Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e1b/382763.2f3734.pdf
PDF · 143.91 KB
No categories available
5Cdo/222/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 222/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. K., zastúpeného JUDr.
B. K., proti ţalovanému B., IČO : X., zastúpenému JUDr. J. M., o vydanie veci, vedenej na
Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 10 C 54/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 9. mája 2011, sp.zn. 7 Co 1/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume
28,81 € k rukám JUDr. J. M., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 26. októbra 2010, č.k. 10 C 54/2007-386 zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd zaviazal ţalovaného vydať mu veci uvedené
v prílohách k ţalobe. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške
3 364,29 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal
za preukázané, ţe po čiastočnom zrušení rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 28. júna
2005, č.k. 10 C 19/2002-220 rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. januára 2007,
sp.zn. 1 Co 457/2005 predmetom konania zostal ţalobcom uplatnený nárok na vydanie vecí
zakúpených v spoločnosti S. Táto potvrdila skutočnosť, ţe dňa 6. marca 2000 odpredala
ţalobcovi obrábacie náradie, pričom k spísaniu kúpnej zmluvy nedošlo, nakoľko ţalobca za
tieto veci zaplatil v hotovosti. Zároveň táto spoločnosť predloţila zoznam vecí odpredaných
ţalobcovi. V priebehu konania ţalobca podaním doručeným súdu dňa
9. novembra 2009 poţiadal pripustiť zmenu ţalobného petitu tak, ţe sa domáha vydania vecí
uvedených v súpise č. 3 v znení zo dňa 6. apríla 2009 alebo alternatívne zaplatenia sumy
73 800 Sk (2 449,71 €). Táto zmena ţaloby bola pripustená uznesením Okresného súdu
Humenné zo dňa 25. novembra 2009, č.k. 10 C 54/2007-321. Porovnaním vecí, ktorých
vydania sa ţalobca domáhal s vecami odkúpenými od spoločnosti S., súd zistil, ţe niektoré
veci sa na zozname spoločnosti S. nenachádzajú.
Vo vzťahu k týmto veciam ţalobca nepreukázal, ţe mu tieto veci boli odpredané
spoločnosťou S., a teda nesplnil jednu zo základných podmienok
pre vydanie veci a to preukázanie svojho vlastníctva k nim. U ďalších vecí sa pri ohliadke
vykonanej v priestoroch ţalovaného dňa 15. októbra 2009 zistilo, ţe tieto sú síce uvedené aj
v zozname odkúpených vecí od spoločnosti S., avšak ich presná špecifikácia nebola moţná
pre chýbajúce identifikačné znaky umoţňujúce odlíšenie veci
od iných vzhľadovo podobných vecí. Podľa tvrdenia ţalobcu uvedené veci mu boli odňaté
Krajským úradom vyšetrovania policajného zboru P., o čom ako listinný dôkaz predloţil opis
zápisnice o vykonaní domovej prehliadky, súčasťou ktorej bol zoznam vecí pri tejto domovej
prehliadke odňatých. Dňa 2. októbra 2002 Krajský úrad vyšetrovania policajného zboru P.
predloţil kópiu listín zo spisu ČVS: KUV – 62/OVEK – 01. Medzi predloţenými listinami sa
nachádzalo aj uznesenie zo dňa 6. apríla 2001, v ktorom sú procesne vymenované veci
vydané ţalovanému a ktoré boli predtým v dňoch 5. februára aţ
7. februára 2001 odňaté konateľke spoločnosti A. A. K.. Ďalší zoznam odňatých vecí sa
nachádzal v zápisnici o vykonaní domovej prehliadky zo dňa 11. októbra 2001 (č.l. 62 aţ 67
spisu) a v zápisnici o vykonaní domovej prehliadky zo dňa
18. októbra 2001 (č.l. 68 aţ 75 spisu). Ani v jednej z týchto zápisníc neboli uvedené veci,
vydania ktorých sa ţalobca domáha. U týchto vecí nebola splnená druhá podmienka pre ich
vydanie a to ţe nebolo jednoznačne preukázané, ţe veci, vydania ktorých sa ţalobca domáha,
sa nachádzali u ţalovaného, resp. ţe ţalovaný nejakým spôsobom negatívne zasahoval
do vlastníckeho práva ţalobcu. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa ţalobu ţalobcu
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 9. mája 2011, sp.zn.
7 Co 1/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil. Ţalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 28,33 €
a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ju JUDr. J. M., advokátovi, do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukázal
na ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník má právo
na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môţe
domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadrţuje. Uviedol, ţe vychádzajúc z tohto
ustanovenia, základnou podmienkou úspechu všetkých ţalôb vo veciach vlastníckych je
preukázanie vlastníckeho práva ţalobcu. Bez preukázania svojho vlastníckeho práva nie je
totiţ ţalobca aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha.
Súdna ochrana vlastníckeho práva sa môţe realizovať aj prostredníctvom ţaloby na vydanie
veci. V prejednávanom spore ţalobca jednoznačne preukázal existenciu svojho vlastníckeho
práva k veciam nadobudnutých od spoločnosti S. Táto skutočnosť
bez splnenia ďalšej podmienky vyţadovanej zákonom nemohla však mať za následok úspech
ţalobcu v spore. Ďalšou podmienkou úspechu ţaloby na vydanie veci je to, aby iná osoba
neoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu zadrţiavala vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju
odmietala vydať. Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi. Nie je rozhodujúce, či ide o výlučného
vlastníka alebo spoluvlastníka. Pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky
u seba, avšak nemá na to ţiaden právom aprobovaný dôvod. Odvolací súd uviedol, ţe
v danom prípade, ako to vyplýva z vyjadrenia samotného ţalobcu, ním zakúpený materiál
v spoločnosti S. má charakter druhovo zameniteľného tovaru. V dôsledku uvedeného ani
ohliadkou vykonanou v priestoroch ţalovaného nemohlo byť zistené, či veci rovnakého alebo
podobného druhu v týchto priestoroch sa nachádzajúce sú totoţné s vecami, vydania ktorých
sa ţalobca domáha. Nákupom a predajom strojárenských výrobkov sa nezaoberal len ţalobca,
ale i ţalovaný, čo je zrejmé z výpisu z obchodného registra, a preto nebolo moţné vylúčiť,
aby takto druhovo zameniteľné veci vlastníckym právom nepatrili ţalovanému. Pokiaľ ide
o svedka Š. H., tento poukazoval len na spotrebný charakter veci, avšak k otázke ich
vlastníctva sa nevyjadroval. V tejto súvislosti bolo podľa odvolacieho súdu potrebné
poukázať na ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Vychádzajúc z tohto ustanovenia cieľom dôkaznej
povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na
účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Splnenie dôkaznej povinnosti
neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti
s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý
závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného
bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj
v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné neţ navrhnuté
dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie.V
takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu
účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leţí dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného
práva. Keďţe ţalobca v priebehu konania hodnoverným spôsobom nepreukázal, ţe ţalovaný
mal niekedy vo faktickej moci veci vlastníckym právom patriace ţalobcovi, súd prvého
stupňa postupoval správne, ak ţalobu ţalobcu zamietol. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe
postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces. Namietal, ţe odvolací súd rozhodol bez prejednania veci
rozsudkom, ktorý nemá dostatočne objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náleţitosťou
súdneho rozhodnutia. Mal za to, ţe v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu úplne
absentuje stanovisko k podaným dôvodom odvolania zo strany ţalobcu, najmä o konaní
ţalovaného, ktorým znemoţnil identifikáciu vecí. Odvolací súd sa podľa názoru ţalobcu
obmedzil na prevzatie dôvodov uvedených v prvostupňovom rozsudku a neuviedol, prečo
nevykonal navrhnuté dôkazy. Taktieţ mal za to, ţe prvostupňový ani odvolací súd sa
nevysporiadali s tvrdeniami ţalobcu, ani nevykonali dokazovanie výsluchom ţalobcu
a svedkov k súdom vyţiadanej listine od S. Namietal, ţe súd prvého stupňa
po zadováţení súpisov na č.l. 105-107 spisu neumoţnil ţalobcovi rozviesť terminologické
názvy súčiastok a vysvetliť rozdiely v počtoch a nevysporiadal sa so zmeneným návrhom, kde
ţalobca ţiadal uloţiť ţalovanému – pre prípad, ţe nie je schopný veci vydať – aby uhradil ich
protihodnotu v peniazoch. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav
veci.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu povaţoval rozhodnutia prvostupňového
a odvolacieho súdu za vecne správne a dovolanie ţalobcu navrhol ako neprípustné odmietnuť,
prípadne ako nedôvodné zamietnuť a rozsudok odvolacieho súdu ako vecne správny potvrdiť.
Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume 28,81 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces ţalobca
vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd rozhodol bez prejednania veci rozsudkom, ktorý nemá
dostatočne objektívne odôvodnenie.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, a c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, ţe bez pojednávania
nemôţe odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak
- zistí, ţe je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie,
ak to povaţuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, ţe tým, ţe
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2
O.s.p., nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia
jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu.
K námietke ţalobcu, týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní dôkazov, dovolací súd
uvádza, ţe táto námietka ţalobcu nie je dôvodná, pretoţe súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak
súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať
pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môţe byť len odôvodnením
dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanému náhradu trov
dovolacieho konania v ním uplatnenej výške 28,81 €, spočívajúcu v odmene advokáta
za jeden úkon právnej pomoci, ktorú mu poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu
ţalobcu z 11. augusta 2011 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb) a pozostávajúcu zo základnej
sadzby tarifnej odmeny vo výške 16,60 €, z náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu vo výške 7,41 €
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH vo výške 4,80 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. januára 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová