Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/222/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. K., zastúpeného JUDr.

B. K., proti ţalovanému B., IČO : X., zastúpenému JUDr. J. M., o vydanie veci, vedenej na

Okresnom súde Humenné pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 9. mája 2011, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume

28,81 € k rukám JUDr. J. M., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom z 26. októbra 2010, č.k. -386 zamietol

ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd zaviazal ţalovaného vydať mu veci uvedené

v prílohách k ţalobe. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške

3 364,29 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal

za preukázané, ţe po čiastočnom zrušení rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 28. júna

2005, č.k. -220 rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. januára 2007,

sp.zn. predmetom konania zostal ţalobcom uplatnený nárok na vydanie vecí

zakúpených v spoločnosti S. Táto potvrdila skutočnosť, ţe dňa 6. marca 2000 odpredala

ţalobcovi obrábacie náradie, pričom k spísaniu kúpnej zmluvy nedošlo, nakoľko ţalobca za

tieto veci zaplatil v hotovosti. Zároveň táto spoločnosť predloţila zoznam vecí odpredaných

ţalobcovi. V priebehu konania ţalobca podaním doručeným súdu dňa

9. novembra 2009 poţiadal pripustiť zmenu ţalobného petitu tak, ţe sa domáha vydania vecí

uvedených v súpise č. 3 v znení zo dňa 6. apríla 2009 alebo alternatívne zaplatenia sumy

73 800 Sk (2 449,71 €). Táto zmena ţaloby bola pripustená uznesením Okresného súdu

Humenné zo dňa 25. novembra 2009, č.k. -321. Porovnaním vecí, ktorých

vydania sa ţalobca domáhal s vecami odkúpenými od spoločnosti S., súd zistil, ţe niektoré

veci sa na zozname spoločnosti S. nenachádzajú.

Vo vzťahu k týmto veciam ţalobca nepreukázal, ţe mu tieto veci boli odpredané

spoločnosťou S., a teda nesplnil jednu zo základných podmienok

pre vydanie veci a to preukázanie svojho vlastníctva k nim. U ďalších vecí sa pri ohliadke

vykonanej v priestoroch ţalovaného dňa 15. októbra 2009 zistilo, ţe tieto sú síce uvedené aj

v zozname odkúpených vecí od spoločnosti S., avšak ich presná špecifikácia nebola moţná

pre chýbajúce identifikačné znaky umoţňujúce odlíšenie veci

od iných vzhľadovo podobných vecí. Podľa tvrdenia ţalobcu uvedené veci mu boli odňaté

Krajským úradom vyšetrovania policajného zboru P., o čom ako listinný dôkaz predloţil opis

zápisnice o vykonaní domovej prehliadky, súčasťou ktorej bol zoznam vecí pri tejto domovej

prehliadke odňatých. Dňa 2. októbra 2002 Krajský úrad vyšetrovania policajného zboru P.

predloţil kópiu listín zo spisu ČVS: KUV – 62/OVEK – 01. Medzi predloţenými listinami sa

nachádzalo aj uznesenie zo dňa 6. apríla 2001, v ktorom sú procesne vymenované veci

vydané ţalovanému a ktoré boli predtým v dňoch 5. februára aţ

7. februára 2001 odňaté konateľke spoločnosti A. A. K.. Ďalší zoznam odňatých vecí sa

nachádzal v zápisnici o vykonaní domovej prehliadky zo dňa 11. októbra 2001 (č.l. 62 aţ 67

spisu) a v zápisnici o vykonaní domovej prehliadky zo dňa

18. októbra 2001 (č.l. 68 aţ 75 spisu). Ani v jednej z týchto zápisníc neboli uvedené veci,

vydania ktorých sa ţalobca domáha. U týchto vecí nebola splnená druhá podmienka pre ich

vydanie a to ţe nebolo jednoznačne preukázané, ţe veci, vydania ktorých sa ţalobca domáha,

sa nachádzali u ţalovaného, resp. ţe ţalovaný nejakým spôsobom negatívne zasahoval

do vlastníckeho práva ţalobcu. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa ţalobu ţalobcu

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 9. mája 2011, sp.zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219

potvrdil. Ţalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 28,33 €

a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ju JUDr. J. M., advokátovi, do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi

závermi prvostupňového súdu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukázal

na ustanovenie , podľa ktorého vlastník má právo

na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môţe

domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadrţuje. Uviedol, ţe vychádzajúc z tohto

ustanovenia, základnou podmienkou úspechu všetkých ţalôb vo veciach vlastníckych je

preukázanie vlastníckeho práva ţalobcu. Bez preukázania svojho vlastníckeho práva nie je

totiţ ţalobca aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha.

Súdna ochrana vlastníckeho práva sa môţe realizovať aj prostredníctvom ţaloby na vydanie

veci. V prejednávanom spore ţalobca jednoznačne preukázal existenciu svojho vlastníckeho

práva k veciam nadobudnutých od spoločnosti S. Táto skutočnosť

bez splnenia ďalšej podmienky vyţadovanej zákonom nemohla však mať za následok úspech

ţalobcu v spore. Ďalšou podmienkou úspechu ţaloby na vydanie veci je to, aby iná osoba

neoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu zadrţiavala vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju

odmietala vydať. Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi. Nie je rozhodujúce, či ide o výlučného

vlastníka alebo spoluvlastníka. Pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky

u seba, avšak nemá na to ţiaden právom aprobovaný dôvod. Odvolací súd uviedol, ţe

v danom prípade, ako to vyplýva z vyjadrenia samotného ţalobcu, ním zakúpený materiál

v spoločnosti S. má charakter druhovo zameniteľného tovaru. V dôsledku uvedeného ani

ohliadkou vykonanou v priestoroch ţalovaného nemohlo byť zistené, či veci rovnakého alebo

podobného druhu v týchto priestoroch sa nachádzajúce sú totoţné s vecami, vydania ktorých

sa ţalobca domáha. Nákupom a predajom strojárenských výrobkov sa nezaoberal len ţalobca,

ale i ţalovaný, čo je zrejmé z výpisu z obchodného registra, a preto nebolo moţné vylúčiť,

aby takto druhovo zameniteľné veci vlastníckym právom nepatrili ţalovanému. Pokiaľ ide

o svedka Š. H., tento poukazoval len na spotrebný charakter veci, avšak k otázke ich

vlastníctva sa nevyjadroval. V tejto súvislosti bolo podľa odvolacieho súdu potrebné

poukázať na ustanovenie , podľa ktorého účastníci sú povinní označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Vychádzajúc z tohto ustanovenia cieľom dôkaznej

povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na

účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Splnenie dôkaznej povinnosti

neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti

s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý

závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného

bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj

v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné neţ navrhnuté

dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie.V

takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu

účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leţí dôkazné

bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného

práva. Keďţe ţalobca v priebehu konania hodnoverným spôsobom nepreukázal, ţe ţalovaný

mal niekedy vo faktickej moci veci vlastníckym právom patriace ţalobcovi, súd prvého

stupňa postupoval správne, ak ţalobu ţalobcu zamietol. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením a , tvrdiac, ţe

postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo

na spravodlivý súdny proces. Namietal, ţe odvolací súd rozhodol bez prejednania veci

rozsudkom, ktorý nemá dostatočne objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náleţitosťou

súdneho rozhodnutia. Mal za to, ţe v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu úplne

absentuje stanovisko k podaným dôvodom odvolania zo strany ţalobcu, najmä o konaní

ţalovaného, ktorým znemoţnil identifikáciu vecí. Odvolací súd sa podľa názoru ţalobcu

obmedzil na prevzatie dôvodov uvedených v prvostupňovom rozsudku a neuviedol, prečo

nevykonal navrhnuté dôkazy. Taktieţ mal za to, ţe prvostupňový ani odvolací súd sa

nevysporiadali s tvrdeniami ţalobcu, ani nevykonali dokazovanie výsluchom ţalobcu

a svedkov k súdom vyţiadanej listine od S. Namietal, ţe súd prvého stupňa

po zadováţení súpisov na č.l. 105-107 spisu neumoţnil ţalobcovi rozviesť terminologické

názvy súčiastok a vysvetliť rozdiely v počtoch a nevysporiadal sa so zmeneným návrhom, kde

ţalobca ţiadal uloţiť ţalovanému – pre prípad, ţe nie je schopný veci vydať – aby uhradil ich

protihodnotu v peniazoch. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav

veci.

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu povaţoval rozhodnutia prvostupňového

a odvolacieho súdu za vecne správne a dovolanie ţalobcu navrhol ako neprípustné odmietnuť,

prípadne ako nedôvodné zamietnuť a rozsudok odvolacieho súdu ako vecne správny potvrdiť.

Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume 28,81 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi

neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces ţalobca

vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd rozhodol bez prejednania veci rozsudkom, ktorý nemá

dostatočne objektívne odôvodnenie.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, a c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia , , vyplýva, ţe bez pojednávania

nemôţe odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak

- zistí, ţe je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať

(zopakovať) dôkazy,

- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu

prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj

správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu

ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu

osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach

a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie

vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd

v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie,

ak to povaţuje za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, ţe tým, ţe

odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2

, nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

písm. f/ Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi

konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je

moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo

preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia

jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka

dovolateľa týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2

( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti

uvedené v , je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen , ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného v

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu.

K námietke ţalobcu, týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní dôkazov, dovolací súd

uvádza, ţe táto námietka ţalobcu nie je dôvodná, pretoţe súd nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu ( ) a nie účastníka konania. Ak

súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania

v zmysle , lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať

pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môţe byť len odôvodnením

dovolania v zmysle v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie

dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd priznal ţalovanému náhradu trov

dovolacieho konania v ním uplatnenej výške 28,81 €, spočívajúcu v odmene advokáta

za jeden úkon právnej pomoci, ktorú mu poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu

ţalobcu z 11. augusta 2011 ( vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb) a pozostávajúcu zo základnej

sadzby tarifnej odmeny vo výške 16,60 €, z náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu vo výške 7,41 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH vo výške 4,80 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. januára 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová