Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7d6/434875.a88d09.pdf
PDF · 135.86 KB
No categories available
3Obdo/31/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obdo 31/2011–210
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. Š., bývajúceho v K.,
zastúpeného JUDr. P. K., advokátom, advokátska kancelária, K., proti ţalovaným 1) S., a. s.,
so sídlom v B., 2) Ing. R. Č., bývajúcemu
v K., zastúpenému JUDr. J. Š., advokátkou, advokátska kancelária K., o zaplatenie 9 281,85
Sk, ktorá sa viedla
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 32 Cb 15/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 24. júna 2010 č. k. 2 Cob 119/2009–179 a uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach z 24. júna 2010 č. k. 2 Cob 120/2009–182, jednomyseľne takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. júna 2010
č. k. 2 Cob 119/2009–179 o d m i e t a .
Konanie o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 24. júna 2010 č. k. 2 Cob 120/2009–182 z a s t a v u j e .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n e n i e :
K dovolaniu proti rozsudku odvolacieho súdu:
Súd prvého stupňa rozsudkom z 5. mája 2009 č. k. 32 Cb 15/2006-152 zamietol
ţalobu a ţalobcu zaviazal ţalovanému 1) nahradiť 309,54 eur náhrady trov konania.
Ţalovanému 2) náhradu trov konania nepriznal. V konaní rozhodoval o vzájomnom návrhu
ţalobcu na zaplatenie 279 625 Sk, ktorý uznesením z 1. júna 2005 č. k. 26 Cb 941/96–172
vylúčil na samostatné konanie z pôvodného konania vedeného na Okresnom súde Košice 1
pod sp. zn. 29 Cb 941/96. Návrh zamietol s odôvodnením, ţe ţalobca nepreukázal,
ţe by mu ţalovaný 1) spôsobil škodu porušením povinnosti. Ţalovaný 1) nevybral
neoprávnene z účtu ţalobcu peňaţné prostriedky, nedostal sa do omeškania s preplatením
faktúry ţalobcu ani s odoslaním podkladu pre fakturáciu, preto ţalobcovi nevzniklo
ani právo na vyčíslený poplatok z omeškania. Pokiaľ ide o ţalovaného 2), bola mu postúpená
pohľadávka ţalovaného 1), neprešli však na neho ţiadne záväzky.
Krajský súd v Košiciach, rozhodujúc o odvolaní ţalobcu, rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe súd prvého stupňa vo veci správne zistil
skutkový stav, správne rozhodol a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodnil. V pôvodnom
konaní ( sp. zn. 26 Cb 941/96 ), v ktorom S. a. s. ţalovala o zaplatenie úveru, terajší ţalobca
uplatnil vzájomným návrhom svoju pohľadávku titulom poplatku z omeškania vo výške
279 625 Sk podľa § 378 Hospodárskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď
vzájomný návrh vylúčil na samostatné konanie. V prejednávanej
veci neboli splnené podmienky pre vznik práva na poplatok z omeškania, pretoţe nebol
preukázaný neoprávnený výber ţalovaného z účtu ţalobcu.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol 6. augusta 2010 právoplatnosť.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. V dovolaní uviedol,
ţe na Okresnom súde Košice I prebieha konanie o ţalobe Slovenskej sporiteľne o zaplatenie
úrokov z poskytnutého úveru. Pohľadávka, ktorá prešla na postupníka Ing. R. Č. predstavuje
viac ako 500 000 Sk, a je značne vyššia ako nim uplatnená pohľadávka
na započítanie 279 625 Sk. Mala byť preto povaţovaná len za procesnú obranu a nemala
byť vylúčená na samostatné konanie. Poukázal na rozhodnutia Rc 50/1996 a Rc 21/1999,
v ktorých bola vyslovená zásada, ţe ak sa uplatňuje pohľadávka na započítanie, ako procesná
obrana proti ţalobe, musí byť prejednaná v konaní, v ktorom sa ako obrana uplatňuje
a nemôţe byť vylúčená na samostatné konanie. Po postúpení pohľadávky uţ nemohla
byť S., a. s. účastníkom konania, pretoţe postupník R. Č. sa stal veriteľom a nadobudol
pohľadávku so všetkými námietkami, ktoré moţno voči pohľadávke uplatniť. Napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, preto ţiada napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na prejednanie a započítanie vzájomne
pohľadávky pôvodnom konaní.
Ţalovaný 2) vo vyjadrení navrhol dovolanie odmietnuť. Uviedol, ţe ţalovaný
2) v konaní nie je legitimovaný pretoţe ţiadne záväzky Slovenskej sporiteľne neprevzal.
Ţalovaný 1) sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 2 O. s. p. ) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie,
proti ktorému je dovolanie prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol
rozsudkom.
Podľa § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozsudku je prípustné:
- proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej ( ods. 1 ),
- proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ods. 2 ) a prípustné je aj
- proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 ( ods. 3 ).
V prejednávanej veci nejde o ţiaden z vymenovaných prípadov, preto prípustnosť
dovolania z § 238 O. s. p. nemoţno vyvodiť.
Proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. Ţalobca v dovolaní neuvádza ţiadne konkrétne ustanovenie procesného
predpisu z ktorého vyvodzuje prípustnosť dovolania. Odkazuje na § 241 ods. 2
písm. c) O. s. p. ( nesprávne právne posúdenie veci ). Je to však dôvod, ktorý zakladá
dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Na takýto dôvod mi mohol dovolací súd
prihliadnuť len ak by bolo dovolanie prípustné.
Prihliadnuť na procesné chyby uvedené v § 237 musí dovolací súd i keď neboli
v dovolaní uplatnené ( § 242 ods. 1 O. s. p. ). Podľa obsahu dovolania ako dôvod zakladajúci
vţdy prípustnosť dovolania, prichádzal dôvod uvedený v § 237 písm. e) O. s. p.
( nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný ) alebo podľa
§ 237 písm. f) O. s. p. ( účastníkovi bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom ).
Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dospel k záveru,
ţe v prejednávanej veci nie je naplnený ani jeden z uvedených dovolacích dôvodov.
Je nepochybné, ţe v prejednávanej veci mohlo konanie začať len na návrh. Rovnaké
účinky ako návrh má aj vzájomný návrh uplatnený ţalovaným v konaní vedenom proti nemu.
Vo vzťahu k vzájomnému návrhu je procesné postavenie účastníkov opačné ako vo vzťahu
k pôvodnému predmetu konania. Ak súd vzájomný návrh vylúči podľa § 97 ods. 2 O. s. p.
na samostatné konanie, je vzájomný návrh podkladom určujúcim predmet tohto konania
a účastníkmi konania je ten, kto vzájomný návrh podal v postavení ţalobcu a pôvodný
ţalobca, proti ktorému vzájomný návrh smeruje, tentoraz uţ v postavení ţalovaného.
Zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 Cb 941/96 vyplýva, ţe S., a. s. ţalobou
z 20. novembra 1996 ţiadala terajšieho ţalobcu zaviazať
na zaplatenie 442 500 Sk. Výška pohľadávky bolo neskôr menená. Uznesením z 1. júna 2005
č. k. 26 Cb 94/96–172 súd rozhodol, ţe vzájomný návrh ţalovaného na zaplatenie
279 625 Sk sa vylučuje na samostatné konanie. V pôvodnej veci súd pokračoval v konaní
( v tom čase po zámene účastníkov uţ s Ing. R. Č. ako ţalobcom ) a vo veci rozhodol
rozsudkom z 11. decembra 2009 tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi 32 733,55 eur
a nahradiť mu trovy konania. O ţalovaným podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v
Košiciach rozsudkom z 23. novembra 2010 č. k. 4 Cob 51/2010–290 a rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 3. januára 2010. Proti rozsudku podal
ţalovaný dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. septembra 2011
č. k. 4 Obdo 17/2011–315 odmietol ako neprípustné.
Treba prisvedčiť ţalobcovi, ţe ak ţalovaný v konaní vznáša námietku započítania
a neţiada, aby mu bolo prisúdené viac ako ţiada prisúdiť ţalobca, neposudzuje sa takýto
procesný prejav ako vzájomný návrh ale len ako procesná obranu. Ak súd v rozpore
s uvedenou zásadou posúdi procesnú obranu ako vzájomný návrh a vylúči ho podľa
§ 97 ods. 2 O. s. p. na samostatné konanie, je to procesná chyba, ktorá podľa okolností
prípadu a procesnej situácie môţe účastníkovi znemoţniť realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Ak ţalovaný s takýmto postupom nesúhlasí musí vyuţiť
procesné spôsoby obrany v konaní, v ktorom k vytýkanej vade konania došlo, teda v konaní
v ktorom bolo vydané rozhodnutie o vylúčení vzájomného návrhu. Keďţe ide o vedenie
konania, proti takémuto rozhodnutiu síce nie je odvolanie prípustné, ţalovaný však môţe
naďalej trvať na tom, aby sa súd jeho započítacou námietkou zaoberal a proti rozsudku,
pri vydaní ktorého sa súd započítacou námietkou nezaoberal, podať odvolanie, v ktorom
bude namietať nesprávny postup súdu a tým spôsobené vecne nesprávne rozhodnutie,
prípadne aj dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Ţalovaný po vylúčení vzájomného
návrhu tento postup v pôvodnom konaní nenamietal. Proti rozhodnutiu síce podal odvolanie,
avšak niet v ňom ani zmienky o tom, ţe by povaţoval postup súdu v tomto smere
za nesprávny. Nesprávnosť postupu, spočívajúcu vo vylúčení započítacej námietky
na samostatné konanie, ţalovaný nenamietal ani v dovolaní.
Dovolací súd však nesúhlasí ani s názorom ţalobcu, ţe jeho započítacia námietka
nebola vzájomným návrhom. Prvýkrát sa o vzájomnom návrhu zmieňuje v podaní
z 2. novembra 2001 ( č. l. 83 spisu o pôvodnom konaní ). Podanie je síce jednoznačne
označené za vzájomný návrh, nie je však z ešte neho celkom zrejmé, či skutočne ţiada
zaviazať ţalobcu na plnenie, alebo ţiada len započítať svoju vzájomnú pohľadávku. V podaní
datovanom 17. novembra 2001 ( č. l. 82 ) namieta premlčanie celej ţalobcom uplatňovanej
pohľadávky. Na pojednávaní 19. novembra 2001 ( č. l. 85 p. v. ) mu súd uloţil, aby svoj
vzájomný návrh spresnil a doplnil v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p. Ţalovaný tak urobil podaním
z 18. decembra 2001, ktoré došlo súdu 27. decembra 2001 ( č. l. 89 ), v ktorom
uţ jednoznačne ţiada zaviazať ţalobcu, aby mu zaplatil 250 000 Sk ( neskôr aj ďalšie
pohľadávky ).
Ţalobca aj v konaní, ktorým sa pokračovalo o vylúčenom vzájomnom návrhu
na pojednávaní 5. mája 2009 výslovne uviedol, ţe na vylúčenú čiastku 279 625 Sk ţiada
ţalovaných zaviazať spoločne a nerozdielne s tým, ţe potom to započíta. Napokon,
ak by sa uvedená čiastka nemala povaţovať za predmet vzájomného návrhu, nemal ţalobca
dôvod proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podávať odvolanie.
V prejednávanej veci súd konal a rozhodoval o ţalobe ( vzájomnom návrhu ),
bola teda splnená základná podmienka konania. Konal s osobami, ktoré mali byť
a boli účastníkmi konania. Bol nim ţalobca, ktorý podal vzájomný návrh, ţalovaný 1),
proti ktorému pôvodne smeroval vzájomný návrh a ţalovaný 2) voči ktorému
ho ţalobca uţ vo vylúčenom konaní zo súhlasom súdu ( uznesenie zo 16. júna 2008
č. k. 32 Cb 15/2006-134 ) rozšíril. Nebol tak naplnený dôvod podľa § 237 písm. e), ktorý
by zakladal prípustnosť dovolania.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať ( § 237 písm. f) O. s. p. ) treba rozumieť
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V konaní o vylúčenom vzájomnom
návrhu ( vo veci samej ) mal ţalobca moţnosť uplatniť všetky procesné práva, ktoré mu dáva
zákon. Mal moţnosť zúčastniť sa pojednávaní podávať návrhy a vyjadrovať sa k návrhom
druhej procesnej strana a podať proti, pre neho nepriaznivému, rozhodnutiu odvolanie.
Dovolací súd nezistil ţiadne skutočnosti, ktoré by bolo moţné povaţovať za postup súdu,
ktorým bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Nebol preto naplnený ani dôvod
podľa § 237 pís. f) O. s. p., ktorý by zakladal prípustnosť dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu.
Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie ţalobcu proti rozsudku ako neprípustné
podľa § 218 ods. l O. s. p. v spojení s ustanovením 243b ods. 5 O. s. p. odmietol,
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný. Riadiac sa pritom právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešnému ţalovanému 1) nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, keďţe
mu v odvolacom konaní trovy konania nevznikli. Ţalovanému 2) náhradu trov dovolacieho
konania neuplatňoval.
K dovolaniu vo veci súdneho poplatku:
Okresný súd Košice I uznesením z 24. júla 2019 č. k. 32 Cb 15/2006–163 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť 9 281,85 eur súdneho poplatku za vzájomný návrh.
Proti uzneseniu podal odvolanie ţalobca a ako dôvod uviedol, ţe z vzájomný návrh,
pokiaľ nepresahuje uplatňovanú pohľadávku sa povaţuje za procesnú obranu a súdny
poplatok sa z neho neplatí. Okrem toho v konaní sp. zn. 28 Cb 251/97 bol oslobodený
od súdnych poplatkov.
Krajský súdu v Košiciach uznesením z 24. júna 2010 č. k. 2 Cob 120/2009–182
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe jeho úkon
urobený v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 941/1996 bol vzájomným návrhom, preto
ho súd správne vylúčil na samostatné konanie a správne mu uloţil povinnosť zo vzájomného
návrhu zaplatiť súdny poplatok.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie ( je súčasťou dovolania
proti rozsudku vo veci samej ). Uviedol v ňom, ţe jeho podanie v pôvodnom konaní bolo
len procesnou obranou, ktorá nepodlieha poplatkovej povinnosti.
Po právoplatnosti uznesenia odvolacieho súdu ( aj potvrdzujúceho rozsudku vo veci
samej ) ţalobca poţiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Uviedol, ţe je invalidný
dôchodca, má 74 rokov a od poplatkov bol oslobodený aj v základných konaniach sp. zn.
26 Cb 941/1996 a 28 Cb 251/97. Súd prvého stupňa uznesením z 10. marca 2011 č. k.
32 Cb 15/2006–205 ţalobcu oslobodil od platenia súdnych poplatkov. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 16. mája 2011.
Podľa 138 ods. 1 O. s. p. ak nerozhodne súd inak vzťahuje sa oslobodenie
na celé konanie a má i spätnú účinnosť, poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení
sa nevracajú.
Keďţe súd nerozhodol inak, oslobodenie priznané uvedeným uznesením sa vzťahuje
aj na poplatkovú povinnosť uloţenú ţalobcovi uznesením súdu prvého stupňa z 24. júla 2019
č. k. 32 Cb 15/2006–163 potvrdeným uznesením odvolacieho súdu, proti ktorému smeruje
dovolanie. Priznaním oslobodenia poplatková povinnosť uloţená uvedeným uznesením
súdu prvého stupňa zanikla a rozhodnutie odvolacieho súdu sa stalo bezpredmetným.
Tým bol dosiahnutý cieľ sledovaný dovolaním, zanikol tak predmet dovolacieho konania
aj podmienka dovolacieho konania. Dovolací súd preto podľa § 243c v spojení s § 104
ods. 1 O. s. p. dovolacie konanie zastavil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2012
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhodnotenia: Lucia Blaţíčková