Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)29d/383670.584d95.pdf
PDF · 186.33 KB
No categories available
5Sžp/3/2012
Legal thesis Official
Najvyšší súd 5Sžp/3/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J., bytom Ţ., 2/ Š.,
bytom N., 3/ M., bytom Ţ., 4/ M., bytom M., všetkých zastúpených JUDr. Ing. Petrom
Holéczym, advokátom, so sídlom Vojenská 5, Košice, proti ţalovaným 1/ Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom životného prostredia, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1,
Bratislava, 2/ Krajskému úradu životného prostredia, so sídlom Komenského 52, Košice,
3/ Obvodnému úradu životného prostredia Košice III, so sídlom Adlerova 29, Košice,
o ţalobe ţalobcov proti rozhodnutiu Obvodného úradu ţivotného prostredia Košice I, odbor
ţivotného prostredia, odd. starostlivosti o ţivotné prostredie a územného plánovania č. ŢP-
02010/2001–BOR z 20. novembra 2001, o odvolaní ţalobcov proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 24. novembra 2011, č. k. 6S/39/2011-77, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach
z 24. novembra 2011, č. k. 6S/39/2011-77 p o t v r d z u j e .
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým uznesením zastavil
konanie, v ktorom sa ţalobcovia doplneným podaním okrem iného domáhali zrušenia
kolaudačného rozhodnutia z r. 2001 vydaného Okresným úradom Košice I, odboru ţivotného
prostredia, na základe krajským úradom zrušeného stavebného povolenia a vrátenia veci
ţalovanému v treťom rade na ďalšie konanie.
Rozhodol tak podľa § 250b ods. 2 a 3, § 247 ods. 2 a § 250d ods. 3 veta prvá
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) po zrušení svojho predchádzajúceho
rozhodnutia vo veci č. k. 6S/39/2011-37 z 15. apríla 2011 uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. júna 2011 sp. zn. 5Sţp/11/2011, keď po výzve na odstránení vád
podania a zadováţení podkladov pre rozhodnutie včítane vyjadrenia ţalovaných v druhom
a treťom rade a rozhodnutia Obvodného úradu ţivotného prostredia Košice I, odbor ţivotného
prostredia, odd. starostlivosti o ţivotné prostredie a územného plánovania č. ŢP-02010/2001–
BOR z 20. novembra 2001 mal za preukázané, ţe v zmysle § 250b ods. 3 OSP v nadväznosti
na § 250b ods. 2 OSP súd pristúpi k overovaniu tvrdenia ţalobcu o tom, ţe mu nebolo
doručené rozhodnutie správneho orgánu, za predpokladu, ţe od vydania tohto rozhodnutia
neuplynula doba dlhšia ako tri roky. Rozhodnutie Okresného úradu Košice I, odboru
ţivotného prostredia, odd. starostlivosti o ţivotné prostredie a územného plánovania,
Hviezdoslavova 7, 040 32 Košice, č. ŢP-02010/2001–BOR, nedoručenie ktorého v správnom
konaní ţalobcovia namietajú, má ako dátum vydania uvedený 20. november 2001.
Z uvedeného je podľa krajského súdu zrejmé, ţe keďţe od vydania predmetného rozhodnutia
uplynula doba podstatne dlhšia ako tri roky, súd nemal dôvod zaoberať sa opodstatnenosťou
tvrdenia ţalobcov, ţe im uvedené rozhodnutie nebolo v správnom konaní doručené.
Dôvodom zastavenia konania podľa § 250d ods. 3 bola podľa krajského súdu tieţ
skutočnosť, ţe rozhodnutie Okresného úradu Košice I, odboru ţivotného prostredia,
odd. starostlivosti o ţivotné prostredie a územného plánovania, Hviezdoslavova 7, 040 32
Košice, č. ŢP-02010/2001–BOR z 20. novembra 2001 sa stalo právoplatným v dôsledku
nevyuţitia riadneho opravného prostriedku, ktorý proti nemu bol prípustný, a tým
nie je spôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu.
O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretoţe
konanie bolo zastavené (správne mal výrok v tejto časti znieť „žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania“).
Proti tomuto uzneseniu podali ţalobcovia v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc
sa jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na pokračovanie v konaní; zároveň ţiadali
priznať náhradu trov konania.
Namietali, ţe ani napadnuté kolaudačné rozhodnutie č. ŢP-02010/2001–BOR
z 20. novembra 2001 vydané právnym predchodcom ţalovaného (v treťom rade), ani stavebné
povolenie im nikdy neboli doručené a ţe mali byť riadne účastníkmi stavebného konania
ako majitelia pozemku, na ktorom sa stavba prevádzala. Tvrdili, ţe aţ nepriamo z rozsudku
Krajského súdu v Košiciach (vo veci sp. zn. 4S/23/2003), ktorým bolo zrušené stavebné
povolenie, sa o tejto skutočnosti dozvedeli.
Poukázali na to, ţe z dokladov v súdnom spise sp. zn. 4S/23/2003 vyplýva, ţe správny
orgán bol o existencii dotknutých subjektov informovaný a dokonca mu bola doručená
písomná výzva na zastavenie všetkých prác. Tým sa správny orgán voči ţalobcom dopustil
schválneho, úmyselného protiprávneho konania, a preto sa na ţalobcov nevzťahuje trojročná
premlčacia lehota ale analogicky desaťročná premlčacia lehota podľa Občianskeho
zákonníka, pričom poukázali na ustanovenia § 106 ods. 2 a 3, § 107, § 109 a § 110 ods. 2 a 3
Uviedli, ţe ţaloba bola podaná v roku 2009, a ţe súdy konali aj v rokoch 2001
aţ 2009.
Namietali, ţe postupom súdu zdanlivo opretým o „druhoradé“ procesné ustanovenie
OSP bolo porušené „prvoradé“ základné právo ţalobcov na súdnu ochranu, súdne
prejednávanie sporu za účasti strán, pri ktorom by bolo moţné eventuálne dosiahnuť súdny
zmier.
Tieţ vytýkali krajskému súdu, ţe pri zrušení stavebného povolenia nebolo
automaticky zrušené aj kolaudačné rozhodnutie. Takţe ţalobcovia svojou ţalobou suplujú
nielen správny orgán, ale aj súd.
Ţalovaný v prvom rade vo svojom písomnom vyjadrení poukázal nato, ţe predmetom
občianskeho súdneho konania je v konaní uplatňovaný nárok, ktorý vymedzuje ţalobca nielen
určením predmetu ţalobným petitom, ale aj určením rozhodných skutočností, o ktoré svoje
tvrdené právo opiera. Stotoţnil sa s názorom krajského súdu, ţe dôkazy, ktoré v tomto smere
ţalobcovia (ne)predloţili, boli nepostačujúce. S dôvodmi, pre ktoré konajúci súd konanie
zastavil sa stotoţnil. Odhliadnuc od vyššie uvedeného bol toho názoru, ţe ţalobcovia
vo svojom odvolaní neuviedli také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu
napádaného uznesenia. Preto navrhol odvolaciemu súdu, aby uznesenie Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 24. novembra 2011, č. k. 6S/39/2011-77 v celom rozsahu potvrdil.
Ţalovaný v druhom rade sa k odvolaniu ţalobcov písomne vyjadril tak, ţe v odvolaní
ţalobcov z 18. decembra 2011, podaného na Krajský súd v Košiciach dňa
19. decembra 2011, sa ako dôvod opätovne uvádza nečinnosť orgánu štátnej správy,
a to „1. vo veci začatia stavebného konania a vydania nového stavebného povolenia
a 2. vo veci zrušenia kolaudačného rozhodnutia vydaného na stavbu Nového objektu
obchodného domu B. na T.“. K týmto skutočnostiam sa v konaní vyjadroval uţ Okresný úrad
ţivotného prostredia Košice listom č. 2011/02436-2 z 11. októbra 2011, zaslaným Krajskému
súdu v Košiciach, na obsahu ktorého ţalovaný v druhom rade zotrval. Napriek tomu, ţe podľa
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších zmien a doplnkov ako aj podľa
OSP (piata časť – Správne súdnictvo) je preskúmanie vyššie uvedeného kolaudačného
rozhodnutia z dôvodu zmeškania lehôt neprípustné, ţalovaný v druhom rade uviedol, ţe
z písomností bývalého Okresného úradu Košice I. a Krajského úradu Košice jednoznačne
vyplýva, ţe v čase vydania napadnutého kolaudačného rozhodnutia ţalobcovia nemali
postavenie účastníka konania, preto tvrdenie, ţe im nebolo predmetné kolaudačné rozhodnutie
doručené je v súlade so zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) v znení platnom v novembri 2001 (ďalej aj „stavebný zákon“). V čase
kolaudačného konania stavby B. X2 Košice od 26. októbra 2001 do 20. novembra 2001 platný
stavebný zákon v § 78 ods. 1 (v znení platnom do 26. apríla 2002) stanovil, ţe „účastníkom
kolaudačného konania je stavebník, prípadne užívateľ (prevádzkovateľ), ak je v čase
začatia konania známy“.
Ďalej dal do pozornosti, ţe ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčacej lehote
10 rokov, na ktoré sa ţalobcovia odvolávajú v závere bodu 4 svojho odôvodnenia,
sa vzťahujú na škodu spôsobenú úmyselne, trestným činom korupcie, pri bezdôvodnom
obohatení, resp. ak ide o právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Tento bod odvolania preto
povaţoval ţalovaný v druhom rade za neopodstatnený a právne irelevantný.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhol odvolanie voči uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach, č. k. 6S/39/2011-77 zo dňa 24. novembra 2011 o zastavení konania zamietnuť
(správne malo byť „uznesenie krajského súdu potvrdiť“ - § 219 ods. 1 OSP v súvislosti
s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP).
Ţalovaný v treťom rade vo svojom písomnom vyjadrení poukázal na to, ţe ţalobcovia
v predloţenom odvolaní uvádzajú najmä skutočnosti obsiahnuté uţ v samotnej ţalobe,
a preto zotrval na obsahu svojho vyjadrenia zaslaného krajskému súdu dňa 11. októbra 2011
pod číslom ŠVS 2011/02436-2 s tým, ţe napadnuté prvostupňové rozhodnutie správneho
orgánu ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, povaţuje za zákonné a vecne správne.
Ďalšie námietky ţalobcov týkajúce sa postupu súdu povaţoval ţalovaný v treťom rade
za neopodstatnené a právne irelevantné. Bol toho názoru, ţe súd postupoval v súlade
so zákonom, keď s odvolaním sa na ustanovenia § 250 ods. 2 a 3 OSP konanie v zmysle
§ 250d ods. 3 OSP zastavil. Ako z odôvodnenia uznesenia vyplýva, dôvodom takéhoto
postupu bolo nielen uplynutie doby dlhšej ako 3 roky od vydania napadnutého rozhodnutia
správneho orgánu ale i skutočnosť, ţe prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu sa stalo
právoplatným v dôsledku nevyuţitia riadneho opravného prostriedku.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhol odvolanie voči uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6S/39/2011 zo dňa 24. novembra 2011 zamietnuť (správne malo byť
„uznesenie krajského súdu potvrdiť“ - § 219 ods. 1 OSP v súvislosti s § 250ja ods. 3 veta
druhá OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal odvolaním napadnuté
uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), a dospel k záveru,
ţe odvolaniu ţalobcov nie je moţné priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o ţalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 250 ods. 1 veta prvá OSP účastníkmi konania sú ţalobca a ţalovaný.
V zmysle § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 veta prvá OSP aktívne legitimovanou na podanie
ţaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá
o sebe tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu, a ţiada, aby
súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.
Ţalobná legitimácia v zmysle § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 veta prvá OSP musí byť daná
pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra ţalobcu, t. j. kedy sa jednostranný úkon
správneho orgánu (individuálny správy akt) vzťahujúci sa ku konkrétnej veci a konkrétnym
adresátom dotýka ich právnej sféry. Nejde teda iba o to, či úkon správneho orgánu zaloţil,
zmenil alebo zrušil či záväzne určil práva a povinnosti ţalobcu, ale o to, či sa podľa tvrdení
ţalobcu v ţalobe, negatívne prejavil v jeho právnej sfére.
Podľa § 250 ods. 2 veta druhá OSP podať ţalobu môţe aj fyzická alebo právnická
osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako
s účastníkom konať malo.
Z posledne citovaného zákonného ustanovenia moţno vyvodiť záver, ţe ţalobu
môţe podať aj ten, koho správny orgán ako účastníka správneho konania pominul,
či uţ nesprávnym výkladom práva alebo nedopatrením. V prípade, ak správny orgán niekomu
práva účastníka správneho konania uprie, neoznámi mu začatie konania ani mu nedoručí
rozhodnutie, treba postupovať podľa ustanovenia § 250b ods. 2 OSP.
Podľa § 250b ods. 2 OSP ak ţalobu podá niekto, kto tvrdí, ţe mu rozhodnutie
správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd
overí správnosť tohto tvrdenia a uloţí správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne
rozhodnutie a podľa okolností odloţí jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu
je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloţí správny orgán spisy súdu
na rozhodnutie o ţalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu
na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán
o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
V ustanovení § 250b ods. 2 OSP je zakotvený inštitút tzv. opomenutého účastníka.
Ak ţalobu podá niekto, kto tvrdí, ţe mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci
s ním ako s účastníkom konania mal konať, súd musí zisťovať nasledujúce skutočnosti:
– či mal byť ţalobca účastníkom správneho konania (v zmysle zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov resp. osobitného
právneho predpisu napr. stavebného zákona),
– charakter rozhodnutia, ktoré ţalobca ţalobou napáda.
Správny súd v rámci konania o ţalobe opomenutého účastníka otázku, či ţalobca
je alebo nie je opomenutý účastník, šetrí ako otázku predbeţnú.
Súd v týchto prípadoch zabezpečuje, aby správne konanie prebehlo riadne. V zmysle
súdnej judikatúry ustanovenie § 250b ods. 2 OSP prelamuje dôsledky § 247 ods. 2 OSP
a § 250 ods. 2 OSP v tom, ţe priznáva procesné právo podať ţalobu aj tomu, s kým správny
orgán ako s účastníkom konania nekonal (aj keď ţalobca účastníkom správneho konania bol)
a napadnuté rozhodnutie mu nebolo doručené. Vo svojom dôsledku toto ustanovenie pripúšťa
podanie ţaloby aj proti neprávoplatnému rozhodnutiu a pri nevyčerpaní opravných
prostriedkov, a to v záujme dôslednej ochrany práv fyzických a právnických osôb (k tomu
pozri bliţšie napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 279/2010-21
zo dňa 25. augusta 2010).
Ak súd dospeje k záveru, ţe so ţalobcom sa malo konať ako s účastníkom konania,
uloţí správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie. Podľa okolností
prípadu môţe odloţiť vykonateľnosť tohto rozhodnutia.
Stanoviskom súdu o povinnosti doručiť účastníkovi správne rozhodnutie je správny
orgán viazaný a po uskutočnenom doručení predloţí súdu administratívne spisy
na rozhodnutie o ţalobe (povinnosť správneho orgánu informovať súd o tom, ţe po vykonaní
doručenia začal konanie o opravnom prostriedku, bola do ustanovenia § 250b ods. 2 doplnená
zákonom č. 424/2002 Z. z. s účinnosťou od 01. septembra 2002).
Opomenutý účastník sa môţe svojho práva podľa § 250b ods. 2 OSP účinne domôcť
len v lehote troch rokov od vydania rozhodnutia, ktoré mu nebolo doručené (§ 250b ods. 3
OSP). V danom prípade ide o lehotu prekluzívnu a objektívnu.
Ţalobcovia sa podanou ţalobou domáhali preskúmania a zrušenia rozhodnutia
Okresného úradu Košice I, odboru ţivotného prostredia, odd. starostlivosti o ţivotné
prostredie a územného plánovania, Hviezdoslavova 7, 040 32 Košice, č. ŢP-02010/2001–
BOR z 20. novembra 2001 tvrdiac, ţe uvedené rozhodnutia im nebolo doposiaľ doručené.
Nakoľko ide o rozhodnutie z roku 2001, je zrejmé, ţe postup podľa § 250b ods. 2 OSP
je vylúčený, keďţe prekluzívna trojročná lehota (podľa § 250b ods. 3 OSP) uţ uplynula
[a to 22. novembra 2004 – pondelok (§ 57 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP)]. Nie je preto ani na mieste skúmať, či ţalobcovia mali byť účastníkmi konania,
a či by teda zhora opísaný postup podľa § 250b ods. 2 OSP bol aspoň teoreticky moţný
(k tomu pozri bliţšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Sţp/14/2011 zo 17. augusta 2011 – ASPI ID JUD72708SK).
Taktieţ podľa ustálenej judikatúry správny súd uloţí správnemu orgánu doručiť jeho
rozhodnutie ţalobcovi, ktorý tvrdí, ţe rozhodnutie správneho orgánu mu nebolo doručené,
hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, len v prekluzívnej trojročnej lehote,
ktorej začiatok sa viaţe na deň vydania správneho rozhodnutia (pozri bliţšie napr. R 89/11).
Z citovaných zákonných ustanovení a uvedenej judikatúry je zrejmé, ţe námietky
ţalobcov vznesené v odvolaní nemôţu obstáť a sú pre danú vec bez právneho významu.
Poukazovanie na desaťročnú premlčaciu lehotu podľa Občianskeho zákonníka
nie je namieste, nakoľko trojročná lehota uvedená v ustanovení § 250b ods. 3 OSP je lehotou
prekluzívnou, pričom ustanovenia Občianskeho zákonníka sú v správnom súdnictve
vzhľadom na charakter, zmysel a účel správneho súdnictva (poskytovať efektívnu ochranu
verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb) neaplikovateľné.
Označenie procesných ustanovení OSP ţalobcami zastúpenými kvalifikovaným
advokátom za „druhoradé“ (!) a spomenutie moţnosti dosiahnuť v konaní podľa piatej časti
OSP súdny zmier taktieţ nesvedčí o dobrej znalosti procesných predpisov a ich významu
a nesvedčí ani o aspoň elementárnej znalosti základných princípov správneho súdnictva.
V súvislosti s tvrdením ţalobcov, ţe „až nepriamo z rozsudku Krajského súdu
v Košiciach (vo veci sp. zn. 4S/23/2003), ktorým bolo zrušené stavebné povolenie, sa o tejto
skutočnosti dozvedeli“, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nedá nespomenúť zásadu,
ktorá platila uţ v rímskom práve a podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva
patria len bdelým“ (pozorným, ostraţitým, opatrným, starostlivým) teda tým, ktorí
sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia
uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti
je totiţ predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak
ich podcenením, či zanedbaním môţu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné
a pod.. To isté platí aj o vyuţívaní zákonných procesných ustanovení.
Podľa § 250d ods. 3 veta prvá OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa ţaloba
podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
nemôţe byť predmetom preskúmavania súdom, ak ţalobca neodstránil vady ţaloby, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu ţaloby, alebo ak ţalobca nie je
zastúpený podľa § 250a alebo ak ţaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe krajský súd rozhodol správne,
keď konanie v predmetnej veci podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil, a preto rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach podľa 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Skutočnosť, ţe ţalobcovia podali ţalobu na súd oneskorene, t. j. po uplynutí zákonnej
trojročnej lehoty na jej podanie podľa § 250b ods. 3 OSP, a krajský súd konanie o nej zastavil,
nemoţno povaţovať za porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP a § 250k ods.
1 OSP tak, ţe účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ţalobcovia
neboli v konaní o odvolaní úspešní a ţalovaným preto, ţe im z dôvodu neúspešného odvolania
ţalobcov trovy nevznikli, ani si ich neuplatnili a ani im zo zákona náhrad trov konania
neprislúcha.
10 5Sţp/3/2012
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Jana B a r i c o v á , v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková