Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ff6/384117.128352.pdf
PDF · 174.73 KB
No categories available
2Cdo/184/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 184/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : Š., s miestom
podnikania L., zastúpený Mgr. J. M., advokátom v L., proti ţalovanej : J. Š., bývajúca v L.,
zastúpená JUDr. L. K., advokátom v L., o zaplatenie 521,35 € s prísl., vedenej na Okresnom
súde Lučenec pod sp.zn. 10 C 49/2010, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 3. mája 2011 sp.zn. 13 Co 37/2011
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi trovy dovolacieho konania v sume 42,27 €,
ktoré tvoria trovy právneho zastúpenia, do 3 dní, do rúk alebo na účet Mgr. J. M..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec rozsudkom z 12. novembra 2010 č.k. 10 C 49/2010-114 zaviazal
ţalovanú zaplatiť ţalobcovi istinu vo výške 521,35 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 521,35 € od 12.2.2010 do zaplatenia všetko v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Uloţil taktieţ ţalovanej zaplatiť
ţalobcovi trovy konania vo výške 367,30 € na účet právneho zástupcu ţalobcu Mgr. J. M..
Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe na základe dohody uzavretej medzi
ţalobcom a ţalovanou ústnou formou bol tovar – plynový ohrievač továrenskej značky
Q. dodaný ţalovanej dňa 29.5.2009 a uvedený do prevádzky ţalovanej v rámci podnikateľskej
činnosti ţalobcu za účelom jeho uţívania ţalovanou v domácnosti, pričom ţalobca vykonal
demontáţ plynového ohrievača, ktorý bol kúpený ţalovanou v roku 2004, teda na strane
ţalovanej vznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu za dodaný tovar vrátane ceny za vykonanie
montáţe a demontáţe plynového ohrievača, a to s odkazom na spotrebiteľskú kúpnu zmluvu
a zmluvu o dielo uzavretú medzi účastníkmi. Tvrdenie ţalovanej, ţe jej nevznikla povinnosť
zaplatiť cenu za dodaný tovar a montáţ z titulu, ţe išlo o výmenu plynového ohrievača
továrenskej značky Q., ktorý zakúpila u ţalobcu v roku 2004, ktorý mal neodstrániteľné vady
a to v rámci uplynutia 7-ročnej záručnej doby, pokladal súd za právne irelevantné z titulu, ţe
mal preukázané, ţe ţalovaná nesplnila záručné podmienky, na základe ktorých by vzniklo
právo ţalovanej na bezplatnú výmenu vadnej veci tovaru značky Q. predanú ţalobcom
a uvedenú do prevádzky dňa 16.7.2004 za bezvadnú v rámci plynutia 7-ročnej záručnej doby.
Ţalovaná si neuplatnila právo zo zodpovednosti za vady (neuplatnila si poţiadavku
o bezplatnú záručnú opravu) a to predloţením originálu záručného listu u servisného
technika s platným oprávnením vydaným dovozcom firmou Q. v zmysle bodu 3. záručných
podmienok. Skutočnosť, ţe ţalobca nevystavil záručný list týkajúci sa plynového ohrievača
továrenskej značky Q., ktorý kúpila ţalovaná v roku 2004 v prevádzke u ţalobcu, nebola
v konaní preukázaná a to prihliadnuc na správanie sa samotnej ţalovanej, ktorá od júla roku
2004 nepoţiadala ţalobcu o vystavenie záručného listu v zmysle ustanovenia § 620 ods. 4
Občianskeho zákonníka. Ak by ţalobca podľa tvrdenia ţalovanej nevystavil pri kúpe
plynového ohrievača továrenskej značky Q. dňa 16.7.2004 záručný list, na základe ktorého
mal predávajúci poskytnúť 7-ročnú záruku za plynový ohrievač ţalovanej presahujúcu rozsah
záruky ustanovenej Občianskym zákonníkom, potom i v danom prípade by ţalobca
zodpovedal za vady predanej veci jedine v rámci plynutia záručnej doby 24 mesiacov, pretoţe
predávajúceho nemoţno nútiť ţiadnym spôsobom na poskytnutie záruky presahujúcej rozsah
záruky ustanovenej v Občianskom zákonníku. Keďţe ţalobca v pozícii predávajúceho
zodpovedal za vady predanej veci plynového ohrievača továrenskej značky Q. počas
zákonnej 24 mesačnej doby, preto v danom prípade dňa 29.5.2009 jednoznačne nedošlo
k výmene vadnej veci v zmysle ustanovenia § 623 ods. 1 Občianskeho zákonníka za bezvadnú
u ţalovanej. Keďţe ţalovaná doposiaľ nezaplatila ţalobcovi kúpnu cenu za plynový ohrievač
vrátane ceny za dielo vo výške 521,35 €, pričom súd zistil, ţe faktúra č. X. vystavená
ţalobcom dňa 14.10.2009 nebola doručená ţalovanej pred začatím konania, teda do
omeškania s plnením peňaţného záväzku sa ţalovaná dostala dňom nasledujúcim po doručení
návrhu na začatie konania, ktorý bol ţalovanej doručený dňa 11.2.2010. Preto uloţil ţalovanej
povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu vo výške 521,35 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne od 12.2.2010 do zaplatenia.
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 3. mája 2011 č.k.
13 Co 37/2011-148 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a uloţil ţalovanej nahradiť
ţalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 42,27 € na účet právneho zástupcu Mgr. J. M..
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a konštatoval správnosť jeho dôvodov. Nadôvaţok uviedol, ţe z odvolania ţalovanej je
zrejmé, ţe táto prenáša dôkazné bremeno svojho dôkazného tvrdenia na ţalobcu a stav, ţe
ţalobca nepreukázal skutočnosti ňou popierané, povaţuje za nedostatok rozhodnutia súdu
prvého stupňa. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe je si vedomý, ţe v súčasnej dobe rezonujú
v spoločnosti otázky podnikateľskej etiky, podnikateľskej korektnosti ako aj otázky zásad
poctivého a obchodného styku a to najmä v súvislosti s úvermi a pôţičkami poskytovanými
nebankovými subjektmi. Táto skutočnosť však nemôţe viesť k zmene výkladu platného
práva, ţe vţdy a automaticky kaţdé tvrdenia spotrebiteľa treba brať za preukázané a práve
predajca alebo poskytovateľ sluţby by mal byť povinný preukazovať vyvrátiteľné domnienky.
Vyvrátiteľné domnienky sú preto vyvrátiteľnými, ţe účastník, ktorý tvrdí, ţe určitá
domnienka nenastala je povinný túto skutočnosť preukázať. Nie naopak. Pokiaľ ide o sluţby
alebo predaj v obchode, tu platí vyvrátiteľná domnienka o tom, ţe dodávateľ sluţby alebo
predajca poskytol zákazníkovi také beţné veci pri predaji, ako sú vystavenie faktúry,
fakturovanie, vystavenie záručného listu. V predmetnom prípade preto nie je akceptovateľné
a pre spor rozhodujúce tvrdenie ţalovanej, ţe ţalobca nepreukázal napríklad vystavenie
záručného listu. V tejto súvislosti platí domnienka, ţe záručný list vystavený bol a ţalovaná
s podmienkami záruky bola oboznámená. Táto domnienka je vyvrátiteľná, pričom je práve
na ţalovanej, aby dôkazom tak urobila. Ak pri právnom úkone niečo zákon predpokladá, platí
domnienka, ţe bolo splnené všetko, čo predpokladá zákon. Táto domnienka je však
vyvrátiteľná a dokázať ju musí ten, kto tvrdí, ţe zákon naplnený nebol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorého
prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241
ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. Namietala, ţe v predmetnej veci odvolací ale i prvostupňový súd
neodôvodnili právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré mali pre rozhodnutie vo veci
podstatný význam. Také skutočnosti, ktoré sa preukázali v procese dokazovania ako je
neexistencia objednávky, hoci nešlo o predaj v obchode ale o dodávku zariadenia s následnou
montáţou, nesplnenie si povinnosti zo strany ţalobcu, hoci mu tieto povinnosti práve pri
tomto vzťahu predávajúci kupujúci, ktorý je podstatnou náleţitosťou pri posudzovaní
predmetného sporu vyplývali zo zákona, mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu je vo všeobecnej rovine, vôbec však nie je o prejednávanej veci.
Práve v tomto vzťahu predávajúci kupujúci, ktorý je podstatou spornej veci boli povinnosti
predávajúceho aj kupujúceho definované priamo v zákone a v prípade nesplnenia si
povinnosti ktoréhokoľvek z nich mohla nastať škoda pre druhú stranu. Odvolací súd práve to
neodôvodnil prečo svoje rozhodnutie vyniesol práve bez trvania na plnení si zákonom daných
povinností predávajúceho, najmä neodôvodnil, prečo ţalobca mohol konať v rozpore
s ustanovením § 617 Občianskeho zákonníka, ale aj v rozpore s ustanovením § 4 ods. 8, § 18
ods. 1, 8 a 9 zákona o ochrane spotrebiteľa. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie
odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Zároveň navrhla odloţiť vykonateľnosť rozhodnutia.
Ţalobca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie ţalovanej zamietnuť a priznať mu
trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie ţalovanej je prípustné,
pretoţe podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Dňa 1. februára 2010, kedy bola ţaloba podaná na Okresnom súde Lučenec bola
minimálna mzda podľa § 1 písm.a/ Nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z. 307,70 € a jej
trojnásobok predstavoval sumu 923,10 €. Suma 521,35 €, na zaplatenie ktorej bola ţalovaná
v konaní zaviazaná právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu, teda neprevyšuje
trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania ţaloby na prvostupňovom súde a preto dovolanie
ţalovanej v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. nie je prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných
procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia (§ 242 ods. 1 O.s.p.), ktoré
zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na spôsob jeho rozhodnutia
a rozsah ním priznaného peňaţného plnenia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 5 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku
návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
súdom nesprávne obsadeným).
Ţalovaná namietala, ţe odvolací súd (ako i súd prvého stupňa) nedostatočne
odôvodnili svoje rozhodnutie, čím jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237
písm.f/ O.s.p.
Po odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/2003).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A, str. 12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/2003-30). Ústavný
súd vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/2003).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak
rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je
nepreskúmateľný.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané
dokazovanie primerane vysvetlil, jednak skutkovo – montáţ plynového ohrievača (dňa
16.7.2004), uplatnenie si vady predmetného plynového ohrievača (dňa 31.3.2009
a 30.4.2010), nepredloţenie originálu záručného listu týkajúceho sa predmetného plynového
ohrievača ţalovanou ani uplatnenia si práva zo zodpovednosti za vady v zmysle
reklamačného poriadku, vykonanie demontáţe plynového ohrievača namontovaného
ţalobcom v roku 2004 dňa 29.5.2009 a vykonanie montáţe nového plynového ohrievača
vrátane spustenia, vystavenie faktúry č. 182/2009 ţalobcom dňa 14.10.2009 na sumu 521,35 €
a doručenie predmetnej faktúry dňa 11.2.2010 ţalovanej cestou prvostupňového súdu. Súd
prvého stupňa náleţite odôvodnil aj právne posúdenie predmetnej veci, keď uviedol, ţe
ţalovaná si neuplatnila právo zo zodpovednosti za vady (neuplatnila si poţiadavku
o bezplatnú záručnú opravu) a to predloţením originálu záručného listu servisného technika
s platným oprávnením vydaným dovozcom firmou Q. v zmysle bodu 3. záručných podmienok
podmieňujúcim platnosť 7-ročnej záruky predanej ţalobcom ţalovanej a zároveň uvedeného
do prevádzky dňa 16.7.2004, keď ţalobca zodpovedal ţalovanej za vady predanej veci
plynového ohrievača do 16.7.2006 v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka,
keď právne uzavrel, ţe dňa 29.5.2009 jednoznačne nedošlo k výmene vadnej veci v zmysle
ustanovenia § 623 ods. 1 Občianskeho zákonníka za bezvadnú ţalovanej. Samotná
skutočnosť, ţe ţalovaná sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku odvolacieho súdu nestotoţňuje,
neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku
kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj odvolací
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri
aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu.
Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157
ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalovanej,
ako sa k odvolaniu vyjadril ţalobca, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Uviedol, ţe sa
stotoţňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a konštatuje správnosť jeho dôvodov.
Povaţoval za potrebné dodať, ţe z odvolania ţalovanej je zrejmé, ţe chce preniesť dôkazné
bremeno svojho dôkazného tvrdenia na ţalobcu a stav, ţe ţalobca nepreukázal skutočnosti
ňou popierané, povaţuje za nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti sa
zaoberal vyvrátiteľnými domnienkami a dôkazným bremenom s tým, ţe pokiaľ ide o sluţby
alebo predaj v obchode platí vyvrátiteľná domnienka o tom, ţe dodávateľ sluţby alebo
predajca poskytol zákazníkovi také beţné veci pri predaji ako sú vystavenie faktúry,
fakturovanie, vystavenie záručného listu. Vo svojom odôvodnení sa vysporiadal s odvolacími
námietkami ţalovanej ohľadne vystavenia záručného listu, keď uviedol, ţe platí domnienka,
ţe záručný list vystavený bol a ţalovaná s podmienkami záruky bola oboznámená. Táto
domnienka je vyvrátiteľná, pričom je na ţalovanej, aby dôkazom tak urobila. Odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu obsahuje podľa názoru dovolacieho súdu dostatočné skutkové
a právne dôvody, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie vo veci dovolateľky
a nemoţno ho povaţovať za zrejme neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých zaloţil
svoje rozhodnutie nie sú podľa názoru dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné. Odvolací
súd v podstate prevzal skutkový stav ako ho ustálil súd prvého stupňa a stotoţnil sa s jeho
právnym názorom.
Ţalovaná svoje dovolanie odôvodnila aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania
(§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe
pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je
dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci
nejde).
Z podaného dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalovaná v dovolaní namieta, ţe napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm.c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovanej boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Keďţe ustanovenia § 237, § 238 ods. 1 aţ 3, § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie ţalovanej
proti rozsudku odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok
odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Vzhľadom
na uvedené, dovolacie konanie sa obmedzilo iba na fázu zisťovania podmienok prípustnosti
dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t.j. preskúmania vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloţenie
povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu sluţbu,
ktorú poskytol ţalobcovi vypracovaním vyjadrenia z 20. júna 2011 k dovolaniu ţalovanej
(§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto
vyhlášky vo výške 34,86 € čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky
(t.j. 7,41 €)] predstavuje spolu 42,27 €. Nepriznal ţalobcovi náhradu, ktorá spočíva v odmene
advokáta za právnu sluţbu a to prevzatie a príprava zastúpenia, keďţe k prevzatiu a k príprave
zastúpenia došlo pred súdmi niţších stupňov dňa 21.12.2009, za čo bola uţ súdmi niţších
stupňov priznaná odmena.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová