Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8c6/382949.86fb78.pdf
PDF · 244.71 KB
No categories available
8Sžf/9/2011
Najvyšší súd 8Sžf/9/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci žalobcu: D. L., M. X., L., zast. JUDr. Jurajom Ďurajdom, advokátom so
sídlom Kukučínova 12, Žilina, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky (do 31.12.2011 Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky), Vazovova 2, 811 15
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 10926/2009 zo dňa 11. mája
2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/52/2010 – 36 zo
dňa 3. novembra 2010, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.
21S/52/2010 – 36 zo dňa 3. novembra 2010, p o t v r d z u j e .
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 10926/2009 zo dňa
11. mája 2010, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní potvrdil
platobný výmer Colného úradu Žilina č. 7257/2009 – 6031/SDM08/309 zo dňa
2. februára 2009, ktorým bola žalobcovi podľa § 42 ods. 5 písm. a/ zákona č. 98/2004 Z. z.
o spotrebnej dani z minerálneho oleja (ďalej v texte rozhodnutia len „zákon 98/2004 Z. z.“)
uložená pokuta vo výške 1659,69 Eur z dôvodu, že žalobcovi vznikla daňová povinnosť
podľa § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 98/2004 Z. z., pretože bol u neho zistený minerálny olej,
ktorého pôvod alebo spôsob nadobudnutia daňový subjekt nevedel preukázať v súlade
Krajský súd v dôvodoch napadnutého rozsudku odkazujúc na relevantné zákonné
ustanovenia uviedol, že vo veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav a z neho
vyvodený správny právny záver. Podľa prvostupňového súdu vznikla žalobcovi daňová
povinnosť dňom zistenia minerálneho oleja u žalobcu, t.j. 17. októbra 2005, kedy bola
u žalobcu vykonaná domová prehliadka a kedy boli zistené u žalobcu minerálne oleje
v množstve 5073,5 litrov a následne mu bola vyrúbená daň z minerálnych olejov v sume
75 255,00 Sk (2498 €) a to rozhodnutím žalovaného č. 58572/2008 zo dňa 31. marca 2010,
ktoré bolo preskúmané súdom a to rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/48/2010 – 43
zo dňa 23. februára 2011, ktorým žalobu žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného č. 58572/2008
zo dňa 31. marca 2010 zamietol a ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 8Sžf/21/2011 zo dňa 19. januára 2012. Žalobca nevedel preukázať
spôsob nadobudnutia minerálneho oleja a nadobúdacie doklady od zaisteného minerálneho
oleja. Krajský súd neprerušil preskúmavacie konanie nakoľko daňové konanie a trestné
konanie sú dve odlišné konania, pričom daňové konanie je založené na princípe objektívnej
zodpovednosti daňového subjektu, a sankčné konanie je závislé len od vzniku daňovej
povinnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nevedel preukázať zákonné
nakladanie s minerálnym olejom a z tohto dôvodu mu vznikla daňová povinnosť v zmysle
§ 12 ods. 2 písm. a/ a § 13 ods. 2 písm. a/ zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja,
a preto bol postup správnych orgánov správny, ak mu bola platobným výmerom vyrubená
spotrebná daň a toto rozhodnutie bolo žalovaným potvrdené.
Krajský súd považoval za nedôvodné námietky žalobcu týkajúce sa preukazovania
pôvodu majetku. Stotožnil z názorom žalovaného, že zmyslom zák. o spotrebnej dani
z minerálneho oleja je práve zákonné nakladanie s komoditami, ktoré sú upravené
v špeciálnom právnom predpise – zákone č. 98/2004 Z.z.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len
„O. s. p.“) tak, že ich náhradu neúspešnému žalobcovi nepriznal.
Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote dňa 6. decembra 2010
odvolanie, v ktorom sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie
konanie, alternatívne jeho zmeny tak, že odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Taktiež sa domáhal priznania náhrady trov súdneho
konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia podľa
realizovaných právnych úkonov podľa advokátskej tarify.
Uviedol, že sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu vychádzajúc zo skutkových
zistení a ďalších všeobecne známych skutočností vo vzťahu nákupu pohonných hmôt
bežného občana. Podľa jeho názoru v súlade s nálezom ústavného súdu Slovenskej republiky
zo septembra 2008, ktorým bol zamietnutý návrh na preukazovanie pôvodu majetku,
je zrejmé, že nie je povinnosťou žiadneho občana, iného subjektu preukazovať pôvod svojho
majetku. Namietal rovnako výšku spotrebnej dane (2498 €), nakoľko nebol preukázaný
základ pre spotrebnú daň. Ak daňový subjekt nakupoval pohonné hmoty od rôznych
subjektov, títo odvádzali resp. mali povinnosť odviesť spotrebnú daň, nakoľko daňový subjekt
bol pri nákupe pohonných hmôt konečným spotrebiteľom a pri aplikácii protokolu by šlo
o duplicitné vyčíslenie a odvod spotrebnej dane za kontrolované množstvo pohonných hmôt.
Správne orgány len automaticky prevzali údaj o údajnom množstve pohonných hmôt, ktoré
mal žalobca nadobudnúť z trestnej činnosti, pričom tento postup je v rozpore so zásadou
in dubio pro reo a colný úrad v platobnom výmere na doklady preukazujúce nelegálne nákupy
pohonných hmôt nepoukazuje, najmä v akom čase, od koho, za akú cenu a pod. mal žalobca
nekúpiť pohonné hmoty. V tejto súvislosti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné
a nepresvedčivé. Colné orgány mali aplikovať § 25a zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
až do skončenia trestnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina čl. 9Tp 125/05. Podľa
žalobcu administratívnymi orgánmi nebol preukázaný základ pre spotrebnú daň a jeho postup
je v rozpore so zásadou „in dubio pro reo“ a ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné,
nepresvedčivé a táto skutočnosť je dôvodom pre jeho zrušenie súdom.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril písomným podaním zo dňa
22. decembra 2010 tak, že napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť.
Uviedol, že skutkové a právne okolnosti prípadu uvádzané žalobcom v odvolaní
predstavujú opakované tvrdenia, ku ktorým sa dostatočne vyjadril už v administratívnom
konaní, ako aj v súdnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p.
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. januára 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Najvyšší súd SR z obsahu pripojených spisov zistil, že dňa 17. októbra 2005 bola
príslušníkmi Železničnej polície u žalobcu vykonaná domová prehliadka, pri ktorej bolo,
okrem iného, zaistených spolu 3431,5 l plynových olejov s obsahom síry nepresahujúcim
0,05 % hmotnosti (motorová nafta) a 1715 l ľahkých olejov a prípravkov iných ako špeciálne
druhy benzínu (motorový benzín).
Dňa 25. júna 2008 začal Colný úrad Žilina u žalobcu daňovú kontrolu, zameranú
na spotrebnú daň z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobie od 1. októbra 2005
do 31. októbra 2005. O výsledku daňovej kontroly správca dane zhotovil protokol
zn. 50205/2008 – 6069 zo dňa 9. septembra 2008, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie
a prerokovanie doručený žalobcovi dňa 12. septembra 2008. Žalobca ani jeho zástupca
sa prerokovania protokolu nezúčastnili, preto sa za deň prerokovania protokolu považuje deň
určený vo výzve na jeho prerokovanie, t.j. 30. októbra 2008.
Dňa 10. novembra 2008 vydal Colný úrad Žilina platobný výmer č. 62756/2008 –
6069, ktorým bol žalobcovi určený základ spotrebnej dane z minerálneho oleja za zdaňovacie
obdobie od 1. októbra 2005 do 31. októbra 2005 v množstve 5073,5 litrov minerálneho oleja
(3384,5 litrov motorovej nafty a 1689 litrov motorového oleja po odrátaní objemu vzoriek
odobratých na expertízu) a vyrubená spotrebná daň z minerálneho oleja vo výške
75 255,00 Sk (2498 €). V odôvodnení colný úrad uviedol, že žalobca pri výkone daňovej
kontroly nevedel preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia minerálneho oleja kombinovanej
nomenklatúry colného sadzobníka 27101941 a minerálneho oleja kombinovanej nomenkla-
túry colného sadzobníka 27101141 až 27101149, ktorý bol zaistený pri vykonaní domovej
prehliadky. Daňový subjekt nereagoval na výzvu na predloženie dokladov za kontrolované
obdobie, neboli predložené žiadne účtovné alebo iné doklady, ktoré by preukázali
hospodárske a účtovné operácie vrátane evidencie a záznamov v písomnej alebo technickej
forme. Daňový subjekt si nesplnil dôkaznú povinnosť, pričom vo výzve bol upozornený na
dôsledky neuposlúchnutia výzvy, a preto správca dane pristúpil k určeniu dane podľa
pomôcok v zmysle § 42 zákona o správe daní a poplatkov.
Žalovaný rozhodnutím č. 58572/2008 zo dňa 31. marca 2010 platobný výmer Colného
úradu Žilina č. 62756/2008 – 6069 zo dňa 10. novembra 2008 na odvolanie žalobcu potvrdil,
keď v zmysle § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov skúmal dodržanie zákonných
podmienok na určenie dane podľa pomôcok a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3 zákona
o správe daní a poplatkov. Uviedol, že nezistil dôvody, pre ktoré by mal odvolaniu vyhovieť
a konštatoval, že colný úrad postupoval v súlade so zákonom, keď daň určil podľa pomôcok.
Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2011, Colné riaditeľstvo
je rozpočtová organizácia so sídlom v Bratislave.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2012, orgány štátnej správy
v colníctve sú:
a) Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"),
b) Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo"),
c) colné úrady,
d) Kriminálny úrad finančnej správy.
Podľa § 1 ods. 1 písm. b zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní, poplatkov a colníctva účinného od 01.01.2012, tento zákon upravuje postavenie,
organizáciu, právomoc a pôsobnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len
"finančné riaditeľstvo"), Kriminálneho úradu finančnej správy a Kompetenčného centra
finančných operácií.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní,
poplatkov a colníctva účinného od 1.1.2012, finančné riaditeľstvo vykonáva svoju pôsobnosť
na celom území Slovenskej republiky. Sídlom finančného riaditeľstva je Bratislava.
Podľa § 4 ods. 2 písm. a/, b/ zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v oblasti daní, poplatkov a colníctva, finančné riaditeľstvo je rozpočtová organizácia zapojená
na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva a je
a) zamestnávateľom zamestnancov, ktorí vykonávajú práce vo verejnom záujme na
finančnom riaditeľstve, daňových úradoch, colných úradoch, Kriminálnom úrade finančnej
správy a Kompetenčnom centre finančných operácií,
b) služobným úradom colníkov a štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú štátnu
službu na finančnom riaditeľstve, daňových úradoch, colných úradoch, Kriminálnom úrade
finančnej správy a Kompetenčnom centre finančných operácií.
Podľa § 10 ods. 1 vety prvej zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v oblasti daní, poplatkov a colníctva, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a Colné
riaditeľstvo Slovenskej republiky podľa predpisov účinných do 31. decembra 2011 sú
finančným riaditeľstvom podľa tohto zákona.
Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní,
poplatkov a colníctva, konanie začaté Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky a Colným
riaditeľstvom Slovenskej republiky podľa predpisov účinných do 31. decembra 2011
a právoplatne neukončené pred 1. januárom 2012 a daňovú kontrolu začatú Daňovým
riaditeľstvom Slovenskej republiky a Colným riaditeľstvom Slovenskej republiky podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2011 a neukončenú pred 1. januárom 2012 dokončí
finančné riaditeľstvo podľa tohto zákona.
Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní, poplatkov a colníctva, práva a povinnosti vyplývajúce zo služobného pomeru,
štátnozamestnaneckých vzťahov, pracovnoprávnych vzťahov a z iných právnych vzťahov
zamestnancov, ako aj práva a povinnosti z iných právnych vzťahov prechádzajú
od 1. januára 2012 z Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a Colného riaditeľstva
Slovenskej republiky na finančné riaditeľstvo.
Podľa § 107 ods. 4 O. s. p. ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd
pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.
V zmysle citovaných ustanovení žalovaný – rozpočtová organizácia, ktorá je v zmysle
§ 21 ods. 1 zákona č. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov právnickou osobou, v priebehu konania,
účinnosťou zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov
a colníctva, zanikol, pričom jeho právnym nástupcom je Finančné riaditeľstvo SR, rovnako
rozpočtová organizácia, a teda právnická osoba s procesnou subjektivitou.
Najvyšší súd SR na základe uvedeného v záhlaví tohto rozsudku uviedol už ako
žalovaného tohto právneho nástupcu.
Podľa § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 98/2004 Z. z. v znení platnom do 31. marca 2010
daňová povinnosť vzniká aj dňom zistenia minerálneho oleja, ktorý sa nachádza alebo ktorý
sa nachádzal u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak táto právnická osoba alebo fyzická
osoba nevie preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia minerálneho oleja v súlade s týmto
zákonom, a to bez ohľadu na to, či nakladá, alebo nakladala s minerálnym olejom ako
s vlastným.
Podľa § 42 ods. 5 písm. a/ zákona č. 98/2004 Z. z. v znení platnom do 31. marca 2010
právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorej vznikla daňová povinnosť podľa § 12 ods. 2
písm. a/, uloží colný úrad pokutu vo výške 50% dane pripadajúcej na množstvo zisteného
minerálneho oleja, ak je pre tento minerálny olej ustanovená sadzba dane, najmenej však
1659,69 eura.
Podstatou obrany žalobcu v daňovom ako aj súdnom konaní bola najmä námietka
týkajúceho sa jednak prebiehajúceho trestného konania a potreba prerušenia daňového
konania do jeho právoplatného skončenia a jednak prebiehajúceho preskúmavacieho súdneho
konania v daňovej veci žalovaného č. 58572/2008 zo dňa 31. marca 2010, v súdnom konaní
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/48/2010 – 43 zo dňa
23. februára 2011 pričom Najvyšší súd SR sa stotožnil s názorom vyjadreným v napadnutom
rozsudku krajského súdu rozsudkom č. k. 8Sžf/21/2011 zo dňa 19. januára 2012.
Podstatou v sankčnom daňovom konaní bolo určenie výšky sankcie za porušenie ust.
§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 98/2004 Z. z. na základe zaisteného a zisteného minerálneho
oleja, ktorý sa nachádzal v priestoroch u žalobcu a ktorého pôvod a spôsob nadobudnutia
nevedel žalobca hodnoverene preukázať v súlade s zákonom, a to bez ohľadu na to, či
nakladal s minerálnym olejom ako s vlastným alebo nie.
Podľa odvolacieho súdu na výsledok sankčného daňového konania nemá vplyv
rozhodnutie v trestnej veci, teda to či bude alebo nebude žalobca uznaný vinným alebo
oslobodený. Podstatnou skutočnosťou bolo to, že žalobcovi vznikla podľa § 12 ods. 2 písm. a/
zákona č. 98/2004 Z. z. daňová povinnosť dňom zistenia držby minerálneho oleja, ktorého
pôvod a spôsob nadobudnutia nevedel preukázať v súlade so zákonom.
Pokiaľ žalobca poukazoval na Nález Ústavného súd SR sp. zn. PL 29/05 zo dňa
3. septembra 2008 o vyslovení nesúladu zákona č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu
majetku s Ústavou SR, Ústavný súd SR v uvedenom náleze konštatoval neústavnosť zákona
ako celku, keď dospel k záveru, že „..spätná účinnosť napadnutého zákona sa viaže na
povinnosť každého vedieť preukázať svoje majetkové prírastky, t.j. na povinnosť dokázať
legálnosť nadobudnutia svojho majetku v minulosti (prakticky celého svojho majetku a počas
celého života), čo je podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný
súd") neprimerane zaťažujúci a neodôvodnený zásah. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku
je zákon so spätnou časovou pôsobnosťou (retroaktívny zákon), ktorý by sa mohol stať
svojvoľným nástrojom v rukách orgánov verejnej moci, ktoré sú adresátmi a nositeľmi
právomocí vyplývajúcich z tohto zákona. Tento záver pritom platí nielen pre schválenú
podobu tohto zákona, t.j. podobu, v ktorej nie je vymedzené časové obdobie, v rámci ktorého
sú fyzické a právnické osoby povinné preukazovať, že svoj majetok nadobudli z legálnych
príjmov, ale platil by aj pre prípad, ak by zákon vymedzil spätne určité konkrétne obdobie, na
ktoré by sa táto preukazovacia povinnosť vzťahovala (t.j. tak, ako bolo uvedené v pôvodnom
návrhu tohto zákona)...Účelom zákona o preukazovaní pôvodu majetku nie je ustanovovať
pravidlá správania pre budúcnosť, ale naopak, pravidlá ustanovené až týmto zákonom
zásadne aplikovať na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, t.j. pred
1. septembrom 2005 (podobnú argumentáciu ústavný súd uplatnil aj vo veci sp. zn. PL. ÚS
25/00, pozn.). V danom prípade zákonodarca pripustil neohraničenú spätnú pôsobnosť
zákona, čo je v právnom štáte nielen v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery
občanov v právny poriadok, ale aj v rozpore s princípom primeranosti, resp. proporcionality
(k princípu primeranosti podrobnejšie najmä PL. ÚS 3/00)...Závažným nedostatkom zákona
o preukazovaní pôvodu majetku je, že v zmysle definovaného účelu neupravuje (resp. ak,
tak veľmi rámcovo) postup orgánov verejnej moci pri odnímaní majetku, t.j. podmienky
a postup pri určovaní súvzťažnosti medzi dokázaným majetkovým rozdielom a konkrétnym
majetkom, ktorý sa má odňať. Tento nedostatok má ústavný rozmer, pretože zákon
o preukazovaní pôvodu majetku ako celok vnáša podľa názoru ústavného súdu neprimeraný
stupeň právnej neistoty do oblasti ochrany základného práva vlastniť majetok a práva
pokojne užívať majetok. Vytvára priestor na uplatnenie svojvôle aj tým, že pripúšťa výklad,
v zmysle ktorého po preukázaní právne významného majetkového rozdielu podľa znenia
zákona o preukazovaní pôvodu majetku možno odporcovi odňať akýkoľvek majetok v rámci
celého majetku, ktorý patrí do jeho vlastníctva, v hodnote tohto majetkového rozdielu.
Ako trest fyzickým osobám a právnickým osobám za ich nespôsobilosť preukázať spätne
spôsob nadobudnutia majetku sa v mene "verejného záujmu" zavádza neodôvodnený
a ústavne nekonformný, resp. neznámy spôsob "odňatia majetku" (jeho zbavenia, resp.
prepadnutia), pričom k tomuto "odňatiu majetku" dochádza postupom, ktorému chýbajú
parametre zlučiteľné s koncepciou materiálne chápaného právneho štátu...Keďže celý
zákon o preukazovaní pôvodu majetku (jeho koncepcia) je založený na možnosti "odňať
majetok", predstavuje podľa názoru ústavného súdu ako celok neprimeraný zásah do ochrany
vlastníckeho práva, tak ako to vyplýva najmä z čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len "ústava"), pričom ide o zásah, ktorý je v priamom spojení s porušovaním princípov
právneho štátu garantovaných čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Napadnutý zákon vychádza
z predpokladu neodstrániteľnej nefunkčnosti štandardných trestnoprávnych a občiansko-
právnych prostriedkov boja s nelegálnym nadobúdaním majetku. Napadnutý zákon porušuje
ústavný princíp právnej istoty, je retroaktívny vo vzťahu k nadobudnutým právam a pripúšťa
nadmerné zasahovanie do práva vlastniť majetok. Zásahy do vlastníckeho práva sú spojené
s uložením novej, nedostatočne identifikovanej povinnosti ad infinitum vedieť preukazovať
10 8Sžf/9/2011
pôvod majetku, pričom napadnutý zákon podľa názoru ústavného súdu neprimeraným
spôsobom presúva dôkazné bremeno z orgánov verejnej moci na fyzické osoby a právnické
osoby a v spojení s tým zavádza nový, ústave neznámy spôsob prepadnutia majetku, ktorého
realizácia nie je transparentná a napokon z jeho ustanovení vôbec nevyplýva.
Z uvedeného nemožno vyvodiť záver, ku ktorému dospel žalobca, a to, že nie je jeho
povinnosťou preukazovať pôvod svojho majetku a táto zákonom uložená povinnosť by mala
byť v rozporná s Ústavou SR a dôvodom neústavnosti daného predpisu, a preto túto námietku
hodnotil Najvyšší súd SR ako nedôvodnú. Je totiž na zvážení samotného daňovníka
či hodnoverným spôsobom preukáže daňovému orgánu pôvod a spôsob nadobudnutia
minerálneho oleja. Ak však neunesie dôkazné bremeno, nakoľko ide o objektívnu
zodpovednosť držiteľa minerálneho oleja, musí si byť vedomý svojej následnej priestupkovej
zodpovednosti za takéto porušenie zákona.
Z administratívneho spisu je zrejmé aké množstvo minerálnych olejov bolo u žalobcu
pri domovej prehliadke zaistené, rovnako aj to, aký objem tekutiny bol použitý ako vzorky
pre expertízu. Taktiež z odôvodnenia rozhodnutia colného úradu vyplýva ako a na základe
akého výpočtu bola stanovená sadzba dane zo zaistených minerálnych olejov (vo výške
2498 €), pričom tento postup bol v súlade so zákonom č. 98/2004 Z. z. a preto mu bola
uložená sankcia vo výške 1659,69 Eura.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nemožno priznať úspech, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.
21S/52/2010 – 36 zo dňa 3. novembra 2010 postupom podľa § 219 ods. 1, 2 OSP v spojení
s § 250ja ods. 3 O. s. p. potvrdil ako vecne správny, pričom v podrobnostiach naň odkazuje.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p a § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý
nemal v odvolacom konaní úspech, nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania
a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov neprináleží.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
11 8Sžf/9/2011
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 19. januára 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská