Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/110/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky v 1. rade J. B., rod.

G., V., právne zastúpená Mgr. A. M., advokátom, D., navrhovateľky v 2. rade PhMr. N. K.,

rod. Š., K., navrhovateľa v 3. rade Ing. J. Š., S., obaja právne zastúpení JUDr. M. B.,

advokátkou, V., proti odporcovi JUDr. A. F., správca konkurznej podstaty úpadcu M.,

štátny podnik v likvidácii, B., IČO: X. právne zastúpeného JUDr. J. B., advokátom, B. & P.,

s. r. o., H. o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, na odvolanie navrhovateľov v 1., 2. a 3.

rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. apríla 2008, č. k.

-205, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. apríla 2008, č. k. -205

v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, ţe konanie vo veci

navrhovateľa v 1. rade v časti určenia spoluvlastníckeho práva navrhovateľky v 1. rade

týkajúci sa nehnuteľností zapísaných na LV č. X., k. ú. Ţ., ako pozemok parc. č. X., zastavaná

2

plocha a nádvorie o výmere 1 156 ma stavby súp. č. X., dom postavený na parc. č. X.

a garáţ bez súp. č. postavená na parc. č. X., zastavil. Konanie vo veci navrhovateľov v 2. a 3.

rade v časti uloţenia povinnosti Krajskému súde v Ţiline, aby pokračoval na návrh úpadcovho

odporcu v prerušenom konaní a Okresnému súdu v Ţiline v konaní ,

zastavil. Súd ďalej ţalobu navrhovateľov v 1., 2. a 3. rade v časti vylúčenia nehnuteľností

zapísaných na LV č. X., k. ú. Ţ., ako pozemok parc. č. X., zastavaná plocha a nádvorie

2

o výmere 1 156 ma stavby súp. č. X., dom postavený na parc. č. X. a garáţ bez súp. č.

postavená na parc. č. X., zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu M., š. p. v konkurze, B.,

zamietol. Navrhovateľom v 1., 2. a 3. rade uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť

odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 7 751,70 Sk. Súd v odôvodnení rozhodnutia

uviedol, ţe spoluvlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom vylúčenia z konkurznej

podstaty, bola v ½ stará matka P. G.. Ďalším spoluvlastníkom bol J. G., otec navrhovateľky

v 1. rade a V. Š., matka navrhovateľov v 2. a 3. rade, kaţdý v 1/4. Navrhovatelia v 1., 2. a 3.

rade sú zákonnými dedičmi reštitučného nároku po zomrelej P. G., ktorá prišla o dom

zapísaný v pozemkovej knihe č. X. A kat. úz. Ţ. v dôsledku rasovej perzekúcie počas tzv.

Slovenského štátu. Podľa súdu bolo preukázané a je nesporné, ţe predmetné nehnuteľnosti im

boli v dôsledku rasovej perzekúcie podľa výmeru Ţ. Ú. v T. zo dňa 11. 04. 1942 č. X.

a zo dňa 01. 06. 1942 č. X. vyvlastnené v prospech spoločnosti C. H., úč. Spol. v Ţ. Podľa

názoru súdu prvého stupňa sa výmer č. X. stal platný a vykonateľný, ktorý výmer nemusel

byť doručený právnym predchodcom navrhovateľov, nakoľko neboli účastníkmi konania.

Predmetný majetok bol uţ na základe skorších právnych predpisov (vyhláška č. 238/1941 Sb.)

vo vlastníctve Slovenského štátu – v dočasnej správe Ústredného hospodárskeho úradu

v Bratislave. Platnosť a vykonateľnosť tohto výmeru potvrdil i Ţ. Ú. v T. výmerom zo dňa

01. 06. 1942 č. X.. Preto sa v čase rozhodovania o reštitučnom nároku nemohol Okresný súd

v Ţiline zaoberať otázkou platnosti alebo neplatnosti tohto výmeru, a tieţ i z dôvodu, ţe ide

o rozhodnutie, ktoré prislúcha správnemu orgánu. Podľa súdu prvého stupňa je taktieţ

nesporné, ţe predmetný majetok sa stal vlastníctvom štátu podľa ust. § 4 ods. 1 dekrétu č.

100/1945 Sb. a vyhláškou č. 946/1946 Sb. bol vloţený do majetku S., S. F. Z., n. p. v P.

a postupne bol prevedený aţ na úpadcu, ktorý je podľa výpisu z LV č. X. k. ú. Ţ., ich

vlastníkom. Súd prvého stupňa nesúhlasil s názorom navrhovateľov, ţe ich nárok vyplýva

priamo z dekrétu prezidenta č. 5/1945 Sb. a dodal, ţe spôsob uplatnenia reštitučného nároku

bolo moţné len podľa reštitučného zákona č. 128/1946 Sb., ktorý sa vzťahoval aj na právnych

predchodcov navrhovateľov. Právni predchodcovia navrhovateľov si uplatnili nárok návrhom

aj ţiadosťou a svoj nárok opierali o čl. IV ods. 2 zákona č. 79/1948 Sb., podľa ktorého zákona

mohli ţiadať a aj ţiadali len o finančnú náhradu a nie o vrátenie nehnuteľnosti. O reštitučnom

nároku bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu v Ţiline zo dňa 30. 11. 1949 č.

Nc VII. 123/48. Okresný súd ustálil, ţe právna predchodkyňa ţiadateľov P. G., ako pôvodná

vlastníčka nehnuteľností zapísaných vo vloţke X. k. ú. Ţ. stratila tieto nehnuteľnosti

následkom neplatného majetkového zásahu z doby neslobody. V ostatnom nároku na vrátenie

nehnuteľnosti do pôvodného vlastníckeho stavu okresný súd tomuto nevyhovel so zreteľom

na ust. čl. IV ods. 1 a 2 zákona č. 79/1948 Sb. Toto rozhodnutie potvrdil aj Krajský súd

v Ţiline. S predmetným rozhodnutím sa stotoţnil i súd prvého stupňa v tomto konaní, ktorý

zdôraznil, ţe navrhovatelia mohli poţiadať len o určenie, ţe o nehnuteľnosti prišli neplatným

majetko-právnym konaním alebo zásahom v dobe neslobody. Podľa čl. IV ods. 1 zákona č.

79/1948 Sb. o náhrade a jej výške sa malo rozhodnúť v konaní podľa predpisov o náhrade

za znárodnený majetok, t. j. podľa ust. § 9 a nasl. zákona č. 100/1945 Sb. a o finančnej

náhrade malo byť rozhodnuté v správnom konaní. Preto o ţiadanej finančnej náhrade

vo výške 1 720 000,-- Kčs súd nebol oprávnený rozhodovať, z ktorého dôvodu o nej ani

nerozhodol. Podľa súdu pre posúdenie nároku navrhovateľov nie je rozhodujúce, či uznesenie

Okresného súdu v Ţiline č. Nc VII. 123/48 zo dňa 30. 11. 1948 a Krajského súdu v Ţiline č.

Nc VII. 123/48 zo dňa 18. 04. 1950 je právoplatné alebo nie, pretoţe rozhodujúcim je, ţe

podľa vtedy platných zákonov (IV ods. 1 zák. č. 79/1948 Sb.) nemohol byť navrhovateľom

priznaný nárok na vrátenie nehnuteľností, ale len finančná náhrada, ktorá mala byť riešená

v správnom konaní. Pretoţe reštitučný nárok bolo potrebné riešiť podľa v tom čase platných

predpisov, nie je moţné ho posudzovať podľa úpravy , resp. inej dnes

platnej právnej úpravy.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, ţe v tomto

konaní súd nie je oprávnený posudzovať postup Okresného súdu v Ţiline v konaní č.

a Krajského súdu v Ţ. č. k. . Podľa súdu je nesporné, ţe v čase

vyhlásenia konkurzu na majetok dlţníka dňa 18. 03. 2005 boli predmetné nehnuteľnosti

vo vlastníctve úpadcu. Odporca nemusí preukázať spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva,

preto sa súd ani nezaoberal otázkou vydrţania predmetných nehnuteľností odporcom. Súd

konštatoval, ţe dôkazné bremeno je na navrhovateľoch, ktorí musia preukázať, ţe im svedčí

právo vylučujúce zaradenie predmetných nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty.

Základom pre toto právo je vlastnícke právo, vychádzajúce z hmotnoprávnych predpisov.

Otázka vlastníckeho práva bola riešená v konaní pred súdom prvého stupňa ako otázka

predbeţná a na základe jeho rozhodnutia nie je moţné urobiť všeobecne záväzný záver o tom,

kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Navrhovatelia nepreukázali, ţe im patrí

vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Súd preto ţalobu navrhovateľov v časti

vylúčenia v ţalobnom návrhu špecifikovaných nehnuteľností, zamietol. V ostatných výrokoch

súd prvého stupňa rozhodol o zastavení konania z dôvodu späťvzatia podľa ust.

Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. s prihliadnutím na úspech

účastníkov v konaní.

Proti rozsudku v časti jeho výroku, ktorým bola ţaloba zamietnutá, podali

navrhovatelia v 1., 2. a 3. rade odvolanie a navrhli napadnuté rozhodnutie zmeniť,

alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ v 1. rade k dôvodom odvolania uvádza, ţe doklady, ktoré boli podkladom

pre zápis do pozemkovej knihy, nie sú obsahom súdneho spisu. Súd prvého stupňa

nedostatočne zistil skutkový stav, či rozhodnutia o znárodnení skutočne zahŕňali aj konkrétne

nehnuteľnosti, ktorých vyňatie z konkurznej podstaty navrhovatelia ţiadajú. Na jednej strane

tak súd skúmal v neprospech navrhovateľov všetky rozhodnutia o arizácii a vyhodnotil ich

ako platné rozhodnutia, na druhej strane súd neskúmal právny titul vlastníctva odporcu, ktorý

sa v súdnom spise, ale ani v pripojenom spise z katastra nehnuteľností, nenachádza. Konanie

súdu v tomto konaní preto nesmerovalo k zmierneniu majetkových krívd, ale k ich

prehĺbeniu. Súd podľa odvolateľa vo svojom rozhodnutí narušuje právnu istotu v správnosť

rozhodnutia Okresného súdu v Ţiline č. k. a súd prvého stupňa závery tohto

rozhodnutia v napadnutom konaní nepriamo preskúmava. Odvolateľ poukázal na ust. § 156

ods. 4 , podľa ktorého ustanovenia len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. Táto

skutočnosť by mala podľa odvolateľa platiť aj pre ostatné súdy, teda nie len pre súd, ktorý

rozhodnutie vydal. Ak je zrejmé, ţe sa vedie na inom súde spor, v ktorom uţ bolo rozhodnuté

proti úpadcovi, mal súd podľa odvolateľa tento majetok vylúčiť z konkurznej podstaty

a prinútiť tak správcu konkurznej podstaty, aby nepokračoval v prerušenom konaní, aby

nespeňaţoval v konaní majetok, na ktorý si uplatnila právo iná osoba. Základným dôvodom,

o ktorý navrhovatelia opierajú svoje právo, je neplatnosť úkonu z obdobia neslobody, o ktorej

uţ rozhodol okresný aj krajský súd v roku 1949. Podľa odvolateľa, preto ak sa v rade

právnych úkonov o prevode nehnuteľnosti nachádza jeden absolútne neplatný právny úkon (v

tomto prípade arizácia), nemôţe sa stať platným a konvalidovať za ţiadnych okolností. Pokiaľ

je tak právny úkon arizácie neplatný, potom vlastníkom v čase znárodnenia nebola firma H.,

ale pôvodní vlastníci, právni predchodcovia navrhovateľov. Zápis v pozemkovej knihe nie je

pre určenie vlastníka rozhodujúci, ak navyše je nesporné, ţe vlastník, ktorý je v pozemkovej

knihe zapísaný, nadobudol vlastníctvo na základe neplatného právneho úkonu.

Navrhovatelia v 2. a 3. rade v odvolaní uviedli, ţe nie je dôvod, aby súd prvého stupňa

v tomto konaní skúmal právne tituly nadobudnutia, na základe ktorých boli urobené zápisy

do pozemkovej knihy. V tejto súvislosti poukázali na ust. § 68 ZKV, ktoré ustanovenie rieši

zásadne vzťah medzi majetkom, ktorý podlieha konkurzu a majetkom, ktorý bol nadobudnutý

podľa zákonov upravujúcich zmiernenie niektorých majetkových krívd. Citované zákonné

ustanovenie určuje základnú zásadu, ţe pokiaľ má dôjsť k vydaniu veci podľa týchto

zákonov, nemôţe byť táto vec zahrnutá do konkurzného konania. Zdôraznili, ţe veci, ktoré

majú byť vydané oprávneným osobám podľa tzv. reštitučných zákonov, moţno zahrnúť

do podstaty len vtedy, ak neboli uplatnené v zákonných lehotách, alebo ak síce uplatnené boli,

ale boli zamietnuté. Nakoľko ţalobný návrh ţalobcov (navrhovateľov), vedený na Okresnom

súde v Ţiline pod sp. zn. nebol zamietnutý, podľa názoru odvolateľov nemôţu

byť dotknuté nehnuteľnosti zahrnuté do konkurznej podstaty úpadcu M., národný podnik.

Odvolatelia naďalej trvajú na tom, ţe nárok ich právnych predchodcov vyplýva priamo

z Dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945 Sb. a názor súdu prvého stupňa ohľadom potreby

aplikácie aj zákonov č. 128/1946 Sb. a zákona č. 79/1948 Sb., povaţujú za taký, ktorý názor

je v rozpore so základnou zásadou teórie práva, pretoţe ţiaden právny predpis nemôţe platiť

s účinnosťou do minulosti, ale iba do budúcnosti. Preto majú za to, ţe v zmysle predmetného

dekrétu všetky právne úkony, ktoré sa uskutočnili v období neslobody po 29. 09. 1938, sú

absolútne neplatné právne úkony, ktoré nie je moţné ţiadnym spôsobom v budúcnosti

konvalidovať. Konštatovanie súdu prvého stupňa, ţe na základe vyhlásenia

o neplatnosti majetkovo-právnych konaní z období neslobody, právni predchodcovia

navrhovateľov sa mohli doţadovať vyňatia predmetného majetku z národnej správy

a okamţitého vrátenia, resp. domáhať sa finančnej náhrady, povaţujú odvolatelia za také

konštatovanie, ktoré je v rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré dokazovanie prebehlo

pred Okresným súdom v Ţiline č. k. , ako i pred súdom prvého stupňa.

Odvolatelia uviedli, ţe vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam sa nadobudlo

originálnym spôsobom priamo podľa § 1 ods. 1 Dekrétu prezidenta č. 5/1945 Sb. bez potreby

osobitného rozhodnutia. Hlavným argumentom je skutočnosť, ţe vlastníctvo sa podľa § 1 ods.

1 nadobúda priamo dekrétom prezidenta, ak sa spôsob uplatnenia týchto nárokov neupraví

osobitným dekrétom prezidenta. Takýto dekrét však uţ nebol vydaný. Pokiaľ bol následne

vydaný zákon č. 128/1946 Sb. a zákon č. 79/1948 Sb., tieto právne predpisy nevydal

prezident republiky, ale boli vydané dočasným národným zhromaţdením Československej

republiky a tieto predpisy upravujú iba spôsob neplatnosti majetkových prevodov, pokiaľ tieto

majetkové prevody po 29. 09. 1938 boli urobené buď z podnetu pôvodného vlastníka alebo

prevaţne v jeho záujme. Podľa odvolateľov tieto zákony preto v danom prípade nemoţno

aplikovať. Odvolatelia poukázali aj na tú skutočnosť, ţe pokiaľ boli zapísané S. F. Z., n. p.

v P., na základe čd. 140/1947 ako vlastník dňa 31. 01. 1947 do pozemkovej knihy v prot. č.

X., tak toto vlastníctvo nemoţno povaţovať za vlastníctvo zapísané v súlade s intabulačným

princípom, pretoţe následne bolo Okresným súdom v Ţiline uznesením zo dňa 30. 11. 1949 č.

k. Nc VII. 123/48-22 konštatované, ţe majetkový zásah, ktorý bol urobený do vlastníckeho

práva neb. P. G., je neplatný. Odvolatelia ďalej zdôraznili, ţe im ţiadnu primeranú náhradu

ţiaden správny orgán nepriznal, ako aj to, ţe neexistuje ani ţiadne rozhodnutie vtedy

zriadeného Fondu znárodneného hospodárstva o priznaní akejkoľvek finančnej náhrady.

Do pozornosti odvolacieho súdu dali odvolatelia aj tú skutočnosť, ţe na rozsudku

Okresného súdu v Ţiline č. k. nie je vyznačená právoplatnosť, avšak z jeho

výroku je nepochybne zrejmé, ţe súd uznal nárok ţalobcov určením vlastníckeho práva ich

právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam. Z dotknutého spisu je zrejmé, ţe

rozsudok bol riadne doručovaný právnemu zástupcovi ţalovaného, ktorý v zákonnej lehote

nepodal voči nemu odvolanie. Odvolanie v danej veci bolo podané osobou, ktorá nebola

účastníkom konania a navyše po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie opravného

prostriedku, pričom za podané odvolanie nebol v tejto veci zaplatený ani súdny poplatok.

Tento právny názor je podľa tvrdení ţalobcov potvrdený aj úpravou predsedu Okresného súdu

v Ţiline na vyznačenie právoplatnosti na rozsudku Okresného súdu v Ţiline č. k.

.

Pokiaľ ide o neúčasť navrhovateľky v 1. rade na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok

súdu prvého stupňa vyhlásený, hoci svoju neprítomnosť ospravedlnila dôvodom hodným

osobitého zreteľa, majú odvolatelia za to, ţe týmto postupom súdu bola navrhovateľke

v 1. rade odňatá moţnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jej ústavného práva zúčastniť

sa súdneho konania.

Odporca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovateľmi v 2. a 3. rade,

navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a priznať mu trovy

odvolacieho konania v sume 74,61 Eur. Uviedol, ţe rozsudok Okresného súdu v Ţiline

zo dňa 21. 02. 2002 sp. zn. nie je právoplatný, a preto súd prvého stupňa ním

nebol viazaný a bol oprávnený posudzovať otázku vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam ako otázku predbeţnú. Súd prvého stupňa mal za to, ţe navrhovatelia

neuniesli dôkazné bremeno, t. j. nepreukázali, ţe im patrí vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam. Námietky odvolateľov ohľadne toho, ţe úpadca podal odvolanie

oneskorene, resp. odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou, a preto uvedený rozsudok

nadobudol právoplatnosť, súd prvého stupňa nebol oprávnený posudzovať, tieto otázky

procesného charakteru musia byť riešené v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde

v Ţiline. Z uvedeného dôvodu nie je preto opodstatnená ani ďalšia námietka odvolateľov,

podľa ktorej s poukazom na ust. § 68 ods. 1 ZKV predmetné nehnuteľnosti nemôţu byť

zahrnuté do konkurznej podstaty úpadcu, pretoţe na Okresnom súde v Ţiline pod sp. zn.

vedený ţalobný návrh týkajúci sa predmetných nehnuteľností, ktoré im majú byť

vydané podľa tzv. reštitučných zákonov, nebol zamietnutý. V tomto smere odporca opätovne

uviedol, ţe pokiaľ sa v konaní na Okresnom súde v Ţiline pod sp. zn. právoplatne

nerozhodne, tak tieto tvrdenia odvolateľov je potrebné povaţovať za nesprávne a mylné.

Podľa odporcu súd prvého stupňa správne posúdil skutkový stav a dospel k správnemu

záveru, ţe nárok navrhovateľov nevyplýva priamo z Dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945

Sb. a na ich právnych predchodcov sa vzťahoval zákon č. 128/1946 Sb. a neskôr jeho

novelizácia č. 79/1948 Sb., podľa ktorých zákonov mali nárok len na finančnú náhradu,

o ktorú však nikdy nepoţiadali príslušný orgán, Fond znárodneného hospodárstva. Aj podľa

odporcu je pravdou, ţe uţ v tejto súvislosti nebol vydaný iný dekrét prezidenta, avšak z ust.

§ 17 zákona č. 128/1946 Sb. vyplýva, ţe tento zákon vykonáva ustanovenie § 1 dekrétu

prezidenta republiky č. 5/1945 Sb. Nie je však pravdou tvrdenie odvolateľov, ţe zákon č.

128/1946 Sb. a zákon č. 79/1948 Sb. mali spätnú účinnosť. Nadobudli účinnosť dňom

vyhlásenia. Za mylné a zavádzajúce tvrdenie odvolateľov povaţuje odporca aj tvrdenie, ţe

finančná náhrada ich právnym predchodcom nebola nikdy vyplatená z dôvodu, ţe zákon č.

128/1946 Sb. a č. 79/1948 Sb. sa na nich nevzťahoval. Odporca zdôraznil, ţe právni

predchodcovia navrhovateľov o finančnú náhradu nikdy nepoţiadali príslušný orgán, a preto

im nemohla byť finančná náhrada nikdy ani poskytnutá. Odporca ďalej dodal, ţe podľa jeho

názoru vyvlastňovací výmer Ţ. Ú. v T. z roku 1942 nemusel byť doručený právnym

predchodcom navrhovateľov v zmysle vtedy platných predpisov, nakoľko neboli účastníkmi

predmetného konania. Podľa odporcu navrhovateľom v 2. a 3. rade sa postupom súdu prvého

stupňa neodňala moţnosť konať pred súdom, a preto nie je opodstatnený dôvod na zrušenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa ust. Podľa odporcu je

účastník konania oprávnený podať odvolanie a namietať správnosť rozsudku a postupu súdu

prvého stupňa len vo vzťahu k svojej osobe. Účastník konania nie je oprávnený namietať, ţe

sa odňala moţnosť konať pred súdom inému účastníkovi. V danom prípade malo dôjsť

k odňatiu moţnosti konať pred súdom navrhovateľke v 1. rade tým, ţe bolo rozhodnutie súdu

prvého stupňa vyhlásené bez jej prítomnosti, a to napriek ospravedlneniu dôvodmi hodných

osobitého zreteľa, ktoré odňatie namietali navrhovatelia v 2. a 3. rade. Odporca ďalej uviedol,

ţe vzhľadom na to, ţe navrhovatelia v konaní neuviedli ţiadne konanie, v ktorom konaní by

sa v tejto veci uţ právoplatne rozhodlo, alebo prv začalo konanie a odporca o takom konaní

nemá vedomosť, ani tento dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je daný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212

ods. 1 a bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, ţe odvolania

navrhovateľov v 1/ aţ 3/ rade sú dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania je právo navrhovateľov v 1/ aţ 3/ rade na vylúčenie

nehnuteľností zapísaných na LV č. X., k.ú. Ţ., ako pozemok parc. č. X., zastavaná plocha

2

a nádvorie o výmere 1 156 ma stavby súp. č. X., dom postavený na parc. č. X. a garáţ bez

súp. č. postavená na parc. č. X., zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu M., š. p. v konkurze,

B.

Ţaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty je procesnou ţalobou, ktorou sa tretia

osoba, tzv. vylučovateľ domáha ochrany svojho práva, do ktorej sa konkurzom zasiahlo.

Osoba, ktorá sa domáha vylúčenia veci zo súpisu majetku konkurznej podstaty, musí

preukázať nielen to, ţe vec nemala byť do súpisu zaradená, ale i to, ţe právo, ktoré vylučuje

zaradenie veci do súpisu konkurznej podstaty, svedčí jej.

Pretoţe vylučovacia ţaloba je svojou povahou ţalobou procesnou a nie

hmotnoprávnou, otázku práva zaloţeného predpismi práva hmotného, ktoré je iba právnym

dôvodom ţaloby, súd skúma ako otázku prejudiciálnu.

Navrhovatelia 1/ aţ 3/ svoj nárok na vylúčenie uvedených nehnuteľností z konkurznej

podstaty uplatnili na základe tvrdenia, ţe sú zákonnými dedičmi reštitučného nároku

po zomrelej P. G., ktorá prišla o dom zapísaný v pozemkovej knihe č. X. A kat. úz. Ţ.

v dôsledku rasovej perzekúcie počas tzv. Slovenského štátu.

Súd prvého stupňa návrh navrhovateľov na vylúčenie veci z konkurznej podstaty

zamietol z dôvodu, ţe navrhovatelia nepreukázali, ţe im patrí vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam, keď dospel k záveru, ţe navrhovatelia pri reštitučnom nároku mali

postupovať spôsobom, ktorý im umoţňoval v znení zák. č. 79/1948 Sb.,

a keďţe vrátenie nehnuteľností nebolo moţné, mali nárok na vrátenie finančnej náhrady

podľa čl. IV. Bod 2 zák. č. 79/1948 Sb. v spojitosti s § 9 dekrétu prezidenta republiky č.

100/1945 Sb. Pretoţe reštitučný nárok sa mal riešiť podľa predpisov platných v spornom

období, nie je moţné ho preto posudzovať podľa úpravy , resp. inej dnes

platnej právnej úpravy.

Uvedený záver súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

pre ktorý dôvod je i rozhodnutie súdu prvého stupňa o návrhu navrhovateľov predčasné.

Z obsahu spisu sa zisťuje, ţe do pozemkovej knihy (č. l. 100 spisu) vo vloţke č. X.

kat. úz. Ţ. bolo zapísané vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v prospech firmy C. H.

účastinná spoločnosť Ţ. podľa vyvlastňovacieho výmeru Ţ. Ú. v T. č. X. z 11. 04. 1942 a č.X.

z 01. 06. 1942.

Z opisu výmeru Ţ. Ú. v T. č. X. na č. l. 9 spisu vyplýva, ţe v prospech uvedenej firmy

bola vyvlastnená nehnuteľnosť zapísaná v pozemkokniţnom protokole číslo X. kat. obce Ţ.

m. č. X. poschodový dom č. p. 900, patriaca podľa vyhlášky č. 238/1941 Sb. zák. S. štátu.

Právoplatnosť a vykonateľnosť výmeru potvrdil Ţ. Ú. v T. pod č. X. z 01. 06. 1942 (č.

l. 102 spisu).

Z pozemkovej knihy ďalej vyplýva, ţe podľa výmeru Povereníctva S.N.R. priemyslu

a obchodu v Bratislave č.III-380/2-1946 zo dňa 28.januára 1946 a § 14 nar. č. 50/1945 Sb.

bolo poznamenané uvalenie národnej správy na firmu H., úč. spol. v Ţ..

Na základe vyhlášky ministra priemyslu č. 961/1947 Sb. a č. 70/1947 Sb. a dekrétu

prezidenta republiky č. 100/1945 Sb. bolo vloţené vlastnícke právo k nehnuteľnosti S. F. Z.,

národný podnik v P. a podľa vyhlásenia uvedeného národného podniku bolo v roku 1949

vlastnícke právo vloţené L. a F. Z., národný podnik.

V zmysle vyhlášky min. zdravotníctva č. 79/1950 Ú.l. bolo do pozemkovej knihy

následne vloţené vlastnícke právo Československému štátu, - M., národný podnik.

Z rozhodnutia Okresného súdu v Ţiline č. k. Nc.VII. 123/48-225 z 30. novembra 1949

(č. l. 60 spisu) ďalej vyplýva, ţe tento vyhovel reštitučnej ţiadosti J. G. a V. Š. a podľa čl. IV.

zák. č. 79/1948 Sb. ustálil, ţe právny predchodca ţiadateľov P. G., ako pôvodná vlastníčka

nehnuteľností zapísaných vo vloţ. č. X., kat. úz. Ţ., stratila tieto nehnuteľnosti následkom

neplatného zásahu z doby neslobody.

Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa správne uzavrel, ţe obnovenie

pôvodného vlastníckeho práva k majetku nenastalo priamo zo zákona, ako to tvrdia

navrhovatelia, ale predpokladá uplatnenie nárokov zo zákonom upravených neplatných

majetkových prevodov, resp. prechodov, z ktorého dôvodu poukázal na dekrét prezidenta

republiky č. 5/1945 Sb. a jeho vykonávací zák. č. 128/1946 Sb. v znení zák. č. 79/1948 Sb.,

upravujúci postup prinavrátenia majetku odňatého neplatným zásahom z doby neslobody.

Následne dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe predchodcovia navrhovateľov mohli

postupovať iba spôsobom, ktorý im umoţňovala uvedená právna úprava, mali nárok len

na finančnú náhradu, a ich reštitučný nárok nie je moţné preto posudzovať podľa zák. č.

, resp. inej dnes platnej právnej úpravy.

Súd prvého stupňa však opomenul skutočnosť, ţe reštitučnej ţiadosti na vrátenie

odňatého majetku súd nevyhovel s odkazom na čl. IV. ods. 1, 2 zák. č. 79/1948 Sb., pretoţe

jeho navrátenie znemoţňovali predpisy o znárodnení a ţiadateľom nebola priznaná ani ţiadna

primeraná finančná náhrada.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze -50 vyslovil, ţe

do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku S.

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má kaţdý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, ţe

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený skutkový stav veci

pouţije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Výklad relevantných právnych noriem nemôţe byť taký formalistický, aby sa ním

v konečnom dôsledku nielen zmaril účel poţadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo

v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemoţno v právnom štáte v ţiadnom prípade

pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky účelom reštitučných zákonov je

zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodujúcom období

od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, teda v pomerne dlhom období neslobody

a perzekúcie, pričom v mnohých prípadoch k týmto majetkových a iným krivdám dochádzalo

na základe „právnych predpisov“, ktoré len ťaţko moţno podľa súčasných kritérií nazvať

„právnymi“. Reštitučné zákony z obdobia po roku 1989 „otvorili“ pre oprávnené osoby

priestor na to, aby sa domáhali inter alia navrátenia vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným

veciam. Podľa názoru ústavného súdu výklad a aplikácia práva – reštitučného zákona – musí

v prvom rade napĺňať jeho účel, a preto je neprípustné, aby v otázke ustálenia oprávnenej

osoby boli zaloţené na bezpráví, spočívajúcom vo formalistickom akceptovaní

deklaratórneho zápisu v pozemkovej nezodpovedajúceho skutočnému stavu vlastníctva

majetku v čase jeho znárodnenia. Vzhľadom na účel reštitučného zákona ako špecifickej

právnej úpravy sledujúcej nápravu krívd vzniknutých v totalitnom období, ktoré sú

charakteristické porušovaním základných ľudských práv postihnutých osôb, nie je namieste,

aby posudzovanie oprávnenej osoby v reštitúcii boli prísne formálne viazané na vyuţitie či

nevyuţitie právnych foriem nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom

období.

V predmetnej veci je nepochybné, ţe navrhovatelia boli na svojich majetkových

právach v dobe neslobody postihnutí v rozpore so základnými ľudskými právami, a majetok

im nemohol byť navrátený, aj po vyvlastnení bez náhrady, pre jeho znárodnenie. Vychádzajúc

z uvedených skutočností, ako i judikovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,

odvolací súd povaţuje výklad súdu prvého stupňa, ţe právni prechodcovia navrhovateľov

pri uplatnení reštitučných nárokov mohli postupovať iba podľa právnych predpisov platných

v spornom období, v zmysle ktorých mali uplatniť finančný nárok, pre ktorý dôvod nemoţno

ich reštitučný nárok posudzovať podľa súčasnej právnej úpravy, nielen za formálny, ale najmä

v rozpore s účelom reštitučných zákonov.

Z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvého stupňa preto vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci a z toho dôvodu i nedostatočne zisteného skutkového stavu,

pre ktorý dôvod je záver súdu prvého stupňa o nedôvodnosti práva navrhovateľov predčasný.

V ostatnom sa odvolací súd so závermi súdu prvého stupňa stotoţnil, v ktorom

v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý správne

skonštatoval, ţe ak aj vec bola zaradená do súpisu konkurznej podstaty predčasne, je moţné

túto vylúčiť z konkurznej podstaty postupom podľa na návrh

oprávnenej osoby, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa postupoval správne, keď ako

prejudiciálnu otázku skúmal, či navrhovatelia sú oprávnenými osobami, ktoré zaradením veci

do súpisu konkurznej podstaty boli dotknuté.

Keďţe konanie vedené na Okresnom súde v Ţiline pod sp. zn. nie je

právoplatne skončené, nemohol súd prvého stupňa zo záverov tohto konania vychádzať.

Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky

preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2

zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Podľa ust. pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie

konanie, je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 20. decembra 2011

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana segečová