Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1TdoV/29/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Haralda

Stiffela a sudcov JUDr. Štefana Harabina, JUDr. Emila Bdžocha, JUDr. Martina Piovartsyho

a JUDr. Jany Serbovej, v trestnej veci proti obvinenému T. P. a spol., vedenej na Krajskom

súde v Trenčíne pod sp. zn. , prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom dňa

28. marca 2012 v Bratislave, dovolanie, ktoré podal obvinený J. M., zastúpený obhajcom

Mgr. J. L., advokátom v T., proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 10. marca 2010, sp. zn. , a takto

rozhodol:

Podľa sa dovolanie obvineného J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 31. mája 2006, sp. zn. , boli

obvinení T. P. a J. M. uznaní za vinných z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2

písm. b, písm. h/, formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., účinného do 31. júla

2001, ktorého sa dopustili tak, že

dňa 14. júla 2000 v odpoludňajších hodinách po tom, čo na samote zvanej Morské

oko, v obci I., obvinení T. P. a J. M. zistili, že O. M., s ktorým sa tesne predtým zoznámili,

býva v rodinnom dome č. X. sám, vytipovali si, že tento môže mať väčší obnos peňazí

a cennosti a po vzájomnej dohode obaja vošli do domu O. M. nezisteným spôsobom

a prinesenou sekerou strednej veľkosti, obaja obvinení zaútočili na O. M., ktorý sa v tom čase

nachádzal v kuchyni tak, že ostrím, ako aj tupou časťou sekery ho opakovane udierali najmä

do oblasti hlavy, ale aj chrbta a dolných a horných končatín, pričom údery, najmä na oblasť

hlavy, ktoré boli vedené veľkou intenzitou spôsobili poškodenému smrť, a tak mu spôsobili

celkovo 35 tržnozmliaždených, sečných a bodných rán, pričom keď sa O. M. počas útoku

sekerou bránil, obaja obvinení mu na zemi zviazali ruky a nohy kusmi nezistenej látky

a následne ho prikryli perinou, pričom obaja obvinení prehľadávali miestnosti domu

a odcudzili potraviny, a to údené mäso, mäsové výrobky, chlieb a dva poháre sterilizovaných

uhoriek v celkovej hodnote asi 314 Sk.

Za tento trestný čin uložil krajský súd obvinenému J. M. podľa § 219 ods. 2 Tr. zák.

s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) rokov.

Súčasne zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava V, z 27. februára 2001, sp. zn.

, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, z 27. júna 2001, sp. zn.

vo výroku o treste a zaradení do nápravnovýchovnej skupiny, ako aj všetky ďalšie

rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce.

Ďalej zrušil trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V, z 23. apríla 2002, sp. zn.

, vo výroku o treste a zaradení do nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. obvineného na výkon trestu zaradil do III. (tretej)

nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 73 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. zák. vyslovil zhabanie veci doličnej – sekerky,

ktorej vlastníkom sa stáva štát.

Podľa zaviazal oboch obvinených, T. P. a J. M., spoločne

a nerozdielne nahradiť škodu A. Ď., bytom T. S. č. X., v sume 53 101,80 Sk.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. marca 2010, kedy Najvyšší

súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom podľa § 258 ods. 1 písm. d/, ods. 2

účinného do 1. januára 2006 zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k obvinenému

J. M. vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu, rozhodujúc vo

veci v zmysle , účinného do 1. januára 2006, podľa Tr. zák.,

s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 uložil obvinenému súhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov a na jeho výkon ho podľa § 39a ods. 2 písm. c/

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovne skupiny.

Súčasne zrušil vo výroku o treste rozsudok Okresného súdu Bratislava V, z 27. febru-

ára 2001, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, z 27. jú-

na 2001, sp. zn. .

Krajský súd v Trenčíne predložil dňa 12. decembra 2011 Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky dovolanie, ktoré podal obvinený J. M. na krajskom súde dňa 24. októbra

2011, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010, sp. zn. 1 To

15/2009, z dôvodu uvedeného v Domáhal sa ním, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd, vyslovil, že týmto rozsudkom bol zákon

porušený v jeho neprospech vo výroku o treste. V tejto súvislosti obvinený prostredníctvom

obhajcu argumentoval nasledovne:

Obvinený vo svojom dovolaní poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 09. novembra 2009, sp. zn. , v ktorom dovolací súd vyslovil

právny názor, že súd prvého stupňa ako i odvolací súd nezistili retrospektívnu konkurenciu

trestných činov a nesprávne obvinenému J. M. neuložili súhrnný trest vo vzťahu ku všetkým do

úvahy pripadajúcim rozhodnutiam, t.j. aj vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Rimavská

Sobota z 30. marca 2006, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo 14. júna 2006, sp. zn. . V predmetnom rozhodnutí zároveň dovolací

súd konštatoval, že súd prvého stupňa správne uložil súhrnný trest vo vzťahu k trestnému

rozkazu Okresného súdu Bratislava V z 23. apríla 2002, sp. zn. .

V nadväznosti na vyššie uvedené obvinený uvádza, že odvolací súd sa po vrátení veci

dovolacím súdom na prerokovanie veci v potrebnom rozsahu na rozhodnutie, neriadil vyššie

uvedeným právnym názorom dovolacieho súdu a v napadnutom rozsudku vo výroku o treste

mu uložil súhrnný trest len vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 27. febru-

ára 2001, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 27. júna 2001, sp. zn. , čo odôvodnil odvolací súd tým, že vychádzal z iných

skutkových zistení týkajúcich sa predchádzajúcich odsúdení obvineného ako dovolací súd.

Odvolací súd obvinenému J. M. neuložil súhrnný trest ani vo vzťahu k trestnému rozkazu

Okresného súdu Bratislava V z 23. apríla 2002, sp. zn. .

Podľa názoru obvineného odvolací súd nemal dôvod neriadiť sa právnym názorom

dovolacieho súdu, nakoľko po oboznámení so všetkými trestnými spismi týkajúcimi

sa predchádzajúcich odsúdení obvineného J. M., v konaní pred odvolacím súdom, musel

odvolací súd dospieť k tým istým skutkovým zisteniam, z ktorých vychádzal pri svojom

rozhodovaní dovolací súd. Odvolací súd tak v napadnutom rozsudku nesprávne pri ukladaní

súhrnného trestu neuložil tento aj vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota z

30. marca 2006, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 14. júna 2006, sp. zn. , ako i k trestnému rozkazu Okresného súdu Bratislava V

z 23. apríla 2002, sp. zn. .

Z týchto dôvodov obvinený v dovolaní navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa z dôvodov uvedených v

konštatoval porušenie zákona v jeho neprospech a podľa zrušil

napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010, sp. zn.

, vo výroku o treste ako aj naň nadväzujúcich výrokoch. Ďalej navrhol, aby

v zmysle prikázal odvolaciemu súdu, aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol.

V zmysle sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadrila prokurátorka

krajskej prokuratúry dňa 18. novembra 2011 nasledovne:

Dovolanie odsúdeného J. M. pokladám za nedôvodné. Obvinený J. M. sa trestných

činov, pre ktoré bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota z 30. marca

2006, sp. zn. a trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V z 23. apríla

2002, sp. zn. , dopustil až po vyhlásení rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 27.

februára 2001, sp. zn. , a preto sa v predmetnej veci nejedná o súbeh trestných

činov zo strany obvineného, ale len o recidívu trestnej činnosti, pri ktorej nie je možné uložiť

súhrnný trest odňatia slobody. V zmysle ustanovenia účinného

do 31. augusta 2003, uloženie súhrnného trestu prichádza do úvahy len vo vzťahu k prvému

skutku, pred vyhlásením ktorého sa obvinený J. M. dopustil trestného činu vraždy podľa § 219

odsek 1, 2 písmeno b/, h/ , pre ktorý bol právoplatne odsúdený. Týmto prvým

rozsudkom je práve rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 27. apríla 2001, sp. zn. 4T

217/00, ktorého výrok o treste bol v súlade s pri ukladaní súhrnného trestu

zrušený.

Prokurátorka krajskej prokuratúry preto vo svojom písomnom vyjadrení navrhla podľa

odmietnuť dovolanie obvineného J. M., nakoľko podľa jej názoru nie

sú naplnené dôvody dovolania podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil,

že dovolanie je prípustné ( a ), bolo podané oprávnenou osobou

( ), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny

opravný prostriedok podať ( účinného do 31. augusta 2011), ale súčasne

po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa účinného

do 31. augusta 2011 ( ).

Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom

ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať len,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému

stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Zákonná formulácia tohto dovolacieho dôvodu

vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,

pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa

noriem hmotného práva.

Otázka, či sú dva alebo viaceré trestné činy spáchané vo viacčinnom súbehu a či sa má

za ne ukladať za splnenia podmienok § 35 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest, je otázkou hmotného

práva, hoci ide o iné hmotnoprávne posúdenie, než právne posúdenie skutku podľa osobitnej

časti .

Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že obvinený J. M. existenciu uplatneného

dovolacieho dôvodu v zmysle , založil na výhrade týkajúcej sa

rozdielneho právneho posúdenia retrospektívnej konkurencie trestných činov a uloženia

súhrnného trestu na podklade rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca

2010, sp. zn. , ktorý podľa jeho názoru odignoroval predchádzajúci právny názor

iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu, vyjadreného v

rozsudku z 09. decembra 2009, sp. zn. .

Reagujúc na dovolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty

odvolacím súdom a nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu, je treba dodať, že

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre () v zhode a s poukazom

na judikatúru s ESĽP konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene

obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších

súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho

súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky“ (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v.

Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod

59). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za

rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie nie je udržateľná, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť (, m. m. , ,

), čo však za daných okolností nespadá pod uvedený prípad.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 súd uloží súhrnný trest podľa

zásad uvedených v § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006, keď odsudzuje

páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený

odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší

výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na

tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,

stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom.

V rámci súhrnného trestu musí súd vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty

vojenskej hodnosti, prepadnutia majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený

už skorším rozsudkom.

Podľa § 35 ods. 3 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 ustanovenie o súhrnnom

treste

sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako by nebol

odsúdený.

Z týchto ustanovení teda plynie, že s ohľadom na podmienky uloženia úhrnného trestu

podľa § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 sa súhrnný trest uloží všade tam, kde

ide o súbeh trestných činov a kde by sa ináč uložil úhrnný trest, keby tu nebolo skoršieho

odsudzujúceho rozsudku.

Odsudzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa za iný trestný čin sa v ustanovení § 35

ods. 2 Tr. zák. rozumie prvý odsudzujúci rozsudok o inom trestnom čine, bez ohľadu na to, že

v riadnom alebo mimoriadnom opravnom konaní bol tento rozsudok zrušený, pokiaľ sa toto

opravné konanie skončilo právoplatným odsúdením páchateľa (viď R 41/1968, uver. Zb. sr. č.

8/68, str. 446).

Uloženie súhrnného trestu teda prichádza do úvahy iba v prípade viacčinného súbehu

(reálna konkurencia). Viacčinný súbeh niektorých trestných činov je z časového hľadiska

vtedy, ak v medziobdobí medzi okamihom spáchania prvého z nich a okamihom spáchania

posledného z nich nedošlo k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin

toho istého páchateľa, a to takéhoto rozsudku, ktorý bol ako prvý odsudzujúci rozsudok

v trestnom stíhaní pre tento trestný čin vyhlásený, a ktorý potom svojho času aj nadobudol

právoplatnosť a možno naň dosiaľ prihliadať.

Z uvedeného vyplýva, že obvinenému J. M., ktorý spáchal ďalší trestný čin (trestný

čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák., spáchaný dňa 15. marca 2005, za ktorý bol obvinený

J. M. odsúdený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota dňa 30. marca 2006, sp. zn.

, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. júna 2006, sp. zn.

) po vyhlásení prvého odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý

nadobudol právoplatnosť (rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 27. februára 2001, sp.

zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2001, sp. zn.

), nie je možné uložiť súhrnný trest, nakoľko sa v uvedenom prípade nejedná

o súbeh trestných činov, ale o recidívu.

Viac trestných činov je v súbehu len potiaľ, pokiaľ medzi spáchaním časovo prvého

z nich a časovo posledného z nich nebol vyhlásený súdom prvého stupňa odsudzujúci, hoci

aj neprávoplatný, rozsudok za nejaký trestný čin. Činy spáchané po odsudzujúcom

rozsudku do doby jeho právoplatnosti treba posúdiť obdobne ako recidívu ( viď R 8/1974,

uver. Zb. sr. č. 2/74, str. 119).

Rovnako je vylúčené uloženie súhrnného trestu aj v prípade, ak obvinený po vyhlásení

prvého odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava V

z 27. februára 2001, sp. zn. , ale pred nadobudnutím právoplatnosti tohto

rozhodnutia (uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava V nadobudol právoplatnosť

až rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2001, sp. zn. ), spácha ďalší

trestný čin, resp. ďalšie trestné činy (pokračovací trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1,

ods. 2 písm. b/, c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., spáchaný dňa 25. mája 2001 a 15. augusta 2001

a trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák., spáchaný dňa

25. mája 2001, za ktoré bol obvinený J. M. odsúdený trestným rozkazom z 23. apríla 2002,

sp. zn. ), nejde o súbeh trestných činov, ktorý je nutným predpokladom uloženia

súhrnného trestu, ale o tzv. nepravú recidívu, takže je nutné uložiť samostatný trest.

Nepravá recidíva je osobitným druhom recidívy, v prípade ktorej sa jedná o situáciu,

ak ku spáchaniu nového trestného činu dôjde v dobe medzi vyhlásením odsudzujúceho

rozsudku

za predchádzajúcu trestnú činnosť a nadobudnutím právoplatnosti tohto odsudzujúceho

rozsudku. Takto spáchané trestné činy treba posudzovať obdobne ako recidívu, čo vyplýva

aj z predchádzajúcej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Odvolací súd sa posúdením použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia - uložením

súhrnného trestu v zmysle § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 01. januára 2006 dostatočne

zaoberal v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010, sp. zn.

, a dovolací súd v tomto smere ďalej už len odkazuje na podrobné odôvodnenie

uvedeného rozhodnutia.

K týmto dôvodom treba na margo argumentácie k dovolaciemu dôvodu dodať, že

odvolací súd pri ukladaní súhrnného trestu vychádzal (na základe zadováženia a preskúmania

všetkých spisov o predchádzajúcich odsúdeniach obvineného) z iných skutkových zistení vo

vzťahu k retrospektívne sa zbiehajúcej trestnej činnosti, ako dovolací súd v predchádzajúcom

konaní. Preto nebol viazaný vysloveným právnym názorom ohľadom ukladania súhrnného

trestu a tento uložil so zistenými zákonnými podmienkami.

Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne

názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci

žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci nebol splnený uplatnený dôvod dovolania

podľa , dovolací súd bez preskúmania veci podané dovolanie

obvineným J. M. odmietol na neverejnom zasadnutí. ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 392 ods. 2

).

V Bratislave 28. marca 2012

JUDr. Harald S t i f f e l , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová