Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f2a/382076.dbb2e5.pdf
PDF · 101.18 KB
No categories available
6Cdo/187/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 187/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu V. S., bývajúceho v T.,
zastúpeného JUDr. M. C., advokátom so sídlom v T., proti ţalovanému Katastrálnemu
úradu v Trenčíne, so sídlom v Trenčíne, M. R. Štefánika č. 20, o určenie vlastníckeho
práva, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 21 C 176/2009, o dovolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 3. augusta 2010 sp. zn. 17 Co 151/2010 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 3. augusta
2010 sp. zn. 17 Co 151/2010 a rozsudok Okresného súdu Trenčín zo 14. januára 2010 č. k.
21 C 176/2009-24 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa podanou ţalobou (po jej upresnení na pojednávaní pred súdom prvého
stupňa) domáhal uloţenia povinnosti ţalovanému zapísať ho ako vlastníka (spoluvlastníka)
nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností pre kat. úz. D. na liste vlastníctva č. X. ako
pozemok parcela č. X. a na liste vlastníctva č. X. ako pozemok parcela č. X., a to
v spoluvlastníckom podiele jednej štvrtiny z 10/16 pri pozemku parcela č. X.
a v spoluvlastníckom podiele jednej štvrtiny z 12/32 pri pozemku parcela č. X. Ţalobu
odôvodnil tým, ţe rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 10. novembra 1994 č. k.
11 C 983/94-61 sa stal podielovým spoluvlastníkom označených nehnuteľností v uvedených
podieloch, no jeho spoluvlastnícke právo vyplývajúce z tohto rozhodnutia nebolo do katastra
zapísané.
Okresný súd Trenčín rozsudkom zo 14. januára 2010 č. k. 21 C 176/2009-24 ţalobu
zamietol a zároveň rozhodol, ţe ţalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania. Zamietnutie
ţaloby odôvodnil tým, ţe ţalobca sa prakticky domáhal určenia vlastníckeho práva zápisom
do katastra, no takýto spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva ustanovenie § 132 ods. 1 Obč.
zákonníka nepredpokladá. V odôvodnení rozsudku tieţ uviedol, ţe zápisy vlastníckych práv
do katastra realizuje príslušná správa katastra, preto nie je daná ani pasívna legitimácia
ţalovaného.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 3. augusta
2010 sp. zn. 17 Co 151/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň vyslovil, ţe
ţalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. Potvrdenie prvostupňového
rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa s právnym záverom súdu prvého
stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného. V súvislosti s týmto záverom poukázal
na to, ţe ţaloba o určenie vlastníckeho práva je jedným z právnych prostriedkov ochrany
vlastníctva v zmysle § 126 Obč. zákonníka, a ţe v konaní o takejto ţalobe sú pasívne
legitimovanými subjektmi tí, ktorí sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci,
resp. spoluvlastníci nehnuteľnosti, prípadne ktorí vlastnícke právo ţalobcu spochybňujú alebo
do neho zasahujú. Katastrálny úrad však takýmto subjektom nie je, preto v konaní o určenie
vlastníctva nemá pasívnu legitimáciu.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím moţnosti konať
pred súdom, ďalej tzv. inou vadou konania a nesprávnym právnym posúdením veci.
Za odňatie moţnosti konať pred súdom označil skutočnosť, ţe súdy dostatočne nezistili jeho
zámer preskúmať nezákonné rozhodnutie správneho orgánu vydané v konaní o obnovení
evidencie pozemkov, a nepoučili ho o správnej formulácii ţalobného petitu, ale jeho ţalobu
nesprávne povaţovali za ţalobu o určenie vlastníckeho práva.
Ţalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas
účastník konania, preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne
dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré
spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací
súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti
(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Existenciu vád konania uvedených v § 237 O.s.p. ţalobca
tvrdil, a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného
zástupcu, namietať v opravnom prostriedku správnosť skutkových a právnych záverov súdu
prvého stupňa, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na rozhodnutie o veci
samej, teda o predmete sporu a pod.).
Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom i súdom prvého stupňa
je takouto vadou, vyplývajúcou z citovaného ustanovenia § 237 O.s.p., postihnuté.
Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy rozhoduje súd o veci
samej uznesením (§ 152 ods. 1 O.s.p.).
Citované ustanovenie § 152 ods. 1 O.s.p. upravuje nielen formu rozhodnutia, ale aj
povinnosť súdu rozhodnúť o veci samej, t. j. o predmete sporu, pre ktorý sa konanie vedie.
V sporovom konaní sa za vec samu povaţuje nárok uplatnený ţalobou, o ktorom má byť
právoplatne rozhodnuté. Uplatňovaný nárok je v sporovom konaní vymedzený ţalobným
petitom. Povinnosti súdu rozhodnúť o veci samej zodpovedá procesné právo účastníka
na rozhodnutie o uplatnenom nároku tak, ako bol tento vymedzený v ţalobnom petite.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa napriek tomu, ţe v odôvodnení svojho
rozsudku na prvej strane v prvom odseku výslovne uviedol, ţe ţalobca upresnil, ţe sa
nedomáha určenia vlastníckeho práva, ale jeho zápisu v katastri, na tretej strane odôvodnenia
vychádzal z toho, ţe ţalobca sa prakticky domáhal určenia vlastníckeho práva. Zamietnutie
ţaloby v podstatnej časti odôvodnil tak, akoby predmetom sporu bola určovacia ţaloba. Tento
nedostatok neodstránil ani odvolací súd, ktorý rovnako ako súd prvého stupňa vychádzal
z toho, ţe predmetom konania je ţaloba o určenie vlastníckeho práva. Svoj záver o nedostatku
pasívnej legitimácie ţalovaného odôvodnil argumentmi o tom, kto má byť ţalovaný v konaní
o ţalobe, predmetom ktorej je určenie vlastníckeho práva. Tým, ţe súdy v základnom konaní
(vychádzajúc z odôvodnenia ich rozsudkov) ţalobu o uloţenie povinnosti v zmysle § 80
písm. b/ O.s.p., ktoré sa podľa upresneného ţalobného petitu stalo predmetom konania,
nesprávne zamenili so ţalobou o určenie vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O.s.p., ktoré
predmetom konania nebolo, zaťaţili konanie zmätočnosťou majúcou za následok odňatie
moţnosti ţalobcovi konať pred súdom. Obsahovo totiţ rozhodli o niečom, čo predmetom
sporu nebolo, a nerozhodli o tom, čo predmetom sporu bolo a o čom mali povinnosť
rozhodnúť. Dovolaciemu súdu preto neostalo iné, neţ dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu ako i rovnakou vadou postihnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Len pre úplnosť však dovolací súd poznamenáva, ţe dôvodnou nebola dovolacia
námietka ţalobcu v časti, v ktorej vyčítal prvostupňovému i odvolaciemu súdu, ţe
ho nepoučili o správnej formulácii ţalobného petitu, ktorým sa chcel domáhať preskúmania
nezákonného rozhodnutia správneho orgánu v konaní o obnovení evidencie pozemkov.
Po upresnení ţalobného petitu ţalobcom, ktorým sa voči ţalovanému domáhal uloţenia
povinnosti zapísať ho do katastra nehnuteľností ako vlastníka (spoluvlastníka), uţ medzi
skutkovým odôvodnením takto uplatneného nároku (ţe v katastri nebolo zapísané jeho
spoluvlastnícke právo podľa konkrétne označeného rozsudku) a petitom ţaloby nebol ţiaden
rozpor. Súdy preto nemali dôvod na postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p. a na prípadne poučenie
v tomto smere. Skutkové vymedzenie uplatneného nároku v ţalobe, ani vyjadrenia ţalobcu
v konaní pred súdom prvého stupňa, nedávali ţiaden podklad pre moţnosť posudzovania
ţaloby ako ţaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, o ktorej rozhodujú súdy
v správnom súdnictve podľa piatej časti O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. decembra 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová