Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d14/383616.735f9b.pdf
PDF · 136.21 KB
No categories available
5Cdo/20/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 20/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa W., IČO: X., proti
odporcovi P. H., zastúpenému
Mgr. V.Š., advokátom v B., o zaplatenie 3 416,35 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Bratislava V
pod sp.zn. 7 C 434/2009 , o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 27. októbra 2010, sp.zn. 7 Co 249/2010 , 7 Co 250/2010 , 7 Co 251/2010 , takto
rozhodol:
Dovolanie odporcu o d m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V uznesením z 15. januára 2010, č.k. 7 C 434/2009 -24 uložil
odporcovi, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok
za odpor vo výške 204,50 € v zmysle položky 1 písm. a/ poznámka 5/ Sadzobníka súdnych
poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
Okresný súd Bratislava V uznesením z 1. februára 2010, č.k. 7 C 434/2009 -39
nepriznal odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov, keď mal za to, že oslobodenie
od súdnych poplatkov nie je dôvodné, nakoľko odporca nepreukázal existenciu ani výšku
svojich dlhov.
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 8. apríla 2010, č.k. 7 C 434/2009 -58 uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 416,35 € s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne z istiny od 10. mája 2007 do zaplatenia, ako aj trovy konania 204,05 €,
všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je dôvodný. Uviedol, že odporca dňa 30. novembra
2005 spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k poškodeniu piatich motorových vozidiel,
čím spôsobil poškodeným škodu v celkovej výške 171 535 Sk. Celkovú výšku škody odporca
nenamietal a ani nežiadal v tomto smere vykonať žiadne dôkazy. Z priestupkového spisu súd
zistil, že odporca z miesta nehody ušiel a neohlásil dopravnú nehodu policajnému orgánu,
teda nesplnil si svoju zákonnú povinnosť, ktorú mu ukladá § 51 ods. 3 zákona č. 315/1996
Z.z. Konštatoval, že v danom prípade je právne irelevantné, či nastal negatívny následok,
ktorý mal vzniknúť neohlásením dopravnej nehody alebo nie. V súlade s § 12 ods. 2 písm. f/
zákona č. 381/2001 Z.z. si navrhovateľ môže od odporcu ako od poisteného uplatňovať
náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu spôsobenej škody.
Z výpisu z účtu Slovenskej sporiteľne súd zistil, že navrhovateľ vyplatil poistné plnenie dňa
15. februára 2006, návrh bol podaný dňa 19. októbra 2009, preto s poukazom na ustanovenie
§ 101 Občianskeho zákonníka mal za to, že nárok navrhovateľa premlčaný nie je. V prípade,
ak poisťovateľ požaduje len časť poistného plnenia, zákon neukladá poisťovateľovi povinnosť
preukazovať, z akých dôvodov si uplatňuje len túto časť. V predmetnej veci si navrhovateľ
uplatnil 60 % vyplateného poistného plnenia, čo je 3 416,35 €, preto súd prvého stupňa
zaviazal odporcu na zaplatenie tejto sumy. Súčasne ho zaviazal na zaplatenie úrokov
z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka , ktorých výška je v súlade
s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave, konajúci o odvolaniach odporcu, rozsudkom z 27. októbra
2010, sp.zn. 7 Co 249/2010 , 7 Co 250/2010 , 7 Co 251/2010 rozsudok Okresného súdu
Bratislava V z 8. apríla 2010, č.k. 7 C 434/2009 -58, uznesenie Okresného súdu Bratislava
V z 15. januára 2010, č.k. 7 C 434/2009 -24 a uznesenie Okresného súdu Bratislava V
z 1. februára 2010, č.k. 7 C 434/2009 -39 ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že v konaní
bolo preukázané, že odporca porušil povinnosť uvedenú v § 12 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 381/2001 Z.z. a že navrhovateľ z dôvodu škody vzniknutej prevádzkou motorového vozidla
odporcu uhradil 171 535 Sk. Na tomto základe navrhovateľ preukázal všetky predpoklady
pre priznanie uplatneného nároku vo výške 3 416,35 € predstavujúcich náhradu časti
vyplateného poistného plnenia v zmysle citovaného ustanovenia zákona. Konštatoval, že
pri nároku na náhradu vyplateného poistného plnenia v celosti alebo v jeho časti je
na navrhovateľovi, v akej výške si uplatní voči odporcovi náhradu vyplateného poistného
plnenia. Aplikáciu § 12 ods. 1 písm. e/ zákona č. 381/2001 Z.z. nemožno viazať na § 799
ods. 3 či § 825 Občianskeho zákonníka tak, ako to uviedol odporca v podanom odvolaní.
Ustanovenie § 799 ods. 3 Občianskeho zákonníka upravuje možnosť zníženia plnenia
z poistnej zmluvy a ustanovenie § 825 Občianskeho zákonníka upravuje aplikáciu § 799
ods. 3 Občianskeho zákonníka pri poistení zodpovednosti za škodu. Navrhovateľ si
v predmetnom konaní neuplatnil v zmysle § 825 v spojení s § 799 ods. 3 Občianskeho
zákonníka nárok na zaplatenie sumy, o ktorú nemohol znížiť poistné plnenie, ale nárok
na náhradu časti poistného plnenia vyplateného z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla v zmysle § 12 ods. 1 písm. e/ zák. č. 381/2001 Z.z. Ide teda o osobitný
nárok navrhovateľa vyplývajúci z poistného pomeru, ktorého predpokladom je okrem iného
vyplatenie poistného plnenia. Rozhodnutie vo výroku, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa z 15. januára 2010, č.k. 7 C 434/2009 -24 odôvodnil tým, že návrh odporcu
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, bol súdu prvého stupňa doručený dňa
20. januára 2010, t.j. až po vydaní napadnutého uznesenia, preto nemožno skonštatovať
predčasnosť jeho vydania. V súvislosti s uznesením z 1. februára 2010, č.k. 7 C 434/2009 -39,
ktorým súd prvého stupňa nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, považoval odvolací
súd napadnuté uznesenie za vecne správne. Rozhodnutie prvostupňového súdu z 1. februára
2010, č.k. 7 C 434/2009 -39 odvolací súd potvrdil z dôvodu, že odporca ani v súvislosti
s podaním odvolania nepreukázal také osobné, majetkové a sociálne pomery, ktoré by
odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov. O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa, podal dovolanie odporca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a § 237 písm. f/ , g/ g/
O.s.p. Mal za to, že postupom odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky. Namietal, že odvolací súd hrubým
spôsobom porušil zásadu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti súdneho konania, keď v rozpore
so základnými princípmi občianskeho súdneho konania napriek absencii dôkazných návrhov
navrhovateľa doplnil dokazovanie oboznámením sa s pripojeným spisom navrhovateľa
vzťahujúcim sa k danej poistnej udalosti. Mal za to, že takýto postup odvolacieho súdu
vzbudzuje pochybnosti o jeho nezaujatosti. Taktiež namietal nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu a arbitrárne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci.
Navrhovateľ sa k dovolaniu odporcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p. ) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p. ), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p. ) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p. ) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p. ).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p. , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. , ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p. , ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia o existencii vady
konania podľa § 237 písm. f/ a g/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy ), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS
4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy ) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03 ).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS
26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj
vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08 ).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06 ).
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade
v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému
právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane
vykonávajú. Základné právo na súdnu ochranu teda nespočíva len v práve domáhať sa súdnej
ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup
súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva
na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy . Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97 , I. ÚS
54/97).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III.
ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03 ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. Mája 1997, Recueil
III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03 -30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 ).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutia súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06 ).
K námietke odporcu, týkajúcej sa doplnenia dokazovania odvolacím súdom
oboznámením sa s pripojeným spisom navrhovateľa vzťahujúcim sa k danej poistnej udalosti,
napriek absencii dôkazných návrhov navrhovateľa, dovolací súd považuje za potrebné uviesť,
že rozhodnutie o potrebe doplnenia dokazovania v odvolacom konaní závisí od úvahy
odvolacieho súdu. Podľa § 213 ods. 5 O.s.p. odvolací súd môže doplniť dokazovanie aj
vykonaním ďalších dôkazov, ktoré nenavrhli účastníci konania, za podmienok uvedených
v § 120 ods. 1 tretej vete alebo pri zisťovaní vád konania podľa § 212 ods. 3. Doplnenie
dokazovania odvolacím súdom vykonaním dôkazov, ktoré neboli účastníkmi navrhnuté, je
teda prípustné vtedy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci alebo ak je
potrebné zistiť, či v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k vadám, ktoré môžu mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na základe uvedeného dovolací súd dospel
k záveru, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, keď dokazovanie doplnil
s poukazom na ustanovenie § 213 ods. 5 O.s.p. v spojení s § 120 ods. 1 O.s.p. veta tretia
O.s.p. a týmto postupom neodňal odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. a neporušil jeho právo na súdnu ochranu. Všeobecné súdy postupom,
ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok , nemôžu porušiť základné právo
navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00 ).
Z dovolania odporcu je zrejmé, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a k porušeniu práva na súdnu ochranu malo podľa jeho názoru dôjsť aj
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd preto
považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti
konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. , pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje
žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Dovolateľ v dovolaní ďalej poukázal na zaujatosť odvolacieho súdu.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejedávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj
právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1/ k veci,
v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci, alebo 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom
alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom
účastníkov konania, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného
pod 2/.
V danej veci dovolací súd z obsahu spisu nezistil žiadne okolnosti právne relevantné
z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. , z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosť
o nezaujatosti vo veci konajúcich sudcov odvolacieho súdu. Dovolateľ žiadnu relevantnú
námietku zaujatosti vo veci konajúcich sudcov neuplatnil, a i v dovolacom konaní ich
zaujatosť vyvodzuje len z ich postupu v konaní a v konečnom dôsledku z vysloveného
právneho názoru. Takéto dôvody pre zaujatosť sudcu však nie sú okolnosťami, ktoré by
napĺňali pojem vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p. a tvorili tak právne relevantný záver
pre posúdenie prípustnosti inak neprípustného dovolania.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. , a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. , ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. apríla 2012
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová