Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6b1/384019.00c89e.pdf
PDF · 161.7 KB
No categories available
1TdoV/29/2011
Najvyšší súd 1 TdoV 29/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Haralda
Stiffela a sudcov JUDr. Štefana Harabina, JUDr. Emila Bdžocha, JUDr. Martina Piovartsyho
a JUDr. Jany Serbovej, v trestnej veci proti obvinenému T. P. a spol., vedenej na Krajskom
súde v Trenčíne pod sp. zn. 21 T 2/2003, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom dňa
28. marca 2012 v Bratislave, dovolanie, ktoré podal obvinený J. M., zastúpený obhajcom
Mgr. J. L., advokátom v T., proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 10. marca 2010, sp. zn. 1 To 15/2009, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sa dovolanie obvineného J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 31. mája 2006, sp. zn. 21 T 2/03, boli
obvinení T. P. a J. M. uznaní za vinných z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2
písm. b, písm. h/, formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., účinného do 31. júla
2001, ktorého sa dopustili tak, že
dňa 14. júla 2000 v odpoludňajších hodinách po tom, čo na samote zvanej Morské
oko, v obci I., obvinení T. P. a J. M. zistili, že O. M., s ktorým sa tesne predtým zoznámili,
býva v rodinnom dome č. X. sám, vytipovali si, že tento môže mať väčší obnos peňazí
a cennosti a po vzájomnej dohode obaja vošli do domu O. M. nezisteným spôsobom
a prinesenou sekerou strednej veľkosti, obaja obvinení zaútočili na O. M., ktorý sa v tom čase
nachádzal v kuchyni tak, že ostrím, ako aj tupou časťou sekery ho opakovane udierali najmä
do oblasti hlavy, ale aj chrbta a dolných a horných končatín, pričom údery, najmä na oblasť
hlavy, ktoré boli vedené veľkou intenzitou spôsobili poškodenému smrť, a tak mu spôsobili
celkovo 35 tržnozmliaždených, sečných a bodných rán, pričom keď sa O. M. počas útoku
sekerou bránil, obaja obvinení mu na zemi zviazali ruky a nohy kusmi nezistenej látky
a následne ho prikryli perinou, pričom obaja obvinení prehľadávali miestnosti domu
a odcudzili potraviny, a to údené mäso, mäsové výrobky, chlieb a dva poháre sterilizovaných
uhoriek v celkovej hodnote asi 314 Sk.
Za tento trestný čin uložil krajský súd obvinenému J. M. podľa § 219 ods. 2 Tr. zák.
s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) rokov.
Súčasne zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava V, z 27. februára 2001, sp. zn.
4 T 217/00, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, z 27. júna 2001, sp. zn.
4 To 77/01 vo výroku o treste a zaradení do nápravnovýchovnej skupiny, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce.
Ďalej zrušil trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V, z 23. apríla 2002, sp. zn.
1 T 34/02, vo výroku o treste a zaradení do nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. obvineného na výkon trestu zaradil do III. (tretej)
nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 73 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. zák. vyslovil zhabanie veci doličnej – sekerky,
ktorej vlastníkom sa stáva štát.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. zaviazal oboch obvinených, T. P. a J. M., spoločne
a nerozdielne nahradiť škodu A. Ď., bytom T. S. č. X., v sume 53 101,80 Sk.
Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. marca 2010, kedy Najvyšší
súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom podľa § 258 ods. 1 písm. d/, ods. 2
Tr. por. účinného do 1. januára 2006 zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k obvinenému
J. M. vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu, rozhodujúc vo
veci v zmysle § 259 ods. 3 Tr. por., účinného do 1. januára 2006, podľa § 219 ods. 2 Tr. zák.,
s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 uložil obvinenému súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov a na jeho výkon ho podľa § 39a ods. 2 písm. c/
Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovne skupiny.
Súčasne zrušil vo výroku o treste rozsudok Okresného súdu Bratislava V, z 27. febru-
ára 2001, sp. zn. 4 T 217/00, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, z 27. jú-
na 2001, sp. zn. 4 To 77/01.
Krajský súd v Trenčíne predložil dňa 12. decembra 2011 Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky dovolanie, ktoré podal obvinený J. M. na krajskom súde dňa 24. októbra
2011, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010, sp. zn. 1 To
15/2009, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Domáhal sa ním, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd, vyslovil, že týmto rozsudkom bol zákon
porušený v jeho neprospech vo výroku o treste. V tejto súvislosti obvinený prostredníctvom
obhajcu argumentoval nasledovne:
Obvinený vo svojom dovolaní poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 09. novembra 2009, sp. zn. 1 TdoV 12/2009, v ktorom dovolací súd vyslovil
právny názor, že súd prvého stupňa ako i odvolací súd nezistili retrospektívnu konkurenciu
trestných činov a nesprávne obvinenému J. M. neuložili súhrnný trest vo vzťahu ku všetkým do
úvahy pripadajúcim rozhodnutiam, t.j. aj vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota z 30. marca 2006, sp. zn. 1 T 149/05, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo 14. júna 2006, sp. zn. 3 To 151/06. V predmetnom rozhodnutí zároveň dovolací
súd konštatoval, že súd prvého stupňa správne uložil súhrnný trest vo vzťahu k trestnému
rozkazu Okresného súdu Bratislava V z 23. apríla 2002, sp. zn. 1 T 34/02.
V nadväznosti na vyššie uvedené obvinený uvádza, že odvolací súd sa po vrátení veci
dovolacím súdom na prerokovanie veci v potrebnom rozsahu na rozhodnutie, neriadil vyššie
uvedeným právnym názorom dovolacieho súdu a v napadnutom rozsudku vo výroku o treste
mu uložil súhrnný trest len vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 27. febru-
ára 2001, sp. zn. 4 T 217/2000, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
z 27. júna 2001, sp. zn. 4 To 77/2001, čo odôvodnil odvolací súd tým, že vychádzal z iných
skutkových zistení týkajúcich sa predchádzajúcich odsúdení obvineného ako dovolací súd.
Odvolací súd obvinenému J. M. neuložil súhrnný trest ani vo vzťahu k trestnému rozkazu
Okresného súdu Bratislava V z 23. apríla 2002, sp. zn. 1 T 34/02.
Podľa názoru obvineného odvolací súd nemal dôvod neriadiť sa právnym názorom
dovolacieho súdu, nakoľko po oboznámení so všetkými trestnými spismi týkajúcimi
sa predchádzajúcich odsúdení obvineného J. M., v konaní pred odvolacím súdom, musel
odvolací súd dospieť k tým istým skutkovým zisteniam, z ktorých vychádzal pri svojom
rozhodovaní dovolací súd. Odvolací súd tak v napadnutom rozsudku nesprávne pri ukladaní
súhrnného trestu neuložil tento aj vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota z
30. marca 2006, sp. zn. 1 T 149/05, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo 14. júna 2006, sp. zn. 3 To 151/06, ako i k trestnému rozkazu Okresného súdu Bratislava V
z 23. apríla 2002, sp. zn. 1 T 34/02.
Z týchto dôvodov obvinený v dovolaní navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky podľa § 386 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
konštatoval porušenie zákona v jeho neprospech a podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010, sp. zn.
1 To 15/2009, vo výroku o treste ako aj naň nadväzujúcich výrokoch. Ďalej navrhol, aby
v zmysle § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal odvolaciemu súdu, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadrila prokurátorka
krajskej prokuratúry dňa 18. novembra 2011 nasledovne:
Dovolanie odsúdeného J. M. pokladám za nedôvodné. Obvinený J. M. sa trestných
činov, pre ktoré bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota z 30. marca
2006, sp. zn. 1 T 149/05 a trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V z 23. apríla
2002, sp. zn. 1 T 34/02, dopustil až po vyhlásení rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 27.
februára 2001, sp. zn. 4T 217/00, a preto sa v predmetnej veci nejedná o súbeh trestných
činov zo strany obvineného, ale len o recidívu trestnej činnosti, pri ktorej nie je možné uložiť
súhrnný trest odňatia slobody. V zmysle ustanovenia § 35 odsek 2 Trestného zákona účinného
do 31. augusta 2003, uloženie súhrnného trestu prichádza do úvahy len vo vzťahu k prvému
skutku, pred vyhlásením ktorého sa obvinený J. M. dopustil trestného činu vraždy podľa § 219
odsek 1, 2 písmeno b/, h/ Trestného zákona, pre ktorý bol právoplatne odsúdený. Týmto prvým
rozsudkom je práve rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 27. apríla 2001, sp. zn. 4T
217/00, ktorého výrok o treste bol v súlade s Trestným zákonom pri ukladaní súhrnného trestu
zrušený.
Prokurátorka krajskej prokuratúry preto vo svojom písomnom vyjadrení navrhla podľa
§ 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť dovolanie obvineného J. M., nakoľko podľa jej názoru nie
sú naplnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
že dovolanie je prípustné (§ 368 ods.1 a ods. 2 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou
(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny
opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. augusta 2011), ale súčasne
po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011 (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie
len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom
ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide
o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať len,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Zákonná formulácia tohto dovolacieho dôvodu
vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,
pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa
noriem hmotného práva.
Otázka, či sú dva alebo viaceré trestné činy spáchané vo viacčinnom súbehu a či sa má
za ne ukladať za splnenia podmienok § 35 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest, je otázkou hmotného
práva, hoci ide o iné hmotnoprávne posúdenie, než právne posúdenie skutku podľa osobitnej
časti Trestného zákona.
Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že obvinený J. M. existenciu uplatneného
dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., založil na výhrade týkajúcej sa
rozdielneho právneho posúdenia retrospektívnej konkurencie trestných činov a uloženia
súhrnného trestu na podklade rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca
2010, sp. zn. 1 To 15/2009, ktorý podľa jeho názoru odignoroval predchádzajúci právny názor
iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu, vyjadreného v
rozsudku z 09. decembra 2009, sp. zn. 1 Tdo V 12/2009.
Reagujúc na dovolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty
odvolacím súdom a nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu, je treba dodať, že
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode a s poukazom
na judikatúru s ESĽP konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene
obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších
súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho
súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky“ (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v.
Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod
59). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za
rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie nie je udržateľná, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05), čo však za daných okolností nespadá pod uvedený prípad.
Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 súd uloží súhrnný trest podľa
zásad uvedených v § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006, keď odsudzuje
páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený
odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší
výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na
tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom.
V rámci súhrnného trestu musí súd vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty
vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený
už skorším rozsudkom.
Podľa § 35 ods. 3 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 ustanovenie o súhrnnom
treste
sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako by nebol
odsúdený.
Z týchto ustanovení teda plynie, že s ohľadom na podmienky uloženia úhrnného trestu
podľa § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 sa súhrnný trest uloží všade tam, kde
ide o súbeh trestných činov a kde by sa ináč uložil úhrnný trest, keby tu nebolo skoršieho
odsudzujúceho rozsudku.
Odsudzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa za iný trestný čin sa v ustanovení § 35
ods. 2 Tr. zák. rozumie prvý odsudzujúci rozsudok o inom trestnom čine, bez ohľadu na to, že
v riadnom alebo mimoriadnom opravnom konaní bol tento rozsudok zrušený, pokiaľ sa toto
opravné konanie skončilo právoplatným odsúdením páchateľa (viď R 41/1968, uver. Zb. sr. č.
8/68, str. 446).
Uloženie súhrnného trestu teda prichádza do úvahy iba v prípade viacčinného súbehu
(reálna konkurencia). Viacčinný súbeh niektorých trestných činov je z časového hľadiska
vtedy, ak v medziobdobí medzi okamihom spáchania prvého z nich a okamihom spáchania
posledného z nich nedošlo k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin
toho istého páchateľa, a to takéhoto rozsudku, ktorý bol ako prvý odsudzujúci rozsudok
v trestnom stíhaní pre tento trestný čin vyhlásený, a ktorý potom svojho času aj nadobudol
právoplatnosť a možno naň dosiaľ prihliadať.
Z uvedeného vyplýva, že obvinenému J. M., ktorý spáchal ďalší trestný čin (trestný
čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák., spáchaný dňa 15. marca 2005, za ktorý bol obvinený
J. M. odsúdený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota dňa 30. marca 2006, sp. zn.
1 T 149/05, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. júna 2006, sp. zn.
3 To 151/06) po vyhlásení prvého odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý
nadobudol právoplatnosť (rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 27. februára 2001, sp.
zn. 4 T 217/00, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2001, sp. zn.
4 To 77/01), nie je možné uložiť súhrnný trest, nakoľko sa v uvedenom prípade nejedná
o súbeh trestných činov, ale o recidívu.
Viac trestných činov je v súbehu len potiaľ, pokiaľ medzi spáchaním časovo prvého
z nich a časovo posledného z nich nebol vyhlásený súdom prvého stupňa odsudzujúci, hoci
aj neprávoplatný, rozsudok za nejaký trestný čin. Činy spáchané po odsudzujúcom
rozsudku do doby jeho právoplatnosti treba posúdiť obdobne ako recidívu ( viď R 8/1974,
uver. Zb. sr. č. 2/74, str. 119).
Rovnako je vylúčené uloženie súhrnného trestu aj v prípade, ak obvinený po vyhlásení
prvého odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava V
z 27. februára 2001, sp. zn. 4 T 217/00, ale pred nadobudnutím právoplatnosti tohto
rozhodnutia (uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava V nadobudol právoplatnosť
až rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2001, sp. zn. 4 To 77/01), spácha ďalší
trestný čin, resp. ďalšie trestné činy (pokračovací trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1,
ods. 2 písm. b/, c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., spáchaný dňa 25. mája 2001 a 15. augusta 2001
a trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák., spáchaný dňa
25. mája 2001, za ktoré bol obvinený J. M. odsúdený trestným rozkazom z 23. apríla 2002,
sp. zn. 1 T 34/02), nejde o súbeh trestných činov, ktorý je nutným predpokladom uloženia
súhrnného trestu, ale o tzv. nepravú recidívu, takže je nutné uložiť samostatný trest.
Nepravá recidíva je osobitným druhom recidívy, v prípade ktorej sa jedná o situáciu,
ak ku spáchaniu nového trestného činu dôjde v dobe medzi vyhlásením odsudzujúceho
rozsudku
za predchádzajúcu trestnú činnosť a nadobudnutím právoplatnosti tohto odsudzujúceho
rozsudku. Takto spáchané trestné činy treba posudzovať obdobne ako recidívu, čo vyplýva
aj z predchádzajúcej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Odvolací súd sa posúdením použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia - uložením
súhrnného trestu v zmysle § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 dostatočne
zaoberal v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010, sp. zn.
1 To 15/2009, a dovolací súd v tomto smere ďalej už len odkazuje na podrobné odôvodnenie
uvedeného rozhodnutia.
K týmto dôvodom treba na margo argumentácie k dovolaciemu dôvodu dodať, že
odvolací súd pri ukladaní súhrnného trestu vychádzal (na základe zadováženia a preskúmania
všetkých spisov o predchádzajúcich odsúdeniach obvineného) z iných skutkových zistení vo
vzťahu k retrospektívne sa zbiehajúcej trestnej činnosti, ako dovolací súd v predchádzajúcom
konaní. Preto nebol viazaný vysloveným právnym názorom ohľadom ukladania súhrnného
trestu a tento uložil so zistenými zákonnými podmienkami.
Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne
názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci
žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.
So zreteľom na to, že v posudzovanej veci nebol splnený uplatnený dôvod dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., dovolací súd bez preskúmania veci podané dovolanie
obvineným J. M. odmietol na neverejnom zasadnutí. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 392 ods. 2
Tr. por.).
V Bratislave 28. marca 2012
JUDr. Harald S t i f f e l , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová