Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2c8/382993.d1950c.pdf
PDF · 147.84 KB
No categories available
3Obo/110/2009
Najvyšší súd 3 Obo 110/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky v 1. rade J. B., rod.
G., V., právne zastúpená Mgr. A. M., advokátom, D., navrhovateľky v 2. rade PhMr. N. K.,
rod. Š., K., navrhovateľa v 3. rade Ing. J. Š., S., obaja právne zastúpení JUDr. M. B.,
advokátkou, V., proti odporcovi JUDr. A. F., správca konkurznej podstaty úpadcu M.,
štátny podnik v likvidácii, B., IČO: X. právne zastúpeného JUDr. J. B., advokátom, B. & P.,
s. r. o., H. o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, na odvolanie navrhovateľov v 1., 2. a 3.
rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. apríla 2008, č. k.
8Cbi 15/06-205, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. apríla 2008, č. k. 8Cbi 15/06-205
v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, ţe konanie vo veci
navrhovateľa v 1. rade v časti určenia spoluvlastníckeho práva navrhovateľky v 1. rade
týkajúci sa nehnuteľností zapísaných na LV č. X., k. ú. Ţ., ako pozemok parc. č. X., zastavaná
2
plocha a nádvorie o výmere 1 156 ma stavby súp. č. X., dom postavený na parc. č. X.
a garáţ bez súp. č. postavená na parc. č. X., zastavil. Konanie vo veci navrhovateľov v 2. a 3.
rade v časti uloţenia povinnosti Krajskému súde v Ţiline, aby pokračoval na návrh úpadcovho
odporcu v prerušenom konaní 8Co 513/04 a Okresnému súdu v Ţiline v konaní 14C 790/93,
zastavil. Súd ďalej ţalobu navrhovateľov v 1., 2. a 3. rade v časti vylúčenia nehnuteľností
zapísaných na LV č. X., k. ú. Ţ., ako pozemok parc. č. X., zastavaná plocha a nádvorie
2
o výmere 1 156 ma stavby súp. č. X., dom postavený na parc. č. X. a garáţ bez súp. č.
postavená na parc. č. X., zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu M., š. p. v konkurze, B.,
zamietol. Navrhovateľom v 1., 2. a 3. rade uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 7 751,70 Sk. Súd v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, ţe spoluvlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom vylúčenia z konkurznej
podstaty, bola v ½ stará matka P. G.. Ďalším spoluvlastníkom bol J. G., otec navrhovateľky
v 1. rade a V. Š., matka navrhovateľov v 2. a 3. rade, kaţdý v 1/4. Navrhovatelia v 1., 2. a 3.
rade sú zákonnými dedičmi reštitučného nároku po zomrelej P. G., ktorá prišla o dom
zapísaný v pozemkovej knihe č. X. A kat. úz. Ţ. v dôsledku rasovej perzekúcie počas tzv.
Slovenského štátu. Podľa súdu bolo preukázané a je nesporné, ţe predmetné nehnuteľnosti im
boli v dôsledku rasovej perzekúcie podľa výmeru Ţ. Ú. v T. zo dňa 11. 04. 1942 č. X.
a zo dňa 01. 06. 1942 č. X. vyvlastnené v prospech spoločnosti C. H., úč. Spol. v Ţ. Podľa
názoru súdu prvého stupňa sa výmer č. X. stal platný a vykonateľný, ktorý výmer nemusel
byť doručený právnym predchodcom navrhovateľov, nakoľko neboli účastníkmi konania.
Predmetný majetok bol uţ na základe skorších právnych predpisov (vyhláška č. 238/1941 Sb.)
vo vlastníctve Slovenského štátu – v dočasnej správe Ústredného hospodárskeho úradu
v Bratislave. Platnosť a vykonateľnosť tohto výmeru potvrdil i Ţ. Ú. v T. výmerom zo dňa
01. 06. 1942 č. X.. Preto sa v čase rozhodovania o reštitučnom nároku nemohol Okresný súd
v Ţiline zaoberať otázkou platnosti alebo neplatnosti tohto výmeru, a tieţ i z dôvodu, ţe ide
o rozhodnutie, ktoré prislúcha správnemu orgánu. Podľa súdu prvého stupňa je taktieţ
nesporné, ţe predmetný majetok sa stal vlastníctvom štátu podľa ust. § 4 ods. 1 dekrétu č.
100/1945 Sb. a vyhláškou č. 946/1946 Sb. bol vloţený do majetku S., S. F. Z., n. p. v P.
a postupne bol prevedený aţ na úpadcu, ktorý je podľa výpisu z LV č. X. k. ú. Ţ., ich
vlastníkom. Súd prvého stupňa nesúhlasil s názorom navrhovateľov, ţe ich nárok vyplýva
priamo z dekrétu prezidenta č. 5/1945 Sb. a dodal, ţe spôsob uplatnenia reštitučného nároku
bolo moţné len podľa reštitučného zákona č. 128/1946 Sb., ktorý sa vzťahoval aj na právnych
predchodcov navrhovateľov. Právni predchodcovia navrhovateľov si uplatnili nárok návrhom
aj ţiadosťou a svoj nárok opierali o čl. IV ods. 2 zákona č. 79/1948 Sb., podľa ktorého zákona
mohli ţiadať a aj ţiadali len o finančnú náhradu a nie o vrátenie nehnuteľnosti. O reštitučnom
nároku bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu v Ţiline zo dňa 30. 11. 1949 č.
Nc VII. 123/48. Okresný súd ustálil, ţe právna predchodkyňa ţiadateľov P. G., ako pôvodná
vlastníčka nehnuteľností zapísaných vo vloţke X. k. ú. Ţ. stratila tieto nehnuteľnosti
následkom neplatného majetkového zásahu z doby neslobody. V ostatnom nároku na vrátenie
nehnuteľnosti do pôvodného vlastníckeho stavu okresný súd tomuto nevyhovel so zreteľom
na ust. čl. IV ods. 1 a 2 zákona č. 79/1948 Sb. Toto rozhodnutie potvrdil aj Krajský súd
v Ţiline. S predmetným rozhodnutím sa stotoţnil i súd prvého stupňa v tomto konaní, ktorý
zdôraznil, ţe navrhovatelia mohli poţiadať len o určenie, ţe o nehnuteľnosti prišli neplatným
majetko-právnym konaním alebo zásahom v dobe neslobody. Podľa čl. IV ods. 1 zákona č.
79/1948 Sb. o náhrade a jej výške sa malo rozhodnúť v konaní podľa predpisov o náhrade
za znárodnený majetok, t. j. podľa ust. § 9 a nasl. zákona č. 100/1945 Sb. a o finančnej
náhrade malo byť rozhodnuté v správnom konaní. Preto o ţiadanej finančnej náhrade
vo výške 1 720 000,-- Kčs súd nebol oprávnený rozhodovať, z ktorého dôvodu o nej ani
nerozhodol. Podľa súdu pre posúdenie nároku navrhovateľov nie je rozhodujúce, či uznesenie
Okresného súdu v Ţiline č. Nc VII. 123/48 zo dňa 30. 11. 1948 a Krajského súdu v Ţiline č.
Nc VII. 123/48 zo dňa 18. 04. 1950 je právoplatné alebo nie, pretoţe rozhodujúcim je, ţe
podľa vtedy platných zákonov (IV ods. 1 zák. č. 79/1948 Sb.) nemohol byť navrhovateľom
priznaný nárok na vrátenie nehnuteľností, ale len finančná náhrada, ktorá mala byť riešená
v správnom konaní. Pretoţe reštitučný nárok bolo potrebné riešiť podľa v tom čase platných
predpisov, nie je moţné ho posudzovať podľa úpravy zákona č. 87/1991 Zb., resp. inej dnes
platnej právnej úpravy.
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, ţe v tomto
konaní súd nie je oprávnený posudzovať postup Okresného súdu v Ţiline v konaní č.
14C 790/93 a Krajského súdu v Ţ. č. k. 6 Co 56/2006. Podľa súdu je nesporné, ţe v čase
vyhlásenia konkurzu na majetok dlţníka dňa 18. 03. 2005 boli predmetné nehnuteľnosti
vo vlastníctve úpadcu. Odporca nemusí preukázať spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva,
preto sa súd ani nezaoberal otázkou vydrţania predmetných nehnuteľností odporcom. Súd
konštatoval, ţe dôkazné bremeno je na navrhovateľoch, ktorí musia preukázať, ţe im svedčí
právo vylučujúce zaradenie predmetných nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty.
Základom pre toto právo je vlastnícke právo, vychádzajúce z hmotnoprávnych predpisov.
Otázka vlastníckeho práva bola riešená v konaní pred súdom prvého stupňa ako otázka
predbeţná a na základe jeho rozhodnutia nie je moţné urobiť všeobecne záväzný záver o tom,
kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Navrhovatelia nepreukázali, ţe im patrí
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Súd preto ţalobu navrhovateľov v časti
vylúčenia v ţalobnom návrhu špecifikovaných nehnuteľností, zamietol. V ostatných výrokoch
súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania z dôvodu späťvzatia podľa ust. § 96 O. s. p.
Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. s prihliadnutím na úspech
účastníkov v konaní.
Proti rozsudku v časti jeho výroku, ktorým bola ţaloba zamietnutá, podali
navrhovatelia v 1., 2. a 3. rade odvolanie a navrhli napadnuté rozhodnutie zmeniť,
alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľ v 1. rade k dôvodom odvolania uvádza, ţe doklady, ktoré boli podkladom
pre zápis do pozemkovej knihy, nie sú obsahom súdneho spisu. Súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutkový stav, či rozhodnutia o znárodnení skutočne zahŕňali aj konkrétne
nehnuteľnosti, ktorých vyňatie z konkurznej podstaty navrhovatelia ţiadajú. Na jednej strane
tak súd skúmal v neprospech navrhovateľov všetky rozhodnutia o arizácii a vyhodnotil ich
ako platné rozhodnutia, na druhej strane súd neskúmal právny titul vlastníctva odporcu, ktorý
sa v súdnom spise, ale ani v pripojenom spise z katastra nehnuteľností, nenachádza. Konanie
súdu v tomto konaní preto nesmerovalo k zmierneniu majetkových krívd, ale k ich
prehĺbeniu. Súd podľa odvolateľa vo svojom rozhodnutí narušuje právnu istotu v správnosť
rozhodnutia Okresného súdu v Ţiline č. k. 14C 790/93 a súd prvého stupňa závery tohto
rozhodnutia v napadnutom konaní nepriamo preskúmava. Odvolateľ poukázal na ust. § 156
ods. 4 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. Táto
skutočnosť by mala podľa odvolateľa platiť aj pre ostatné súdy, teda nie len pre súd, ktorý
rozhodnutie vydal. Ak je zrejmé, ţe sa vedie na inom súde spor, v ktorom uţ bolo rozhodnuté
proti úpadcovi, mal súd podľa odvolateľa tento majetok vylúčiť z konkurznej podstaty
a prinútiť tak správcu konkurznej podstaty, aby nepokračoval v prerušenom konaní, aby
nespeňaţoval v konaní majetok, na ktorý si uplatnila právo iná osoba. Základným dôvodom,
o ktorý navrhovatelia opierajú svoje právo, je neplatnosť úkonu z obdobia neslobody, o ktorej
uţ rozhodol okresný aj krajský súd v roku 1949. Podľa odvolateľa, preto ak sa v rade
právnych úkonov o prevode nehnuteľnosti nachádza jeden absolútne neplatný právny úkon (v
tomto prípade arizácia), nemôţe sa stať platným a konvalidovať za ţiadnych okolností. Pokiaľ
je tak právny úkon arizácie neplatný, potom vlastníkom v čase znárodnenia nebola firma H.,
ale pôvodní vlastníci, právni predchodcovia navrhovateľov. Zápis v pozemkovej knihe nie je
pre určenie vlastníka rozhodujúci, ak navyše je nesporné, ţe vlastník, ktorý je v pozemkovej
knihe zapísaný, nadobudol vlastníctvo na základe neplatného právneho úkonu.
Navrhovatelia v 2. a 3. rade v odvolaní uviedli, ţe nie je dôvod, aby súd prvého stupňa
v tomto konaní skúmal právne tituly nadobudnutia, na základe ktorých boli urobené zápisy
do pozemkovej knihy. V tejto súvislosti poukázali na ust. § 68 ZKV, ktoré ustanovenie rieši
zásadne vzťah medzi majetkom, ktorý podlieha konkurzu a majetkom, ktorý bol nadobudnutý
podľa zákonov upravujúcich zmiernenie niektorých majetkových krívd. Citované zákonné
ustanovenie určuje základnú zásadu, ţe pokiaľ má dôjsť k vydaniu veci podľa týchto
zákonov, nemôţe byť táto vec zahrnutá do konkurzného konania. Zdôraznili, ţe veci, ktoré
majú byť vydané oprávneným osobám podľa tzv. reštitučných zákonov, moţno zahrnúť
do podstaty len vtedy, ak neboli uplatnené v zákonných lehotách, alebo ak síce uplatnené boli,
ale boli zamietnuté. Nakoľko ţalobný návrh ţalobcov (navrhovateľov), vedený na Okresnom
súde v Ţiline pod sp. zn. 14C 790/93 nebol zamietnutý, podľa názoru odvolateľov nemôţu
byť dotknuté nehnuteľnosti zahrnuté do konkurznej podstaty úpadcu M., národný podnik.
Odvolatelia naďalej trvajú na tom, ţe nárok ich právnych predchodcov vyplýva priamo
z Dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945 Sb. a názor súdu prvého stupňa ohľadom potreby
aplikácie aj zákonov č. 128/1946 Sb. a zákona č. 79/1948 Sb., povaţujú za taký, ktorý názor
je v rozpore so základnou zásadou teórie práva, pretoţe ţiaden právny predpis nemôţe platiť
s účinnosťou do minulosti, ale iba do budúcnosti. Preto majú za to, ţe v zmysle predmetného
dekrétu všetky právne úkony, ktoré sa uskutočnili v období neslobody po 29. 09. 1938, sú
absolútne neplatné právne úkony, ktoré nie je moţné ţiadnym spôsobom v budúcnosti
konvalidovať. Konštatovanie súdu prvého stupňa, ţe na základe vyhlásenia
o neplatnosti majetkovo-právnych konaní z období neslobody, právni predchodcovia
navrhovateľov sa mohli doţadovať vyňatia predmetného majetku z národnej správy
a okamţitého vrátenia, resp. domáhať sa finančnej náhrady, povaţujú odvolatelia za také
konštatovanie, ktoré je v rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré dokazovanie prebehlo
pred Okresným súdom v Ţiline č. k. 14C 790/93, ako i pred súdom prvého stupňa.
Odvolatelia uviedli, ţe vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam sa nadobudlo
originálnym spôsobom priamo podľa § 1 ods. 1 Dekrétu prezidenta č. 5/1945 Sb. bez potreby
osobitného rozhodnutia. Hlavným argumentom je skutočnosť, ţe vlastníctvo sa podľa § 1 ods.
1 nadobúda priamo dekrétom prezidenta, ak sa spôsob uplatnenia týchto nárokov neupraví
osobitným dekrétom prezidenta. Takýto dekrét však uţ nebol vydaný. Pokiaľ bol následne
vydaný zákon č. 128/1946 Sb. a zákon č. 79/1948 Sb., tieto právne predpisy nevydal
prezident republiky, ale boli vydané dočasným národným zhromaţdením Československej
republiky a tieto predpisy upravujú iba spôsob neplatnosti majetkových prevodov, pokiaľ tieto
majetkové prevody po 29. 09. 1938 boli urobené buď z podnetu pôvodného vlastníka alebo
prevaţne v jeho záujme. Podľa odvolateľov tieto zákony preto v danom prípade nemoţno
aplikovať. Odvolatelia poukázali aj na tú skutočnosť, ţe pokiaľ boli zapísané S. F. Z., n. p.
v P., na základe čd. 140/1947 ako vlastník dňa 31. 01. 1947 do pozemkovej knihy v prot. č.
X., tak toto vlastníctvo nemoţno povaţovať za vlastníctvo zapísané v súlade s intabulačným
princípom, pretoţe následne bolo Okresným súdom v Ţiline uznesením zo dňa 30. 11. 1949 č.
k. Nc VII. 123/48-22 konštatované, ţe majetkový zásah, ktorý bol urobený do vlastníckeho
práva neb. P. G., je neplatný. Odvolatelia ďalej zdôraznili, ţe im ţiadnu primeranú náhradu
ţiaden správny orgán nepriznal, ako aj to, ţe neexistuje ani ţiadne rozhodnutie vtedy
zriadeného Fondu znárodneného hospodárstva o priznaní akejkoľvek finančnej náhrady.
Do pozornosti odvolacieho súdu dali odvolatelia aj tú skutočnosť, ţe na rozsudku
Okresného súdu v Ţiline č. k. 14C 790/93 nie je vyznačená právoplatnosť, avšak z jeho
výroku je nepochybne zrejmé, ţe súd uznal nárok ţalobcov určením vlastníckeho práva ich
právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam. Z dotknutého spisu je zrejmé, ţe
rozsudok bol riadne doručovaný právnemu zástupcovi ţalovaného, ktorý v zákonnej lehote
nepodal voči nemu odvolanie. Odvolanie v danej veci bolo podané osobou, ktorá nebola
účastníkom konania a navyše po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie opravného
prostriedku, pričom za podané odvolanie nebol v tejto veci zaplatený ani súdny poplatok.
Tento právny názor je podľa tvrdení ţalobcov potvrdený aj úpravou predsedu Okresného súdu
v Ţiline na vyznačenie právoplatnosti na rozsudku Okresného súdu v Ţiline č. k.
Pokiaľ ide o neúčasť navrhovateľky v 1. rade na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok
súdu prvého stupňa vyhlásený, hoci svoju neprítomnosť ospravedlnila dôvodom hodným
osobitého zreteľa, majú odvolatelia za to, ţe týmto postupom súdu bola navrhovateľke
v 1. rade odňatá moţnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jej ústavného práva zúčastniť
sa súdneho konania.
Odporca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovateľmi v 2. a 3. rade,
navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a priznať mu trovy
odvolacieho konania v sume 74,61 Eur. Uviedol, ţe rozsudok Okresného súdu v Ţiline
zo dňa 21. 02. 2002 sp. zn. 14C 790/93 nie je právoplatný, a preto súd prvého stupňa ním
nebol viazaný a bol oprávnený posudzovať otázku vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam ako otázku predbeţnú. Súd prvého stupňa mal za to, ţe navrhovatelia
neuniesli dôkazné bremeno, t. j. nepreukázali, ţe im patrí vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam. Námietky odvolateľov ohľadne toho, ţe úpadca podal odvolanie
oneskorene, resp. odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou, a preto uvedený rozsudok
nadobudol právoplatnosť, súd prvého stupňa nebol oprávnený posudzovať, tieto otázky
procesného charakteru musia byť riešené v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde
v Ţiline. Z uvedeného dôvodu nie je preto opodstatnená ani ďalšia námietka odvolateľov,
podľa ktorej s poukazom na ust. § 68 ods. 1 ZKV predmetné nehnuteľnosti nemôţu byť
zahrnuté do konkurznej podstaty úpadcu, pretoţe na Okresnom súde v Ţiline pod sp. zn.
14C 790/93 vedený ţalobný návrh týkajúci sa predmetných nehnuteľností, ktoré im majú byť
vydané podľa tzv. reštitučných zákonov, nebol zamietnutý. V tomto smere odporca opätovne
uviedol, ţe pokiaľ sa v konaní na Okresnom súde v Ţiline pod sp. zn. 14C 790/93 právoplatne
nerozhodne, tak tieto tvrdenia odvolateľov je potrebné povaţovať za nesprávne a mylné.
Podľa odporcu súd prvého stupňa správne posúdil skutkový stav a dospel k správnemu
záveru, ţe nárok navrhovateľov nevyplýva priamo z Dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945
Sb. a na ich právnych predchodcov sa vzťahoval zákon č. 128/1946 Sb. a neskôr jeho
novelizácia č. 79/1948 Sb., podľa ktorých zákonov mali nárok len na finančnú náhradu,
o ktorú však nikdy nepoţiadali príslušný orgán, Fond znárodneného hospodárstva. Aj podľa
odporcu je pravdou, ţe uţ v tejto súvislosti nebol vydaný iný dekrét prezidenta, avšak z ust.
§ 17 zákona č. 128/1946 Sb. vyplýva, ţe tento zákon vykonáva ustanovenie § 1 dekrétu
prezidenta republiky č. 5/1945 Sb. Nie je však pravdou tvrdenie odvolateľov, ţe zákon č.
128/1946 Sb. a zákon č. 79/1948 Sb. mali spätnú účinnosť. Nadobudli účinnosť dňom
vyhlásenia. Za mylné a zavádzajúce tvrdenie odvolateľov povaţuje odporca aj tvrdenie, ţe
finančná náhrada ich právnym predchodcom nebola nikdy vyplatená z dôvodu, ţe zákon č.
128/1946 Sb. a č. 79/1948 Sb. sa na nich nevzťahoval. Odporca zdôraznil, ţe právni
predchodcovia navrhovateľov o finančnú náhradu nikdy nepoţiadali príslušný orgán, a preto
im nemohla byť finančná náhrada nikdy ani poskytnutá. Odporca ďalej dodal, ţe podľa jeho
názoru vyvlastňovací výmer Ţ. Ú. v T. z roku 1942 nemusel byť doručený právnym
predchodcom navrhovateľov v zmysle vtedy platných predpisov, nakoľko neboli účastníkmi
predmetného konania. Podľa odporcu navrhovateľom v 2. a 3. rade sa postupom súdu prvého
stupňa neodňala moţnosť konať pred súdom, a preto nie je opodstatnený dôvod na zrušenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Podľa odporcu je
účastník konania oprávnený podať odvolanie a namietať správnosť rozsudku a postupu súdu
prvého stupňa len vo vzťahu k svojej osobe. Účastník konania nie je oprávnený namietať, ţe
sa odňala moţnosť konať pred súdom inému účastníkovi. V danom prípade malo dôjsť
k odňatiu moţnosti konať pred súdom navrhovateľke v 1. rade tým, ţe bolo rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyhlásené bez jej prítomnosti, a to napriek ospravedlneniu dôvodmi hodných
osobitého zreteľa, ktoré odňatie namietali navrhovatelia v 2. a 3. rade. Odporca ďalej uviedol,
ţe vzhľadom na to, ţe navrhovatelia v konaní neuviedli ţiadne konanie, v ktorom konaní by
sa v tejto veci uţ právoplatne rozhodlo, alebo prv začalo konanie a odporca o takom konaní
nemá vedomosť, ani tento dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je daný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212
ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, ţe odvolania
navrhovateľov v 1/ aţ 3/ rade sú dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania je právo navrhovateľov v 1/ aţ 3/ rade na vylúčenie
nehnuteľností zapísaných na LV č. X., k.ú. Ţ., ako pozemok parc. č. X., zastavaná plocha
2
a nádvorie o výmere 1 156 ma stavby súp. č. X., dom postavený na parc. č. X. a garáţ bez
súp. č. postavená na parc. č. X., zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu M., š. p. v konkurze,
B.
Ţaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty je procesnou ţalobou, ktorou sa tretia
osoba, tzv. vylučovateľ domáha ochrany svojho práva, do ktorej sa konkurzom zasiahlo.
Osoba, ktorá sa domáha vylúčenia veci zo súpisu majetku konkurznej podstaty, musí
preukázať nielen to, ţe vec nemala byť do súpisu zaradená, ale i to, ţe právo, ktoré vylučuje
zaradenie veci do súpisu konkurznej podstaty, svedčí jej.
Pretoţe vylučovacia ţaloba je svojou povahou ţalobou procesnou a nie
hmotnoprávnou, otázku práva zaloţeného predpismi práva hmotného, ktoré je iba právnym
dôvodom ţaloby, súd skúma ako otázku prejudiciálnu.
Navrhovatelia 1/ aţ 3/ svoj nárok na vylúčenie uvedených nehnuteľností z konkurznej
podstaty uplatnili na základe tvrdenia, ţe sú zákonnými dedičmi reštitučného nároku
po zomrelej P. G., ktorá prišla o dom zapísaný v pozemkovej knihe č. X. A kat. úz. Ţ.
v dôsledku rasovej perzekúcie počas tzv. Slovenského štátu.
Súd prvého stupňa návrh navrhovateľov na vylúčenie veci z konkurznej podstaty
zamietol z dôvodu, ţe navrhovatelia nepreukázali, ţe im patrí vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, keď dospel k záveru, ţe navrhovatelia pri reštitučnom nároku mali
postupovať spôsobom, ktorý im umoţňoval zák. č. 128/1946 v znení zák. č. 79/1948 Sb.,
a keďţe vrátenie nehnuteľností nebolo moţné, mali nárok na vrátenie finančnej náhrady
podľa čl. IV. Bod 2 zák. č. 79/1948 Sb. v spojitosti s § 9 dekrétu prezidenta republiky č.
100/1945 Sb. Pretoţe reštitučný nárok sa mal riešiť podľa predpisov platných v spornom
období, nie je moţné ho preto posudzovať podľa úpravy zák. č. 87/1991 Zb., resp. inej dnes
platnej právnej úpravy.
Uvedený záver súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pre ktorý dôvod je i rozhodnutie súdu prvého stupňa o návrhu navrhovateľov predčasné.
Z obsahu spisu sa zisťuje, ţe do pozemkovej knihy (č. l. 100 spisu) vo vloţke č. X.
kat. úz. Ţ. bolo zapísané vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v prospech firmy C. H.
účastinná spoločnosť Ţ. podľa vyvlastňovacieho výmeru Ţ. Ú. v T. č. X. z 11. 04. 1942 a č.X.
z 01. 06. 1942.
Z opisu výmeru Ţ. Ú. v T. č. X. na č. l. 9 spisu vyplýva, ţe v prospech uvedenej firmy
bola vyvlastnená nehnuteľnosť zapísaná v pozemkokniţnom protokole číslo X. kat. obce Ţ.
m. č. X. poschodový dom č. p. 900, patriaca podľa vyhlášky č. 238/1941 Sb. zák. S. štátu.
Právoplatnosť a vykonateľnosť výmeru potvrdil Ţ. Ú. v T. pod č. X. z 01. 06. 1942 (č.
l. 102 spisu).
Z pozemkovej knihy ďalej vyplýva, ţe podľa výmeru Povereníctva S.N.R. priemyslu
a obchodu v Bratislave č.III-380/2-1946 zo dňa 28.januára 1946 a § 14 nar. č. 50/1945 Sb.
bolo poznamenané uvalenie národnej správy na firmu H., úč. spol. v Ţ..
Na základe vyhlášky ministra priemyslu č. 961/1947 Sb. a č. 70/1947 Sb. a dekrétu
prezidenta republiky č. 100/1945 Sb. bolo vloţené vlastnícke právo k nehnuteľnosti S. F. Z.,
národný podnik v P. a podľa vyhlásenia uvedeného národného podniku bolo v roku 1949
vlastnícke právo vloţené L. a F. Z., národný podnik.
V zmysle vyhlášky min. zdravotníctva č. 79/1950 Ú.l. bolo do pozemkovej knihy
následne vloţené vlastnícke právo Československému štátu, - M., národný podnik.
Z rozhodnutia Okresného súdu v Ţiline č. k. Nc.VII. 123/48-225 z 30. novembra 1949
(č. l. 60 spisu) ďalej vyplýva, ţe tento vyhovel reštitučnej ţiadosti J. G. a V. Š. a podľa čl. IV.
zák. č. 79/1948 Sb. ustálil, ţe právny predchodca ţiadateľov P. G., ako pôvodná vlastníčka
nehnuteľností zapísaných vo vloţ. č. X., kat. úz. Ţ., stratila tieto nehnuteľnosti následkom
neplatného zásahu z doby neslobody.
Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa správne uzavrel, ţe obnovenie
pôvodného vlastníckeho práva k majetku nenastalo priamo zo zákona, ako to tvrdia
navrhovatelia, ale predpokladá uplatnenie nárokov zo zákonom upravených neplatných
majetkových prevodov, resp. prechodov, z ktorého dôvodu poukázal na dekrét prezidenta
republiky č. 5/1945 Sb. a jeho vykonávací zák. č. 128/1946 Sb. v znení zák. č. 79/1948 Sb.,
upravujúci postup prinavrátenia majetku odňatého neplatným zásahom z doby neslobody.
Následne dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe predchodcovia navrhovateľov mohli
postupovať iba spôsobom, ktorý im umoţňovala uvedená právna úprava, mali nárok len
na finančnú náhradu, a ich reštitučný nárok nie je moţné preto posudzovať podľa zák. č.
97/1991 Zb., resp. inej dnes platnej právnej úpravy.
Súd prvého stupňa však opomenul skutočnosť, ţe reštitučnej ţiadosti na vrátenie
odňatého majetku súd nevyhovel s odkazom na čl. IV. ods. 1, 2 zák. č. 79/1948 Sb., pretoţe
jeho navrátenie znemoţňovali predpisy o znárodnení a ţiadateľom nebola priznaná ani ţiadna
primeraná finančná náhrada.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze I. ÚS 244/2011-50 vyslovil, ţe
do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku S.
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má kaţdý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, ţe
k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený skutkový stav veci
pouţije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Výklad relevantných právnych noriem nemôţe byť taký formalistický, aby sa ním
v konečnom dôsledku nielen zmaril účel poţadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo
v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemoţno v právnom štáte v ţiadnom prípade
pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky účelom reštitučných zákonov je
zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodujúcom období
od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, teda v pomerne dlhom období neslobody
a perzekúcie, pričom v mnohých prípadoch k týmto majetkových a iným krivdám dochádzalo
na základe „právnych predpisov“, ktoré len ťaţko moţno podľa súčasných kritérií nazvať
„právnymi“. Reštitučné zákony z obdobia po roku 1989 „otvorili“ pre oprávnené osoby
priestor na to, aby sa domáhali inter alia navrátenia vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným
veciam. Podľa názoru ústavného súdu výklad a aplikácia práva – reštitučného zákona – musí
v prvom rade napĺňať jeho účel, a preto je neprípustné, aby v otázke ustálenia oprávnenej
osoby boli zaloţené na bezpráví, spočívajúcom vo formalistickom akceptovaní
deklaratórneho zápisu v pozemkovej nezodpovedajúceho skutočnému stavu vlastníctva
majetku v čase jeho znárodnenia. Vzhľadom na účel reštitučného zákona ako špecifickej
právnej úpravy sledujúcej nápravu krívd vzniknutých v totalitnom období, ktoré sú
charakteristické porušovaním základných ľudských práv postihnutých osôb, nie je namieste,
aby posudzovanie oprávnenej osoby v reštitúcii boli prísne formálne viazané na vyuţitie či
nevyuţitie právnych foriem nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom
období.
V predmetnej veci je nepochybné, ţe navrhovatelia boli na svojich majetkových
právach v dobe neslobody postihnutí v rozpore so základnými ľudskými právami, a majetok
im nemohol byť navrátený, aj po vyvlastnení bez náhrady, pre jeho znárodnenie. Vychádzajúc
z uvedených skutočností, ako i judikovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
odvolací súd povaţuje výklad súdu prvého stupňa, ţe právni prechodcovia navrhovateľov
pri uplatnení reštitučných nárokov mohli postupovať iba podľa právnych predpisov platných
v spornom období, v zmysle ktorých mali uplatniť finančný nárok, pre ktorý dôvod nemoţno
ich reštitučný nárok posudzovať podľa súčasnej právnej úpravy, nielen za formálny, ale najmä
v rozpore s účelom reštitučných zákonov.
Z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvého stupňa preto vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a z toho dôvodu i nedostatočne zisteného skutkového stavu,
pre ktorý dôvod je záver súdu prvého stupňa o nedôvodnosti práva navrhovateľov predčasný.
V ostatnom sa odvolací súd so závermi súdu prvého stupňa stotoţnil, v ktorom
v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý správne
skonštatoval, ţe ak aj vec bola zaradená do súpisu konkurznej podstaty predčasne, je moţné
túto vylúčiť z konkurznej podstaty postupom podľa § 19 zák. č. 328/1991 Zb. na návrh
oprávnenej osoby, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa postupoval správne, keď ako
prejudiciálnu otázku skúmal, či navrhovatelia sú oprávnenými osobami, ktoré zaradením veci
do súpisu konkurznej podstaty boli dotknuté.
Keďţe konanie vedené na Okresnom súde v Ţiline pod sp. zn. 14C 790/93 nie je
právoplatne skončené, nemohol súd prvého stupňa zo záverov tohto konania vychádzať.
Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2
O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Podľa ust. § 226 O. s. p. pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 20. decembra 2011
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana segečová