Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/5/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci

navrhovateľa: S., nar. X., štátny príslušník Palestínskej národnej samosprávy (ďalej len Palestína),

naposledy v zahraničí bytom pobytový tábor Jabaiya, pásmo Gazy, Palestína, t.č. Pobytový tábor

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Rohovce, zastúpený JUDr. Lenkou Čechovou

Pisarčíkovou, právnym poradcom Spoločnosti ľudí dobrej vôle, Mäsiarska 13, Košice, proti

odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, so sídlom Pivonková č.

6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-572-69/PO-Ž-2009 zo dňa

6.6.2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-34 zo dňa 23. novembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -34 zo dňa 23. novembra 2011 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil

rozhodnutie ČAS: MU-572-69/PO-Ž-2009 zo dňa 6.6.2011, ktorým odporca podľa § 13c ods. 1

o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej

len zákon o azyle) neposkytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu. O trovách rozhodol krajský súd

tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu k námietke navrhovateľa,

že s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22.2.2011

navrhovateľovi patrí automatické priznanie medzinárodnej ochrany v zmysle Ženevskej konvencie

a že odporca sa neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uviedol, že táto

námietka nie je dôvodná. Odporca v aktuálnom konaní doplnil dokazovanie a aj napriek

nezrovnalostiam vo výpovediach navrhovateľa nevyhodnotil navrhovateľa ako nedôveryhodnú

osobu, resp. svoje zistenia v tomto smere neuplatnil ako dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany.

Krajský súd uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) v spomínanom

rozhodnutí neprejudikoval, že by navrhovateľovi, ako osobe pod ochranou UNRWA a ktorej

z dôvodu odchodu z územia Palestíny prestala byť táto ochrana poskytovaná, mala byť automaticky

poskytnutá ochrana podľa Ženevskej konvencie. Takáto úvaha nevyplýva ani z článku 1D

Ženevskej konvencie. Ak osoba, ktorá využívala ochranu UNRWA a ktorej z akéhokoľvek dôvodu

prestala byť táto ochrana poskytovaná, má právo požiadať o udelenie medzinárodnej ochrany podľa

Ženevskej konvencie a za splnenia podmienok stanovených konvenciou, zákonom o azyle, jej

ochrana môže byť udelená tak, ako každému inému žiadateľovi o jej poskytnutie. Krajský súd

v závere svojho odôvodnenia uviedol, že skutočnosť, že navrhovateľ bol pod ochranou UNRWA,

neznamená automatické priznanie štatútu utečenca (azylu), resp. inej formy medzinárodnej ochrany

pred perzekúciou.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojej zástupkyne včas odvolanie,

z dôvodov podľa , a .

Uviedol, že s rozsudkom nesúhlasí, lebo bol vydaný v rozpore s rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 22.2.2011. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu alebo

poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože mal v krajine pôvodu obavy o svoju bezpečnosť z dôvodu

spolupráce s organizáciou Fatah Youth Organisation.

V konaní o opravnom prostriedku pred Krajským súdom v Košiciach predložil doklady

potvrdzujúce jeho totožnosť. Doklad totožnosti bol vyhodnotený ako pravý. Pochybnosti odporcu

o totožnosti navrhovateľa sú teda vyvrátené. To nepriamo potvrdzuje aj to, že ani karta UNRWA

nie je falošná.

Navrhovateľ uviedol, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyjadril nesúhlas z názorom

Krajského súdu v Košiciach týkajúci sa nedôveryhodnosti navrhovateľa, a preto je zástupca

navrhovateľa toho názoru, že v ďalšom konaní neprislúcha Migračnému úradu MV SR

vyhodnocovať jeho klienta ako nedôveryhodného. Krajský súd na túto námietku vôbec neprihliadol

a vôbec sa k nej nevyjadril napriek tomu, že odporca označil navrhovateľa opäť

za nedôveryhodného.

Najvyšší súd zaviazal Migračný úrad, aby opätovne preskúmal skutočnosti tvrdené

a preukázané navrhovateľom, najmä ohľadom požívania ochrany poskytovanej agentúrou UNRWA

a vyhodnotil jeho postavenie z hľadiska čl. 1D Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku

1951, Ženevský dohovor (ďalej len Dohovor), pričom má vziať do úvahy aj ustanovenia čl. 12

ods. 1 písm. a) Smernice Rady 2004/83/ES z 29.4.2004 o minimálnych ustanoveniach

pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva

ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytovania

ochrany (ďalej len Smernica), ktorej obsah je totožný so závermi Revidovanej správy UNHCR

k aplikácii čl. 1D Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov na palestínskych

utečencov (ďalej len Revidovaná správa). Výklad spomínaného článku poskytuje revidovaná

správa. Podľa ods. 7 a 8 v časti C Revidovanej správy sa osoba spadajúca pod čl. 1D Dohovoru

nachádzajúca sa mimo územia pôsobnosti UNRWA nepovažuje za osobu požívajúcu ochranu

a pomoc iných orgánov a organizácií iných ako UNHCR, aj keď jej táto pomoc bola v čase pobytu

v Palestíne poskytovaná. Dokonca v takom prípade, ak nie je dôvod na uplatnenie čl. 1C, 1E a 1F,

má byť takejto osobe ipso facto poskytnutá ochrana podľa Dohovoru bez potreby osobitného

skúmania opodstatneného strachu z prenasledovania. Tento názor podľa navrhovateľa vyjadril

aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, kde uviedol že považoval právny názor odporcu vyjadrený

v rozhodnutí o neposkytnutí doplnkovej ochrany za nesprávny, lebo argumentácia odporcu, že tento

dohovor sa netýka osôb, ktoré v súčasnosti dostávajú ochranu alebo pomoc od iných agentúr OSN,

než je UNHCR, je síce správna, ale v danom prípade odporca musí zobrať do úvahy fakt,

že navrhovateľ ochranu agentúry UNRWA odchodom z krajiny už nepožíva. Z ustanovenia čl. 12

ods. 1 písm. a) Smernice vyplýva, že nie je rozhodujúce z akého dôvodu takáto ochrana zanikla

a takáto osoba bude oprávnená ipso facto na výhody z ustanovení tejto smernice.

Navrhovateľ v konaní hodnoverne preukázal svoju totožnosť, a taktiež skutočnosť, že počas

pobytu v Palestíne požíval ochranu poskytovanú agentúrou UNRWA. Odchodom z Palestíny túto

ochranu prestal požívať. Mali by sa naňho ipso facto vzťahovať ustanovenia Dohovoru

resp. Smernice. Tento názor je uvedený aj v spomínanom rozsudku Najvyššieho súdu a Migračný

úrad je ako správny orgán právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle ustanovenia

viazaný.

Preto navrhoval rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že odvolanie je obsahovo úplne totožné

s opravným prostriedkom proti rozhodnutiu odporcu. Rozdiel je len v tom, že v úvode sa odvoláva

na ustanovenia a v petite navrhuje zmeniť predmetné súdne rozhodnutie. Dôvody odvolania

, a právna zástupkyňa odporcu bližšie nekonkretizovala a odporcovi

nie je známe akú inú vadu malo konanie, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (b). V odvolaní takúto vadu ani nepomenovala. Podľa písm. d) mal súd prvého stupňa

dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odporca ale nevie,

aké dôkazy, ktoré mal krajský súd vykonať, mala na mysli a aké nesprávne zistenia z nich vyvodil.

Ani nesprávne právne posúdenie veci podľa písm. f) navrhovateľ bližšie nerozviedol

a nešpecifikoval, a preto z odvolania nie je zrejmé, čo konkrétne mal súd posúdiť nesprávne

po právnej stránke. Odporca považoval toto odvolanie za odvolanie, ktoré nereaguje na obsah

rozsudku krajského súdu a je iba kópiou predchádzajúceho opravného prostriedku. Je podané iba

formálne. Navrhovateľ nekonkretizoval ani nevysvetľoval odvolacie dôvody. Tým, že iba číselne

označil ustanovenia , toto odvolanie nemá náležitosti podľa a .

Odporca ďalej uviedol, že vykonal všetky povinnosti uložené v rozsudku Najvyššieho súdu

SR č. k. pri posudzovaní, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej

ochrany. Na základe uloženej povinnosti zo strany najvyššieho súdu opätovne posúdil

navrhovateľom tvrdené skutočnosti. Uskutočnil nový pohovor so zameraním na dokumenty, ktoré

predložil v správnom konaní i v konaní pred súdom. Odporca sa riadil názorom najvyššieho súdu

aj ohľadom dôveryhodnosti navrhovateľa. Poukázal síce na protirečivé výpovede, ale nebral

na ne zreteľ pri posudzovaní, či spĺňa podmienky na doplnkovú ochranu. Na základe povinnosti mu

uloženej v rozsudku najvyššieho súdu vyhodnotil aj postavenie navrhovateľa z hľadiska čl. 1D

Dohovoru najmä z poukazom na čl. 12 ods. 1 Smernice. Odporca nesúhlasí s názorom

navrhovateľa, že mu má byť automaticky poskytnutá ochrana ako utečencovi v zmysle Dohovoru.

Tento názor je vyslovený aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. z 13.9.2011,

v ktorom vyslovil právny záver, že osoba registrovaná ako palestínsky utečenec nie je automaticky

utečencom v zmysle Dohovoru. Článok 1D Dohovoru stanovuje len možnosť priznať status

utečenca.

Navrhoval preto napadnutý rozsudok krajského súd potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

a jednomyseľne ( ) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa

nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nssr.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. marca 2012 ( a ).

Dohovor o právnom postavení utečencov obsahuje vo svojom čl. 1 definíciu pojmu

"utečenec". Slovenský preklad Dohovoru bol vyhlásený oznámením MZV SR č.

Čl. 1

A. Na účely tohto dohovoru sa pojem "utečenec" vzťahuje na ktorúkoľvek osobu, ktorá

1. bola považovaná za utečenca podľa dohôd z 12. mája 1926 a 30. júna 1928 alebo podľa

dohovorov z 28. októbra 1933 a 10. februára 1938, podľa protokolu zo 14. septembra 1939 alebo

podľa Stanov Medzinárodnej organizácie pre utečencov. Rozhodnutia Medzinárodnej organizácie

pre utečencov o odmietnutí postavenia utečenca urobené počas jej činnosti nebránia priznaniu

postavenia utečenca osobám, ktoré spĺňajú podmienky podľa odseku 2 tejto časti,

2. v dôsledku udalosti pred 1. januárom 1951 sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy

pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu

príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať

alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho

občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí

a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. V prípade osoby, ktorá má

niekoľko štátnych občianstiev, sa pojem "štát, ktorého štátne občianstvo má" vzťahuje na všetky

štáty, ktorých je štátnym občanom; žiadna osoba sa však nebude považovať za zbavenú ochrany

štátu, ktorého štátne občianstvo má, ak sa bez závažného dôvodu založeného na oprávnených

obavách vzdala ochrany jedného zo štátov, ktorých je štátnym občanom.

B.

1. Na účely tohto dohovoru slová "udalosti pred 1. januárom 1951" uvedené v článku 1 časti A

možno vysvetľovať

a) buď ako "udalosti pred 1. januárom 1951 v Európe", alebo

b) "udalosti pred 1. januárom 1951 v Európe alebo kdekoľvek inde" a každý zmluvný štát urobí

pri podpise, ratifikácii alebo pri pristúpení vyhlásenie vysvetľujúce, ktorý z týchto pojmov hodlá

používať pri plnení svojich povinností ustanovených týmto dohovorom.

2. Každý zmluvný štát, ktorý prijal alternatívu uvedenú v písmene a), môže kedykoľvek rozšíriť

svoje záväzky prijatím alternatívy uvedenej v písmene b) prostredníctvom oznámenia zaslaného

generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov.

C. Tento dohovor stráca platnosť pre ktorúkoľvek osobu, na ktorú sa vzťahujú podmienky uvedené

v časti A, ak

1. dobrovoľne znova požiadala o ochranu štát, ktorého štátne občianstvo má, alebo

2. po tom, čo stratila štátne občianstvo, znova ho dobrovoľne nadobudla, alebo

3. nadobudla nové štátne občianstvo a nachádza sa pod ochranou štátu, ktorého nové štátne

občianstvo má, alebo

4. dobrovoľne sa znova usadila v štáte, ktorý opustila alebo do ktorého sa nevrátila z obavy

pred prenasledovaním, alebo

5. nemôže ďalej odmietať ochranu štátu, ktorého štátne občianstvo má, pretože zanikli okolnosti,

pre ktoré sa jej priznalo postavenie utečenca. Tento odsek sa netýka utečenca, na ktorého sa

vzťahuje ustanovenie časti A ods. 1 tohto článku a ktorý je schopný uviesť na odmietnutie ochrany

štátu, ktorého štátne občianstvo má, závažné dôvody založené na predchádzajúcom prenasledovaní,

6. ako osoba bez štátneho občianstva je schopná vrátiť sa do štátu svojho predchádzajúceho pobytu,

pretože zanikli okolnosti, pre ktoré sa jej priznalo postavenie utečenca. Tento odsek sa netýka

utečenca, na ktorého sa vzťahuje ustanovenie časti A ods. 1 tohto článku a ktorý je schopný uviesť

na odmietnutie návratu do štátu svojho predchádzajúceho pobytu závažné dôvody založené

na predchádzajúcom prenasledovaní.

D. Tento dohovor sa nevzťahuje na osoby, ktoré v súčasnosti majú ochranu alebo pomoc

iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených národov, než je Úrad

Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov. Ak takáto ochrana alebo

pomoc z akýchkoľvek dôvodov zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne

rozhodlo podľa platných uznesení Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov,

vzťahujú sa na ne ipso facto ustanovenia tohto dohovoru.

E. Tento dohovor sa nevzťahuje na osobu, ktorej príslušné orgány štátu, v ktorom má pobyt,

priznali práva a povinnosti, ktoré udeľujú štátnym občanom tohto štátu.

F. Ustanovenia tohto dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody

domnievať sa, že

a) sa dopustila trestného činu proti mieru, trestných činov vojenských alebo trestných činov proti

ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných

činoch,

b) sa dopustila vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu predtým, než v ňom

bola prijatá ako utečenec,

c) je vinná za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.

Podľa článku 12 ods. 1 písm. a) Smernice štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba

bez štátneho občianstva je vylúčená z postavenia utečenca, ak spadá do rozsahu čl. 1D Dohovoru,

týkajúceho sa ochrany alebo pomoci od orgánov alebo agentúr OSN iných ako UNHCR. Ak takáto

ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb

definitívne rozhodlo v súlade s príslušnými uzneseniami Valného zhromaždenia OSN, tieto osoby

budú oprávnené ipso facto na výhody z ustanovení tejto smernice.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému

neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá

a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred

písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby

podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho

ako 18 rokov. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej

republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5

(ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí

azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne

doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany,

preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými

námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie

procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu

(Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR: Palestína – Pásmo Gazy

z 25.3.2011, Palestínske okupované územia – Pásmo Gazy z 18.3.2011, Okupované Palestínske

územia z 5.5.2011, Rozsudok Súdneho dvora zo 17.6.2010 vo veci , Návrhy generálneho

advokáta vo veci zo 4.3.2010, Revidovaná správa UNHCR z októbra 2009 k aplikácii

článku 1D Dohovoru z roku 1951, Odborné vyjadrenie UHCP z 20.5.2011 k pravosti dokladov

a ďalšie verejne prístupné zdroje), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-

spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal

o udelenie azylu.

Z administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľ požiadal o azyl na území SR

22.9.2009 z dôvodu obavy o svoj život, pretože v Palestíne prebiehali ozbrojené konflikty

a pri leteckom útoku izraelských vojsk bol zničený ich dom. Rozhodnutím ČAS: MU-572-18/PO-Ž-

2009 z 30.11.2009 odporca navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Proti

tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. -44 z 3.3.2010 zrušil rozhodnutie

odporcu v napadnutej časti výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 250j ods. 2 písm. c),

d) a v zrušenej časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Vo svojom odôvodnení odporcovi

uložil povinnosť náležite objasniť všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľom v obmedzenom

rozsahu, teda z hľadiska posudzovania podmienok rozhodovania podľa § 13a zákona o azyle

o doplnkovej ochrane, tieto komplexne posúdiť a správne právne vyhodnotiť, prípadne doplniť

dokazovanie o ďalších skutočnostiach. Až potom bude možné náležite ustáliť skutočný stav

v súlade s ust. o správnom konaní v znení neskorších predpisov

(správny poriadok) a ustálené skutočnosti náležite právne vyhodnotiť v zmysle zákona o azyle,

ako aj podľa čl. 1 písm. A, písm. D a E Dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov

a tieto závery náležite odôvodniť v rozhodnutí správneho orgánu.

Odporca opätovne posúdil a vyhodnotil podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany

na území SR a rozhodnutím ČAS: MU-572-40/PO-Ž-2009 z 6.7.2010 neposkytol navrhovateľovi

doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. -72 z 26.10.2010 potvrdil

napadnuté rozhodnutie odporcu. Proti tomuto rozsudku sa navrhovateľ odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 22.2.2011 zmenil rozsudok krajského súdu

tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil odporcovi povinnosť

opätovne posúdiť skutočnosti navrhovateľom tvrdené a následne aj preukázané, a to že navrhovateľ

a jeho rodina požívali v krajine pôvodu ochranu agentúry UNRWA a vyhodnotiť postavenie

navrhovateľa z hľadiska článku 1D Dohovoru najmä s poukazom na článok 12 ods. 1 písm. a)

Smernice, ktorej obsah je totožný so závermi Revidovanej správy, na ktorú sa navrhovateľ

v priebehu konanie odvolával.

Odporca následne vydal rozhodnutie ČAS: MU-572-69/PO-Ž-2009 z 6.6.2011, ktorým

navrhovateľovi podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu. Proti uvedenému

rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok.

Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. k. -44 z 23.11.2011 potvrdil

napadnuté rozhodnutie odporcu. Navrhovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu odvolal.

Z administratívnych spisov odporcu ďalej vyplýva, že navrhovateľ s rodinou žil v tábore

Jabaiya, Pásmo Gazy, Palestínske autonómne samosprávne územie a žili s príspevkov z OSN

z UNRWA. Po skončení školy bol nezamestnaný. Krajinu pôvodu opustil v auguste 2009. Peši sa

s prevádzačom prepravili do Egypta. Ďalej cestovali na člnoch, a potom rôznymi dopravnými

prostriedkami. Na území SR bol vyložený v lese, po 4 dňoch išiel do mesta, kde naňho zavolali

políciu. Následne požiadal o azyl. Ďalej uviedol, že pas aj občiansky preukaz odovzdal

prevádzačovi. Asi 4 mesiace bol členom FATAH – Hnutia za palestínske národné oslobodenie.

Keď zistil, že išlo o kšefty FATAH a HAMAS, ktoré dostávali finančné prostriedky za svoje obete,

prestúpil do strany Ľudovej fronty – Jabha Shaabiyia. V súvislosti z vystúpením z FATAHU nemal

žiadne problémy. Ako dôvod svojej žiadosti udal nepriaznivú bezpečnostnú a sociálnu situáciu

v krajine pôvodu. Ich dom bol pri náletoch izraelskej armády zasiahnutý, nebol ale zničený. Stalo sa

mu, že ho zadržali kvôli tomu, že si mysleli, že je členom FATAH. Po tom ako členovia Ľudovej

fronty dosvedčili, že je ich členom, prepustili ho. V prípade návratu sa obával o svoju bezpečnosť,

nakoľko by sa mohol stať terčom nejakého útoku. Neskôr uviedol, že z Egypta cestoval do Turecka,

kde žil asi jeden rok a až potom cestoval ďalej, až na územie SR. Uviedol, že nemal členský

preukaz Ľudovej fronty ani FATAH, aj keď predtým uviedol, že mal členský preukaz FATAH.

V poslednom pohovore povedal, že bol policajtom v tajných službách, neskôr na dopravnom

oddelení. Postupne navrhovateľ predložil rôzne dokumenty týkajúce sa jeho osoby. Boli to

fotokópia rodného listu, fotokópia UNRWA karty jeho rodiny, fotokópia palestínskeho cestovného

pasu, identifikačná karta – občiansky preukaz, členský preukaz Fateh Youth Organization –

Palestina, policajný preukaz, registračná karta OSN – UNRWA, fotokópia certifikátu o zaškolení,

fotokópia certifikátu, fotokópia listu vojnového krídla hnutia HAMAS.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tým,

že nesplnil podmienky podľa § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Nikdy nebolo proti nemu vedené

trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný a nikdy nemal žiadne problémy

s oficiálnymi palestínskymi orgánmi. V prípade jeho návratu do krajiny pôvodu možno hrozbu

vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Takisto nebol

v minulosti vystavený mučeniu, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu

a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne palestínskej orgány k neprimeraným

opatreniam voči jeho osobe. Preto, v prípade jeho návratu, odporca vylúčil hrozbu vážneho

bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.

Odporca vylúčil aj hrozbu vážneho bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života

alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo

vnútroštátneho konfliktu, nakoľko bezpečnostná situácia v Palestíne je relatívne pokojná,

neprebieha tam žiadny ozbrojený konflikt. FATAH a HAMAS oznámili 4.5.2011 uzavretie dohody

o zmierení, ktorá ukončila ich štvorročný rozkol. Odporca ďalej poukázal na to, že žiadateľa

nepovažuje za vierohodnú osobu. Odporca po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky

vykonal ďalší doplňujúci pohovor, zadovážil a založil do spisu relevantné správy o krajine pôvodu

a ďalšie dôležité informácie. Postavenie žiadateľa vyhodnotil z hľadiska článku 1D Dohovoru

s poukazom na čl. 12 ods. 1 písm. a) Smernice. Z ustanovení Dohovoru a ani zo Smernice

nevyplýva automatické priznanie statusu utečenca tej osobe, ktorej ochrana alebo pomoc od iných

orgánov alebo agentúr OSN, ako UNHCR z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa

o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo. Odporca poukázal na skutočnosť, že predložený

preklad Revidovanej správy nie je celkom presný a je zavádzajúci, keďže v anglickej verzii je

uvedené, osoba je ipso facto oprávnená na výhody, a v slovenskej verzii je uvedené, osoba je ipso

facto oprávnená požívať ochranu. Výklad slova výhody vyplývajúce z ustanovení Dohovoru,

resp. Smernice nie je jednoznačný a neexistuje jeho záväzný výklad.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom

odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil

dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom

rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,

že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu

či poskytnutie doplnkovej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal

príslušné skutkové zistenia.

Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver správneho orgánu

i krajského súdu, že neboli dané predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej

republiky, lebo jeho dôvody odporca nepovažoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade

návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/

zákona o azyle.

K námietke navrhovateľa týkajúcej sa vyhodnotenia navrhovateľa ako nedôveryhodného,

kde konštatoval, že krajský súd na túto námietku neprihliadol a vôbec sa k nej nevyjadril, najvyšší

súd uvádza, že táto navrhovateľom tvrdená námietka nie je dôvodná. Krajský súd vo svojom

odôvodnení rozhodnutia k námietke nedôveryhodnosti navrhovateľa uviedol, že odporca aj napriek

nezrovnalostiam v jeho výpovediach navrhovateľa ako osobu nedôveryhodnú nevyhodnotil,

resp. svoje zistenia v tomto smere neuplatnil ako dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany.

Najvyšší súd k vyhodnoteniu uvedenej námietky nemá žiadne výhrady. Aj keď v odôvodnení

rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľa nepovažuje za vierohodnú osobu, minimálne, čo sa

týka jeho dôvodov odchodu z Pásma Gazy, dôvodom neposkytnutia doplnkovej ochrany nebolo

vyhodnotenie jeho osoby ako nedôveryhodnej, ale nesplnenie podmienok podľa § 13a alebo § 13b

zákona o azyle.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, podľa ktorej sa odporca neriadil právnym názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v rozhodnutí z 22.2.2011, podľa

ktorého, vzhľadom na ustanovenia Revidovanej správy ako aj čl. 12 ods. 1 písm. a) Smernice sa

majú na navrhovateľa ipso facto vzťahovať ustanovenia Dohovoru resp. Smernice, odvolací súd

141Sža/5/2012

uvádza, že ide o rovnakú námietku, aká bola uvedená už v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

odporcu a krajský súd sa podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s touto námietkou

riadne vysporiadal a svoje tvrdenia náležite odôvodnil. Najvyšší súd sa plne stotožňuje

s vyhodnotením uvedenej námietky zo strany krajského súdu a v podrobnostiach na odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu odkazuje. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí z 22.2.2011

vyslovil povinnosť odporcu opätovne posúdiť skutočnosti navrhovateľom tvrdené a následne

aj preukázané, a to že navrhovateľ a jeho rodina požívali v krajine pôvodu ochranu agentúry

UNRWA a vyhodnotiť postavenie navrhovateľa z hľadiska článku 1D Dohovoru najmä s poukazom

na článok 12 ods. 1 písm. a) Smernice, ktorej obsah bol totožný so závermi Revidovanej správy,

na ktorú na navrhovateľ v priebehu konania odvolával. Podľa názoru Najvyššieho súdu odporca

uloženú povinnosť splnil a na základe vykonania ďalšieho dokazovania (vykonal s navrhovateľom

ďalší pohovor, zabezpečil si relevantné správy o krajine pôvodu, ako aj ďalšie dôležité informácie)

vyhodnotil postavenie navrhovateľa z hľadiska čl. 1D Dohovoru s poukazom na čl. 12 ods. 1

písm. a) Smernice, a znova rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi.

Ako už Najvyšší súd vyslovil vo svojom rozhodnutí z 13.9.2011 „Článok 1D

Dohovoru stanovuje len možnosť priznať status utečenca, v texte Dohovoru totiž nie je výslovne

ustanovené, že takejto osobe, ktorej bola poskytovaná pomoc od UNRWA, sa má automaticky udeliť

azyl.

Mať právo požívať ipso facto výhody Dohovoru automaticky neznamená udelenie azylu

v zmysle Dohovoru. Každú takúto žiadosť je potrebné skúmať individuálne a to vo svetle výhod čl. 1

A Dohovoru, za ktoré sa považuje skutočnosť, že osoba je utečencom v zmysle Dohovoru ako náhle

vyhovuje kritériám obsiahnutým v definícii. To nastane nevyhnutne skôr, než je formálne

rozhodnuté o udelení statusu utečenca (udelení azylu). Uznanie statusu utečenca preto osobu

utečencom nečiní, ale ju za utečenca oficiálne prehlasuje. Osoba sa teda nestáva utečencom tým,

že by jej bol priznaný status utečenca, ale status jej bol priznaný pretože utečencom je. Všeobecné

klauzuly definujú kritéria, ktoré je nutné splniť, aby sa osoba stala utečencom. Predstavujú

pozitívny základ, z ktorého vychádzajú rozhodnutia o statuse utečenca.“

Najvyšší súd SR poukazuje na obsah administratívneho spisu odporcu ako aj samotné

odôvodnenie rozhodnutia odporcu, v ktorom odporca odkazuje na aktuálne informácie o krajine

pôvodu navrhovateľa, konkrétne Dohodu o zmierení, ktorú 4.5.2011 uzavreli HAMAS a FATAH.

Podľa názoru odvolacieho súdu, odporca správne poukázal na to, že aj z tohto dôvodu neexistoval

dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi, nakoľko bezpečnostná situácia v krajine

pôvodu sa od jeho odchodu výrazne zlepšila. V spomínanej dohode sa HAMAS a FATAH dohodli

na:

- Vytvorení palestínskej vlády z nezávislých osobností. Jej hlavné úlohy budú zahŕňať

prípravu na voľby, riešenie vnútorných záležitostí vyplývajúcich z palestínskeho

rozkolu, pokračovanie obnovy pásma Gazy a zrušenie blokády Gazy, zjednotenie

inštitúcií palestínskej samosprávy na Západnom brehu a v pásme Gazy.

- Usporiadaní volieb do palestínskej legislatívnej rady, volieb prezidenta a členov

palestínskej národnej rady, ktorá reprezentuje Palestínčanov na palestínskych územiach,

do jedného roka od podpísania dohody.

- Zriadení výboru, ktorý bude dohliadať na voľby. Na jeho zložení sa dohodnú.

- Vytvorení najvyššej bezpečnostnej rady zloženej z profesionálnych dôstojníkov.

Ide o medzistupeň pred reformou separátnych bezpečnostných síl oboch konkurenčných

frakcií.

- Na opätovnom zvolaní palestínskej legislatívnej rady, ktorá sa nezišla odkedy sa vlády

v pásme Gazy zmocnil v roku 2007 Hamas.

- Na vzájomnom prepustení svojich politických väzňov v pásme Gazy a na Západnom

brehu. Predstavitelia oboch strán ich prítomnosť popierajú. Výbor prekontroluje

zoznamy mien väzňov a preverí, z akého dôvodu sa dostali do väzenia.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Pokiaľ teda krajský súd

považoval rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi za rozhodnutie

vydané v súlade so zákonom, bolo potrebné rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa

potvrdiť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 v spojení s a tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech

vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 27. marca 2012

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová