Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/257/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ B. S.S.Č., 2/ A. S.S.Č.,

3/ I. S.S.H., 4/ T. S.S.H., 5/ I. S.S.D., 6/ T. S.S.D., 7/ Z. S.S.H., 8/ S.S.D., zastúpených Mgr.

K. B., proti ţalovaným

1/ S.S.M., 2/ M., o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, vedenej na Okresnom

súde Prešov

pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 13. mája 2010, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 13. mája

2010, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 15. júna 2009 č.k. -585 určil, ţe

ţalovaní 1/ a 2/ porušili vo vzťahu k ţalobcom 1/ aţ 8/ zásadu rovnakého zaobchádzania.

Ţalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť ţalobcom 1/ aţ 8/ kaţdému

zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. Vyslovil, ţe o trovách konania bude rozhodnuté

samostatným rozhodnutím. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia

§ 2 ods. l, 3, § 2a ods. 1, 2, 3, § 3 ods. l, 3, § 5 ods. 1, 2 § 9 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 3 zákona

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný

zákon“), , a , Medzinárodného

dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, § 712 ods. 2 a § 712a ods. 1

uzavrel, ţe ţalovaný 1/ ako prenajímateľ bytov v záujme

2

vysťahovania obyvateľov rómskeho pôvodu z centrálnej časti mesta porušil zásadu rovnakého

zaobchádzania. Do oblasti tzv. T. presťahoval len rómske obyvateľstvo. Podľa vyjadrenia

zástupcov mesta S., mesto chcelo dostať zo svojich objektov rómske obyvateľstvo mimo

centra mesta a skutočnosť, ţe Rómovia v centre mesta naďalej bývajú, je len z dôvodu, ţe nie

všetky objekty sú vo vlastníctve mesta. Dôkazná povinnosť bola podľa právneho názoru súdu

na ţalovaných, ktorí dôkazné bremeno neuniesli a nepreukázali bez akýchkoľvek

pochybností, ţe ich konaním nedošlo k diskriminácii ţalobcov. Ţalovaný 1/ sám predkladal

listinné dôkazy, ktoré poukazovali na skutočnosť, ţe hoci oficiálne tvrdil, ţe v lokalite T. I.

o výstavbu pre neprispôsobivých občanov alebo neplatičov, išlo vlastne o výstavbu rómskych

bytov tak, ako je uvedené v časopise „Program sociálnej integrácie Rómov“, a taktieţ ako to

bolo prezentované na schôdzach Mestskej rady v S., o čom svedčia príslušné zápisnice.

Ţalovaný 1/ na preukázanie skutočnosti, ţe nekonal diskriminačne, predloţil súdu výpovede

z nájmov jednotlivých ţalobcov, avšak podľa ustálenej judikatúry pre výpoveď z nájmu podľa

je potrebné, aby

pri výpovedi z dôvodu potrebnej rekonštrukcie po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov bol vydaný

príslušný správny akt, teda stavebné povolenie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. ). K tomu však nedošlo. V čase, kedy boli dávané výpovede

z nájmu jednotlivým ţalobcom, prebiehala verejná súťaţ na odpredanie nehnuteľností,

v ktorých boli predmetné byty. Aţ následne noví majitelia začali s rekonštrukciou. Hoci bolo

mesto povinné zabezpečiť nájomcom z N. náhradné byty v súlade s ustanoveniami § 712 ods.

2 a , tieto riadne zabezpečené neboli. Byty boli

vystavané za pomoci dotácií od štátu pre neplatičov a neprispôsobivých občanov, ktoré

svojim vybavením a polohou nezodpovedali kritériám, aké má spĺňať náhradný byt. Poukázal

na skutočnosť, ţe napríklad ţalobcom 3/ a 4/ bol poskytnutý byt, hoci v súlade s dohodou po

odpracovaní potrebného podielu na byte, títo cielene určený podiel neodpracovali z dôvodu,

ţe nesúhlasili s presťahovaním. Z toho vyplýva, ţe mesto malo záujem na presťahovaní

ţalobcov do tejto lokality aj bez toho, aby splnili dohodnuté podmienky. Za tým účelom

„zmiešalo“ aj niekoľko právnych reţimov

(získanie nájmu bytu niţšieho štandardu a pridelenie náhradného bytu), čím však svoje

konanie značne zneprehľadnilo. Ďalej, hoci podľa tvrdenia mesta išlo o náhradné byty,

pri nájomnej zmluve na dobu neurčitú, poskytlo ţalobcom byty v súlade s podmienkami,

ktoré platili pri poskytnutí dotácie, a teda uzavrelo nájomnú zmluvu so ţalobcami na dobu

určitú, najviac na tri roky s tým, ţe v nájomnej zmluve musí byť upravené aj právo nájomcu

na opakované uzavretie nájmu bytu pri nedodrţaní podmienok v nájomnej zmluve podľa

3

. Ţalovaný 1/ tvrdil, ţe výstavbu bytov nebol povinný urobiť.

Urobil tak vlastne na úkor iných obyvateľov mesta, pričom tieto finančné prostriedky sa

mohli vyuţiť aj inak. Súd prvého stupňa však poukázal na skutočnosť, ţe pokiaľ mesto dalo

výpoveď z nájmu nájomníkom, ktorí mali platné nájomné zmluvy, bolo povinné im

zabezpečiť náhradný byt tak, ako to určuje zákon. Akým spôsobom si mesto tieto nájomné

byty, ktoré budú slúţiť ako náhradné byty, zabezpečí, to je uţ vecou mesta. Hoci mesto

vyhotovilo byty v súlade s výnosom ministerstva, čo z formálneho hľadiska nespôsobuje

zásah do práv ţalobcov, malo konať preventívne, a teda malo dať moţnosť ţalobcom upraviť

si pôvodné byty tak, aby boli spôsobilé uţívania. Namiesto toho ţalobcovia boli presťahovaní

do bytov, ktoré neboli ešte spôsobilé uţívania. Ţalovaný 1/ uviedol, ţe dôvod, prečo

neponúkol iné bývanie ţalobcom mimo lokality T., bolo z dôvodu, ţe v tom čase nemal iné

náhradné byty. Ako je však zrejmé zo späťvzatých návrhov v konaniach o neplatnosť

výpovede, v prípade, ţe obyvatelia, ktorí sa proti takémuto presťahovaniu začali brániť

právnou cestou, dostali od mesta náhradné byty v meste, s ktorými boli spokojní. Teda

tvrdenie mesta bolo zavádzajúce a svedčiace o jeho úmysle presťahovať obyvateľov z N. do

lokality T.. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, ţe byty boli vystavené v oblasti,

ktorá sa nachádza mimo súčasnej zástavby mesta S.. Mesto uviedlo, ţe toto bola jediná

lokalita, ktorá bola vo vlastníctve mesta, a mesto nechcelo zvyšovať náklady výstavby

výkupom jednotlivých parciel od súkromných osôb. V tejto časti mal súd preukázané, ţe

ţalovaný 1/ dostatočne neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, ţe skutočne

lokalita L. (T.) bola jedinou moţnou lokalitou

pre výstavbu. Pre mesto boli vypracované štúdie rôznych lokalít, a to či uţ lokality H. alebo

T., pričom uţ tieto samotné štúdie poukazovali na moţné výhody, ako aj nevýhody. Pri

lokalite T., ktorá sa rozmerovo zhoduje s lokalitou T., bola ako hlavná nevýhoda uvedená

veľká vzdialenosť od mesta a súčasnej rómskej osady, taktieţ separácia danej sociálnej

skupiny obyvateľov. Podobne bola nevýhodná aj lokalita B.. Vyhodnotenie štúdie ohľadom

lokality T. ţalovaný 1/ nepredloţil. Lokalita T., ktorá priamo nadväzuje na terajšiu zástavbu

a lokalita B., ktorá by bola bliţšie, resp. porovnateľná s terajšou lokalitou T., pri týchto

lokalitách malo mesto brať do úvahy aj tieto skutočnosti, uvedené ako nevýhody v týchto

lokalitách, a to aj v prípade, ţe pri štúdii k lokalite T. by tieto nevýhody vyhodnotené nemal.

Do tejto lokality boli vysťahovaní len Rómovia. Aj keď zástupcovia mesta tvrdili, ţe

neprispôsobiví občania sú len občania rómskeho pôvodu, na N. ţila občianska komunita

nerómskeho pôvodu, ktorá bola neprispôsobivá, a podľa vyjadrenia zástupcov mesta

zdevastovala niekoľko bytov. Mesto nepostupovalo podľa deklarovaného kritéria

neprispôsobivosti, keďţe pani R., nerómskej obyvateľke, nebolo poskytnuté, resp. ani

ponúknuté bývanie na T., hoci išlo o neprispôsobivú občianku. Podľa názoru súdu ţalovaný 1/

dostatočným spôsobom nepreukázal, resp. nevyvrátil tvrdenia ţalobcov, ţe v lokalite T. boli

pridelené byty aj

pre jedného, resp. pre dvoch takýchto ľudí. Mal za to, ţe došlo aj k nepriamej diskriminácii,

pretoţe ţalovaný 1/ tvrdil, ţe staval byty pre neplatičov alebo pre neprispôsobivých občanov

a toto svoje konanie zakrýval navonok neutrálnym predpisom, z jeho vyjadrení však bolo

zrejmé, ţe mal vedomosť o tom, ţe väčšina týchto obyvateľov je rómskeho pôvodu.

Dostatočným spôsobom nepreukázal, či petície občanov proti výstavbe v inej lokalite, neţ T.,

nemali vplyv na zmenu rozhodnutia mesta s výstavbou bytov. Ustálil, ţe hoci mesto

deklaruje, ţe má program sociálnej integrácie Rómov, tým, akým spôsobom presťahovalo

rómskych obyvateľov z N., došlo k ich segregácii. Čo sa týka pasívnej legitimácie

a zodpovednosti ţalovaného 2/, súd mal za to, ţe aj z jeho strany došlo k porušeniu

ustanovenia o zákaze diskriminácie poskytnutím dotácie na rozvoj bývania ţalovanému 1/. Aj

keď ţalovaný 2/ uviedol, ţe pri poskytovaní dotácie sa riadil len príslušnými výnosmi

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja a ďalšími právnymi predpismi, podľa názoru

súdu bolo jeho úlohou ako ústredného orgánu štátnej správy dodrţiavať medzinárodnoprávne

záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná a aj ustanovenia zákona, pričom

diskriminačný zákon v § 2 ods. 3 uvádza, ţe dodrţiavanie zásad rovnakého zaobchádzania

spočíva v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Slovenská republika je viazaná

aj Medzinárodným dohovorom o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý

zakazuje segregáciu. Medzi tieto zmluvy patrí aj Medzinárodný pakt o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach (č. , ktorý v posilňuje povinnosť

pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie. V súvislosti s implementáciou

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach členskými štátmi

bol vypracovaný Komisiou pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva komentár, stanovujúci

kritériá primeraného bývania, ktorými sú: právna istota bývania, dostupnosť sluţieb,

materiálov, zariadení a infraštruktúry, finančná dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť,

poloha, kultúrna vhodnosť. Teda dôleţité je nielen zabezpečenie bytu, ale aj prihliadnutie na

kvalitu bývania. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 63/2005 rieši dlhodobú koncepciu

bývania pre marginalizované skupiny obyvateľstva a model financovania. Zámerom tohto

uznesenia bolo prijať zásady a definovať podmienky

pre zvýšenie úrovne bývania niektorých marginalizovaných skupín obyvateľstva. Z tohto

uznesenia vyplýva, ţe lokalizácia výstavby nesmie prehlbovať priestorovú a sociálnu

segregáciu, ale musí byť prostriedkom integrácie obyvateľov dotknutej komunity. Toto je

merateľné vzdialenosťou od obce a prístupom k verejným sluţbám vyuţívaným spoločne

s majoritnou i minoritnou komunitou v obci. Podľa názoru súdu ţalovaný 2/ mal

komplexnejšie skúmať celý zámer výstavby bytov ţalovaným 1/. Ţalovaný 2/ dostatočným

spôsobom nepreukázal, ţe nemal vedomosti o tom, ţe v danom prípade I. o výstavbu bytov

pre rómske obyvateľstvo. Stotoţnil sa s názorom ţalobcov, ţe v prípade, ak by ţalovaný 2/

dostatočným spôsobom preskúmal, pre akú skupinu obyvateľstva bude výstavba realizovaná

a kde sa má nachádzať, by vlastne plnil aj pozitívny záväzok štátu prijímať opatrenie

na ochranu pred diskrimináciou a tieţ by zistil, aký dopad môţe mať poskytnutá dotácia pre

danú skupinu obyvateľstva, túto by neposkytol, resp. nemal poskytnúť, čím by sa vzhľadom

na finančnú situáciu ţalovaného 1/ výstavba neuskutočnila, keďţe bez dotácie by samostatne

túto výstavbu financovať nemohol. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, ţe

ţalovaný 2/ je zodpovedný za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania voči ţalobcom.

Argumenty ţalovaných, ţe aj iné lokality v S. sú ďaleko od centra mesta a nemajú takú

vybavenosť ako T., ţe kvalita bytov bola v súlade s výnosom ministerstva, ţe aj iné osoby

nemajú rovnako zabezpečenú realizáciu svojich práv, nemôţe vyvracať diskriminačné

konanie voči ţalobcom. Podotkol, ţe štát má pozitívny záväzok zvyšovať ţivotnú úroveň

jednotlivcov, zabezpečovať im bývanie v kvalite stanovenej medzinárodnými dohovormi,

a nemôţe svoje konanie, ktoré všetky tieto záväzky porušuje, odôvodňovať tým, ţe aj iné

osoby ţijú v podobných podmienkach a ţe konal v súlade s určitými ustanoveniami.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol, ţe došlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ I. o nároky ţalobcov uplatnených v ţalobe

na zabezpečenie výstavby prístupovej cesty s dvoma jazdnými pruhmi, zabezpečenia

výstavby obchodu so základným tovarom, zabezpečenia autobusového spojenia medzi

centrom mesta S. a S. ulicou 5-krát denne, zabezpečenie podjazdu alebo nadjazdu pre

automobilové spojenie z mesta S., dospel k záveru, ţe zo ţiadneho predpisu nevyplýva

moţnosť vyhovieť týmto nárokom. Konštatoval, ţe aj keby takúto moţnosť súd mal, tieto

nároky sú neprimerané vzhľadom k ujme, aká bola spôsobená ţalobcom. Podľa vyjadrenia

ţalovaného 1/ prístupová cesta je plánovaná a dobuduje sa

po vybudovaní obchvatu mesta S. a obchod so základným tovarom je v súčasnosti

vo výstavbe. Čo sa týka nadjazdu alebo podjazdu pre dopravné spojenie s mestom, vzhľadom

na skutočnosť, ţe obchvat mesta je riadna úrovňová dvojprúdová cesta, súd mal za to, ţe by

nebolo moţné ani v tejto časti vyhovieť ţalobe a ukladať ţalovaným splnenie tejto povinnosti.

Z uvedených dôvodov v tejto časti ţalobu zamietol. Konaním ţalovaných 1/ a 2/ došlo

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, preto im súd priznal aj nemajetkovú ujmu.

Výšku súd stanovil voľnou úvahou, kde bral do úvahy spôsob, akým bola zníţená ich

dôstojnosť, spoločenská váţnosť a narušené spoločenské uplatnenie ţalobcov. Vo zvyšnej

časti ţalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol tak, ţe o nich bude

rozhodnuté samostatným rozhodnutím podľa

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 13. mája 2010 sp.zn. na odvolanie

ţalovaných 1/, 2/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a ţalobu

ţalobcov zamietol. Zrušil výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania a v tomto

rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd

poukázal na to, ţe ţalobcovia podali ţalobu proti ţalovaným preto, lebo konaním ţalovaných

1/ a 2/ vo vzťahu k ţalobcom 1/ aţ 8/ došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania

vyplývajúcu z , 2 a , zákona

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou (diskriminačný zákon) a k porušeniu práva na súkromie ţalobcov

garantované v a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd. Podľa názoru odvolacieho súdu, odhliadnuc od ţalobcami uvedených porušení

článkov a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je rozhodujúce predovšetkým

ustanovenie Z.z, (antidiskriminačného zákona). Ustanovenie

ods. 2 citovaného zákona dostatočným spôsobom vymedzuje prostriedky právnej ochrany

vo veciach nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania. Od toho, kto nedodrţal zásadu

rovnakého zaobchádzania, moţno sa najmä domáhať upustenia od svojho konania, ak je to

moţné, napravenia protiprávneho stavu alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Podľa

odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak by primerané zadosťučinenie nebolo

dostačujúce pre značný spôsob zníţenia dôstojnosti, spoločenskej váţnosti alebo

spoločenského uplatnenia poškodenej osoby, môţe sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ktorú s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky

okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku, určí súd. Ţiaden z týchto zákonných prostriedkov

ochrany neumoţňuje podanie určovacej ţaloby tak, ako bola formulovaná ţalobcami. Ak súd

prvého stupňa rozhodol prvým výrokom, ţe ţalovaní porušili vo vzťahu k ţalobcom zásadu

rovnakého zaobchádzania, v podstate rozhodol o takom nároku ţalobcov, ktorý

antidiskriminačný zákon ako formu ochrany nepripúšťa, ani nedefinuje. Z toho dôvodu prvý

výrok rozsudku povaţoval za potrebné zmeniť a návrh na určenie zamietnuť. Uviedol ďalej,

ţe vykonaným dokazovaním v prvostupňovom konaní bolo nepochybne preukázané, zároveň

medzi účastníkmi nesporné, ţe ţalobcovia 1/, 2/ výpoveď z nájmu bytu na N. č. 30 v S.

nedostali. Podpísali Dohodu o podmienkach budúceho prenájmu náhradného obecného bytu

niţšieho štandardu na S. ulici č. 22 v S. (oblasť T.). To isté platí aj pre ţalobcov 3/ aţ 8.

Konštatoval, ţe ak by im aj bola daná výpoveď zo strany mesta z nájmu bytu podľa § 711

ods. 2 , resp. z iných dôvodov podľa tohto odseku, nikto zo ţalobcov

v konaní nepreukázal, ţe neplatnosť výpovede napadol na súde a vo veci neplatnosti

výpovede bolo právoplatne rozhodnuté. Naopak, ţalobcovia uzavreli platné nájomné zmluvy

o nájme náhradných bytov v uvedenej lokalite. Nikto zo ţalobcov nepreukázal, ţe sa odmietol

nasťahovať do náhradných bytov, ani to, ţe niektorý z nich napadol na súde ţalobou

neprimeranosť pridelených náhradných bytov. Vyuţitie týchto zákonných prostriedkov ţiaden

zo ţalobcov nepreukázal. Odvolací súd dospel k záveru, ţe nevyuţitím uvedených právnych

prostriedkov sa ţalobcovia 1/ aţ 8/ nemôţu úspešne domáhať ochrany podľa § 9 a nasl.

antidiskriminačného zákona. Vo vzťahu k zodpovednosti ţalovaného 2/ odvolací súd ustálil,

ţe pokiaľ tento poskytol mestu S. dotáciu

na výstavbu náhradných bytov pre ţalobcov v lokalite T. na základe riadnej ţiadosti

zo strany mesta o poskytnutie dotácie, ani tento ţalovaný ţiadnym spôsobom neporušil

vnútroštátne, ani medzinárodné predpisy vo vzťahu k ţalobcom. Odvolací súd z dôvodu

rozporu s ustanovením výrok o trovách konania zrušil a v tomto rozsahu

vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa podali dovolanie ţalobcovia, ktorí ho navrhli zmeniť a potvrdiť rozhodnutie súdu

prvého stupňa a ţalovaných zaviazať na zaplatenie trov konania. Prípustnosť dovolania

odôvodnili tým, ţe odvolací súd im odňal moţnosť pred súdom konať ( ) a teda

existujú dôvody podania dovolania uvedené v a , nakoľko

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K odňatiu moţnosti

konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalobcov tým, ţe odvolací súd v odôvodnení

svojho rozsudku nerešpektoval poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku uvedené v 157

ods. 2 a to predovšetkým sa nevyjadril k ţalobe ţalobcov na náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorý bol tieţ predmetom prieskumu odvolacieho súdu, zaoberal sa iba prípustnosťou

ţaloby na vyslovenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, pričom ţaloba na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádza priamo z ustanovenia § 9 ods. 2

antidiskriminačného zákona, na ktoré odvolací súd odkázal. I. o ţalobu, ktorú

antidiskriminačný zákon jasne definuje a výslovne pripúšťa, preto odvolací súd nebol

oprávnený, ani podľa výkladu ním poskytnutého, zamietnuť paušálne všetky nároky ţalobcov

uplatnených v ţalobe. Nesúhlasili s názorom krajského súdu, ţe „pre posúdenie dôvodnosti

uplatneného návrhu je rozhodujúce predovšetkým ustanovenie

(antidiskriminačný zákon)“, pretoţe uvedené konštatovanie súdu popiera základné

ustanovenia o hierarchii právnych predpisov a o ich výklade.

Krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania

nevychádzať len z ustanovenia § 9 antidiskriminačného zákona, ale ho vykladať a aplikovať

v súlade s a medzinárodnými dohovormi, ktoré majú prednosť pred zákonmi (

ods. 4, , nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. , , ). Výpočet moţných návrhov v konaní

o porušení zásady rovnakého zaobchádzania je demonštratívny, a preto sa mohli domáhať aj

toho, aby súd vyslovil porušenie tejto zásady. I. o základnú otázku celého predmetného

konania, od ktorej sa odvíjajú ostatné nároky a zo strany súdu I. zároveň o jasnú deklaráciu

porušenia základných práv ţalobcov. Navyše pri rozhodovaní o nárokoch vo veciach

súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, orgány aplikácie práva musia mať

na zreteli potrebu výkladu týchto ustanovení aj v súlade s poţiadavkami európskych

antidiskriminačných smerníc. Vytýkali odvolaciemu súdu, ţe konania, na ktoré v odôvodnení

svojho rozhodnutia poukazuje, upravujú iné nároky ako ich ustanovuje antidiskriminačný

zákon. I. o konania, ktoré by mohli iniciovať popri antidiskriminačnej ţalobe a súdy by boli

povinné o ich návrhoch rozhodnúť, keďţe jednotlivé konania riešia iné aspekty protiprávneho

konania ţalovaných. Mali za to, ţe súd nemôţe od nich vyţadovať vyuţitie iných

prostriedkov nápravy predtým, ako bude rozhodovať o ich nároku týkajúcom sa porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania. Poţiadavka súdu I. nad rámec zákona a nemá oporu

v ţiadnom zákonnom ustanovení. Za irelevantný a účelový povaţovali názor odvolacieho

súdu, ţe ministerstvo (ţalovaný 2/) nemôţe byť zodpovedné za porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania z dôvodu rozhodovania na základe riadnej ţiadosti zo strany mesta

o poskytnutie dotácie, pretoţe podaná ţiadosť nezbavuje ministerstvo zodpovednosti za jeho

rozhodovanie, ktoré musí vykazovať známky zákonnosti a ústavnosti.

Ţalovaný 1/ sa k dovolaniu ţalobcov písomne nevyjadril.

Ţalovaný 2/ navrhol dovolanie ţalobcov ako nedôvodné zamietnuť alebo napadnutý

rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V plnom rozsahu sa

stotoţnil so skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení k ţalobe, ako aj s dôvodmi uvedenými

9

v odvolaní podanom proti rozsudku súdu prvého stupňa. Naďalej namietal svoju pasívnu

legitimáciu vo vzťahu k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Uviedol, ţe M.konalo

len v medziach svojich kompetencií, ţiadnym spôsobom ich neprekročilo a pri svojom

rozhodovaní nepostupovalo diskriminačne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z

ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov je dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe dovolanie proti rozsudku je prípustné vtedy, keď je ním napadnutý zmeňujúci

rozsudok ( ) alebo rozsudok, ktorým sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je

prípustné aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ale len vtedy, ak odvolací súd

vo výroku rozsudku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke I.

o rozhodnutie zásadného významu alebo ak I. o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

Ţalobcovia v dovolaní uviedli, ţe opravný prostriedok podávajú podľa § 238 ods. 1

Prípustnosť dovolania je v tomto ustanovení zaloţená na rozdielnosti rozsudku

odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu dovolania ţalobcov vyplýva, ţe

ich dovolanie smeruje len proti zmeňujúcej časti výroku rozsudku krajského súdu, t.j. časti,

ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a ţalobu zamietol.

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

10

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolatelia označili, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto

ustanovenia (I. tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia , ako aj

obsahu dovolania ţalobcov, dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k vade

uvedenej v ustanovení

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom.

O túto vadu I. vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, ţe znemoţnil účastníkovi

konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje

(napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vykonávať svoje

práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia a pod.). Z toho vyplýva, ţe ak má ísť o naplnenie predpokladu prípustnosti

a dôvodnosti dovolania podľa ustanovenia , musí zo strany súdu ísť

o porušenie konkrétneho procesného ustanovenia, ktorého bezprostredným následkom je

odňatie moţnosti účastníka konania konať pred súdom.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je

postihnuté vadou podľa ; podľa dovolacieho súdu totiţ postupom

odvolacieho súdu bola ţalobcom odňatá moţnosť konať pred súdom.

11

stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.

Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní

a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným

právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti

významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.

Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania, môţe súd účastníkom v priebehu

konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym

posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený

predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

S účinnosťou od 15. októbra 2008 ()

v ustanovení § 213 ods. 2 ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je

pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy k ,

bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa

v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého

ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo

na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať

a predvídať moţné rozhodnutie súdu.

Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej

(poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu

moţnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému

procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy,

keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci

samej.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenia

antidiskriminačného zákona, , a ,

čl. 3 Medzinárodného dohovoru o obstaraní všetkých foriem rasovej diskriminácie, § 712

ods. 2 a určil, ţe ţalovaní porušili zásadu rovnakého

zaobchádzania vo vzťahu k ţalobcom 1/ aţ 8/ a zaviazal ţalovaných, aby spoločne

a nerozdielne nahradili ţalobcom 1/ aţ 8/ kaţdému zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1 000 €.

V ostatnej časti ţalobu zamietol. Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa bol toho

názoru, ţe ustanovenie § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona dostatočným spôsobom

vymedzuje prostriedky právnej ochrany vo veciach nedodrţania zásady rovnakého

zaobchádzania. Mal za to, ţe ţiaden z týchto zákonných prostriedkov ochrany neumoţňuje

podanie určovacej ţaloby tak, ako bola formulovaná ţalobcami. Ak súd prvého stupňa

rozhodol prvým výrokom, ţe ţalovaní porušili vo vzťahu k ţalobcom zásadu rovnakého

zaobchádzania, v podstate rozhodol o takom nároku ţalobcov, ktorý antidiskriminačný zákon

ako formu ochrany nepripúšťa, ani nedefinuje. Uviedol, ţe dokazovaním v prvostupňovom

konaní bolo nepochybne preukázané, zároveň medzi účastníkmi nesporné, ţe ţalobcovia 1/

a 2/ výpoveď z nájmu nedostali. Podpísali dohodu o podmienkach budúceho prenájmu

náhradného obecného bytu niţšieho štandardu na S. ul. 22 v S. (oblasť T.). To istí platí pre

ţalobcov 3/ aţ 8/. Konštatoval, ţe ak by im aj bola daná výpoveď zo strany mesta z nájmu

podľa , resp. z iných dôvodov podľa tohto odseku, nikto

zo ţalobcov nepreukázal, ţe neplatnosť výpovede napadol na súde a vo veci neplatnosti

výpovede bolo právoplatne rozhodnuté. Vyuţitie týchto zákonných prostriedkov ţiaden zo

ţalobcov nepreukázal. Odvolací súd mal za to, ţe nevyuţitím uvedených právnych

prostriedkov sa ţalobcovia nemôţu úspešne domáhať ochrany podľa § 9 a nasl.

antidiskriminačného zákona. V súlade s ustanovením mal preto vyzvať

účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu uvedených ustanovení vyjadrili. Zo spisu ale

nevyplýva, ţe odvolací súd takto postupoval a ţalobcom nevytvoril procesnú moţnosť

vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho procesný postup v dôsledku toho

vykazuje vady konania v zmysle ustanovení

Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobcovia 1/ aţ 8/ podanou ţalobou sa domáhali, aby súd

vyslovil, ţe ţalovaní 1/ a 2/ segregáciou ţalobcov 1/ aţ 8/ od majoritného obyvateľstva mesta

S., porušili zásadu rovnakého zaobchádzania vyplývajúcu z Slovenskej

republiky, , o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (antidiskriminačný zákon), čl. 3 a čl. 5

Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a čl. 11

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a zároveň porušili

právo na súkromie ţalobcov garantované v a v

13

Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Ďalej sa domáhali nápravy

protiprávneho stavu a poţadovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)

kaţdý je povinný dodrţiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych

a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti,

poskytovania tovarov a sluţieb a vo vzdelaní.

Ustanovenie antidiskriminačného zákona v znení

neskorších zmien a doplnkov je vyjadrením všeobecnej zásady, v zmysle ktorej je kaţdý

subjekt, ktorého práva sú porušené alebo ohrozené, oprávnený sa domáhať ochrany na orgáne

ochrany práva. Ak je takéto subjektívne právo porušené alebo ohrozené, dotknutý subjekt má

k dispozícii prostriedky právnej ochrany špecifikované v ďalších ustanoveniach.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona kaţdý sa môţe domáhať svojich práv

na súde, ak sa domnieva, ţe je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo slobodách nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môţe sa najmä

domáhať, aby ten, kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania,

ak je to moţné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Z ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona vyplýva, ţe ak by primerané

zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania

bola značným spôsobom zníţená dôstojnosť, spoločenská váţnosť alebo spoločenské

uplatnenie poškodenej osoby, môţe sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím

na závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

V posudzovanom prípade pre posúdenie dôvodnosti uplatnenej ţaloby je

predovšetkým ustanovenie § 9 antidiskriminačného zákona.

V zmysle výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s touto .

14

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky „má kaţdý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, ţe

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci pouţije

ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (, ,

).

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný

zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Takouto zmluvou je aj Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie, ktorý zakazuje segregáciu. Medzi takéto zmluvy o ľudských a základných

právach patrí aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý

v čl. 11 ods. 1 posilňuje povinnosť pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie

tak, ţe zaväzuje štáty, zmluvné strany paktu, uznávať právo kaţdého jednotlivca na primeranú

ţivotnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výţivu, šatstvo, byt

a na neustále zlepšovanie ţivotných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce

kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa

zásadnú dôleţitosť medzinárodnej spolupráce, zaloţenej na slobodnom súhlase. Uvedené

dokumenty patria medzi medzinárodné zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonmi a štáty sú

na základe týchto zmlúv priamo povinné plniť povinnosti z nich vyplývajúce.

Domáhať sa ochrany na všeobecnom súde je oprávnená kaţdá fyzická osoba

a v zákonom ustanovených prípadoch i právnická osoba, ktorá sa domnieva, ţe v minulosti

bola, či stále je diskriminovaná, teda dotknutá na svojich právach, právom chránených

záujmoch či slobodách špecifikovaných v , či v celom rade

medzinárodných zmlúv a dohovorov garantujúcich jednotlivé čiastkové práva, v dôsledku

nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania. Forma domáhania sa tejto ochrany je

stanovená v normách občianskeho práva procesného, predovšetkým v Občianskom súdnom

poriadku. Pôjde o ţalobu, návrh na začatie konania vo veci ochrany pred neoprávneným

zásahom do práva na rovnaké zaobchádzanie v právnych vzťahoch. Konkrétne prostriedky

ochrany, ktorých sa účastník môţe na súde voči osobe porušujúcej jeho právo na rovnaké

15

zaobchádzanie domáhať, sú stanovené demonštratívne, čo znamená, ţe okrem nich je moţné

uplatniť i ďalšie prostriedky ochrany. Antidiskriminačný zákon uvádza tri konkrétne

prostriedky ochrany. Tieto tri osobitné ţaloby sú: a) negatórna ţaloba - tzv. ţaloba o zdrţanie

sa neoprávneného zásahu do práva a je prípustná iba tam, kde neoprávnený diskriminačný

zásah stále trvá, b) reštitučná ţaloba - I. o ţalobu domáhajúcu sa napravenia protiprávneho

stavu, odstránenia následku protiprávneho konania, c) satisfakčná ţaloba - ţaloba

na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. I. o náhradu tzv. nemajetkovej ujmy, teda ujmy

na dôstojnosti a integrite osobnosti fyzickej osoby ako ľudského jedinca.

Určovacia ţaloba ( ) má predovšetkým preventívny charakter. Jej

účelom je spravidla poskytnúť ochranu práva ţalobcu skôr, neţ dôjde k porušeniu právneho

vzťahu alebo práva. Je na mieste tam, kde jej pomocou moţno odstrániť stav ohrozenia práva

či neistoty v právnom vzťahu a primeranú nápravu nie je moţné dosiahnuť inak, ale aj tam,

kde určovacia ţaloba účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu

príslušného právneho vzťahu a kde jej pomocou moţno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý

právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej

ţaloby korešponduje so zákonnou poţiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu

na ňou navrhovanom určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti tejto ţaloby,

musí byť naliehavý v tom zmysle, ţe ţalobca v danom právnom vzťahu môţe navrhovaným

určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

Nejde pritom o samotnú určovaciu ţalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa ňou ţalobca

domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaţe

na konkrétny určovací petit (to, čoho sa ţalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením

otázky, či sa ţalobou so zvoleným určovacím petitom môţe dosiahnuť odstránenie spornosti

ţalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Povinnosť preukázať, ţe v čase

rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem,

zaťaţuje ţalobcu.

Z uvedeného vyplýva, ţe ustanovenie § 9 antidiskriminačného zákona moţno

aplikovať a vykladať len v súlade s a medzinárodné zmluvy, na ktoré ţalobcovia

v ţalobe odkazujú, majú prednosť pred pouţitím tohto ustanovenia. Súd je preto povinný

pri rozhodovaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ustanovenie § 9

antidiskriminačného zákona vykladať a aplikovať v súlade s a medzinárodnými

dohovormi.

16

Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe ţaloba, ktorou sa

ţalobcovia domáhali, aby súd určil, ţe bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, je

prípustná a je primeraným a efektívnym prostriedkom vyslovenia porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania, keďţe antidiskriminačný zákon poskytuje len demonštratívny výpočet

prostriedkov ochrany, ktorých sa účastník môţe na súde voči osobe porušujúcej právo

na rovnaké zaobchádzanie domáhať. Pri konštatovaní porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania súdom, nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem v zmysle § 80

písm. c/ , keďţe súd v tomto konaní neurčuje, či tu právny vzťah alebo právo je alebo

nie je. Porušenie týchto práv (zásady rovnakého zaobchádzania) vyplýva priamo zo zákona.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také

vady patrí skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného

skutkového stavu veci z dôvodu, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade

s príslušnými procesnými ustanoveniami. Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, je potrebné povaţovať prípad, kedy zistenie skutkového stavu

veci je v rozpore s vetou treťou ; ak súdom neboli vôbec zisťované

rozhodné (právne relevantné) skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci a to

i v prípade, ak ich účastníci nenamietali (netvrdili), avšak súd bol povinný sa nimi zaoberať

z úradnej povinnosti (ex officio). K výskytu tzv. inej vady konania v prejednávanej veci

došlo.

Z ustanovenia vyplýva, ţe súd vykonáva dokazovanie

na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

Podľa účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali.

Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, ţe

predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní kaţdého dôkazu umoţní účastníkovi,

17

aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu povaţuje

za významné. Procesnú moţnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napríklad

z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti

listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní

ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi uţ v rámci dokazovania (t.j. pred jeho

skončením).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, ţe konanie o dovolaní má

prieskumnú povahu. Najvyšší súd v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku

dokazovanie nevykonáva (viď veta druhá ). O tom, ako v určitej veci

prebiehalo konanie, si môţe urobiť obraz len zo spisu; konkrétne o priebehu pojednávania

môţe usudzovať zo zápisnice o pojednávaní ( ).

Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa 9. apríla 2009

(č.l. 550 spisu), zo dňa 21. mája 2009 (č.l. 574 spisu) nevyplýva, ţe by súd na pojednávaní

okrem prednesov právnych zástupcov účastníkov konania a vykonaní dôkazu výsluchom

svedkyne A. K. vykonal vo veci ďalšie dokazovanie v súlade s ustanovením

, hoci v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozhodnutia uvádza

viacero listinných dôkazov, z ktorých pri vyhodnotení skutkového a následne aj právneho

stavu vychádzal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe vykonávanie dôkazov

na pojednávaní je vyjadrením zásady priamosti občianskeho súdneho procesu, keď výnimky

sú moţné len za splnenia zákonných predpokladom pre vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

V prípade, ak nebol v konaní vykonaný dôkaz listinou zákonom upraveným spôsobom

( ), I. o tzv. inú vadu konania v zmysle Povinnosť

vykonať dôkaz v súlade s procesným predpisom nenahrádza ani ustanovenie § 118 ods.1

Na tejto skutočnosti nemení nič ani prípadne splnenie si povinnosti, vyplývajúcej

pre súd z ustanovenia z dôvodu, ţe nie je moţné na začiatku nového

pojednávania oznámiť obsah vykonaných dôkazov, keď tieto neboli zákonom predpísaným

18

spôsobom vykonané. Z uvedeného vyplýva, ţe súd prvého stupňa zaťaţil konanie vadou

uvedenou v ustanovení , ktorú vadu neodstránil ani odvolací súd.

Ţalobcovia v dovolaní namietali aj to, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo

tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a ţe rozsudok je z toho

dôvodu nepreskúmateľný.

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS

4/94).

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou ústavnou

bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS

26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza aj

vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

19

nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však I. o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-

B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1

( dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Ustanovenie i právna teória civilného procesu vymedzila

poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tieţ s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň aj prostriedkom kontroly v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak

rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v , je

nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom,

nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Z obsahu spisu je zrejmé, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal iba

prípustnosťou ţaloby ţalobcov na vyslovenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

k ţalobe ţalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy sa vôbec nevyjadril a napadnuté

rozhodnutie okresného súdu v celom namietanom rozsahu nepreskúmal (ustanovenia § 212

a nasl. ), hoci tento nárok ţalobcov bol tieţ predmetom preskúmania odvolaním

napadnutého rozhodnutia. Ţaloba na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pritom vyplýva

priamo z ustanovenia § 9 ods. 2, 3 antidiskriminačného zákona, na ktorý odvolací súd

vo svojom rozhodnutí poukázal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť

dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe

rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, I. o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v je nepreskúmateľný

a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá

moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať.

Ţalobcovia v dovolaní namietali, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

So zreteľom na procesné vady konania, s prihliadnutím na ktoré prichádzalo do úvahy

len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd nepristúpil

k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých spočíva rozsudok odvolacieho súdu.

Procesná vada konania v zmysle totiţ vedie vţdy k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie a nepreskúmateľné rozhodnutie súdu niţšieho stupňa neumoţňuje opravnému

súdu preskúmať správnosť v ňom prijatých záverov.

21

S poukazom na ustanovenie v spojení s zrušil

aj závislý výrok odvolacieho súdu o trovách konania, hoci tento nebol dovolaním výslovne

napadnutý.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2012

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

22