Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
01c/383339.aebebf.pdf
PDF · 250.63 KB
No categories available
1Sža/5/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/5/2012
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľa: S., nar. X., štátny príslušník Palestínskej národnej samosprávy (ďalej len Palestína),
naposledy v zahraničí bytom pobytový tábor Jabaiya, pásmo Gazy, Palestína, t.č. Pobytový tábor
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Rohovce, zastúpený JUDr. Lenkou Čechovou
Pisarčíkovou, právnym poradcom Spoločnosti ľudí dobrej vôle, Mäsiarska 13, Košice, proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, so sídlom Pivonková č.
6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-572-69/PO-Ž-2009 zo dňa
6.6.2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Saz/35/2011-34 zo dňa 23. novembra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/35/2011-34 zo dňa 23. novembra 2011 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie ČAS: MU-572-69/PO-Ž-2009 zo dňa 6.6.2011, ktorým odporca podľa § 13c ods. 1
zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej
len zákon o azyle) neposkytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu. O trovách rozhodol krajský súd
tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.
Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu k námietke navrhovateľa,
že s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/5/2011 z 22.2.2011
navrhovateľovi patrí automatické priznanie medzinárodnej ochrany v zmysle Ženevskej konvencie
a že odporca sa neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uviedol, že táto
námietka nie je dôvodná. Odporca v aktuálnom konaní doplnil dokazovanie a aj napriek
nezrovnalostiam vo výpovediach navrhovateľa nevyhodnotil navrhovateľa ako nedôveryhodnú
osobu, resp. svoje zistenia v tomto smere neuplatnil ako dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany.
Krajský súd uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) v spomínanom
rozhodnutí neprejudikoval, že by navrhovateľovi, ako osobe pod ochranou UNRWA a ktorej
z dôvodu odchodu z územia Palestíny prestala byť táto ochrana poskytovaná, mala byť automaticky
poskytnutá ochrana podľa Ženevskej konvencie. Takáto úvaha nevyplýva ani z článku 1D
Ženevskej konvencie. Ak osoba, ktorá využívala ochranu UNRWA a ktorej z akéhokoľvek dôvodu
prestala byť táto ochrana poskytovaná, má právo požiadať o udelenie medzinárodnej ochrany podľa
Ženevskej konvencie a za splnenia podmienok stanovených konvenciou, zákonom o azyle, jej
ochrana môže byť udelená tak, ako každému inému žiadateľovi o jej poskytnutie. Krajský súd
v závere svojho odôvodnenia uviedol, že skutočnosť, že navrhovateľ bol pod ochranou UNRWA,
neznamená automatické priznanie štatútu utečenca (azylu), resp. inej formy medzinárodnej ochrany
pred perzekúciou.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojej zástupkyne včas odvolanie,
z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP.
Uviedol, že s rozsudkom nesúhlasí, lebo bol vydaný v rozpore s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 1Sža/5/2011 z 22.2.2011. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu alebo
poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože mal v krajine pôvodu obavy o svoju bezpečnosť z dôvodu
spolupráce s organizáciou Fatah Youth Organisation.
V konaní o opravnom prostriedku pred Krajským súdom v Košiciach predložil doklady
potvrdzujúce jeho totožnosť. Doklad totožnosti bol vyhodnotený ako pravý. Pochybnosti odporcu
o totožnosti navrhovateľa sú teda vyvrátené. To nepriamo potvrdzuje aj to, že ani karta UNRWA
nie je falošná.
Navrhovateľ uviedol, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyjadril nesúhlas z názorom
Krajského súdu v Košiciach týkajúci sa nedôveryhodnosti navrhovateľa, a preto je zástupca
navrhovateľa toho názoru, že v ďalšom konaní neprislúcha Migračnému úradu MV SR
vyhodnocovať jeho klienta ako nedôveryhodného. Krajský súd na túto námietku vôbec neprihliadol
a vôbec sa k nej nevyjadril napriek tomu, že odporca označil navrhovateľa opäť
za nedôveryhodného.
Najvyšší súd zaviazal Migračný úrad, aby opätovne preskúmal skutočnosti tvrdené
a preukázané navrhovateľom, najmä ohľadom požívania ochrany poskytovanej agentúrou UNRWA
a vyhodnotil jeho postavenie z hľadiska čl. 1D Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku
1951, Ženevský dohovor (ďalej len Dohovor), pričom má vziať do úvahy aj ustanovenia čl. 12
ods. 1 písm. a) Smernice Rady 2004/83/ES z 29.4.2004 o minimálnych ustanoveniach
pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva
ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytovania
ochrany (ďalej len Smernica), ktorej obsah je totožný so závermi Revidovanej správy UNHCR
k aplikácii čl. 1D Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov na palestínskych
utečencov (ďalej len Revidovaná správa). Výklad spomínaného článku poskytuje revidovaná
správa. Podľa ods. 7 a 8 v časti C Revidovanej správy sa osoba spadajúca pod čl. 1D Dohovoru
nachádzajúca sa mimo územia pôsobnosti UNRWA nepovažuje za osobu požívajúcu ochranu
a pomoc iných orgánov a organizácií iných ako UNHCR, aj keď jej táto pomoc bola v čase pobytu
v Palestíne poskytovaná. Dokonca v takom prípade, ak nie je dôvod na uplatnenie čl. 1C, 1E a 1F,
má byť takejto osobe ipso facto poskytnutá ochrana podľa Dohovoru bez potreby osobitného
skúmania opodstatneného strachu z prenasledovania. Tento názor podľa navrhovateľa vyjadril
aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, kde uviedol že považoval právny názor odporcu vyjadrený
v rozhodnutí o neposkytnutí doplnkovej ochrany za nesprávny, lebo argumentácia odporcu, že tento
dohovor sa netýka osôb, ktoré v súčasnosti dostávajú ochranu alebo pomoc od iných agentúr OSN,
než je UNHCR, je síce správna, ale v danom prípade odporca musí zobrať do úvahy fakt,
že navrhovateľ ochranu agentúry UNRWA odchodom z krajiny už nepožíva. Z ustanovenia čl. 12
ods. 1 písm. a) Smernice vyplýva, že nie je rozhodujúce z akého dôvodu takáto ochrana zanikla
a takáto osoba bude oprávnená ipso facto na výhody z ustanovení tejto smernice.
Navrhovateľ v konaní hodnoverne preukázal svoju totožnosť, a taktiež skutočnosť, že počas
pobytu v Palestíne požíval ochranu poskytovanú agentúrou UNRWA. Odchodom z Palestíny túto
ochranu prestal požívať. Mali by sa naňho ipso facto vzťahovať ustanovenia Dohovoru
resp. Smernice. Tento názor je uvedený aj v spomínanom rozsudku Najvyššieho súdu a Migračný
úrad je ako správny orgán právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle ustanovenia § 250r OSP
viazaný.
Preto navrhoval rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že odvolanie je obsahovo úplne totožné
s opravným prostriedkom proti rozhodnutiu odporcu. Rozdiel je len v tom, že v úvode sa odvoláva
na ustanovenia OSP a v petite navrhuje zmeniť predmetné súdne rozhodnutie. Dôvody odvolania
§ 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP právna zástupkyňa odporcu bližšie nekonkretizovala a odporcovi
nie je známe akú inú vadu malo konanie, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (b). V odvolaní takúto vadu ani nepomenovala. Podľa písm. d) mal súd prvého stupňa
dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odporca ale nevie,
aké dôkazy, ktoré mal krajský súd vykonať, mala na mysli a aké nesprávne zistenia z nich vyvodil.
Ani nesprávne právne posúdenie veci podľa písm. f) navrhovateľ bližšie nerozviedol
a nešpecifikoval, a preto z odvolania nie je zrejmé, čo konkrétne mal súd posúdiť nesprávne
po právnej stránke. Odporca považoval toto odvolanie za odvolanie, ktoré nereaguje na obsah
rozsudku krajského súdu a je iba kópiou predchádzajúceho opravného prostriedku. Je podané iba
formálne. Navrhovateľ nekonkretizoval ani nevysvetľoval odvolacie dôvody. Tým, že iba číselne
označil ustanovenia OSP, toto odvolanie nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2 OSP.
Odporca ďalej uviedol, že vykonal všetky povinnosti uložené v rozsudku Najvyššieho súdu
SR č. k. 1Sža/5/2011 pri posudzovaní, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej
ochrany. Na základe uloženej povinnosti zo strany najvyššieho súdu opätovne posúdil
navrhovateľom tvrdené skutočnosti. Uskutočnil nový pohovor so zameraním na dokumenty, ktoré
predložil v správnom konaní i v konaní pred súdom. Odporca sa riadil názorom najvyššieho súdu
aj ohľadom dôveryhodnosti navrhovateľa. Poukázal síce na protirečivé výpovede, ale nebral
na ne zreteľ pri posudzovaní, či spĺňa podmienky na doplnkovú ochranu. Na základe povinnosti mu
uloženej v rozsudku najvyššieho súdu vyhodnotil aj postavenie navrhovateľa z hľadiska čl. 1D
Dohovoru najmä z poukazom na čl. 12 ods. 1 Smernice. Odporca nesúhlasí s názorom
navrhovateľa, že mu má byť automaticky poskytnutá ochrana ako utečencovi v zmysle Dohovoru.
Tento názor je vyslovený aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 1Sža/43/2011 z 13.9.2011,
v ktorom vyslovil právny záver, že osoba registrovaná ako palestínsky utečenec nie je automaticky
utečencom v zmysle Dohovoru. Článok 1D Dohovoru stanovuje len možnosť priznať status
utečenca.
Navrhoval preto napadnutý rozsudok krajského súd potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa
nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia
§ 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nssr.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. marca 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Dohovor o právnom postavení utečencov obsahuje vo svojom čl. 1 definíciu pojmu
"utečenec". Slovenský preklad Dohovoru bol vyhlásený oznámením MZV SR č. 319/1996 Z.z.
Čl. 1
A. Na účely tohto dohovoru sa pojem "utečenec" vzťahuje na ktorúkoľvek osobu, ktorá
1. bola považovaná za utečenca podľa dohôd z 12. mája 1926 a 30. júna 1928 alebo podľa
dohovorov z 28. októbra 1933 a 10. februára 1938, podľa protokolu zo 14. septembra 1939 alebo
podľa Stanov Medzinárodnej organizácie pre utečencov. Rozhodnutia Medzinárodnej organizácie
pre utečencov o odmietnutí postavenia utečenca urobené počas jej činnosti nebránia priznaniu
postavenia utečenca osobám, ktoré spĺňajú podmienky podľa odseku 2 tejto časti,
2. v dôsledku udalosti pred 1. januárom 1951 sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy
pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu
príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať
alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho
občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí
a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. V prípade osoby, ktorá má
niekoľko štátnych občianstiev, sa pojem "štát, ktorého štátne občianstvo má" vzťahuje na všetky
štáty, ktorých je štátnym občanom; žiadna osoba sa však nebude považovať za zbavenú ochrany
štátu, ktorého štátne občianstvo má, ak sa bez závažného dôvodu založeného na oprávnených
obavách vzdala ochrany jedného zo štátov, ktorých je štátnym občanom.
B.
1. Na účely tohto dohovoru slová "udalosti pred 1. januárom 1951" uvedené v článku 1 časti A
možno vysvetľovať
a) buď ako "udalosti pred 1. januárom 1951 v Európe", alebo
b) "udalosti pred 1. januárom 1951 v Európe alebo kdekoľvek inde" a každý zmluvný štát urobí
pri podpise, ratifikácii alebo pri pristúpení vyhlásenie vysvetľujúce, ktorý z týchto pojmov hodlá
používať pri plnení svojich povinností ustanovených týmto dohovorom.
2. Každý zmluvný štát, ktorý prijal alternatívu uvedenú v písmene a), môže kedykoľvek rozšíriť
svoje záväzky prijatím alternatívy uvedenej v písmene b) prostredníctvom oznámenia zaslaného
generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov.
C. Tento dohovor stráca platnosť pre ktorúkoľvek osobu, na ktorú sa vzťahujú podmienky uvedené
v časti A, ak
1. dobrovoľne znova požiadala o ochranu štát, ktorého štátne občianstvo má, alebo
2. po tom, čo stratila štátne občianstvo, znova ho dobrovoľne nadobudla, alebo
3. nadobudla nové štátne občianstvo a nachádza sa pod ochranou štátu, ktorého nové štátne
občianstvo má, alebo
4. dobrovoľne sa znova usadila v štáte, ktorý opustila alebo do ktorého sa nevrátila z obavy
pred prenasledovaním, alebo
5. nemôže ďalej odmietať ochranu štátu, ktorého štátne občianstvo má, pretože zanikli okolnosti,
pre ktoré sa jej priznalo postavenie utečenca. Tento odsek sa netýka utečenca, na ktorého sa
vzťahuje ustanovenie časti A ods. 1 tohto článku a ktorý je schopný uviesť na odmietnutie ochrany
štátu, ktorého štátne občianstvo má, závažné dôvody založené na predchádzajúcom prenasledovaní,
6. ako osoba bez štátneho občianstva je schopná vrátiť sa do štátu svojho predchádzajúceho pobytu,
pretože zanikli okolnosti, pre ktoré sa jej priznalo postavenie utečenca. Tento odsek sa netýka
utečenca, na ktorého sa vzťahuje ustanovenie časti A ods. 1 tohto článku a ktorý je schopný uviesť
na odmietnutie návratu do štátu svojho predchádzajúceho pobytu závažné dôvody založené
na predchádzajúcom prenasledovaní.
D. Tento dohovor sa nevzťahuje na osoby, ktoré v súčasnosti majú ochranu alebo pomoc
iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených národov, než je Úrad
Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov. Ak takáto ochrana alebo
pomoc z akýchkoľvek dôvodov zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne
rozhodlo podľa platných uznesení Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov,
vzťahujú sa na ne ipso facto ustanovenia tohto dohovoru.
E. Tento dohovor sa nevzťahuje na osobu, ktorej príslušné orgány štátu, v ktorom má pobyt,
priznali práva a povinnosti, ktoré udeľujú štátnym občanom tohto štátu.
F. Ustanovenia tohto dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody
domnievať sa, že
a) sa dopustila trestného činu proti mieru, trestných činov vojenských alebo trestných činov proti
ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných
činoch,
b) sa dopustila vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu predtým, než v ňom
bola prijatá ako utečenec,
c) je vinná za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.
Podľa článku 12 ods. 1 písm. a) Smernice štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátneho občianstva je vylúčená z postavenia utečenca, ak spadá do rozsahu čl. 1D Dohovoru,
týkajúceho sa ochrany alebo pomoci od orgánov alebo agentúr OSN iných ako UNHCR. Ak takáto
ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb
definitívne rozhodlo v súlade s príslušnými uzneseniami Valného zhromaždenia OSN, tieto osoby
budú oprávnené ipso facto na výhody z ustanovení tejto smernice.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá
a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred
písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby
podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho
ako 18 rokov. (ods. 1)
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5
(ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu
(Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR: Palestína – Pásmo Gazy
z 25.3.2011, Palestínske okupované územia – Pásmo Gazy z 18.3.2011, Okupované Palestínske
územia z 5.5.2011, Rozsudok Súdneho dvora zo 17.6.2010 vo veci C-31/09, Návrhy generálneho
advokáta vo veci C-31/09 zo 4.3.2010, Revidovaná správa UNHCR z októbra 2009 k aplikácii
článku 1D Dohovoru z roku 1951, Odborné vyjadrenie UHCP z 20.5.2011 k pravosti dokladov
a ďalšie verejne prístupné zdroje), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-
spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal
o udelenie azylu.
Z administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľ požiadal o azyl na území SR
22.9.2009 z dôvodu obavy o svoj život, pretože v Palestíne prebiehali ozbrojené konflikty
a pri leteckom útoku izraelských vojsk bol zničený ich dom. Rozhodnutím ČAS: MU-572-18/PO-Ž-
2009 z 30.11.2009 odporca navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Proti
tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok.
Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. 5Saz/2/2010-44 z 3.3.2010 zrušil rozhodnutie
odporcu v napadnutej časti výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 250j ods. 2 písm. c),
d) OSP a v zrušenej časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Vo svojom odôvodnení odporcovi
uložil povinnosť náležite objasniť všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľom v obmedzenom
rozsahu, teda z hľadiska posudzovania podmienok rozhodovania podľa § 13a zákona o azyle
o doplnkovej ochrane, tieto komplexne posúdiť a správne právne vyhodnotiť, prípadne doplniť
dokazovanie o ďalších skutočnostiach. Až potom bude možné náležite ustáliť skutočný stav
v súlade s ust. § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
(správny poriadok) a ustálené skutočnosti náležite právne vyhodnotiť v zmysle zákona o azyle,
ako aj podľa čl. 1 písm. A, písm. D a E Dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov
a tieto závery náležite odôvodniť v rozhodnutí správneho orgánu.
Odporca opätovne posúdil a vyhodnotil podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany
na území SR a rozhodnutím ČAS: MU-572-40/PO-Ž-2009 z 6.7.2010 neposkytol navrhovateľovi
doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok.
Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. 5Saz/34/2010-72 z 26.10.2010 potvrdil
napadnuté rozhodnutie odporcu. Proti tomuto rozsudku sa navrhovateľ odvolal.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1Sža/5/2011 z 22.2.2011 zmenil rozsudok krajského súdu
tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil odporcovi povinnosť
opätovne posúdiť skutočnosti navrhovateľom tvrdené a následne aj preukázané, a to že navrhovateľ
a jeho rodina požívali v krajine pôvodu ochranu agentúry UNRWA a vyhodnotiť postavenie
navrhovateľa z hľadiska článku 1D Dohovoru najmä s poukazom na článok 12 ods. 1 písm. a)
Smernice, ktorej obsah je totožný so závermi Revidovanej správy, na ktorú sa navrhovateľ
v priebehu konanie odvolával.
Odporca následne vydal rozhodnutie ČAS: MU-572-69/PO-Ž-2009 z 6.6.2011, ktorým
navrhovateľovi podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu. Proti uvedenému
rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok.
Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. k. 9Saz/35/2011-44 z 23.11.2011 potvrdil
napadnuté rozhodnutie odporcu. Navrhovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu odvolal.
Z administratívnych spisov odporcu ďalej vyplýva, že navrhovateľ s rodinou žil v tábore
Jabaiya, Pásmo Gazy, Palestínske autonómne samosprávne územie a žili s príspevkov z OSN
z UNRWA. Po skončení školy bol nezamestnaný. Krajinu pôvodu opustil v auguste 2009. Peši sa
s prevádzačom prepravili do Egypta. Ďalej cestovali na člnoch, a potom rôznymi dopravnými
prostriedkami. Na území SR bol vyložený v lese, po 4 dňoch išiel do mesta, kde naňho zavolali
políciu. Následne požiadal o azyl. Ďalej uviedol, že pas aj občiansky preukaz odovzdal
prevádzačovi. Asi 4 mesiace bol členom FATAH – Hnutia za palestínske národné oslobodenie.
Keď zistil, že išlo o kšefty FATAH a HAMAS, ktoré dostávali finančné prostriedky za svoje obete,
prestúpil do strany Ľudovej fronty – Jabha Shaabiyia. V súvislosti z vystúpením z FATAHU nemal
žiadne problémy. Ako dôvod svojej žiadosti udal nepriaznivú bezpečnostnú a sociálnu situáciu
v krajine pôvodu. Ich dom bol pri náletoch izraelskej armády zasiahnutý, nebol ale zničený. Stalo sa
mu, že ho zadržali kvôli tomu, že si mysleli, že je členom FATAH. Po tom ako členovia Ľudovej
fronty dosvedčili, že je ich členom, prepustili ho. V prípade návratu sa obával o svoju bezpečnosť,
nakoľko by sa mohol stať terčom nejakého útoku. Neskôr uviedol, že z Egypta cestoval do Turecka,
kde žil asi jeden rok a až potom cestoval ďalej, až na územie SR. Uviedol, že nemal členský
preukaz Ľudovej fronty ani FATAH, aj keď predtým uviedol, že mal členský preukaz FATAH.
V poslednom pohovore povedal, že bol policajtom v tajných službách, neskôr na dopravnom
oddelení. Postupne navrhovateľ predložil rôzne dokumenty týkajúce sa jeho osoby. Boli to
fotokópia rodného listu, fotokópia UNRWA karty jeho rodiny, fotokópia palestínskeho cestovného
pasu, identifikačná karta – občiansky preukaz, členský preukaz Fateh Youth Organization –
Palestina, policajný preukaz, registračná karta OSN – UNRWA, fotokópia certifikátu o zaškolení,
fotokópia certifikátu, fotokópia listu vojnového krídla hnutia HAMAS.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tým,
že nesplnil podmienky podľa § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Nikdy nebolo proti nemu vedené
trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný a nikdy nemal žiadne problémy
s oficiálnymi palestínskymi orgánmi. V prípade jeho návratu do krajiny pôvodu možno hrozbu
vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Takisto nebol
v minulosti vystavený mučeniu, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu
a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne palestínskej orgány k neprimeraným
opatreniam voči jeho osobe. Preto, v prípade jeho návratu, odporca vylúčil hrozbu vážneho
bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.
Odporca vylúčil aj hrozbu vážneho bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života
alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho konfliktu, nakoľko bezpečnostná situácia v Palestíne je relatívne pokojná,
neprebieha tam žiadny ozbrojený konflikt. FATAH a HAMAS oznámili 4.5.2011 uzavretie dohody
o zmierení, ktorá ukončila ich štvorročný rozkol. Odporca ďalej poukázal na to, že žiadateľa
nepovažuje za vierohodnú osobu. Odporca po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky
vykonal ďalší doplňujúci pohovor, zadovážil a založil do spisu relevantné správy o krajine pôvodu
a ďalšie dôležité informácie. Postavenie žiadateľa vyhodnotil z hľadiska článku 1D Dohovoru
s poukazom na čl. 12 ods. 1 písm. a) Smernice. Z ustanovení Dohovoru a ani zo Smernice
nevyplýva automatické priznanie statusu utečenca tej osobe, ktorej ochrana alebo pomoc od iných
orgánov alebo agentúr OSN, ako UNHCR z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa
o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo. Odporca poukázal na skutočnosť, že predložený
preklad Revidovanej správy nie je celkom presný a je zavádzajúci, keďže v anglickej verzii je
uvedené, osoba je ipso facto oprávnená na výhody, a v slovenskej verzii je uvedené, osoba je ipso
facto oprávnená požívať ochranu. Výklad slova výhody vyplývajúce z ustanovení Dohovoru,
resp. Smernice nie je jednoznačný a neexistuje jeho záväzný výklad.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom
odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil
dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom
rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,
že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu
či poskytnutie doplnkovej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal
príslušné skutkové zistenia.
Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver správneho orgánu
i krajského súdu, že neboli dané predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej
republiky, lebo jeho dôvody odporca nepovažoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade
návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/
zákona o azyle.
K námietke navrhovateľa týkajúcej sa vyhodnotenia navrhovateľa ako nedôveryhodného,
kde konštatoval, že krajský súd na túto námietku neprihliadol a vôbec sa k nej nevyjadril, najvyšší
súd uvádza, že táto navrhovateľom tvrdená námietka nie je dôvodná. Krajský súd vo svojom
odôvodnení rozhodnutia k námietke nedôveryhodnosti navrhovateľa uviedol, že odporca aj napriek
nezrovnalostiam v jeho výpovediach navrhovateľa ako osobu nedôveryhodnú nevyhodnotil,
resp. svoje zistenia v tomto smere neuplatnil ako dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany.
Najvyšší súd k vyhodnoteniu uvedenej námietky nemá žiadne výhrady. Aj keď v odôvodnení
rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľa nepovažuje za vierohodnú osobu, minimálne, čo sa
týka jeho dôvodov odchodu z Pásma Gazy, dôvodom neposkytnutia doplnkovej ochrany nebolo
vyhodnotenie jeho osoby ako nedôveryhodnej, ale nesplnenie podmienok podľa § 13a alebo § 13b
zákona o azyle.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, podľa ktorej sa odporca neriadil právnym názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v rozhodnutí 1Sža/5/2011 z 22.2.2011, podľa
ktorého, vzhľadom na ustanovenia Revidovanej správy ako aj čl. 12 ods. 1 písm. a) Smernice sa
majú na navrhovateľa ipso facto vzťahovať ustanovenia Dohovoru resp. Smernice, odvolací súd
141Sža/5/2012
uvádza, že ide o rovnakú námietku, aká bola uvedená už v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
odporcu a krajský súd sa podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s touto námietkou
riadne vysporiadal a svoje tvrdenia náležite odôvodnil. Najvyšší súd sa plne stotožňuje
s vyhodnotením uvedenej námietky zo strany krajského súdu a v podrobnostiach na odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu odkazuje. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí 1Sža/5/2011 z 22.2.2011
vyslovil povinnosť odporcu opätovne posúdiť skutočnosti navrhovateľom tvrdené a následne
aj preukázané, a to že navrhovateľ a jeho rodina požívali v krajine pôvodu ochranu agentúry
UNRWA a vyhodnotiť postavenie navrhovateľa z hľadiska článku 1D Dohovoru najmä s poukazom
na článok 12 ods. 1 písm. a) Smernice, ktorej obsah bol totožný so závermi Revidovanej správy,
na ktorú na navrhovateľ v priebehu konania odvolával. Podľa názoru Najvyššieho súdu odporca
uloženú povinnosť splnil a na základe vykonania ďalšieho dokazovania (vykonal s navrhovateľom
ďalší pohovor, zabezpečil si relevantné správy o krajine pôvodu, ako aj ďalšie dôležité informácie)
vyhodnotil postavenie navrhovateľa z hľadiska čl. 1D Dohovoru s poukazom na čl. 12 ods. 1
písm. a) Smernice, a znova rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi.
Ako už Najvyšší súd vyslovil vo svojom rozhodnutí 1Sža /43/2011 z 13.9.2011 „Článok 1D
Dohovoru stanovuje len možnosť priznať status utečenca, v texte Dohovoru totiž nie je výslovne
ustanovené, že takejto osobe, ktorej bola poskytovaná pomoc od UNRWA, sa má automaticky udeliť
azyl.
Mať právo požívať ipso facto výhody Dohovoru automaticky neznamená udelenie azylu
v zmysle Dohovoru. Každú takúto žiadosť je potrebné skúmať individuálne a to vo svetle výhod čl. 1
A Dohovoru, za ktoré sa považuje skutočnosť, že osoba je utečencom v zmysle Dohovoru ako náhle
vyhovuje kritériám obsiahnutým v definícii. To nastane nevyhnutne skôr, než je formálne
rozhodnuté o udelení statusu utečenca (udelení azylu). Uznanie statusu utečenca preto osobu
utečencom nečiní, ale ju za utečenca oficiálne prehlasuje. Osoba sa teda nestáva utečencom tým,
že by jej bol priznaný status utečenca, ale status jej bol priznaný pretože utečencom je. Všeobecné
klauzuly definujú kritéria, ktoré je nutné splniť, aby sa osoba stala utečencom. Predstavujú
pozitívny základ, z ktorého vychádzajú rozhodnutia o statuse utečenca.“
Najvyšší súd SR poukazuje na obsah administratívneho spisu odporcu ako aj samotné
odôvodnenie rozhodnutia odporcu, v ktorom odporca odkazuje na aktuálne informácie o krajine
pôvodu navrhovateľa, konkrétne Dohodu o zmierení, ktorú 4.5.2011 uzavreli HAMAS a FATAH.
Podľa názoru odvolacieho súdu, odporca správne poukázal na to, že aj z tohto dôvodu neexistoval
dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi, nakoľko bezpečnostná situácia v krajine
pôvodu sa od jeho odchodu výrazne zlepšila. V spomínanej dohode sa HAMAS a FATAH dohodli
na:
- Vytvorení palestínskej vlády z nezávislých osobností. Jej hlavné úlohy budú zahŕňať
prípravu na voľby, riešenie vnútorných záležitostí vyplývajúcich z palestínskeho
rozkolu, pokračovanie obnovy pásma Gazy a zrušenie blokády Gazy, zjednotenie
inštitúcií palestínskej samosprávy na Západnom brehu a v pásme Gazy.
- Usporiadaní volieb do palestínskej legislatívnej rady, volieb prezidenta a členov
palestínskej národnej rady, ktorá reprezentuje Palestínčanov na palestínskych územiach,
do jedného roka od podpísania dohody.
- Zriadení výboru, ktorý bude dohliadať na voľby. Na jeho zložení sa dohodnú.
- Vytvorení najvyššej bezpečnostnej rady zloženej z profesionálnych dôstojníkov.
Ide o medzistupeň pred reformou separátnych bezpečnostných síl oboch konkurenčných
frakcií.
- Na opätovnom zvolaní palestínskej legislatívnej rady, ktorá sa nezišla odkedy sa vlády
v pásme Gazy zmocnil v roku 2007 Hamas.
- Na vzájomnom prepustení svojich politických väzňov v pásme Gazy a na Západnom
brehu. Predstavitelia oboch strán ich prítomnosť popierajú. Výbor prekontroluje
zoznamy mien väzňov a preverí, z akého dôvodu sa dostali do väzenia.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Pokiaľ teda krajský súd
považoval rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi za rozhodnutie
vydané v súlade so zákonom, bolo potrebné rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 27. marca 2012
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová