skutočnosti podstatne
oslabilo.
Podľa ust. § 35 Obč. zák. sa môţe prejav vôle urobiť konaním alebo opomenutím,
môţe sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chcel
účastník prejaviť. Avšak aj konkludentne urobený prejav musí v kaţdom prípade spĺňať
predpoklad, ţe tento spôsob nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť
a aký je jej obsah. Sporný obsah výslovného právneho úkonu moţno interpretovať podľa
zmyslu pouţitých slov, nie však dopĺňať.
Ţalovaní v 1/ a 2/ rade opierajú svoje tvrdenie, podľa ktorého pôvodný ţalobca ako
veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu, predovšetkým o dodatky č. 1 a č. 2 k úverovej zmluve.
Pokiaľ ide o dodatok č. 1 zo dňa 09. 08. 1994, tento je, ako vyplýva z právneho názoru,
ustáleného v rozhodnutiach odvolacieho súdu, absolútne neplatný. Dňa 18. 04. 1995, t. j.
skoro tri roky po podpise zmluvy o prevzatí dlhu bol podľa vyjadrenia ţalovaných
a predloţenej listiny uzatvorený dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 485-806949-159-1 zo dňa
10. 08. 1992. Podľa názoru ţalobcu z obsahu tohto úkonu nie je moţné jednoznačne určiť,
ţe ním pôvodný ţalobca ako veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu úverovej zmluvy
spoločnosťou S., s. r. o. Pokiaľ by mala byť uvedená zmluva (dodatok č. 2) interpretovaná
ako súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy treťou osobou, musel byť v nej obsiahnutý
jasný, k tomu smerujúci prejav vôle veriteľa. Tieto náleţitosti dodatok č. 2 nespĺňa.
Ako ďalej vyplýva z napadnutého rozsudku, dôkazom konkludentne udeleného
súhlasu s prevzatím dlhu ţalovaných v 1/ a 2/ rade spoločnosťou S., s. r. o., je výzva
pôvodného ţalobcu zo dňa 21. 09. 1995, adresovaná uvedenej spoločnosti na zaplatenie
dlţnej sumy. Ako však samotný súd ďalej uvádza vo svojom rozhodnutí, tento dokument
obsahuje výzvu na úhradu viacerých úverových zmlúv, medzi ktorými je uvedená
aj predmetná zmluva, ktorej sa tento spor týka, pričom ako adresát je uvedená spoločnosť S.,
s. r. o. a pod ňou ţalovaný v 1/ rade Ing. M.V.. Podľa ţivnostenského listu, vydaného
Obvodným úradom L., Ţivnostenské oddelenie dňa 28. 02. 1991,
č. j. Ţo 152/1992, ţalovaný v 1/ rade podniká na základe ţivnostenského oprávnenia
pod obchodným menom Ing. M.V. - S., miesto podnikania L.L.K., pričom ako miesto
prevádzky mal uvedené L.L.J., t. j. adresa totoţná so sídlom spoločnosti s ručením
obmedzeným. Ţalovaní v 1/ a 2/ rade poštové zásielky na adresách uvedených ako miesto
svojho pobytu nepreberali, v konkurznom konaní vedenom pred Krajským súdom
v Bratislave pod sp. zn. 3K 152/97 o vyhlásenie konkurzu
na majetok ţalovaného v 1/ rade bol dokonca z tohto dôvodu ţalovanému v 1/ rade
ustanovený opatrovník, a preto bola príslušná korešpondencia zasielaná na adresu obchodnej
spoločnosti. Podľa názoru ţalobcu preto nie je moţné vylúčiť, ţe tento list bol zaslaný
súčasne jedným vyhotovením obom, t. j. ţalovanému v 1/ rade ako dlţníkovi z úverovej
zmluvy, ktorej sa tento spor týka, a zároveň spoločnosti S., s. r. o.
ako pristupujúcemu dlţníkovi k tejto úverovej zmluve, prípadne ako dlţníkovi z ďalších
dvoch úverových zmlúv.
Pokiaľ ide o prijímanie platieb na úhradu záväzku ţalovaných z úverovej zmluvy
z účtu vedeného na obchodnú spoločnosť S., s. r. o., podľa vyjadrenia právneho zástupcu
ţalovaného banka, t. j. pôvodný ţalobca, nemohla prijať plnenie svoje pohľadávky od iného
subjektu, ako od dlţníka, pretoţe v takom prípade by došlo na strane veriteľa
k bezdôvodnému obohateniu. S týmto stanoviskom ţalobca nesúhlasí, pretoţe je častou
praxou, ţe tretia osoba práve na základe dohody s dlţníkom v zmysle ust. § 534 Obč. zák.,
o ktorej veriteľ nemusí mať ţiadnu vedomosť, plní záväzky dlţníka jeho veriteľovi a veriteľ
nie je povinný takéto plnenie odmietnuť. Ţalovaný 1/ v konaní predloţil výpisy z beţného
účtu vedeného S., a. s., č. X. zo dňa 01. 07. 1993,
21. 07. 1993, 05. 01. 1994 a 31. 03. 1994, pričom tieto platby mali dokazovať, ţe z účtu
obchodnej spoločnosti S., s. r. o., bol plnený záväzok ţalovaných v 1/ a 2/ rade z úverovej
zmluvy a ţalobca ich prijímaním konkludentne súhlasil s prevzatím dlhu z tejto strany. Tento
účet je beţným účtom vedeným S., a. s., ku ktorému bolo uzatvorených niekoľko zmlúv
o kontokorentnom úvere na beţnom účte. Všetky výpisy, ktoré ţalovaní v konaní predloţili,
predchádzajú časovému obdobiu, kedy bola so spoločnosťou S., s. r. o., uzatvorená zmluva
o kontokorentnom úvere na beţnom účte, nie je moţné ich prijať ako jednoznačný dôkaz
plnenia spoločnosti S., s. r. o., v prospech ţalovaných a ich prijatie ako konkludentný súhlas
pôvodného ţalobcu s prevzatím dlhu.
Tvrdenia ţalovaných v 1/ a 2/ rade o platnom a účinnom prevzatí dlhu z úverovej
zmluvy spoločnosťou S., s. r. o., mali svojimi svedeckými výpoveďami potvrdiť
aj dvaja bývalí zamestnanci pôvodného ţalobcu Ing. D.Ţ. a JUDr. D.L.. Podľa názoru ţalobcu
však tieto svedecké výpovede nie sú hodnoverné a v celkovom kontexte rozporuplné. Ako
vyplýva zo svedeckej výpovede Ing. Ţ., ktorá bola úverovou pracovníčkou pôvodného
ţalobcu, vzhľadom na dĺţku časového obdobia, ktoré v tomto prípade uplynulo od uzavretia
zmluvy a poskytnutia úveru, si svedkyňa konkrétne okolnosti tohto prípadu nepamätala.
Výpoveď JUDr. D. je rozporuplná. Ako je moţné, ţe človek s právnickým vzdelaním, čiţe sa
predpokladá, ţe sa v danej problematike vyzná a vie zorientovať, vo svedeckej výpovedi
uvádzal, ţe si pamätá, ţe sa preberali záväzky a vychádzalo sa z toho, ţe je to úver právnickej
osoby, teda spoločnosti S., s. r. o., avšak zároveň na strane druhej v správe, ktorú sám
vypracoval dňa 23. 04. 2001, v súvislosti s postupovaním tejto pohľadávky súčasnému
ţalobcovi, uvádza ako dlţníkov ţalovaných
v 1/ a 2/ rade a nikde neuvádza ţiadnu informáciu o prípadnom prevzatí dlhu treťou osobou
alebo o udelení súhlasu pôvodného ţalobcu s takýmto prevzatím, pričom hlavným účelom
tejto správy je zhrnúť všetky podstatné a relevantné informácie o postupovanej pohľadávke
a upozorniť nového veriteľa na moţné riziká.
Ţalobca je teda toho názoru, ţe ţalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno, keď
jednoznačne nepreukázali, ţe došlo k platnému a účinnému prevzatiu dlhu z úverovej zmluvy
spoločnosťou S., s. r. o., IČO: X.. Je nepochybné, ţe povaha danej veci pripúšťa aj dvojaký
výklad úmyslu konajúcich strán a ţalobca má za to, ţe vykonaným dokazovaním nebol
jednoznačne preukázaný úmysel účastníkov tohto záväzkovo-právneho vzťahu prevziať
a udeliť súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy obchodnou spoločnosťou S., s. r. o.,
s účinkami, ktoré s týmto úkonom spája ust. § 531 Obč. zák. Ţalobca preto povaţuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne.
Ţalovaní v 1. a 2. rade sa napriek doručenému odvolaniu ţalobcu a výzvy súdu, aby sa
vyjadrili k zaslanému odvolaniu (výzva doručená zástupcovi ţalovaného 1/ dňa 03. 02. 2011
a právnemu zástupcovi ţalovaného v 2/ rade dňa 04. 02. 2011), sa k odvolaniu ţalobcu
nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie ţalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214
ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobca sa svojím návrhom domáha zaplatenia sumy
245 941,04 Eur (7 409 220 Sk) z 28% úrokom od 20. 04. 1995 do zaplatenia. Predmetnú
sumu ţiada od ţalovaných zaplatiť z dôvodu nesplatenia úveru a z dôvodu porušenia úverovej
zmluvy o účelovom úvere na malú privatizáciu z 10. 08. 1992 č. 465-80690649-159-01
(pôvodné číslo zmluvy 330183-2, neskôr znovu prečíslované na 30183055), ktorú uzavrel
právny predchodca ţalobcu S. v Bratislave, pobočka v L.,
so ţalovaným v 1/ a v 2/ rade a na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. 12. 1999
bola na ţalobcu S., a. s., postúpená pohľadávka z úverovej zmluvy.
Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Obo 297/2006 zo dňa
21. 02. 2008, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný, vyplýva, ţe účastníkmi úverovej zmluvy
č. 330183-2 z 10. 08. 1992 boli právny predchodca ţalobcu a Ing. V., r. č. X. L., a Š., r. č. X.,
L.. Ţalovaní 1/ a 2/ podpísali úverovú zmluvu č. 3083-2 z 10. 08. 1992. Z tejto zmluvy im
vznikli práva a povinnosti.
Na základe uvedenej zmluvy bol im poskytnutý úver vo výške 11 113 900 Sk. Odvolací súd
tieţ vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, ţe sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa,
ţe dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 330183-2 z 10. 08. 1992 je neplatný právny úkon.
V ďalšom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 04. 2009 pod č. k.
6 Obo 160/2008, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 02. 09. 2008,
bolo konštatované, ţe v danom prípade uzavretie úverovej zmluvy zo dňa 10. 08. 1992 nemá
charakter veci súvisiacej so vznikom spoločnosti S., s. r. o., L. tak, ako má
na mysli ust. § 64 ods. 1 Obch. zák., preto aj keby úverovú zmluvu zo dňa 10.08. 1992
uzavreli ţalovaní ako zakladatelia spoločnosti S., s. r. o., čo však z úverovej zmluvy
nevyplýva a nasvedčuje tomu aj ţiadosť Ing. M. o poskytnutie úveru zo dňa
17. 07. 1992, i sťaţnosť ţalovaného 1/ na Ústavný súd SR (viď. III ÚS 168/06-16),
zo záväzku z tejto úverovej zmluvy, by zodpovedali zakladatelia spoločne a nerozdielne.
Ţalovaní 1/ a 2/ sa počas konania vo všetkých svojich vyjadreniach bránia v tom
zmysle, ţe ţaloba je voči nim nedôvodná, pretoţe došlo k zániku ich záväzku z úverovej
zmluvy, a to na základe zmluvy o prevzatí dlhu so spoločnosťou S., s. r. o., v zmysle ust. §
531 ods. 1 Obč. zák. so súhlasom veriteľa - pôvodného ţalobcu.
Podľa ust. § 531 ods. 1 Obč. zák., kto sa dohodne s dlţníkom, ţe preberá jeho dlh,
nastúpi ako dlţník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa moţno dať buď
pôvodnému dlţníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.
Kto bez dohody s dlţníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlţníkom
popri pôvodnom dlţníkovi (§ 531 ods. 2 Obč. zák.).
Zmluva o prevzatí dlhu vyţaduje, aby sa uzavrela písomnou formou (§ 531 ods. 3
Obč. zák.).
Prevzatie dlhu (intercessia) spočíva v tom, ţe do trvajúceho právneho pomeru nastúpi
namiesto dlţníka (ods. 1), alebo popri pôvodnom dlţníkovi (ods. 2) tretia osoba, preberateľ.
Predpokladom vzniku inštitútu prevzatia dlhu je existencia záväzkového právneho vzťahu
medzi veriteľom a pôvodným dlţníkom. Nie je podstatné, či tento vzťah vznikol na základe
právneho úkonu alebo na základe iných právnych skutočností. Na platné prevzatie dlhu sa
vyţaduje písomná zmluva medzi pôvodným dlţníkom a treťou osobou o tom, ţe tretia osoba
preberá dlh a nastupuje ako nový dlţník do právneho pomeru namiesto pôvodného dlţníka.
Zmluva o prevzatí dlhu musí byť písomná, inak je neplatná (§ 40 ods. 1). Na základe iných
právnych skutočností nemôţe dôjsť k prevzatiu dlhu. Súhlas veriteľa s prevzatím dlhu môţe
byť udelený buď vopred alebo dodatočne. Pre prejav veriteľa neustanovuje zákon nijaké
formálne náleţitosti. Nemusí byť výslovný. Takisto nie je rozhodujúce, či ho veriteľ dá
pôvodnému alebo novému dlţníkovi. Ak by veriteľ nedal súhlas na prevzatie dlhu, je
prevzatie neplatné. Takáto zmluva by mohla potom zaloţiť právny pomer iba medzi dlţníkom
a treťou osobou, ktorý by nemohol ovplyvniť právny pomer medzi veriteľom a dlţníkom.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe dňa 11. 08. 1992 Ing. M.V., R.Š. (ţalovaní v 1/ a 2/ rade)
uzatvorili so spoločnosťou S., s. r. o., zmluvu o prevzatí dlhu, z ktorej vyplýva, ţe Ing. M.V.
a R.Š. uzavreli dňa 10. 08. 1992 úverovú zmluvu o účelovom úvere na malú privatizáciu so
S., pobočka L., na sumu 11 113 900 Sk. Z tohto úveru bola vyplatená nehnuteľnosť
vo vlastníctve S., s. r. o., nadobudnutá v malej privatizácii, ktorá je vykazovaná v Stredisku
geodézie v L. na LV č. X., k. ú. L., parc. č. X. (veľkosklad nábytku). Z uvedeného dôvodu sa
účastníci tejto zmluvy dohodli na prebratí predmetného dlhu Ing. V. a R. firmou S., s. r. o.,
ktorá v zmysle úverovej zmluvy bude splácať úver S., pobočka L.. Účastníci na znak súhlasu
túto zmluvu vlastnoručne podpisujú. Z uvedenej listiny vyplýva, ţe túto podpísal
Ing. M.V., R.Š. a za spoločnosť S., s. r. o., Ing. M.V..
Na tejto listine chýba súhlas veriteľa s prevzatím dlhu.
Medzi právnym predchodcom ţalobcu a spoločnosťou S., s. r. o., L., bol uzatvorený
dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 465-X.-01 o účelovom úvere zo dňa 10. 08. 1992, v ktorom
sa účastníci tohto dodatku dohodli, ţe v bode 2: v splátkovom pláne
sa termín splátky, ktorá mala byť zaplatená do 20. 07. 1994, presúva do 20. 10. 1994
(prolongácia) a 2. klient uhradí jednorazový poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500 Sk.
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe odvolací súd povaţuje
dodatok č. 1 úverovej zmluvy za absolútne neplatný právny úkon, a preto nie je moţné
dodatok č. 1 k úverovej zmluve povaţovať za súhlas veriteľa s prevzatím dlhu.
Súdu bol predloţený dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 465-X.-01 zo dňa 10. 08. 1992
(č. listu 347), uzatvorený dňa 18. 04. 1995 medzi S., a. s., mestská pobočka v L., zastúpená
riaditeľom Ing. Š.T. a firmou S., s. r. o., zastúpená Ing. M.V., K.L.L., r. č. X., ktorá je
podpísaná za klienta Ing. V. a za S.
Ing. Š.T., riaditeľom pobočky. Z dodatku č. 2 vyplýva, ţe tento dodatok k úverovej zmluve č.
465-X.-01, ktorým sa na základe písomnej ţiadosti klienta, osobného jednania s klientom a na
základe komplexného prehodnotenia klienta mení:
1. v bode 2: v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala byť zaplatená do 20. 04. 1995
vo výške 529 240 Sk, presúva do 20. 07. 1995 (prolongácia). 2. Klient uhradí jednorazový
poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500 Sk. Ostatné body úverovej zmluvy ostávajú naďalej
v platnosti. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku konštatoval, ţe podľa jeho názoru
z obsahu dodatku č. 2 vyplýva, ţe S., a. s., mestská pobočka v L., ako veriteľ dala podľa §
531 ods. 1 Obč. zák. súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy. S týmto záverom odvolací
súd nesúhlasí. Dodatok č. 2 podpísal za klienta Ing. M.V., pri jeho podpise však chýba
akékoľvek označenie, či dodatok podpisuje ako fyzická osoba, vzhľadom na uvedenie jeho
osobných údajov, ako je rodné číslo a bydlisko v záhlaví zmluvy, alebo ako konateľ
spoločnosti S., s. r. o. V takom prípade však chýba jeho označenie ako konateľa spoločnosti
pri podpise zmluvy a absentuje tu tieţ pečiatka spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu,
z obsahu tohto úkonu nie je moţné jednoznačne určiť, ţe ním pôvodný ţalobca ako veriteľ
udelil súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy spoločnosťou S., s. r.o. Pokiaľ by mala byť
uvedená zmluva interpretovaná ako súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy treťou osobou,
musel by v nej byť obsiahnutý jasný, k tomu smerujúci prejav vôle veriteľa. Podľa názoru
odvolacieho súdu týmto dodatkom č. 2 došlo len k zmene zmluvy v bode 2, a to, ţe
v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala byť zaplatená do 20. 04. 1995 vo výške
529 240 Sk, presúva do 20. 07. 1995, a to aj s poukazom na bod 7 úverovej zmluvy, podľa
ktorého podnikateľ sa zaväzuje, ţe ak nebude mať dostatok prostriedkov na beţnom, resp.
kontokorentnom účte, poţiada sporiteľňu najneskôr 21 dní pred dňom splátky o jej
prolongáciu. Sporiteľňa oznámi podnikateľovi do 15 dní podmienky,
za akých prolongáciu povolila, resp., ţe prolongáciu nepovolila a tieţ aj s poukazom
na dohodu v dodatku č. 2, ţe ostatné body úverovej zmluvy ostávajú naďalej v platnosti,
teda v platnosti zostali účastníci úverového vzťahu.
Podľa názoru odvolacieho súdu za dôkaz o konkludentnom udelení súhlasu
s prevzatím dlhu ţalovaných v 1/ a 2/ rade spoločnosťou S., s. r. o., nie je moţné povaţovať
výzvu pôvodného ţalobcu zo dňa 21. 09. 1995, adresovanú uvedenej spoločnosti na
zaplatenie dlţnej sumy. Táto výzva obsahovala výzvu na úhradu viacerých úverových zmlúv,
medzi ktorými je uvedená aj predmetná úverová zmluva, ktorej sa tento spor týka, pričom ako
adresát na zásielke je uvedená spoločnosť S., s. r. o., a pod ňou
je uvedený ţalovaný v 1/ rade Ing. M.V.. Podľa ţivnostenského listu, vydaného Obvodným
úradom L., Ţivnostenské oddelenie dňa 28. 02. 1991, č. j. Ţo 152/1992, ţalovaný v 1/ rade
podnikal na základe ţivnostenského oprávnenia pod obchodným menom Ing. M.V. - S.,
miesto podnikania L., pričom ako miesto prevádzky mal uvedené L.L.J., t. j. adresu totoţnú
so sídlom spoločnosti S., s. r. o. Preto nie je moţné vylúčiť, ţe tento list bol zaslaný súčasne
ţalovanému v 1/ rade ako dlţníkovi z úverovej zmluvy a zároveň spoločnosti S., s. r. o.,
ako dlţníkovi z ďalších dvoch úverových zmlúv.
Ani prijímanie platieb na úhradu záväzku ţalovaných z úverovej zmluvy z účtu
vedeného na obchodnú spoločnosť S., s. r. o., odvolací súd nepovaţoval za súhlas veriteľa
s prevzatím dlhu novým dlţníkom, a to spoločnosťou S.. K úhradám z beţného účtu
spoločnosti S., s. r. o., dochádzalo zrejme na základe zmluvy o prevzatí dlhu, uzatvorenej
medzi Ing. M.V., R.Š. na jednej strane a spoločnosťou S., s. r. o., zastúpenej Ing. M.V. zo dňa
11. 10. 1992. Táto zmluva bez súhlasu veriteľa na prevzatie dlhu zaloţila právny pomer
iba medzi dlţníkmi a treťou osobou, ktorá však nemôţe ovplyvniť právny vzťah medzi
veriteľom a dlţníkmi. Taktieţ podľa názoru odvolacieho súdu nie je moţné odvodzovať
súhlas pôvodného ţalobcu s prevzatím dlhu zo záznamu, resp. zo správy z jednania medzi
firmou S., s. r. o. a pôvodným ţalobcom zo dňa 08. 05. 1995, keďţe táto sa nevzťahuje
k plneniu úverovej zmluvy, ktorá je predmetom sporu, ale z obsahu správy vyplýva, ţe sa
vzťahuje na zmluvu o kontokorentnom úvere na beţnom účte č. X..
Podľa názoru odvolacieho súdu ani svedecké výpovede Ing. D.Ţ.
a JUDr. D. nedokazujú, ţe pôvodný ţalobca udelil súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou S.,
s. r. o., pretoţe svedkovia v čase, keď boli pripravované úverové dokumenty a následne
uzatvárané zmluvy, neboli zamestnancami S.., prípadne sa na tvorbe týchto dokumentov
nepodieľali a vzhľadom na ľahkú zameniteľnosť obchodného mena ţalovaného v 1/ rade
s menom spoločnosti s ručením obmedzeným nie je moţné vylúčiť zámenu. Navyše Ing. D.Ţ.
uviedla, ţe si konkrétne okolnosti tohto prípadu nepamätá a len vo všeobecnosti uviedla, ako
pôvodný ţalobca postupoval pri poskytovaní úverov na malú privatizáciu. JUDr. D.L. naviac
tieţ v správe, ktorú sám vypracoval dňa 23.04. 2001, v súvislosti s postupovaním pohľadávky
ţalobcovi uviedol ako dlţníkov ţalovaných v 1/ a 2/ rade a nikde neuviedol ţiadnu informáciu
o prípadnom prevzatí dlhu treťou osobou, alebo o udelení súhlasu pôvodného ţalobcu
s takýmto prevzatím. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovaţuje tieto svedecké
výpovede za dôkaz o prevzatí dlhu spoločnosťou S., s. r. o.
Z uvedeného teda vyplýva, ţe z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva,
ţe pôvodný ţalobca S. ako veriteľ dal súhlas na prevzatie dlhu ţalovaných v 1/ a 2/ rade
spoločnosťou S., s. r. o., podľa § 531 ods. 1 Obč. zák. Ţalovaní doposiaľ nepreukázali, ţe ich
záväzok z úverovej zmluvy zanikol, naopak v konaní bolo preukázané, ţe medzi právnym
predchodcom ţalobcu a ţalovanými v 1/ a 2/ rade bola uzatvorená platná úverová zmluva
s jasne definovanými právami a povinnosťami účastníkov tejto zmluvy. Účastníkom tejto
zmluvy boli zo strany právneho predchodcu poskytnuté finančné prostriedky vo výške
11 113 900 Sk, a preto je ich povinnosťou splatiť tento úver v zmysle úverovej zmluvy.
K tomu odvolací súd uvádza, ţe jedinými spoločníkmi spoločnosti S., s. r.o. boli Ing. M.V.
a R.Š.. Tieţ konateľmi spoločnosti boli R.Š. a Ing. M.V., ktorí poznali ekonomickú situáciu
spoločnosti, pričom ako konatelia spoločnosti boli povinní vykonávať svoju pôsobnosť
s odbornou starostlivosťou a aj v súlade so záujmami spoločnosti a pri výkone svojej
pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy pred záujmami spoločnosti. Konanie
ţalovaných ako dlţníkov z úverovej zmluvy a ktorí boli zároveň konateľmi spoločnosti S.,
s. r. o., nasvedčuje tomu,
ţe uprednostnili svoje záujmy, a to zbaviť sa záväzku z úverovej zmluvy a nasvedčuje to tieţ
tomu, ţe z ich strany došlo k zneuţitiu výkonu práva, keďţe uzavretím zmluvy o prevzatí
dlhu - cieľom tejto zmluvy nebolo dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou,
ale viedlo to k úmyslu spôsobiť inému účastníkovi ujmu (nezaplatiť dlh). Najvyšší súd
Slovenskej republiky musí mať na zreteli, ţe pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje
materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétneho prípadu nesmie opomínať, ţe prijaté riešenie
musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti.
Keďţe súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový
stav a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom
na ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil vec súdu prvého stupňa a v súlade s ust. § 221
ods. 2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Bude úlohou súdu prvého stupňa, aby v novom konaní postupoval v naznačenom
smere a preveril opodstatnenosť výšky ţalobcom uplatneného nároku vo vzťahu
k ţalovanému v 1/ a 2/ rade.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová